Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116207398
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4116207398.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C., toho času bytom A. XXX, zastúpenej: JUDr. Peter Harakály, advokát so sídlom Mlynská 28,
Košice, proti žalovanej: Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenej: JUDr. Danuše Tichá s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 6,

Bratislava, IČO: 52 058 310, o náhradu liečebných nákladov, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra zo dňa 03. januára 2023 pod č.k. 16C/149/2016-544, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením prvým výrokom rozhodol, že žalovaná má v zastavujúcej
časti nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 67,71 %, o ktorej výške rozhodne po
právoplatnostirozhodnutiasamostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník.Druhýmvýrokompriznal
žalovanej vo vyhovujúcej časti voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,52 %, o ktorej
výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Tretím výrokom žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1,
§ 262 ods. 1, § 396 ods. 1, 3 CSP.
1.1. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa 21.03.2016 domáhala, aby jej žalovaná zaplatila
sumu 882,47 eura s príslušenstvom a sumu 872,22 eura spolu s príslušenstvom z titulu uplatnenia

nákladov na liečenie zo dňa 01.12.2015 a zo dňa 16.06.2015. Vo veci rozhodol rozsudkom, ktorým
konanie v časti o zaplatenie sumy 733,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
od 16.03.2016 do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy 277,58 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne od 02.10.2015 do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 229,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
229,24 eura od 04.10.2015 do zaplatenia a sumu vo výške 17,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 17,81 eura od 19.03.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalobkyni proti žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 21,94 % (výrok IV.). Žalobkyňa a žalovaná podali proti rozsudku
odvolanie. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok vo výroku IV. a žalovaná vo výroku II., konkrétne v
časti úroku z omeškania. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd rozhodol o odvolaní strán konania tak, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku týkajúcom sa počiatku platenia úrokov z omeškania

potvrdil a v IV. výroku ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.1.2. Konštatoval, že o nároku na náhradu trov konania rozhodol v intenciách odvolacieho súdu podľa
§ 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zastavujúcej časti
rozhodoval podľa § 256 ods. 1 CSP, teda podľa princípu zavinenia zastavenia konania. Celková

uplatnená pohľadávka v konaní predstavovala sumu 1 754,69 eura, z toho si žalobkyňa uplatňovala
sumu 882,47 eura s príslušenstvom a sumu 872,22 eura s príslušenstvom, sumy titulom náhrady
nákladov spojených s liečením a iných nákladov. Žalobkyňa v rámci svojho dispozičného oprávnenia
vzala podaním z 23.08.2017 žalobu čiastočne späť v časti zaplatenia sumy 684,89 eura vrátane
príslušenstva s odôvodnením, že žalovaná z uplatnenej náhrady plnila žalobkyni časť z uplatnených

nákladov, náhradu za náklady vynaložené na lieky v sume 401,54 eura a náklady cestovné vynaložené
v súvislosti s liečením v sume 285,33 eura. Žalovaná oznámila žalobkyni oznámením z 10.02.2016
uvedené plnenie, oznámenie neobsahovalo špecifikáciu nákladov, ktoré žalovaná uhradila. Žalobkyňa
nevedelaidentifikovaťpresnektorénákladyjejboliuhradenézostranyžalovanej.Sohľadomnauvedené
konštatoval, že žalobkyňa v tejto časti zavinila zastavenie konania, keďže požadovala od žalovanej
plnenie, ktoré jej už bolo poskytnuté pred podaním žaloby. Na skutočnosť, že žalobkyňa v tejto časti

zavinila zastavenie konania, poukázal aj odvolací súd v bode 11. svojho rozhodnutia z 10.08.2022. Na
základe uvedeného sa žalobkyňa v konaní domáhala po čiastočnom späťvzatí zaplatenia sumy 882,47
eura s príslušenstvom a sumy 187,33 eura s príslušenstvom.
1.3. Žalobkyňa podaním z 09.12.2020 vzala žalobu späť v časti zaplatenia sumy 277,58 eura s
príslušenstvom a zaplatenia sumy 49,02 eura s príslušenstvom ako reakciu na závery znaleckého

posudku, v dôsledku čoho bola dôvodnosť resp. nedôvodnosť požadovaného nároku preukázaná
odborným znaleckým posudkom tretieho subjektu znaleckou organizáciou, ktorá v konaní pod sp. zn.
9C/348/2015 vypracovala znalecký posudok. V dôsledku uvedeného nemožno jednoznačne ustáliť,
že by išlo o čiastočné späťvzatie žaloby bez udania dôvodu zo strany žalobkyne alebo ako reakcia
na správanie žalovanej. Preto by bolo nespravodlivé, aby niektorá zo strán sporu za týchto okolností

znášala náhradu trov konania v tejto zastavujúcej časti. V tejto časti (277,58 eura + 49,02 eura) tak
nemohol procesné zavinenie na zastavení konania pričítať niektorej zo strán konania, pretože posúdenie
dôvodnostinárokuzáviseloododbornéhoposúdeniazostranynezávisléhosubjektu,ktorýnebolstranou
konania. Po druhom čiastočnom späťvzatí sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 604,89
eura s príslušenstvom a sumy 138,31 eura s príslušenstvom. Na základe čiastočných späťvzatí konanie

v časti o zaplatenie sumy 733,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 16.03.2016
do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy 277,58 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne od 02.10.2015 zastavil.
1.4. V zastavujúcej časti pritom nerozhodol samostatne o nároku na náhradu trov konania. Mal za to, že
žalobkyňa nepochybne zavinila zastavenie konania v rozsahu zaplatenia sumy vo výške 684,89 eura. V

priebehu konania vzala žalobu späť celkovo v sume 1 011,49 eur (684,89 eur + 277,58 eur + 49,02 eur),
z čoho jej možno pričítať procesné zavinenie v zastavujúcej časti konania v rozsahu 67,71 % (684,89
eur : 1 011,49 eur x 100), a v ostatnej zostávajúcej časti o náhradu trov konania 277,58 eur a 49,02 eura
nie je možné žiadnej zo strán pričítať zavinenie na zastavení konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Dodal, že

nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa § 257 CSP
a náhradu trov konania žalovanej nepriznať.
1.5. Keďže rozhodol samostatne o nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti, predmetom
konaniaostalasuma604,89euraa138,31eura,t.j.celkovo743,20eura.Žalobkyňabolaúspešnávčasti
zaplatenia sumy 229,24 eura a v časti 17,81 eura, t.j. celkovo v časti 247,05 eura a teda bola úspešná

len v rozsahu 33,24 %, zatiaľ čo žalovaná dosiahla materiálne merateľný úspech v rozsahu 66,76 % (v
časti sumy 496,15 eura). V konečnom dôsledku celkový úspech žalovanej predstavoval 33,52 % (66,76
% - 33,24 %), keďže v majoritnej väčšine žalobkyňa bola v konaní neúspešná. O výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Zároveň nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa §

257 CSP a náhradu trov konania žalobkyni nepriznať. Zároveň rozhodoval v zmysle pokynu odvolacieho
súdu aj o trovách odvolacieho konania a to podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1, 3 CSP,
nevzhliadnuc žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa a žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní
plne úspešná priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto uzneseniu v jeho prvom a druhom výroku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa
z dôvodov podľa § 365 ods. l pism. f) a h) CSP. Namietala, že súd pri posúdení nároku na náhradu trov
konanianesprávneposúdilzavineniezastaveniakonaniavčastinárokunazaplateniesumy684,89eura,
ktorú vzala späť podaním zo dňa 23.08.2017. Žalovaná uvedené plnenie oznámila oznámením zo dňa10.02.2016, to však neobsahovalo špecifikáciu nákladov, ktoré žalovaná touto sumou uhradila. Keďže
si voči žalovanej uplatňovala náhradu liečebných nákladov postupne viacerými podaniami, nevedela
na základe nešpecifikovaného oznámenia o plnení zo strany žalovanej presne identifikovať, ktoré

náklady jej žalovaná uvedenou platbou hradila. Náklady neboli v jej oznámení presne špecifikované a
suma platby sa nezhodovala s celkovou sumou zo žiadneho uplatnenia nákladov zo strany žalobkyne.
Až z podania zo dňa 13.01.2017 bolo zrejmé, že žalovaná platbou v celkovej sume 684,89 eura
oznámenou oznámením zo dňa 10.02.2016 plnila časť liečebných nákladov uplatnených podaním zo
dňa 01.12.2015. Vzhľadom k tomu pred podaním žaloby nemala a ani nemohla mať riadnu vedomosť

o poukázaní čiastočného plnenia. V dôsledku riadneho nesplnenia povinnosti žalovanej uloženej jej
ustanovením § 11 ods. 6 zákona č. 381/2007 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaná
má ako poisťovateľ jasne stanovenú povinnosť presne oznámiť, ktorú časť akej náhrady a z akých
dôvodov poškodenému plnila a naopak v ktorej časti náhrady plniť odmieta. Pokiaľ si túto povinnosť
riadne nesplní, musí znášať následky s tým spojené. Poukázala na princíp právnej istoty s poukazom na

čl. 2 CSP a uviedla, že to bola práve žalovaná, ktorá procesne zavinila zastavenie konania v tejto časti.
2.1. Ďalej namietala, že v prípade priznania náhrady trov konania žalovanej vo zvyšnej časti v pomere
33,52% súd nesprávne posúdil mieru samotného úspechu a neúspechu žalobkyne a žalovanej. Na
posúdenie určitej časti jej nároku a na zistenie, ktoré lieky, liečivá a zdravotné pomôcky môžu byť pre ňu
ešte prospešné a ktoré nie, boli nepochybne potrebné odborné znalosti znalca. Rozhodnutie súdu tak

v tejto časti záviselo nepochybne od záverov znaleckého posudku. Poukázala na viaceré rozhodnutia
krajských súdov SR, medzi nimi aj KS v Trnave sp. zn. 10Co/191/ 2017 zo dňa 13.12.2017, kde sa
uvádza: Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Vzhľadom k uvedenému mala za to, že jej mala byť priznaná náhrada trov konania.
2.2. V prípade nesúhlasu odvolacieho súdu s jej argumentáciou navrhovala ako dôvodný postup podľa
§ 257 CSP. V tejto súvislosti citovala z uznesenia KS v NR sp. zn. 9Co/138/2017 zo dňa 29.06.2017.
Uviedla, že súd mal prihliadnuť už k samotným okolnostiam, ktoré ju viedli k uplatneniu nároku. Je

vážne trvalo zdravotne postihnutou osobou. Škoda na zdraví jej bola spôsobená osobitnou povahou
prevádzky motorového vozidla. Poisťovateľom tejto zodpovednosti je práve žalovaná. V dôsledku
spôsobenej škody má trvalo nepriaznivý zdravotný stav, čo spôsobuje, že musí užívať lieky nielen
v spojení s jej jednotlivými zraneniami a následnými trvalými následkami, ale aj v spojení s celkovo
nepriaznivým zdravotným stavom ako takým, ktorý vedie k oslabeniu imunity a častému výskytu viróz,

či iných zdravotných ťažkostí. Užívanie liekov a liečiv, ktoré jej boli odporúčané len ústne zo strany
lekárov nevie preukázať iným spôsobom, ako predložením dokladov o ich zakúpení a vlastným tvrdením
o ich odporúčaní. Keďže úhrada týchto prostriedkov nie je krytá systémom verejného zdravotného
poistenia, pri trvalej nemožnosti vykonávať zárobkovú činnosť a pri obmedzení jej finančných zdrojov
ju to finančne vyčerpáva. V dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia a trvalej doživotnej neschopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť bola uznaná za plne invalidnú. Táto neschopnosť vlastnou činnosťou
dosahovať zárobok znamená nemožnosť vlastným konaním zabezpečiť svoje živobytie a odkázanosť na
dávky sociálneho systému štátu, ktorých výška je limitovaná a ledva postačuje na krytie jej základných
životných potrieb. Na druhej strane žalovaná je etablovanou obchodnou spoločnosťou, ktorej prostriedky
na vedenie súdnych konaní čerpá z prostriedkov zhromaždených z poistného. Priznaná náhrada trov

konania jej spôsobí podstatný zásah do jej už i tak ťažkej sociálnej situácie.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadrila. Uviedla, že žalobkyňa spôsobila daný stav,
tým, že opakovane jej zasielala pokladničné doklady z lekárne chaotickým spôsobom, stratila prehľad o
tom, aké nároky si uplatnila a aké jej boli uhradené. V súvislosti s tou istou dopravnou nehodou iniciovala
voči nej 6 samostatných súdnych konaní a spôsobila tak v konaniach neprehľadnosť. Mohla a mala

vedieť, že v prípade neúspechu v tej-ktorej žalobe jej môže byť uložená povinnosť na náhradu trov
konania. Neuhrádzala jej tie liečebné náklady, ktoré neboli podložené lekárskymi správami. Žalobkyňa
mala vedomosť o tom, ktoré liečivá či doplnky stravy jej nemôže uhradiť, aj tak si ich náhradu uplatňovala
v súdnych konaniach.
3.1. Podľa jej názoru neobstojí tvrdenie žalobkyne, že lekári jej odmietajú vydať písomné potvrdenie o

odporúčaní podporných liečiv a z ich strany dochádzka k ústnemu odporúčaniu, a preto sa nachádza v
nevýhodnejpozícii.Podľa§4ZoPZPpoistenýmáprávo,abypoisťovateľzanehonahradilpoškodenému
uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. PZP je svojím charakterom špecifické tým, že za
škodcu poisťovňa hradí iba zákonom vymedzené nároky poškodených a nie akékoľvek nároky ktorémôžu byť z titulu poistnej udalosti voči poistenému - škodcovi resp. priamo voči poisťovateľovi uplatnené
zo strany iných osôb. Preto aj zákon vyžaduje preukázanie tvrdených nárokov. Skutočnosť, že je priamo
v zákone o PZP zakotvená možnosť uplatnenia nároku poškodeného voči poisťovni/poisťovateľovi

neznamená, že je právo poškodeného originálne čo do právneho základu zodpovednosti za škodu,
t.j. že zakladá automatický nárok voči nemu. Z toho je zrejmé, že uhrádza iba preukázané nároky.
Pokiaľ ide o náhradu nárokov na liečebné náklady, tieto náklady musia byť jednoznačne v priamej
súvislosti s poškodením zdravia v dôsledku poistnej udalosti. Musia byť odporúčané ošetrujúcimi lekármi
a potvrdené v lekárskych správach. Žalobkyni nič nebránilo, aby si tieto náklady uplatnila priamo u

škodcu, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, na základe ktorej sa dostala do ťažkej životnej situácie.
3.2. Nesúhlasila s tým, že súd mal v danom prípade postupovať podľa ust. § 257 CSP. Argumentácia
že ide o vážne trvalo zdravotne postihnutú osobu neobstojí. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 11Co/265/2017, podľa ktorého použitie ust. § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana
nie je solventná alebo zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej
protistrany; ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi

stranami. Pri ich hodnotení je potrebné zohľadniť aj podiel strán na vzniku a priebehu sporu. Podľa iných
rozhodnutí súdov, kde súdy (ne)zohľadňovali ani zdravotný stav (neúspešnej) strany sporu, čo dôvodia,
sa uvádzalo: Obsah spisu (lekárske potvrdenia) síce dokazuje, že žalobkyňa trpí vážnym ochorením, čo
je nepochybne veľmi závažná skutočnosť, avšak táto sama o sebe nie je okolnosťou, ktorú by v zmysle
ust. § 257 CSP bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre (čiastočné, resp. úplné)

nepriznanie náhrady trov konania protistrane.
3.3. Na základe horeuvedených skutočností navrhla uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania (z titulu trov právneho zastúpenia za
tento úkon).

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP) vec prejednal a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods.

1 CSP v spojení s čl. 16 ods. 3 CSP potvrdiť.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa čl. 16 ods. 3 CSP, v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté
nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.

7. V danom prípade odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 21.03.2016 domáhala, aby jej žalovaná zaplatila sumu 882,47 eura s príslušenstvom

a sumu 872,22 eura spolu s príslušenstvom titulom uplatnenia nákladov na liečenie. Súd prvej inštancie
rozhodol rozsudkom zo dňa 19.01.2022 pod č. k. 16C/149/2016-413 tak, že prvým výrokom zastavil
konanie v časti o zaplatenie sumy 733,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od
16.03.2016 do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy 277,58 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05% ročne od 02.10.2015 do zaplatenia, druhým výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu vo výške 229,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 229,24 eura
od 04.10.2015 do zaplatenia a sumu vo výške 17,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 17,81 eura od 19.03.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Tretím výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a štvrtým výrokom žalobkyni proti žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,94%. Proti tomuto rozsudku podali žalobkyňa a žalovaná

odvolanie, žalobkyňa napadla rozsudok vo výroku IV. a žalovaná vo výroku II., konkrétne v časti úroku
z omeškania. Odvolací súd rozhodol o odvolaní strán konania uznesením zo dňa 10.08.2022 pod č. k.
25Co/56/2022-509 v spojení s opravným uznesením zo dňa 22.09.2022 pod č. k. 25Co/56/2022-522
tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku týkajúcom sa počiatku platenia úrokov
z omeškania potvrdil a vo IV. výroku ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Súd prvej inštancie následne rozhodol napadnutým uznesením, ktoré je z dôvodu odvolania žalobkyne
predmetom skúmania odvolacím súdom.8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá sa skúma čo

do právneho základu a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti
za výsledok sporu - § 255 CSP) je charakteristická pre sporové konania a uplatní sa tak, že neúspešná
strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré jej vznikli. Procesný úspech
sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti
a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.
10.1. Úspech vo veci skúma súd čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Ak

nie je splnené kritérium úspechu vo veci, strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania a sú
povinné znášať náklady na vynaložené trovy konania vo svojej réžii. Plný úspech sa zisťuje porovnaním
žalobného návrhu - petitu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca dosiahne plný úspech vo
veci, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený
vo veci samej, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu je základným meradlom

pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania.
Naopak, ak žiadna zo strán nedosiahla plný úspech v spore, má každá z nich len čiastočný úspech, t.j.
každá zo strán je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. V prípade, ak dosiahla strana v spore úspech len
čiastočný,taksanáhradatrovkonaniapomernerozdelí.Abyčiastočnýúspechzaložilnároknačiastočnú
náhradu trov konania, musí sa jednať o prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní úspešnosti oboch

strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. Ak sa
v spore navzájom vyrovnajú úspech a neúspech, náhrada trov konania sa spravidla neprizná žiadnej
zo strán. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej,
zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu je treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov
konania rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.

11.Narozdielodzásadyúspechu,zásadaprocesnejzodpovednostizazavinenievyjadrenávustanovení
§ 256 CSP znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné
zavineniesaposudzujevýlučnezprocesnéhohľadiska.Zásadazodpovednostizazavineniejeinštitútom
procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré

vznikli po začatí konania. Konanie bolo v prejednávanej veci zastavené z dôvodu, že došlo k vyhláseniu
oddlžovacieho konkurzu na žalovanú a to ešte pred podaním predmetnej žaloby.

12. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ako odvolateľka výslovne napadla odvolaním I. a II. výrok
napadnutého uznesenia. V tomto prípade odvolací súd nie je rozsahom odvolania viazaný, pretože

výrok III., ktorý nebol výslovne dotknutý odvolaním je závislým výrokom od rozhodnutia o napadnutých
výrokoch. Súd prvej inštancie správne rozhodol dvomi samostatnými výrokmi o náhrade trov konania
v súlade s názorom odvolacieho súdu použijúc separáciu trov konania v zmysle § 256 a § 255 CSP
a správne rozhodol o trovách odvolacieho konania.
12.1. Žalobkyňa namietala, že súd pri posúdení nároku na náhradu trov konania nesprávne posúdil

zavinenie zastavenia konania v časti nároku na zaplatenie sumy 684,89 eura, ktorú vzala späť podaním
zo dňa 23.08.2017. Dôvodila tým, že pred podaním žaloby nemala a ani nemohla mať riadnu vedomosť
o poukázaní čiastočného plnenia žalovanou v dôsledku riadneho nesplnenia povinnosti uloženej jej
ustanovením § 11 ods. 6 zákona č. 381/2007 Z.z..
12.2. K tejto námietke sa vyjadril odvolací súd už vo svojom pôvodnom rozhodnutí. Opätovne preto

uvádza, že žalobkyňa podala žalobu dňa 21.03.2016, a k podanej žalobe pripojila náklady uplatnené
u žalovanej dňa 16.06.2015 a dňa 01.12.2015 bez ich špecifikácie a množstvo pokladničných blokov,
ktorými preukazovala nákup. Napriek právnemu zastúpeniu žaloba nespĺňala náležitosti § 132 ods. 1
CSP, keďže opísanie rozhodujúcich skutočností bolo nahradené odkazom na predložené pokladničné
bloky. Tým bola celá záťaž prenesená na súd, ktorý musel pracne zisťovať, z čoho pozostáva nárok

žalobkyne. Žalovaná predložila oznámenie o poistnom plnení v sume 684,89 eura zo dňa 09.02.2016 v
ktorom zároveň oznámila, za ktoré uplatnené nároky žalobkyni plnenie nepriznáva (s presným uvedením
liekov). Žalobkyňa tak od uvedeného dňa mala vedomosť o tom, za ktoré lieky jej nebola priznanánáhrada.Vzhľadomktomumalavedomosťotom,zaktoréuplatnenénárokyžalovanájejnárokneuznala
a preto je jej námietka v tomto smere nedôvodná.
12.3. Na okraj odvolací súd dodáva, že podľa jeho názoru žalobkyňa zavinila zastavenie konania

aj vo zvyšnej časti, v ktorej vzala žalobu späť (v sume 277,58 eura a 49,02 eura). Nemohol sa
stotožniť s odôvodnením súdu prvej inštancie, že v tejto časti nemožno procesné zavinenie na
zastavení konania pričítať niektorej zo strán konania, pretože posúdenie dôvodnosti nároku záviselo od
odborného posúdenia zo strany nezávislého subjektu, ktorý nebol stranou konania. Odvolací súd vo
svojom prvom rozhodnutí konštatoval, že predmetom konania nie je nemajetková ujma, ktorej výška

je daná od úvahy súdu a rozhodnutie nebolo závislé na znaleckom posudku. Pokiaľ by žalobkyňa
presne špecifikovala, čoho sa domáha, s predložením lekárskych potvrdení o používaní predpísaných
liekov, ako aj liekov nepredpísaných súvisiacich s poškodením zdravia, nemusel túto otázku súd riešiť
znaleckým posudkom. Rozhodnutie preto nebolo závislé na znaleckom posudku. Súd prvej inštancie
však v tomto smere nerešpektujúc rozhodnutie odvolacieho súdu ako súdu nadriadeného rozhodol tak,
že žalovanej v zastavujúcej časti priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 67,71%

(684,89 eura / 1011,49 eura x 100), hoci podľa správnosti by jej patrila náhrada v plnej výške. Pretože sa
však odvolala len žalobkyňa a nie aj žalovaná, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohol
zmeniť, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku, konkrétne
článkom 16 ods. 3 CSP, podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže
byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Vzhľadom k tomu mohol

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov v zastavujúcej časti (výrok I.)
už len potvrdiť.

13. K ďalšej námietke odvolateľky vo vzťahu k výroku II., ktorým bol priznaný nárok na náhradu trov
konania žalovanej voči žalobkyni v rozsahu 33,52% odvolací súd uvádza, že s námietkou žalobkyne sa

nemôže stotožniť. Súd prvej inštancie správne posúdil mieru úspechu a neúspechu jednotlivých strán
konania. Ako už bolo konštatované, rozhodnutie súdu nezáviselo od záverov znaleckého posúdenia.
Nemožno preto hovoriť o tom, že nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, keďže jej bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Žalobkyňa mala už v žalobe riadne špecifikovať čoho sa domáha
a predložiť všetky relevantné lekárske správy a z nich vyplývajúce predpísané lieky a liečivá. V tomto

smere neuniesla ťarchu a preto jej úspech vo veci v rozsahu 33,24% oproti úspechu žalovanej v rozsahu
66,76% v tejto časti viedol k celkovému úspechu žalovanej v rozsahu 33,52% (66,76% - 33,24%), na
úhradu ktorých súd prvej inštancie správne zaviazal žalobkyňu. V danom konaní tak bola žalovaná
úspešnejšia ako žalobkyňa, preto jej bezpochyby prislúcha čiastočná náhrada trov konania.

14. K žalobkyňou navrhovanému použitiu ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo 17/2009 zo dňa 28.01.2010, ktorý uviedol, že
rozhodovanie v zmysle § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad,

ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach
danej veci, ako aj okolnostiach na strane strán sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania,
a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Uviedol
tiež, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
14.1. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že hoci charakter konania iniciovaného
žalobkyňou smeroval k náhrade liečebných nákladov, ktoré jej vznikli v súvislosti s dopravnou nehodou,

v dôsledku ktorej ostala invalidnou, neboli splnené všetky predpoklady na aplikáciu predmetného
ustanovenia. Hoci žalobkyňa argumentovala tým, že nie je schopná svojou činnosťou uskutočňovať
zárobkovú činnosť a je odkázaná na dávky sociálneho systému, tieto argumenty ostali len v rovine
tvrdení a riadne ich, s výnimkou zdravotnej situácie, nepodložila. Súd totiž musí v takejto situácii
prihliadať aj na ostatné pomery účastníkov konania, medzi nimi osobné, majetkové, atď., ktoré by však

musela žalobkyňa riadne zdôvodniť a zdokladovať, nie je postačujúce aby použitie dôvodov hodných
osobitného zreteľa ostalo len v teoretickej rovine. Vzhľadom k tomu vo veci nebolo možné aplikovať
ustanovenie § 257 CSP, čo rovnako konštatoval už aj súd prvej inštancie.15. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s čl. 16 ods. 3 CSP potvrdiť.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

18. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania tak, že žalovaná, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má voči žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).