Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 3, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521201441
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2521201441.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov
senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXX/XX, D. E. F., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Kupka, so sídlom Hlavná 23, Trnava,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o náhradu škody a náhradu

nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 9. marca 2023 č. k.
21C/29/2021-211 – proti zvyškovo zamietajúcemu výroku II. a výroku III. o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zvyškovo zamietajúcom výroku II. a závislom
výroku III. o trovách konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

12 28Co/5/2023

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 513,86 eura
spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.513,86 eura od 24.3.2021 do zaplatenia zastavil;
výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie 20.000 eur zamietol a výrokom III. priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 až 3, § 17
ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 184 ods. 2, § 185 ods. 2, 6 zákona
č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok.

3. Vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 20.513,86 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.513,86 eura od
24.3.2021 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil
tým, že bol uznesením OR PZ v Trnave z 8.8.2018 („uznesenie 1“) obvinený zo zločinu týrania blízkej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného zákona s použitím ust. § 138 písm. b)
Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, na základe ktorej Okresná prokuratúra

Piešťany uznesením z 20.8.2018 napadnuté uznesenie zrušila ako nezákonné, vydané predčasne a
bez náležitého zistenia skutkového stavu. Uznesením OR PZ v Trnave z 21.2.2019 („uznesenie 2“)
bol obvinený zo zločinu týrania blízkej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. d) Trestného
zákona s použitím ust. § 138 písm. b) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť,
na základe ktorej Okresná prokuratúra Piešťany uznesením z 12.8.2019 napadnuté uznesenie zrušila
ako nezákonné, vydané predčasne a bez náležitého zistenia skutkového stavu. Uznesením z 29.7.2019

bola uvedená trestná vec postúpená odboru všeobecnej vnútornej správy Okresného úradu Piešťany
na prejednanie priestupku. Uznesenia 1 a 2 označil za nezákonné rozhodnutia, ktoré mali na žalobcunegatívne dopady, došlo k narušeniu jeho sociálnych väzieb v súkromnom a pracovnom živote, zásadnej
zmene spôsobu života, vykonávania práce a dosahovania životných cieľov. Za nezákonné trestné
stíhanie a nezákonné zadržanie na základe nezákonného rozhodnutia si uplatnil nemajetkovú ujmu vo

výške 20.000 eur, keďže samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na nezvratnú ujmu žalobcu, keď boli trvalo narušené pracovné, rodinné, spoločenské vzťahy
žalobcu, došlo k vážnemu zásahu do jeho súkromného a spoločenského života. Suma 513,86 eura
predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a uviedla, že v danom
prípade si žalobca ako obvinený v priebehu celého trestného konania nezvolil obhajcu a ani mu nebol

ustanovený súdom. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že výška, existencia, vznik
nemajetkovej ujmy nebol hodnoverným spôsobom preukázaný.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého
rozhodnutia, ktoré je v rozpore subjektívnym právom, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Keďže uznesenia 1 a 2, ktorými bolo vznesené obvinenie
žalobcovi, boli na základe ním podaných sťažností zrušené pre nezákonnosť, súd konštatoval, že ide
o rozhodnutia nezákonné. Pretože uznesenia o vznesení obvinenia nadobúdajú vykonateľnosť bez
ohľadu na právoplatnosť (§ 184 ods. 2 v spojení s § 185 ods. 2 a 6 Trestného poriadku, s poukazom
na skutočnosť, že Trestný poriadok sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia odkladný účinok

nepriznáva) a súčasne bolo vydané v trestnom konaní spravujúcom sa Trestným poriadkom, pričom na
takéto konanie sa predpisy o správnom konaní nevzťahujú, žalobca si mohol uplatniť nárok na náhradu
škody, aj napriek skutočnosti, že predmetné uznesenia boli ako nezákonné zrušené na základe riadneho
opravného prostriedku (sťažnosti). Vychádzajúc z uvedených záverov potom súd dospel k záveru,
že uznesenia 1/ a 2/ napĺňajú charakter nezákonných rozhodnutí. Obvinenie nemalo byť žalobcovi

vznesené a uznesenia o vznesení obvinenia boli na základe riadneho opravného prostriedku podaného
žalobcom zrušené prokurátorkou okresnej prokuratúry, preto sú považované za nezákonné.

5. Celý žalobcom uplatnený nárok (po čiastočnom späťvzatí žaloby) spočíval v nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená uzneseniami o vznesení obvinenia. Na základe

vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola v tejto časti
nedôvodná.

6.Žalobcapožadovalnemajetkovúujmuvovýške20.000eur,ktorúzakladalnanasledujúcichdôvodoch:
trestné stíhanie preňho predstavovalo psychickú ujmu, keďže bol obvinený dvakrát, došlo u neho k

narušeniu sociálnych a pracovných väzieb, zmene spôsobu života, vykonávaní práce a dosahovania
životných cieľov, znamenalo stratu (zhoršenie) rodinných a priateľských väzieb, trestné stíhanie viedlo
k zdravotným problémom spočívajúcim v schudnutí, problémom so spánkom, stresom, vnútorným
nepokojom a trestné stíhanie spôsobilo ujmu na povesti žalobcu.

7. Z vykonaného dokazovania však podľa súdu prvej inštancie nevyplynuli ani žalobcom tvrdené
psychické ujmy, ani príčinná súvislosť medzi jeho zdravotnými problémami, ťažším plnením pracovných
povinností a trestným stíhaním. Žalobca nepredložil súdu žiadnu lekársku správu, posudok, prípadne
odborné vyjadrenie, z obsahu ktorých by bolo zrejmé, akými konkrétnymi medicínskymi diagnózami
žalobca trpí a či tieto konkrétne diagnózy sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.

Len samotná skutočnosť, že po trestnom stíhaní vyhľadal psychológa, tiež o vzniku závažnej ujmy
nesvedčí. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by žalobcova povesť trestným stíhaním utrpela.
Z dokazovania nevyplynulo, že by žalobca vôbec trpel psychickými problémami a ani skutočnosť, že by
skutočnosti ním opisované v žalobe bolo možné pričítať bez ďalšieho práve nezákonným uzneseniam
o vznesení obvinenia.

8. Podľa súdu prvej inštancie z dokazovania nevyplynuli ani žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých by
bolo možné usudzovať, že intenzita nemajetkovej ujmy je taká, že je potrebné ju kompenzovať peňažnou
náhradou v žalobcom žiadanej výške. Žalobca síce tvrdil, že trestné stíhanie preňho znamenalo
narušenie sociálnych väzieb v súkromnom a pracovnom živote, malo dôjsť k nepriaznivému dopadu

na vzťahy s osobami z okruhu jeho priateľov a známych, mali vzniknúť rodinné problémy medzi
žalobcom a blízkymi osobami, tieto jeho tvrdenia však dokazovaním preukázané neboli. Bolo dokonca
zistené, že všetci rodinný príslušníci, kamaráti a kolegovia, ktorí o vznesených obvineniach vedeli, o
nich vedeli práve od žalobcu, ich vzťah k žalobcovi však tieto zistenia neovplyvnili, nikto nevyslovilnegatívne vnímanie žalobcu, resp. nezaznamenal negatívne reakcie okolia. Vôbec teda nedošlo v rámci
dokazovania k zisteniu negatívnych dôsledkov, ktoré mali vznesené obvinenia žalobcovi priniesť. Matka
žalobcu potvrdila, že sa po vznesení obvinenia jej vzťah k žalobcovi nezmenil, kamaráti aj rodina ho

podržali. Na vznesenie obvinenia nereagovalo ani široké okolie. Žiadne negatívne reakcie nevznikli
ani v práci. O vznesení obvinenia prakticky nič bližšie nevedela. Nevedela ako reagoval na vznesenie
obvinenia, nevedela, ako sa prejavoval jeho stres. Podľa jej názoru po vznesení obvinenia žil ako
predtým, prišiel z práce a večer zvykol chodiť za kamarátmi. Priateľka žalobcu E. G. potvrdila, že
sa nezmenil jej vzťah voči žalobcovi ani po vznesení obvinenia. Tvrdila, že ho vznesenie obvinenia

urážalo, mal by vystresovaný, okolie bolo zo vznesenia obvinenia prekvapené, útoky na osobu žalobcu
nepostrehla. Dokonca tvrdila, že mal podporu u všetkých. Vyjadrila sa, že trestné stíhanie ovplyvnilo ich
vzťah len v tom, že žalobca bol viac uzatvorený. Naďalej sa však venoval niektorým koníčkom. Svedok
- ujo žalobcu D. B. tvrdil, že sa mu žalobca nezdôveroval s ničím. Nevedel o vznesení obvinenia, len
niečo počul, že mali s bývalou partnerkou nejaké nezhody ohľadom domu. Žalobcovi pomáhal len pri
stavbe, a teda vnímanie žalobcu bolo pre svedka pred a aj po vznesení obvinení rovnaké. Svedkyňa

- sestra žalobcu B. H. potvrdila, že celú záležitosť neriešila. Jej vzťah po vznesení obvinenia sa voči
žalobcovi nezmenil. Stretávali sa len pri rodinných oslavách, kde sa tá vec nepreberala. Tvrdila, že bol
rozlietaný, pracoval stále, služobné cesty, skúšky s kapelou, teda žalobca aj v čase vznesenia obvinenia
viedol život plný aktivity. Tvrdila, že pracoval ešte viac ako normálne, chodil aj školiť, koncertoval,
bol stále odcestovaný. Žalobca sa rovnako venoval rodine a práci, priateľom, ako aj koníčkom pred

vznesením obvinení, počas vznesenia obvinení, ako aj po zrušení obvinení. Svedok - švagor žalobcu
A. H. pri svojom výsluchu uviedol, že nevie o čom bola kauza. Vedel o vznesení obvinenia žalobcovi
od manželky, ale neriešil to. Nezachytil žiadne reakcie okolia. Nezaznamenal zmeny v správaní žalobcu
od augusta 2018. Žalobca bol smutnejší, ale nevie, že by bol podráždený alebo nahnevaný alebo, že
by si to chcel niekde vybiť, on je stále taký istý, nijaké zmeny nepocítil. Svedok - kamarát žalobcu D.

D. tvrdil, že sa od malička poznajú. Následne sa odsťahoval, tak sa často nevídajú. Tvrdil, že žalobca
bol zo vznesenia obvinenia nešťastný. Reakciu okolia na vznesenie obvinenia žalobcovi nezaznamenal.
Vznesenie obvinenia ich kamarátstvo neovplyvnilo, vzťah zostal bez pochybností taký, aký vždy býval.
Svedok menil prácu, čiže zo subjektívnych príčin sa menej stretávali. Bývalý kolega a priateľ A. B.
tvrdil, že sa stále hlási k ich spoločnému priateľstvu a kamarátstvu. Žalobca sa mu posťažoval, že ho

bývalá priateľka nechcela pustiť do ich spoločného domu, že bol neprávom obvinený zo strany bývalej
priateľky, z čoho mal byť žalobca nešťastný a zdrvený. Ranilo ho, že sa k nemu bývalá priateľka tak
zachovala. Nezaregistroval žiadne reakcie okolia na vzniknutú situáciu. Svedok uviedol, že inak veselý
a optimistický žalobca ostal v tom čase zamĺknutý. Tvrdil, že ho volával na pivo, čo žalobca odmietol.
Tvrdil, že žalobcu už ani tá hudba nebaví. Svedok mal žalobcovi odporúčať, že by proste mal ísť medzi

ľudí, lebo nie je dobré sa utápať v depresiách, jeho vzťah sa voči žalobcovi nezmenil. Svedok - bývalý
kolega D. B. tvrdil, že špeciálne kamaráti neboli, ale kolegovia boli dobrí. Vie len, že si bývalá priateľka
naňho vymýšľala. Tvrdil, že žalobca nebol apatický, zmena v pracovnom konaní spočívala len v tom,
že ho nebolo možné tak často, ako pred vznesením obvinenia, posielať na zahraničné služobné cesty,
lebo musel byť k dispozícii polícii. Zo strany vedenia spoločnosti mu bola vyjadrená spokojnosť za jeho

prácu. V čase vznesenia obvinenia mu bola ponúknutá špeciálnejšia práca. Svedok sa vyjadril, že keby
sa dalo, tak by takéhoto pracovníka ako bol žalobca bral ihneď.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že vznesenie obvinenia môže mať vo všeobecnosti v menšej alebo
väčšej miere vplyv na správanie obvineného, čo iste nebolo výnimkou aj v prípade žalobcu, čo je však

celkom pochopiteľné a čo aj niektorí svedkovia opísali, že žalobca bol v tom čase tichší, zamĺknutý,
ale pri posudzovaní nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je v prvom rade nutné
posúdiť a ex lege prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Taktiež je potrebné posúdiť
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení,

a teda, či došlo k zmene prístupu k obvinenému/žalobcovi ľuďmi z jeho okolia, teda z pracovného,
spoločenského, či rodinného prostredia. Žalobca bol a aj je osobou spoločensky uznávanou, úspešnou
a obľúbenou, o čom svedčia aj výpovede všetkých svedkov. Nebolo preukázané, že by žalobca počas
trestného stíhania alebo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vybočil v neprimeranom
rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či šlo o rodinný, pracovný alebo spoločenský život. Žalobca sa

súdu nejaví ako osobnosť nevyzretá, ale naopak ako osoba s primeraným osobnostným základom, ktorú
trestné stíhanie nemohlo (na základe dôkazov súdu predložených a následne vykonaných) zasiahnuť
do takej miery, že by poznačilo jeho osobnostný rozvoj spôsobom, ktorý by súd viedol k záveru o vzniku
ujmy tak závažnej, že by ju nebolo možné kompenzovať už samotným konštatovaním porušenia práva.Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovaného, že čiastočná zmena života žalobcu nebola
spojená výlučne so vznesenými obvineniami, keďže z výpovede matky je zrejmé, že po odsťahovaní
od bývalej priateľky ho bez akýchkoľvek problémov prijala späť do rodičovského domu, ale k tejto

zmene prispel aj celkový vzťah a jeho priebeh s bývalou priateľkou. To nakoniec potvrdila aj sestra
žalobcu, ktorá videla hlavný problém v spoločnom spolužití žalobcu s jeho bývalou priateľkou, čo malo
žalobcovi škodiť. Rodina žalobcu vrátane partnerky, priatelia, kolegovia, ako aj zamestnávateľ žalobcu,
žalobcu podporili. Trestné stíhanie nezmenilo ich postoj voči žalobcovi. Viacerí nevideli žiadne zmeny v
správaní žalobcu. Žalobca žiadne priateľské ani rodinné vzťahy nestratil, nedošlo k ich nenávratnému

zhoršeniu. Neboli zistené žiadne negatívne následky, a teda ani zásah do morálnej, imateriálnej sféry
žalobcu.Zdokazovaniatakžiadnymspôsobomnevyplynulo,žebyvznesenéobvineniamalinapracovné
vzťahy, ale ani na vzťahy žalobcu s rodinou negatívny vplyv, práve naopak, v práci bol vnímaný ako
zamestnanec, ktorého zamestnávateľ rešpektoval a rodina mu vo chvíľach vznesenia obvinení bola tiež
na blízku. Rodina bola a ostala v primeranom vzťahu so žalobcom, a teda nedošlo následkom uznesení
o vznesení obvinenia k rozvratu rodiny. Žalobca bol v rámci trestného konania podrobený skúmaniu

dušenéhostavu,kčomusúdpoukázalnaskutočnosť,žejehoduševnýstavbolskúmanývpozíciisvedka
a toto skúmanie bolo vykonané pri dodržaní zákonných ustanovení Trestného poriadku na základe
rozhodnutia, ktoré narozdiel od uznesení o vznesení obvinení prešlo skúmaním v rámci sťažnostného
konania v predmetnom trestnom konaní. Z obsahu samotného znaleckého posudku zároveň nevyplýva
žiadny nezákonný zásah do súkromia žalobcu (ako svedka), ktorý by nebol proporcionálne odôvodnený

základným účelom trestného konania. Podstatnou však podľa súdu prvej inštancie bola predovšetkým
skutočnosť, že nezákonnosť uznesení o vznesení obvinenia so skúmaním duševného stavu žalobcu
ako svedka nie je v žiadnej príčinnej súvislosti.

10. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že žalobca sám ignoruje, že nezákonné trestné stíhanie

sa proti nemu ako obvinenému viedlo v relatívne krátkych obdobiach, keď prvé uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané 8.8.2018 a na základe ním podanej sťažnosti bolo už 20.8.2018 zrušené
prokurátorkou okresnej prokuratúry a druhé uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 21.2.2019 a
opätovne na základe žalobcom podanej sťažnosti už dňa 12.3.2019 zrušené prokurátorkou okresnej
prokuratúry. Ide teda o relatívne krátke obdobia (aj v súčte), keď od vydania samotného nezákonného

rozhodnutia k jeho zrušeniu ako nezákonného, došlo na základe uplatnenia riadneho opravného
prostriedku v prvom prípade po 12-tich dňoch a v druhom prípade po 19-tich dňoch od ich vydania.
Každé nezákonne vznesené obvinenie je nežiaduce, ale v prípade, ak je to práve sťažnosť obvineného,
na základe ktorej jeho preskúmanie prokurátorom má priniesť nápravu nezákonného stavu, je práve
priebeh trestného stíhania voči žalobcovi ako obvinenému ideálnym prípadom rýchlej a účinnej nápravy,

ktorú zákonodarca zavedením sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti všetkým uzneseniam
policajta sledoval.

11. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že trestné stíhanie predstavuje určitú záťaž pre každého
človeka a možno osobitne pre takého, ktorý si je vedomý svojej neviny. To však neznamená, že by

každé nezákonné trestné stíhanie so sebou automaticky nieslo povinnosť nahrádzať aj nemajetkovú
ujmu v peniazoch. Takýto názor totiž odporuje výslovnému zneniu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z., ktoré umožňuje priznať náhradu v peniazoch len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru súdu je pre nezákonne obvineného primárnym
zadosťučinením rozhodnutie prokurátora o jeho sťažnosti proti takémuto uzneseniu, ktoré vo svojom

obsahu jasne konštatuje nezákonnosť z konkrétnych dôvodov. Takáto forma zadosťučinenia je pre
trestné konanie typická a doslova žiaduca, ide o takpovediac prvý efektívny prostriedok nápravy
obvineného a podľa názoru súdu predstavuje vo všeobecnosti dostatočnú formu zadosťučinenia pre
každého obvineného. Len v prípadoch, ak bola obvinenému trestným stíhaním spôsobená osobitná
ujma, má sa nahrádzať v peniazoch (porov. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V prípade žalobcu

sa takáto nemajetková ujma nepreukázala.

12. K žalobcom tvrdenej ujme spočívajúcej v tom, že sa nemohol v práci riadne sústrediť a vyžadovalo si
to 100-násobný výkon, súd prvej inštancie uviedol, že toho jeho tvrdenie zostalo takisto nepreukázané.
Súd poukázal na skutočnosť, že nepostačovalo by ani preukázanie samotného nižšieho výkonu v

práci a iných tvrdených skutočností, pretože nevyhnutným prvkom nároku na náhradu škody je aj
príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom ujmy, pričom za uvedeného stavu
bez podloženia príčinnej súvislosti (ako skutkovej okolnosti) akýmikoľvek dôkazmi (teda len tvrdeniami
žalobcu), vôbec nevylučuje, že sa jedná len o koreláciu, bez skutočnej kauzality. Akékoľvek zdravotnéproblémy, či už fyzického alebo psychického rázu, ktoré by nastali vo sfére žalobcu po vznesení
obvinení nie je možné automaticky bez ďalšieho z hľadiska príčinnej súvislosti automaticky s takýmito
nezákonnými rozhodnutiami spájať. Nebolo taktiež preukázané, že by samotné vznesenie obvinení

malo akýkoľvek negatívny dopad na žalobcovo pracovné postavenie a jeho príjem. Samotné tvrdenie
žalobcu, že bol kontaktovaný médiom (bulvárnym) síce bolo medzi stranami nesporné, ostalo však
nepreukázané aká ujma v súvislosti s daným skutkovým tvrdením žalobcovi mala vzniknúť a jej
príčinná súvislosť s nezákonnými uzneseniami 1 a 2. Súd prvej inštancie v zásade nevidel problém v
skutočnosti, že obvineného v priebehu prebiehajúceho trestného konania kontaktujú hoc aj bulvárne

médiá.Ztvrdenížalobcubolozrejmé,žeimžiadneinformácieneposkytol.Skutočnosť,čibulvárnemédia
nejakým spôsobom trestné konanie žalobcu zverejnili, žalobca netvrdil a nevyplynula ani z vykonaného
dokazovania.

13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že tam uvedené
kritériá priznania náhrady nemajetkovej ujmy sú vymedzené len demonštratívne. Podľa názoru súdu

teda je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj v iných prípadoch, v ktorých sa to s ohľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom javí primerané.
Pri posudzovaní tejto otázky sa súdy môžu a majú orientovať okrem iného aj na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky a na to, v ktorých prípadoch tento súd považuje za správne priznať náhradu
nemajetkovej ujmy. V prerokúvanej veci súd už uviedol, že uznesenia o vznesení obvinenia považuje

za nezákonné rozhodnutia. Na základe uvedeného teda možno uzavrieť, že štát zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi nezákonným uzneseniami o vznesení obvinenia, v priebehu konania však žiadna
škoda nebola preukázaná (predovšetkým však aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca si po čiastočnom
späťvzatí žaloby žiadnu škodu neuplatňoval).

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že už samotné konštatovanie porušenia
práva žalobcu ako obvineného v uzneseniach prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorými boli (v relatívne
krátkom čase) uznesenia o vznesení obvinenia zrušené, sú dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na
skutočnosť, že by v súvislosti s nimi vznikla žalovanému ujma. V tejto súvislosti by podľa názoru súdu pri
vzniku nie závažnej ujmy do úvahy prichádzalo predovšetkým možné uspokojenie žalobcu poskytnutím

satisfakcie - ospravedlnenia zo strany žalovanej, ktoré by v plnej miere umožnilo uspokojiť ujmu inak
ako formou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takúto formu satisfakcie však žalobca žalobným návrhom
v danej veci nežiadal, súd sa tak takýmto neuplatneným nárokom žalobcu nemohol zaoberať.

15. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom
žalovaného.

16. Proti tomuto rozsudku v rozsahu zvyškovo zamietajúceho výroku II. a výroku III. o trovách konania
podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Namietal, že
z dokazovania (výsluchov) okrem iného vyplývalo, že vznesenie obvinenia žalobcu urážalo, mal byť
vystresovaný, okolie bolo zo vznesenia obvinenia prekvapené, žalobca bol viac uzatvorený, nešťastný,
zdrvený, inak veselý a optimistický žalobca ostal v tom čase zamĺknutý (bod 53. odôvodnenia rozsudku),
čím bola nepochybne preukázaná závažná ujma na strane žalobcu (v súlade so skutkovými tvrdeniami

žalobcu) spôsobená nezákonnými rozhodnutiami. Napriek uvedenému súd dospel k záveru, že nebolo
preukázané, že by žalobca počas trestného stíhania alebo v priamej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním vybočil v neprimeranom rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či šlo o rodinný, pracovný
alebo spoločenský život (bod 55. odôvodnenia rozsudku), čo je skutkové zistenie v rozpore s vykonaným
dokazovaním podľa bodu 53. odôvodnenia rozsudku, z ktorého práve naopak vyplývali zásadné

negatívne zmeny v živote žalobcu v dôsledku nezákonných rozhodnutí. Súd teda podľa žalobcu dospel
z vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nepreskúmateľnému záveru.

17. Traumatizácia a beznádej žalobcu priebehom trestného konania bola o to naliehavejšia, keď bol
obvinený v relatívne krátkom období dokonca dvakrát. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že priebeh

trestného konania bol žalobcom vnímaný intenzívne stresujúco. Napriek tomu súd zľahčuje dopad
nezákonných rozhodnutí na život žalobcu sumarizujúc čas trvania obvinení len v dňoch. Pre každú
osobu, ktorá by sa dostala do postavenia žalobcu v dôsledku nezákonných rozhodnutí, by musela byť
situácia opakovaného pochybenia zo strany štátu v dôsledku nezákonných rozhodnutí vo vzťahu k jejprežívaniu šokujúca, ak nie až devastačná. Samotná ujma sa nedá určiť mechanicky iba podľa dĺžky
trvania postavenia žalobcu ako obvineného, ale treba vziať do úvahy individuálne okolnosti prípadu. Súd
prvej inštancie teda dospel k nepreskúmateľnému záveru.

18. Uznesenia okresnej prokuratúry, ktorými boli zrušené nezákonné rozhodnutia, sú rozhodnutiami
s predpísanými náležitosťami podľa zákona č. 301/2005 Z.z., pričom medzi náležitosti takých
rozhodnutí nepatrí žiadne ospravedlnenie a ide o rozhodnutia vo formalizovanom úradnom štýle. Takéto
rozhodnutia, aj keď vo svojej podstate viedli k zrušeniu nezákonných rozhodnutí, nemohli poskytovať

žalobcovi žiadnu satisfakciu, už len pre neexistujúci priestor v nich na ospravedlnenie, ako aj pre
pretrvávajúcu neistotu žalobcu, keď bol obvinený opakovane predčasne a bez náležitého zistenia
skutkového stavu. Žalobca považoval za otázne, akú satisfakciu poskytuje rozhodnutie prokurátora
konštatujúce pochybenie OČTK, keď je v rozpore s tým v tej istej veci následne vydané ďalšie
nezákonné rozhodnutie OČTK. Napriek tomu súd prezentoval názor, že pre nezákonne obvineného je
primárnym zadosťučinením rozhodnutie prokurátora o jeho sťažnosti proti takémuto uzneseniu, ktoré

vo svojom obsahu jasne konštatuje nezákonnosť z konkrétnych dôvodov, resp. súd rozvíja úvahu,
že už samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu ako obvineného v uzneseniach prokurátorky
okresnej prokuratúry, ktorými boli (v relatívne krátkom čase) uznesenia o vznesení obvinenia zrušené,
sú dostatočným zadosťučinením. Súd podľa žalobcu dospel k nepreskúmateľnému záveru.

19. Žalobca mal tiež za to, že súd prvej inštancie dospel k nepreskúmateľnému záveru, pokiaľ nevidel
problém v skutočnosti, že obvineného v priebehu trestného konania kontaktujú hoc aj bulvárne médiá.
Bulvárne články v médiách totiž majú závažný dopad na tvorbu verejnej mienky. Žalobca sa dostal do
pozornosti napriek tomu, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a bol napriek svojej nevine
kontaktovaný v súvislosti so závažným obvinením zo zločinu voči žene. Takáto skúsenosť by musela byť

pre každého nevinného človeka v postavení žalobcu extrémne stresujúca, uvedomujúc si, že v dôsledku
nezákonného obvinenia zo strany štátneho orgánu hrozí riziko, že médiá prevezmú závery obvinenia
ako oficiálnu konštatáciu s vyšším stupňom pravdepodobnosti o spáchaní trestného činu.

20. Rozsudok je preto podľa žalobcu formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a

nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces
a rozsudok aj vecne nesprávny. Súd v danom prípade napriek vyššie uvedenému v spojení s obsahom
žaloby, podaniami žalobcu, prednesmi žalobcu na pojednávaniach, ako aj vykonaným dokazovaním,
nevyhovel dôvodnej žalobe, žalobca sa nedomohol celej primeranej nemajetkovej ujmy v peniazoch a
správne neaplikoval § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho rozsudok vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Nesúhlasila s vyjadrením žalobcu, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nepreskúmateľnému záveru. Súd prvej

inštancie po vypočutí všetkých svedkov navrhnutých žalobcom dospel k jasnému záveru, že nebolo
preukázané, že by žalobca počas trestného stíhania alebo v priamej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním vybočil v neprimeranom rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či išlo o rodinný, pracovný
alebo spoločenský život. Žalovaná zastávala názor, že žalobcovi sa darilo jednak v rodinnom živote, kde
práve v tomto čase sa intenzívne rozvíjal vzťah s novou priateľkou, s ktorou si dokonca založil rodinu,

teda nedošlo k skutočnosti, že by ho, či užšia alebo aj širšia rodina zavrhli. Príslušníci širšieho okruhu
rodiny vyhodnocovali správanie žalobcu v období trestného stíhania dokonca tak, že viedol aktívnejší
život, nepoľavil vo svojich záujmoch a niektorí ani nevedeli, že prebiehalo nejaké trestné stíhanie
žalobcu. Žalobca bol v pracovnom živote vyhodnocovaný ako kvalitný pracovník, ktorý v čase trestného
stíhania dostal dokonca ponuky na výkon špeciálnejšej práce, a teda nevznikla situácia, že by napríklad

v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním dostal výpoveď, práveže mu bolo všemožne vychádzané
v ústrety. Zamestnávateľ redukoval jeho služobné cesty, aby mohol byť polícii počas vyšetrovania k
dispozícii, teda zamestnávateľ mu bol plnohodnotne nápomocný. Súd prvej inštancie venoval výsluchom
všetkých svedkov dôkladnú pozornosť a následne ich výpovede aj vyhodnotil, a teda súd prvej inštancie
došiel k záveru, že akúkoľvek ujmu, ktorá by vznikla poškodenému podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. možno nahradiť len vtedy, ak je priamym – bezprostredným dôsledkom nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu orgánov pri výkone verejnej moci. To však žalobca nepreukázal.
Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých možno usudzovať, žeintenzita tvrdenej nemajetkovej ujmy je skutočne taká, že by ju bolo potrebné kompenzovať formou
peňažnej náhrady.

22. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie zľahčuje dopad trestného
stíhania žalobcu sumarizujúc čas trvania obvinení len v dňoch. Žalovaná mala za to, že súd prvej
inštancie zobral do úvahy individuálne okolnosti prípadu a prioritne skúmal, či došlo k naplneniu
hmotnoprávnych predpokladov k oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré v rozsudku dôkladne vyhodnotil a až okrajovo poukázal na to, že by

malo dôjsť u obvinenej osoby k istej úľave a tiež akémusi zadosťučineniu už len tým, že jeho obom
sťažnostiam proti vzneseným obvineniam príslušný prokurátor v plnej miere vyhovel. Preto žalovaná
nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nepreskúmateľnému záveru.

23. Trestné stíhanie nemohlo mať podľa žalovanej na žalobcu žiadne šokujúce alebo devastačné
účinky, pretože osoba v šoku alebo zdevastovaná vzniknutou situáciou by sa určite nesprávala tak, ako

správanie žalobcu v čase trestného stíhania opísali svedkovia, ktorý žil bez akýchkoľvek rozsiahlych
obmedzení svoj zaužívaný spôsob života, a preto žalovaná namietala tvrdenia žalobcu, že by žalobca
vykazoval prvky šoku až devastácie v súvislosti s trestným stíhaním.

24. Žalovaná tiež poukázala na to, že žalobca sa vo svojom odvolaní vo veľkej miere zaoberá

skutočnosťou, že v čase trestného stíhania bol kontaktovaný bulvárnym médiom, na rozdiel od
súdneho konania, kde tejto skutočnosti venoval minimálny priestor. Žalovaná zastávala názor, že ak
bulvár zasiahol do života žalobcu, mohol sa brániť a podať voči konkrétnemu bulvárnemu médiu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka napr. žalobu na ochranu osobnosti. Žalovaná sa nepričinila
žiadnym spôsobom k tomu, že žalobcu kontaktovali nejaké médiá, a teda zodpovednosť za aktivitu

bulvárnych médií žalovaná nenesie. Žalovaná taktiež nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že rozsudok je
formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo malo
spôsobiť porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca nepreukázal, že mu v dôsledku
nezákonnýchrozhodnutíujmanemajetkovejpovahyvznikla,inapriektomu,žepoužilznačnedramatické
tvrdeniascieľomvytvoriťfalošnýobrazosebe,pomocouktoréhosasnažilpresvedčiťsúdprvejinštancie

o dôvodnosti ním uplatneného nároku. Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonných
hmotnoprávnych predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Žalovaná mala za to, že súd prvej
inštancie sa plne vysporiadal s tvrdeniami strán sporu a správne odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom
na všetky podstatné argumenty predložené stranami konania.

25. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

26. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v napadnutej časti zrušiť s
použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Keďže zastavujúci výrok I. nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, je rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného

dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 20.000 eur zamietol, keď
dospel k záveru, že z dokazovania nevyplynuli žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých by bolo možné
usudzovať, že intenzita nemajetkovej ujmy je taká, že je potrebné ju kompenzovať peňažnou náhradouv žalobcom žiadanej výške, žiadna škoda nebola preukázaná, nemajetková ujma sa nepreukázala a
samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu ako obvineného v uzneseniach prokurátorky okresnej
prokuratúry, ktorými boli (v relatívne krátkom čase) uznesenia o vznesení obvinenia zrušené, sú

dostatočným zadosťučinením.

29. Žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na
spravodlivý súdny proces. Túto odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú.

30. Podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

31. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,
je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše,
zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce.

32. Súd prvej inštancie na viacerých miestach napadnutého rozhodnutia uvádza, že z vykonaného
dokazovania nevyplynuli ani žalobcom tvrdené psychické ujmy, ani príčinná súvislosť medzi jeho

zdravotnými problémami, ťažším plnením pracovných povinností a trestným stíhaním; nebolo
preukázané, že by žalobcova povesť trestným stíhaním utrpela (ods. 48), že by žalobca vôbec trpel
psychickými problémami a ani skutočnosť, že by skutočnosti ním opisované v žalobe bolo možné pričítať
bez ďalšieho práve nezákonným uzneseniam o vznesení obvinenia (ods. 49); žalobca nedokázal, že by
v jeho sfére vznikla ujma ako priamy dôsledok nezákonného rozhodnutia a z dokazovania nevyplynuli

ani žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že intenzita nemajetkovej ujmy je
taká, že je potrebné ju kompenzovať peňažnou náhradou v žalobcom žiadanej výške (ods. 50). Podľa
súdu prvej inštancie neboli preukázané ani tvrdenia žalobcu, že trestné stíhanie preňho znamenalo
narušenie sociálnych väzieb v súkromnom a pracovnom živote, malo dôjsť k nepriaznivému dopadu na
vzťahy s osobami z okruhu jeho priateľov a známych, mali vzniknúť rodinné problémy medzi žalobcom a

blízkymi osobami (ods. 51) a v rámci dokazovania nedošlo k zisteniu negatívnych dôsledkov, ktoré mali
vznesené obvinenia žalobcovi priniesť (ods. 52); žiadne negatívne reakcie nevznikli ani v práci (ods.
53); nebolo preukázané, že by žalobca počas trestného stíhania alebo v priamej príčinnej súvislosti s
trestným stíhaním vybočil v neprimeranom rozsahu zo zaužívaného spôsobu života, či šlo o rodinný,
pracovný alebo spoločenský život (ods. 55); neboli zistené žiadne negatívne následky, a teda ani zásah

do morálnej, imateriálnej sféry žalobcu (ods. 57); z dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, že by
vznesené obvinenia mali na pracovné vzťahy, ale ani na vzťahy žalobcu s rodinou negatívny vplyv (ods.
58); v prípade žalobcu sa (osobitná ujma) nemajetková ujma nepreukázala (ods. 61); nepreukázané
zostalo tiež tvrdenie žalobcu, že sa nemohol v práci riadne sústrediť a vyžadovalo si to 100-násobný
výkon; nebolo taktiež preukázané, že by samotné vznesenie obvinení malo akýkoľvek negatívny dopad

na žalobcovo pracovné postavenie a jeho príjem (ods. 62); v priebehu konania žiadna škoda nebola
preukázaná (predovšetkým však aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca si po čiastočnom späťvzatí
žaloby žiadnu škodu neuplatňoval) (ods. 66).

33. Z vyššie uvedeného hodnotenia zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie tak nepochybne

vyplýva, že podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy. V ods. 67
napadnutého rozsudku však súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že už samotné konštatovanie
porušenia práva žalobcu ako obvineného v uzneseniach prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorými boli
(v relatívne krátkom čase) uznesenia o vznesení obvinenia zrušené, sú dostatočným zadosťučinením.
Takýto záver súdu prvej inštancie je však podľa odvolacieho súdu nekonzistentný so zvyškom

odôvodnenia, resp. s hodnotením zisteného skutkového stavu, pretože žalobcovi nedáva jednoznačnú
a nepochybnú odpoveď na otázku, či (ne)preukázal existenciu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť v súvislosti s označenými nezákonnými rozhodnutiami. Je totiž argumentačne nezlučiteľné,
aby popri sebe obstáli právne závery o neexistencii nemajetkovej ujmy (pre neunesenie dôkaznéhobremena) a zároveň, že pre odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy postačuje konštatovanie
súdu o porušení práva. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie následkov
spôsobenej nemajetkovej ujmy, a to buď v peňažnej (relutárnej) alebo nepeňažnej forme (tzv. morálne

zadosťučinenie - napr. ospravedlnenie, či konštatovanie o porušení práva). Neexistencia nemajetkovej
ujmy a jej reparácia z hľadiska primeranosti zadosťučinenia (proporcionality, intenzity zásahu) sa
vzájomne logicky vylučujú (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/230/2020).

34. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka (strany) na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

35. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo

strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

36. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia
ustanovených zákonom, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu
preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a

neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

37. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval
pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám,
ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie
zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec

spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný
tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné
pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej
správnosti. Pre presvedčivosť súdneho rozhodnutia je kľúčové, aby súdy reagovali na substantívne

argumenty a námietky strán sporu a aby vysvetlili, prečo ich neprijali.

38. Riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou,
ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a
nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke

zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však napadnutý
rozsudok nespĺňa.

39. V kontexte všetkého vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade došlo
nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so

zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie
dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s poukazom na
mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných záveroch vo vzťahu k uplatnenej
náhrade nemajetkovej ujmy riadne a dostatočne neodôvodnil; resp. odôvodnil vnútorne rozporuplne.Odvolateľ tak dôvodne namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý

nenahrádza postup súdu prvej inštancie). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, sa
odvolací súd ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal.

40. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP vrátane závislého výroku o náhrade trov

konania (§ 379 písm. a/ CSP) zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

41. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v konaní pokračovať a o žalobe žalobcu, v časti ktorá zostala
predmetom konania (t.j. náhrada nemajetkovej ujmy), opätovne rozhodnúť, pričom v ďalšom konaní

súd prvej inštancie opätovne posúdi a vyhodnotí zistený skutkový stav, či boli súčasne naplnené tri
základné predpoklady (nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, existencia nemajetkovej ujmy
a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom
nemajetkovej ujmy) a uvedie jednoznačný záver, či bola/nebola preukázaná existencia nemajetkovej
ujmy u žalobcu a v prípade, ak dospeje k záveru, že nezákonnými rozhodnutiami bola žalobcovi

spôsobená nemajetková ujma, bude sa zaoberať tým, či samotné konštatovanie porušenia práva
je nedostačujúce. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220
ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutiejeodrazomprávaúčastníkanadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

42. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov prvoinštančného, aj tohto

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

12 28Co/5/2023

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie.