Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/92/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114211416
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4114211416.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D.,
zastúpený: JUDr. Július Goga, advokát, Štefánikova 47, Nitra, proti žalovanému: 1/ Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, 2/ Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, 3/ Slovenská
republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného 1/ a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 29. marca 2022, č. k. 19C/64/2014-391, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až V. p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nitra) rozsudkom zo dňa 29. marca 2022, č. k. 19C/64/2014-391
konanie v časti o zaplatenie sumy 882,36 eur zastavil (I. výrok). Žalovaný v 1. rade (Slovenská republika
– Ministerstvo SR) je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15 000 eur (náhrada nemajetkovej ujmy) do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (III. výrok).
Ďalším výrokom žalovanému v 1. a 2. rade (Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,

Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR) priznal nárok na náhradu trov konania ohľadne nároku
na náhradu škody voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (IV. výrok). Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu
trov konania ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade (Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR) v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (V. výrok). Súd žalovanému v 3. rade (Slovenská
republika - Generálna prokuratúra SR) nepriznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi (VI.

výrok).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1, § 20, § 25 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 4 ods. 1 písm. a/, b/, § 9 ods. 3, § 27 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobca žalobou došlou na
súd dňa 11.04.2014 žiadal, aby súd uložil žalovanému (pôvodne označenému ako Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR) povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 100 000 eur
a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 50 000 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
zároveň si uplatnil trovy konania.

4. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 19C/64/2014-207 zo dňa 02.10.2018 žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku podal žalobca včas odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako odvolací

súd uznesením zo dňa 29.01.2020, č. k. 5Co/19/2019 - 236 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku I. o zamietnutí žaloby a výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania bola náhrada škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia ako aj nesprávneho
úradného postupu, od ktorých odvodzoval žalobca svoj nárok na náhradu tak majetkovej ako aj

nemajetkovej ujmy.

7. Súd prvej inštancie skúmal základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jeho orgánmi v konaní v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. V spojitosti s tým bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, či uznesenie o zastavení

trestného stíhania možno považovať za nezákonné rozhodnutie a následne zistiť splnenie podmienok
vzniku škody.

8. Rovnako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady.
Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho

zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), keďže

zastavením trestného stíhania voči žalobcovi sa uznesenie o vznesení obvinenia stalo nezákonným.
V tomto smere súd poukázal napr. na nález ÚS, sp. zn. III. ÚS 754/2016, podľa ktorého Ústavný súd
SR je toho názoru, že vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí
bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, právo na

náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného
stíhania vznikla. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré
sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je
ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej
osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j.

pred 1. júlom 2004).

10. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zákone č. 514/2003 Z. z. ako aj limitáciu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí
trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred

1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), všeobecné súdy týmito viazané
nie sú, a preto je vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých
posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili.

11. Pokiaľ ide o subjekty, ktorú sú zodpovedné za uplatnenú škodu žalobcu, pôvodne súd konal výlučne

so žalovaným v 1/ rade. Následne po vydaní uznesenia odvolacieho súdu pokračoval v konaní už aj
so žalovanými v 2/ a 3/ rade. Všeobecne platí, že nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene
štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na ujmu žalobcovi
a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je totiž vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v
mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna

2020, sp. zn. 6 Cdo 87/2019). Súd sa podrobne zaoberal aj touto otázkou, pričom dospel k záveru,
že nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) bolo vydané za účinnosti zák. č. 58/1969
Zb., tj. založila sa pasívna legitimácia štátu, pričom v danom čase za Slovenskú republiku konalo
Ministerstvo spravodlivosti, preto mu zostala pasívna legitimácia zachovaná. Pokiaľ ide o žalovanéhov 2. rade, tak s poukazom na to, že žalobca sa domáhal aj zaplatenia odchodného, považoval súd za
pasívne legitimovaný subjekt v mene Slovenskej republiky aj Ministerstvo vnútra SR. I keď žalovaný
v 3. rade namietal, že bol žalobcom označený ako Generálna prokuratúra SR (t. j. nie je pasívne

vecne legitimovaným subjektom), súd aj s poukazom na celý priebeh konania, napr. aj na základe
podania žalobcu zo dňa 09.02.2022, vyvodil záver, že mal žalobca tiež na mysli označenie štátu ako
žalovaného, v mene ktorého koná Generálna prokuratúra SR. Tento subjekt by mohol byť zodpovedný
iba za nesprávny úradný postup, na ktorý poukazoval žalobca. Súd osobitne nerozhodoval o pristúpení
ďalších subjektov na strane žalovaného, a to s poukazom na to, že je vecou súdu, aby si urobil záver

o tom, ktorý orgán má v mene štátu v týchto sporoch konať.

12. Súd prvej inštancie preveril, či je dôvodná námietka litispendencie, pričom zistil v súdnom registri,
že žaloba v tomto spore bola podaná na súd dňa 11.04.2014 o 13:38:16 hod. (sp. zn. 19C/64/2014) a
žaloba voči SR - MV SR dňa 11.04.2014 o 13:42:06 hod. (sp. zn. 7C/64/2014). Z toho vyplýva, že súd
bol oprávnený vo veci ďalej konať, keďže konanie pred ním začalo skôr ako to, ktoré bolo vedené po

postúpení veci, na Okresnom súde Bratislava I. Inak podľa vyjadrení strán sporu, došlo medzičasom
na Okresnom súde Bratislava I, k zastaveniu konania, vedeného pod sp. zn. 7C/64/2014. K žalovaným
namietanému premlčaniu súd prvej inštancie uviedol, že túto námietku vyriešil odvolací súd vo svojom
zrušovacom uznesení.

13. Žalobca sa domáhal zaplatenia majetkovej ujmy (škody), vymedzenej sumou „minimálne“ 100 000
eur. Táto mala pozostávať z odchodného žalobcu vo výške 12 118,76 eur, trov zastupovania, náhrady
mzdy, prípadne ušlého zisku v sume 82 985 eur. Okrem toho si žalobca uplatnil pôvodne aj sumu 882,36
eur; v tejto časti vzal žalobu späť z dôvodu uhradenia tejto sumy zo strany žalovaného v 2. rade. V
nadväznosti na to súd uvádza, že i keď si žalobca uplatnil sumu, označenú ako minimálnu vo výške 100

000 eur, samotný súčet uvádzaných položiek žalobcom, spolu predstavuje sumu 95 986,12 eur.

14. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že tento nárok žalobcovi nemožno priznať, a to z
nasledovných dôvodov:

15. a) Odchodné žalobcu 12 118,76 eur
Žalovaný v 2/ rade namietal od začiatku uplatňovanie tohto nároku na základe zák. č. 58/1969 Zb. ako
aj zák. č. 514/2003 Z. z. Súd dospel k záveru, že príčinou nezväčšenia príjmu žalobcu, nebolo trestné
stíhanie žalobcu, ale personálny rozkaz ministra vnútra, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného
pomeru, ktorý nie je ale nezákonným rozhodnutím. Na základe uvedeného nárok na zaplatenie sumy

12 118,76 eur súd zamietol.

b) Trovy zastupovania
Žalobca v podanej žalobe uviedol, že mu vznikla ujma, spočívajúca vo vyplatení advokátskych trov.
Počas konania však nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by mal výdavky spojené s obhajobou a ani

nevyčíslil ich výšku. V tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

c) Náhrada mzdy (predpokladaný dosahovaný príjem od 31.01.2003 do 22.04.2011) v sume 82 985 eur.
Žalovaní popreli tvrdenia žalobcu a ním uplatnený nárok považovali za hypotetický a nepreukázaný.
Súd nemal vykonaným dokazovaním preukázané splnenie podmienok pre priznanie tejto sumy. Podľa

§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Skutočnú škodu nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach (na majetku). Skutočnou
škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby
alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v
trestnom alebo občianskoprávnom konaní. Ani podľa uznesenia Ústavného súdu SR z roku 2017, sp.

zn. I. ÚS 478/2017-11, nepostačuje pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti. Súd
napriek tomu, že v konaní vypočul svedkov a oboznámil sa aj s ich čestnými prehláseniami, nemal
preukázané, že by žalobcovi vznikol takto uplatnený nárok na náhradu škody. Samotný žalobca požiadal
už dňa 07.11.2002 o uvoľnenie zo služobného pomeru, pričom z jeho výpovede je zrejmé, že tak urobil z
dôvodu novej situácie v polícii, keď získal pocit, že aj jeho chcú z polície vytlačiť. Mal už odpracovaných

25 rokov. Samotní svedkovia (E., F.) potvrdili, že žalobca ich oslovil až najskôr v priebehu roku 2003
(obdobie marec, apríl), že by mal záujem o prácu u nich. Žalobca už v tom čase vedel, že je voči
nemu vznesené obvinenie a nespĺňa podmienku bezúhonnosti. Ak súd vzal do úvahy všetky fakty, ktoré
predchádzali jeho prepusteniu zo štátnej služby, zistil, že žalobca nepreukázal, že by sa o prácu v SBSzaujímal už pred rokom 2003. Jeho tvrdenia vyznievajú rozporuplne, keď na jednej strane podľa toho
čo uviedol, už nemal záujem vykonávať prácu v polícii a na druhej strane si aj tak hľadal uplatnenie vo
svojej profesii. Podľa súdu za túto situáciu nenesie zodpovednosť štát, nie je hodnoverne preukázaná

ani výška škody, keďže nie je reálne, aby si vyčíslil „mzdu“ za obdobie celého trestného konania“, ide
len o tzv. fikciu príjmu. Okrem toho súd nemôže konštatovať ani existenciu príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a takto uplatnenou škodou. V neposlednom rade je tiež podstatné, že žalobca
od 01.02.2003 poberal výsluhový dôchodok (podľa neho asi 16 000 Sk – t. j. cca 531,10 eur), ktorého
výška prestavovala inak vyššiu sumu ako priemerná mzda v roku 2003, ktorá bola vo výške 476,83 eur

(14 365 Sk). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, a to tak priamo z výpovede žalobcu ako
aj svedka F., že žalobca po prepustení zo štátnej služby pracoval. Pomáhal manželke pri podnikaní,
bol zamestnaný v stavebnej firme, pracoval aj v zahraničí a za prácu dostával aj mzdu. Ak by mu aj
prípadne vznikol nárok na „škodu“, čo ale súd nezistil, nebolo by možné jeho nároku vyhovieť. Žalobca v
tomto smere nepredložil žiadny dôkaz o tom, aký mal príjem zo závislej činnosti, preto by ani neuniesol
dôkazné bremeno v tomto smere. Predsa nemôže požadovať zaplatenie sumy 829,85 eur mesačne za

obdobie 100 mesiacov, ak počas tohto obdobia aj pracoval a mal aj príjem. Uplatnená suma by nemohla
predstavovať jeho skutočnú škodu a ani ušlý zisk, keďže od nej neodpočítal to, čo reálne v danom období
aj zarobil.

16. Okrem majetkovej ujmy si žalobca uplatnil aj nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 eur. Sloboda,

česť, ľudská dôstojnosť, súkromie patria medzi základné ľudské práva. Nie je možné vrátiť čas, či
vymazať určité obdobie života. Všeobecne možno konštatovať, že trestné stíhanie po psychickej
stránke objektívne negatívne vplývalo na život žalobcu. Obava z trestu vnáša do mysle stíhanej osoby
nepredstaviteľnú záťaž. Hlavne ak sa cíti nevinný a napriek tomu je obvinený. Psychické útrapy prináša
neistá budúcnosť. Vedome či nevedome, určite nie úmyselne, sa táto situácia prenáša na rodinu

stíhaného, spolužijúce osoby znášajú zlé obdobie spolu so stíhanou osobou, o čo ťažšie je samotnému
stíhanému. Ťažšie sa stíhaným osobám združuje v spoločenstvách, kde je trestné konanie voči nim
známe. O trestnom stíhaní vedela rodina, priatelia žalobcu a z médií aj ostatní ľudia. Počas stíhania sa
žalobca vyhýbal ľuďom a oni jemu; aj keď sa to po zastavení trestného stíhania sčasti zlepšilo, návrat
k obdobiu pred stíhaním je nemožný. Súd posudzoval aj celospoločenskú situáciu a pohľad občanov

na trestne stíhané osoby. Napriek všeobecne konštatovanému zákonnému pravidlu, že na obvineného
sa hľadí ako na nevinného, pokiaľ nebude právoplatne odsúdený, je realita úplne rozdielna. Konkrétne
ľudia nešpecifikujú svoje postoje, hlavne ak majú obavu, že by boli spoločenský neprijateľné, sú však
v nich zakorenené a jednajú podľa svojho vnútorného presvedčenia aj keď navonok z iného dôvodu.
Je preto zložité konkrétne preukázať zmenu postojov spoločnosti k súdenej osobe. Na druhej strane,

ak sa to preukáže, je to podľa súdu dôvod na navýšenie nemajetkovej ujmy. Všeobecne sa za vinného
berie každý, kto je čo len obvinený, rovno je spoločnosťou odsúdený a potrestaný. Toto možno sledovať
úplne bežne vo vyjadreniach ľudí, ale aj ešte závažnejšie bežne v médiách, ktoré majú významný
vplyv na formovanie názorov spoločnosti. Daný prípad bol pritom aj medializovaný, v novinových
článkoch bolo uvádzané celé meno a začiatočné písmeno priezviska žalobcu spolu s jeho funkciou

v polícii. Túto skutočnosť by si mal uvedomovať aj štát a konať tak, aby bola uvádzaná prezumcia
neviny zaužívaná a rešpektovaná v spoločnosti. Štát nemôže za individuálne zlyhania jednotlivcov v
ich správaní, ale mal by toto pravidlo presadzovať do života ľudí, do ich postojov. Ak tak štát nekoná,
je za takéto správanie spoločnosti zodpovedný. Štát (cestou príslušných orgánov a zástupcov) je na
začiatku tohto reťazca a mal by si to uvedomiť a podľa toho aj konať, pretože svojim prejavom nedáva

dobrý príklad, pričom občania pozorne vnímajú jeho prejavy. Často orgány činné v trestnom konaní
informujú o odhalení trestnej činnosti, ale ak nebola preukázaná, alebo bol páchateľ oslobodený, na
to tlačové konferencie nezvolávajú. Podľa súdu štát nepostupuje vždy objektívne a nestranne a sám
vyvoláva situácie napádajúce nerešpektovať prezumciu neviny. Štát má právo, a nič tomu nebráni,
potierať trestnú činnosť, ale ak pochybí, má niesť následky. Nemajetková ujma má potom odrážať aj

preventívny charakter naprávania individuálnych chýb. Aj pri zdôvodňovaní výšky trestu sa používa
preventívny charakter ako dôvod pre vyšší trest. Je všeobecne známe, že občania sa inak odmeranejšie,
so strachom a nedôverou, pozerajú na ľudí, ktorí boli trestne stíhaní, horšie sa im spolupracuje, pričom
je irelevantné, či boli oslobodení alebo či bolo voči nim zastavené trestné stíhanie. Trestné stíhanie však
z dôvodu jeho dĺžky a rozsahu úkonov žalobcu obmedzovali v jeho živote. Nevhodným spôsobom štát

cestou príslušných orgánov postupoval aj pri preukazovaní trestného činu, a to pri domovej prehliadke,
ktorá predchádzala zadržaniu žalobcu. Žalobca bol obvinený z viacerých trestných činov, pričom pri
jednom z nich (skutok č. 4 - pomoc pri legalizácii príjmu z tr. činnosti) mu hrozil trest odňatia slobody
na päť rokov až dvanásť rokov. Dĺžka konania osem rokov a 144 dní napriek tomu nie je objektívneprimeraná doba trvania trestného konania. Súd nekonštatuje vyslovene prieťahy v konaní, pretože na
to nemá zákonné oprávnenie, aj keď trestné konanie trvalo viac ako 8 rokov. Vec žalobcu by však
mohla vzhľadom na jej závažnosť a priebeh, byť skončená v kratšom menej ako polovičnom čase,

pričom zodpovednosť žalobcu za dĺžku konania nebola zistená. V živote žalobcu na základe trestného
stíhanianastalapodstatnáaužnikdynezmeniteľnázmenasvplyvomnacelýjehoživot.Tátozmenabola
spôsobená vinou žalovaného. Tým, že bol žalobca protiprávne obvinený, mal súd za to, že objektívne
mu vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy, z dôvodu zásahov do jeho osobnosti, života, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia. Dané porušenie objektívne, ako už bolo konštatované (nález

ÚS ČR I.ÚS 2551/13 zo dňa 29.04.2014), vyplýva už zo samotného faktu, že sa voči nemu nespravodlivo
viedlo trestné konanie. Súd je presvedčený, že pre porušenie týchto práv žalobcu, nebolo dostatočné
zadosťučinenie samotné rozhodnutie v trestnom konaní, ale súd mal za to, že žalobca má právo aj
na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Táto skutočnosť vyplýva aj zo samotného trestného konania. Ak
by bol uznaný žalobca vinným, tiež by to neostalo len na papieri, nebolo by to len o konštatovaní v
rozsudku, ale dostal by aj nejaký trest. V tomto prípade mu hrozil trest odňatia slobody nepodmienečne

na dobu až dvanásť rokov. Súd teda zvažoval, v akej výške by bola nemajetková ujma v peniazoch
primeraná. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu právnej neistoty, do ktorej bol
žalobca uvedený a udržovaný v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania. Trestné konanie sa
viedlo voči žalobcovi od 02.12.2002 do 22.04.2011, spolu 8 rokov a 144 dní, čo je 3064 dní. Nielenže
zákon, ale dokonca ani judikatúra súdov neurčila nejakú ani len orientačnú sumu či mantinely, v ktorých

by sa náhrada pohybovala. Súd pri určení primeranej výšky prihliadol na závažnosť trestných činov,
ktoré sa kládli žalobcovi za vinu. Do úvahy vzal aj postavenie žalobcu v polícii, keďže pôsobil na
jednej z vedúcich funkcií, kedy bol riaditeľom odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v
Nitre. V polícii pôsobil viac ako 25 rokov. Zároveň zohľadnil samotnú dĺžku trestného stíhania ako aj
dopadtrestnéhostíhaniadoosobnostnejsférypoškodenejosoby.Napriektomu,žežalobcanepreukázal

prípadné zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku trestného stíhania, súd konštatuje, že už samotné
trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, a to tým, že sa jednalo nakoniec o nepravdivé obvinenie (napr. rozs. KS v Trenčíne, sp. zn. 3Co
118/2008). Pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe,
po ktorú konanie trvalo (t. j. odo dňa vznesenia obvinenia do dňa právoplatnosti konečného rozhodnutia

vo veci). Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť ku kompenzácii stavu právnej neistoty, ktorú žalobca
prežíval; ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a dosah sú náročne preukázateľné. Určenie výšky
nemajetkovej ujmy má zodpovedať aj všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti.

17. S poukazom na to súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 15 000 eur ako nemajetkovú ujmu za

nezákonnérozhodnutie.Rozhodnutiasúdovpriurčenívýškynemajetkovejujmysúrôzne,aleprikaždom
jednom prípade treba individuálne posudzovať skutkový stav veci. Všeobecne možno minimálnu výšku
učiť sumou okolo 1 200 eur ročne, a to za menej závažný trestný čin (napr. rozs. KS v Nitre, sp. zn.
8Co/37/2019).Pretoževtomtoprípadeišloozávažnejšietrestnéčiny(vrátanezločinu),kpomerutrvania
samotného trestného stíhania, postavenia osoby žalobcu, jeho dovtedajšiu bezúhonnosť, následkov

pre žalobcu ako aj jeho rodinu (znášanie jeho nálad, osočovania, odlúčenia), považoval za spravodlivé
priznať vyššiu sumu aj ako v rozpätí od 1400 až 1500 eur (napr. rozsudok KS v Nitre, sp. zn.
12C/45/2019). V prepočte na deň súd priznal žalobcovi sumu 4,89 eur denne, čo za rok predstavuje
sumu 1 786 eur. Práve táto výška náhrady podľa súdu predstavuje sumu, ktorá prinesie ponaučenie aj
pre subjekt, ktorý práva občana porušuje. Teda nejde o zanedbateľnú sumu, s ktorou by napríklad mohol

štát počítať pri trestnom konaní ako s nepodstatným údajom, na druhej strane to však nie je suma, ktorá
by občana viedla k zneužitiu citovaných zákonných ustanovení pre osobné obohatenia, napr. nejakým
vyvolaním trestného konania len za účelom oslobodenia, resp. zastavenia trestného stíhania.

18. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady aj titulom nesprávneho úradného

postupu, pričom v priebehu konania žalovaní namietali, že žalobca neuviedol, ktorý orgán ma byť
zodpovedný, za ktoré konkrétne obdobie a v akej výške za ním uvádzaný nesprávny úradný postup.
V tomto prípade súd dospel k záveru, že nárok na náhradu škody nesprávnym úradným rozhodnutím
pohlcuje nesprávny úradný postup jemu predchádzajúci. Takýto záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018, podľa ktorého na nezákonnosti

nemožno stavať zákonnosť, in concreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je
možné postaviť zákonné rozhodnutie. Ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto
rozhodnutie by v prvom rade nebolo možné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať
ho bez povšimnutia a domáhať sa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúcehonesprávneho postupu, pretože by tým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom
orgánu verejnej moci poškodený subjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným
rozhodnutím, avšak súčasne by spochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu. Súd preto

rozhodoval len o ujme za samotné nezákonné rozhodnutie. Okrem toho by súd mohol pri posudzovaní
opodstatnenosti tohto nároku vychádzať iba z výsledkov vybavenia žiadostí žalobcu o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa v rámci trestného konania, ktoré boli tak, ako to uvádzal žalobca, všetky
zamietnuté ako nedôvodné.

19. Na základe uvedeného súd zaviazal štát v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR na zaplatenie
sumy 15 000 eur žalobcovi, predstavujúcej nemajetkovú ujmu. Pre prehľadnejšie označenie subjektov
na strane žalovaného súd označil orgány, konajúce v mene štátu ako žalovaných v 1. až 3. rade, pričom
z kontextu celej prejednávanej veci je zrejmé, že zodpovedným subjektom je výlučne štát ako žalovaný,
pričom v jeho mene boli označené 3 orgány, a to Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo
vnútra SR a Generálna prokuratúra SR. Vzhľadom na to, že ostatné nároky žalobcu súd vyhodnotil ako

nedôvodné, zamietol vo zvyšnej časti žalobu žalobcu.

20. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka G. H..
Jeho výsluch podľa súdu nebol potrebný, a to aj z dôvodu, že pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy
súd postupuje podľa voľnej úvahy a posudzuje každý prípad osobitne. Okrem toho tak rozhodol aj

s poukazom na hospodárnosť konania a zároveň aj pre to, že predmetný návrh nebol predložený včas,
tak ako to upravuje § 153 Civilného sporového poriadku (ďalej iba „CSP“).

21. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si uplatnil nárok na
zaplatenie majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na to súd postupoval tak, že samostatne

posúdil úspech/neúspech strán sporu pri majetkovej ujme a pri nemajetkovej ujme.

22. V časti zaplatenia škody v sume 100 000 eur bol žalobca úspešný len v sume 882,36 eur
(nepatrná suma), keďže táto mu bola v priebehu konania uhradená žalovaným v 2/ rade. Preto
vzal žalobu v tejto časti späť (§ 256 ods. 1 CSP). Vo zvyšnej uplatnenej sume bol žalobca neúspešný,

preto súd priznal nárok na náhradu trov celého konania (tak pred súdom prvej inštancie ako aj trovy
odvolacieho konania) žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi ohľadne majetkovej ujmy v plnom rozsahu.

23. Vo vzťahu k uplatneniu nemajetkovej ujmy bol žalobca úspešný čo do základu nároku. Preto mu
súd prvej inštancie priznal voči žalovanému 1/ náhradu trov celého konania (tak pred súdom prvej

inštancie ako aj trovy odvolacieho konania) v rozsahu 100 %. Základom pre určenie výšky trov konania
v časti nemajetkovej ujmy bude priznaná suma nároku. Súd prvej inštancie uviedol, že CSP nemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (možnosť priznania
plnej náhrady trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od
úvahy súdu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí

od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.
Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech
vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela
od úvahy súdu. Pokiaľ teda žalobca bol v predmetnej veci v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej
ujmy v základe úspešný, je treba priznať v tejto časti úspech žalobcovi v plnom rozsahu. Takýto záver
posúdil Ústavný súd SR ako ústavne konformný a udržateľný (uznesenie IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa

07.02.2019). Obdobne nárok na náhradu trov konania posudzoval aj Krajský súd v Nitre (uznesenie č.
k. 25Co/148/2018-1266, č. k. 9Co/267/2018-307).

24.Vovzťahuknárokunanáhradutrovkonaniažalovaného3/súdrozhodoltak,žemunároknanáhradu
trov konania nepriznal, i keď bol plne procesne úspešný. Žalovaný 3/ si neuplatnil tento nárok, trovy

konania mu nevyplývali ani zo súdneho spisu, preto vo vzťahu k nemu rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výroku VI. rozhodnutia, a to s poukazom na čl. 17 základných princípov CSP.25. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Strany sporu nenavrhli a ani súd nezistil existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa § 257 CSP.

26. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa výroku II., IV. a V. podal včas odvolanie žalovaný 1/
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil tak, že určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bude zodpovedať zákonnej úprave
a judikatórnej praxi upravujúcej limity odškodnenia pri zohľadnení prevažujúcej absencie preukázaných

zásahov. V časti trov konania navrhol postupom v zmysle § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP o nároku
na ich náhradu rozhodnúť tak, že súd najskôr vypočíta pomer úspechu a neúspechu strán v spore
(bez rozdelenia nárokov) a úspešnejšej strane prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu
zodpovedajúcom zásade úspechu. Žalovaný 1/ poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

27. Odvolaním namietal priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobcovi priznaná, nakoľko túto považuje za neprimerane vysokú
a odporujúcu tak ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ako aj zásade rozumného a
spravodlivého usporiadania vzťahov. Namietal tú skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku vôbec nerealizoval porovnávanie uplatneného nároku so zákonom č. 215/2006 Z. z., a

nevzal do úvahy ďalšie pre riadne posúdenie potrebné skutočnosti, predovšetkým judikatúru, pričom pre
porovnanie ním priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza iba dvojicu rozhodnutí Krajského súdu v
Nitre, čo však v uvedenom prípade nemôže byť za žiadnych okolností postačujúce. Uvedený spôsob
vyčíslenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako aj samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie je neobjasnený, nepreskúmateľný, čím rozhodnutie nespĺňa požiadavky úplného,

presvedčivého a správneho odôvodnenia.

28. Ďalej uviedol, že trestné stíhanie žalobcu prebiehalo v súlade so zákonnými ustanoveniami, nebolo
poznačené zbytočnými prieťahmi a príslušné orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy vykonávali
úkony nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolateľ je toho názoru, že súdom priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur je zjavne neprimerane vysoká, a priznaním tejto sumy súd
prvej inštancie porušil ústavnú zásadu primeranosti, resp. ekvivalencie. Nie je možné pripustiť, aby bola
žalobcovi priznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch suma porovnateľná s prípadmi, keď
poškodenému bola spôsobená smrť, a niekoľkokrát vyššia ako je priznávaná obetiam trestného činu
znásilnenia alebo sexuálneho násilia. Žalovaný je dokonca toho názoru, že rozhodným obdobím pre

stanovenie minimálnej mzdy relevantnej pre výpočet maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je
rok, kedy malo k negatívnemu zásahu dôjsť, teda rok 2002, pričom rozdiel medzi priznanou výškou
náhrady nemajetkovej ujmy je tak ešte omnoho vyšší. Ďalej uviedol, že dĺžku trvania daného trestného
konania nemožno akýmkoľvek spôsobom pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné stíhanie zohľadňovať a na základe toho navyšovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy.

29. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie dostatočne nevysvetlil ako môže štát zodpovedať za
konanie médií, či ich postup ovplyvňovať. Ak však medializáciou prípadu došlo k zásahu do žalobcových
osobnostných práv, ten sa mohol (a mal) domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom žaloby
na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť žalovaného 1/ za

ujmu spôsobenú medializáciou prípadu by bola daná len v prípade, ak by boli informácie médiám
poskytované prostredníctvom zamestnancov žalovaného 1/. K zisteniu, že by zo strany orgánov štátu
došlo k informovaniu o trestnom stíhaní žalobcu neprimeraným spôsobom, však v konaní nedošlo.
Súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom uvedený odvolací
dôvod je naplnený aj zohľadňovaním zásahu do osobnostných práv iných osôb (rodinných príslušníkov

žalobcu), nakoľko predmetom tohto konania je náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
priamo žalobcovi ako poškodenému, a nie tretím osobám. Žalovaný v 1/ uviedol, že žalobca nijakým
relevantným spôsobom nepreukázal tak zásadný zásah do jednotlivých oblastí jeho života, či už v oblasti
osobnej integrity alebo v oblasti jeho spoločenského života.

30. Žalovaný 1/ nesúhlasí s rozdelením náhrady trov konania na majetkovú a nemajetkovú časť, ako aj
s určením percentuálneho úspechu žalobcu v časti nemajetkovej ujmy. Je toho názoru, že rozhodnutie
o trovách konania samostatnými výrokmi vo vzťahu ku každému nároku spôsobí neprehľadnosť a
zmätočnosť pri rozhodovaní o konkrétnej výške trov konania na strane žalovanej a žalobcu. Zároveňbude takýto výrok súdu v praxi nevykonateľný a neaplikovateľný. Z takto priznanej náhrady trov konania
niejemožnéjednoznačneurčiť,akosanáslednebudepostupovaťprivyčíslenínáhradytrovzajednotlivé
úkony. V tomto prípade strany nebudú môcť predpokladať, ako následne rozhodne súd prvej inštancie o

výške trov konania, dokonca je možné dospieť k záveru, že rozhodnutie o výške trov konania ani nebude
v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP (najmä § 251 CSP). Nie je teda zrejmé, ako by mal okresný
súd postupovať pri následnom rozhodovaní o výške trov, teda či bude vyhodnocovať, či konkrétny úkon
súvisel s nárokom na náhradu majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, resp. či pri hodnote úkonu
bude vychádzať z uplatnenej sumy alebo z priznanej sumy.

31. V súlade so znením § 255 CSP žalovaný 1/ konštatoval, že za základ uplatneného nároku možno
považovať sumu 115 000,- eur (sumu predstavujúcu súdom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 15 000,- eur a sumu vo výške 100 000,- eur uplatnenú žalobcom titulom náhrady majetkovej
škody).Úspechžalobcuvkonanítakpredstavujespolu13,04%,keďvkonanímalúspechlenvpriznanej
náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur (15 000,- eur zo 115 000,- eur = 13,04 %). Úspech

žalovaného1/predstavuje86,96%,keďžesúdžalobuvčastiuplatnenéhonárokunanáhradumajetkovej
škody vo výške 100 000,- eur v časti zastavil a v časti zamietol (100 000,- eur zo 115 000,- eur = 86,96
%). Celkový (čistý) úspech žalovaného 1/ tak predstavuje 73,92 % (86,96 % - 13,04 %). S prihliadnutím
na uvedené by mal potom súd dospieť k záveru, že žalovaný 1/ má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 73,92 % .

32. V závere podaného odvolania uviedol, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 58/1969 Zb. podlieha vykonávaniu dokazovania nielen z hľadiska jeho samotného vzniku, ale
aj z hľadiska požadovanej výšky. S tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobcovi postačuje byť úspešný
čo do základu sa žalovaný 1/ nestotožňuje a poukazuje na to, že právna úprava náhrady nemajetkovej

ujmy či už podľa zák. č. 58/1969 Zb., alebo podľa zák. č. 514/2003 Z. z. obsahuje určité zákonné limity
(na rozdiel napr. od konania o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka), preto nie je možné
dospieť k záveru, že výška závisela výlučne od úvahy súdu, ktorú žalobca nemohol nijako predvídať.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.02.2020,
sp. zn. IV. ÚS 652/2018-44.

33. Voči rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. marca 2022, č. k. 19C/64/2014-391 v časti výrokov
II. až V. podal včas odvolanie aj žalobca navrhujúc odvolaciemu súdu, aby toto rozhodnutie zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nepriznanie uplatneného
nároku na odchodné v sume 12 118,76 eur z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej

inštancie. Rovnako namietal aj aplikované nálezy ústavného súdu SR súdom prvej inštancie, konkrétne
IV.ÚS296/2014aIII.ÚS754/2016.Žalobcamázato,žetietonálezyvôbecnedopadajúnaprejednávaný
prípad.

34. Omyl súdu prvej inštancie spočíva v rozdielnosti medzi záverom použitým v oboch nálezoch

Ústavného súdu SR, ktorý zistil, že skutok nie je trestným činom. Poukázal na skutočnosť, že v
danom prípade prokurátor zastavil trestné stíhanie voči žalobcovi z dôvodu, že sa nestal skutok, pre
ktorý sa viedlo dané trestné stíhanie. Použitú argumentáciu súdu prvej inštancie považuje žalobca
za neakceptovateľnú, keďže nikdy nedošlo ku konaniu, ktoré by mohlo zakladať záver použiteľný na
vylúčenie existencie príčinnej súvislosti medzi personálnym rozkazom a vzniknutou škodou. Uviedol, že

súdompriznanásumanemajetkovejujmynezodpovedádopadomanásledku,ktorýspôsobiložalobcovo
nezákonné trestné stíhanie na jeho život a život jeho rodiny. Postup súdu sa mu javí ako arbitrárne
nespravodlivý a zhodnotenie dôkazov bolo vykonané v jeho neprospech.

35. V ďalšom uviedol, že prvoinštančný súd neprihliadol na skutočnosť, ktorá bola v konaní preukázaná.

Nevyhodnotil právnu skutočnosť, že vydaním uznesenia o zastavení žalobcovho trestného stíhania z
dôvodu, že skutok sa nestal bola priamo určená absolútna neplatnosť právneho úkonu – personálneho
rozkazu z 24.01.2023, ktorý vychádzal zo skutočností, ktoré sa nikdy nestali. Tento stav nemožno
zhojiť. Dodatočné schválenie žalobcovho prepustenia na základe skutku, ktorý sa nikdy nestal nemožno
akceptovať. Platí tak, že k ukončeniu služobného pomeru došlo v dôsledku uvoľnenia s nárokom na

odchodné v zmysle zákona. Takto má uplatnená nárok na odchodné v spornej sume charakter škody,
ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku nezákonného postupu štátu. Na podporu svojich tvrdení žalobca
poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 751/2016 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
25.11.2010, sp. zn. 3 Cdo/73/2009, z ktorých aj citoval. Poukázal na to, že v čase vydania napadnutéhopersonálneho rozkazu o prepustení bolo právoplatne rozhodnuté o skončení žalobcovho služobného
pomeru, a to personálnym rozkazom č. 254 zo dňa 18.11.2002, ktorým bol žalobca uvoľnený dňom
31.01.2003 zo služobného pomeru. Tento právny akt nebol nikdy zrušený. V tejto súvislosti namieta,

či vydanie napadnutého personálneho rozkazu o prepustení zo dňa 24.01.2003 nebolo pre duplicitu
neplatné od počiatku priamo zo zákona.

36. V závere podaného odvolania poukázal na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. g/ CSP, pričom uviedol, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené. Súd, pokiaľ pre stanovenie výšky náhrady škody a ušlého zisku, ktoré mal určiť svojim
rozhodnutím neumožnil dokazovať konkrétnejšie výpočty rozdielu medzi minimálnymi mzdami v
rozhodnom období a priemernými príjmami osôb, ktoré boli na pozícii, ktorú mal žalobca možnosť
získať, nebyť nezákonného trestného stíhania. Prepočtom rozdielov medzi objektívne danými faktormi
(minimálna mzda) a priemerom miezd v akých sa pohybovali iní pracovníci v bezpečnostných zložkách
sa mohlo dospieť k zisteniam, ktoré mohol súd prvej inštancie použiť pre stanovenie žalobcovej náhrady

škody a ušlého zisku.

37. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý uviedol, že tvrdená škoda
nie je za žiadnych okolností v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, pričom poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2018, sp. zn. 2Cdo/112/2017. Ďalej uviedol, že zo zisteného

skutkového stavu je zrejmé, že žalobca už dňa 07.11.2002 požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru,
teda ešte pred tým než vôbec došlo k začatiu trestného stíhania žalobcu. Z uvedeného je teda zrejmé,
že žalobca by stratil svoju funkciu, či postavenie v jeho zamestnaní, bez ohľadu na to, či by k začatiu
trestného stíhania došlo alebo nedošlo. V ďalšom poukázal na skutočnosti uvedené v ním podanom
odvolaní. Odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolanie žalobcu odmietol a vo veci rozhodol v zmysle

odvolacieho návrhu uvedeného v ním podanom odvolaní.

38. Žalovaný 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k žalobcom podanému odvolaniu uviedol, že sa
stotožňuje s výrokmi napadnutého rozhodnutia a s odvolaním žalobcu nesúhlasí. Plne sa pridržiava
svojich doterajších tvrdení a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra

potvrdil ako vecne správny.

39. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že otázkou zákonnosti
a platnosti personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 20 zo dňa 24.01.2003, ktorým bol žalobca
prepustený zo služobného pomeru sa zaoberal Najvyšší súd SR pri preskúmavaní rozhodnutia ministra

vnútra SR č. KM-48/K-2003 zo dňa 17.04.2003. Žalobu žalobcu na preskúmanie rozhodnutia o rozklade
Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7 Sž 95/03 zamietol a tým vyriešil aj otázku platnosti personálneho
rozkazu č. 20. Najvyšší súd SR skonštatoval, že služobný pomer žalobcu skončil prepustením dňa
01.02.2003. Personálny rozkaz nebol zrušený, nie je nezákonný, a preto nie je spôsobilý založiť
akýkoľvek nárok na náhradu škody. Zamietnutie žalobcom uplatneného nároku na odchodné okresným

súdom je správne. Nesúhlasí ani s ostatnými tvrdeniami uvádzanými v odvolaní žalobcu a považuje ho
za nedôvodné.

40. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania v danej prejednávanej
veci boli podané oprávnenými subjektmi (žalobcom a žalovaným 1/) v rámci zákonnej lehoty na

podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 29.03.2022
č. k. 19C/64/2014-391, pokiaľ ide o podanými odvolaniami napadnuté výroky II. až V., viazaný pritom
rozsahom a dôvodmi obidvoch odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Následne odvolací súd dospel k tomu záveru, že obidve podané
odvolania, t. j. žalobcu a žalovaného 1/ nie sú dôvodné, a preto napadnutý prvoinštančný rozsudok

v jeho výrokoch II. až V. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v ďalšom odkazuje
na rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa k výrokom II.
až V., s ktorým odôvodnením sa plne stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

41. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde
o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zák., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 cit. zák., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú
účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa§9ods.1zák.č.58/1969Zb.,nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,ako
aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred
štátny notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti
tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie

vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom
ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

Podľa § 9 cit. zák., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru,
poverenéhopríslušníkaPolicajnéhozboru,vyšetrovateľafinančnejsprávyalebopoverenéhopracovníka

finančnej správy spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať iba z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru,
poverenéhopríslušníkaPolicajnéhozboru,vyšetrovateľafinančnejsprávyalebopoverenéhopracovníka
finančnej správy prokurátorom.

Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli

vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

42. V prípade tohto prebiehajúceho odvolacieho konania, odvolací súd vychádzajúc zo svojej zákonnej
povinnostiskúmania,čiodvolanímzostranyžalobcuažalovaného1/napadnutýprvoinštančnýrozsudok
nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád obsiahnutých v ust. § 389 ods. 1 CSP,prijal ten záver, že napadnutý rozsudok ani jednou z procesných vád obsiahnutou v ust. § 389 ods. 1
CSP netrpí, a preto ho v napadnutých výrokoch (II. až V.) pri aplikácii procesného postupu v zmysle
§ 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny potvrdil. Ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP boli

potvrdené aj súvisiace výroky o náhrade trov konania (t. j. IV. a V.).

43. Súd prvej inštancie pri rešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2
CSP), tak ako bol obsiahnutý v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 29.01.2020 č. k. 5Co/19/2019-236
a zároveň aj všetkých skutočností vyšlých v konaní najavo (§ 191 ods. 1 CSP), dospel k správnym

záverom, ktoré sa prejavili v správnosti odvolaniami žalobcu a žalovaného 1/ napadnutých výrokov (II.
až V.) prvoinštančného rozsudku zo dňa 29.03.2022 č. k. 19C/64/2014-391). Za rozhodujúce pritom
opodstatnene považoval individuálne okolnosti prejednávanej veci, s ktorými sa následne náležitým
a preskúmateľným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku spĺňajúcom kritériá naň
kladené v ust. § 220 ods. 1 až 3 CSP. Taktiež aj skutkové zistenia rezultujúce z prednesov účastníkov
tohto konania ako aj vykonaného dokazovania a naň nadväzujúce právne závery prvoinštančného súdu

nie sú svojvoľné, neudržateľné, resp. prijaté v zrejmom omyle, pretože na zistený skutkový stav súd prvej
inštancie aplikoval správne ustanovenia Ústavy SR a špeciálnych hmotnoprávnych predpisov (zák. č.
58/1969 Zb., a zák. č. 514/2003 Z. z.) odcitovaných v rámci bodov 34. až 46. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. S prihliadnutím na uvedené je možné zo strany odvolacieho súdu prijať ten záver, že nedošlo
k naplneniu odvolacích dôvodov, tak ako boli prezentované obidvoma odvolateľmi v ich odvolaniach.

44. Odvolací súd poznamenáva, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv fyzickej osoby je taký neoprávnený zásah do takých práv štátom (objektívne
zodpovedným), ktorý je spôsobilý spôsobiť škodu, resp. vyvolať nepriaznivé následky v oblasti
chránených záujmov a to za kumulatívneho splnenia troch podmienok (nezákonné rozhodnutie,

existencia škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím).

45. V danej prejednávanej veci súd prvej inštancie pri preukázaní kumulatívneho naplnenia
troch esenciálnych podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej vo finančných
prostriedkoch pre žalobcu, správne vychádzal zo špecifík tohto konania a zároveň aj z celkovej dĺžky

trestného konania (8 rokov a 144 dní) vedeného proti žalobcovi, ktoré bolo v konečnom dôsledku
zastavené, pretože skutok kvôli ktorému je vedené trestné konanie, sa nestal. Taktiež v tejto súvislosti
opodstatnene zobral na zreteľ aj maximálnu výšku trestu (12 rokov), ktorá žalobcovi v prípade
preukázania spáchania skutku (trestného činu) hrozila.

46. Pokiaľ ide o priznanie samotnej výšky náhrady nemajetkovej umy žalobcovi v sume 15.000 eur, súd
prvej inštancie správne akceptoval rozhodovaciu prax všeobecných súdov ohľadom tejto problematiky,
a predovšetkým vychádzal z toho skutkového zistenia, že žalobca skutok, pre ktorý je voči nemu vedené
trestné konanie, nespáchal, a preto voči nemu nemalo byť ani samotné trestné stíhanie začaté. V tejto
súvislosti odkázal aj na rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít (judikát R 37/2014), rozhodnutie

NS SR 4Cdo/183/2009, 3Cdo/194/2010 a 4Mcdo/15/2009). Z hľadiska právne – argumentačného sa
súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s danosťou pasívnej vecnej legitimácie štátu
v tomto konaní, pričom v prípade žalovaného 1/ táto rezultuje z princípu objektívnej zodpovednosti jeho
orgánov, v danom prípade Ministerstva spravodlivosti SR.

47. Na margo konkrétne priznanej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcu, t. j. 15.000
eur, odvolací súd poznamenáva, že takto priznanú výšku nemajetkovej ujmy s poukazom na špecifiká
danej prejednávanej veci nepovažuje za nadhodnotenú a v rozpore s rozhodovacou činnosťou iných
súdov. V tejto súvislosti bol správne prvoinštančným súdom vzatý zreteľ aj na negatívny vplyv vedeného
trestného konania, či už na psychiku žalobcu a príslušníkov jeho najbližšej rodiny, vzhľadom na

medializáciu tohto trestného konania (Nový čas a Nitrianske noviny) aj na správanie sa bývalých kolegov
a priateľov voči žalobcovi. Je potrebné sa prikloniť ku konštatácii prvoinštančného súdu v tom smere, že
samotné trestné stíhanie (konanie) vedené proti žalobcovi viac ako 8 rokov tohto obmedzovalo v jeho
zaužívanom spôsobe života pred začatím trestného konania, pričom sa jedná o nezmeniteľnú zmenu
majúcu dopad na celý ďalší život žalobcu. Odvolací súd s prihliadnutím na celkovú dĺžku trestného

stíhania žalobcu poznamenáva, že táto predstavuje cca 1/9-inu priemerného veku dožitia človeka,
čo by nemalo byť prípustné bez ohľadu na zložitosť trestného prípadu, alebo objektívne okolnosti
nemožnosti vysporiadania sa s trestným stíhaním osoby skôr. V danom prípade išlo o posudzovanie
vplyvu trestného stíhania na žalobcu, ktorý vplyv spôsobil následky na jeho rodinnom, pracovnoma spoločenskom živote. Priznanú sumu náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške
15 000 eur prvoinštančný súd v rámci odôvodnenia bodu 63. napadnutého rozsudku správne odôvodnil
aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Nitre vzťahujúcu sa na túto problematiku

(napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre vydaný vo veci pod sp. zn. 8Co/37/2019 a rozsudok Krajského
súdu v Nitre vydaný vo veci pod sp. zn. 12C/45/2019. Taktiež v tejto súvislosti poukázal opodstatnene aj
nález ÚS ČR I. ÚS 2551/13 zo dňa 29.04.2014 a uznesenie ÚS SR pod sp. zn. I. ÚS 327/2018 zo dňa
19.09.2018. Taktiež aj odvolací senát Krajského súdu v Nitre 5Co rozhodujúci o podaných odvolaniach
žalobcu a žalovaného 1/, poukazuje na svoj rozsudok zo dňa 25.01.2023 sp. zn. 5Co/30/2022, v ktorom

ohľadom priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi rozhodol v skutkovo obdobnom prípade tým
spôsobom, že žalobcovi ako fyzickej osobe voči žalovanému ako Slovenskej republike priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 15 250 eur. Týmto rozsudkom odvolací senát 5Co na Krajskom súde
v Nitre na základe včas podaného odvolania žalovaného procesným postupom podľa § 388 CSP zmenil
napadnutý výrok rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11.06.2021 č. k. 5C/274/2010-444
v časti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy prvoinštančným súdom v sume 23 250 eur na sumu

15 250 eur priznanú odvolacím súdom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na nález ÚS SR I. ÚS
273/2021 zo dňa 29.06.2021.

48. Záverom k uvedenému odvolací súd poznamenáva, že sa stotožnil so skutkovými závermi
obsiahnutými v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, na základe ktorých je možné konštatovať,

že žalobca bol pred začatím trestného konania mužom v strednom veku žijúcim v usporiadanom kruhu,
ktorému prináležal adekvátny spoločenský status vyplývajúci aj z funkcie, ktorú v zamestnaní zastával
(riaditeľ odboru kriminálnej polície OR PZ v Nitre). Práve začatie inkriminovaného trestného konania
voči žalobcovi trvajúceho viac ako 8 rokov bolo podľa názoru odvolacieho súdu spúšťačom stresovej
situácie u žalobcu, zakladajúcej jeho neistú budúcnosť. Za priťažujúci dôvod v predmetnom viac ako

8-ročnom stíhaní a konaní bol aj samotný výsledok trestného konania, ktoré muselo byť zastavené,
pretože skutok, ktorého spáchanie bolo kladené za vinu žalobcovi sa nestal. K negatívnemu vplyvu
na psychiku žalobcu prispela aj medializácia započatého trestného konania voči žalobcovi v médiách
s celorepublikovou pôsobnosťou (denník Nový čas) ako aj regionálnou pôsobnosťou (Nitrianske noviny),
kuktorejpreukázateľnedošlostým,žemalaurčitenegatívnyvplyvnacelkovýrámecpostaveniažalobcu

v očiach verejnosti.
49. V kontexte uvedeného, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené námietky žalovaného 1/
obsiahnuté v jeho odvolaní zo dňa 12.05.2022, majúce vzťah k výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi v sume 15 000 eur, ktorá suma podľa názoru odvolateľa je výsledkom svojvôle
súdu prvej inštancie, pričom nezodpovedá kritériám rozhodovania iných všeobecných súdov (aj

nadriadených) v tejto oblasti. Taktiež nebolo možné ako opodstatnenú odvolaciu námietku akceptovať
tvrdenie žalovaného 1/ prezentované v ním podanom odvolaní v tom smere, že prvoinštančný súd
pri rozhodovaní o výške priznať sa majúceho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevzal na zreteľ
kritériá obsiahnuté v zák. č. 215/2006 Z. z., o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, pretože oblasť právnej úpravy tohto zákona nekorešponduje s oblasťou právnej úpravy zák. č.

58/1969 Zb., resp. zák. č. 514/2003 Z. z. Záverom k podanému odvolaniu žalovaného 1/ odvolací súd
poznamenáva, že do určitej miery je v rozhodovaní súdu o zodpovednosti štátu, aj keď iba latentne
zahrnutý vplyv aj iných okolností (skutočností, osôb) na následok poškodenia, ktoré v súdnom konaní
nie sú z praktického a hospodárneho hľadiska zisťované.

50. Pokiaľ ide o podané odvolanie žalobcu smerujúce voči zamietajúcemu výroku II. a súvisiacemu
výroku V., tak odvolací súd pri akceptovaní odvolacích dôvodov v zmysle § 379 a § 380 CSP prijal záver
o nedôvodnosti takto podaného odvolania, ktorý sa prejavil v potvrdení napadnutých výrokov II. a V., ako
vecne správnych podľa § 387 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie v súvislosti so zamietnutím žaloby žalobcu
ohľadom ním požadovaného zaplatenia sumy 100 000 eur (12 118,76 eura odchodné + 82 985 eur

náhrada mzdy, resp. ušlý zisk) ako majetkovej ujmy v rámci bodov 62. až 64. odôvodnenia napadnutého
rozsudku precíznym spôsobom odôvodnil svoje zamietavé stanovisko k tejto časti podanej žaloby,
ktoré z hľadiska presvedčivosti spĺňa všetky atribúty ust. § 220 ods. 2 vety tretej CSP. Vychádzajúc
z uvedeného a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vzťahujúcim sa k zamietnutiu žaloby v jej zvyšku,

resp. s dôvodmi, ktoré súd prvej inštancie k takémuto kroku po procesnej stránke primäli.

51. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o jeho zamietajúcu časť výroku II., je
potrebné uviesť, že súd prvej inštancie pri nepriznaní nároku žalobcovi na odchodné v sume 12 118,76eura správne skonštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom, čo sa týka preukázania príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou. V časti uplatneného nároku na
náhradu trov zastupovania súd prvej inštancie takisto žalobu žalobcu správne zamietol pre neunesenie

dôkaznéhobremenažalobcom(nepredloženiekonkrétnychdôkazovkvýšketýchtotrov).Včastipodanej
žaloby vzťahujúcej sa k uplatnenej náhrade mzdy žalobcu za obdobie od 31.01.2023 do 22.04.2011
spolu v sume 82 895 eur, súd prvej inštancie dokazovaním vykonaným v intenciách ust. § 191 ods.
1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a naň nadväzujúcim správnym právnym posúdením dospel k tomu
záveru, že žalobcovi takto uplatnenú výšku náhrady mzdy nie je možné priznať, pretože tento počas

inkriminovaného obdobia aj pracoval a za vykonanú prácu poberal mzdu. Výška uplatnenej náhrady
mzdypretonemôžepredstavovaťskutočnúškodunastranežalobcuaanijehoušlýzisk,pretožeodtakto
vyčíslenej sumy mzdového nároku žalobca neodpočítal výšku sumy, ktorú v inkriminovanom období
zarobil u iných zamestnávateľov. So zaujatým právnym názorom prvoinštančného súdu v tomto smere
sa stotožňuje aj odvolací súd.

52. Vzhľadom k tej skutočnosti, že obidvaja odvolatelia v rámci svojich odvolaní napadli aj súvisiace
výroky o náhrade trov vzťahujúce sa k rozhodnutiu vo veci samej, odvolací súd v rámci tohto odvolacieho
konania podrobil prieskumu aj výroky napadnutého rozsudku IV. a V. o náhrade trov konania žalobca
versus žalovaní 1/ a 2/ (výrok IV.) a žalobca versus žalovaný 1/ (výrok V.).

53. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie založil na tom konštatovaní, že
diferencoval medzi konaním o zaplatenie náhrady škody v sume 100 000 eur a konaním o zaplatení
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 eur. Vzhľadom k tej skutočnosti, že v konaní
o zaplatenie škody v sume 100 000 eur boli v prevažnej časti (okrem zastaveného konania v dôsledku
späťvzatia žaloby žalobcom po sumu 882,36 eura, kde prichádza rozhodnúť o náhrade trov konania

podľa § 256 ods. 1 CSP), t. j. vo zvyšnej uplatnenej sume bol žalobca neúspešný, náhrada trov konania
v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP patrí žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi, pretože žalovaní 1/
a 2/ mali v tejto časti konania vo vzťahu k žalobcovi úspech v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o náhradu
trov konania v časti konania o zaplatenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 eur, tak
v tejto časti uplatneného nároku prvoinštančný súd správne aplikoval ust. § 255 CSP s tým dôvetkom,

že úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. V danom
prípade je potrebné považovať žalobcu za procesne plne úspešného, pretože mu bola priznaná časť
uplatneného nároku (15 000 eur z pôvodne žalovaných 50 000 eur), pričom výška priznanej sumy
závisela od úvahy súdu. V kontexte uvedeného je potom ako vecne správny vyhodnotiť výrok V.
napadnutého rozsudku o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % voči žalovanému 1/.

54. Predmetom odvolacieho prieskumu v tomto odvolacom konaní neboli výroky I. a VI. napadnutého
rozsudku, ktoré ani jeden z účastníkov konania nenapadol odvolaním.

55. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP

s tým, že s poukazom na neúspech obidvoch odvolateľov (žalobcu a žalovaného 1/) v tomto konaní,
žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

56. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).