Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 13, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621200092
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8621200092.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.MarianyMuránskejvsporežalobcov:1.F.L.,nar.XX.XX.XXXX,bytomG.
XXXX/XX, XXX XX Z., 2. O.. O. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX Z. a 3. L.. O. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX N., zastúpení JUDr. Marekom Bujdošom, advokátom, Hlinky
262/6, 091 01 Stropkov, proti žalovaným: 1. Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX Z. a 2.
Union poisťovňa, a.s. so sídlom Karadžičova 10, 813 60 Bratislava, IČO: 31 322 051, zastúpený JUDr.
Tomášom Szalontayom, advokátom, Čakajova 5, 040 01 Košice, o ochranu osobnosti so zaplatením
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradu škody, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného

súdu Svidník č. k. 1C/1/2021-83 zo dňa 10.10.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku VII.

II. Zrušuje rozsudok vo výrokoch I. až VI. a vo výroku VIII. a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd v konaní o ochranu osobnosti so zaplatením nemajetkovej ujmy, o
nárokoch žalobcov v 1. až 3. rade rozhodol takto:
„I. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1.rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

60 000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného.
II. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
50 000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného.
III. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 50 000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého

žalovaného.
IV. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu škody vo výške 428,36 eura
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
V. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 2. rade náhradu škody vo výške 428,36 eura
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
VI. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3. rade náhradu škody vo výške 428,36 eura
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

VII. prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
VIII. Žalobcovia v 1., 2. a v 3. rade majú nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade v
rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav v tomto rozsahu:
Z trestného rozkazu súdu Svidník, č. k. zn. 3T/36/2020-33 zo dňa 09.06.2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 24.6.2020 súd zistil, že žalovaný v 1. rade bol uznaný vinným za prečin usmrtenia

podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona,
pretože dňa XX.XX.XXXX okolo X.XX hod. viedol osobné motorové vozidlo továrenskej značky Y. M.
Z. H. evidenčného čísla Z. po štátnej ceste I. triedy číslo XX od obce O. okr. Z. v smere na obec
N. okr. Z., pričom porušil ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 9 ods. 1 zákona číslo 8/2009 Z.z. o
cestnej premávke v platnom znení v spojení s ustanovením § 137 ods. 2 písm. j) citovaného zákona

o cestnej premávke, keď sa nevenoval plne vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke a
pri prechádzaní ostrej ľavotočivej zákruty prešiel vozidlom do protismernej časti vozovky, kde v kilometri
XX,X ľavou prednou časťou vozidla, ktoré viedol, narazil do pravej časti o protiidúceho osobného
motorového vozidla továrenskej značky S. evidenčného čísla Z. vedeného L.. S. C., ktorý pritom utrpel
zlomeninuoblúka1.a5.krčnéhostavcevľavo,zlomeninu7.krčnéhostavcevpravo,zlomeninu2.,3.,a4.
rebra vľavo, obojstranné pomliaždenie pľúc, poškodenie miechy v krčnej oblasti a následným ochrnutím

horných a dolných končatín, otras mozgu, pomliaždenie a opuch mozgu, odreninu na čele vľavo a na
pravom kolene, pričom v dôsledku priamych pridružených poúrazových komplikácií poranení, utrpeným
zraneniam XX.XX.XXXX L.. S. C. podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a tento čin spáchal
porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, teda závažnejším spôsobom konania a za to mu
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere X roky so skúšobnou dobou v trvaní X roky, trest zákazu

činnosti riadiť motorové vozidlá v trvaní X roky. Z potvrdenia o strate zárobku počas PN na č. l. 9 spisu
súd zistil, že neb. L.. S. L. dosahoval denný hrubý zárobok v rozhodnom období vo výške 36,364 eura.
Z potvrdenia o náhrade príjmu poskytovanú zamestnávateľom zo dňa XX.XX.XXXX na č. l. 10 spisu je
zrejmé, že poškodený bol neschopný práce od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, t.j. celkový počet dní XX,
za ktoré mu bola poskytnutá celková náhrada príjmu vo výške 118, 956 eura. Z potvrdenia Sociálnej

poisťovne o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od XX.XX.XXXX do
XX.X.XXXX na č. l. 11 spisu vyplýva, že poškodenému boli vyplatené nemocenské dávky v celkovej
sume 668,70 eura. Žalobcovia predložili súdu aj pokladničné doklady (č. l. spisu 12-15), z ktorých majú
vyplývať úhrady za lieky, iný zdravotnícky materiál a zdravotnú dokumentáciu v celkovej výške 105,63
eura.

3.Zároveňmalzapreukázané,žemanželžalobkynev1.radebolpreddopravnounehodouakostarobný
dôchodca v pracovnom pomere, pričom pomáhal svojej manželke, ktorá bola onkologický pacient s
návštevami lekára. Teraz je žalobkyňa v 1. rade v týchto veciach odkázaná na svoje deti. Žalobca v
2. rade uviedol, že mu otec veľmi chýba, vo všetkom mu pomáhal a radil, pracoval spolu s ním vo

firme. Po jeho smrti na jeho pripadla väčšia časť povinností vo firme. Zároveň žalobkyňa v 3. rade
uviedla, že po smrti otca sa jej podstatne zmenil život. Mala nastúpiť do práce v N., no zostala pri mame
a do N. nastúpila až v júli XXXX, nakoľko má povolenú prácu z domu, býva v Z. a prišla o pomoc
svojho otca, ktorý opravoval rodičovský dom a tešil sa zo svojho vnúčaťa, jej dcéry. S otcom mala dobrý
vzťah. Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie nemal za preukázanú skutočnosť, že nebohý počas

dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom, nakoľko to nebolo v trestnom konaní presne
zodpovedané a tieto skutočnosti nie sú zistiteľné z obsahu spisu, ako aj z vykonaných dôkazov.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 4, § 15 z. č. 381/2001 Z.z., § 1, § 11, § 13, §
420, § 512 Občianskeho zákonníka, ako aj § 132, § 187 a § 191 CSP.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nárok na úhradu nemajetkovej ujmy žalobcom titulom
usmrtenia ich manžela, resp. otca, pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným v 1. rade, motorovým
vozidlom poisteným u žalovaného v 2. rade je daný. Predmetná škoda, teda aj nemajetková ujma
vznikli v bezprostrednej príčinnej súvislosti s touto dopravnou nehodou, za ktorý bol uznaný aj žalovaný

v 1. rade ako vinný. Poukázal na to, že predčasná smrť príbuzného žalobcov je zásahom do ich
súkromného života v najvyššej intenzite, nakoľko bola narušená celistvosť rodiny, a to neodstrániteľným
a nenapraviteľným spôsobom. Bolo preukázané, že žalobca v 2. rade ako slobodný a bezdetný žil v
spoločnej domácnosti s nebohým otcom a matkou a v prevažnej miere aj žalobkyňa v 3. rade, ktorá nie
je vydatá a má dcéru, pričom jej partner žije dlhodobo v zahraničí. Žalobkyňa v 1. rade stratila možnosť

rozvíjať a napĺňať manželský vzťah a stratila jeho pomoc v súvislosti so svojou chorobou. Zároveň
takúto pomoc stratil aj jeho syn, ktorý s nim pracoval v spoločnej firme, ako aj jeho dcéra, ktorá bola
preňho veľmi blízkou osobou. Nakoľko súd prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti spoluzavinenia tejto
nehody zo strany nebohého príbuzného žalobcov, považoval za dôvodné vyhovieť žalobe čo sa týkanemajetkovej ujmy v rozsahu 60.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a po 50.000 eur titulom nemajetkovej
ujmy pre deti nebohého.

6. Nakoľko boli splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu a za túto sú zodpovední
obaja žalovaní, súd ich zaviazal tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

7. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu škody vo výške 1.285,09 eura, a to za stratu na zárobku nebohého

(ušlý zisk), tento nárok považoval za nesporný, nakoľko išlo o práceneschopnosť nebohého spôsobenú
touto dopravnou nehodou v trvaní XX dní, pričom nebohému zo strany zamestnávateľa bola vyplatená
suma 118,96 eura, zo strany sociálnej poisťovne 668,70 eura, teda spolu 787,66 eura a náhrada vo
výške 1.285,09 eura bola vyčíslená ako rozdiel medzi sumou 2.072,75 eur a sumou 787,66 eur.

8. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného v 2. rade, že sa jedná o nárok,

ktorého prechod na tretie osoby je vylúčený s poukazom, že jedná sa o peňažný nárok zamestnanca,
ktorý smrťou nezaniká podľa § 35 Zákonníka práce.

9. Z týchto dôvodov súd priznal žalobcom nárok na náhradu za stratu na zárobku nebohého, každému
po 463,57 eur.

10. Zo strany súdu prvej inštancie bol zamietnutý nárok na náhradu škody za lieky a iný zdravotnícky
materiál vo výške 105,63 eur s tým, že v konaní nebola ustálená príčinná súvislosť medzi vynaloženou
sumou a protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že neúspech žalobcov
v konaní bol len nepatrný.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne v 3. rade, a to proti
rozsudku vo výroku III. a VII. s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP. Žalobkyňa v 3. rade

uviedla, že bola jej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, aj keď túto si uplatňovala
vo vyššej sume s poukazom na to, že uplatňuje tento nárok aj za jej dieťa, ktoré stratilo svojho dedka.
Súd v bode 45 odôvodnenia uviedol, že intenzita väzieb u žalobcov v 2. a 3. rade bola rovnaká a súd
nezohľadnil to, bol uplatňovaný aj nárok za vnučku nebohého, nakoľko táto nebola stranou sporu. Dcéra
žalobkyne v 3. rade nemusela byť stranou sporu a súd mohol pri výške nemajetkovej ujmy zobrať do

úvahy aj skutočnosť, že väzbu detí okrem žalobcov v 2. a 3. rade mala aj vnučka zomrelého, teda dcéra
žalobkyne v 3. rade a výška nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňovala je teda primeraná a rozhodnutie súdu
prvej inštancie v tomto smere je nesprávne.

13. Rovnako tak namietla výrok rozsudku VII. a žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok

vo výrokoch III. a VII. tak, aby tieto nároky boli priznané v plnej výške. Žalobkyňa v 3. rade uplatnila
trovy odvolacieho konania.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaného v 2. rade, a to
proti výrokom I. až VI. a výroku VIII. s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) a d) CSP. Žalovaný v

2. rade poukázal na formuláciu petitu žalobcov, ktorí navrhovali, aby žalovaní v 1. a 2. rade boli zaviazaní
na plnenie spoločne a nerozdielne, a to vo výrokoch I. až IX. a následne navrhli vo výroku X. tak, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého. Navrhnutý petit rozsudku
v častiach výrokoch I. až IX. bol teda v rozpore s výrokom X. Súd však nevyzval žalobcov na odstránenie
nedostatku a sám rozhodol o podanej žalobe, čím došlo ku vade konania.

15. Žalovaný poukázal na to, že v konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by preukázali takú zmenu
v osobnom živote žalobcov, odôvodňujúcu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej výške.
Žalobcovia poskytli opis zásahu do svojich osobnostných práv všeobecne, pričom súd tento prevzal a
priznal neprimeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že rozsudok je v tomto smere

prekvapivý, nakoľko predložili sumár rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach a súd
pri rozhodovaní nezohľadnil vek zosnulého, vek žalobcov a ani ospravedlnenie žalovaného v 1. rade
s tým, že nešlo o úmyselný, ale nedbanlivostný čin. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú skutočnosti,
ktoré súd viedli k priznaniu náhrady 60.000 eur pri žalobkyni v 1. rade a po 50.000 eur pre žalobcov v 2.a 3. rade, preto takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Žalovaný v 2. rade poukázal na to, že jednalo
o nedbanlivostný trestný čin, pričom v zmysle z. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, v prípade
násilného trestného činu voči nebohému mali pozostalí nárok omnoho nižší než v tomto prípade, napr.

u žalobkyne v 1. rade by táto suma činila cca 13.000 eur, čo je enormný rozdiel oproti priznanej sume
60.000 eur.
16. Zároveň namietli, že u žalobcov v 2. a 3. rade bola konštatovaná súdom prvej inštancie rovnaká
intenzita vzťahov s nebohým otcom, no z ich výsluchu vyplývajú odlišné závery, nakoľko skutkové
okolnostiichvzťahubolirozdielne,pretojetakétorozhodnutiesúdunepreskúmateľné.Zároveňsúdprvej

inštancie dospel k záveru, že nebohý bol v čase dopravnej nehody pripútaný bezpečnostným pásom,
čo je v rozpore s reláciou dopravnej polície, ako aj výpovede svedka Y., z ktorých vyplýva, že zosnulý
v čase dopravnej nehody pripútaný nebol. Súd vychádzal z hypotetickej konštrukcie, podľa ktorej si
mal bezpečnostný pás odpútať pred tým, než ho svedok vyberal z motorového vozidla. Z vykonaných
dôkazov teda súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

17. Pokiaľ ide o nárok na náhradu straty na zárobku je vylúčený prechod na tretie osoby a žalobcovia
nepreukázali, že takúto pohľadávku ani hypoteticky získali.

18. V tomto prípade nie je možné ani analogicky použiť ust. § 35 Zákonníka práce a v tomto smere súd aj
nesprávne vec právne posúdil. Rovnako tak nebol správny ani výpočet tejto náhrady. Z týchto dôvodov

navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie, prípadne žalobu zamietol a priznal úspešnému odvolateľovi nárok na náhradu trov konania.

19. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedli, že súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutočnosti svedčiace o nároku žalobcov s tým, že bol preukázaný zásah do

ich osobnostných práv a výška nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade a žalobcov v 2. a
3. rade je primeraná. V tomto prípade nemožno použiť ustanovenia zákona o obetiach trestných činov,
pričom vo vzťahu k otázke pripútania sa bezpečnostným pásom nebohého policajný orgán pri spisovaní
dopravnej nehody vychádzal len z výpovedí svedkov, ktorí sú v kamarátskom vzťahu so žalovaným v 1.
rade, preto je podstatný znalecký posudok znalcov, z ktorého vyplýva, že vzťahom na charakter zranení

je možné predpokladať, že v čase dopravnej nehody bol pripútaný nebohý bezpečnostným pásom, čo
aj znalec objektívne vysvetlil. Z týchto dôvodov žiadali napadnuté výroky rozsudku ako vecne správne
potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

20. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní predložené neboli.

21. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade je dôvodné, vo vzťahu k
ním napadnutým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie.

22. Odvolanie žalobkyne proti výroku VII. Považoval odvolací súd za nedôvodné.

23. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v o
výrokoch I. až VI. a výroku VIII. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. V tomto konaní sa súd prvej inštancie nevyporiadal s námietkami vznášanými žalovaným v 2.
rade ohľadom právneho posúdenia primeranosti nemajetkovej ujmy s poukazom na rozhodovaciu prax

súdov v obdobných veciach. Tým došlo zo strany súdu prvej inštancie k vydaniu nepreskúmateľného
rozhodnutia, pričom preskúmateľnosť rozhodnutia nepochybne je porušením práva strany sporu na
spravodlivý proces. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR vyplýva, že súdne
rozhodnutie vyžaduje, aby obsahovalo odpoveď na námietky vznášané stranami sporu, pričom práve
dostatočné dôvody musia byť uvedené ku skutočnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie. V

prípade, ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú a relevantnú námietku súvisiacu s predmetom
súdnej ochrany prednesenú stranou sporu, je potrebné tento nedostatok považovať za nesprávny
procesný postup.24. K otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril aj Ústavný súd SR, a to v náleze sp. zn.
III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, v ktorom skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená

priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z
neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom
musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne
odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy
musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s

princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy výškou priznanej náhrady.

25. Odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 267/08, podľa ktorého
v konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k

zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne
na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu práv konkrétneho účastníka
konania došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu
náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže
byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v

rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto
ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na
ktorých sa priznanie zakladá.

26. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná v 2 .rade namietala, že uvedená

náhrada sa v súdnej praxi poskytuje v nižších sumách a označila aj konania, v ktorých súdy poskytli, v
prípade podobných prípadov, náhrady v oveľa nižšej sume. Nenamietala, že reálne došlo k zásahu do
života žalobcov, ale poukázala na to, že pri voľnej úvahe by sa súd mal individuálne zaoberať výškou
nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

27. Je nesporné, že základ nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy je daný, pretože v dôsledku
dopravnej nehody zomrel manžel a otec žalobcov, čím bolo zasiahnuté do ich práva na súkromie a
rodinný život. Medzi žalobcami a nebohým existovali veľmi blízke sociálne a citové vzťahy vytvorené v
rámci ich súkromného rodinného života. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch je potrebné prihliadnuť na účel tohto inštitútu. Jednou z jeho funkcií je satisfakčná funkcia,
ktorá má vyvážiť, resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Neoprávnený zásah sa
nedá vo forme nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením osobnostných práv odstrániť a odškodniť v
celom rozsahu a tak kvantifikovať „cenu" súkromia, resp. rodinného života. Je možné len reparovať
následky takejto ujmy, pričom účelom tejto náhrady nie je reparácia celej nemajetkovej ujmy, ale

výhradne iba zmiernenie jej následkov. Okrem toho, nemajetková ujma má aj preventívno sankčný
charakter,ktorýmázásadnývplyvpripostihovanípôvodcuzásahu,bezohľadunazavinenie.Subjektívny
prvok zavinenia by mal mať vplyv len pri zohľadňovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Určenie výšky
závisí od úvahy súdu. Existuje však už aj ustálená rozhodovacia prax súdov SR, ktorá, vzhľadom na
kritériá, dáva určité rozmedzia výšky nemajetkovej ujmy. Jednorazová náhrada nemajetkovej ujmy musí

mať určité limity, ktoré by dostatočnou formou plnili najmä funkciu satisfakčnú, ktorá by zmiernila citovú
ujmu poškodenej osoby.

28. Ako bolo uvedené, súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy disponuje širokou mierou diskrečnej
právomoci. V súlade s judikatúrou, je potrebné pri určení výšky nemajetkovej ujmy zobrať do úvahy

kritériá na strane poškodeného, ale aj na strane škodcu. Za tieto kritériá na strane poškodených sú vo
všeobecnosti považované: intenzita vzťahu pozostalého so zomrelým, vek zomrelého a pozostalého,
otázka existenčnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, morálne zadosťučinenie vo forme
právneho postihu žalovaného. Na strane škodcu ide o postoj páchateľa (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie), majetkové pomery páchateľa, miera zavinenia, resp. spoluzavinenia zomrelého. Je

potrebné na strane páchateľa zohľadniť, najmä pri trestných činoch, kde páchateľ z nedbanlivosti zavinil
smrteľný následok to, aby uložená povinnosť nemala pre páchateľa doživotné likvidačné následky, t. j.
znemožňovala mu viesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život.29. V súvislosti s výškou priznanej náhrady existuje množstvo súdnych rozhodnutí. Určitým merítkom
pri stanovení tejto výšky môže byť napr. aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade
Kontrová c/a Slovenská republika, na základe ktorého bola sťažovateľke priznaná nemajetková ujma

25.000 EUR za to, že nekonaním štátnych orgánov bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv usmrtením
jej oboch maloletých detí, pričom v danom prípade došlo k absolútnemu rozvráteniu jej rodinného života,
keďže boli usmrtené obe jej dcéry a sťažovateľka iné deti nemala. Rovnako určitým kritériom môže byť
aj odškodňovanie obetí trestných činov (zákon č. 274/2017 Z.z.), kde však k smrti dochádza v dôsledku
úmyselného (násilného) trestného činu, teda nie nedbanlivostného, ako je v tomto prípade.

30. Odvolací súd považuje žalobou navrhnutú sumu, ktorú súd prvej inštancie aj priznal, za neprimerane
vysokú. Každý prípad je samozrejme individuálny, ale zároveň je potrebné zohľadniť aj judikatúru
týkajúcu sa obdobných vecí tak, aby s poukazom na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a právnu
istotu, bola zachovaná určitá kontinuita súdneho rozhodovania pri danom type sporu. Okrem posúdenia
relevantných kritérií pre priznanie tohto nároku, je teda pre preskúmateľnosť a odôvodnenosť priznanej

výšky náhrady dôležité aj porovnanie s výškami náhrad priznávaných v iných, obdobných prípadoch.

31. Predmetom odvolacieho prieskumu bola aj námietka, že súd prvej inštancie sa nesprávne
vysporiadal so skutočnosťou, že nebohý nemal zapnutý bezpečnostný pás. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že spoluzavinenie súd skúma z úradnej povinnosti. Z odôvodnenia

rozhodnutiasúduprvejinštancievšakvyplýva,akýmspôsobomsaprvoinštančnýsúdvysporiadalstouto
námietkou. Toto hodnotenie s poukazom na obsah záverov znalca v trestnom konaní možno považovať
za správne (s. 243 pripojeného trestného spisu), keď znalec z rozsahu a charakteru zranení konštatoval
predpoklad o pripútaní bezpečnostným pásom ( bod 43. a 44. odôvodnenia).

32. Pokiaľ sa týka posúdenia nárokov žalobcov na náhradu škody titulom straty na zárobku nebohého,
v tejto časti je rozhodnutie súdu rovnako zaťažené nepreskúmateľnosťou, nakoľko súd prvej inštancie
priznaltietonárokyspoukazomnaust.§35Zákonníkapráce,pričomtotoustanovenieaniniejecitované
v bodoch 20. až 32. odôvodnenia, kde súd uviedol právne ustanovenia, podľa ktorých posudzoval
nároky žalobcov s tým, že súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, či žalobkyňa v 3. rade žila v spoločnej

domácnosti, nakoľko v bode 38. odôvodnenia uvádza, že v prevažnej miere sa tak dialo. Ako tak súd
sa nevyporiadal s námietkou počtu dní práceneschopnosti, ktorú namietal žalovaný v 2. rade, v zmysle
potvrdenia zdravotnej poisťovne. V danom prípade však nejde o nárok voči zamestnávateľovi, kedy by
bolo dôvodné použitie Zákonníka práce, ale ide o nárok na náhradu škody krytú poistením, čo je odlišný
typ vzťahu než medzi pozostalými zamestnanca a ich zamestnávateľa.

33. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil
napadnutý rozsudok v uvedenom rozsahu a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. Odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok vo výroku VII., a to o zamietnutí
žaloby v časti o zaplatenie náhrady škody za lieky a iný zdravotnícky materiál vo výške 105,63 eur s
poukazom na skutočnosti, ktoré uviedol súd prvej inštancie v bodoch 51. a 52. svojho odôvodnenia.

35. Ani odvolacie námietky žalobkyne v 3. rade vo vzťahu k zamietnutiu tohto nároku nespôsobili

pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu nevyplýva príčinná súvislosť
medzi nárokovanou sumou a konaním žalovaného v 1. rade tak, ako to správne uviedol súd prvej
inštancie.

36. Predmetný výrok ako vecne správny bol potvrdený postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.

37. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať, vyporiadať sa s v tomto rozhodnutí
vytýkanými nedostatkami, a následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v
zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

38. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov konania (§ 396
ods. 3 CSP).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).