Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, August 25, 2023

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-15Sa/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200246
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lukáš Kolibáb

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2023:5022200246.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudcom JUDr. Lukášom Kolibábom, v právnej veci

žalobcu: A. B. C., D., bytom E. XXX/XX, F., právne zastúpený: RYBÁR advokát s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Andreja Kmeťa 11, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom
Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 1197-2/2022-
BA zo dňa 24.2.2022, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina rozhodnutím č. 10863/2021-ZA-DvN zo dňa 29.11.2021, ako

orgán verejnej správy prvého stupňa, príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho
bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
461/2003 Z.z.“) podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie
č. 883/2004“) rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na jeho prácu ako slovenského

občana pre taliansku bankovú skupinu Intesa Sanpaolo v Maďarsku a v Slovinsku s pracovnými
zmluvami uzatvorenými vždy na dobu určitú (po dobu dvoch alebo troch rokov s možnosťou predĺženia
o jeden rok). Mal za to, že jeho pracovná situácia v zahraničí nebola stabilná. Jeho rodina žila striedavo
na Slovensku a v zahraničí, čo riešil pravidelnými cestami služobným autom na naše územie, kde ako
rodina bývali vo vlastnej nehnuteľnosti. Uvádzal, že o dávku v nezamestnanosti nepožiadal v Slovinsku,
nakoľko príslušný slovinský úrad práce odmietol jeho registráciu po ukončení manažérskej zmluvy
ku dňu 31.7.2021 z dôvodu vypršania prechodného pobytu v Slovinsku, ktoré bolo udelené iba na

obdobietrvaniamanažérskejzmluvy.Povahaanáplňjehoprácebolaprojektová,sobmedzenýmtrvaním
a následným plánom vrátiť sa na Slovensko.

3. Rozhodnutím č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.2.2022 žalovaná, ako orgán verejnej správy príslušný
na rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. podľa § 218 ods. 1, 2 zákona č.
461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdila.
V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaná citovala ustanovenia § 104 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003

Z.z., čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 (ďalej aj ako ,,základné
nariadenie“), čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej aj
ako ,,vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia.4. Žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na to, že podľa informačného systému
Sociálnej poisťovne bol navrhovateľ – žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie
dňom 1.8.2021. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola elektronicky postúpená Sociálnej poisťovni,

pobočka Žilina dňa 10.8.2021. Uviedla, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 1.8.2017 do 31.7.2021, žalobca nepreukázal žiadnu
dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na vznik nároku na
dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období

posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podľa spisového
materiálu žalobca pracoval v posudzovanom období na území iných členských štátov Európskej únie
– Slovinska a Maďarska.

5. Príslušná slovinská inštitúcia osvedčila žalobcovi vo formulári SED U002 nasledovné údaje: v bode
4 - obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti – od 1.8.2018 do 31.7.2021

– zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia, v bode 6.1 – dôvod ukončenia zamestnania – uplynutie
platnosti zmluvy.

6. Príslušná maďarská inštitúcia osvedčila žalobcovi vo formulári SED U002 nasledovné údaje: v bode 4
– obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti – od 10.12.2012 do 31.7.2018

– zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia. V bode 6.1 – dôvod ukončenia zamestnania – uplynutie
platnosti zmluvy.

7. Žalovaná ďalej uviedla, že nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca
preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných

členských štátov EÚ, bol orgán verejnej správy prvého stupňa povinný posúdiť, či je možné takéto
doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 nariadenia č.
883/2004. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol
dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by
bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Slovinska a Maďarska

do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 len
v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaná ďalej uviedla, že v konaní
o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa - žalobcu na území
Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov

a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v žiadosti
o dávku v nezamestnanosti postúpenej orgánu verejnej správy prvého stupňa dňa 10.8.2021 a vo
vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručenom dňa 25.10.2021.

8. Ďalej žalovaná poukázala na to, že orgán verejnej správy prvého stupňa spísal zápisnicu so žalobcom

bez jeho osobnej účasti na diaľku – elektronicky dňa 23.11.2021 a to z dôvodu preventívnych opatrení
spojených so šírením vírusového ochorenia. Žalobcovi tak bola poskytnutá možnosť uviesť všetky
skutočnosti, resp. doplniť dôkazy relevantné na posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na území
Slovenskej republiky počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí, ktorú možnosť žalobca aj využil.

9. Žalovaná uviedla, že bydlisko dotknutej osoby je v zmysle č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami.

10. Do pozornosti dala žalovaná Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2, zo dňa 12.6.2009, z ktorého okrem iného vyplýva, že už by viac nebolo prijateľné,
aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného
nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne
zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na

dôvažok žalobcove blízke osoby – manželka a tri deti sa spolu s ním zdržiavali na území Slovinska.
Žalovaná zdôraznila, že v danej veci boli celková dĺžka pobytu cca 8,5 roka, stabilná pracovná situácia
v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od r. 2012 (Slovinsko, Maďarsko), prítomnosť
manželky a troch detí v zahraničí, zdieľanie spoločnej domácnosti s blízkymi osobami na územíSlovinska, absolvovanie školskej dochádzky detí v Slovinsku, daňová povinnosť naposledy v Slovinsku
vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti: deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť
rodiny, zachovanie finančných produktov, členstvo v neziskovej organizácii D. E., absolvovanie

komisionálnych skúšok detí, vlastníctvo nehnuteľnosti v podiele 1/2 na Slovensku, zachovanie trvalého
pobytu, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala za preukázané, že žalobca sa
počas výkonu zárobkovej činnosti naposledy v Slovinsku tam dlhodobo zdržiaval, býval spolu s blízkymi
osobami – manželkou a deťmi, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane
na území Slovinska. Všetky tieto skutočnosti preukazujú premiestnenie a vytvorenie centra záujmov

žalobcu počas posledného zamestnania na území Slovinska.

11. S poukazom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Slovinska a Maďarska
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

Žalovaná poukázala aj na cieľ tohto nariadenia, ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom
štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti
a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú
možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Slovinska. V prípade priznania nároku na
dávku v nezamestnanosti, má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať

o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Žalobca
uviedol ako dôvod, prečo si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte svojho posledného
zamestnania, teda na území Slovinska po ukončení pracovného pomeru odmietnutie jeho registrácie
príslušným slovinským úradom práce po ukončení manažérskej zmluvy ku dňu 31.7.2021 z dôvodu
vypršania prechodného pobytu v Slovinsku, ktoré bolo udelené iba na obdobie trvania manažérskej

zmluvy. Žalovaná uviedla, že žalobca sa slobodne rozhodol po dobu 3 rokov žiť a pracovať na území
Slovinska, preto bolo v jeho záujme počas výkonu zárobkovej činnosti na tomto území pamätať a aj na
zabezpečenie po ukončení tejto činnosti splnením kritérií vyžadovaných na danom území. Poukázala
aj na to, že žiadne ustanovenie základného nariadenia ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje
právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie

v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej
slovenskej legislatívy zásadná, pričom účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému

v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku
v nezamestnanosti. Žalobca preukázal naposledy platenie poistenia v nezamestnanosti na území
SlovinskaapretosimalprioritnepožiadaťodávkuvnezamestnanostinaúzemíSlovinska. Neuplatnenie
si nároku na dávku v nezamestnanosti z akéhokoľvek dôvodu nemôže byť samo o sebe dôvodom pre
úspešné domáhanie sa vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, t.j. v štáte kde nebolo

odvádzanépoistnénapostenievnezamestnanosti.Taktiežuviedla,žepojem,,trvalýpobyt“ niejemožné
stotožňovať s pojmom ,,bydlisko“. Do pozornosti dala v tejto spojitosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Žalovaná k tvrdeniu žalobcu, že povaha a náplň jeho práce
bola projektová s obmedzeným trvaním a následným plánom vrátiť sa na Slovensko poukázala na čl. 11
ods. 2 vykonávacieho nariadenia a konštatovala, že v danej veci nevznikli pochybnosti o mieste bydliska

žalobcu a preto nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia a skúmať subjektívny
úmysel žalobcu. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo
dňa 21.10.2018.

12. Pokiaľ sa týka pravidelných návratov žalobcu na územie Slovenska (3-5 krát za mesiac, cez víkendy,

štátne sviatky, dovolenky a niekedy aj počas týždňa) žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo
prihliadnuté pri posudzovaní bydliska žalobcu. Uvedené však s ostatnými preukázanými skutočnosťami
jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Pokiaľ žalobca
v odvolaní uvádzal, že jeho pracovná situácia v zahraničí nebola stabilná (pracovné pomery uzatvorené
vždy na dobu určitú) žalovaná poukázala na to, že žalobca mal v predchádzajúcom období uzatvorený

pracovný pomer na území Maďarska v trvaní cca 5,5 roka, pričom uvedené obdobie bolo osvedčené
ako súvislá a nepretržitá doba a pracovný pomer žalobcu naposledy na území Slovinska v dĺžke 3 rokov
nie je možné vyhodnotiť ako nestabilitu zamestnania žalobcu v zahraničí.13. Podľa žalovanej v danej veci bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej
republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského
štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (cca 8,5 roka), aj situácia

žalobcu čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná
orientácia na zahraničný pracovný trh od r. 2012 /Slovinsko, Maďarsko/, prítomnosť manželky a troch
detí v zahraničí, zdieľanie spoločnej domácnosti s blízkymi osobami na území Slovinska, absolvovanie
školskej dochádzky detí v Slovinsku, daňová povinnosť naposledy v Slovinsku, deklarované návraty
na územie Slovenska, prítomnosť rodiny, zachovanie finančných produktov, členstvo v neziskovej

organizácii D. E., absolvovanie komisionálnych skúšok detí, vlastníctvo nehnuteľnosti v podiele 1/2 na
Slovensku, zachovanie trvalého pobytu) preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou
počas výkonu činnosti zamestnanca v Slovinsku nezachoval.

14. Proti tomuto rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajskom súde v Žiline správnu žalobu
z dôvodov uvedených v ust. § 191 ods. 1 písm. c), d), e) S.s.p. Poukázal na to, že v danej veci

bol rozhodujúci správny výklad a aplikácia čl. 1 písm. j) základného nariadenia v nadväznosti na čl.
11 vykonávacieho nariadenia. Uviedol, že k aplikácii čl. 11 vykonávacieho nariadenia môže správny
orgán pristúpiť len vtedy, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských
štátov o určení bydliska osoby, uvedené však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Správny orgán
neodcitoval úplne znenie čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá

žiadna komunikácia príslušného orgánu Slovenskej republiky s orgánom úradu práce Slovinska ohľadne
určeniabydliskažalobcupreposúdeniecentrazáujmužalobcuvzmyslečl.11vykonávaciehonariadenia
v spojení s čl. 61 základného nariadenia. Nebolo vôbec vykonané dokazovanie, na zistenie, či by
bola možná a dosiahnutá dohoda členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa
16.9.2009. Rovnako správny orgán pochybil, keď odmietol skúmať úmysel žalobcu v zmysle ods. 2 čl. 11

vykonávacieho nariadenia napr. výsluchom žalobcu. Uvedeným správne orgány porušili povinnosť zistiť
skutkový stav v zmysle § 195 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Správny orgán takto uprednostnil svoje
vlastné subjektívne hodnotenie kritérií ako silnejšie pred úmyslom žalobcu, na skúmanie ktorého bol
povinný v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Z obsahu napadnutého rozhodnutia sa taktiež
nedá zistiť, ako sa správny orgán vysporiadal s tvrdením žalobcu v odvolaní, že príslušný slovinský úrad

práce odmietol jeho registráciu ku dňu 31.7.2021 z dôvodu vypršania prechodného pobytu v Slovinsku.
Ďalej uviedol, že skutočnosť, že žalobca vykonával vysoko kvalifikovanú prácu v zahraničí (v tom čase
nemal možnosť túto prácu vykonávať na území Slovenska) nemôže byť na jeho ujmu.

15. Žalobca ďalej uviedol, že je nesporné, že počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí mal

stabilné väzby na území Slovenska, nakoľko mal tu rodičov, vlastnú nehnuteľnosť, deti navštevovali
povinnú školskú dochádzku, pravidelne chodil na Slovensko, trávil tu dovolenky, má tu priateľov. Jeho
pracovnú situáciu v zahraničí nie je možné hodnotiť ako stabilnú, v tomto smere nemožno brať do úvahy
celkovú dobu trvania pracovného pomeru žalobcu v zahraničí, ale skutočnosť, že pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú. Na uvedené bolo naviazané aj ubytovanie žalobcu, ktoré taktiež nemožno

hodnotiť ako stabilné. Posudzovať v tomto smere v neprospech žalobcu prítomnosť jeho manželky
a maloletých detí u žalobcu v zahraničí je neprijateľné. V neposlednom rade je dôležitá aj skutočnosť,
že sa žalobca vrátil na územie Slovenska, v mieste výkonu práce v zahraničí neudržiaval žalobca
žiadne blízke vzťahy, nemal záujem v tejto krajine zostať, čo vyplýva aj z toho, že žil len v podnájme.
Žalovaná sa nedostatočne vysporiadala aj s otázkou pravidelných návratov žalobcu na Slovensko.

Poukázal na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle
rozsudku Súdneho dvora vo veci C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy osobitných
vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti jej činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale
je vhodné vziať do úvahy aj charakter zamestnania. Poukázal aj na to, že pracovný pomer neskončil
z jeho podnetu, tento nebol obnovený z dôvodu na strane zamestnávateľa. Odôvodnenie rozhodnutia

žalovanej je nepresvedčivé pokiaľ sa týka odôvodnenia bydliska, resp. centra záujmu. S poukazom
na uvedené navrhol zrušenie tak rozhodnutia žalovanej ako i orgánu verejnej správy prvého stupňa.
Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe primárne zopakovala argumentáciu uvedenú v žalobou napadnutom

rozhodnutí. Uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené
všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní jeho bydliska a zachovania centra záujmov počas
výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli zistené z predložených formulárov, údajov uvedených
v žiadosti žalobcu, jeho vyhlásení, zápisnici ako i údajov vyplývajúcich zo všetkých písomnýchdokumentov predložených žalobcom, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej
súvislosti. Orgán verejnej správy prvého stupňa v danej veci namiesto ústneho vypočutia pristúpil
k spísaniu zápisnice so žalobcom z dôvodu preventívnych opatrení spojených so šírením vírusového

ochorenia bez jeho osobnej účasti ,,na diaľku – elektronicky“. Bola mu tak za účelom presného a úplného
zistenia skutočného stavu veci poskytnutá možnosť uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôkazy
relevantné na poúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti
v zahraničí. Žalobca pritom takto doplnené údaje aj zaslal a o vykonanie ďalších dôkazov nežiadal.
Žalovaná ďalej aj s poukazom na § 196 ods. 6 druhej vety zákona č. 461/2003 Z.z. uviedla, že v danej

veci dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhoval žalobca, čo neznamená, že nesprávne
vyhodnotila všetky dostupné informácie. V nadväznosti na to sa žalovaná odvolala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR okrem iných aj napr. sp.zn.9Sžsk/88/2020 zo dňa 30.11.2021, v ktorých sa
najvyšší súd stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska a zároveň považoval zistenie
skutkového stavu za dostatočné pre správne posúdenie veci. Ďalej žalovaná v súvislosti s námietkou
žalobcu ohľadne čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uviedla, že v danej veci nedošlo k rozdielnym

stanoviskámvoveciposúdeniabydliskaapretozvolilapriamuaplikáciukritériístanovenýchvčl.11ods.1
písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu o potrebe skúmať jeho úmysel
v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uviedla, že úmysel dotknutej osoby a najmä dôvody,
ktoré ju viedli k presťahovaniu sa považuje za rozhodujúci iba vtedy ak posúdenie rôznych kritérií,
ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1 nevedie k určeniu skutočného

bydliska, čo nebol daný prípad. V tejto spojitosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn.1Sžsk/38/2017zodňa21.10.2018.Niejepretorelevantné,akédôvodyviedližalobcukzmenejeho
rozhodnutia a teda k vráteniu na Slovensko ani to, že nemal nikdy úmysel ostať žiť na území Slovinska.
Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu o tom, že v jeho prípade nešlo o stabilnú pracovnú
situáciu v zahraničí, pričom poukázala na skutočnosti, z ktorých pri určovaní tohto kritéria vychádzala.

Rovnako mala za to, že bolo dostatočne prihliadnuté aj na rodinnú situáciu žalobcu počas jeho pobytu
v zahraničí, ako aj na pravidelné návraty na územie Slovenskej republiky, vrátane trávenia dovolenky.
Taktiež mala za to, že i vlastníctvo nehnuteľnosti žalobcu na Slovensku bolo zohľadnené a to v celkovom
kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ žalobca
poukazovalnadôvod,prektorýsiuplatnilnároknadávkuvnezamestnanostinaSlovensku–odmietnutie

registrácie príslušným slovinským úradom práce z dôvodu vypršania prechodného pobytu žalobcu
v Slovinsku – žalovaná uviedla, že žiadne ustanovenie základného nariadenia ani vykonávacieho
nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na
sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie
dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku

v nezamestnanosti. Mala za to, že občania pracujúci v zahraničí by pred podaním žiadosti o dávku
v nezamestnanosti na Slovensku mali pamätať na to, že v oblasti sociálneho zabezpečenia podliehajú
právnym predpisom tej krajiny, v ktorej pracujú/pracovali. Žalobca sa slobodne rozhodol po dobu troch
rokov žiť a pracovať na území Slovinska, preto bolo v jeho záujme počas výkonu zárobkovej činnosti
na tomto území pamätať aj na zabezpečenie po ukončení tejto činnosti splnením kritérií, vyžadovaných

na danom území. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/76, išlo
o vec posudzovanú podľa Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71, ktoré bolo účinné do 30.4.2010 a preto
na uvedený rozsudok nebolo možné prihliadať. Vzhľadom na uvedené navrhla žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

17. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej k žalobe v celom rozsahu zotrval na skutkovom a právnom
odôvodnení podanej žaloby a v podrobnostiach naň odkázal. Podľa názoru žalobcu žalovaná v podanom
vyjadreníibacitovalačastiňouoznačenýchsúdnychrozhodnutí,ktorévšaknemožnopaušálneaplikovať
bez zohľadnenia špecifík prejednávanej veci. Mal za to, že žalovaná nezohľadnila všetky relevantné
skutočnosti a nezaobstarala si všetky potrebné podklady pre náležité posúdenie týchto okolnosti.

Žalobca preukázal v posudzovanom období doby poistenia v nezamestnanosti na území iných štátov
Európskej únie a za toto obdobie mu nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti iným štátom
Európskej únie. Poukázal na jednotlivé články základného nariadenia a vnútroštátnu právnu úpravu.
Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej ohľadom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t.j., že
nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou slovinskou

inštitúciou a žalovanou, keď mal za to, že v tomto smere medzi nimi ani neprebehla žiadna komunikácia.
Z tohto dôvodu postupovala žalovaná nesprávne, keď sa nezaoberala ani úmyslom žalobcu, resp.
dôvodmi, ktoré ho viedli k presťahovaniu. V ďalších bodoch sa v zásade pridržal svojej žalobnej
argumentácie, keď nesúhlasil so závermi žalovanej pokiaľ sa týka vyhodnotenia: dĺžky a trvalostiprítomnosti na území dotknutých členských štátov, situácie dotknutej osoby vrátane povahy osobitných
vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva,
trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, rodinného stavu a väzieb, vykonávania

akejkoľveknezárobkovejčinnosti,bytovejsituácie.Žiadalpretonapadnutérozhodnutiazrušiťavecvrátiť
žalovanej na ďalšie konanie.

18. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z

krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu
v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.

19. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) preskúmal zákonnosť napadnutého
rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj postup

predchádzajúci ich vydaniu podľa § 199 a nasl. S.s.p. Zohľadnil skutočnosť, že predmetná vec je
konaním v sociálnej veci a nebol viazaný výlučne len žalobnými bodmi podľa § 203 ods. 2 S.s.p. Správny
súd prejednal vec na pojednávaní dňa 25.8.2023 a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je
potrebné ju podľa § 190 S.s.p. zamietnuť.

20. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) S.s.p., správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie
rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

24. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.2.2022,
ktorým podľa § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočky Žilina č. 10863/2021-ZA-DvN zo
dňa29.11.2021,ktorýmpodľa§104ods.1zákonač.461/2003Z.z.apodľačl.61Nariadeniač.883/2004

rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

25. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

26. Podľa čl. 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a

Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,
ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,
ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám
zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za
účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s

bydliskom na území členských štátov.

27. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.28. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.

29. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne

predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

30. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu

zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako
keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy
podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej
zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak
by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi

predpismi.

31. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila

v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto
právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.

32. Podľačl.65ods.2základnéhonariadenia,úplnenezamestnanáosoba,ktorápočassvojejposlednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte
inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má
byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského

štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

33. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods.
2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali

tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

34. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto

inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkýchdostupnýchinformáciísúvisiacichspríslušnýmiskutočnosťami,ktorémôžuobsahovať:a/dĺžku
a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/
povahyaosobitnýchvlastnostíkaždejvykonávanejčinnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu

a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja
ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa
považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

35. Podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z

príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

36. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak

v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.37. Správny súd úvodom poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61
ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských

právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že
žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením
doevidencieuchádzačovozamestnanienedosiahol,bolopotrebnéposúdiť,čisadobypoisteniazískané
v Slovinsku, resp. Maďarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré

predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky
v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali
počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky
zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt
podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem
„bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby

zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle čl. 1 písm. j)
v spojení s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny
pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie
centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu
zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a

stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

38. V danej veci žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok
na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. podľa právneho predpisu
Slovenskej republiky. Vo veci rozhodujúce orgány verejnej správy pri posudzovaní otázky zachovania

centra záujmov pritom vychádzali z údajov obsiahnutých vo formulári SED U002 postúpenom
elektronicky Sociálnej poisťovni dňa 10.11.2021, resp. formulári SED U002 postúpenom Sociálnej
poisťovni elektronicky dňa 12.10.2021, v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, postúpenej Sociálnej
poisťovni dňa 10.8.2021, vo vyhlásení žalobcu ako žiadateľa doručenej tomuto orgánu dňa 25.10.2021,
ako i zápisnice spísanej so žalobcom elektronickou formou - mailom dňa 23.11.2021.

39. Z uvedených podkladov vyplynulo, že žalobca sa zdržiaval na území Maďarska od decembra
2012 do júla 2018. Následne v období od augusta 2018 do júla 2021 sa zdržiaval na území Slovinska.
Celková doba zdržiavania sa žalobcu na území uvedených štátov tak predstavovala cca 8,5 roka.
Pokiaľ sa týka zohľadnenia povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, najmä miesta,

kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej
zmluvy z predložených podkladov vyplynulo, že žalobca v predchádzajúcom období pracoval na
území Maďarska po celú dobu u jedného zamestnávateľa G. H. I.. a to v období od 10.12.2012 do
31.7.2018. Podľa potvrdenia zamestnávateľa zo dňa 20.7.2018, bol pracovný pomer uzatvorený na
dobu určitú a ukončený bol uplynutím trvania pracovnej zmluvy. Žalobca vo vyhlásení uviedol, že na

území Slovinska bol po celú dobu zamestnaný u jedného zamestnávateľa - H. A. E. J. a to v čase od
1.8.2018 do 31.7.2021 na dobu určitú, ako riaditeľ úverového odboru. Pracovný pomer bol ukončený
uplynutímtrvaniapracovnejzmluvy.Zvyhláseniazároveňvyplynulo,žežalobcasavmedziobdobímedzi
pracovnými pomermi zdržiaval na Slovensku, pričom počas posledného pobytu v zahraničí si hľadal
prácu na Slovensku. Podľa názoru správneho súdu zdržiavanie sa žalobcu v zahraničí a to v dĺžke cca

8,5 roka možno vyhodnotiť ako dlhodobé. Rovnako aj jeho pracovné pôsobenie v Maďarsku, resp. dĺžku
a trvanie jeho pracovného pomeru v Slovinsku možno považovať za pracovné pôsobenie dlhodobého
charakteru s primárnym zameraním od r. 2012 na zahraničný pracovný trh. Na pracovný pomer žalobcu,
ktorý bol dohodnutý vždy na dobu určitú síce možno nazerať aj ako na časovo obmedzené trvanie
pracovného pomeru, avšak do úvahy bolo nutné vziať skutočnosť, že v prípade žalobcu, či už v súvislosti

s výkonom pracovnej činnosti v Maďarsku, resp. Slovinsku išlo o výkon pracovnej činnosti u jedného
zamestnávateľa, pričom jednotlivé pracovné pomery na seba nadväzovali. Otázku stability pracovnej
situácie nie je možné vyvodzovať iba zo samotného uzatvorenia zmluvy na dobu určitú alebo neurčitú,
ale je daná všeobecne napr. aj tým, či zamestnanie zodpovedá kvalifikácii a predstavám žiadateľa a pod.
Tento záver podľa názoru správneho súdu nemohlo zvrátiť ani tvrdenie žalobcu o tom, že si počas

posledného pobytu v zahraničí hľadal prácu na Slovensku, nakoľko toto tvrdenie nedoložil relevantnými
dôkazmi, pričom túto skutočnosť v žalobe ani nerozporoval. Uvedené zistenia tak nesvedčia v prospech
tvrdenia žalobcu, že nešlo o stabilnú pracovnú situáciu, ale podporujú správnosť záverov orgánovverejnej správy o stabilite pracovného pôsobenia žalobcu v zahraničí, spojenej s jeho dlhodobou
orientáciou na zahraničný pracovný trh.

40. Pokiaľ sa týka posúdenia rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu z obstaraných dokladov
vyplynulo, že žalobca je ženatý. Žalobca vo vyhlásení uviedol, že v zahraničí sa zdržiaval s manželkou
K. C. a ich troma deťmi – synom D. C. nar.XXXX, dcérou L. C. nar. XXXX a synom M. C. nar. XXXX. E.
D. a dcéra L. absolvovali povinnú školskú dochádzku na území Slovinska a na Slovensku absolvovali iba
komisionálneskúškyzpredmetov,ktoréneabsolvovalivzahraničí(predložilvysvedčeniadetí).Manželka

žalobcu sa podľa vyhlásenia striedavo zdržiavala v zahraničí a na Slovensku (na našom území bola
na materskej dovolenke a na rodičovskej dovolenke, poberala rodinné prídavky). Na Slovensku je jeho
manželka konateľkou a vlastníčkou firmy E. N., E., registrovanej od roku XXXX, o čom bol predložený
výpis z obchodného registra. Žalobca taktiež v zápisnici uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí sa
na Slovensku nachádzala blízka rodina (rodičia, brat, švagor, svokra, synovec, švagriná). Na Slovensko
sa podľa vyhlásenia vracal 3-5 krát za mesiac cez víkendy a štátne sviatky, dovolenky, niekedy aj

počas týždňa, cestoval služobným autom – tankoval na služobnú tankovaciu kartu. Na Slovensku má
uzatvorené životné poistenie v N. – E. B. N. F. O. P. B., využíva služby mobilného operátora a má
zriadený bankový účet v C. H.. V súvislosti s vykonávaním nezárobkovej činnosti bolo zistené, že
žalobca je od roku 2011 členom neziskovej organizácie D. E., o čom predložil potvrdenie. Pokiaľ sa týka
bytovej situácie žalobcu, predovšetkým toho, či je táto situácia stabilná – žalobca v zahraničí nevlastní

žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. V Slovinsku podľa zápisnice býval v podnájme v rodinnom dome spolu
s blízkymi osobami – manželkou a deťmi, keď sa zdržiavali na ich území, s ktorými tvorili spoločnú
domácnosť. Ubytovanie bolo pre žalobcu zabezpečené jeho zamestnávateľom a počas celého pobytu
v zahraničí ubytovanie nemenil. V Slovinsku bol prihlásený na prechodný pobyt. Žalobca na Slovensku
vlastní nehnuteľnosť určenú na bývanie - byt v podiele 1/2, ktorý nadobudol od manželky darovaním v r.

XXXX. Vo vyhlásení uviedol, že počas návratov zo zahraničia, ako aj po návrate na Slovensko býval
a býva vo vlastnom byte. Na Slovensku má s celou rodinou zachovaný trvalý pobyt. Taktiež bolo zistené,
že žalobca bol naposledy zamestnaný na území Slovinska, a preto daňové povinnosti si plnil na tomto
území.

41. V súvislosti s vyhodnotením vyššie popísaných zistení orgánov verejnej správy považoval správny
súd (a napokon i orgány verejnej správy rozhodujúce vo veci) za podstatnú skutočnosť, že žalobca sa
počas rozhodnej doby zvyčajne zdržiaval so svojou manželkou a deťmi, ktorých možno považovať za
najbližších príbuzných žalobcu, v inom členskom štáte, a teda najbližšie rodinné väzby bolo potrebné
považovať za udržané v zahraničí. Išlo nepochybne o také usadenie žalobcu v inom členskom štáte,

ktoré bolo v rozhodnom čase spojené aj s vytvorením spoločnej domácnosti. Bytovú situáciu žalobcu
na území iného členského štátu bolo možné vyhodnotiť ako stabilnú a primeranú výkonu povolania.
Ubytovanie formou podnájmu v inom členskom štáte pritom nemožno považovať za neštandardné,
či vylučujúce vytvorenie centra záujmu v rozhodnom čase. Berúc do úvahy nielen to, že žalobca
býval v podnájme nepretržite, ale predovšetkým s manželkou a deťmi možno konštatovať, že žalobca

si v tomto smere centrum záujmov preniesol mimo Slovenska. Na uvedenom závere podľa názoru
správneho súdu nemení nič ani skutočnosť, že ubytovanie žalobcu s manželkou a deti formou podnájmu
bolo viazané na trvanie pracovnej zmluvy žalobcu, keď ako už bolo uvedené išlo o kontinuálne
ubytovanie t.j. bez toho, aby dochádzalo k jeho zmene. Daňové povinnosti si žalobca plnil v Slovinsku
a teda aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam a nie v Slovenskej republike. Tento záver nie sú

spôsobilézvrátiťaniďalšiesprievodnéskutočnostivpodoberodinnýchväzieb,vlastníctvanehnuteľnosti,
uzatvorenia životného poistenia v N. – E. B. N. F. O. P. B., využívanie služieb mobilného operátora,
zriadeniebankovéhoúčtuvC.H.,čičlenstvovneziskovejorganizáciiD.E.,sktorýmžalobcaaninespájal
nutnosťjehozdržiavaniasavrozhodnomčasenaúzemíSlovenska.Vlastníctvočivyužívaniefinančných
produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu, pričom bankový účet či iné

finančné produkty v Slovenskej republike nemajú so strediskom záujmov a bydliskom súvis už preto,
že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby
kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.

42. Pokiaľ žalobca uvádzal, že počas jeho pobytu v zahraničí sa na Slovensku nachádzala jeho

blízka rodina (rodičia, brat, švagor, svokra, synovec, švagriná), táto skutočnosť síce môže nasvedčovať
určitému blízkemu vzťahu žalobcu k uvedeným osobám, ku ktorým môže mať či už právne, ako aj
morálne záväzky. V prípade žalobcu však aj napriek frekvencii ním uvádzaných návratov na územie
Slovenska nič nenasvedčovalo tomu, resp. žalobca ani neuvádzal, že by dôvodom týchto návratovna Slovensko bola napr. odkázanosť týchto osôb, či iné dôvody, ktoré by boli nezlučiteľné s čo i
len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do zahraničia. Uvedené preto nepostačuje ako
dôkaz zachovania jeho bydliska na Slovensku. Samotná skutočnosť, že žalobca je spoluvlastníkom

nehnuteľnosti - bytu na Slovensku a že počas návratov zo zahraničia ako aj po návrate na Slovensko
býva v tejto nehnuteľnosti taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobcu na
Slovensku počas jeho pobytu v zahraničí. Návrat žalobcu do nehnuteľnosti za týchto skutkových
okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom
pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do zahraničia. K evidencii trvalého pobytu

žalobcu na Slovensku je potrebné uviesť, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998
Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno
stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter
evidenčný, neodrážajúci realitu.

43. K poukazu žalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Silvana Di Paolo,

C-76/76, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné
zvyčajné bydlisko v inom štáte s tým, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a
kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter
zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností, správny súd uvádza,
že podľa ustálenej judikatúry nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia

na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú
v rámci spoločenstva (ďalej len „Nariadenie č. 1408/71“) vytvorilo systém koordinácie vnútroštátnych
režimov sociálneho zabezpečenia a v hlave II zaviedlo pravidlá, ktoré určujú uplatniteľnú právnu úpravu.
Tieto ustanovenia mali za cieľ nielen zabrániť tomu, aby dotknuté osoby zostali bez ochrany v oblasti
sociálneho zabezpečenia v dôsledku chýbajúcej právnej úpravy, ktorá by sa na nich uplatnila, ale ich

cieľom zároveň bolo zabezpečiť, aby sa na dotknuté osoby vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia
iba jedného členského štátu, aby sa tak zabránilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych
úprav a komplikáciám, ktoré z neho mohli vyplynúť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Wencel, C-589/10, prípadne Luijten, C-60/85). Aj keď základné nariadenie má
za cieľ modernizovať a zjednodušiť koordinačné pravidlá pre vnútroštátne právne úpravy sociálneho

zabezpečenia, zachovalo si rovnaké ciele, ako sú ciele Nariadenia č. 1408/71. V tejto súvislosti systém
zavedený Nariadením č. 1408/71 používal bydlisko ako jedno z kolíznych kritérií uplatniteľnej právnej
úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Wencel, C-589/10, bod
48). Rovnako to platí pri základnom nariadení. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem
„bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie autonómny a

vlastný význam (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Swaddling, C-90/97,
bod 28). Ako Súdny dvor Európskej únie rozhodol vo veci Nariadenia č. 1408/71, ak právna situácia
osoby môže spadať pod právnu úpravu viacerých členských štátov, pojem členský štát, v ktorom má
osoba bydlisko, sa vzťahuje na štát, v ktorom má osoba zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň
nachádza obvyklé centrum jeho záujmov (pozri rozsudky Hakenberg, C-13/73, bod 32, alebo už

zmieňovaný Swaddling, bod 29 a Wencel, bod 49). Pre potreby uplatnenia základného nariadenia
osoba nemôže mať súčasne dve miesta zvyčajného bydliska na území dvoch rôznych členských štátov
(rozsudok Wencel, bod 51), pričom sa predpokladá, že sa v rámci tohto nariadenia miesto bydliska
poistenej osoby nutne odlišuje od miesta jej pobytu. Zároveň súd dodáva, že zoznam skutočností,
ktoré treba zohľadniť pri určení miesta bydliska osoby, ako bol vypracovaný judikatúrou, je v súčasnosti

upravený v článku 11 Vykonávacieho nariadenia s tým, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny,
nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. Je preto
potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu. V nadväznosti na uvedené žalobca
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.9Sžso/35/2012, avšak toto rozhodnutie nebolo
možné bez ďalšieho aplikovať na danú vec, nakoľko vychádzalo z iných skutkových okolností a pokiaľ

žalobca s poukazom naň argumentoval, tým, že posudzovanie centra záujmov nemožno zúžiť len na
posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, k tomu správny súd uvádza, že zo strany orgánov verejnej
správyrozhodujúcichvovecižiadostižalobcuopriznaniedávkyvnezamestnanostibolivzatédoúvahyaj
ďalšie okolnosti, ktoré dotvárali celkový obraz o prenesení centra záujmov žalobcu v rozhodnom období
mimo Slovenska, t.j. kritérium dĺžky a stability zamestnania žalobcu v zahraničí nebolo vyhodnocované

ako jediné, či pre posúdenie veci rozhodujúce.

44. Ďalej správny súd poukazuje na to, že v predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám
vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou slovinskou inštitúciou a žalovanou. Slovinská inštitúciabydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná slovinská inštitúcia
usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Slovinsku. Nakoľko

však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods.
1. Zo skutkového stavu pritom vyplýva, že príslušná inštitúcia v Slovinsku žalobcovi nárok na dávku
v nezamestnanosti nepriznala a samotný žalobca tento stav nerozporoval. Pokiaľ žalobca namietal,
že príslušný slovinský úrad práce odmietol jeho registráciu a to z dôvodu uplynutia doby platnosti
prechodného pobytu v Slovinsku, ktorý bol viazaný na trvanie jeho manažérskej zmluvy, správny súd

uvádza, že dôvody, pre ktoré si žalobca nemohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v Slovinsku
sú pre účely rozhodovania v predmetnej veci irelevantné a samé o sebe nemajú vplyv na posúdenie
nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Aj na uvedené pritom
žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovala (str. 6 a 7 napadnutého rozhodnutia).

45. Správny súd sa nemohol stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že žalovaná mala hodnotiť úmysel

žalobcu a dôvod jeho pobytu v zahraničí. Úmysel žalobcu, resp. jeho tvrdenie, že v zahraničí zotrvával
iba dočasne a chcel sa vrátiť na Slovensko, toho času nie je relevantný, keďže postup podľa článku
11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po
zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej
otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Správny súd ďalej poznamenáva, že otázka

bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani
úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine
pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku,
rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do
krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného

nariadenia) - pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017.

46. Z článkov 61, 62 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť
pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu, a to,
že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu môže byť zohľadnená

na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na
Slovensku.Ibavovýnimočnýchprípadochjemožnézohľadniťdobupoisteniadosiahnutúnaúzemíiného
členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady
je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu

centrum záujmov (bydlisko) na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci nebolo zo strany žalobcu
preukázané, že by táto výnimočná situácia nastala, t. j. že si počas výkonu zamestnania v zahraničí
bydlisko na Slovensku zachoval.

XX. Podľa názoru správneho súdu orgány verejnej správy vykonali dostatočné dokazovanie, a to

aj napriek tomu, že neuskutočnili výsluch žalobcu. Žalovaná zvolila uvedený postup aj vzhľadom
na opatrenia, prijaté v rámci preventívnych opatrení, spojených so šírením vírusového ochorenia.
V zápisnici podpísanej žalobcom pritom žalobca vyhlásil, že uviedol všetky skutočnosti, ktoré by mohli
mať vplyv na posúdenie jeho bydliska počas jeho pobytu a výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí,
pričom vykonanie ďalších dôkazov, napr. výsluch osôb ani nenavrhoval. V tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku v nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže
v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne
pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie
pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) a nie je naň právny nárok. Pokiaľ
skutkové okolnosti jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, potom je výsluch účastníka

nadbytočný. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej činnosti kasačného súdu napr. sp.zn.7Sžsk/12/2021
zo dňa 21.9.2022. V prejednávanej veci orgány verejnej správy riadne a dostatočne zistili skutočný
stav veci, vychádzajúc primárne zo všetkých skutočností uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté
rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona
č.461/2003Z.z.,vychádzazdostatočnezistenéhoskutočnéhostavu,jeznehozrejmé,ktoréskutočnosti

boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití
právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.48. Správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie nie je nepreskúmateľné a ani arbitrárne.
Žalovaná sa dostatočne rozhodujúcimi otázkami zaoberala, pričom platí, že nie na každú námietku musí
dať rozhodujúci orgán odpoveď, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie významné.

49. Z uvedených dôvodov správny súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovanej a jemu
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie ako aj postup, ktorý im predchádzal, za správne, súladné s
príslušnými právnymi predpismi, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

50. O náhrade trov konania správny súd rozhodol za aplikácie § 167 ods. 1, § 168 S.s.p. bez použitia §
175 S.s.p.. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania. Správny súd
nepriznal právo na náhradu trov konania žalovanej pri aplikácii § 168 a contrario, pretože neboli splnené
podmienky (výnimočnosť) na náhradu trov konania, žalovaná si ich ani neuplatnila.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1, 2 S.s.p.).

Kasačnásťažnosťmusíbyťpodanávlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutiasprávnehosúdu
oprávnenému subjektu, ak tento zákon nestanovuje inak (§ 443 S.s.p.). Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 S.s.p.). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je
zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 ods. 2 S.s.p.).
Náležitosti kasačnej sťažnosti sú vymedzené v ust. § 445 S.s.p. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť

len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1 S.s.p. Dôvody kasačnej sťažnosti sa vymedzia spôsobom
uvedeným v ust. § 440 ods. 2 S.s.p. Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal.
Podľa § 449 ods. 1, 2 S.s.p. sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatila ak má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.
2 písm. c) a d), a ak je žalovaným centrum právnej pomoci.