Rozsudok – Ostatné – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/11/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120306878
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6120306878.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B. C. D. E. F. E. G. C. D. H. ,
narodená dňa XX.X.XXXX, bytom I., I. J. XXXX/XX, zastúpená Mgr. Stanislavou Sakin Winklerovou,
advokátkou v Bratislave, Cintorínska 22, o zaplatenie sumy 309,01 € s príslušenstvom, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 25.
januára 2022, č.k. 16 Cpr 28/2020-132, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 25. januára
2022, č.k. 16 Cpr 28/2020-132, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

7 15 CoPr 11/2022

1.1. Mestský súd Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) rozsudkom zo dňa 25.1.2022,
č.k. 16 Cpr 28/2020-132, vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanej voči žalobcovi
v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania. Žalobca dôvodil, že medzi ním (zamestnávateľom)
a žalovanou (zamestnankyňou) bola dňa 11.2.2020 uzatvorená pracovná zmluva, na základe ktorej od
1.3.2020 žalovaná vykonávala prácu v pracovnej pozícii osobný bankár, pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu určitú do 28.2.2021 so skúšobnou dobou 3 mesiace. V uvedený deň uzatvorili tiež dohodu

o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca, ktorej súčasťou bol záväzok žalovanej zotrvať v pracovnom
pomere po dohodnutú dobu. Dňa 24.4.2020 žalovanej doručil oznámenie o skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, podľa ktorého sa mal pracovný pomer skončiť ku dňu 24.4.2020. Keďže
bol pracovný pomer ukončený skôr, žalobca si uplatnil nárok na úhradu nákladov za prehlbovanie
kvalifikácie v sume 514,02 € [náklady na „Úvodné školenie“ (1.3.1) v sume 52,46 €, kurz finančného
vzdelávania (1.3.2) 0,-- €, náklady na školenie „Predajné zručnosti a komunikácia s klientom“ (1.3.3) v
sume 461,56 €, odborné školenia a koučing (1.3.4) 0,-- €, koučing a tréning predajných zručností (1.3.5.)

0,-- €]. Suma 205,01 € bola žalobcovi uhradená vo forme zrážky zo mzdy žalovanej za mesiac apríl 2020
a zvyšnú časť nákladov v sume 309,01 € uplatňuje v predmetnom súdnom konaní, keďže
žalovaná odmieta uvedenú sumu dobrovoľne zaplatiť.
1.2. Žalovaná nároky žalobcu neuznáva. Povinnosť zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu dodržala,
ukončený bol na podnet žalobcu, nie jej zavinením, a teda jej nevznikla povinnosť vrátiť náklady
vynaložené žalobcom na zvyšovanie jej kvalifikácie.

1.3.1. Právne súd prvej inštancie dôvodil ustanovením § 1 ods. 1, § 17 ods. 2, § 18, §
38 ods. 1, ods. 4, § 45 ods. 1, ods. 3, § 59 ods. 1 písm. d/, § 72 ods. 1 veta prvá, ods. 2,
§ 77, § 153, § 155 ods. 1, ods. 2, ods. 3 druhá veta, ods. 5, ods. 6 písm. b/ Zákonníka práce(zákon č. 311/2001 Z.z.). Z vykonaného dokazovania vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby. Nespornou
skutočnosťou bolo, že medzi stranami sporu vznikol pracovnoprávny vzťah na základe písomne
uzavretej pracovnej zmluvy dňa 11.2.2020 na dobu určitú do 28.2.2021 so skúšobnou dobou 3 mesiace,

s dňom nástupu do práce dňa 1.3.2020, miesto výkonu práce Bratislavský región, druh práce: osobný
bankár. Nesporné tiež bolo, že strany sporu dňa 11.2.2020 podľa ustanovenia § 155 ods. 5 Zákonníka
práce uzavreli dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca. Záväzok zamestnávateľa bol umožniť
zamestnancovi prehlbovanie kvalifikácie absolvovaním vzdelávacích školení a iných vzdelávacích
aktivít, ktoré organizuje zamestnávateľ alebo tretie osoby na základe požiadavky zamestnávateľa, v

trvaní približne 10 mesiacov. Žalovaná sa zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu v
lehote a za podmienok podľa tejto dohody (ods. 1.1.). Žalobca vykonal zrážku zo mzdy žalovanej v sume
205,01 € za mesiac apríl 2020, ktorej sa rovná časť žalobcom vyrátaných nákladov za prehlbovanie
kvalifikácie. Spornou bola otázka ohľadom spôsobu skončenia pracovného pomeru so žalovanou,
účinnéhodoručeniaoznámeniaoskončenípracovnéhopomeru vskúšobnejdobesožalovanou,
nároky žalobcu na náhradu nákladov v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie žalovanej pri nedodržaní

stabilizačného záväzku; tiež spôsob výpočtu a výška nákladov v súvislosti so zvyšovaním kvalifikácie.
1.3.2. Súd dôvodil, že zákon síce upravuje povinnosť písomnej formy zrušujúceho prejavu (oznámenia)
a lehotu na jeho doručenie druhému účastníkovi, a to spravidla aspoň tri dni pred skončením pracovného
pomeru, avšak nedodržanie písomnej formy a ani poriadkovej lehoty nemá za následok neplatnosť tohto
právneho úkonu; skúšobná doba bola dojednaná platne, táto bola súčasťou pracovnej zmluvy v ods.

2.3. Nezaoberal sa dôsledne otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru so žalovanou v skúšobnej
dobe v súvislosti s jeho účinným doručením žalovanej, keďže táto otázka nebola predmetom
súdneho sporu.
1.4. Ku spornej otázke týkajúcej sa výkladu nesplnenia stabilizačného záväzku žalovanou dôvodil,
že Zákonník práce dôvody, pri ktorých úhradová povinnosť zamestnanca nevzniká a ktoré zahrnuli

strany sporu aj do predmetnej dohody (§ 155 ods. 6 Zákonníka práce), sú uvedené demonštratívne; sú
objektívneho charakteru, ktoré podmieňujú ďalšie trvanie pracovného pomeru a pritom nespočívajú v
osobe zamestnanca. Ďalej sú to dôvody, ktorých základ spočíva v určitých objektívnych skutočnostiach,
pre ktoré sa zmenili podmienky možnosti poskytovať zvyšovanie alebo prehlbovanie kvalifikácie,
prípadne sa týkajú spôsobilosti zamestnanca na výkon práce, alebo toho, že bez svojho zavinenia

zamestnanec stratil možnosti naďalej prácu vykonávať alebo sa jedná o dôvody, ktoré spočívajú na
strane zamestnávateľa (nevyužíval kvalifikáciu zamestnanca a pod.). Súd uzavrel, že zákonodarca ako
výnimky z úhradovej povinnosti zamestnanca pri nesplnení stabilizačného záväzku vyplývajúceho z
dohody podľa § 155 Zákonníka práce (či už o zvyšovaní alebo prehlbovaní kvalifikácie)
uviedol demonštratívny výpočet takých prípadov, kedy zamestnanec objektívne stabilizačný záväzok

splniť nemohol. Aj v prípade žalobcu a žalovanej nastala obdobná objektívna skutočnosť,
pre ktorú žalovaná svoj stabilizačný záväzok nemohla splniť. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že
dôvody skončenia pracovného pomeru spočívajú v osobe žalovanej a ani žiadne konkrétne okolnosti,
ktoré by spôsobila svojím konaním žalovaná, a pre ktoré by nebolo od zamestnávateľa spravodlivé, aby
junaďalejzamestnával;takédôvodyžalobcaanilennetvrdil,nešpecifikoval.Aktakétodôvodyobjektívne

existovali, žalobca ako zamestnávateľ ich mal uviesť v oznámení o skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, prípadne ich konkrétne vymedziť už v samotnej žalobe a následne
v konaní preukázať, čo sa ale nestalo. Skutočnosť, že tieto dôvody (pokiaľ existovali) žalobca neuviedol
v oznámení o skončení pracovného pomeru, však jeho dôkaznú schopnosť preukázať ich existenciu v
súdnom konaní, významne znížili. Ak bolo podľa predmetnej dohody povinnosťou žalovanej zotrvať v

pracovnom pomere u žalobcu do uplynutia stanovenej doby, pričom náhradová povinnosť
pri nedodržaní stabilizačného záväzku bola v dohode vyjadrená formuláciou: „ak zamestnanec nedodrží
záväzokzotrvaťuzamestnávateľapracovnýpomerskončípredtoutodobou“,takžiadnymvýkladomtejto
formulácie nemožno uzavrieť, že jednostranné skončenie pracovného pomeru so žalovanou zo strany
zamestnávateľa v skúšobnej dobe je: „nedodržaním záväzku zamestnanca zotrvať u zamestnávateľa

po dohodnutú dobu“. Pri absencii preukázania tvrdení o porušovaní pracovnej disciplíny žalovanou
(ako o dôvode jednostranného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa) alebo takého
konania žalovanej, pre ktoré by nebolo od zamestnávateľa spravodlivé, aby ju naďalej zamestnával,
je nesporné, že žalovaná nemala žiadnu možnosť objektívne splniť stabilizačný záväzok spočívajúci
v povinnosti zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dohodnutú dobu. Za nesprávne považoval

tvrdenie žalobcu, že zamestnávatelia by stratili nárok na úhradu nákladov v prípade zamestnanca,
ktorého prístup k pracovným povinnostiam je objektívnym dôvodom pre skončenie pracovného pomeru.
Vtýchtoprípadochtotižzamestnávateľmôžeuplatniťktorýkoľvekiný,ajjednostranný,spôsobskončenia
pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, kedy by dôvod skončenia pracovného pomeru bol jehoobsahovou náležitosťou. Výklad náhradovej povinnosti by tak bol rozhodne odlišný a zohľadňoval by
takéto skutkové okolnosti.
1.5. Nadväzne na uvedené sa už nezaoberal ďalšími spornými otázkami týkajúcimi sa konkrétnych

vzdelávacích aktivít na základe predmetnej dohody, konkrétne či tieto organizoval a realizoval
zamestnávateľ, resp. tretie osoby, ani spornou výškou nákladov, vyčíslených žalobcom, vynaložených
na prehlbovanie kvalifikácie žalovanej, v nadväznosti na § 155 ods. 3 a 5 Zákonníka práce. Tiež sa
nezaoberal otázkou, či po obsahovej stránke dohoda neobsahovala rozpor v ods. 1.5 a 1.6 (časová
následnosť absolvovania prehlbovania kvalifikácie žalovanou a zotrvanie v pracovnom pomere, príp.

duplicitné vymedzenie stabilizačného záväzku a následkov jeho nesplnenia podľa uvedených bodov
dohody), ktoré napokon ako otázne formuloval aj Inšpektorát práce Bratislava vo svojom stanovisku.
Objasnenie týchto sporných otázok by neprispelo k takej zmene rozhodujúceho skutkového stavu, ktorá
by mala za následok iné právne posúdenie veci a rozhodnutie súdu. V závere písomného vyhotovenia
rozsudku súd prvej inštancie dôvodil, že súd nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 1 Cdo 158/2010).
1.6. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. l a § 262 ods. l C.s.p. a úspešnosťou
žalovanej.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci).Ustanovenie§155ods.6Zákonníkaprácevymenúvaprípady,kedyzamestnanecnieje
povinný na úhradu nákladov za prehlbovanie kvalifikácie. V predmetnej veci nejde ani o jeden z prípadov
tam definovaných. Súd prvej inštancie nesprávne uvádza, že jednostranným skončením pracovného

pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu (zamestnávateľa) nastala objektívna skutočnosť, aké
uvádza aj ustanovenie § 155 ods. 6 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru ku skončeniu pracovného
pomeru došlo z jeho strany (zo strany zamestnávateľa) v skúšobnej dobe bez povinnosti uviesť dôvod
skončenia pracovného pomeru. Na žalovanú sa tak nevzťahuje výnimka z povinnosti uhradiť
náklady za prehlbovanie kvalifikácie. Nestotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie

v tom, že bol povinný preukazovať dôvody skončenia pracovného pomeru. Povinnosťou súdu nebolo
skúmať, či zamestnávateľ uviedol dôvod skončenia pracovného pomeru, ale či zamestnanec porušil
svoje zákonné/zmluvné povinnosti. Za absolútne nesprávne považoval tvrdenie súdu v tom, že mu
(zamestnávateľovi) nič nebráni uplatniť ktorýkoľvek iný, aj jednostranný, spôsob skončenia pracovného
pomeru podľa Zákonníka práce. Nie je dôvod, aby zamestnávatelia museli použiť v skúšobnej dobe

pre skončenie iný jednostranný spôsob skončenia pracovného pomeru ako ustanovenie § 72 ods. 1
Zákonníka práce a skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodu. Skončenie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu je legitímnym spôsobom skončenia pracovného pomeru. Nútenie
zamestnávateľov hľadať iný spôsob skončenia pracovného pomeru pre to, aby si mohli uplatniť náklady
za prehlbovanie kvalifikácie, je výklad práva absolútne v neprospech zamestnávateľa. Odvolaciemu

súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu
sumu 309,01 €; zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Stotožnilasavcelomrozsahusdôvodmiuvádzanýmisúdomprvejinštancie,zopakovalaods.1.6.a1.6.2
dohody o prehlbovaní kvalifikácie, zopakovala svoju argumentáciu už uvedenú v jej vyjadrení k žalobe
a v následných vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie. Zákonník práce v ustanovení § 155
ods. 6 len demonštratívne uvádza dôvody (použijúc slovo „najmä“), a teda dôvody, pre ktoré povinnosť

zamestnancovi úhradiť vynaložené náklady nevzniká, sa môžu rozširovať. Napokon sám žalobca v
dohode tieto dôvody rozšíril a upravil ich v ods. 1.6.2. Žalobca s ňou skončil pracovný pomer v skúšobnej
dobe bez uvedenia dôvodu, čo je dôvod, ktorý je možné považovať ako dôvod podľa § 155 ods. 6
Zákonníka práce, kedy povinnosť na úhradu nákladov zamestnancovi nevzniká. Zdôraznila, že ako nový
zamestnanec si musela nakúpiť oblečenie v hodnote 150,-- €, ktoré by si za iných okolností nekupovala.

Dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca si vytvoril sám žalobca, ods. 1.5.2, 1.6.
a 1.6.2 sú jasné a žalobca pri ich tvorbe a aj potom musel rozumieť ich obsahu. Zopakovala, že svojím
konanímnespôsobilažiadneokolnosti,ktorébynútiližalobcuskončiťsňoupracovnýpomeražežalobca
anivjednostrannomskončenípracovnéhopomeruvskúšobnejdobeanivžalobeaanivodvolanížiadneokolnosti, ktoré nastali na jej strane, neuviedol. Záväzok by dodržala, ak by ku skončeniu pracovného
pomeruneprišlo,nakoľkovsplnenízáväzkujejzabránilsámžalobca.Školenianemajúžiadnuvýznamnú
hodnotu, pričom 60 - 70 % školení bolo predstavovanie banky a jej procesov, pričom zvyšných 30 %

bolo školenie predajných zručností, kde jej bolo oznámené školiteľkami, že pokojne by mohla ona sama
školiť na ich pozícii, nakoľko všetky tipy a triky, ktoré ich chceli učiť, už ovládala. Skončenie pracovného
pomeru v skúšobnej dobe je legitímnym spôsobom skončenia pracovného pomeru. Žalobca žiadny
dôvod porušenia povinností neuviedol, ods. 1.6.2 dohody znie „ak zamestnanec nedodrží svoj záväzok
zotrvať u zamestnávateľa a pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v bode 1.5.2. dohody.“

4. Ďalšie vyjadrenia predložené neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379,
§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.], túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo

potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa
26. júla 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa žalovanej,
upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu, a keďže sa pridržiava dôvodov tam uvedených,

správnych, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2,
ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ale odvolací súd uvádza nasledovné.

6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191
ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu
prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu

(§ 380 ods. 2 C.s.p.).

7.1. V konaní pred súdom prvej inštancie zostalo nepochybné, že medzi žalobcom a žalovanou
došlo k vzniku pracovnoprávneho vzťahu na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 11.2.2020.
Pracovnýpomerboluzavretýnadobuurčitúdo28.2.2021,soskúšobnoudoboutrimesiace,deňnástupu

do práce 1.3.2020, miesto výkonu práce tvoril Bratislavský región, druh práce osobný bankár. Tiež bolo
nepochybné, že zároveň s pracovnou zmluvou žalobca (zamestnávateľ) a žalovaná (zamestnanec) dňa
11.2.2020 uzatvorili dohodu o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca v zmysle § 155 ods. 5
Zákonníka práce. Predmetom dohody bol záväzok žalobcu umožniť žalovanej prehlbovanie kvalifikácie
absolvovaním vzdelávacích školení a iných vzdelávacích aktivít, ktoré organizoval zamestnávateľ alebo

tretie osoby na základe požiadavky zamestnávateľa, v trvaní približne 10 mesiacov; žalovaná sa
zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u zamestnávateľa v lehote a za podmienok dohody (ods. 1.1.).
Tiež nebolo sporné, že žalobca žalovanej zrazil sumu 205,01 € zo mzdy za mesiac apríl 2020 titulom
časti ním vypočítaných nákladov za prehlbovanie kvalifikácie žalovanej. Aj v odvolacom konaní sporným
bolo posúdenie otázky ohľadom spôsobu a náležitostí skončenia pracovného pomeru so žalovanou

v skúšobnej dobe z podnetu žalobcu, tiež otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nákladov podľa
dohody o prehlbovaní kvalifikácie zamestnanca zo dňa 11.2.2020, s ohľadom na výklad ustanovení
Zákonníka práce pri nedodržaní stabilizačného záväzku. Spornou otázkou bol tiež spôsob výpočtu a
výška nákladov, ktoré si žalobca vyčíslil a voči žalovanej uplatnil na základe predmetnej dohody. Keďže
v prekluzívnej lehote sa strany sporu nedomáhali vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru,

má sa za to, že pracovný pomer bol skončený platne.
7.2. Nie je vecne a právne správne tvrdenie žalobcu, že žalovaná si nesplnila stabilizačný záväzok
v zmysle dohody. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodí, že jednostranné
skončenie pracovného pomeru so žalovanou (len) z podnetu zamestnávateľa bol objektívnym dôvodom
podmieňujúcim možnosť jej ďalšieho zotrvania v pracovnom pomere u žalobcu. Žalobca

zároveň žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, ani len netvrdil, že
dôvody skončenia pracovného pomeru spočívajú v osobe žalovanej a že existovali konkrétne okolnosti,
ktoré by spôsobila svojím konaním, a pre ktoré by nebolo od zamestnávateľa spravodlivé, aby ju
naďalej zamestnával. Takéto konkrétne dôvody neboli v konaní dokonca ani len žalobcom tvrdené ašpecifikované. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pokiaľ takéto dôvody aj objektívne existovali, mal
ichžalobcauviesťvoznámeníoskončenípracovnéhopomeruvskúšobnejdobe,prípadneichkonkrétne
vymedziť už v samotnej žalobe a následne v konaní preukázať.

7.3. Súd prvej inštancie správne posúdil obsah ods. 1.6.2 dohody, keď uviedol, že z
formulácie predmetného bodu „ak zamestnanec nedodrží záväzok zotrvať u zamestnávateľa pracovný
pomer skončí pred touto dobou“ v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver, že jednostranné skončenie
pracovného pomeru so žalovanou zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe je
nedodržaním stabilizačného záväzku žalovanou. Pod túto formuláciu by bolo možné subsumovať práve

prípady, kedy zamestnávateľ skončí pracovný pomer v skúšobnej dobe z dôvodu porušovania pracovnej
disciplíny zamestnancom alebo takého konania zamestnanca, pre ktoré by nebolo od zamestnávateľa
spravodlivé, aby tohto zamestnanca naďalej zamestnával. V týchto prípadoch by však bolo podstatnou
náležitosťou oznámenia o skončení pracovného pomeru práve uvedenie takéhoto dôvodu a jeho
následné preukázanie počas súdneho konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení správne skonštatoval,
že v takom prípade by dôvod skončenia pracovného pomeru bol jeho obsahovou náležitosťou a aj výklad

náhradovej povinnosti v dôsledku nedodržania stabilizačného záväzku zamestnanca by bol rozhodne
odlišný a zohľadňoval by takéto skutkové okolnosti.
7.4. Žalobca namietal právny názor okresného súdu, že jednostranným skončením pracovného pomeru
v skúšobnej dobe zo strany žalobcu nastala objektívna skutočnosť príkladne uvedená v ustanovení §
155 ods. 6 Zákonníka práce. Žalobca má za to, že na žalovanú sa nevzťahuje výnimka z povinnosti

uhradiť náklady za prehlbovanie kvalifikácie. Odvolací súd podotýka, že žalobca neuviedol úplné znenie
argumentácie súdu prvej inštancie, pričom táto znie: „...dospel súd k záveru, že aj v prípade, akým
v predmetnej veci žalobca ako zamestnávateľ, jednostranne ukončil pracovný pomer so žalovanou
skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, takýmto skončením pracovného pomeru nastala obdobná
objektívna skutočnosť, akú príkladmo uvádza aj ustanovenie § 155 ods. 6 ZP a pre ktorú žalovaná svoj

stabilizačný záväzok podľa bodu 1.6 Dohody, splniť nemohla.“ Okresný súd tak nekonštatoval iba to, že
nenastala obdobná objektívna skutočnosť podľa § 155 ods. 6 Zákonníka práce (ako to v odvolaní uvádza
žalobca), ale odkazoval práve aj na znenie ods. 1.6 dohody. Aj odvolací súd, v zhode so súdom prvej
inštancie,dôvodí,žedôvodyuvedené §155ods.6Zákonníkaprácesúuvedenédemonštratívne.
Skutočnosť, že v ustanovení § 155 ods. 6 Zákonníka práce ide o demonštratívny výpočet zákonom

predpokladaných okolností, je vyjadrená práve výrazom „najmä“; „Dôvody, kedy nevzniká povinnosť
zamestnanca na úhradu nákladov pri nesplnení jeho stabilizačného záväzku je možné rozšíriť po
vzájomnej dohode alebo v kolektívnej zmluve.“ (Dôvodová správa k zákonu č. 311/2001 Z.z., Zákonník
práce zo 4. marca 2001, Osobitná časť, k ustanoveniu § 155 Zákonníka práce). Odvolací súd pre úplnosť
dodáva, že zo samotného znenia dohody, koncipovanej žalobcom, vyplýva, že žalobca predpokladal

uplatnenie demonštratívneho výpočtu skutočností uvedených v ustanovení §
155 ods. 6 Zákonníka práce (v znení účinnom v čase uzavretia dohody o prehlbovaní kvalifikácie),
nakoľko rozšíril zákonné dôvody na uplatnenie si náhrady nákladov voči žalovanej o dôvody v zmysle
ods. 1.6.1 a 1.6.2 dohody. Podľa znenia ods. 1.6. dohody totiž: „S výnimkou prípadov ustanovených v
paragrafe 155 ods. 6 Zákonníka práce sa zamestnanec zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi vynaložené

náklady, resp. ich pomernú časť v súvislosti s prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca, vrátane náhrady
mzdy zamestnanca podľa tejto dohody, v nasledovných prípadoch: 1.6.1 ak zamestnanec nedokončí
prehlbovanie kvalifikácie podľa tejto dohody; alebo 1.6.2 ak zamestnanec nedodrží záväzok zotrvať
u zamestnávateľa s pracovný pomer skončí pred dobou uvedenou v bode 1.5.2 tejto dohody.“ Z ods.
1.6. dohody tak vyplýva, že zamestnanec sa zaväzuje uhradiť zamestnávateľovi vynaložené náklady

nielen v prípadoch predpokladaných ustanovením § 155 ods. 6 Zákonníka práce, ale aj v prípadoch
uvedených v ods. 1.6.1 a 1.6.2 dohody. Tvrdenie žalobcu, že sa na žalovanú nevzťahuje výnimka
z povinnosti uhradiť náklady za prehlbovanie kvalifikácie, je tak bezpredmetné. Žalobca mohol znenie
dohody naformulovať (samozrejme v súlade so Zákonníkom práce) tak, aby bolo z neho jednoznačne
zrejmé,vakýchprípadochbudepožadovaťodzamestnancanáhraduvynaloženýchnákladovvsúvislosti

s prehlbovaním kvalifikácie zamestnanca. Nedostatočné naformulovanie znenia dohody tak v žiadnom
prípade nemôže ísť na úkor žalovanej (zamestnankyne).
7.5. S uvedeným súvisí aj ďalšia námietka žalobcu, a to že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej
dobe bez uvedenia dôvodu je legitímnym spôsobom skončenia pracovného pomeru, a teda nebolo jeho
povinnosťou uvádzať dôvody skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Aj táto námietka je ale,

v predmetnej právnej veci, bezpredmetná. Možno súhlasiť len s tým, že pracovný pomer v skúšobnej
dobe môže zamestnávateľ i zamestnanec skončiť písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez udania
dôvodu (§ 72 Zákonníka práce). Odvolateľ teda nebol povinný uviesť dôvody skončenia pracovného
pomeru so žalovanou, avšak ak chcel získať naspäť investície, ktoré vynaložil na jej kvalifikáciu,uviesť mal, aby tak predišiel dôkaznej núdzi. Keďže teda dôvody skončenia pracovného pomeru so
žalovanou v skúšobnej dobe neuviedol, jeho neskoršie tvrdenia, že sa tak stalo výlučne len z dôvodov na
strane žalovanej, vyvolali u neho dôkaznú núdzu, ktorej následky nemôže a ani nedokázal neskoršími

tvrdeniami zvrátiť vo svoj prospech.

8. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala aj v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).