Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 10, 2023

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: TN-11S/113/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200401
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2023:3022200401.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Andreja Maukša v právnej veci žalobcu:
PROPER Service SK, s.r.o., so sídlom Pezinská 37, 907 01 Malacky, IČO: 45418756, zastúpeného:
Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 7713/12, 911 01 Trenčín,
IČO: 52471420, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103141086/2022 zo dňa 18. 11.
2022, takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Partizánske ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo
„prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2020. Daňová kontrola bola začatá dňa 23.04.2021.
O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 100575893/2022 zo dňa 23.03.2022

(ďalej len „Protokol“), ktorého súčasťou bola výzva správcu dane na vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v Protokole v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), ktorý bol
žalobcovi doručený dňa 23.03.2022. Žalobca sa k Protokolu vyjadril podaním doručeným správcovi
dane 28.04.2022. Dňa 01.06.2022 bol vykonaný výsluch svedka A. B. C. D., o čom bola spísaná
Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101636496/2022. Správca dane dňa 22.06.2022 oboznámil žalobcu
z dôkazmi získanými vo vyrubovacom konaní po ukončenej daňovej kontrole DPH za zdaňovacie

obdobie december 2020, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101819785/2022.
Záverečné prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k Protokolu z daňovej kontroly
z 22.03.2022 správca dane so žalobcom vykonal dňa 07.07.2022, o čom bola spísaná Zápisnica
o ústnom pojednávaní č.101915767/2022.

2. Správca dane následne dňa 02.08.2022 vydal Rozhodnutie č. 02143301/2022, ktorým žalobcovi
vyrubil rozdiel dane v sume 26 913,74 Eur za zdaňovacie obdobie december 2022, daň vyrubená

daňovým priznaním doručeným dňa 25.01.2021 vo výške 360,47 Eur, daň zistená správcom dane
vo vyrubovacom konaní vo výške 27 274,21 Eur a rozdiel dane v sume 26 913,74 Eur (ďalej aj
„rozhodnutie správcu dane“). Správca dane v odôvodnení uviedol, že žalobca si v kontrolovanom
zdaňovacom období december 2020 odpočítal DPH z faktúry od daňového subjektu DVP Group s.r.o.,Malacky (od 29.01.2021 Horváth DVP Group s.r.o., Bratislava – ďalej len „DVP Group s.r.o.“ alebo
„dodávateľ 1“) č. 2020005 zo dňa 07.12.2020, v celkovej výške 123 614,40 Eur, z toho DPH 26 602,40
Eur, s predmetom fakturácie: „Poradenská činnosť na projekte DREVO – Viridis Wood december

2020“, dátum dodania 07.12.2020. Správca dane poukázal na priebeh daňovej kontroly, pričom popísal
jednotlivé úkony vykonané správcom dane, ktorými preveroval oprávnenosť odpočítania dane z faktúr
od deklarovaného dodávateľa 1 (DVP Group s.r.o.). Správca dane poukázal na vyjadrenie konateľa
žalobcu (E. F.) k zdaniteľnému obchodu od dodávateľa 1, z ktorého vyplynulo, že obchodná spolupráca
vznikla na základe kontaktu s B. C. A., ktorý ako osoba združujúca know-how a Zámer na výstavbu

závodu mal osloviť žalobcu na spolufinancovanie. Konateľ žalobcu považoval spoločnosť DVP Group
s.r.o. za overenú a túto žalobca predal G. H. zo zámerom, aby uvedená spoločnosť bola nositeľom
realizácie Zámeru vybudovania podniku. Obchodných rokovaní sa za žalobcu zúčastňoval E. F. alebo
I. A., za dodávateľa 1 G. H. a B. C. A., v mene dodávateľa 1 konal a preverovanú faktúru podpísal
G. H.. Konateľ žalobcu uviedol, že obchodná spolupráca s dodávateľom 1 nebola upravená písomnou
zmluvou, objednávkou ani iným dokumentom definujúcim fakturované poradenské služby, existovali

len ústne dohody. Poradenská činnosť mala zahŕňať prípravu prierezovej štúdie na realizáciu závodu,
prípravu podkladov pre dodávateľa technológie i pre prípadných investorov, obchodnú prezentáciu,
podnikateľský zámer, v zmysle žalobcom predloženej Štúdie realizovateľnosti fabriky na plastifikáciu
dreva čpavkom v celom priereze „Viridis Wood“. Uvedený projekt má pozostávať z premeny mäkkých
drevín na dreviny typu teak, eben, palisander (mäkké drevo sa technológiou premení na tvrdú drevinu).

Objednávateľom projektu bol žalobca a dodávateľom spoločnosť DVP Group s.r.o., ktorá mala podľa
vyjadrenia konateľa žalobcu byť investorom s miestom realizácie projektu v obci Beluša, pričom
s majiteľom haly mala byť predbežná dohoda. Žalobca disponuje Štúdiou, ktorú žalobca predložil,
ďalej brožúrou Viridis, technologickou špecifikáciou, cenovou ponukou od dodávateľa technológie (DVP
Group, s.r.o.) a varnými receptúrami, ktoré z dôvodu ochrany know-how nemohli byť správcovi dane

predložené. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu v mene dodávateľa 1 uskutočnil fakturovanú poradenskú
činnosť G. H. a J. realizoval B. C. A.. Fakturovaná cena bola v hotovosti odovzdaná konateľom žalobcu
E. F. vo výške 123 614,40 Eur G. H.. Žalobca predložil na podporu svojich tvrdení ohľadne dodania
služieb dodávateľom 1: Štúdiu realizovateľnosti fabriky na plastifikáciu dreva čpavkom v celom priereze
„Viridis Wood“(ďalej aj „Štúdia“ alebo „Štúdia realizovateľnosti“), prezentačnú brožúru Viridis Wood,

emailovú komunikáciu medzi realitnou kanceláriou a konateľom žalobcu týkajúcou sa haly v Beluši,
Zmluvu o prevode obchodného podielu uzatvorenú medzi E. F. (prevodcom) a IIK o.z. (nadobúdateľom),
zastúpenou predsedom G. H. a Zápisnicu z VZ zo dňa 22.10.2020. Správca dane vyzval žalobcu
Výzvou zo dňa 02.12.2021, aby predložil doklady a dôkazy preukazujúce tvrdenia k faktúre č. 2020005.
Žalobca správcovi dane nepredložil žiadne doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane

skutočnosti zistené z vyjadrenia konateľa žalobcu vyhodnotil so záverom, že dodanie fakturovaných
služieb dodávateľom 1 preukazoval žalobca predložením formálnych dôkazov, pričom z predloženej
Štúdie realizovateľnosti vyplynulo, že poradenská činnosť mala zahŕňať prípravu prierezovej štúdie na
realizáciu závodu, prípravu podkladov pre dodávateľa technológie, pre prípadných investorov, obchodnú
prezentáciuapodnikateľskýzámer,pričomvmenedodávateľa1maluskutočniťfakturovanúporadenskú

činnosť G. H. a J. mal realizovať pán B. C. A.. Podľa Zmluvy o prevode obchodného podielu mali
bývalí konatelia a spoločníci spoločnosti DVP Group s.r.o. (dodávateľ 1) E. F. a I. A. previesť na
nadobúdateľa IIK o.z. zastúpenú predsedom G. H. obchodné podiely tejto spoločnosti. Správca dane
konštatoval, že preveroval oprávnenosť nároku na odpočítanie dane z pohľadu splnenia zákonnej
podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“), najmä či preverované služby dodal žalobcovi
dodávateľ uvedený na faktúre a či mu vznikla povinnosť v zmysle §19 ods. 2 Zákona o DPH. Zároveň
preveroval použitie plnenia dodávky tovaru a služieb žalobcom ako platiteľom DPH. Správca dane
skonštatoval, že žalobca napriek výzve správcu dane nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce priamu
príčinnú súvislosť prijatých zdaniteľných plnení s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami a nepredložil

dôkazy, ktoré by preukazovali použitie prijatého plnenia na dodávky tovaru a služieb žalobcom. Správca
dane konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky stanovenej v § 49 ods. 2
Zákona o DPH. Správca dane ďalej zistil, že E. F. a I. A. boli konateľmi a spoločníkmi okrem spoločnosti
žalobcu aj spoločnosti dodávateľa 1, pričom spoločník žalobcu (spoločnosť Ecopark s.r.o.), ktorého
konateľmi boli (a aj v čase prebiehajúcej daňovej kontroly) E. F. a I. A., mal v preverovanom zdaňovacom

období sídlo spoločnosti na rovnakej adrese ako dodávateľská spoločnosť DVP Group s.r.o. O osobnom
prepojení žalobcu a jeho deklarovaného dodávateľa 1 podľa správcu dane v neprospech žalobcu svedčí
tiež tá skutočnosť, že svedok B. K. C. A., B., B., označil konateľa žalobcu pána E. F. za osobu,
s ktorou vždy komunikoval za dodávateľskú spoločnosť DVP Group s.r.o., napriek tomu, že tento bol užv uvedenom čase bývalým konateľom a spoločníkom dodávateľa 1. Správca dane zaslal dodávateľovi 1
vo vzťahu k dodaniu služieb pre žalobcu Výzvu z 27.07.2021, avšak dodávateľ 1 správcovi dane žiadne
doklady nepredložil a na výzvu nereagoval. Správca dane následne vypočul svedka B. K. C. A. B.,

MPH.,očombolaspísanáZápisnicaoústnompojednávanízodňa06.09.2021.Správcadanevyhodnotil
výpoveď uvedeného svedka s tým, že svedok jednoznačne uviedol, že za žalobcu a za dodávateľa 1
(DVP Group s.r.o.) vždy komunikoval s pánom E. F.. Ďalej z vyjadrenia svedka vyplýva, že predmetnú
Štúdiu realizovateľnosti vypracoval na základe vlastného know-how, pričom na projekte pracoval viac
ako 15 rokov. Správca dane konštatoval, že „gro“ tejto štúdie malo byť predtým, ako svedok oslovil

žalobcunaspolufinancovaniezávoduplastifikáciedrevín,užvypracované.Prostredníctvomvykonaného
preverovania nebol potvrdený žiadny vzťah svedka k dodávateľovi 1, t.j. nebol a ani nie je konateľom,
spoločníkom ani zamestnancom dodávateľa 1.

3. Správca dane uviedol, že predvolal na výsluch svedka G. H., žalobcom označeného za osobu
oprávnenú konať v mene dodávateľa 1 v preverovanom zdaňovacom období, o čom upovedomil

žalobcu. Svedok sa na výsluch nedostavil, ani prostredníctvom Obvodného oddelenia PZ Košice sa
svedka nepodarilo správcovi dane predviesť. Na adrese trvalého pobytu nebýva, nepodarilo sa ho
zastihnúť ani na adrese posledného pobytu, ani v byte jeho otca. Správca dane konštatoval že sa mu
nepodarilo vypočuť uvedeného svedka, ktorý mal podľa vyjadrenia žalobcu v preverovanom období
vystaviť a podpísať preverovanú faktúru č. 2020005 a ktorému mala byť žalobcom uhradená cena

za deklarované služby. Účtovníctvo dodávateľa 1 je pre správcu dane nedostupné. Správca dane
následne predvolal ako svedka aj E. L., občana Maďarskej republiky, ktorý bol v čase od 04.12.2020
konateľom deklarovaného dodávateľa 1 (DVP Group s.r.o.), o čom bol žalobca upovedomený, avšak
predvolanýsvedoksanapojednávanienedostavil.ZúdajovposkytnutýchSociálnoupoisťovňousprávca
dane zistil, že spoločnosť DVP Group s.r.o. nie je evidovaná v registri zamestnávateľov, z čoho

vyplýva, že dodávateľ 1 nemal v rozhodnom období zamestnancov a ani personálne zabezpečenie
na poskytnutie požadovaných služieb uvedených v preverovanej faktúre a predmetné služby by musel
obstarať subdodávateľsky prostredníctvom iných osôb. K tomuto však podľa správcu dane nedošlo,
keďže podľa vyjadrenia samotného konateľa žalobcu v mene dodávateľa 1 uskutočnil fakturovanú
poradenskú činnosť G. H. a J. realizoval pán B. C. A.. Zo Zmluvy o prevode obchodného podielu

preloženej konateľom žalobcu vyplýva, že pán G. H. bol predsedom nadobúdateľa – IIK o.z. Košice,
pričom konateľ žalobcu svoj obchodný podiel v spoločnosti DVP Group s.r.o. odpredal a previedol na
nadobúdateľa spoločnosť IIK o.z., rovnako ako ďalší konateľ DVP Group s.r.o pán I. A.. Do funkcie
konateľa spoločnosti DVP Group s.r.o. bol od 05.01.2020 do 04.12.2020 ustanovený pán C. M., odo dňa
04.12.2020 je konateľom dodávateľa 1 E. L.. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia

poukázal na to, že podľa vyjadrenia konateľa žalobcu osobou oprávnenou konať za dodávateľa 1 mal
byť v preverovanom zdaňovacom období G. H., tento mal vykonať samotnú poradenskú činnosť, ktorá
bola predmetom spornej faktúry č. 2020005, za dodávateľa 1 mal vystaviť a podpísať faktúru a konateľ
žalobcu mu zároveň odovzdal peňažnú hotovosť titulom úhrady uvedenej faktúry vo výške 123 614,40
Eur. A. G. H. sa stal spoločníkom dodávateľa 1, avšak konateľom dodávateľa 1 bol v preverovanom

obdobíC.M.(do04.12.2020)aod04.12.2020E.L..Správcovidanenebolopredloženéžiadnepoverenie
alebo plnomocenstvo, že by bol pán G. H. oprávnený konať v mene dodávateľa 1, uzatvárať obchody
alebo preberať za tohto dodávateľa peniaze. Preverením bankového účtu deklarovaného dodávateľa
1 bolo správcom dane zistené, že na bankový účet deklarovaného dodávateľa 1 nebola prijatá žiadna
platba zodpovedajúca sume uvedenej na faktúre č. 2020005, navyše žalobca mal v rozhodný deň, kedy

malaprebehnúťúhradapredmetnejfaktúryvhotovostivovýške123614,40Eur,zápornýstavvpokladni.
Ďalej bolo zistené, že v mesiaci december 2020 boli majiteľmi a disponentmi bankového účtu patriacemu
spoločnosti DVP Group s.r.o. konatelia žalobcu, čo vzhľadom na prevedenie obchodného podielu a na
to, že do funkcie konateľa spoločnosti DVP Group s.r.o. bol ustanovený C. M., správca dane považoval
za nezvyčajné, že dispozičné správa a oprávnenie k bankovému účtu patriacemu dodávateľovi 1 mali

naďalej konatelia žalobcu (a to až do zrušenia bankového účtu 27.04.2021). Správca dane ďalej uviedol,
že z Kontrolného výkazu spoločnosti DVP Group s.r.o. za zdaňovacie obdobie december 2020 bolo
zistené, že v časti A.1. je uvedená len odberateľská faktúra vystavená pre žalobcu, v časti B.2. nebol
uvedený žiadny dodávateľ. Daňové priznanie DPH a Kontrolný výkaz za december 2020 bol podaný
25.01.2021 I. A., t.j. konateľom žalobcu, ktorý už od 05.01.2020 nebol osobou oprávnenou konať za

spoločnosť DVP Group, t.j. daňové priznanie DPH i Kontrolný výkaz za zdaňovacie obdobie december
2020 boli podané neoprávnenou osobou. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
konštatoval, že žalobca bol so vzniknutými pochybnosťami pri výkone daňovej kontroly v zmysle § 45
ods. 1 písm. f/ a § 46 ods. 5 Daňového poriadku oboznámený 28.02.2022 počas ústneho pojednávania,o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní. K vzniknutým pochybnostiam sa žalobca vyjadril
podaním z 28.02.2022, ku ktorému vyjadreniu správca dane uviedol, že skutočnosť, že dodávateľ 1 DPH
odviedol a do štátneho rozpočtu SR aj zaplatil, bola len formálne potvrdená prostredníctvom podaného

Daňového priznania DPH a Kontrolného výkazu k DPH v rozhodnom období. Dodávateľ 1 počas výkonu
daňovej kontroly so správcom dane nespolupracoval a neumožnil správcovi dane preveriť vznik daňovej
povinnosti v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH. K návrhu žalobcu na vypočutie pána G. H. správca dane
uviedol, že využil všetky dostupné prostriedky na jeho vypočutie (predvolanie, žiadosť o predvedenie),
avšak bez úspechu. V tejto súvislosti správca dane poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 14.02.2015.
4. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období
december 2020 odpočítal DPH z faktúry od daňového subjektu ALPHA Machinery s.r.o. Bratislava
(ďalej len „ALPHA Machinery s.r.o.“ alebo „dodávateľ 2“) č. 2020013 zo dňa 16.12.2020 v celkovej
výške 37 868,04 Eur, z toho DPH 6 311,34 Eur, s predmetom fakturácie: administratívne služby za
mesiac december 2020, dátum dodania 16.12.2020. Poukázal pritom na priebeh daňovej kontroly

a popísal jednotlivé úkony vykonané správcom dane, ktorými preveroval oprávnenosť odpočítania
dane z faktúry od deklarovaného dodávateľa 2 (ALPHA Machinery s.r.o.). Správca dane poukázal na
vyjadrenie konateľa žalobcu (E. F.) k zdaniteľnému obchodu od dodávateľa 2, z ktorého vyplynulo, že
konateľ dodávateľa pán C. D. oslovil žalobcu za účelom spolupráce, žalobca preveril uvedený subjekt
na Finstate. Konateľ žalobcu uviedol, že dodávateľ 2 stojí za väčšinou biznisu, ktorý žalobca robí, stará

sa o obchodnú stránku, administruje kľúčových klientov, ktorí sú väčšinou jeho kontakty, pre týchto
žalobca robí, dodávateľ 2 dohodne biznis a žalobca ho realizuje, ďalej vykonáva sprostredkovanie
a vyhľadávanie nových kontaktov pre upratovacie služby a to na základe Zmluvy o poskytovaní služieb
zo dňa 03.09.2019. Konateľ žalobcu ďalej uviedol, že v mene dodávateľa 2 uskutočnil fakturované
administratívne služby C. D., konateľ. Ako účel prijatia administratívnych služieb od deklarovaného

dodávateľa 2 konateľ žalobcu uviedol, že výstupy sa odrazia vo výnosoch, fakturáciách na klientov
za upratovanie, správu budov a iné služby v rámci predmetu podnikania. Žalobca predložil Zmluvu
o poskytovaní služieb z 03.09.2019 a Vyúčtovanie administratívnych a pomocných prác za mesiac
december 2020 z 15.12.2020, vrátane emailovej komunikácie z 15.12.2020. Správca dane výpoveď
konateľa vyhodnotil so záverom, že jeho tvrdenia sa nepodarilo overiť, pretože dodávateľ 2 je

nekontaktný a aj konateľ deklarovaného dodávateľa 2 pán C. D. bol nekontaktný a so správcom
dane počas výkonu daňovej kontroly nespolupracoval. Za účelom preverenia deklarovaných služieb
správca dane vyzval deklarovaného dodávateľa 2 na predloženie dokladov, na výzvu dodávateľ 2
nereagoval. Následne správca dane predvolal na výsluch konateľa dodávateľa 2, o čom upovedomil
žalobcu, avšak predvolaný svedok sa k správcovi dane bez ospravedlnenia nedostavil. Správca dane

skonštatoval, že účtovníctvo dodávateľa 2 je pre správcu dane nedostupné a nepodarilo sa mu overiť
skutočnosti tvrdené konateľom žalobcu. Od 10.09.2021 je novým konateľom dodávateľa 2 A. N..
Na výzvu správcu dane Sociálna poisťovňa oznámila, že spoločnosť ALPHA Machinery s.r.o. nie
je evidovaná v registri zamestnávateľov, z čoho správca dane vyvodil, že spoločnosť dodávateľa 2
nemala personálne zabezpečenie na uskutočnenie deklarovaného plnenia pre žalobcu. Správca dane

preveril zaplatenie finančných prostriedkov na účet dodávateľa 2 a zistil, že žalobca finančné prostriedky
dodávateľovi 2 uhradil na jeho účet, ktorá skutočnosť však nepreukazuje, že došlo k reálnemu dodaniu
fakturovaných administratívnych prác. Ďalej si vyžiadal údaje z Kontrolného výkazu spoločnosti ALPHA
Machinery s.r.o. za zdaňovacie obdobie november a december 2020, v ktorom bola uvedená faktúra
dodávateľa 2 vystavená pre žalobcu, avšak k spornej faktúre neboli predložené žiadne dôkazy, a preto

správca dane konštatoval, že dodávateľ 2 síce formálne faktúru pre žalobcu vykazuje, avšak nebolo
preukázane, že mu pri týchto plneniach vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 Zákona o DPH, a preto
daň uvedená na faktúre sa u dodávateľa 2 stala splatnou len z titulu jej uvedenia na faktúre (§ 69 ods. 5
Zákona o DPH). Správca dane následne žalobcu vyzval na predloženie dôkazov a poskytnutie informácií
týkajúcich sa splnenia zákonnej podmienky odpočítania dane, okrem iného na predloženie dôkazov

preukazujúcich prijatie služby za účelom výkonu obchodnej podnikateľskej alebo inej zárobkovej činnosti
a preukazujúcich ekonomickú opodstatnenosť dodávky. Žalobca v stanovenej lehote žiadne doklady
ani dôkazy nepredložil. Vzhľadom na to, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce použitie
služieb obstaraných kontrolovanou faktúrou (administratívne služby), správca dane vyzval odberateľské
spoločnosti žalobcu DHL Logistics (Slovakia) s.r.o., Golde Lozorno s.r.o., MEDICAL GLASS a.s. a KIA

Slovakia s.r.o. na poskytnutie súčinnosti a žiadal o predloženie dokladov týkajúcich sa obchodnej
spolupráce a transakcií so žalobcom v období december 2020. Z dokladov predložených dodávateľmi
žalobcu vyplýva, že tieto spoločnosti potvrdili dodanie plnení žalobcom, avšak predmetom dodávok
fakturovaných žalobcom uvedeným odberateľským spoločnostiam boli upratovacie a čistiace práce,ktoré mali vykonávať zamestnanci kontrolovaného daňového subjektu, resp. dodanie spotrebného
režijného materiálu. Správca dane konštatoval, že žalobca mal preukázať splnenie podmienok pre
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH, čo však nepreukázal, nakoľko nepredložil žiadne

doklady preukazujúce, že by služby – administratívne práce od tohto dodávateľa použil na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ, na čo bol správcom dane vyzvaný. Následne správca dane oboznámil
žalobcu so vzniknutými pochybnosťami pri výkone daňovej kontroly podľa § 46 ods. 5 Daňového
poriadku dňa 28.02.2022 počas ústneho pojednávania, o ktorom bola spísaná Zápisnica. Žalovaný
sa k týmto pochybnostiam vyjadril podaním doručeným správcovi dane 14.03.2022, pričom navrhol

vypočuť ako svedka konateľa dodávateľa 2. Správca dane následne konštatoval, že dodávateľ formálne
faktúru pre žalobcu vo svojom Kontrolnom výkaze a v podanom Daňovom priznaní za zdaňovacie
obdobie december 2020 vykazuje, avšak nebolo preukázané, že mu pri tomto plnení vznikla daňová
povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, t. j. nepreukázal, že služby reálne vykonal a dodal. Vo
vyrubovacom konaní správca dane vypočul navrhovaného svedka B. A. C. D. – konateľa dodávateľa
2, o čom bol žalobca upovedomený a z výsluchu bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní dňa

01.06.2022. Svedok potvrdil obchodnú spoluprácu žalobcu a deklarovaného dodávateľa 2 v mesiaci
december 2020, Vo vzťahu k obchodnej spolupráci zo žalobcom uviedol, že sa pozná s konateľom
žalobcu, pričom žalobca potreboval zabezpečiť administratívne služby, ktoré si objednali konatelia
žalobcu priebežne priamo u svedka a tieto administratívne práce boli vykonávané tak, ako je uvedené
vo Vyúčtovaní administratívnych a pomocných prác za december 2020 (KIA Slovakia s.r.o., Zvarovňa

a lakovňa Golde Lozorno s.r.o., DHL Logistics /Slovakia/ s.r.o. a MEDICAL GLASS a.s.). Miesto výkonu
administratívnych prác bolo na Panónskej ceste 17 v Bratislave, administratívne služby vykonával
svedok osobne a cena bola dohodnutá ústne, nie je upravená zmluvou. Faktúra bola uhradená
prevodom na účet. Zároveň uviedol, že nevie predložiť evidenciu DPH za december 2020, pretože
predal spoločnosť a evidenciou DPH už nedisponuje. Bola predložená Zmluva o prevode obchodného

podielu a Preberací Protokol o prevzatí účtovných dokladov. Svedok na podporu svojich tvrdení
o dodaní služieb predložil Vyúčtovanie administratívnych a pomocných prác za mesiac december 2020,
evidencie dochádzok december 2020, emailovú komunikáciu s konateľom žalobcu. Dňa 14.06.2022
následne správcovi dane doručil účtovné doklady dodávateľa 2 (Daňové priznanie, Evidencia DPH
a Kontrolný výkaz DPH za zdaňovacie obdobie december 2020), a to aj napriek tomu, že počas svojej

výpovede uviedol, že touto evidenciou už nedisponuje z dôvodu predaja spoločnosti. Správca dane
uvedenú výpoveď vyhodnotil so záverom, že svedok formálne potvrdil dodanie plnenia pre žalobcu,
avšak z jeho vyjadrení jednoznačne nevyplynulo aké konkrétne činnosti zahŕňali administratívne služby
v zmysle preverovanej faktúry, napriek tomu, že ho správca na tieto skutočnosti dotazoval. Zo svedkom
predložených dokladov správca dane zistil, že malo ísť o spracovanie dochádzky odberateľov za celý

mesiac december 2020 (od 01.12.2020 do 31.12.2020), čo je v rozpore s vyjadrením konateľa žalobcu
k špecifikácii administratívnych služieb, pričom konateľ žalobcu tvrdil, že spoločnosť dodávateľa 2 sa
staráoobchodnústránkubiznisužalobcuaokreminéhosprostredkovávaavyhľadávanovékontaktypre
upratovacie služby. Administratívne služby v zmysle preverovanej faktúry mal podľa svojho vyjadrenia
svedok vykonávať osobne, z predloženého Vyúčtovania administratívnych a pomocných prác, ktoré

malo byť vypracované svedkom za deklarovaného dodávateľa 2 s dátumom dodania 15.12.2020 však
vyplýva, že administratívne práce mali byť vykonané v rozsahu 525 hodín, čo však podľa správcu dane
je nereálne, pretože pri vyúčtovaní týchto služieb 15.12.2020 by musel odpracovať denne 35 hodín,
avšak deň má len 24 hodín. Taktiež správca dane poukázal na nezrovnalosti vyplývajúce z faktúry
vystavenej v mene deklarovaného dodávateľa 2 dňa 16.12.2020, čo nie je v súlade s dátumom dodania

služby 15.12.2020 uvedenom na dokumente Vyúčtovanie administratívnych a pomocných prác, kedy
malo pravdepodobne dôjsť ku dodaniu preverovaných služieb. Podľa údajov uvedených v jednotlivých
dochádzkach za mesiac december 2020 u odberateľov žalobcu mala byť spracovaná evidencia
dochádzok konkrétnych pracovníkov za obdobie od 01.12.2020 do 31.12.2020, svedok pri vystavení
Vyúčtovania už dňa 15.12.2020 však nemohol dopredu vedieť, aký bude počet jeho odpracovaných

hodín ako spracovateľa dochádzky. Evidencia od 16.12.2020 do 31.12.2020 nebola spracovaná, avšak
z predloženej evidencie dochádzok za mesiac december 2020 jednoznačne vyplýva, že konkrétni
pracovníci pracovali aj v dňoch po 15.12.2020 do 31.12.2020. Ak by svedok spracovával dochádzku
za celý mesiac december 2020, musel by denne odpracovať necelých 17 hodín nepretržite, vrátane
sobôt, nedieľ, počas víkendov ako aj dní pracovného pokoja a sviatkov. Predložené daňové doklady

(Daňové priznanie DPH, evidencia DPH a Kontrolný výkaz DPH) dodávateľa 2 vyhodnotil správca dane
ako doklady formálne, ktoré však nepreukazujú skutočnú realizáciu predmetného obchodu dodávateľom
uvedeným na faktúre. Správca dane tiež poukázal na to, že z účtovných dokladov zistil že, žalobca
v zdaňovacom období december 2020 odpočítal daň z pridanej hodnoty aj na základe faktúry č. 2000073od spoločnosti Curtis & Co. s.r.o., v ktorej je konateľom tiež pán E. F., s totožným predmetom fakturácie
akožalobcadeklarovalvzmyslefaktúryoddodávateľa2,avšakspodstatnenižšoufakturovanousumou.
Z toho správca dane vyvodil, že faktúra od dodávateľa 2 bola vystavená účelovo, k čomu ho viedli

nezrovnalostivofaktúreoddodávateľa2–rozporyvovyjadreniachžalobcuasvedkaC.D.,nezrovnalosti
v počte odpracovaných hodín za preverované služby, ktoré mali byť vykonávané priamo svedkom,
ako aj nezrovnalosti v dátume dodania zdaniteľného plnenia. Ani svedeckou výpoveďou C. D. nebolo
podľa správcu dane preukázané, že dodávateľ 2 skutočne dodal administratívne služby a že mu vznikla
z fakturovaného zdaniteľného plnenia daňová povinnosť v zmysle § 19 Zákona o DPH. Podľa správcu

dane sa predmetná daň stala splatnou len z titulu jej uvedenia na faktúre (§ 69 ods. 5 Zákona o DPH).

5. Správca dane ďalej v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na podmienky vyplývajúce
z platnej Smernice upravujúcej spoločný systém fungovania DPH, ako aj z rozhodovacej praxe Súdneho
dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že právo na odpočítanie dane môže byť daňovému subjektu priznané
iba ak sú zároveň splnené formálne aj vecné podmienky, pričom pojmy formálne podmienky a vecné

podmienky vysvetlil. Následne vo vzťahu k faktúre od dodávateľa 1 (DVP Group s.r.o.) konštatoval,
že žalobca odpočítanie dane nepreukázal formálne bezchybnou faktúrou, pretože predloženej faktúre
chýbajú zákonné náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm. f/ a g/ Zákona o DPH (rozsah dodanej služby),
nebolapredloženáanipísomnázmluva,zktorejbyvyplynulo,čokonkrétnebolopredmetomporadenskej
činnosti na základe predloženej faktúry a v akom rozsahu. Žalobca tiež podľa správcu dane nepreukázal,

že dodávateľ 1 uvedený na faktúre plnenie dodal a že plnenie „Poradenská činnosť na projekte
Drevo – Viridis Wood december 2020“ bolo vôbec uskutočnené. Z dôkazov predložených žalobcom ku
kontrole dodávka služby nevyplynula a táto nebola preukázaná ani u dodávateľa 1. Žalobca preukazoval
dodanie fakturovaných služieb okrem predloženej faktúry a dokladu o úhrade aj prostredníctvom
Štúdie realizovateľnosti a prezentačnej brožúry „Viridis Wood“, ako aj emailovou komunikáciou medzi

konateľom žalobcu a B. K. C. A., B., MPH a emailovou komunikáciou medzi realitnou kanceláriou
a konateľom žalobcu. Podstatná časť Štúdie realizovateľnosti mala byť však vypracovaná už pred
tým, ako svedok B. K. C. A., B., MPH oslovil žalobcu na spolufinancovanie závodu plastifikácie dreva
a množstvo vstupných údajov bolo spracovaných svedkom. Prezentačná brožúra „Viridis Wood“
má informačný charakter, ktorú nemožno považovať, rovnako ako predložené emailové komunikácie,

za dôkaz preukazujúci dodanie fakturovaných služieb (poradenská činnosť na uvedenom projekte)
dodávateľom 1. Žalobcom neboli predložené také dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že fakturované služby
boli skutočne dodané a že boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre. U deklarovaného dodávateľa
1 a svedka G. H. (osoby, ktorá podľa tvrdenia konateľa žalobcu mala za dodávateľa 1 konať) sa
tieto skutočnosti nepodarilo overiť. Správca dane poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sžf/4/2016 z 25.04.2017. Ďalej správca dane konštatoval, že žalobca nepredložil ani doklady a dôkazy
preukazujúce prijatie služby za účelom výkonu obchodnej, podnikateľskej alebo inej zárobkovej činnosti,
ani dôkazy preukazujúce jej opodstatnenosť, teda priamu príčinnú súvislosť prijatého zdaniteľného
plnenia s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami, na ktorých preukázanie bol správcom dane vyzvaný.
Správca dane vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval, že pri odpočítaní dane z faktúry od

dodávateľa 1 nebola splnená zákonná podmienka na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 Zákona
o DPH, pretože žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdili dodanie fakturovaných
služieb a ani správca dane takéto dôkazy nezískal a nebola splnená ani podmienka stanovená v §
49 ods. 2 Zákona o DPH, v zmysle ktorej platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ, pretože žalobca túto

skutočnosť nepreukázal napriek tomu, že tvrdí že služba mu bola dodaná. Vo vzťahu k dôkaznému
bremenu týkajúcemu sa preukázania reálneho dodania tovarov a služieb zaťažuje platiteľa. V tejto
súvislosti správca dane poukázal na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.
Správca dane uzavrel, že odpočítaním dane z faktúry č. 2020005 od dodávateľa 1 žalobca porušil ust. §
49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 Zákona o DPH, a preto mu správca dane nepriznal právo na

odpočítanie dane vo výške 20 602,49 Eur z uvedenej faktúry za zdaňovacie obdobie december 2020.

6. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k faktúre od dodávateľa 2 (ALPHA Machinery
s.r.o.) konštatoval, že žalobca odpočítanie dane nepreukázal formálne bezchybnou faktúrou, pretože
na predloženej faktúre chýbajú zákonné náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm. f/ a g/ Zákona o DPH

(rozsah a druh dodanej služby) ani zo Zmluvy o poskytovaní služieb z 03.09.2019 nevyplynulo, čo
konkrétne bolo na základe predloženej faktúry dodané a nevyplýva to ani z predloženia Vyúčtovania
administratívnychapomocnýchprácazadecember2020.Žalobcatiežpodľasprávcudanenepreukázal,
že fakturované služby boli žalobcovi dodané, ani že boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre a žemu z tohto titulu vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, čo žalobcovi nezakladá
právo na odpočet DPH z uvedenej faktúry. Podľa správcu dane faktúra od dodávateľa 2 bola vystavená
účelovo, pretože existujú nezrovnalosti vo fakturácii od dodávateľa 2 (rozpory vo vyjadreniach konateľa

žalobcu a svedka B. A. C. D., nezrovnalosti v počte odpracovaných hodín za preverované služby,
ktoré mali byť vykonávané priamo svedkom, nezrovnalosti v dátume dodania zdaniteľného plnenia).
Žalobca tiež nepreukázal splnenie podmienok na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 2 Zákona o DPH,
nepredložil žiadne dôkazy, že by administratívne práce od dodávateľa 2 použil na dodávky služieb ako
platiteľ a nepreukázal, že by išlo o všeobecný náklad spojený s hospodárskou činnosťou žalobcu. Tieto

skutočnosti sa správcovi dane nepodarilo overiť ani u odberateľských spoločností, pričom z dokladov
nimi predložených vyplýva, že predmetom zdaniteľných plnení fakturovaných týmito spoločnosťami
žalobcovi boli upratovacie a čistiace práce, prípadne dodanie spotrebného režijného materiálu (a nie
administratívne služby, resp. spracovanie dochádzky pracovníkov v mesiaci december 2020, ako vyšlo
najavo v rámci vyrubovacieho konania). Správca dane vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval,
že pri odpočítaní dane z faktúry od dodávateľa 2 neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 ods.

1 a ods. 2 Zákona o DPH, pretože dodávateľovi 2 uvedenému na faktúre nevznikla daňová povinnosť
ztituludodaniaslužbyvzmyslefaktúryč.2020013,keďžetútoslužbureálnežalobcovinedodalažalobca
služby, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane v zmysle dodávateľskej faktúry od dodávateľa 2 použil na
dodávky tovarov na služieb a že by mu priniesli ekonomický úžitok. Podľa správcu dane daň uvedenú
na spornej faktúre bol dodávateľ povinný zaplatiť len z titulu jej uvedenia na faktúre (§ 69 ods. 5 Zákona

o DPH), nie však z titulu uskutočnenia zdaniteľného obchodu, pri ktorom vznikla daňová povinnosť podľa
§ 19 Zákona o DPH a jej následná možnosť uplatnenia práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 a §
51 Zákona o DPH. Správca dane zdôraznil, že z rozhodovacej súdnej praxe vyplýva, že primárne je
nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý si uplatnil nárok na odpočet
dane a je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

spomienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňových subjektom. Ak žalobca ako daňový subjekt na ktorom leží dôkazné bremeno
svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nárok na odpočet DPH mu nemôže byť uznaný ako oprávnený,
a preto správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške 6 311,34 Eur z uvedenej
faktúry za zdaňovacie obdobie december 2020.

7. Správca dane sa napokon v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vyjadril podrobne
k pripomienkam a námietkam žalobcu k zisteniam správcu dane uvedeným v Protokole z daňovej
kontroly a vo vyrubovacom konaní, pričom konštatoval, že na základe preložených dokladov a dôkazov
nebolo možné jednoznačne potvrdiť, že žalobca disponoval existenciou materiálneho plnenia a nebolo

preukázanésplneniehmotnoprávnychpodmienoknauplatnenieprávanaodpočetDPH.Vtejtosúvislosti
správca dane poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa dôkazného bremena na
preukázanie skutočností osvedčujúcich splnenie podmienok pre odpočet DPH s tým, že materiálnu
existenciu plnenia musí preukazovať daňový subjekt a správca dane následne overuje daňovým
subjektom tvrdené skutočnosti.

8. O podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný Rozhodnutím č.
103141086/2022 zo dňa 18.11.2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu
dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol dôvody podaného odvolania a následne
zopakoval zistenia správcu dane počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania, ako aj dôvody

rozhodnutia správcu dane tak, ako sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane (ako aj
v bodoch 2 – 7 tohto rozsudku). Žalovaný sa následne v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k jednotlivým
odvolacím námietkam žalobcu a konštatoval, že správca dane preveroval primárne splnenie podmienok
práva na odpočítanie dane platiteľom, ktorý odpočítanie dane deklaroval, uplatnil si ho a inicioval.
Poukázal na to, že podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane upravené v § 49 – 51 Zákona

o DPH musia byť splnené kumulatívne, pričom z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že platiteľ
(žalobca) nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Správca dane pri
posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových
dokladov predložených žalobcom (faktúry, predložená Štúdia, Prezentačná brožúra, Vyúčtovanie
administratívnych a pomocných prác, doklady o úhrade, zmluvy, emailová komunikácia), ale za týmto

účelom vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny
podklad. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR pojednávajúce
o dôkaznom bremene a na Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-80/11 Mahagében Kft. a C -142/11 A. I.,
žalovaný uviedol, že nie je dôvodné, aby správca dane vykonal dokazovanie o tom, či platiteľ vedelalebo mohol vedieť, že prijatím a poskytnutím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené
s daňovým únikom, pretože v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreniesol teda
dôkazné bremeno na správcu dane a nepreukázal, že splnil hmotnoprávne podmienky nároku na

odpočítaniedane.Nazákladepredloženýchdokladovadôkazovnebolomožnéjednoznačnepotvrdiť,že
platiteľ (žalobca) disponoval existenciou materiálneho plnenia, pričom doklady a dôkazy nepreukazovali
splnenie hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane platiteľom, a to napriek
tomu, že boli splnené formálne podmienky. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na Uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v ktorom sa konštatuje, že daňový subjekt má v daňovom konaní

dve základné povinnosti, povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Platiteľ nemusí primárne
preukazovať obsah daňových dokladov, pokiaľ nenastane situácia, že správca dane dokazovaním
hodnoverne spochybní reálnosť predložených dokladov, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo 06.07.2010. Žalovaný vo vzťahu k dôkaznej
povinnosti platiteľa, k rozloženiu dôkazného bremena medzi platiteľom a správcom dane, ktorú
vyhodnotil správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, poukázal príkladmo aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 10Sžfk/36/2016 z 25.09.2019, sp. zn. 3Sžf/26/2016
z 18.10.2017). K námietke žalobcu, že doložil relevantné listiny a dôkazy a napriek tomu správca
dane tvrdí, že platiteľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce súvislosť prijatých a uskutočnených
zdaniteľných plnení uviedol, že správca dane relevantne spochybnil doklady predložené platiteľom,
čím sa dôkazné bremeno presunulo na platiteľa, ktorý tým, že nepredložil také dôkazy, ani nenavrhol

vykonanie takých dôkazov, ktoré by mohli prispieť k objasneniu a preukázaniu materiálnej stránky
formálne zdokladovaných obchodov a tým naplniť všetky podmienky splnenia zákonných podmienok
odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, svoje dôkazné
bremeno neuniesol. Je vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského
rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pre dojednávanie obchodných

kontaktov sa v rámci možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov, aby
pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti dbal na určitú mieru obozretnosti, riadne si preveroval
svojich obchodných partnerov, mal by byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr
mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. V danom prípade daňový subjekt (žalobca)
toto dostatočne nepreukázal. Z administratívneho spisu podľa žalovaného vyplynulo, že faktúrou od

dodávateľa 1 (DVP Group s.r.o.) mali byť platiteľovi dodané služby – Poradenská činnosť na projekte
DREVO – Viridis Wood december 2020. Svedok B. K. C. A. B., B. potvrdil, že sa pozná s konateľom
žalobcu, komunikoval s ním, jednalo sa o jeho know-how, na ktorom pracoval viac ako pätnásť rokov
vo vlastnej réžii, jeho právny vzťah k spoločnosti DVP Group s.r.o. nebol preukázaný, tak ako aj
skutočnosť, že ako osoba, ktorá spracovala projekt, tento projekt neposkytla spoločnosti DVP Group

s.r.o. za protihodnotu. Spoločnosť dodávateľa 1 nebola tvorcom know-how, nemala zamestnancov, ktorí
by projekt spracovali. Faktúru za dodávateľa 1 vystavil a úhradu v hotovosti v značnej sume prijal G.
H., ktorého svedok nikdy nevidel. Osobu G. H. sa v daňovej kontrole ani v následnom vyrubovacom
konaní nepodarilo vypočuť ako svedka, hoci správca dane podnikol všetky dostupné úkony na jeho
vypočutie. Nebol preukázaný ani právny vzťah osoby G. H. k projektu DREVO – Viridis Wood december

2020, nakoľko tvorcom tohto projektu bol B. K. C. A. B., B.. Skutočnosť, akú poradenskú činnosť na
projekte mal G. H. poskytnúť v zmysle spornej faktúry nebola preukázaná, nebola ani preukázaná
skutočnosť, na základe čoho bola stanovená fakturovaná suma na spornej faktúre. Predložená Štúdia
realizovateľnosti a Prezentačná brožúra nepreukazujú, že spornú fakturovanú službu – Poradenskú
činnosť na projekte DREVO – Viridis Wood december 2020 dodala spoločnosť DVP Group s.r.o.

žalobcovi, dôkazy potvrdzujú, že projekt bol spracovaný do Štúdie osobou B. K. C. A. B., B.. Tvrdenia
konateľažalobcubolivrozporesozistenýmiskutočnosťamioinvestorovi–spoločnostiDVPGroups.r.o.,
pričom konatelia tejto spoločnosti C. M. a E. L. boli nekontaktní a v rámci dokazovania ohľadne projektu
nebolianispomenutí.Vdanomprípadepodľažalovanéhonebolopreukázané,žespoločnosťdodávateľa
1 (DVP Group s.r.o.) bola reálne tvorcom projektu, investorom, realizátorom projektu. V prípade, ak

by mala byť zabezpečená realizácia projektu a sporná fakturácia zdaniteľného obchodu mala byť len
fázou prípravnou, spoločnosť DVP Group s.r.o. by vykonávala naďalej ekonomickú činnosť, boli by
zabezpečené následné fázy realizácie tohto projektu a osoby konajúce za spoločnosť by neboli pre
správcu dane nekontaktné. Ďalšie fázy realizácie projektu pred správcom dane neboli preukázané.

9. Žalovaný ďalej uviedol, že z administratívneho spisu vyplynulo, že faktúrou od dodávateľa 2 (ALPHA
Machinery s.r.o.) mali byť žalobcovi dodané administratívne služby za mesiac december 2020. Tvrdenia
konateľa žalobcu sú podľa žalovaného v rozpore so zistenými skutočnosťami, nakoľko oslovené
odberateľské spoločnosti potvrdili obchodnú spoluprácu so žalobcom, jedná sa však o dlhodobejšieobchodné spolupráce a nebolo preukázané, že obchodné spolupráce dohodla spoločnosť ALPHA
Machinery s.r.o. Svedok A. B. C. D. potvrdil, že administratívne práce boli vykonané tak, ako je
uvedené vo Vyúčtovaní administratívnych a pomocných prác december 2020, avšak neuviedol, aké

konkrétne administratívne služby pre platiteľa mala spoločnosť ALPHA Machinery s.r.o. vykonať. Z
predložených evidencií dochádzok s prílohami (výstupy z turniketov, dochádzky zamestnancov platiteľa
v jednotlivých dňoch mesiaca december 2020, s príslušnými údajmi o príchodoch a odchodoch
z práce) však možno vyvodiť záver, že zamestnanci žalobcu v jednotlivých prevádzkach odberateľských
spoločností využívali dochádzkové karty na evidenciu príchodov a odchodov pri vykonávaní prác, pričom

boli v systéme evidovaní ako majiteľ karty – externý personál za spoločnosť platiteľa. Pri evidencii
dochádzky cez elektronické dochádzkové systémy (v danom prípade sa jedná o odberateľov s veľkým
počtom zamestnancov) žalovaný uviedol, že evidencia zamestnancov sa zjednodušuje, znižuje sa
administratívne zaťaženie na spracovanie dochádzok, ktoré je vykonávané automaticky a moderné
systémy poskytujú spracovanie výstupov priamo do mzdových systémov. V spornom prípade pri
elektronickejevidenciidochádzoknebolopreukázané,žebybolopotrebnénáslednéfyzickéspracovanie

dochádzok pre platiteľa. Aj v prípade, ak by to bolo potrebné, fakturovaná suma zo spornej faktúry
sa javí ako neprimerane vysoká. Vykonaným dokazovaním podľa žalovaného sa nepreukázalo, že
došlo k dodaniu služieb dodávateľom, uvedeným na faktúre, aj keď v prípade žalobcu svedok potvrdil
uskutočnenie zdaniteľných obchodov, neboli však predložené doklady, ktoré by preukázali reálne
uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS 241/07. Žalovaný konštatoval, že preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia
a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre
odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Podmienky pre
vznik práva na odpočítanie dane sú uvedené v §§ 49 až 51 Zákona o DPH, pričom tieto podmienky
musia byť splnené kumulatívne, t.j. v prípade nesplnenia ktorejkoľvek z nich právo na odpočítanie dane

nevzniká. Žalovaný vyslovil súhlas s vyjadrením správcu dane, že platiteľ jednoznačne a vierohodne
nepreukázal nadobudnutie služieb od dodávateľa uvedeného na faktúre, dodávateľ nepreukázal, že
službybolidodanétak,akobolifakturované,čímnebolasplnenápodmienkavzmysle§49ods.1Zákona
o DPH. Platiteľ v danej veci vierohodne nepreukázal ani to, ako a či použil plnenie na svoje dodávky
tovaru a služieb ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka na odpočítanie dane uvedená v § 49 ods.

2 písm. a/ Zákona o DPH. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní podľa žalovaného nie sú dôvodné.
Správca dane postupoval v zmysle § 24 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie, zistil skutkový stav
dostatočne, kontrolné zistenia aj námietky platiteľa uviedol v odôvodnení rozhodnutia, vyhodnotil ich
v súlade s § 3 ods. 3 a 6 Daňového poriadku. Počas výkonu daňovej kontroly správca dane postupoval
v úzkej súčinnosti s platiteľom a inými osobami (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku), platiteľ bol riadne

oboznámený a vyrozumený so zistenými skutočnosťami správcu dane pri daňovej kontrole, bolo mu
umožnené vyjadrovať sa k nim (§ 43 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku), správca dane pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov platiteľom alebo pravdivosti údajov v nich
uvedených žalobcovi oznámil a vyzval ho, aby sa k nim vyjadril (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku). Podľa
žalovaného v rozhodnutí správcu dane sú dostatočne uvedené dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia

zakladá, správca dane riadne zistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci, kontrolné zistenia
detailne popísal, všetky získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, uviedol použitie
právnych predpisov podľa ktorých rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane je zrozumiteľné
a je súladné s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Záver správcu dane vychádza podľa žalovaného zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého prijal záver o nepriznaní platiteľom uplatnené

odpočítania dane zo sporných faktúr z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 Zákona
o DPH.

Žaloba

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a tvrdil, že tieto rozhodnutia sú
nezákonné, arbitrátne, zmätočné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vecne
a právne nesprávne a žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil
a vec vrátil na ďalšie konania. V správnej žalobe žalobca poukázal na konanie pred orgánmi verejnej

správy a na vydané rozhodnutia, odcitoval relevantnú právnu úpravu a zosumarizoval podmienky na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty upravené v Smernici Rady 2006/112/PS z 28.11.2006 o spoločnom
systéme DPH (ďalej len „Smernica“) a v Zákone o DPH. Žalobca tvrdil, že splnil svoju povinnosť predložiť
všetky doklady a dôkazy preukazujúce skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písma/ Zákona o DPH. Z týchto ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu
(žalobcu) na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov a žalobca nemôže znášať dôkaznú núdzu
z týchto skutočností. Konštatoval, že všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu uplatňujúceho

odpočet DPH je modifikované právom EÚ, pričom správca dane i žalovaný podľa žalobcu nesprávne
vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov, ktoré nesprávne právne posúdili a vec neposúdili aj z hľadiska
práva EÚ. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 H. O.. Žalobca
tvrdil, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu právo na odpočítanie dane mohlo byť v tejto veci
zamietnuté len vtedy, ak by orgány finančnej správy vzhľadom na objektívne okolnosti preukázali,

že príjemca faktúry vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet bolo
súčasťou podvodu zo strany uvedeného vystaviteľa, k čomu však v preskúmavanom prípade nedošlo.
Podľa žalobcu orgány verejnej správy nesprávne a v rozpore so zákonom nepriznali žalobcovi právo
na odpočet dane titulom nesplnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet DPH
a dokazovanie neviedli k zisteniu už v odvolacom konaní namietanému rozloženiu dôkazného bremena
a nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci, čo malo za následok nesprávny výklad a aplikáciu

právnej normy zo strany orgánov verejnej správy. Žalobca v správnej žalobe uviedol, že mu nie je
jasné, prečo sa zistenie správcu dane, že deklarovaní dodávatelia nepreukázali reálne dodanie služieb
v zmysle faktúr, vzťahuje aj na žalobcu. Tvrdil, že mal od priamych dodávateľov vystavené faktúry so
všetkými náležitosťami a nie je povinný skúmať oprávnenosť vystavenia faktúr jednotlivými dodávateľmi
pri uplatnení nároku na odpočet DPH, nie je ani možné preverovať vecnú správnosť vystavených

faktúr od svojich dodávateľov. Zo zákona nevyplýva ani povinnosť žalobcu zisťovať a preukazovať,
akým spôsobom zabezpečil dodávateľ dodanie služieb. Pre žalobcu je rozhodujúce len to, či služby
boli dodané riadne a včas. Základným pochybením správcu dane i žalovaného podľa žalobcu je
to, že napriek reálnej existencii dodaných služieb (poradenská činnosť a administratívne služby od
dodávateľov podľa predložených faktúr) orgány verejnej správy tvrdia, že žalobca nepreukázal reálnu

existenciu zdaniteľného plnenia a reálnu ekonomickú činnosť poukazujúc na materiálne a personálne
nedostatky na strane dodávateľov. Podľa žalobcu boli služby dodané a vyfakturované, o čom svedčia
faktúry aj ich prílohy, uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdili i konatelia dodávateľov. Tvrdenie, že
k uskutočneniu zdaniteľných obchodov nedošlo, nemá podľa žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní.
Otázka právneho posúdenia zdaniteľného plnenia, ktoré bolo podľa žalobcu preukázané, že existuje,

ale dodávateľ nemal personálne alebo materiálne kapacity na jeho uskutočnenie, nemôže byť na
ťarchu žalobcu a prenesenie dôkazného bremena na žalobcu tak nemá oporu v Daňovom poriadku.
Dôkazné bremeno, že u dodávateľov žalobcu došlo k podvodnému konaniu, ako aj to, že žalobca vedel
alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia môže podieľať na plnení, ktoré je spojené s nesplnením
daňovej povinnosť alebo s daňovým únikom, je na správcovi dane. Žalobca poukázal na to, že v zmysle

konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. č. k. 5Sžf/6/2012) odpočet DPH nemôže byť
zamietnutýzdôvodunezákonnosti,ktorejsadopustilvystaviteľfaktúry.Akžalobcadisponujeexistenciou
materiálneho plnenia (čo podľa žalobcu v danom prípade nie je sporné, keďže fakturované služby
boli dodané, čo má vyplývať z dokazovania vykonaného správcom dane, najmä z výsluchu konateľov
dodávateľov), faktúrami (ktoré boli predložené) a ďalšími prílohami od dodávateľa, žalobca vyčerpal

svoje dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľov
alebo subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno správca dane. Žalobca v žalobe tvrdil, že svoje
dôkazné bremeno uniesol a zo strany orgánov verejnej správy došlo k neprípustnému rozširovaniu
dôkazného bremena na žalobcu, v dôsledku čoho považoval rozhodnutie správcu dane za nezákonné.
K problematike rozloženia dôkazného bremena žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR

č. k. 1Sžf/31/2016 a k problematike presúvania dôkazného bremena na Uznesenie Ústavného súdu
SR č. k. I. ÚS 377/2018. Žalobca ďalej vo všeobecnosti poukázal na povinnosti subjektu, ktorý si chce
odpočítaťDPHanaoprávneniesprávcudaneverifikovaťjehotvrdenia,pričomnepostačujeodôvodnenie
správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní
predložené tvrdenia a dôkazy. Taktiež vo všeobecnosti žalobca poukázal na judikatúrne závery Súdneho

dvora EÚ týkajúce sa obmedzenia odpočítania dane.

11. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil, že svoje dôkazné bremeno uniesol. Vo vzťahu k posúdeniu
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v preskúmavanom prípade tvrdil, že dodanie služby
– plnenie nie je sporné a bolo preukázané, že služby boli dodané. Orgánmi verejnej správy bolo

spochybnené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovanými subjektami uvedenými na
faktúrach, keďže títo podľa (zmätočného tvrdenia) žalobcu „nemali personálne ani materiálne vybavenie
na realizáciu stavebných prác na stavbu komplexu rodinných domov“. V tejto súvislosti žalobca poukázal
na Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie, podľa ktorého uvedenieosoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávna podmienka na odpočítanie
dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa áno a dôkazné bremeno má daňový subjekt.
Podľa žalobcu orgány verejnej správy nesprávne právne posúdili otázku rozloženia dôkazného bremena

a nesprávne interpretovali § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ spojených veciach C-80/11 a C142/11 B. E. I.. Tiež poukázal na
Rozhodnutie vo veci C-267/15 H. P.. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že primárnym dôvodom neuznania
odpočtu dane zo strany správcu dane bola absencia materiálnych a personálnych kapacít na strane
dodávateľov a subdodávateľov, ďalej personálna prepojenosť zúčastnených subjektov, nepreukázanie

úhrady faktúr a okolnosti spočívajúcej v zlúčení subjektov dodávateľa a subdodávateľa. Tieto skutkové
okolnosti by však mohli byť dôvodom na odopretie práva na odpočet dane len v prípade, ak by správca
dane preukázal, že žalobca sa podieľal na daňovom podvode alebo vedel či vedieť mal a mohol,
že sa daňového podvodu zúčastňuje. Toto dôkazné bremeno však zaťažuje správcu dane. Správca
dane ani žalovaný týmto smerom pri rozhodovaní dokazovanie neviedli a ich rozhodnutia sú preto
nezákonné. Žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, z ktorého

podľa žalobcu vyplýva, že v prípade spochybneného subdodávateľa je možné nepriznať odpočítanie
dane v prípade, keď by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom
konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. V tejto súvislosti žalobca poukázal
aj na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 5Sžf/17/2020.

12. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie správcu dane vychádza z nedostatočne
a nesprávne zisteného skutkového stavu a že žalovaný sa s námietkami žalobcu prezentovanými
v odvolaní vysporiadal povrchne a nevzal do úvahy judikatúru, na ktorú žalobca poukazoval.
Odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy sú podľa žalobcu nedostatočné, vykazujúce znaky
arbitrátnosti. Žalobcovi nebol uznaný nárok na odpočet dane z dôvodu konštatovaného záveru

o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočet dane napriek tomu, že orgány verejnej správy
nepreukázali priamu participáciu žalobcu na daňovom podvode alebo jeho vedomosť, že k daňovému
podvodu dochádza v rámci obchodného reťazca, ktorého bol súčasťou. Žalobca zdôraznil, že predložil
všetky dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia, že služby boli dodané deklarovanými
dodávateľmi, avšak správca dane tieto dôkazy nezobral do úvahy a tento názor si osvojil aj žalovaný.

Žalobca následne vymenoval dôkazy, ktorými podľa jeho tvrdenia preukázal uskutočnenie zdaniteľného
plnenia.

13. Žalobca v správnej žalobe tiež namietal, že neodôvodneným odmietnutím aplikovať právne závery
rozhodnutí najvyšších súdnych autorít pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu žalovaný de iure i de facto

odňal a porušil právo žalobcu na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR i čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V tejto súvislosti
žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že trvá na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a má
za to, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane boli vydané v súlade so zákonom.
Poukázal na možnosti odopretia nároku na odpočítanie DPH (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok,

daňový podvod alebo zneužitie práva), pričom zdôraznil, že ide o zásadne odlišné prípady, pri ktorých
je rozdielny obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane. Existenciu
materiálnehoplneniažalovanýpovažujezanajpodstatnejšiuhmotnoprávnupodmienku,pričomdôkazné
bremeno na preukázanie reálneho dodania tovaru alebo služby je na osobe, ktorá si odpočítanie dane
uplatňuje. Pri daňovom podvode je základnou podmienkou pri posúdení, či ide o daňový podvod,

chýbajúca daň, pričom v tomto prípade sú spravidla splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane. Žalovaný poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 5Sžfk/47/2020,
z ktorého okrem iného vyplýva, že je dlhodobo ustálenou praxou, že nepreukázanie poskytnutia
zdaniteľného plnenia, resp. nepreukázanie toho, že tento obchod realizoval subjekt, ktorý ho fakturoval,
zaťažuje osobu, ktorá si odpočet DPH uplatňuje (t.j. žalobcu) a neunesenie dôkazného bremena vedie

k záveru, že hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH neboli splnené. Za takýchto okolností nie je
dôvodné, aby orgány verejnej správy preukazovali žalobcovi podvodné konanie, resp. že bol súčasťou
podvodného reťazca o čom vedel alebo mal vedieť. K rozsudkom, na ktoré poukázal žalobca v žalobe
žalovaný uviedol, že nie je dôvodné, aby správca dane vykonal dokazovanie, či žalobca vedel alebomohol vedieť, že sa prijatím alebo poskytnutím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené
s daňovým únikom. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré priamo súviselo s jeho dodávateľmi,
žalobca nepreniesol dôkazné bremeno na správcu dane, pretože jeho primárnou povinnosťou bolo

preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1 a 2
Zákona o DPH. Na základe predložených dokladov a dôkazov nebolo možné potvrdiť (tak, ako sa
uvádza v rozsudkoch, na ktoré žalobca poukázal), že žalobca disponoval existenciou materiálneho
plnenia, pričom dôkazy a doklady nepreukazovali splnenie hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie
práva na odpočítanie dane žalobcom, a to napriek tomu, že boli splnené formálne podmienky. Správca

dane nevychádzal pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH len z dokladov
predložených žalobcom, ale vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či predloženým dokladom
neabsentuje materiálny podklad. Žalovaný poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
377/2018 a na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa otázok dôkazného bremena a jeho
prenosu, ako aj na jednotlivé zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu vo vzťahu k uplatnenému
odpočtu DPH z faktúr od dodávateľa DVP Group s.r.o. a ALPHA Machinery s.r.o. tak, ako bolo uvedené

v odôvodnení rozhodnutia správcu dane (i v bodoch 2-7 tohto rozsudku), na jednotlivé dôkazy a ich
vyhodnotenie, z ktorého vyplýva, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu služieb dodávateľom
uvedeným na faktúrach. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
daňovým subjektom na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie
dane. Žalobca jednoznačne a vierohodne nepreukázal nadobudnutie služieb od dodávateľov uvedených

na faktúre, ani to, ako a či použil plnenie na svoje dodávky tovaru a služieb ako platiteľ, čím neboli
splnené podmienky na odpočítanie dane uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH. Žalovaný
konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle § 24 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie
a zistil skutkový stav dostatočne, kontrolné zistenia i námietky žalobcu uviedol v odôvodnení rozhodnutia
a vyhodnotil ich v súlade s Daňovým poriadkom. V rozhodnutiach orgány verejnej správy uvádzajú

dôvody, na ktorých boli založené. Žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Replika žalobcu

15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentácii uvedenej v správnej žalobe,

na ktorú v plnom rozsahu odkázal a zotrval na svojom tvrdení, že dôkazné bremeno uniesol, nakoľko
vo vzťahu k uplatnenému nároku na odpočet DPH predložil faktúry s prílohami, jeho dodávatelia
potvrdili dodanie služieb a dodávatelia mali postavenie zdaniteľných osôb. Tvrdenie žalovaného,
že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov nedošlo, nemalo podľa žalobcu oporu vo vykonanom
dokazovaní. Odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy považoval na nedostatočné a navrhol,

aby správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil.

Duplika žalovaného

16. Žalovaný v duplike zotrval na skutočnostiach a právnych záveroch uvedených v rozhodnutí

žalovaného i správcu dane, mal za to, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky podľa Zákona
o DPH, čo bolo dôvodom pre neuznanie uplatnenia nároku na odpočítanie DPH. Navrhol žalobu
zamietnuť.

17. Žalobca v správnej žalobe požiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žaloby

v zmysle § 185 písm a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“). Krajský súd v Trenčíne o tomto návrhu rozhodol Uznesením č. k. 11S/113/2022-112
zo dňa 14.03.2023 tak, že priznal odkladný účinok správnej žalobe. Predmetné Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 12.04.2023.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov

18. Zákonom č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm.
a/ cit. zákona výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo

všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.
zn. 11S/113/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. TN-11S/113/2022.19. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania, ktoré ich
vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná.

20. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní pridržiaval dôvodov nezákonnosti rozhodnutia

žalovaného uvedených v správnej žalobe a nestotožnil sa so závermi správcu dane i žalovaného, že nie
sú splnené podmienky na uplatnenie odpočtu DPH z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona
o DPH. Mal za to, že žalobca splnil všetky hmotnoprávne podmienky odpočítania dane stanovené
zákonom a z dokazovania vyplýva, že žalobca preukázal, že disponoval existenciou materiálneho
plnenia,dôkaznébremenouniesol,predložilvšetkylistinyadôkazypreukazujúcereálnedodanieslužieb.
Navrhol rozhodnutie žalovaného i správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

21. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté

rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

23. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len

„žalobné body“).

24. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

25. Podľa § 19 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení úč. k 31.12.2020 (ďalej len „Zákon o DPH“) (1)
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania
deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostidokatastranehnuteľností.Pridodanístavbynazákladezmluvyodieloaleboinejobdobnej

zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom
dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

26. Podľa § 49 ods. 1,2 písm. a/ Zákona o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.

27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

28. Podľa § 3 ods. 2,3,6 Daňového poriadku (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktoráje predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je

obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

29. Podľa § 24 ods. 1,2,3,4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú

rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

31. Podľa § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia.

32. Podľa § 63 ods. 1,2,3,5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto
zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti

ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a/ označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b/ číslo a dátum rozhodnutia,

c/ meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) ak ide o

zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú
právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto
právnickú osobu,
d/ výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o

náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,
e/ poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,f/ vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.

(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo.

33. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutiesprávcudane,ktorýmbolžalobcovivyrubenýrozdielDPHzazdaňovacieobdobiedecember
2020. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane
a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti
uplatnenými žalobcom v správnej žalobe.

34. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať
sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
rozhodnutím, alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za
podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm.

e/ ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia
za nezákonné („žalobné body“). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu
pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Žalobca v časti III.
správnej žaloby (body 12 až 19) formuloval žalobné body takým spôsobom, že vo všeobecnosti

ozrejmoval právnu úpravu, resp. právny rámec nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle
Smernice Rady 2006/112/ES a Zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/), ako aj
Daňového poriadku a poukázal na niektoré rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré sa zaoberali otázkou
práva na odpočet dane, avšak bez konkretizácie, ako sa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vzťahujú
k preskúmavanému prípadu, pričom konštatoval, že splnil svoju povinnosť predložiť všetky doklady

preukazujúce skutočnosti vymedzené v § 49 Zákona o DPH. Úlohou žalobcu je konkrétne skutkovo
a právne vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti
na § 182 ods. 1 písm. e/ SSP. V tejto časti správnej žaloby konkrétne skutkové a právne tvrdenia
žalobcu vzťahujúce sa k prejednávanej veci chýbajú. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu
v administratívnom konaní, t. j. konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho

konania. Správny súd je v zmysle ustanovení SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods.
1 SSP), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania
rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Súdny prieskum zákonnosti administratívneho
rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je podľa § 134 ods. 1 SSP striktne daný žalobnými

dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP, o ktorý prípad sa však
v preskúmavanej veci nejedná). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť preskúmavaných aktov
alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov orgánov verejnej správy vyhľadávať, všeobecné,
odkazovacie a konštatačné námietky žalobcu špecifikovať na konkrétny prípad, ani ich nedostatočne
vyjadrený obsah nahrádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s administratívnym spisom. Správny

súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani
v žalobe všeobecne uplatnené a konštatačné dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho
spisu za žalobcu konkretizovať. Všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej
žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia,
pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený.

Žalobcom v žalobe všeobecné formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu
možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom, resp. rozhodnutím
správcu dane i žalovaného, ako aj s hodnotením veci správcom dane i žalovaným, bránia tomu, aby
správny súd (viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134 ods. 1 SSP), mohol na ich základe dospieť
k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

35. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe konštatoval, že splnil svoju povinnosť predložiť všetky doklady
preukazujúce skutočnosti vymedzené v § 49 Zákona o DPH, takéto všeobecné konštatovanie
predstavuje len vlastné vyhodnotenie otázky splnenia podmienok pre priznanie odpočtu dane bezakejkoľvek konkretizácie na preskúmavaný prípad s tým, že tiež len všeobecne konštatoval, že „dôkazné
bremeno žalobcu sa nevzťahuje na preukazovanie právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľov“.
V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného ani rozhodnutie správcu dane

nie sú založené na tom, resp. odpočet dane nebol žalobcovi upretý z dôvodu, že by nepreukázal
skutočnosti týkajúce sa jeho deklarovaných dodávateľov, resp. že by neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu takýchto skutočností. Takto formulované žalobné body neumožňujú správnemu
súdu vykonať súdny prieskum. Obdobne, pokiaľ žalobca vo všeobecnosti v správnej žalobe poukazuje
na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ týkajúce sa otázky dôkazného bremena bez toho, aby konkrétne

uviedol, či sa jedná o obdobný alebo zhodný prípad s preskúmavanou vecou a to skutkovo alebo právne,
správny súd s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho správneho súdu
SR konštatuje, že z takto formulovaných žalobných bodov nemožno bez ďalšieho vyvodiť nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.

36. Žalobca v správnej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci orgánmi verejnej správy

s argumentáciou, že vychádzali len z vnútroštátnych právnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska
práva Európskej únie, pričom len všeobecným (t.j. nekonkrétnym) spôsobom poukázal na skutkové
okolnosti prípadu a tvrdil, že právo na odpočet dane mohlo byť zamietnuté len ak by orgány verejnej
správy preukázali, že príjemca faktúr (žalobca) vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie bolo
súčasťou daňového podvodu zo strany vystaviteľov faktúr (t. j. dodávateľov). Napriek všeobecnosti

uvedenej námietky správny súd má za to, že v preskúmavanom prípade vzhľadom na orgánmi verejnej
správy zistené skutkové okolnosti (a to tak vo vzťahu k deklarovanému dodaniu služieb deklarovaným
dodávateľom 1/ ako aj deklarovaným dodávateľom 2/), ktoré sú podrobne popísané v odôvodnení
rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane, tak správca dane ako i žalovaný konštatovali, že
neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, pričom je nesporné (a vyplýva to aj

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR , Najvyššieho správneho súdu SR i Súdneho dvora EÚ),
že splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá
si toto právo uplatňuje, t.j. v preskúmavanom prípade žalobca. K námietke, že žalobcovi nebol uznaný
nárok na odpočet dane z dôvodu konštatovaného záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok
na odpočet dane, napriek tomu, že orgány verejnej správy nepreukázali priamu participáciu žalobcu

na daňovom podvode alebo jeho vedomosť, že k daňovému podvodu dochádza v rámci obchodného
reťazca, ktorého bol súčasťou, správny súd uvádza (zhodne s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení
k žalobe a s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, resp. Najvyššieho správneho súdu SR), že
v prípade nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH nie je dôvodné, aby orgány verejnej
správy preukazovali žalobcovi podvodné konanie alebo že bol účasťou podvodného reťazca, o čom

vedel alebo mohol alebo mal vedieť.

37. V zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie
dane sú 1/ že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň
(t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), 2/ že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne

plnenie(t.j.materiálnaexistenciaplnenia)a3/žeprijatéplneniejepríjemcom(žalobcom)použitévrámci
jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie
sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo
na odpočítanie dane môže byť odopreté.

38. V preskúmavanom prípade správca dane (i žalovaný) založili svoje rozhodnutie o nepriznaní
uplatneného odpočtu dane žalobcovi na závere, že nebola preukázaná existencia materiálneho plnenia,
resp. že žalobca nepreukázal existenciu materiálneho plnenia od deklarovaných dodávateľov a súčasne
na závere, že nebolo preukázané, že prijaté plnenia boli žalobcom použité v rámci jeho podnikateľskej
činnosti. Zároveň správca dane i žalovaný konštatovali, že Žalobcom predložené faktúry (z ktorých si

žalobca uplatnil odpočet dane) neobsahovali všetky formálne náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm. f/
a g/ Zákona o DPH (absentovala špecifikácia predmetu a rozsahu dodanej služby). V tejto súvislosti
správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. Rozsudok v spojených veciach SGI a
Valériane C-459/17 a C-460/17). Na zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná

osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa (dodávateľov),
pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku zdaniteľnej osoby
onezákonnomkonaníinéhosubjektu,pretožedobrávieraalebojejabsencianastranezdaniteľnejosoby
nemá žiadny vplyv na otázku, či sa dodanie uskutočnilo. Ak zo zistení a následných záverov správnedane i žalovaného uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach vyplýva, že žalobca nepreukázal,
že disponuje existenciou materiálneho plnenia, resp. že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou
plnenia (od deklarovaných dodávateľov), nie je ani preukázané, že deklarovaným dodávateľom vznikla

daňová povinnosť podľa § 19 Zákona o DPH s následnou možnosťou žalobcu uplatniť si právo na
odpočet DPH.

39. Pokiaľ žalobca poukázal na zistenia správcu dane, že deklarovaní dodávatelia nepreukázali reálne
dodanieslužieb,správnysúduvádza,žerozhodnutiesprávcudaneižalovanéhonebolizaloženénatom,

že dodávatelia nepreukázali uvedené skutočnosti, ale na tom, že žalobca, ktorý bol povinný preukazovať
splnenie podmienok pre odpočet dane, t. j. mal dôkazné bremeno na preukázanie skutočností týkajúcich
sa splnenia okrem iného hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane, nepreukázal, že služby
deklarované na faktúrach od dodávateľa 1/ a dodávateľa 2/ boli reálne dodané (a to poukazom na
konkrétne vykonané dôkazy, ktoré boli vyhodnotené správcom dane i žalovaným v súlade s ich obsahom
i v súlade so zásadami logického uvažovania). Navyše, tvrdenie žalobcu, že predložil faktúry so

všetkými náležitosťami, nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia ani v administratívnom spise, pretože
ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane tento (oprávnene) konštatoval, že v obidvoch
prípadoch žalobca nepredložil formálne bezchybné faktúry, keďže na týchto faktúrach chýbali zákonom
stanovené náležitosti v zmysle § 74 ods. 1 písm. f/ a g/ Zákona o DPH (rozsah dodanej služby –
na faktúre od dodávateľa 1/ DVP Group s.r.o. resp. rozsah a druh dodanej služby od dodávateľa 2/

ALPHA Machinery s.r.o.). Pokiaľ žalobca poukázal na to, že nemá povinnosť zisťovať a preukazovať,
akým spôsobom dodávateľ zabezpečil dodanie služieb, ale podľa jeho tvrdenia je dôležité to, či
služby boli dodané, s týmto sa v zásade správny súd môže stotožniť, avšak v preskúmavanom
prípade správca dane vykonal dokazovanie a z jednotlivých dôkazov (po ich vyhodnotení jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach) vyvodil záver, že služby v skutočnosti neboli dodané (t.j. že žalobca

nepreukázal existenciu materiálneho plnenia), pričom správny súd konštatuje, že dôkazy boli správcom
dane vyhodnotené v súlade s ich obsahom a v súlade so zásadami logického uvažovania. Pokiaľ
žalobca v žalobe argumentuje, že „napriek reálnej existencii dodaných služieb (poradenská činnosť
a administratívne služby) orgány verejnej správy tvrdili, že žalobca nepreukázal reálnu existenciu
zdaniteľného plnenia“ (bod 24 správnej žaloby) a ďalej tvrdí, že „služby boli dodané, čo má vyplývať zo

žalobcom predložených dôkazov“, správny súd uvádza, že takéto všeobecné konštatácie predstavujú
len prezentovanie vlastného hodnotenia dôkazov žalobcom, resp. jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov
vykonaných správcom dane i žalovaným. Žalobca totiž neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy správca
dane vyhodnotil nesprávne a prečo, a preto takto formulované žalobné body neumožňujú prijať
záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutia správcu dane. Žalobca zároveň

v správnej žalobe uvádza tvrdenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí a ani v administratívnom spise, napr. že uskutočnenie zdaniteľných
obchodov potvrdili konatelia dodávateľov (v tomto prípade konateľ dodávateľa 1/ nebol vypočutý
z dôvodu jeho nekontaktnosti a konateľ dodávateľa 2/ len formálne potvrdil vykonanie deklarovaných
služieb,pričomzinýchdôkazovvykonanýchsprávcomdaneavyhodnotenýchvodôvodnenírozhodnutia

správcu dane vyplýva opak), ďalej tvrdenie žalobcu, že bolo preukázané, že zdaniteľné plnenie existuje
adodanieslužiebbolopreukázané,jevpriamomrozporesodôvodnenímrozhodnutiasprávcudane,kde
tento uvádza konkrétne dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že existencia materiálneho plnenia nebola
preukázaná. Navyše, správca dane nezaložil (výlučne) záver, že deklarované služby neboli dodané, na
tom, že existovali, resp. boli zistené personálne a materiálne nedostatky na strane dodávateľov (správca

dane tieto skutočnosti uviedol v odôvodnení len vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazov, ktoré boli počas
daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania vykonané).

40. Je nesporné, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, či platiteľ, ktorý si uplatňuje odpočet
dane, vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia môže podieľať na plnení, ktoré vykazuje známky

podvodu (alebo zneužitia práva) má správca dane, avšak preskúmavané rozhodnutia neboli založené
na závere, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím alebo uskutočnením zdaniteľného plnenia
(prijatím deklarovaných služieb) zúčastňuje na konaní poznačenom podvodom. V preskúmavanom
prípade orgány verejnej správy neodopreli žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
len (výlučne) z dôvodu absencie materiálneho a personálneho vybavenia dodávateľov žalobcu, keďže

v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania preverovaním predložených dokladov a tvrdení
žalobcubolospochybnenéuskutočneniedeklarovanýchzdaniteľnýchplnení(dodanieslužieb),ktoréboli
fakturované deklarovanými dodávateľmi 1 a 2. Preto podľa správneho súdu pre daný prípad neprichádzado úvahy aplikácia judikatúry v zmysle Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo
a správca dane sa teda nemusel zaoberať vedomosťou žalobcu o jeho účasti na podvode.

41. Správny súd poukazuje na to, že z judikatúry Najvyššieho súdu SR, resp. Najvyššieho správneho
súdu SR týkajúcej sa otázky dôkazného bremena a jeho rozloženia, resp. jeho prenosu (na ktorú
judikatúru poukazuje aj samotný žalobca v správnej žalobe, aj keď len vo všeobecnosti), subjekt,
ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie
dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonom

stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno
daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
dokladuje. Výsledok verifikácie musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane, to znamená,
že by nepostačovalo len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno,
pokiaľ by zmysluplne a logicky nespochybnil žalobcom predložené tvrdenia a dôkazy. V preskúmavanom
prípade podľa správneho súdu správca dane dôkazné bremeno uniesol, pretože kvalifikovane

a dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu, identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho
pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu, tieto relevantným a zákonným spôsobom v súlade s § 46 ods.
5 Daňového poriadku oznámil žalobcovi a umožnil mu v stanovenej lehote sa k týmto pochybnostiam
vyjadriť a predložiť dôkazy, resp. neúplné údaje doplniť, nejasnosti vysvetliť a nepravdivé údaje opraviť
alebo pravdivosť údajov riadne preukázať. V takomto prípade opäť prešlo dôkazné bremeno na žalobcu

a mal povinnosť preukázať svoje tvrdenia (v tejto súvislosti správny súd poukazuje na Uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžfk/14/2021).
Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, dôkazy nepredložil. Je pritom na žalobcovi, aby relevantným
spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal reálne dodanie služieb od dodávateľov uvedených
na faktúrach (alebo od inej zdaniteľnej osoby) a teda preukázal splnenie podmienok na odpočet DPH.

V tomto prípade uvedené žalobca nevykonal, a preto sa správny súd stotožnil s právnym posúdením
veci vykonaným správcom dane a žalovaným, ktoré považoval za správne.

42. Žalobca v bode 26 správnej žaloby poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR
a konštatoval, že ak žalovaný disponuje faktúrami s prílohami a existenciou materiálneho plnenia, čo

podľa jeho tvrdenia v tomto prípade nebolo sporné, žalobca tým vyčerpá svoje dôkazné bremeno a
na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a u jeho subdodávateľov
znáša dôkazné bremeno správca dane. Zároveň namietal, že v tomto prípade došlo k neprípustnému
rozširovaniu dôkazného bremena na žalobcu. Správny súd predovšetkým uvádza, že tvrdenie žalobcu,
že v tomto prípade nebola sporná existencia materiálneho plnenia, nemá oporu ani v odôvodnení

preskúmavaných rozhodnutí žalovaného i správcu dane, ani v obsahu administratívneho spisu,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že existencia materiálneho plnenia bola sporná, keď správca dane
i žalovaný v odôvodneniach svojich rozhodnutí výslovne konštatovali, že nebola preukázaná existencia
materiálneho plnenia, s uvedením konkrétnych dôkazov a skutočností, z ktorých tento záver orgány
verejnej správy vyvodili. V takomto prípade teda ani nemohlo dôjsť k neprípustnému rozširovaniu

dôkazného bremena na žalobcu, keďže dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o splnení
podmienok pre uplatnenie odpočtu dane bolo na žalobcovi, a teda postup správcu dane i žalovaného bol
súladný s ustanoveniami Daňového poriadku, Zákona o DPH i s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, resp.
Najvyššieho správneho súdu SR a Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to,
že pokiaľ žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR bez konkretizácie,

aký majú tieto rozhodnutia súvis s preskúmavaným prípadom, takto uplatnená námietka neumožňuje
súdnyprieskumpreskúmavanýchrozhodnutí.PokiaľžalobcavžalobepoukázalnaRozsudokNSSRč.k.
5Sžf/6/2012, správny súd uvádza, že tento odkaz je jednak všeobecný, a jednak predmetný rozsudok,
resp. jeho závery, nie sú pre preskúmavaný prípad aplikovateľné, keďže v tomto prípade (na rozdiel
od prípadu v cit. rozsudku) nebol odpočet DPH zamietnutý z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustil

vystaviteľ faktúry.

43. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe (bod 29) namietal, že nepostačuje, ak správca dane len konštatuje,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, toto tvrdenie nemá oporu v odôvodnení rozhodnutí ani vo
vykonanom dokazovaní. Správca dane i žalovaný vyhodnotili všetky žalobcom predložené dôkazy,

ako aj dôkazy vykonané v priebehu výkonu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania, vyhodnotili
ich jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v súlade s obsahom dôkazov a v súlade so zásadami
logického uvažovania, t. j. správca dane i žalovaný kvalifikovane spochybnili dôkazy žalobcu, a pretodošlo k prenosu dôkazného bremena späť zo správcu dane na žalobcu. Uvedený postoj bol súladný
s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho správneho súdu SR.

44. Tak, ako bolo vyššie uvedené, správca dane i žalovaný svoje rozhodnutia, ktorými odopreli žalobcovi
právo na odpočet dane založil na tom, že žalobcom nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych
podmienok odpočtu DPH s odôvodnením, že žalobca nepreukázal existenciu materiálneho plnenia, t. j.
nepreukázal, že deklarované plnenia, (ktoré boli vyfakturované faktúrami od dodávateľa 1 a dodávateľa
2) boli dodané, a teda nebolo preukázané ani to, že dodávatelia 1 a 2 deklarované plnenia (služby)

žalobcovi dodali, ďalej tým, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 Zákona
o DPH (keďže žalobca nepredložil dôkazy osvedčujúce, že by deklarované služby od dodávateľov 1
a 2 použil na dodávky služieb ako platiteľ) a navyše s odôvodnením, že žalobcom predložené faktúry
nemali ani formálne náležitosti stanovené v § 74 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ Zákona o DPH (rozsah
a druh dodanej služby). Správca dane podľa správneho súdu svoje dôkazné bremeno uniesol, keďže
identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzovali jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu

a v takomto prípade (keď správca dane unesie svoje dôkazné bremeno) je opäť povinnosť preukazovať
svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy
než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (viď Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 377/2018). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s Rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011

z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte –
žalobcovi...Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu,
ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za

zákonom stanovených podmienok“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že odpočítanie dane
si môže uplatniť v zásade len platiteľ dane. Právo odpočítať daň vzniká v deň, keď pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 Zákona o DPH). Základnou podmienkou pre vznik
práva na odpočítanie dane je, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 až § 21 Zákona o DPH).
Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane. Pokiaľ

hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť
odopreté a dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje. Správca dane
relevantným spôsobom spochybnil pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom (tak, ako to
vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí), pričom následne bolo (z dôvodu mechanizmu
presúvania dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom) na žalobcovi, aby

relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušnom zdaňovacom období
došlo k reálnemu dodaniu služieb od dodávateľov uvedených na faktúrach, prípadne od inej zdaniteľnej
osoby, a teda, že v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené podmienky na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a ods. 2, § 49 ods. 2 a § 51 Zákona o DPH.
Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Poukaz žalobcu na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

Kemwater ProChemie nie je relevantný, keďže v tomto prípade nejde o skutkovo a právne zhodný
alebo obdobný prípad, keďže v preskúmavanom prípade žalobcu bola zo strany orgánov verejnej správy
spochybnená samotná existencia materiálneho plnenia. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že orgány
verejnej správy spochybnili reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom 1,
resp. deklarovaným dodávateľom 2 s odôvodnením, že „deklarovaní dodávatelia nemali personálne

a materiálne vybavenie na poskytnutie služieb“, nemá oporu v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.
Vo vzťahu k otázke „statusu“ dodávateľa (v kontexte s rozhodnutím SD EÚ Kemwater ProChemie) nejde
o aplikovateľný prípad, keďže v preskúmavanom prípade žalobcu nebol spochybnený status zdaniteľnej
osoby. Pre úplnosť správny súd uvádza, že vo vzťahu k dodávateľovi 1 bolo zistené, že žalobcom
predloženú Štúdiu vyhotovila fyzická osoba B. K. C. A., B., B., ktorého status v konaní nebol zisťovaný,

žalobca ani netvrdil, že má status platiteľa dane a nebolo ani preukázané, že by táto fyzická osoba
poskytla výsledok svojej činnosti /Štúdia/ dodávateľovi 1). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
správny súd námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správcom dane i žalovaným vyhodnotil
ako nedôvodnú.

45. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal nedostatočne zistený skutkový stav, uvedená námietka bola
uplatnená opäť len všeobecne, keď žalobca nekonkretizoval, ktoré konkrétne dôkazy vykonané
správcom dane boli vyhodnotené nesprávne a prečo, resp. ktoré dôkazy boli vyhodnotené v rozpore
s ich obsahom alebo so zásadami logického uvažovania a neuviedol ani aký konkrétny dopad mátáto skutočnosť na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Z takto všeobecne formulovanej žalobnej
námietky nemožno vyvodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.

46. Poukaz žalobcu na zásady správy daní a tvrdenie o porušení princípu práva na spravodlivé súdne
a iné konanie je rovnako všeobecný, má konštatačný charakter, bez konkretizácie na preskúmavaný
prípad. K žalobcom namietanému porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd správny súd uvádza, že na daňové spory čl. 6 Dohovoru nie je aplikovateľný (napr. rozhodnutie
ESĽP vo veci Ferraziny v. Taliansko zo dňa 12.07.2001) Rovnako poukaz na rozsudky Najvyššieho súdu

SR, bez toho, aby žalobca konkretizoval ich vplyv na preskúmavaný prípad (obdobné skutkové okolnosti
alebo právne závery) nepostačuje na vyvodenie záverov o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.

47. Žalobca v podanej správnej žalobe opakovane poukazoval na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, vrátane citácie častí z ich odôvodneniach, ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ,
rovnako vrátane citácií častí z ich odôvodnenia, ktoré rozhodnutia sa týkajú problematiky uplatňovania

odpočítania DPH, resp. podmienok zamietnutia alebo nepriznania uplatneného odpočítania dane, ako aj
problematikyrozloženiadôkaznéhobremena.Vtejtosúvislostijemožnépoukázaťnaustálenújudikatúru
Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre
oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci
však nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo

z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym
záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny
súd v riešenom prípade dospel a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú
vec. Práve konkretizácia dopadov záverov rozsudkov Súdneho dvora EÚ na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia v správnej žalobe absentuje. Nepostačovalo tak na rozsudky Súdneho dvora EÚ poukázať,

stotožniť sa s nimi, resp. konštatovať ich relevanciu na prejednávanú vec. Na ich účinné použitie je
potrebné, aby žalobca najprv ozrejmil ich právny a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou
vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona alebo právne záväzných aktov EÚ, relevantné právne
závery, s analýzou dopadov na skutkové a právne okolnosti dané predmetom prieskumu – napadnutým
rozhodnutím, (ktoré v zásade nikdy nemôže byť úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky odôvodnení z rozsudkov a konštatácie názorov
žalobcu k nim takého kritéria nespĺňajú. Takto formulované námietky (vo forme polemiky) správny
súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením správcu dane, ktoré samé o sebe
(bez tvrdenia, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí) nemá vplyv na
zákonnosťpreskúmavanýchrozhodnutí.Keďžežalobcavžalobnýchbodochsprávnejžalobydostatočne

nekonkretizoval, v čom sa správca dane alebo žalovaný mýlili, alebo v čom sú ich úvahy v rozpore so
zákonom alebo so zásadami logického uvažovania, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté
rozhodnutia založené neboli, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení
s rozhodnutím správcu dane) v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola
žalobcom formulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

48. Žalobca v žalobe napokon namietal, že rozhodnutia žalovaného i správcu dane sú nepreskúmateľné,
pretože „žalovaný sa povrchne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní“. Uvedenú
námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a to jednak z dôvodu, že námietka je nekonkrétna,
keď žalobca nekonkretizoval, s ktorými konkrétnymi odvolacími námietkami žalobcu sa žalovaný

nevysporiadal (a správny súd nie je oprávnený vyhľadávať alebo konkretizovať tieto námietky za
žalobcu) a jednak z dôvodu, že táto námietka nemá oporu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
(vo vzťahu k jednej konkrétnej námietke, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa
aplikácie žalobcom označených rozsudkov, resp. s ním označenou judikatúrou.) Z odôvodnenia
rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že tento sa vyjadril k aplikovanej judikatúre a uviedol, z

akého dôvodu žalobcom označené rozhodnutia nepovažoval za také, ktoré by boli aplikovateľné
na preskúmavaný prípad. Rovnako žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k žalobcom
označenej judikatúre na strane 18 a 19 preskúmavaného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie
žalovaného i rozhodnutie správcu dane obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle
§ 63 ods. 5 Daňového poriadku a v ich odôvodnení je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu vznesenými v priebehu daňovej
kontroly, vo vyrubovacom konaní ako i v odvolacom konaní, orgány verejnej správy uviedli, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodovali. Správca
dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol priebeh daňovej kontroly, priebeh daňového konania, vrátanevyrubovacieho konania, uviedol, ktoré dôkazy a aké úkony boli správcom dane vykonané, vo svojom
rozhodnutí vyhodnotil dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, uviedol konkrétne aké zistenia
z jednotlivých dôkazov boli správcom dane zistené a ako boli tieto dôkazy vyhodnotené. Po vyhodnotení

uvedených dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správca dane uviedol svoje závery, ku
ktorým dospel a to, že nebolo preukázané zo strany žalobu splnenie hmotnoprávnych podmienok
na odpočítanie dane, keďže nebola žalobcom preukázaná existencia materiálneho plnenia, nebolo
preukázané splnenie podmienok podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH, a teda že žalobca
neuniesol svoje dôkazné bremeno. Správca dane zároveň poukázal na to, že žalobcom predložené

faktúry nespĺňali ani formálne náležitosti stanovené Zákonom o DPH. Zároveň poukázal (a to vrátane
poukazu na relevantnú judikatúru) na to, že správca dane v takomto prípade je oprávnený verifikovať
aj realitu tvrdeného dodania služieb (poradenských služieb a administratívnych služieb), následne
po vyhodnotení jednotlivých dôkazov dospel k záveru, že deklarované služby tak, ako vyplývajú
z formálne žalobcom predložených dokladov neboli uskutočnené (s odôvodnením tak ako je uvedené
v bodoch 2 -7 tohto rozsudku) a tieto skutočnosti označil za také, ktoré u neho vzbudzujú odôvodnené

pochybnosti, že deklarované plnenia prebehli tak, ako je uvedené na žalobcom predložených dokladoch.
Zároveň o týchto pochybnostiach (a to v konkrétnostiach) oboznámil žalobcu na ústnom pojednávaní,
pričom konkrétne jednotlivé pochybnosti, vrátane odôvodnenia, z ktorých konkrétnych dôkazov uvedené
pochybnosti nadobudol, oznámil žalobcovi a v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku ho vyzval na
odstránenie uvedených pochybností a na predloženie dôkazov, ktoré by osvedčovali, že k reálnemu

plneniu (dodaniu služieb) došlo tak, ako to deklaruje žalobca. Žalobca však na základe predmetnej
výzvy žiadne doklady nepredložil, čím došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu
a žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Uvedená úvaha je obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia
správcu dane. Tak správca dane ako aj žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
vyjadrili ku všetkým námietkam a stanoviskám žalobcu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na

odôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento zaoberal
otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému: „Za
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie
správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol,
prípadnevýrokktoréhojevnútornerozporuplný.Podpojemspadajúprípady,keďsanedározoznať,čoje

výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody
nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku z odôvodnením, absencia
právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť.“ ...
„Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí
absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú
rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na
skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo
prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané rozhodnutia
správcu dane i žalovaného takýmito vadami netrpia. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí v celom

rozsahu stotožnil s argumentáciou správcu dane uvedenou v prvostupňovom rozhodnutí, pričom
rozhodnutie správcu dane vyhodnotil ako vecne správne. Napadnuté rozhodnutia obsahujú vo svojich
odôvodneniach všetky skutkové zistenia, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Boli opísané
a vyhodnotené dôkazy vykonané počas daňovej kontroly a daňového konania, pričom z vyhodnotenia
dôkazov predložených žalobcom žalovaný vyvodil skutkový záver, že žalobcom predloženými dôkazmi

nebola preukázaná existencia materiálneho plnenia a nebolo preukázané splnenie podmienok pre
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH. Tento skutkový záver bol právne
posúdený tak, že platiteľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH,
z uvedeného dôvodu nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa a z dôvodov zistených
správcom dane žalobcovi nevzniklo právo odpočítať daň v zmysle ustanovení Zákona o DPH na

základe faktúr vystavených dodávateľom 1 a dodávateľom 2. Rozhodnutie správcu dane i rozhodnutie
žalovaného obsahujú podstatné námietky žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane i žalovaný
vysporiadali. Nesúhlas žalobcu s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia týkajúceho sa posúdenia splnenia podmienok pre odpočítanie DPH v zmysle § 49 Zákona
o DPH nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti, ani pre

nedostatok dôvodov.

49 Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím
správcu dane, z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom napredchádzajúce časti tohto rozsudku dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto
žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, a preto mu správny súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.

51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.