Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 12, 2023

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: SI-9C/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2718201429
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Guček

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2023:2718201429.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudcom Mgr. Petrom Gučkom v právnej veci žalobcov: 2/ Y. Y., W.. XX.XX.XXXX,

M. F. L., U. XX, X/ Y. W., W.. XX.X.XXXX, M. F. L., L. XX E. X/ R. W., W.. XX.X.XXXX, M. F.
L., Q. X, všetci právne zastúpení: JUDr. Alena Arbetová, advokátka so sídlom Holíč, Námestie sv.
Martina 3A, proti žalovaným: 1/ PEKARr, s.r.o., IČO: 50 278 835, so sídlom Skalica, Meňhartka 595/2,
právne zastúpený: JUDr. Peter Schmidl, advokát so sídlom Malacky, Záhorácka 11/A a 2/ SPRÁVA
MESTSKÉHO MAJETKU, s.r.o., IČO: 34 140 590, so sídlom Skalica, Námestie Slobody 10, právne
zastúpený: JUDr. Ing. Elena Divko, PhD., advokátka so sídlom Skalica, Gorkého 1, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 2.000,-
eur, žalobcovi v 3. rade sumu 2.000,- eur a žalobcovi v 4. rade sumu 2.000,- eur, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní písomne sa ospravedlniť za zásah do osobnostných práv Y. Y.,
Y. W., R. W. E. X. W. tým, že dňa 8.2.2017 konali obzvlášť hrubým spôsobom a neoprávnene, keď
po pohrebe dňa 8.2.2017 v nočných hodinách presunuli nebohú X. W. z jedného hrobu do iného, a

to nevysväteného hrobu, bez vedomia a súhlasu rodiny, bez rešpektovania ich osobnostných práv a
náboženského presvedčenia X. W., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

IV. Súd žalobcom v 2., 3. a 4. rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v plnom rozsahu voči žalovaným v 1. a 2. rade, pričom z priznaného nároku patrí každému zo
žalobcov 33,33 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Skalica dňa 1.10.2018 domáhajú, aby súd uložil
žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. až v 4. rade každému sumu
2.500,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a zároveň aby sa písomne ospravedlnili za zásah do
osobnostných práv žalobcov a zomrelej X. W.. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaní svojvoľne exhumovali
zomrelú manželku a matku žalobcov pani X. W. bez upozornenia a súhlasu žalobcov po tom, ako bola
dňa 8.2.2017 pochovaná na cintoríne v Skalici, čím došlo k necitlivému neoprávnenému zásahu proti
chránenej sfére fyzickej osoby, a to zásahu do pietnej ochrany. Bezdôvodný zásah do hrobového miesta

je zásahom do osobnostných práv žalobcov, ale aj samotnej zosnulej, ktorých ochrany sa žalobcovia
domáhajú v zmysle § 11, § 13 a § 15 Občianskeho zákonníka. Uznesením č. k. 9C/18/2018-114 zo
dňa 15.1.2020 súd konanie z dôvodu úmrtia voči žalobcovi v 1. rade zastavil; uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 21.2.2020.2. Okresný súd Skalica rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 9C/18/2018-196 zo dňa 9.12.2020,
ktorým vo výroku I. uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcom v 2. až v 4. rade každému

sumu 1.200,- eur, vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. priznal žalobcom v 2., 3. a 4.
rade nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 33,33 %. Proti uvedenému
rozsudku podali žalobcovia a žalovaný v 1. rade odvolanie v celom rozsahu. Krajský súd v Trnave
ako odvolací súd rozhodol rozsudkom č. k. 24Co/37/2021-317 zo dňa 14.12.2021, ktorým napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. V právnom závere odvolací súd skonštatoval, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude nariadiť vo
veci pojednávanie, na ktorom odstráni vytknuté nedostatky vo vykonávaní dokazovania, rešpektujúc
pričom už citované ustanovenia Civilného sporového poriadku, následne poskytne priestor stranám na
argumentáciu a napokon vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodnutie odôvodní i z hľadiska všetkých
stranamiuvádzanýchrelevantnýchdôvodov. Vzmysleuvedenéhorozhodnutiaodvolaciehosúdudoplnil

dokazovanie vo veci. Súd teda vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne v 2. rade, vyjadreniami strán
sporu, výsluchom svedkov H. T. L.., H. T. Y.. E. R. F., úmrtným listom, zmluvou o nájme hrobového miesta
na cintoríne, článkom v periodiku, zápisnicami o výsluchu a rozhodnutím obvodného oddelenia PZ z
trestného konania, výpismi z obchodného registra žalovaných, faktúrami žalovaného v 1. rade, rozpisom
objednaných služieb, cenníkom, zmluvou o nájme nebytových priestorov a zabezpečení pohrebných

služieb a dodatkami č. 1 a č. 2 k nej, všeobecne záväzným nariadením, stanoviskom rímskokatolíckej
cirkvi, fotodokumentáciou, obsahom spisového materiálu Okresného súdu Skalica sp. zn. 7Cb/37/2017,
z neho zápisnicami o výsluchu osôb Ľ. F., R.W. F., H. T. L.. E. U. X. a zistil tento skutkový stav veci:

4. Súd mal preukázané, že matka žalobcov X. W. zomrela dňa X.X.XXXX. Dňa 7.2.2017 uzatvoril manžel

zomrelej R. W. (pôvodne žalobca v 1. rade) so žalovaným v 2. rade ako správcom cintorína Zmluvu o
nájme hrobového miesta na cintoríne, predmetom ktorej bol prenájom hrobu č. XXXX - XXXX v oddelení
č. 3 na cintoríne v Skalici, pričom sa jednalo o dvojhrob dospelý 2,00 x 2,50 x 1,60. Z faktúry zo dňa
8.2.2017 vyplýva, že žalovaný v 1. rade vyfakturoval R.W. W. ako objednávateľovi pohrebné služby v
sume 479,80 eura.

5. Zo spisu Okresného súdu Skalica sp. zn. 7Cb/37/2017 súd zistil, žalovaný v 1. rade sa domáhal
voči žalovanému v 2. rade ochrany dobrého mena a dobrej povesti a náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7Cb/37/2017-222 zo dňa 4.7.2019 tak, že výrokom I.
bolo konanie v časti 40.000,- eur zastavené, výrokom II. bol žalovaný v 2. rade povinný sa ospravedlniť

žalovanému v 1. rade, pričom vo zvyšku výrokom III. žalobu zamietol. Výrokom IV. priznal žalovanému
v 1. rade nárok na náhradu trov konania 100 % vo veci žaloby na uloženie povinnosti ospravedlniť sa
a výrokom V. priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania 100 % vo veci žaloby na
zaplatenie 10.000,- eur. Na základe odvolania žalovaného v 1. rade Krajský súd v Trnave ako odvolací
súd rozsudkom č. k. 11Co/251/2019-265 výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný

v 2. rade je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade 1.000,- eur a vo zvyšku tento výrok potvrdil. Zároveň
výroky IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný v 1. rade má nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v celom rozsahu. Posledným výrokom rozhodol, že žalovaný v 1. rade má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

6. Súd zistil, že uznesením Obvodného oddelenia PZ v Skalici zo dňa 10.7.2017, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 17.7.2017, vyplýva, že bolo zastavené trestné stíhanie za prečin hanobenia mŕtveho
podľa § 366 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že konanie pracovníkov žalovaného v 1. rade
nie je trestným činom, a to z dôvodu absentovania objektívnej stránky či subjektívnej stránky trestného

činu, ale aj zohľadnením celkového stavu veci. Bolo zistené, že s rakvou bolo síce manipulované, ale
len spôsobom, že bola premiestnená na iné miesto, ktoré bolo riadne zazmluvnené, teda za účelom
dodržania zmluvných podmienok. Rakva bola v pôvodnom hrobovom mieste uložená do zeme, nie však
riadne pochovaná (zahrabaná). Z pohľadu subjektívnej stránky páchateľov bolo zobraté v úvahu, že
hrobové miesto vykopali a rakvu premiestnili zamestnanci pohrebnej služby, no títo konali v zmysle

pokynov pravdepodobne pána F.. Bolo nepochybné, že došlo k výkopu chybného hrobového miesta,
avšak skutkové okolnosti boli spôsobené omylom a tí, čo rakvu premiestnili, konali pravdepodobne v
úmysle dodržať zmluvu a napraviť pochybenie. Ak by síce išlo o konanie, ktoré formálne napĺňa znakyprečinu hanobenia mŕtveho, nepôjde o prečin, nakoľko jeho závažnosť je nepatrná z hľadiska aplikácie
materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona.

7. Žalovaný v 1. rade považuje žalobu voči nemu za nedôvodnú, a to z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie, čo vyplýva z rozhodnutia vo veci Okresného súdu Skalica vedenej pod sp. zn. 7Cb/37/2017.

8. Z vyjadrení žalovaného v 2. rade vyplýva, že mal vždy záujem vyriešiť vec zmierom, nakoľko ide
o citlivý spor. Uviedol, že žalobcom sa ospravedlnil za vzniknutú situáciu a títo ospravedlnenie prijali.

Odmieta však zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcov spoločne a nerozdielne, nakoľko
žalovaní nekonali na základe jedného právneho úkonu a teda ujmu nespôsobili spoločným konaním.

9. Žalobkyňa v 2. rade pred súdom uviedla, že pohreb svojej matky (t.j. zomrelej X. W.) vybavovala spolu
so svojím otcom (t.j. manželom zomrelej) u žalovaného v 1. rade (v jeho kancelárii v dome smútku),
kde dohodli všetky potrebné podmienky a následne im správca cintorína - zamestnanec žalovaného v

2. rade pán F., ukázal hrobové miesto, kde mala byť zomrelá pochovaná. Upresnila, že v tom momente
neboli hrobové miesta označené. Pri tomto mal byť prítomný aj zamestnanec žalovaného v 1. rade pán T.
starší.Vdeňpohrebusakonalkatolíckyobrad,pričomsinevšimla,žezomrelúpochovalinainommieste.
Na druhý deň išiel jej otec zapáliť sviečku na hrob, pričom zistil, že vence, kvety a kríž sú položené o tri
hrobové miesta ďalej, o ktorej skutočnosti ihneď telefonicky informoval žalobkyňu. Otcovi na cintoríne

oznámili zamestnanci žalovaného v 1. rade, že hrob bol zle vykopaný, z ktorého dôvodu museli rakvu
premiestniť na správne hrobové miesto. Následne sa žalobkyňa so svojím manželom išla dopytovať na
žalovaných, ani jeden však svoje pochybenie neuznal. Žalobkyňa bola z celej situácie zmätená, najmä
ju trápilo, akým spôsobom bola jej matka preložená do iného hrobu, či to bolo úctivé a takisto nevedela,
či bol tento druhý hrob vysvätený. Žalobkyňu mrzelo, že ich o uvedenej skutočnosti nikto neinformoval a

že neboli prítomní pri tomto preložení zosnulej do iného hrobu. Doplnila, že jej otca veľmi trápilo, že sa
odvtedyniktoneozvalanepriznalsivinu.Čosatýkajejvzťahukmatke,podľajejslovmalinadštandardný
vzťah, boli si hrozne blízke, často sa stretávali ako rodina. Matka bola výnimočná žena a zaslúžila si inú
rozlúčku. Po uvedenej situácii nespávali, pre všetkých žalobcov to bolo stresujúce, doteraz sa jej o tom
ťažko hovorí. Domnieva sa, že uvedené skutočnosti prispeli k chorobe otca, ktorý následne zomrel.

10. Z výsluchu svedka H. T. st. (bývalého zamestnanca žalovaného v 1. rade) vyplýva, že u žalovaného
pracoval do minulého roka, k predmetnej veci sa však nevedel presne vyjadriť, nepamätal si viaceré
skutkové okolnosti. Potvrdil svoje výpovede vykonané na polícii. Takisto uviedol, že hoci si už nepamätá
konkrétne hrobové miesto, je si však istý, že mu ho ukázal pán F., t.j. správca cintorína. Následne

po pohrebe tento prišiel za svedkom a uviedol, že je potrebné vykopať iný hrob, nevie uviesť, čím to
zdôvodnil. Doplnil, že sa nestáva bežne chyba pri kopaní hrobu.

11. Výsluchom svedka H. T. ml. (zamestnanca žalovaného v 1. rade) súd zistil, že pre odstup času si
už nepamätá, ako to bolo v predmetnej veci. Vždy ukáže správca cintorína, kde sa má kopať, prípadne

dáva iné pokyny. Uviedol, že nebol prítomný pri tom, keď pán F. ukázal prvé hrobové miesto, nepamätá
si však, kto mu zadal úlohu kopať hrob, ani kedy sa podieľal pri kopaní druhého hrobu, resp. či bol pri
tom, ako došlo k preloženiu pozostatkov zomrelej. Na záver však potvrdil, že jeho výpoveď vykonaná
v rámci trestného konania (v roku 2017) bola pravdivá, t.j. že po vložení rakvy do hrobu odišli (kopáči)
do šatne, kde asi v polovici cesty ich zastavil pán F. a povedal im, že je zle vykopané hrobové miesto

prebiehajúceho pohrebu a že daný hrob mal byť vykopaný inde.

12. Z výsluchu svedka R. F. (bývalého zamestnanca žalovaného v 2. rade) súd zistil, že dňa 6.2.2017
prišli na pohrebnú službu a na správu cintorínov pán W. a pani Y. za účelom vybavenia pohrebu zosnulej
pani X.. Po vybavení všetkých náležitostí sa odobrali na hrobové miesto v zložení: pán W., T. Y., T. T.

ako zástupca pohrebnej služby a svedok. Určili si priamo na mieste, o ktoré hrobové miesto sa jedná.
Bohužiaľ nie úmyselne, ale ľudskou chybou sa stalo, že hrobové miesto bolo vykopané na inom mieste.
Na túto skutočnosť došiel až v momente, keď pohreb prebiehal, čiže už nebolo možné ho zastaviť.
Rakva bola uložená do omylom vykopaného hrobového miesta. Danú skutočnosť v čase 14.45 hod.
oznámil pracovníčke pohrebnej služby Mgr. K. I. a pánovi T., ktorý medzitým prišiel (bol asi na inom

pohrebe). Rodina C. trvala na okamžitom vyňatí rakvy von, vyhrážali sa políciou a fyzickou likvidáciou
svedka, tak pohrebná služba rozhodla tak, že vykopali nový hrob na správnom mieste. Premiestnili
ešte nezasypanú rakvu do hrobového miesta, ktoré bolo na to pôvodne určené. Za dva dni svedok
vybavil s pánom dekanom vysvätenie nového hrobového miesta. Poukázal na výpoveď pána T., ktorýna pojednávaní v spore PEKARr, s.r.o. a Správa mestského majetku klamal. Na výsluchu pred políciou
asi dva dni po pohrebe pán T. povedal, že chybu spôsobil on (t.j. svedok), že zle chlapom vysvetlil, kde
sa má kopať. Malo sa kopať od cesty tretie miesto a kopalo sa od chodníka tretie miesto.

13. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) fyzická
osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,
ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

14. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy

a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

15. Podľa § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho
osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

16. Podľa § 20 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých
veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo
zákonom (štatutárne orgány). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo
členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich
pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti

právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide
o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

17. Podľa § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď

bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve na účely tohto zákona

e) zaobchádzanie s ľudskými ostatkami je exhumácia, manipulácia, preprava a opätovné pochovanie,
o) pochovanie je ukladanie ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov do hrobu alebo hrobky
na verejnom pohrebisku (ďalej len "pohrebisko"), uloženie spopolnených ľudských pozostatkov alebo
ľudských ostatkov rozptylom na rozptylovej lúke alebo vsypom popola na vsypovej lúke, alebo uloženie
urny s popolom na pohrebisku; popol sa môže uložiť aj na inom mieste,

p) opätovné pochovanie je premiestnenie ľudských ostatkov z jedného miesta pochovania na iné miesto,
q) pohreb je pochovanie ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov, obyčajne spojený s obradom,
u) pohrebisko je cintorín, kolumbárium, urnový háj, rozptylová lúka a vsypová lúka,
v) cintorín je pohrebisko určené na pochovanie,
aa) hrobové miesto je miesto na pohrebisku, ktoré je určené na vybudovanie hrobu, hrobky alebo miesto

na uloženie urny,
ab) hrob je hrobové miesto, ktoré vzniklo vykopaním jamy na uloženie rakvy s ľudskými pozostatkami
alebo ľudskými ostatkami do zeme,
af) exhumácia je vyňatie ľudských ostatkov z miesta, kde boli pochované,
ah) služby súvisiace s pohrebníctvom sú služby poskytované v súvislosti s pohrebom a služby spojené

s údržbou hrobového miesta,
ai) pieta je spôsob dôstojného zaobchádzania s ľudskými pozostatkami pred ich pochovaním, počas
pohrebného sprievodu, pohrebného obradu a pri ich pochovávaní a s ľudskými ostatkami počas
exhumácie až do ich opätovného pochovania,
aj)poverenápohrebnáslužbajepohrebnáslužbapoverenáobstarávateľompohrebuzabezpečiťčinnosti

podľa § 8 ods. 2.

19. Podľa § 19 ods. 7 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve ľudské ostatky je možné exhumovať na
a) príkaz sudcu alebo prokurátora, 28) alebob) žiadosť obstarávateľa pohrebu alebo blízkej osoby, ak obstarávateľ pohrebu už nežije, alebo na
žiadosť obce, ak bola obstarávateľom pohrebu.

20. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je jedným zo základných ľudských práv zaručených a
chránených v článku 19 ods. 1 Ústavy SR a v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúci buď v porušení alebo
len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote a príčinná súvislosť medzi týmto

zásahom a neoprávnenosťou (resp. protiprávnosťou) takéhoto zásahu. Zákon neposkytuje ochranu
proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah
musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti.
Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce
protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza).

21. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd vyhodnotil žalobu za
dôvodnú. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade spoločným konaním
neoprávnene zasiahli do osobnostných práv žalobcov tým, že bez povolenia exhumovali ľudské ostatky
zomrelej matky žalobcov a porušili tak ustanovenie § 19 ods. 7 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve,
v zmysle ktorého je ľudské ostatky možné exhumovať len na príkaz sudcu alebo prokurátora alebo na

žiadosť objednávateľa pohrebu alebo blízkej osoby, ktoré podmienky v danom prípade neboli splnené.
Uvedeným konaním tak žalovaní zasiahli do osobnostných práv žalobcov znemožnením realizácie
práva na pietu vo vzťahu k zosnulému príbuznému, ale aj do práva samotnej zomrelej osoby, keď
bola preložená do nevysväteného hrobu, ktorej ochrany osobnosti sa v zmysle ustanovení § 11 a
§ 15 Občianskeho zákonníka oprávnene domáhajú žalobcovia. Súd uvádza, že osobnostné práva v

zmysle § 11 Občianskeho zákonníka sú absolútnym subjektívnym právom každej fyzickej osoby. K
vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť
splnené nasledovné základné predpoklady - zásah objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu,
neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi nimi. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť

alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Zároveň v zmysle § 15
Občianskeho zákonníka patrí uplatňovať právo na ochranu osobnosti po smrti fyzickej osoby jej
manželovi a deťom, prípadne rodičom. Realizácia takejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré
sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej osobe, že ochrana integrity jej osobnosti aj po jej smrti je aj ich
osobným záujmom.

22. Vykonaným dokazovaním, najmä výpoveďou žalobkyne v 2. rade, výpoveďami svedkov H. T. L..,
H. T. Y.. E. R. F. či zápisnicami o výpovediach Ľ. F., R. F.Á. E. H. T. st. zo spisu Okresného súdu
Skalica sp. zn. 7Cb/37/2017 mal súd jednoznačne preukázané, že konaním žalovaných bol spôsobený
neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcov (ujma) spočívajúci v narušení prežívania a realizácie

piety vo vzťahu k zosnulému príbuznému (matke), pričom týmto neoprávnením konaním žalovaných
bolo zasiahnuté do práva na súkromie žalobcov. Zároveň bolo zasiahnuté do osobnosti zomrelej osoby
tým, že s jej ostatkami bolo manipulované v rozpore s právnymi predpismi, čím došlo k zneváženiu
samotnej zomrelej osoby. Súd má za to, že neoprávnený zásah žalovaných v podobe neoprávneného
premiestnenia jej ľudských ostatkov objektívne narušil osobnostné práva žalobcov. Možno vyhodnotiť,

že ich subjektívne vnímanie samotného pohrebného aktu v nich vyvolalo pochybnosti spočívajúce v
tom, či bolo premiestnenie rakvy po pohrebe v súlade s ich náboženským presvedčením (najmä čo sa
týka skutočnosti, či bol nový hrob vysvätený). Ako neoprávnenú možno vyhodnotiť aj tú skutočnosť,
že žalovaní žalobcov o danej skutočnosti pred premiestnením ľudských ostatkov zomrelej po pohrebe
neupovedomili, ale urobili tak až dodatočne. Súd dodáva, že hoci sa žalovaný v 2. rade neskôr

ospravedlnil a takisto bolo zabezpečené dodatočné vysvätenie hrobu (ako to vyplýva z písomného
vyjadreniažalovanéhov2.radezodňa17.12.2018,akoajzvýsluchužalobkynev2.radenapojednávaní
dňa 14.9.2020), uvedené konanie nie je spôsobilé napraviť predchádzajúce pochybenia. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti sa nemožno stotožniť s názorom žalovaného v 1. rade, že predpokladom
dôvodnosti žaloby o ochranu osobnosti je preukázanie traumy žalobcov. Vychádzajúc z uvedeného má

potom súd za to, že je daná aj príčinná súvislosti medzi existenciou zásahu do nemajetkovej sféry
žalobcov a neoprávnením konaním žalovaných, nakoľko na naplnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy postačuje existencia zásahu objektívne spôsobilého narušiť alebo ohroziť osobnostné práva
žalobcov. Súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná existencia príčinnej súvislosti,keďže bol preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcov v podobe neoprávneného premiestnenia
ľudskýchostatkovzomrelejpríbuznejžalobcov,akoajtáskutočnosť,žesajednalooneoprávnenýzásah,
t.j. konanie žalovaných v rozpore so zákonom č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve.

23. Súd konštatuje, že v konaní neboli sporné skutkové okolnosti týkajúce sa priebehu pohrebu zomrelej
matky žalobcov ako ani konania zúčastnených osôb (zamestnancov žalovaných v 1. a 2. rade) pred a
po pohrebe, ktoré vyplývajú najmä z uznesenia Obvodného oddelenia PZ v Skalici pod sp. zn. ČVS:
ORP-169/SI-SI-2017 zo dňa 10.7.2017, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie. Súd si je vedomý, že

v zmysle § 193 CSP je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, t.j.
len právoplatným rozhodnutím o ich spáchaní. Na druhej strane však súd poukazuje na skutočnosť, že
v danom prípade bolo aplikované ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona (tzv. materiálny korektív),
v zmysle ktorého bola konštatovaná nepatrná závažnosť činu. Z uvedeného dôvodu má súd za to, že
na účely tohto sporu (t.j. o ochranu osobnosti) možno vychádzať aj z odôvodnenia daného rozhodnutia.

Na tomto mieste súd uvádza, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného v 1. rade, podľa
ktorej by malo byť predpokladom nároku vyplývajúceho z ochrany osobnosti predchádzajúce spáchanie
trestného činu alebo priestupku.

24. Súd na návrh strán sporu za účelom zistenia skutkového stavu vykonal dokazovanie zápisnicami o

výsluchu svedkov Ľ. F., R. F., H. T. st. a U. X. zo spisu Okresného súdu Skalica sp. zn. 7Cb/37/2017
(predmetom ktorého bola ochrana dobrého mena právnickej osoby), a to z dôvodu hospodárnosti a
rýchlosti konania, keďže z výsledkov daného dokazovania (najmä z výsluchov svedkov R. F., H. T. L..,
Ľ. F.) bolo možné vychádzať aj v tomto konaní (za týmto účelom súd prečítal zápisnice o ich výsluchoch
na pojednávaní a stranám sporu poskytol možnosť sa k nim vyjadriť). Z dokazovania vyplynulo, že

správca cintorína pán R. F.W. (t.j. v tom čase zamestnanec žalovaného v 2. rade) dňa 6.2.2017 označil
zamestnancovi žalovaného v 1. rade H. T. st. na cintoríne v L. hrobové miesto, kde mala byť pochovaná
zomrelá X. W. na základe objednávky jej manžela R. W., a to za prítomnosti príbuzných zomrelej, ako
to vyplýva z výpovedí svedkov H. T. st. (na pojednávaní dňa 14.9.2020, č.l. 164, ako aj na pojednávaní
dňa 5.2.2019 z pripojeného spisu sp. zn. 7Cb/37/2017, č.l. 128), R. F. (na pojednávaní dňa 3.4.2023,

č.l. 366), ako aj z uznesenia Obvodného oddelenia PZ v Skalici č. k. ČVS: ORP-169/SI-SI-2017 zo dňa
10.7.2017 (č.l. 46 a nasl.). Hrob začali zamestnanci žalovaného v 1. rade kopať popoludní deň pred
pohrebom a výkop dokončili dopoludnia v deň pohrebu, avšak na mieste, ktoré už bolo prenajaté inej
osobe ako príbuzným zomrelej. Ďalej bolo preukázané, že v deň pohrebu bola rakva s nebohou uložená
do tohto nesprávne vykopaného hrobu a následne po obrade bez vedomia a prítomnosti žalobcov bola

rakva z nezasypaného hrobu premiestnená na iné hrobové miesto.

25.Súdtedanazákladeuvedenýchskutočnostíuvádza,žemedzistranamisporuzostalosporným,ktorý
zo žalovaných spôsobil zásah do osobnostných práv žalobcov, resp. či išlo z ich strany o neoprávnené
konanie. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce

prostriedky procesného útoku, obrany a koncentráciu konania a dodáva, že žalovaní včas, t.j. na výzvu
súdu (viď uznesenia z č.l. 43 a z č.l. 68) nepopreli skutkové tvrdenia žalobcov a teda je ich potrebné
v zmysle § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné. V tomto smere je bez právneho významu obrana
žalovaného v 1. rade, že čakal na rozhodnutie v právnej veci vedenej Okresným súdom Skalica pod
sp. zn. 7Cb/37/2017. Navyše prvýkrát sa vo veci vyjadril právny zástupca žalovaného v 1. rade až na

pojednávaní dňa 14.9.2020, hoci predmetné konanie bolo právoplatne skončené dňa 10.3.2020 (viď
doložku právoplatnosti na č.l. 179). Z toho istého dôvodu súd považuje za nesporné tvrdenie žalobcov,
že presun rakvy do iného hrobu nariadil zástupca žalovaného v 2. rade.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti už súd pre posúdenie dôvodnosti nároku neskúmal, či došlo k

pochybeniu zástupcu žalovaného v 2. rade (t.j. správcu cintorína) pri určení hrobového miesta pred
pohrebom zomrelej X. W. (t.j. či zamestnancom žalovaného v 1. rade ukázal správne miesto, kde má
byť hrob vykopaný). Pokiaľ žalovaný v 1. rade argumentuje tvrdením, že k presunu rakvy do správneho
hrobu prišlo na pokyn zástupcu žalovaného v 2. rade, je potrebné konštatovať, že žalovaný v 1. rade
by sa zbavil zodpovednosti len v tom prípade, ak by preukázal, že premiestnenie ľudských ostatkov

(resp. exhumáciu) vykonal len žalovaný v 2. rade, resp. že by sa jednalo o excesné konanie pracovníkov
žalovaného v 1. rade. Občiansky zákonník chráni právnickú osobu pred následkami tzv. excesu, t.j.
prekročenia medzí oprávnenia zamestnancov alebo členov pri právnych úkonoch za právnickú osobu
(§ 20 ods. 2 druhá veta). Exces prichádza spravidla do úvahy najmä pri právnych úkonoch inýchako štatutárnych orgánov. V záujme ochrany dobromyseľnosti tretích osôb však Občiansky zákonník
ustanovuje dve podmienky, pri splnení ktorých možno aj exces považovať za právny úkon právnickej
osoby, z ktorého jej vznikajú práva a povinnosti. Prvou z týchto podmienok je, že právny úkon, pri

ktorom došlo k excesu, sa musí týkať predmetu činnosti právnickej osoby. Druhou podmienkou je, že
účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera, nemohol vedieť, že orgán právnickej osoby pri právnom
úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Skutočnosť, či účastník mohol, alebo nemohol vedieť, že
ide o prekročenie oprávnenia, treba posúdiť objektívne s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu. Nepôjde teda o právny úkon právnickej osoby, ak druhý účastník o prekročení vedel alebo

musel vedieť, aj keby išlo o úkon týkajúci sa predmetu činnosti právnickej osoby.

27. Vychádzajúc z uvedeného má súd za to, že hoci k presunutiu ľudských ostatkov zomrelej do iného
hrobu dal pokyn zástupca žalovaného v 2. rade (t.j. správca cintorína), zástupcovia žalovaného v 1.
rade (t.j. zamestnanci, resp. kopáči) neboli bez právneho dôvodu oprávnení tento pokyn uskutočniť
a keď tak urobili, išlo z ich strany k neoprávnenému konaniu. Podľa názoru súdu nemožno uzavrieť,

že by sa v danom prípade jednalo o konanie žalovaného v 2. rade, ako na to poukázal žalovaný
v 1. rade, keď zamestnanci žalovaného v 1. rade konali na pokyn zástupcu žalovaného v 2. rade.
Podľa názoru súd neobstojí argumentácia žalovaného v 1. rade, že jeho zamestnanci konali bez
vedomosti jeho štatutárneho orgánu, a to s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade neboli
naplnené podmienky upravené ustanovením § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na základe ktorých

by žalovanému v 1. rade ako právnickej osoby nevznikli práva a povinnosti konaním jeho zamestnancov
(úkony vykonané zamestnancami žalovaného v 1. rade sa týkali predmetu činnosti žalovaného v 1.
rade a takisto sa nejednalo o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť). V tomto smere
nemožno iný záver vyvodiť ani z právneho záveru uvedeného v rozsudku Nejvyššího soudu Českej
republiky č. k. 25Cdo/1855/2012 zo dňa 25.6.2013 (na ktorý poukázal žalovaný v 1. rade), v zmysle

ktorého nie je podmienkou priamy právny (zmluvný) vzťah toho, kto škodu spôsobil, voči podnikateľovi.
Súd má totiž za to, že v danom prípade konanie zamestnancov žalovaného v 1. rade spadalo do rámca
činností podnikateľa žalovaného v 1. rade a teda bol daný miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh
žalovaného v 1. rade, nie však k plneniu úloh žalovaného v 2. rade. Na základe uvedeného potom súd
analogickým použitím ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka konštatuje, že za zásah do

osobnostných práv žalobcov zodpovedajú žalovaní v 1. a 2. rade, t.j. právnické osoby, za ktoré konali
fyzické osoby v rámci výkonu činností, ktorými boli poverení.

28. Žalovaný v 1. rade v konaní poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade (resp. za neho konajúci
správca cintorína) viackrát pochybil pri určení hrobového miesta, o čom doložil listinné dôkazy (č.l.

274-277). Súd však konštatuje, že uvedená skutočnosť nie je pre rozhodnutie vo veci samej podstatná,
nakoľko aj prípadné zistenie požadovanej skutočnosti (t.j. že k nesprávne vykopanému hrobu prišlo
opakovane) by nemalo vplyv na iné posúdenie prejednávanej veci. Pokiaľ ide o otázku, či v danom
prípade došlo konaním žalovaných k neoprávnenej exhumácii ľudských ostatkov, resp. či sa vôbec o
exhumáciu jednalo (keďže k premiestneniu rakvy z jedného do druhého hrobu došlo ešte predtým, ako

bol prvý hrob zasypaný zemou), je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Ako už súd uviedol vyššie,
samotným konaním žalovaných došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či ich konaním došlo k vykonaniu exhumácie v zmysle zákona č. 131/2010
Z. z. o pohrebníctve. Aj napriek uvedenému má však súd za to, že o exhumáciu sa jednalo, a to s
poukazom na jej zákonnú definíciu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1, písm. af) citovaného zákona (t.j.

vyňatie ľudských ostatkov z miesta, kde boli pochované).

29. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v 1. rade týkajúcej sa viacerých rozporov a nezrovnalostí vo
výpovediach svedka R. F.Ť. (správcu cintorína) súd konštatuje, že nemožno na základe nich prijať záver,
že jediným zodpovednostným subjektom by mal byť práve žalovaný v 2. rade, za ktorého svedok konal.

Uvedenénezrovnalostisanetýkalipodstatnejskutočnosti,t.j.zaakýchokolnostídošlokneoprávnenému
premiestneniu ľudských ostatkov zomrelej (viď najmä bod 24 odôvodnenia). Takisto nie sú podľa názoru
súdu relevantné tvrdenia žalovaného v 1. rade o nepravdivej výpovedi svedka R. F. týkajúce sa okolností
pohrebu nebohej X. W. (t.j. najmä kedy sa dozvedel o zle vykopanom hrobe, prípadne ako reagoval
a čo robil po pohrebe). Vo vzťahu k niektorým rozporom vo výpovediach svedka R. F. súd uvádza, že

hoci mohol byť správca cintorína prítomný na cintoríne aj 7.2.2016 (t.j. deň pred pohrebom), prípadne
dopoludnia v deň pohrebu (o 11.00 hod.), neznamená to automaticky, že si bol vedomý chyby pri určení
hrobu (resp. že si danú chybu uvedomil). Podobne tiež nebolo pre rozhodnutie vo veci podstatné,
či sa svedok ako správca cintorína spojil z rodinou C. (t.j. správnymi nájomcami prvého vykopanéhohrobu) z vlastnej iniciatívy či kedy pripravoval ozvučovaciu aparatúru pri vykopanom hrobe (t.j. či počas
pohrebného sprievodu alebo ešte pred pohrebom). Súd však poukazuje aj na viaceré nezrovnalosti
vyplývajúce z výpovedí svedkov H. T. L.. E. H. T. ml., keď napríklad H. T. ml. na jednej strane uviedol,

že úlohu vykopať prvý hrob mu zadal správca cintorína, následne však uviedol, že si nepamätá, kto mu
túto úlohu zadal.

30. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie je potom podľa názoru súdu bezpredmetné, aké práva
a povinnosti vyplývajú zo zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, resp. zo všeobecne záväzného

nariadeniaMestaSkalicaoprevádzkovanípohrebísksprávcovicintorínaaaképohrebnejslužbe.Jeteda
irelevantné, zo strany ktorého subjektu došlo k porušeniu právnych predpisov v súvislosti s pohrebom
X. W. dňa 8.2.2017 a následným premiestnením rakvy s jej ostatkami do iného hrobu. Bolo preukázané,
že správca cintorína (t.j. zamestnanec žalovaného v 2. rade) si nesplnil svoju povinnosť pred pohrebom
skontrolovať hrob (v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve), na druhej strane je
však potrebné vyhodnotiť, že zo strany žalovaného v 1. rade došlo takisto k porušeniu jeho povinností

vyplývajúcichzcitovanéhozákona(§8ods.4),keďneoprávnenepremiestnilrakvusľudskýmiostatkami.
Na záver súd dodáva, že vyššie uvedené rozhodnutie a odôvodnenie nie je v rozpore s rozsudkom
Okresného súdu Skalica č. k. 7Cb/37/2017-222 zo dňa 4.7.2019, nakoľko predmetom daného konania
nebolo posudzovanie konania zúčastnených osôb z hľadiska ochrany osobnosti fyzickej osoby.

31. Súd konštatuje, že zásah do osobnostných práv žalobcov je neodstrániteľný, bez možnosti nápravy.
Žalobcovia utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v tom, že nemohli byť prítomní pri zaobchádzaní ľudských
ostatkov zomrelej po jej pochovaní. So svojou matkou mali žalobcovia vytvorený hlboký vzťah, chceli jej
preto poskytnúť úctivú a dôstojnú rozlúčku, čo však bolo narušené neoprávnením konaním žalovaných.
Takisto je potrebné zobrať do úvahy náboženské vyznanie žalobcov, ako aj samotnej zomrelej osoby a

zaobchádzanie s jej ľudskými ostatkami v rozpore s jej vierou (t.j. najmä pochovanie do nevysväteného
hrobu). Vzhľadom na neodstrániteľné následky konania žalovaných je priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch jediným prostriedkom zmiernenia porušenia povinností, z ktorého dôvodu súd žalobe vyhovel
a žalobcom priznal primerané finančné zadosťučinenie. Čo sa týka jeho výšky, je len veľmi ťažko
vyčísliteľné vo finančnom vyjadrení, t.j. výraznejšie sa prejavuje voľná úvaha súdu. S poukazom na

okolnosti konania žalovaných je súd toho názoru, že žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v nižšej sume ako požadovali, a to vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Pri určení
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je treba zohľadniť okolnosti na strane poškodeného,
t.j. pozostalej osoby ako aj okolnosti na strane škodcu, t.j. osoby, ktorá neoprávnene zasiahla do práv
poškodeného, najmä snahu o odčinenie zásahu (napríklad ospravedlnenie). Takisto na strane škodcu je

potrebné zohľadniť najmä jeho postoj k udalosti, formu a mieru zavinenia a jeho majetkové pomery. Súd
uvádza, že k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaných došlo v súvislosti s výkonom povolania
ich zamestnancov, ktorých konaním však nedošlo k spáchaniu trestného činu alebo priestupku, t.j.
okolnosti daného prípadu možno považovať za menej závažné ako napríklad v prípade násilného
konania škodcu.

32. Na základe uvedených úvah s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (podľa
ktorého je pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy potrebné prihliadať na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), súd posúdil žalobcami požadovaný nárok
ako neprimeraný a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom

v 2., 3. a 4. rade každému sumu 2.000,- eur, pričom vo zvyšku žalobu zamietol. Súd uvádza, že
pre obdobný prípad porušenia práv na ochranu osobnosti absentuje judikatúra všeobecných súdov,
z ktorého dôvodu nemohol pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať z
komparatívnej metódy. S poukazom na špecifiká prejednávaného prípadu a po zvážení jeho všetkých
okolností, najmä s ohľadom na skutočnosť, že úmyslom konania žalovaných nebolo dosiahnutie zisku

alebo cielené poškodenie osobnostných práv žalobcov a zomrelej osoby, ale rýchle riešenie vzniknutej
situácie, má súd za to, že primeraná suma peňažného zadosťučinenia je 2.000,- eur, a to pre každého
zo žalobcov v rovnakej výške, nakoľko ide o deti (t.j. priamych potomkov) zomrelej osoby. Súd priznal
žalobcomnáhraduvnižšejvýškeajztohodôvodu,žežalovanímalisnahuonápravu(napríkladžalovaný
v 2. rade popri ústnom ospravedlnení ponúkol žalobcom zvýhodnený nájom hrobového miesta). Takisto

možno uzavrieť, že sa zo strany žalovaných nejednalo o opakovaný zásah do osobnostných práv
žalobcov a zomrelej osoby.33. Súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy spoločne a
nerozdielne z dôvodu, že obaja žalovaní porušili svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov
(konkrétne zo zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve), pričom ich konanie nemožno od seba oddeliť a

nie je objektívne možné stanoviť mieru ich účasti na spôsobení škody, na základe čoho má súd za to, že
tvoria nerozlučné spoločenstvo. Nestotožňuje sa teda s názorom žalovaného v 2. rade, podľa ktorého
je v danom prípade daná delená zodpovednosť žalovaných, a to v pomere účasti 30 % žalovaného v 2.
rade a 70 % žalovaného v 1. rade, najmä s poukazom na postoj a konanie žalovaného v 1. rade. Súd
dodáva, že v danom prípade sa jedná o kumulatívnu kauzalitu (t.j. príčinnú súvislosť), keďže škodlivý

následok v podobe zásahu do osobnostných práv žalobcov a zomrelej osoby bol spôsobený konaniami
žalovaných v 1. a 2. rade

34. Súd zároveň žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcom v 2., 3.,
a 4. rade v znení uvedenom vo výroku II. rozsudku, nakoľko uvedenú formu zadosťučinenia s ohľadom
na rozsah a intenzitu zásahu považoval za adekvátnu. Súd takto rozhodol aj napriek skutočnosti, že zo

strany zástupcov žalovaného v 2. rade došlo k osobnému ospravedlneniu žalobcom (konkrétne pôvodne
žalobcovi v 1. rade a žalobkyni v 2. rade). V tejto súvislosti sa však súd stotožňuje s názorom žalobkyne
v 2. rade, že spôsob a forma ospravedlnenia vyzneli skôr účelovo.

35. Súd zamietol návrh žalobcov na vykonanie dôkazu výsluchom svedka F. Y. (manžela žalobkyne

v 2. rade), nakoľko ho považoval za nadbytočný pre rozhodnutie vo veci. Súd má za to, že by ním
neboli zistené iné skutočnosti ako tie, ktoré už mal súd preukázané ostatnými dôkaznými prostriedkami,
z ktorých bolo možné vyvodiť záver o dôvodnosti žaloby.

36.Onárokunanáhradutrovkonaniasúdrozhodolvzmysle§255ods.1CSPvspojenísustanovením§

396 ods. 3 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci a žalobcom v 2. až v 4. rade priznal nárok na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovaným v 1. a 2. rade, a
to aj napriek tomu, že im nebol priznaný požadovaný nárok. Súd konštatuje, že Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého
mohol súd úspešnej strane priznať plnú náhradu trov konania, ak mala neúspech v pomerne nepatrnej

časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, pričom
v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočítala z výšky súdom priznaného
plnenia. Aj napriek uvedenému je potrebné zásadu úspechu podľa § 255 CSP v konaniach, v ktorých
výška plnenia závisí od úvahy súdu, uplatniť takým spôsobom, že ak bola strana sporu úspešná čo
do základu uplatneného nároku, je ju potrebné považovať za plne procesne úspešnú. Priznanie plnej

náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (viď Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku,
Nakladatelství C. H. Beck, 2016, strana 927, ako aj rozhodnutie NS SR 5 M Cdo 7/2010, či rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/1/2017). Vyššie uvedená aplikácia ustanovenia § 255 CSP

napokon vyplýva aj zo základných princípov civilného sporového procesu, najmä z článku 3 a z článku
4 ods. 2 CSP. Zároveň vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade sú žalobcovia zastúpení jedným
advokátom a pomer nárokov medzi nimi je delený (t.j. nejedná sa o solidárny nárok), súd každému
priznal podiel na celkovom nároku na náhradu trov konania zodpovedajúci pomeru priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na záver súd dodáva, že nárok na primerané zadosťučinenie v sebe

zahŕňa tak nárok na ospravedlnenie ako aj nárok na náhradu v peniazoch, t.j. tvoria jeden celok, z
ktorého dôvodu súd rozhodol jediným výrokom o náhrade trov konania. O výške náhrady trov konania
súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a
to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z.. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu
na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí
súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).