Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/95/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119296841
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6119296841.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek
senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: SUAR, s. r. o., Terasy
3471/6, 010 15 Žilina, IČO: 36 429 252, zastúpeného Karkó s.r.o., Obchodná 8985/5A, 010 08 Žilina,
IČO: 50 158 121 proti žalovanému: Apartments s.r.o., Banskobystrická 4, 811 06 Bratislava, IČO:
35 949 384, zastúpenému BADUCCI Legal, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900

o zaplatenie istiny 67.883,21 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 36Cb/92/2019-87 zo dňa 15.12.2020 takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduBratislavaIč.k.36Cb/92/2019-87zodňa15.12.2020
z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol

a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalobcovi.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal
zaplatenia istiny 67.883,21 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 21.4.2017 do zaplatenia
a s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, čo odôvodnil
tým, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s., IČO: 35 761 903 ako

nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015 (ďalej aj „zmluva o nájme“),
predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu špecifikovaný
v bode 1.2 zmluvy o nájme na dobu určitú od 1.1.2016 do 31.12.2018 a záväzok spoločnosti Bau3Mex
a.s. zaplatiť žalovanému nájomné, ktoré bolo v zmysle bodu 4.1 zmluvy o nájme dohodnuté na celú
dobu nájmu vo výške 100.000,- eur bez DPH a ktoré bolo žalovanému v celom rozsahu uhradené.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.8.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č.

152/2016 dňa 8.8.2016, bol na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. vyhlásený konkurz a do funkcie
správcu konkurznej podstaty úpadcu bola uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8K/31/2016
zo dňa 9.2.2017 ustanovená spoločnosť Insolvency k.s., pričom správca úpadcu listom zo dňa 7.4.2017
oznámil žalovanému, že v súlade s § 45 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v rozhodnom znení (ďalej len „ZoKR“) odstupuje od zmluvy o nájme a zároveň vyzval žalovaného
na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od

zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo
žalovanému doručené dňa 20.4.2017 a týmto dňom tak úpadcovi vznikol voči žalovanému nárok na
vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie od 20.4.2017 do 31.12.2018 vo výške 67.883,21 eura.
Keďže si žalovaný svoju povinnosť nesplnil, správca úpadcu vyhlásil ponukové konanie na podávanie
návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č.
209/2018 dňa 29.10.2018 a dňa 25.2.2019 uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako

postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorej sa žalobca stal vlastníkom predmetnej
pohľadávky, ktorá vznikla titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so všetkými právami,ktoré sa postupovanej pohľadávky týkajú. Uvedenú skutočnosť správca úpadcu oznámil žalovanému
listom zo dňa 4.3.2019.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalovaná pohľadávka nikdy nevznikla,
keďže správca úpadcu (nájomcu) nemal právo od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho je predmetné
odstúpenie od zmluvy neplatné, nemá právne účinky a preto žalovaná pohľadávka neexistuje. Správca
úpadcu v danom prípade od zmluvy odstúpil v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR, ktoré ustanovenie sa
však neaplikuje na nájomné vzťahy, na ktoré je potrebné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR

predstavujúce špeciálne ustanovenie pre zmluvy na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, ktoré boli
uzavreté úpadcom pred vyhlásením konkurzu. V danom prípade správca úpadcu právo odstúpiť od
zmluvy nemal ani zo zákona ani zo zmluvy. Mohol zmluvu jedine vypovedať, čo však neurobil. Zmluva
tak ostala platná a účinná a zanikla až uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá v súlade s § 9 ods. 1
zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“).
Nakoľko žalovaná pohľadávka nevznikla, nemohla byť platne ani postúpená na žalobcu. Žalovaný mal

za to, že predmetná pohľadávka neexistuje, nakoľko nikdy nevznikla. Ak by však súd dospel k opačnému
záveru, žalovaný mal za to, že pohľadávka je premlčaná, keďže na právne vzťahy neupravené zmluvou
je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Právnemu predchodcovi žalobcu
tak mala vzniknúť pohľadávka dňa 20.4.2017 a preto ju mal žalobca uplatniť na súde do 20.4.2019,
avšak žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu až dňa 17.5.2019, v dôsledku čoho sa právo

na zaplatenie žalovanej sumy premlčalo. Žalovaný tiež poukázal na čl. V bod 7, 9 a 10 zmluvy, z ktorých
je zrejmé, že vôľa oboch zmluvných strán bola, aby sa zmluvou založil dlhodobý nájomný vzťah a aby
sa zaplatené nájomné nevracalo ani v prípade, ak celková doba nájmu bude kratšia ako dohodnutá
doba nájmu.

4. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah ďalších
písomných a ústnych vyjadrení strán sporu, ako aj ustálený skutkový stav vyplývajúci z predmetnej
zmluvy o nájme nebytových priestorov a z odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme nebytových
priestorov listom správcu úpadcu zo dňa 7.4.2017, z ktorého vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od
zmluvy v rozsahu nesplnených záväzkov, čo odôvodnil tým, že úpadca pred vyhlásením konkurzu na

jeho majetok uzavrel zmluvu, ktorú už splnil (t.j. dohodnuté nájomné zaplatil úpadca prenajímateľovi
v plnej výške) a prenajímateľ zmluvu splnil čiastočne (t.j. od 1.1.2016 do dnešného dňa umožnil
úpadcovi užívať predmet nájmu), správca v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR odstupuje od
predmetnej zmluvy s tým, že dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na
vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval

prenajímateľa na vrátenie nájomného do 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenia § 132 ods. 1, §
191 ods. 1, § 215 ods. 1, ods. 2, § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 261 ods. 1, ods. 9, § 344, § 345 ods. 1, § 349

ods. 1, § 387 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1, ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., § 45
ods. 1, ods. 4 ZoKR, § 39, § 524 ods. 1, ods. 2, § 525 ods. 1, ods. 2, § 526 ods. 1, ods. 2, § 527 ods.
1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a následne ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný
ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s. ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových
priestorov dňa 10.12.2015, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet

nájmu na dobu určitú od 1.1.2016 do 31.12.2018 a záväzok Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné
za celú dobu nájmu vo výške 100.000,- eur bez DPH, ktoré bolo žalovanému uhradené. Na majetok
spoločnosti Bau3Mex a.s. bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.8.2016, zverejneným
v Obchodnom vestníku č. 152/2016 dňa 8.8.2016, vyhlásený konkurz a následne správca úpadcu listom
zo dňa 7.4.2017 oznámil žalovanému, že podľa § 45 ods. 1 ZoKR odstupuje od zmluvy o nájme, pričom

žalovaného zároveň vyzval na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia
predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené
odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.4.2017. Správca úpadcu vyhlásil
ponukové konanie na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018 a na základe uvedeného dňa 25.2.2019

uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky,
čo správca úpadcu oznámil žalovanému listom zo dňa 4.3.2019. Ako spornú v konaní súd prvej inštancie
vyhodnotil existenciu samotnej pohľadávky, keďže podľa žalovaného bolo odstúpenie správcu úpadcu
od zmluvy o nájme v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR absolútne neplatné, keď žalovaný tvrdil, že nájomnebytového priestoru je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť a preto bolo možné nájom zo
strany správcu úpadcu len vypovedať podľa § 45 ods. 4 ZoKR a naproti tomu žalobca tvrdil, že právna
úprava výpovede podľa § 45 ods. 4 ZoKR nevylučuje právo správcu od zmluvy odstúpiť podľa § 45 ods.

1 ZoKR a špecialita § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva z predmetných ustanovení
a nemá rozumné opodstatnenie. Okrem toho žalobca namietal, že súd má posudzovať odstúpenie
od zmluvy listom ako úkon správcu smerujúci k ukončeniu zmluvy a priznať žalobcovi žalovanú istinu
krátenú o dvojmesačnú výpovednú dobu. Za spornú v konaní súd prvej inštancie považoval aj aplikáciu
obchodnoprávnej úpravy vo vzťahu k premlčaniu pohľadávky, ako aj výklad ustanovení čl. V bod 7, 8

a 10 zmluvy o nájme.

6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi
podnikateľmi, pričom podnikatelia s poukazom na § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka (správne malo
byť uvedené § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka – poznámka odvolacieho súdu) môžu v rámci svojej
podnikateľskej činnosti uzatvárať nielen zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v Obchodnom

zákonníku, ale aj zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v Občianskom zákonníku, kde jedným
z týchto zmluvných typov je aj nájomná zmluva, pričom Občiansky zákonník v rámci osobitných
ustanovení o nájomnej zmluve vo vzťahu k nájmu nebytových priestorov odkazuje na osobitný právny
predpis, a to zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie
ustálil, že vzhľadom na obchodnoprávnu úpravu, ktorá sa na daný prípad aplikuje, je námietka

premlčania vznesená žalovaným bezdôvodná, keďže žaloba bola podaná v štvorročnej premlčacej dobe
v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.

7. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobcu neexistuje a preto nemohla byť ani
predmetom postúpenia súd prvej inštancie ako predbežnú otázku posudzoval predovšetkým platnosť

odstúpenia od zmluvy o nájme podľa § 45 ods. 1 ZoKR listom správcu úpadcu zo dňa 7.4.2017,
doručeným žalovanému dňa 20.4.2017. Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu určitú od 1.1.2016
do 31.12.2018 a bolo možné od nej odstúpiť len v zmysle zákona alebo zmluvy. Predmetnú zmluvu
mohol nájomca ukončiť výpoveďou pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý v zmysle čl.
V bod 5.2 v trojmesačnej výpovednej dobe. Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu mal v tomto

vzťahu osobitné postavenie správca úpadcu s oprávnením nakladať s predmetom nájmu ako majetkom,
ktorý podlieha konkurzu. ZoKR v § 45 umožňuje správcovi úpadcu ukončiť zmluvy uzavreté úpadcom
pred vyhlásením konkurzu, čo bol aj daný prípad, pričom v ods. 1 až 3 upravuje režim odstupovania
od vzájomných zmlúv, ktoré ešte neboli splnené úpadcom alebo druhou stranou alebo boli splnené
len čiastočne a v ods. 4 sú upravené zmluvy dlhodobého charakteru, ktoré môže správca vypovedať

v zákonom určených lehotách, keďže rôzne zákony upravujú minimálnu dĺžku trvania výpovedných
lehôt a umožňujú stranám, aby si ich predĺžili. Ak je predmetom zmlúv záväzok na nepretržitú alebo
opakovanú činnosť, správca je oprávnený vypovedať zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote s tým,
že výpoveď je jednostranný právny úkon, v dôsledku ktorého zaniká záväzok dohodnutý na určitý čas
ex nunc. Správca môže vypovedať zmluvy v tejto lehote bez ohľadu na to, aká lehota je dohodnutá

v zmluve alebo stanovená v zákone, podľa ktorého zmluva vznikla a ktorým sa spravuje a je oprávnený
dať výpoveď aj vtedy, ak zmluva alebo právny predpis výpoveď neumožňuje. V prípade, ak stanovuje
zákon alebo zmluva kratšiu výpovednú lehotu, správca je oprávnený vypovedať zmluvu v tejto lehote.
V súvislosti s predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku konštatoval, že poskytnutie nebytových priestorov úpadcovi na dobu 3 rokov spĺňa podmienku

nepretržitej a opakovanej činnosti, kedy žalovaný úpadcovi plynulo a opakovane poskytol nehnuteľnosti
špecifikované v predmete nájmu na dohodnutý účel. Podľa súdu prvej inštancie mal preto správca
v danom prípade po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, keďže nájom zaťažuje konkurznú podstatu,
vypovedať predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR, keďže
zmluva stanovovala trojmesačnú výpovednú dobu. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s tvrdením

žalovaného, že ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality – lex specialis k všeobecnému
ustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Správca úpadcu v prípade nájomných zmlúv, keďže
ide o nepretržitú a opakovanú činnosť, je oprávnený zmluvu vypovedať s výpovednou dvojmesačnou
lehotou (ak zákon alebo zmluva neustanovuje kratšiu lehotu), ktorá zároveň slúži na ochranu druhej
zmluvnej strany. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že ani správca úpadcu nie je oprávnený

obchádzať zákon tým, že od nájomnej zmluvy odstúpi podľa § 45 ods. 1 ZoKR, v rámci ktorého účinky
zániku zmluvy nastanú okamžite doručením odstúpenia od zmluvy bez rešpektovania dvojmesačnej
výpovednej lehoty danej na ochranu druhej zmluvnej strany v zmysle špeciálneho ustanovenia § 45 ods.
4 ZoKR. Súd prvej inštancie preto posúdil predmetné odstúpenie správcu úpadcu listom zo dňa 7.4.2017podľa § 45 ods. 1 ZoKR ako neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a na doplnenie uviedol,
že nemohol predmetné podanie označené ako odstúpenie od zmluvy s predmetným obsahom posúdiť
ako úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy s účinkami ako pri výpovedi a skrátiť pohľadávku žalobcu

odvojmesačnénájomné,keďžezgramatického,akoajlogickéhovýkladutohtopodaniapodľasúduprvej
inštancie jednoznačne vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy o nájme podľa § 45 ods. 1 ZoKR
a tieto dôvody ukončenia zmluvy nemôže súd svojvoľne meniť a subsumovať pod § 45 ods. 4 ZoKR.
Správca úpadcu mohol kedykoľvek až do ukončenia zmluvy uplynutím času dňa 31.12.2018 zmluvu
vypovedať v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR, čo však neurobil. Za danej situácie nemôže byť žalovanému

na ťarchu, že správca úpadcu po vyhlásení konkurzu nepostupoval v zmysle odbornej starostlivosti
zverenej mu zákonom v zmysle príslušného ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR. Vzhľadom na uvedené je
podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že predmetná pohľadávka neexistovala a preto ju nebolo
možnépostúpiť,čomávplyvnaaktívnuvecnúlegitimáciužalobcu,ktorápodľasúduprvejinštancienieje
daná a pre vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobu zamietol. Nad rámec uvedeného súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku doplnil, že absolútne neplatná je časť nájomnej zmluvy, podľa ktorej

má nájomca uhradiť zmluvnú pokutu pre výkon práva (čl. V bod 8), resp. zmluvné pokuty vznikajúce po
vyhlásení konkurzu pre rozpor so zákonom alebo v prípade ktorej by prenajímateľ nebol povinný vrátiť
nájomcovi zaplatenú odplatu (čl. V body 9, 10), ak by správca úpadcu po vyhlásení konkurzu vypovedal
zmluvu podľa § 45 ods. 4 ZoKR. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade
s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný,

vznikol mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a odvolacím návrhom sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne

a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania, ako aj odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní
uviedol, že podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie správne vysporiadal jednak s námietkou premlčania
nároku, ako aj s ostatnými námietkami žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, avšak podľa
mienky žalobcu súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy
odstúpením správcu konkurznej podstaty, dôsledkom čoho je podľa žalobcu nesprávny výrok súdu

o zamietnutí žaloby v celom rozsahu. Presvedčenie o nesprávnosti právnych a skutkových úvah súdu
prvej inštancie smerujúcich k zjavne nesprávnemu rozhodnutiu o zamietnutí žaloby žalobca v odvolaní
zdôvodnil tým, že v posudzovanej veci nebolo sporné, že spoločnosť Bau3Mex a.s. (úpadca) zaplatila
pred uzatvorením zmluvy celú výšku nájmu 100.000,- eur, pričom ku dňu vyhlásenia konkurzu (8.8.2016)
a ku dňu odstúpenia správcu konkurznej podstaty od zmluvy (7.4.2017) nájomný vzťah ešte trval, t.j.

úpadca ešte nemal poskytnutý nájom nehnuteľnosti zo zmluvy v celom rozsahu napriek tomu, že sám
svoje povinnosti zo zmluvy v celom rozsahu splnil (zaplatil nájomné). Vzhľadom na túto skutkovú situáciu
správca konkurznej podstaty postupoval v zmysle zákonom predpokladanej dispozície § 45 ods. 1 ZoKR
a od zmluvy odstúpil. Z citovaného ustanovenia právnej normy podľa žalobcu niet pochýb o tom, že táto
predpokladá práve skutkovú situáciu, ktorá v danom prípade nastala (úpadca svoje záväzky už splnil,

protistrana ešte nesplnila alebo ich splnila čiastočne). Preto správca konkurznej podstaty Bau3Mex a.s.
postupoval pri odstúpení od zmluvy dôverujúc v dikciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré nevylučovalo
jeho aplikáciu pre prípad, že by bol správca konkurznej podstaty oprávnený ukončiť zmluvný vzťah
aj z iného právneho dôvodu ako na základe § 45 ods. 1 ZoKR. Žalobca ako postupník pohľadávky
rovnako mal za to, že toto zákonné ustanovenie, vo svojej podstate predpokladajúce presne situáciu, ku

ktorej v danom prípade došlo, musí byť rešpektované a aplikované a z tohto dôvodu voči žalovanému
pohľadávku uplatnil. Súd prvej inštancie však rozhodol tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že nakoľko
správcakonkurznejpodstatymoholzmluvuvypovedaťvzmysle§45ods.4ZoKR,takpodľanázorusúdu
prvej inštancie bola touto skutočnosťou vylúčená možnosť odstúpiť od zmluvy v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR
a podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má toto vyplývať zo vzťahu špeciality § 45 ods. 4 ZoKR

voči § 45 ods. 1 ZoKR. Podľa žalobcu je takéto odôvodnenie súdu zjavne nesprávne, vzťah špeciality §
45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva nielen zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale ani
zprávnejteóriečijudikatúry(dokoncaajrozsudokOSTrenčínsp.zn.39Cb/36/2011,naktorýpoukazoval
žalovaný, rieši presne opačnú situáciu, ako tomu bolo v tomto prípade) a pre takýto právny záver ani
neexistuježiadenrozumnýdôvod.Akbyskutočneaplikácia§45ods.1ZoKRnaprieksplneniudispozície

tejto normy nemala prichádzať do úvahy z dôvodu, že je možné vypovedanie zmluvy v zmysle § 45
ods. 4 ZoKR, tak by to podľa žalobcu bolo nepochybne takto v zákone ustanovené. Súd prvej inštancie
si však vyvodil takéto pravidlo o špecialite výpovede zmluvy voči odstúpeniu od zmluvy svojvoľne, bez
akejkoľvek opory v zákone. Podľa názoru žalobcu neexistuje ani žiadny rozumný dôvod pre právnynázor, že pokiaľ skutkové okolnosti a na tieto existujúca právna úprava umožňuje aj odstúpenie od
zmluvy a súčasne aj výpoveď zmluvy (pre rôzne skutkové okolnosti), tak aby si zmluvná strana, ktorá
má právo zmluvu aj vypovedať a aj od nej odstúpiť, nemohla v takom prípade vybrať spôsob ukončenia

zmluvy. Právo odstúpiť od zmluvy predsa nezaniká tým, že je súčasne možné odstupujúcim pre iné
dôvody zmluvu vypovedať. Podľa názoru žalobcu vzťah špeciality § 45 ods. 1 a 4 ZoKR nie je možné
ani pri najlepšej vôli vyvodiť žiadnym právno-teoretickým spôsobom. Vzťah špeciality medzi právnymi
normami tej istej právnej sily (v danom prípade ustanoveniami rôznych odsekov jedného paragrafu
zákona) možno vyvodiť za toho predpokladu, že špeciálne ustanovenie upravuje voči všeobecnejšiemu

ustanoveniu situáciu skutkovo zásadne totožnú, avšak do obsahu špecifickejšiu. Ak však ustanovenia
zákona rovnakej právnej sily upravujú skutkovo celkom rôzne situácie s celkom rôznymi právnymi
následkami (v danom prípade možnosť odstúpenia od zmluvy a možnosť jej výpovede), ich vzťah
špeciality nemožno vyvodiť ani pri najlepšej vôli, upravujú totiž úplne iné právne následky (odstúpenie
od zmluvy, výpoveď zmluvy) rôznych právnych skutočností (zmluva na nepretržité plnenie a zmluva,
kde už bolo plnené, ale k protiplneniu ešte nedošlo). Vylúčiť preto možnosť odstúpenia od zmluvy

napriek tomu, že podmienky pre vznik tohto práva v zmysle zákona vznikli iba preto, že existujú aj
podmienky pre uplatnenie iného práva (výpoveď zmluvy), tak podľa žalobcu jednoducho nie je právne
možné, takéto právne posúdenie dotknutých ustanovení zákona je svojvoľné a právne očividne celkom
nesprávne. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o špecialite práva vypovedať zmluvu
v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR voči právu od zmluvy odstúpiť v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR je v rozhodovacej

praxi absolútne nóvum, nie je možné nájsť jediné súdne rozhodnutie súdu ktoréhokoľvek stupňa, ktoré
by existenciu takéhoto v zákone neexistujúceho pravidla konštatovalo. Reagujúc na prezentovanie
predbežného právneho názoru prvostupňovým súdom na pojednávaní žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu argumentoval aj tým, že pokiaľ súd má za to, že medzi § 45 ods. 1 ZoKR a § 45
ods. 4 ZoKR existuje vzťah špeciality vylučujúci aplikáciu § 45 ods. 1 ZoKR pre možnosť súčasnej

aplikácie § 45 ods. 4 ZoKR, tak mal súd odstúpenie správcu konkurznej podstaty v zmysle § 45 ods.
1 ZoKR považovať čo do obsahu za úkon smerujúci k ukončeniu nájomného vzťahu a preto ho mal
považovať za vypovedanie zmluvy. Súd prvej inštancie sa ani s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil
majúc za to, že správcom konkurznej podstaty vykonaný úkon odstúpenia od zmluvy bol takto správcom
konkurznej podstaty nazvaný a konkrétnym zákonným ustanovením odôvodnený a preto súd takýto

úkon musí považovať za absolútne neplatný a nemôže ho považovať za výpoveď zmluvy podľa § 45
ods. 4 ZoKR. Ani s týmto dôvodením súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje ho za
právnenesprávny,nakoľkoideonázorrozpornýsdobrýmimravmiapoctivýmobchodnýmstykom,akoaj
duchomzákonaajehoúčelomapretojepodľažalobcuaplikačneneprípustný.Podľanázoružalobcumal
súd prvej inštancie vychádzať z obsahu právneho úkonu uskutočneného správcom konkurznej podstaty

(ukončeniezmluvy),aniezjehoformyamalhopovažovaťzavýpoveďpredmetnéhonájomnéhopomeru
a mal priznať žalobcovi v tomto konaní nárok znížený o výšku nájomného za výpovednú dobu.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 23.2.2021,
v ktorom uviedol, že v prvom rade sa plne stotožňuje s odvolacím návrhom žalobcu, ktorý sa v závere

svojho odvolania domáha zamietnutia žaloby. Žalovaný nesúhlasí s odvolacou argumentáciou žalobcu,
pričom podľa jeho názoru by sa ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR samozrejme dalo aplikovať na danú
skutkovú situáciu, avšak len za podmienky, že by zároveň neexistovala právna úprava obsiahnutá
v ustanovení § 45 ods. 4 ZoKR, ktoré upravuje užšiu oblasť právnych vzťahov, konkrétne zmluvy,
ktorých predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej

činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Lex specialis derogat legi generali je základný princíp pochádzajúci
z rímskeho práva a znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu
všeobecnú. Výkladom ustanovení § 45 ods. 1, ods. 4 ZoKR nie je možné dospieť k inému záveru ako
k tomu, ktorý bol uvedený v napadnutom rozsudku. Zmluva o nájme nebytových priestorov na obdobie
3 rokov nepochybne predstavuje záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, resp. záväzok

zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a z toho dôvodu bol správca konkurznej podstaty
Bau3Mex a.s. oprávnený zmluvu len vypovedať, nie od nej odstúpiť. Pokiaľ žalobca argumentuje, že
on aj správca konkurznej podstaty Bau3Mex a.s. postupovali vo viere v dikciu § 45 ods. 1 ZoKR, tak
túto argumentáciu považuje žalovaný za scestnú, nakoľko ustanovenia právnych predpisov je potrebné
vykladať v ich vzájomnej súvislosti. Rovnako žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že

dôvodenie súdu prvej inštancie vzťahom špeciality § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR nevyplýva
nielen zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale ani z právnej teórie či judikatúry. Podľa žalovaného
špecialita § 45 ods. 4 ZoKR vyplýva priamo z textu a systematického zaradenia tohto ustanovenia,
keďže upravuje ukončovanie užšej množiny zmluvných vzťahov ako ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR,ktoré sa týka akejkoľvek zmluvy o vzájomnom plnení. Podľa žalovaného je nesprávna aj odvolacia
argumentácia žalobcu, v zmysle ktorej právo odstúpiť od zmluvy nezaniká tým, že je súčasne možné
odstupujúcim pre iné dôvody zmluvu vypovedať, nakoľko uvedené je nepochopením a popretím princípu

lex specialis derogat legi generali, v zmysle ktorého existencia špeciálneho ustanovenia (§ 45 ods.
4 ZoKR) vylučuje aplikáciu všeobecného ustanovenia (§ 45 ods. 1 ZoKR), v dôsledku čoho podľa
žalovaného odstúpenie od zmluvy v danom prípade neprichádzalo do úvahy. Žalovaný nepovažuje za
správnu ani odvolaciu argumentáciu žalobcu, podľa ktorej mal súd prvej inštancie považovať odstúpenie
od zmluvy za vypovedanie zmluvy, nakoľko k výkladu právneho úkonu je možné a potrebné pristúpiť

výlučne v prípade, ak o jeho obsahu vznikne pochybnosť z hľadiska určitosti alebo zrozumiteľnosti, čo
sa však netýka tohto prípadu, pretože list zo dňa 7.4.2017 je nazvaný „Odstúpenie od Zmluvy o nájme
nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015“; správca v liste cituje § 45 ods. 1 ZoKR; v nadväznosti na
citáciu § 45 ods. 1 ZoKR správca explicitne uvádza, že odstupuje od zmluvy; ďalej správca uvádza,
že dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na vydanie časti zaplateného
nájomného, teda uvádza účinky odstúpenia, nie účinky výpovede (napr. plynutie výpovednej doby).

Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že právny úkon správcu bol absolútne určitý a zrozumiteľný
a jeho obsahom nebola výpoveď zmluvy, ale odstúpenie od zmluvy. Ak by aj správca mal vôľu zmluvu
vypovedať(čonemal),nemoholbysúdnatútojehovôľuprihliadnuť,keďžebybolavrozporesjazykovým
vyjadrením vykonaného právneho úkonu. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaný
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny v celom rozsahu a preto navrhuje, aby ho odvolací

súd potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

10. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 15.3.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzhľadom
na upozornenie žalovaného na zjavnú chybu v písaní v podanom odvolaní uviedol, že samozrejme
sa domáha zmeny napadnutého rozsudku, a teda priznania žalovanej pohľadávky spolu s jej

príslušenstvom tak, ako to vyplýva z celého obsahu odvolania žalobcu. Žalobca netvrdí, že interpretačná
metóda aplikácie práva o uprednostnení špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou v prípade ich
konfliktu v aplikácii práva neexistuje, ale tvrdí, že § 45 ods. 4 ZoKR nie je špeciálnou právnou úpravou
voči § 45 ods. 1 ZoKR, a to preto, že akákoľvek právna úprava nie je špeciálnou voči akejkoľvek právnej
úprave podľa úplnej ľubovôle interpretujúceho, ale je špeciálnou voči úprave všeobecnej iba za toho

predpokladu, že upravuje tú istú skutkovú situáciu ako všeobecná úprava, iba špecifickejšie. Podľa
žalobcu je logicky možné, že bude existovať zmluva, od ktorej je možné v zmysle § 45 ods. 1 ZoKR
odstúpiť, bude existovať zmluva, ktorú bude možné v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR vypovedať a môže
existovať nevyhnutne aj zmluva (ako sa to stalo v posudzovanom prípade), kde existujú ako podmienky
pre vznik práva na odstúpenie od nej, tak aj podmienky (iné skutkové okolnosti) pre existenciu práva

na jej výpoveď, čo však samo osebe neznamená, že keď je možné zmluvu vypovedať, tak od nej
nie je možné odstúpiť a naopak. Ďalej žalobca uviedol, že tak ako žalovaný spolu s prvostupňovým
súdom tvrdia špecialitu § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR by sa dal tvrdiť aj presný opak, t.j. že
právo odstúpiť od zmluvy vylučuje právo zmluvu vypovedať a preto žalobca zdôraznil, že pokiaľ zákon
stanovuje rôzne právne následky pre rôzne skutkové predpoklady, tak pre súčasné splnenie oboch

skutkových predpokladov súčasne s dvoma možnými právnymi dôsledkami (právo odstúpenia, ako aj
právo výpovede) nie je možné konštatovať vzťah špeciality a za takej situácie sa ani nedá rozumne
dovodiť, ktorá situácia má byť špeciálnou voči ktorej. Podľa žalobcu niet sporu o tom, že správca chcel
zmluvu ukončiť a dôsledkom jeho úkonu smerujúceho k ukončeniu zmluvy bolo nesporne to, že správca
konkurznej podstaty, resp. úpadca nebytové priestory vôbec nevyužíval a došlo aj k reálnemu ukončeniu

vzájomného plnenia a tak mal súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu postupovať tak, že by právny
úkon správcu konkurznej podstaty interpretoval podľa obsahu, a nie podľa formy, a teda pokiaľ má
byť jediným právne možným spôsobom ukončenia zmluvy v danom prípade jej výpoveď, tak mal úkon
správcu konkurznej podstaty smerujúci k ukončeniu zmluvy aj takto právne charakterizovať, nakoľko
opačný postup je formalisticky a vo svojom dôsledku nespravodlivý.

11. Žalovaný v odvolacej duplike zo dňa 29.3.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že argumentácia žalobcu v neprospech špeciality ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vo vzťahu k § 45
ods. 1 ZoKR nie je správna, nakoľko špecialita § 45 ods. 4 ZoKR vyplýva z jeho systematického
zaradeniazaodseky1až3,ktoréupravujúmožnosťzmluvnýchstránodstúpiťodtakejzmluvy,ktoráešte

nebola jednou, druhou alebo oboma zmluvnými stranami splnená. Ak by však šlo o zmluvu, predmetom
ktorej je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti
alebo strpieť určitú činnosť, správca môže podľa žalovaného takúto zmluvu ukončiť výlučne formou
výpovede, a to bez ohľadu na to, či a v akom rozsahu táto bola zmluvnými stranami splnená. Špecialitaustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR podľa žalovaného vyplýva tiež z dôvodovej správy k ustanoveniu §
45 ZoKR, kde sa uvádza: „V odseku 4 sa upravujú zmluvy dlhodobejšieho charakteru, ktoré môže
správca vypovedať v zákonom určených lehotách, keďže rôzne zákony upravujú minimálnu dĺžku trvania

výpovedných lehôt a umožňujú stranám, aby si ich zmluvne predĺžili.“, ako aj z odbornej literatúry (Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, B. Pospíšil, Wolters Kluwer s.r.o., Bratislava 2012), kde sa
uvádza, že „Pokiaľ ide o zmluvy, ktorých predmetom sú opakované plnenia, resp. opakované činnosti,
uzatvárajú sa na vopred určené alebo neurčené obdobie a z toho dôvodu sa ukončujú výpoveďou,
tieto možno vypovedať vždy v dvojmesačnej lehote, napriek tomu, čo bolo v zmluve dohodnuté, resp.

čo upravuje zákon, podľa ktorého bola takáto zmluva uzavretá. V prípade, ak zmluva alebo zákon
upravuje kratšiu výpovednú lehotu, možno zmluvu ukončiť výpoveďou v takejto kratšej lehote.“. Z vyššie
uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že správca konkurznej podstaty úpadcu v danom prípade mohol
zmluvu o nájme jedine vypovedať a pokiaľ tak neurobil, zmluva zanikla až uplynutím času, na ktorý
bola dohodnutá a žalovaná pohľadávka tak nikdy nevznikla. Žalovaný v odvolacej duplike spochybnil
pravdivosť tvrdenia žalobcu o reálnom ukončení vzájomného plnenia po uskutočnení ukončenia zmluvy,

nakoľko žalovaný tvrdí, že ako prenajímateľ až do uplynutia zmluvne dohodnutej doby nájmu do
prenajatých priestorov žiadnym spôsobom nezasahoval ani neumožnil ich užívanie žiadnej tretej osobe,
pričom z právneho hľadiska je irelevantné, či nájomca prenajatý priestor skutočne užíva alebo nie;
nájomca si nájomnou zmluvou platí za možnosť priestor užívať a prenajímateľ sa zaväzuje mu to
umožniť.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po preskúmaní obsahu spisu
a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Zo znenia § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

14. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a

2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom
zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a
týmto zákonom.

16. Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje

zmluva alebo tento alebo iný zákon.

17. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla
plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v
zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od

zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

18. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

19. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

21. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.22. Podľa § 45 ods. 1 ZoKR ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení,
ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila

alebo zmluvu splnila len čiastočne, správca môže požadovať splnenie zmluvy alebo môže od zmluvy
odstúpiť. Ak druhá zmluvná strana zmluvu o vzájomnom plnení už čiastočne splnila, správca môže od
zmluvy odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov.

23. Podľa § 45 ods. 2 ZoKR ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom

plnení, ktorú druhá zmluvná strana už splnila, avšak úpadca v čase vyhlásenia konkurzu zmluvu ešte
nesplnil alebo zmluvu splnil len čiastočne, druhá zmluvná strana môže od zmluvy v rozsahu úpadcom
nesplnených záväzkov odstúpiť; nároky druhej zmluvnej strany z odstúpenia od zmluvy však možno v
konkurze uplatniť len prihláškou ako podmienenú pohľadávku.

24. Podľa § 45 ods. 3 ZoKR ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení,

ktorúúpadcaanidruházmluvnástranavčasevyhláseniakonkurzueštenesplnilialeboktorúsinavzájom
splnili len čiastočne, správca, ako aj druhá zmluvná strana môže od zmluvy v rozsahu ešte navzájom
nesplnených záväzkov odstúpiť; nároky druhej zmluvnej strany z odstúpenia od zmluvy však možno v
konkurze uplatniť len prihláškou ako podmienenú pohľadávku.

25. Podľa § 45 ods. 4 ZoKR ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu, ktorej predmetom
je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo
strpieť určitú činnosť, správca môže zmluvu vypovedať v dvojmesačnej výpovednej lehote, ak mu zo
zákona alebo zo zmluvy nevyplýva kratšia lehota na vypovedanie tejto zmluvy; zmluvu môže správca
vypovedať aj v prípade, že bola dohodnutá na určitý čas. Zmluvu o nájme bytu môže správca vypovedať

len za podmienok ustanovených Občianskym zákonníkom. Toto ustanovenie sa nepoužije na zmluvy
uzatvorené podľa Zákonníka práce.

26. Podľa čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

27. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

28. Podľa čl. 15 ods. 1 Základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej
úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

29. Podľa čl. 15 ods. 2 Základných princípov CSP žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

30. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

31. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

33. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

34. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

35. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.36. Podľa § 187 ods. 2 CSP dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd.

37. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

38. Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak

zákon neustanovuje inak.

39. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

40. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

41. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

42. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou doručenou súdu dňa 17.5.2019 sa žalobca domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 67.883,21 eura s úrokom z omeškania vo

výške 9% ročne zo sumy 67.883,21 eura od 21.4.2017 do zaplatenia a s paušálnou náhradou nákladov
spojenýchsuplatnenímpohľadávkyvovýške40,-eur,atoztitulubezdôvodnéhoobohateniažalovaného
získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol.

43. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie

o obchodnoprávnom charaktere právneho vzťahu, z ktorého má vyplývať žalobný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, v nadväznosti na čo je následne správna i právna kvalifikácia realizovaná
súdom prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu žalovaným uplatnenej námietky premlčania podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdoV/2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002),

podľa ktorého „Občiansky zákonník upravuje v § 107 premlčanie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, a to ustanovením dĺžky premlčacej doby (dvojročnej subjektívnej a trojročnej, resp.
desaťročnej objektívnej), ako aj začiatku plynutia premlčacej doby. Premlčanie práva na vrátenie
plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne.
Ustanovuje, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Začiatok plynutia

premlčacej doby je tak viazaný len na objektívnu skutočnosť. Toto ustanovenie je vo vzťahu k
ustanoveniu § 107 OZ ustanovením špeciálnym, ktoré upravuje premlčanie len jedného druhu
bezdôvodného obohatenia – bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy.
Pre ustanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť ustanovenie
§ 394 ods. 2 OBZ. Obchodný zákonník pre právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy žiadnu osobitnú

premlčaciu dobu neustanovuje. Neustanovuje ju však ani Občiansky zákonník v ustanovení § 107.
Týmto ustanovením sa začiatok plynutia a dĺžka premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
spravuje len vtedy, ak ho iný zákon neupravuje inak.... Keďže Obchodný zákonník premlčanie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je
možné, vzhľadom na § 1 ods. 2 OBZ, použiť na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 OZ. Platí

to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej doby i pre určenie jej dĺžky. Z uvedených dôvodov sa
právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy premlčuje v štvorročnej premlčacej
dobe podľa § 397 OBZ, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.“44. Súd prvej inštancie prejudiciálne riešil otázku platnosti odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme
nebytových priestorov realizovaného zo strany právneho predchodcu žalobcu s odkazom na § 45 ods.
1 ZoKR listom zo dňa 7.4.2017 doručeným žalovanému dňa 20.4.2017, pričom sa stotožnil s obsahom

procesnej obrany žalovaného a konštatoval neplatnosť tohto jednostranného právneho úkonu podľa §
39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že poskytnutie nebytových priestorov úpadcovi na dobu 3 rokov
spĺňa podmienku nepretržitej a opakovanej činnosti a preto mal správca v danom prípade vypovedať
predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle § 45 ods. 4 ZoKR. Súd prvej inštancie
sa zároveň stotožnil s tvrdením žalovaného, že ustanovenie § 45 ods. 4 ZoKR je vo vzťahu špeciality –

lex specialis k všeobecnému ustanoveniu § 45 ods. 1 ZoKR ako lex generalis. Odvolací súd sa s týmto
právnym názorom súdu prvej inštancie a žalovaného nestotožňuje. Niet pochýb o tom, že ustanovenie
§ 45 ZoKR upravuje prípady a podmienky, za ktorých správca úpadcu je oprávnený realizovať
odstúpenie od zmluvy alebo vypovedanie zmluvy uzavretej úpadcom pred vyhlásením konkurzu, pričom
v ustanoveniach § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZoKR upravuje rôzne skutkové situácie možnosti odstúpenia
od zmluvy o vzájomnom plnení a v ustanovení § 45 ods. 4 ZoKR upravuje možnosť vypovedania

zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať
sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia § 45
ZoKR je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy
vprípadeakejkoľvekzmluvyovzájomnomplnenízasplnenianiektorejzoskutkovýchpodstátuvedených
v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť výpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej

predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti
alebo strpieť určitú činnosť. Ustanovenie § 45 ZoKR, nadpísané ako „Vypovedanie alebo odstúpenie od
zmluvy“, nepochybne reflektuje na dôsledok vyhláseného konkurzu, kedy správca preberá dispozíciu
nad majetkom konkurznej podstaty a tiež preberá správu všetkých právnych vzťahov vzniknutých pred
vyhlásením konkurzu, ktoré v čase vyhlásenia konkurzu ešte neboli ukončené a v tomto právnom

prostredí upravuje podmienky a spôsoby ukončenia takýchto právnych vzťahov správcom úpadcu nad
rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo inými právnymi predpismi ako ZoKR. Tieto
pravidlá nastolené ZoKR teda nenahrádzajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú, pričom
majú kogentnú povahu. Odvolací súd zastáva názor, že len zo samotného zaradenia ustanovenia
o možnosti výpovede za ustanovenia o možnostiach odstúpenia od zmluvy nie je možné bez ďalšieho

odvodiť žalovaným prezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše nepochybné, že ide o právnu úpravu
dvoch úplne odlišných právnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu zmluvy (odstúpenie od zmluvy
a výpoveď zmluvy) za odlišných zákonom predpokladaných skutkových okolností. Odvolací súd sa
nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného, že špecialita ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vyplýva
z dôvodovej správy k ustanoveniu § 45 ZoKR a zo žalovaným citovanej odbornej literatúry, nakoľko

z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená a súdom prvej inštancie bez ďalšieho akceptovaná
zásada špeciality, ako ani striktný imperatív pre správcu vo vzťahu k voľbe právneho prostriedku
smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu, ale predmetné zákonné ustanovenie vo svojej podstate
len upravuje a vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých správca úpadcu môže nad rámec iných
možností pristúpiť buď k odstúpeniu od zmluvy alebo k vypovedaniu zmluvy, pričom voľba konkrétneho

jednostrannéhoprávnehoúkonuanáslednéposudzovanieotázkyjehoplatnostisúvďalšomplnezávislé
od konkrétnych okolností konkrétnej právnej kauzy, ktoré je nevyhnutné posudzovať komplexne a vo
všetkých súvislostiach. V neposlednom rade je nutné uviesť, že právny poriadok v žiadnom prípade
nevylučuje,abyvprípadejednejzmluvymohlodôjsťtakkodstúpeniuodzmluvy,akoajkjejvypovedaniu,
ale pre posudzovanie platnosti takýchto jednostranných právnych úkonov je vždy podstatná len tá

skutočnosť, či boli naplnené zákonné alebo zmluvné podmienky pre ich platné uskutočnenie. Opačný
výklad by bol neudržateľný nielen z hľadiska logického a rozumného usporiadania vzťahov, ale aj
z hľadiska ústavnej konformnosti. Navyše, súd prvej inštancie ani žiadnym relevantným spôsobom
nezdôvodnil, z akého dôvodu by ustanovenie upravujúce možnosť výpovede malo mať vzťah špeciality
k ustanoveniu upravujúcemu možnosť odstúpenia od zmluvy a ani nezdôvodnil, z akého dôvodu

považoval za ustanovenie všeobecnej povahy ustanovenie § 45 ods. 1 ZoKR upravujúce právny inštitút
odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení, ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu
v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila alebo zmluvu splnila len čiastočne. Zároveň je nutné zo
strany odvolacieho súdu vytknúť súdu prvej inštancie, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal
medzi stranami nespornou skutočnosťou týkajúcou sa osobitnej okolnosti danej kauzy vo vzťahu

k úhrade plnej výšky nájomného zo strany úpadcu žalovanému za celé obdobie doby nájmu ešte pred
reálnym splnením záväzku zo strany prenajímateľa, čo je zrejmé z čl. IV bod 4.1. predmetnej zmluvy
o nájme nebytových priestorov a nezaoberal sa ani vplyvom tejto osobitnej okolnosti na posudzovanie
platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy realizovaného správcom úpadcu. V kontexte vyššieuvedeného sa súd prvej inštancie v súvislosti s aplikovaním ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR vôbec
nezaoberal skutočnosťou, že v nadväznosti na vyššiu uvádzanú osobitnú okolnosť danej kauzy išlo
v danom prípade síce na strane prenajímateľa o plnenie záväzku na opakovanú činnosť súvisiacu

s poskytovaním nebytových priestorov ako predmetu nájmu, ale zo strany nájomcu – úpadcu bola
povinnosť zaplatiť nájomné za celú dohodnutú dobu nájmu už v celosti splnená, čo by zodpovedalo
dikcii ustanovenia § 45 ods. 1 ZoKR a čím v konečnom dôsledku strana žalobcu aj zdôvodňovala
postupsprávcuúpadcuvsúvislostisukončenímzmluvnéhovzťahusprenajímateľom.Vdôsledkuvyššie
uvedených skutočností je odvolací súd nútený konštatovať, že napadnutý rozsudok nedáva žiadnu

náležitú odpoveď na jednu z podstatných argumentačných línií procesného útoku žalobcu. Odvolací
súd súčasne poukazuje na to, že právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit
curia a v tejto súvislosti je nutné súdu prvej inštancie tiež vytknúť, že sa po ustálení svojho záveru
vo vzťahu k predbežnej otázke o neplatnosti odstúpenia od zmluvy už ďalej dôsledne nezaoberal
naplnením dikcie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka, keďže niet pochýb o tom, že
predmetom žalobného nároku je zaplatenie istiny z príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia,

pričom žalobca už v podaní zo dňa 3.9.2019 (č.l. 34 súdneho spisu) uvádzal, že prenajatý nebytový
priestor užíval len čiastočne a zo strany prenajímateľa nebol poskytnutý celý nájom v zmysle zmluvy.
Súd prvej inštancie sa však týmto skutkovým tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, nevyužil v tomto
smere možnosť aplikácie ustanovenia § 150 ods. 2 CSP požiadaním strán sporu o ďalšie skutkové
tvrdenia za účelom zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností a následne neposudzoval otázku

dôvodnosti alebo nedôvodnosti uplatňovaného žalobného nároku titulom bezdôvodného obohatenia aj
z tohto žalobcom tvrdeného aspektu, v dôsledku čoho odvolaním dotknuté rozhodnutie nezodpovedá
vo svojej podstate ani zásade spravodlivosti. V dôsledku nenáležito prijatého záveru o neplatnosti
odstúpenia správcu úpadcu od predmetnej zmluvy bez zohľadnenia všetkých konkrétnych okolností
daného prípadu sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal samotnou výškou uplatneného žalobného

nároku, ako aj s tým spojenou otázkou ustálenia dátumu reálneho ukončenia plnenia záväzku zo strany
prenajímateľa a ukončenia prijímania tohto plnenia zo strany nájomcu.

45. Po dôslednom posúdení obsahu spisu, priebehu konania predchádzajúceho vyhláseniu
napadnutého rozsudku, ako aj obsahu napadnutého rozsudku, odvolania žalobcu a následných

vyjadrení strán sporu odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené dospel k jednoznačnému záveru
o dôvodnosti odvolania žalobcu v časti, ktorou namietal nesprávnosť posúdenia otázky platnosti/
neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením správcu konkurznej podstaty, ktoré posúdenie aj odvolací
súd v kontexte vyššie uvedeného považuje za nesprávne, resp. za minimálne predčasné, keďže súd
prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní a zdôvodnení svojho rozhodnutia v podstate obmedzil len

na aplikovanie ním ustáleného záveru o špeciálnom vzťahu § 45 ods. 4 ZoKR voči § 45 ods. 1 ZoKR
bez toho, aby sa dôsledne zaoberal všetkými podstatnými konkrétnymi okolnosťami danej kauzy, a
to predovšetkým dôsledným vyhodnotením skutkovej situácie existujúcej v danom prípade v čase
uskutočnenia sporného jednostranného právneho úkonu správcom úpadcu. V nadväznosti na vyššie
uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s tou časťou argumentácie žalobcu, ktorou namietal nesprávnosť

vylúčenia možnosti odstúpenia od zmluvy za existencie podmienok pre vznik tohto práva v zmysle
zákona iba z dôvodu existencie podmienok pre uplatnenie iného práva (výpoveď zmluvy). Vo vzťahu
k zmätočnému odvolaciemu návrhu obsiahnutému v odvolaní žalobcu a nesúladnému s ostatným
obsahom predmetného odvolania, ktorý odvolateľ následne upravil v rámci svojej odvolacej repliky,
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 381 CSP, podľa ktorého odvolací súd nie je viazaný odvolacím

návrhom.

46. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že napadnutý rozsudok zároveň vykazuje
znaky nepreskúmateľnosti aj vo vzťahu k bodu 38 jeho odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie len
konštatoval absolútnu neplatnosť časti nájomnej zmluvy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia tohto

svojho záveru, v dôsledku čoho táto otázka predstavuje ďalšiu oblasť, s ktorou sa súd prvej inštancie
bude musieť v ďalšom konaní dôsledne vysporiadať.

47. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa nedostatočného vysporiadania sa
so všetkými aspektmi majúcimi vplyv na dôsledné posúdenie tak súdom prvej inštancie správne

identifikovanej prejudiciálnej otázky, ako aj na dôsledné posúdenie samotného žalobného nároku
uplatňovaného titulom bezdôvodného obohatenia a tiež s poukazom na nedostatky odôvodnenia
napadnutého rozsudku nedávajúceho relevantné odpovede na všetky otázky podstatné pre daný
spor, ktoré by bolo objektívne možné považovať za náležité, zrozumiteľné a presvedčivé zdôvodnenierozhodnutiasúduminimálnevovzťahukukonkrétnymskutkovýmzisteniamvyplývajúcimzobsahuspisu
vrátane ich náležitého vyhodnotenia a následného podradenia pod príslušné zákonné ustanovenia,
odvolací súd ustálil záver, že vyššie uvádzané skutočnosti vo svojom súhrne zakladajú opodstatnenosť

záveru odvolacieho súdu o nutnosti zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti
a o potrebe vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolacím súdom
konštatovaný záver je daný predovšetkým tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal komplexne a vo
vzájomnej súvislosti so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre rozhodnutie vo veci
samej vo vzťahu k riešeniu prejudiciálnej otázky platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením

realizovaným zo strany správcu úpadcu; napriek zákonnej možnosti aplikovania postupu podľa § 150
ods.2CSPnepožiadalstranysporuoďalšieskutkovétvrdeniavovzťahukuskutočnostiamspodstatným
a rozhodujúcim významom pre meritórne rozhodnutie vo veci samej v súvislosti s uplatneným nárokom
z titulu bezdôvodného obohatenia za aplikácie ustanovení § 451 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka;
v napadnutom rozsudku absentuje náležité, presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie podstatných
skutočností a okolností daného prípadu, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku

skutočnostiam s podstatným významom pre meritórne rozhodnutie vo veci obsahuje v podstate len
čiastočné závery vychádzajúce z premisy o špecialite ustanovenia § 45 ods. 4 ZoKR voči ustanoveniu §
45 ods. 1 ZoKR, a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska komplexného posúdenia dôvodnosti/
nedôvodnosti uplatneného nároku ani nie je možné podrobiť relevantnému odvolaciemu prieskumu;
vo vzťahu ku konštatácii o absolútnej neplatnosti časti zmluvy o nájme nebytových priestorov riadne

odôvodnenie absentuje úplne, čo vo svojej podstate znemožňuje nielen riadny odvolací prieskum, ale
aj upiera stranám sporu možnosť pochopiť dôvody napadnutého rozhodnutia a v závislosti od toho
formulovať vecné odvolacie dôvody.

48. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

49. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet
v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods. 2, 3
CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom
poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.
Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia
a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní
rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

50. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389
ods. 1 písm. b) a c) CSP v spojení s § 391 CSP v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vo
vyššie naznačenom smere v intenciách právnych záverov odvolacieho súdu zistiť a ustáliť skutkový

stav aj za požiadania strán sporu o ďalšie skutkové tvrdenia na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností postupom podľa § 150 ods. 2 CSP, pri novom rozhodovaní sa dôsledne zaoberať všetkými
konkrétnymi okolnosťami danej kauzy s podstatným a rozhodujúcim významom pre prijatie rozhodnutia
vo veci samej a následne znovu vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový a právny stavs tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude dôsledne sa zaoberať a vysporiadať s argumentáciou
obochstránsporutýkajúcousapodstatnýchotázoksúvisiacichsožalobnýmnárokom,akoajsovšetkými
s tým súvisiacimi stranami sporu prezentovanými skutkovými tvrdeniami a predloženými, označenými

a navrhnutými dôkazmi, a to všetko za účelom dôsledného ustálenia skutkového stavu, ktorý bude
súd prvej inštancie následne povinný náležitým spôsobom vyhodnotiť a právne posúdiť v intenciách
príslušnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný spor za rešpektovania zásady viazanosti právnym
názorom odvolacieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 391 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie bude
v ďalšom konaní povinný dôsledne sa zaoberať a vysporiadať s jednotlivými aspektmi procesného

útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného, a to komplexne tak, aby nové rozhodnutie vo veci
poskytlostranámsporunáležitéapresvedčivéodpovedenavšetkypodstatnéotázkysúvisiacesmeritom
veci a s predmetným sporom, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Svoje nové rozhodnutie
vo veci je súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220
ods. 2 CSP a v odôvodnení sa vysporiadať nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými
stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými

skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia
rozhodnutia musí byť aj zrejmé, ktoré z navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie vykonal a ktoré
nevykonal a z akých dôvodov, ako vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu
a aké z nich vyvodil právne závery, vrátane toho, na základe akých zákonných ustanovení jednotlivé
aspekty sporu posudzoval.

51. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

52. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ

nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).