Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122200512
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4122200512.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: I. R.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, T., zast. JUDr. Jana Kubáňová, advokátka, Cintorínska 5, Nitra,
proti žalovaným: 1. U. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX/XX, T., zast. JUDr. Pavol Gráčik, advokát,
Farská 40, Nitra, 2. KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova

4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Danuša Tichá s. r. o., so sídlom Nám. Martina Benku 6,
Bratislava, IČO: 52 058 310, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného v
1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. septembra 2022 č. k. 36C/2/2022-120 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 30 000,- eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného (I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (II.). Súd priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100% s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (III.). Rozhodnutie odôvodnil

ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 101, § 112 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1, § 420, § 441, § 822 a
§ 823 Občianskeho zákonníka, čl. 3 základných zásad Zákona o rodine, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, § 193 veta tretia CSP, § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. a zistil, že medzi
stranami sporu bolo nesporné, že dňa 29. 10. 2019 došlo k dopravnej nehode, v dôsledku ktorej došlo

k úmrtiu syna žalobkyne, ako aj to, že žalovaný v 1. rade bol v rámci trestného konania právoplatne
odsúdený za prečin usmrtenia. Svoju vinu žalovaný v 1. rade uznal, pred súdom vyhlásil, že sa cíti
byť vinný, z dôvodu čoho súd dokazovanie v rozsahu, v akom sa žalovaný v 1. rade ako obžalovaný
doznal k trestnej činnosti, nevykonal; dokazovanie vykonal iba ohľadne výroku o treste a škode. Taktiež
je nesporné, že žalovaný v 1. rade mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie motorového vozidla u
žalovaného v 2. rade. Súd sa musel vyporiadať s námietkami žalovaných ohľadne premlčania, pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ako aj otázkou spoluzavinenia I. a z toho dôvodu krátenia
plnenia, ako aj samotnej neprimeranosti uplatneného nároku žalobkyne.

1.2. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, súd poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax, teda aj na rozhodnutie z 31. júla 2017 sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety:

„Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o
náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. K rovnakému záveru na základe právneho

názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 dospel Najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach, a to sp. zn. 2 Cdo 33/2017, sp. zn. 6Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, sp. zn. 6
Cdo 80/2018, sp. zn. 8 Cdo 6/2018 a sp. zn. 8Cdo 177/2018. K rovnakému právnemu názoru dospel
taktiež aj Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, a to sp. zn. I. ÚS 474/2016, sp. zn. III. ÚS 646/2015,
sp. zn. I. ÚS 206/2015 a sp. zn. III. ÚS 666/2016. Ide o rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v

riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete
dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. S poukazom na to súd dospel k záveru,
že žalovaný v 2. rade je vecne pasívne legitimovaným subjektom v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalej obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla na strane žalovaného
a to aj popri žalovanom v 1. rade, ktorý tiež spĺňa túto podmienku, keďže bol osobou, ktorá je priamo
škodcom.

1.3. Vychádzajúc z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sú však zakotvené taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia
je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a

ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane
postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti
pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo) je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako

k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane
pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť, alebo naopak o úmysel). Tým je
sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej
úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti
pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa
o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd
priznať, je ohraničená výškou navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť
zrejmá zo žalobného návrhu.

1.4. Z vykonaného dokazovania mal súd nielen výpoveďou žalobkyne, ale hlavne výpoveďami oboch
svedkýň preukázané, že v tomto prípade vzťah matky k synovi, a naopak, bol výnimočne nadštandardný.
Žili jeden pre druhého, boli veľmi citovo naviazaní na seba navzájom, vo všetkom si pomáhali a boli si
vzájomnou oporou, pričom žalobkyňa ako matka vychovávala syna výlučne sama. V čase nehody mal
I. XX rokov a žalobkyňa cez XX rokov. Život mal pred sebou, žalobkyňa sa v ňom videla, vo všetkom

ho podporovala. Žalobkyňa so svojim synom viedla spoločnú domácnosť, jej trauma je o to väčšia,
že prišla o svojho jediného syna, najbližšiu osobu v jej živote. Trauma zo smrti syna je v jej živote
praktickyneodstrániteľná.Podľanázoru súduvdôsledkutragickejsmrtisynapridopravnejnehodedošlo
k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je žalobkyňa aj do budúcna
ochudobnená o rodinný život. V dôsledku tejto udalosti sa žalobkyňa psychicky zrútila, stala sa z nej

psychiatrická pacientka, navštevuje psychológa a k tomu sa pridružili ďalšie ochorenia, čo vyplýva z jej
zdravotnej dokumentácie. I. bol pre žalobkyňu ako jeho matku všetkým na svete, po jeho smrti mu bez
váhania splnila aj jeho želanie, aby mali rovnaké priezvisko. C. sa bez akéhokoľvek váhania rozhodla
zmeniť si priezvisko na R.
1.5. V súlade s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka mal súd za to, že v dôsledku tragickej smrti syna

žalobkyne pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný v 1. rade, ide o nesmierne
závažnú ujmu. Súd mal za to, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vzhľadom na veľmi
intenzívny zásah do súkromia a spôsobenú citovú ujmu, je požadovaný nárok čo do základu dôvodný.
Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej

ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého
zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, abybol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli
naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní
proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností
prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o
spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame
vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo

všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne
kvantifikovať a vyčísliť).

1.6. Súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniknutý v
dôsledku protiprávneho konania, ako aj na dôsledky, ktoré smrť syna u jeho matky vyvolali. V tejto
súvislosti poznamenal, že účelom finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať žalobkyni stratu syna.

Účelom finančného zadosťučinenia je do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy vyvolané jeho
smrťou. Súd rozhodol v úmysle hľadať a nájsť spravodlivosť pre tých, ktorým ostali už len spomienky
na deti. Uviedol, že rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je ani len pokusom finančne
ohodnotiťľudskýživot,apretorozhodoltak,žežalobkyňouuplatnenúnáhradunemajetkovejujmypriznal
v rozsahu 30 000,- eur po zohľadnení všetkých zistených a preukázaných skutočností, okolností, za

ktorých došlo k zásahu do práv žalobkyne. Hĺbka vzťahu žalobkyne a jej zosnulého syna viedla u
žalobkyne k ľudsky prirodzenému smútku. Smrť jediného syna žalobkyne obrala jej súkromie o osobu, s
ktorou celý život žila v jednej domácnosti a ku ktorej mala najbližší rodinný vzťah. Smrť tak blízkej osoby,
akým bol syn žalobkyne, a to vo veku, v ktorom bolo možné predpokladať u neho ďalší rozvíjajúci sa
život, vyvolal u žalobkyne ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a životné nešťastie. Súd s poukazom na

vykonané dokazovanie, teda tak na výsluch žalobkyne, svedkov, zdravotnú dokumentáciu žalobkyne,
postoj žalovaného v 1. rade, považoval priznanú sumu vo výške 30 000,- eur za mladý ľudský život, za
primeranú. Súd neprihliadol k námietkam žalovaného v 2. rade ohľadne zohľadnenia miery zavinenia
neb. I., kedy podľa jeho vyjadrenia bolo v konaní preukázané, že nebol v čase dopravnej nehody
pripútaný bezpečnostným pásom, z dôvodu čoho by malo byť prípadné poistné plnenie znížené o 30%.

Uviedol, že žalobkyňa nerozporovala takéto zníženie ani pri už poskytnutom poistnom plnení zo strany
poisťovne a rozdiel si ani neuplatnila žalobou.

1.7. V súlade s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnená
osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený

zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o
objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom
zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne sú to aj okolnosti

na strane dotknutej osoby. Vo vzťahu k pripútaniu, resp. nepripútanie bezpečnostným pásom zo strany
neb. I. (porušenie prevenčnej povinnosti), súd vykonaným dokazovaním nemal hodnoverne preukázané,
že by nebol v čase nehody pripútaný. Z výpovede p. H. v rámci trestného konania išlo pôvodne o
opis jeho písomnej výpovede zo dňa 30. 10. 2019, kedy ležal v nemocnici a následne v rámci jeho
výpovede jednoznačne neuviedol, že by I. nebol pásom pripútaný. Nepotvrdil túto skutočnosť, pretože

len konštatoval, že ...myslím si, že I. sa nepripútal..., ....neviem, či sa zvykol pripútavať, ale myslím si, že
nie... To znamená, že tvrdenie žalovaného v 2. rade o nepripútaní pásom preukázané nebolo. Taktiež ani
znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania, túto skutočnosť nepreukazuje, ide
tu len o pravdepodobné tvrdenie. Nie je možné urobiť záver, že by práve táto skutočnosť bola príčinou
smrti I.. V rámci trestného konania sa nevykonávalo dokazovanie ohľadne viny, pretože žalovaný v 1.

rade sa od začiatku priznával k spáchaniu trestného činu a ľutoval to. Ani samotný znalecký posudok
MUDr. Nevickej, MUDr. Kóšu sa osobitne nezaoberal skutočnosťou, či bol, resp. nebol I. pripútaný
bezpečnostným pásom. Táto skutočnosť nebola v rámci trestného a ani iného konania predmetom
šetrenia. S poukazom na to sa súd nezaoberal a nehodnotil prípadné porušenie povinnosti zo strany
I. (ohľadne bezpečnostného pása) ako spolujazdca, a preto ani neznížil priznaný nárok. Súd poukázal

na to, že pri dopravnej nehode došlo k hrubému porušeniu povinnosti žalovaného v 1. rade ako vodiča
motorového vozidla, dôsledkom čoho došlo k dopravnej nehode, ktoré porušenie malo vplyv na vznik
škody. Skutočnosť, či bol neb. I. pripútaný bezpečnostným pásom alebo nie, nielenže nebola predmetom
dokazovania v rámci trestného konania, ale prípadné porušenie nemohlo mať vplyv na samotný vznikdopravnej nehody. Ak aj žalobkyňa v spore neuplatnila voči žalovanému v 2. rade nárok na doplatenie
sumy, ktorá jej bola v rámci riešenia poistnej udalosti poukázaná, súd nevyhodnotil túto skutočnosť tak,
ako to tvrdil žalovaný v 2. rade. V priebehu konania žalobkyňa rozporovala tieto tvrdenia žalovaného v 2.

rade práve tým, že skutočnosť ohľadne pripútania I. pásom nebola predmetom šetrenia, čím ju poprela.
Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na nemajetkovú ujmu vo
výške 30 000,- eur a vo zvyšnej časti (v sume 70 000,- eur) jej nárok zamietol. K zaplateniu priznaného
nároku súd zaviazal oboch žalovaných, nakoľko žalobkyňa má v zmysle vyššie uvedeného priamy nárok
voči obom žalovaným, a to voči žalovanému v 1. rade ako proti osobe, ktorá nemajetkovú ujmu priamo

spôsobila a voči žalovanému v 2. rade z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Plnením jedného zo žalovaných v rozsahu splnenia zaniká
povinnosť druhého žalovaného.

1.8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255, § 262 ods. 1, 2 CSP. Vo vzťahu k uplatneniu
nemajetkovej ujmy bola žalobkyňa úspešná, čo do základu nároku. Preto jej súd priznal voči žalovaným

v 1. a 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100%. Základom pre určenie výšky trov konania v
časti nemajetkovej ujmy bude priznaná suma nároku. Je potrebné uviesť, že CSP nemá ustanovenie
obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (možnosť priznania plnej náhrady
trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu

(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Priznanie plnej
náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§
255 CSP), keďže ten sa skúma, čo do právneho základu, a nie, čo do výšky priznaného nároku.

Žalobkyňu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú, ak mala plný úspech, čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela od
úvahy súdu. Pokiaľ teda žalobkyňa bola v predmetnej veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v
základe úspešná, je treba priznať úspech žalobkyni v plnom rozsahu. Takýto záver posúdil Ústavný súd
SR ako ústavne konformný a udržateľný (uznesenie IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa 07. 02. 2019). Strany

sporu v priebehu konania nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalobkyni nepriznať.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že priznanú nemajetkovú ujmu považuje za nízku. Následkom straty jediného syna sa samotná

žalobkyňa stala psychiatrickou pacientkou, nemohla vykonávať svoju prácu a zdroj príjmu bol na dlhú
dobu obmedzený. I napriek plynutiu času žalobkyňa len s veľkou obťažnosťou dokáže vykonávať prácu
učiteľkyvmaterskejškôlke,ikeďtátoprácabolapreňuzábavouatešilasaznej.Strataautrpenie,ktorou
si samotná žalobkyňa prešla, prechádza a do konca života bude prechádzať, sa nedá slovami opísať a
nie je možné ju ani vhodnými slovami opísať. Zo slov samotnej žalobkyne ide o takú bolesť, ktorú nikdy

nezažila a nevie sa jej zbaviť, opakovane rozmýšľa nad možnosťou odísť za svojím synom. V dnešnej
dobe a za aktuálnej situácie suma 100 000,- eur, ktorú žalobkyňa požaduje by mohla byť porovnateľnou
s nižšími sumami, ktoré boli niekoľko rokov dozadu priznávané v obdobných prípadoch. Vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade uviedla, že práve on bol ten, ktorý sa dopustil protiprávneho konania, následkom
ktorého došlo k nenapraviteľnej ujme na strane žalobkyne. Žalovaný v 1. rade výšku požadovanej

náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 100 000,- eur uznal, čo do dôvodu a výšky a jediným problémom
na strane žalovaného v 1. rade bol spôsob úhrady. Zmena postoja žalovaného bola prezentovaná iba
jeho právnym zástupcom. Podľa názoru žalobkyne súd správne ustálil, že žaloba je dôvodná, vykonal
dostatočné dokazovanie, ktoré však smerovalo k nesprávnej úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy,
a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť

zaplatiťjejspoločneanerozdielnetitulomnáhradynemajetkovejujmysumu100000,-eurdotrochdníod
právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Žiadala priznať náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku, jeho výrokom I. a III. podal odvolanie aj žalovaný v 2. rade, odôvodniac ho

ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Mal za to, že súd
prvej inštancie v priebehu konania pochybil a/alebo porušil zákon, a to čl. 6 ods. 1 CSP, tj. základné právo
strán na rovnaké postavenie strán sporu v civilnom procese. Je si vedomý, že zákon vychádza zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov, avšak táto neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Poukázal na
náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
neuviedol a neposúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty všetkých strán sporu a súd
prvej inštancie vo veci samej v značnom rozsahu rozhodol na základe svojej (voľnej) úvahy a len
akoby sa stotožnil s argumentáciou (len) žalobkyne, pričom pod „svojou úvahou“ súdu nemožno chápať

„svojvôľu“ súdu, čo z napadnutého rozsudku podľa jeho názoru vyplýva. Táto nevyváženosť vyplýva už z
odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom súd neuviedol celú obranu žalovaného v 2. rade a odstránil
ajtúčasťvyjadrenížalovanéhov2.rade,ktorábolavovecisamejavobranežalovanéhov2.radejednou
z najpodstatnejších. Ďalšia nevyváženosť vyplýva z postupu súdu, keď žalobkyňa v žalobe nenavrhla
ani vlastný výsluch ako dôkaz, a to aj napriek tomu, že platí zásada koncentrácie konania a žalobkyňa
bola právne zastúpená, a keď žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňa

svoje tvrdenia o tvrdenom zásahu do jej ochrany osobnosti nepreukázala, žalobkyňa až následne,
zrejme na výzvu a po poučení súdom síce podala vo veci samej vyjadrenie (repliku), kde navrhuje
vypočuť žalobkyňu. Ani v tomto podaní nenavrhla výsluch svedkov. Týchto navrhla až v podaní zo dňa
28. 03. 2022, tj. oneskorene a súd prvej inštancie nemal takýto návrh pripustiť a vykonať, a na takéto
dôkazy prihliadať. No napriek tomu mal súd prvej inštancie výpoveďami oboch svedkýň preukázané,

že v tomto prípade vzťah matky k synovi, a naopak, bol výnimočne nadštandardný. Poukázal na čl. 8
CSP a uviedol, že to nebolo žalobkyňou splnené, no napriek tomu, súd prvej inštancie svojim postupom
zvýhodnil žalobkyňu pri jej procesnom útoku vo veci samej, čo nie je prípustné ani spravodlivé. Značnú
nevyváženosť vidí aj v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce poukazuje aj na súdnu
prax ním zvolenú, avšak sa nijak nevysporiadal s tou súdnou praxou, na ktorú poukazoval žalovaný v

2. rade vo svojich vyjadreniach a potom, prečo došlo k odklonu súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia
rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie mal za to, že nárok žalobkyne spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia. Už zo skorších podaní žalovaného v 2. rade vyplýva, že namietal svoju pasívnu
vecnú legitimáciu vo veci samej, nakoľko v zmysle platnej právnej úpravy nemajetková ujma pozostalých
v spojení s dopravnou nehodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla nie je krytá poistením

(v zmysle ZoPZP). Súčasne sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou
žalovaného v 2. rade medzi vznikom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s poistnou udalosťou ako
takou, ktorá zakladá výluku v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoPZP. Princíp poistenia spočíva v tom, že
poisťovateľ kryje tie riziká, ktoré sú predmetom poistenia, či už dohodnuté s poistníkom v poistnej zmluve
alebo explicitne vymedzené v zákone, ako je tomu výslovne v prípade povinného zmluvného poistenia.

Preto v zmysle platného a účinného ZoPZP, nemajetková ujma nie je krytá týmto poistením. Najvyššie
súdneautoritydodnesnevytvorilianidôveryhodnúa/aleboustálenújudikatúru,ktorábysatýkalajasných
podmienok priznávania tohto nároku, vymedzenia okruhu osôb, ktoré môžu takúto náhradu žiadať a
aspoň orientačnej výšky možného nároku. Z rozsudku nie je zrejmé, prečo ak na posudzovanú vec
súd prvej inštancie aplikoval ust. ZoPZP, prečo potom neaplikoval aj ust. § 15 ods. 2 ZoPZP aj napriek

tomu, že naň žalovaný v 2. rade opakovane poukazoval. Pokiaľ súd prvej inštancie na tento prípad a
žalobkyňou uplatnený nárok proti žalovanému v 2. rade aplikoval ust. § 15 ods. 1 ZoPZP, potom je nutné
aplikovať aj ust. § 15 ods. 2 ZoPZP v spojení s ust. § 106 OZ a potom nárok žalobkyne uplatnený žalobou
vo veci samej proti žalovanému v 2. rade je v celosti premlčaný. Má za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný v 2. rade už počas

konania vo svojich podaniach namietal, že zo žaloby nie je vôbec zrejmé, ako u žalobkyne mala byť v
značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti a čo vyvolalo neodvrátiteľné a trvalé
následky, dôsledkom k predmetnej dopravnej nehode. Má za to, že zo súdneho spisu, ako i odôvodnenia
rozsudku nevyplýva, že by žalobkyňa čo i len navrhla dokazovanie, nieto, že by aj preukázala, naplnenie
predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z odôvodnenia nie je zrejmé, čo

konkrétne mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistiť. Pre záver súdu prvej inštancie, že v
dôsledku tejto udalosti sa žalobkyňa psychicky zrútila, stala sa z nej psychiatrická pacientka, navštevuje
psychológa a k tomu sa pridružili ďalšie ochorenia, čo vyplýva z jej zdravotnej dokumentácie, preto
súd prvej inštancie nemohol dospieť na základe zisteného skutkového stavu veci samej. Napriek tomu,
že súd prvej inštancie sa zrejme oboznámil s reláciou dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody,

z rozsudku nikde nevyplýva, ako súd posúdil túto vo veci samej zistenú, preukázanú a významnú
skutočnosť, na ktorú žalovaný v 2. rade v každom svojom vyjadrení upozorňoval. Navyše, rovnaká
skutočnosť vyplýva aj z uznesenia (ČVS:ORP-623/2-VYS-GA-2019) o stíhaní žalovaného v 1. rade
zo dňa 20. 11. 2019. Bolo preto povinnosťou súdu na tieto skutočnosti pri zisťovaní a vyhodnocovanískutkového stavu veci prihliadnuť a v odôvodnení rozsudku sa s nimi vysporiadať. Napriek tomu, že
súd prvej inštancie sa zrejme oboznámil so Znaleckým posudkom MUDr. Evy Nevickej PhD. č. 2/2020
a MUDr. Richarda Kóšu č. 1/2020 zo dňa 17. 01. 2020, súd prvej inštancie dôvodil, že ani znalecký

posudok, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania, túto skutočnosť nepreukazuje, ide tu len
o pravdepodobné tvrdenie. Takýto záver nie je dôvodný. Žalovaný v 2. rade upozorňoval na to, že v
znaleckom posudku znalci postupne uvádzajú a podrobne popisujú svoje zistenia z vonkajšej prehliadky
a následne i vnútornej prehliadky, pričom v posudkovej časti podrobne uvádzajú mechanizmus vzniku
zistených zranení. Znalci konštatovali, že pitvou neboli zistené také charakteristické zranenia, ktorých

vznik by sa dal vysvetliť pôsobením riadne pripútaného bezpečnostného pásu motorového vozidla.
Aj preto nie je ani dané ani dôvodné konštatovanie súdu prvej inštancie, že ani samotný znalecký
posudok MUDr. Nevickej, MUDr. Kóšu sa osobitne nezaoberal skutočnosťou, či bol, resp. nebol I.
pripútaný bezpečnostným pásom. Je teda možné konštatovať, že na príčiny a následky (fatálneho)
poškodenia zdravia neb. I. R. malo podstatný vplyv práve to, že nebol pripútaný bezpečnostným pásom.
Žalovaný v 2. rade trval na tom, že z výsluchu svedka W. H. v trestnom konaní dňa 30. 10. 2019

nepochybne vyplýva, že I. nebol pripútaný, pričom z výsluchu tohto svedka zo dňa 28. 01. 2020 vyplýva,
že túto skutočnosť potvrdil. Pokiaľ teda súd prvej inštancie všetky tieto skutočnosti vyhodnocoval ako
nedostatočné, resp. rozporné, potom bolo povinnosťou súdu prvej inštancie podľa ust. § 181 ods. 2
CSP určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za
nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie

veci, čo zásadne ovplyvňuje aj prípadné ďalšie prostriedky procesného útoky a/alebo obrany (oboch)
strán sporu. Súd prvej inštancie pri svojom postupe podľa ust. § 181 ods. 2 CSP uviedol, že z listinných
dôkazov vyplýva, že Marko nebol pripútaný bezpečnostným pásom. Po tomto konštatovaní súdu prvej
inštancie boli vykonané už len výsluchy žalobkyne a svedkov, a teda nebolo vykonané žiadne také
dokazovanie, ktoré by preukázateľne odôvodňovalo zmenu tohto záveru súdu prvej inštancie. O to

prekvapivé bolo pre žalovaného v 2. rade odôvodnenie rozsudku, keď súd prvej inštancie dôvodil, že
súd vykonaným dokazovaním nemal hodnoverne preukázané, že by nebol v čase nehody pripútaný.
Táto skutočnosť nebola v rámci trestného a ani iného konania predmetom šetrenia, a že tvrdenie
žalovaného v 2. rade o nepripútaní pásom preukázané nebolo. Uviedol, že okolnosti osobitného zreteľa
vo veci samej vôbec nevyplývajú ani zo žaloby a nie sú ani preukázané. Nebolo nijak relevantným

spôsobom ani preukázané, že by vzťah žalobkyne s neb. synom bol výnimočný/nadštandardný, a ktorý
by odôvodňoval dokonca i priznanie vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ako tomu je v iných
obdobných prípadoch. Žalovaný v 2. rade opakovane poukázal na početné rozhodnutia, z ktorých jasne
vyplývalo, že súdy zohľadňujú (spolu)zavinenie aj na strane poškodeného. Uviedol, že ustanovenie §
441 OZ je založené na východisku, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu, ale môže

sa na nej podieľať aj samotný poškodený. Možnosť pričítania vzniku škody samotnému poškodenému
vychádza z konceptu spoluzavinenia poškodeného. Spoluzavinenie poškodeného je v priamej úmere k
rozsahu zodpovednosti škodcu. Ust. § 441 OZ o zavinení poškodeného možno aplikovať aj vo vzťahu k
§ 415 OZ o splnení prevenčnej povinnosti poškodeným. Zavinenie poškodeného v uvedených prípadoch
vystupuje ako dôvod na zníženie rozsahu zodpovednosti škodcu, ak ide o nedbanlivostné konanie

poškodeného, pričom škoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. V
posudzovanom prípade teda nielen na strane škodcu, ale aj na strane neb. I. R., ktorý v čase dopravnej
nehody nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi a pitvou neboli zistené také charakteristické zranenia,
ktorých vznik by sa dal vysvetliť pôsobením riadne pripútaného bezpečnostného pásu motorového
vozidla. Neb. I. R. preukázateľne porušil zák. č. 8/2009 Z. z., aj preto aplikácia ust. § 441 OZ v

posudzovanom prípade je o to viac opodstatnená a nevyhnutná. Záver súdu prvej inštancie v ods.
61. odôvodnenia rozsudku preto nie je daný ani dôvodný. Napriek tomu, že súd prvej inštancie v ods.
37. odôvodnenia rozsudku síce citoval ust. § 441 OZ, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či a ako
konkrétne súd prvej inštancie mal aplikovať ust. § 441 OZ na posudzovaný skutkový či právny stav veci,
čo robí odôvodnenie rozsudku neúplné, nepreskúmateľné, a teda nepresvedčivé. Súd prvej inštancie

neozrejmil, prečo súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil súdnu prax v obdobných veciach s priznanými
podstatne nižšími sumami náhrad pozostalým (v rozmedzí priznaných súm cca od 3 000,- eur do 10
000,- eur, výnimočne 15 000,- eur), a keď poukazoval aj na to, že súdna prax pri určovaní výšky prihliada
nielen na spoluzavinenie poškodeného/nebohého, ale aj na európsku súdnu prax, výšku nárokov na
základe zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Súdna prax je v prípadoch priznávania

nemajetkovej ujmy blízkym osobám nejednotná, no napriek tomu, je zjavné, že suma priznaná súdom
prvej inštancie v rozsudku je neprimeraná. Zmätočnosť rozsudku vidí aj v tom, z akého právneho titulu
vlastne súd prvej inštancie uznal nárok žalobkyne za dôvodný, keď žalovaných v 1. a 2. rade vo výroku
I. súd prvej inštancie zaviazal na plnenie uloženej povinnosti spoločne a nerozdielne, tj. akoby žalovaníboli solidárnymi dlžníkmi, čo je nesprávne a nezákonné. Súdy už ustálili, že nie je možné, aby bolo
súdom založené procesné nerozlučné spoločenstvo škodcu a súčasne i poisťovateľa, pretože vo vzťahu
žalobcu ku škodcovi a žalovanému poisťovateľovi ide o dva rozdielne nároky, a teda nie je možné, aby

boli zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne. Vzhľadom na uvedené má za to, že súd nesprávne
rozhodol, preto napáda aj výrok o trovách konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby pre prípad, ak
odvolací súd nebude postupovať podľa ust. § 389 CSP, napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol
a priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku, jeho výrokom I. a III., podal žalovaný v 1. rade v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, odôvodniac ho ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), pretože má za to, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. f) pretože má za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h)
pretože má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
neuviedol a neposúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty všetkých strán sporu, ak z
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci samej v značnom rozsahu rozhodol na
základe svojej voľnej úvahy a len akoby sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne. Nevyváženosť vyplýva
i zo samotného postupu súdu, nakoľko má za to, že okolnosti osobitného zreteľa vo veci samej vôbec

nevyplývajú ani zo žaloby a nie sú ani preukázané. Nebolo nijak hodnoverným spôsobom preukázané,
žebyvzťahžalobkynesnebohýmsynombolnadštandardný,aktorýbyodôvodňovaldokoncaipriznanie
vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, ako tomu je v obdobných prípadoch. Poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave (sp. zn. 26Co/l87/217), podľa ktorého súdy musia pristupovať k priznávaniu
týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia žalobcom, ale sú

zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým pomerom v Slovenskej republike. Poukázal aj na
súdnu prax, ktorá dokazuje, že súdy prihliadajú aj na rôzne okolnosti. Hlavne má na mysli tie, ktoré
boli zistené na strane nebohého a tiež aj na strane pozostalého po nebohom, a ktoré boli vyhodnotené
ako podstatné v danej príčinnej súvislosti dopravnej nehody a následku nemajetkovej ujmy pozostalých.
Vzhľadom na to, že motorové vozidlo bolo v čase tragickej dopravnej nehody poistené v zmysle poistnej

zmluvy, upriamil pozornosť na zákon č. 381/2001 Z. z. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR
a Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých
obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a v prípadnom spore o náhradu
nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Uviedol, že bol uznaný vinným, pričom k tomuto

tragickému skutku sa priznal v trestnom konaní. Celá tragédia ho veľmi mrzí a on sám sa tiež do
dnešného dňa nevie z celej veci spamätať, lebo prišiel o najlepšieho priateľa jeho vinou. Touto tragickou
udalosťou zničil život sebe, I. matke a celej jeho rodine, svojej rodine a do konca života bude trpieť
následkami tohto osudného dňa. Má pokazený život a stále podstupuje liečenie ambulantnou formou u
psychiatra MUDr. Jany Dúbravskej, pretože nevedel spávať, lebo neustále myslel na deň autonehody,

užíval antidepresíva a nechcel žiť v realite. Psychiatrom bol odporučený na individuálnu psychoterapiu.
Po dôslednom zvážení všetkých jeho možností však dospel k záveru, že žiaľ nie je v jeho silách ani
možnostiach súdom určenú sumu uhrádzať ani len v splátkach, pričom nárok neuznáva. Čo bolo v jeho
silách už uhradil a napriek tomu, že je mladý pracujúci človek, musí okrem seba živiť matku, mladšiu
sestru, platiť veci na spoločnú domácnosť a prispievať svojej sestre na školu, pretože jej otec žiadnym

spôsobom nepomáha. Má za to, že nemajetková ujma by sa mala subsumovať pod uzatvorené PZP,
ktorémalnasvojevozidloanemajetkovúujmubymaluhradiťžalovanýv2.radepodľavyššiecitovaného
zákona o PZP. Z uvedených dôvodov navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu voči
žalovanému v 1. rade zamietne v celom rozsahu a zároveň, aby odvolací súd priznal žalovanému v 1.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobkyne uviedol, že z odvolania žalobkyne nevyplýva, v akom
rozsahu predmetný rozsudok napáda a z akých odvolacích dôvodov. Z odvolania žalobkyne vyplýva,
že nesúhlasí s názorom/voľnou úvahou súdu prvej inštancie, čo však nie je odvolacím dôvodom.
Podľa ust. § 358 CSP pritom platí, že odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Žalobkyňa zjavne nespochybňuje/nepovažuje skutkový stav veci za nedostatočne zistený súdom prvej
inštancie. To, či žalobkyňou tvrdený psychický stav bol dostatočne preukázaný a v príčinnej súvislosti
s predmetnou dopravnou nehodou, je predmetom prieskumu odvolacím súdom, nakoľko žalovaný v 2.
rade vo svojom odvolaní toto rozporuje. To tvrdenie žalobkyne, že stratou syna stratila aj materiálneistoty, nie je okolnosťou osobitého zreteľa, ktorá by odôvodňovala priznanie žalobkyňou požadovanej
excesívnej sumy náhrady. Účelom relutárnej náhrady nie je kompenzovať žalobkyni ani stratu syna
(pretože to objektívne nie je možné), ani majetkovú stratu či (tvrdené predpokladané) zhoršenie jej

životnejúrovne,aleúčelomjelendoistejmierykompenzovaťemocionálneútrapyvyvolanésmrťousyna.

6. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedla, že odvolanie žalovaného v 1. rade síce uvádza,
z akého dôvodu napáda vydaný rozsudok, avšak neodôvodňuje napádané skutočnosti. Žalovaný v 1.
rade žiadnym spôsobom neodôvodnil porušenie práva žalovaného v 1. rade, a preto nie je zrejmé, čoho

sa žalovaný svojim odvolaním domáha, a teda, akým spôsobom boli jeho práva na rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoúrokuaprostriedkyprocesnej
obrany porušené. Poukázala najmä na výpoveď svedkýň, a dokonca aj samotného žalovaného v 1.
rade, ktorý bol najlepším priateľom nebohého I. R.. Nadštandardný vzťah žalobkyne a jej nebohého
syna bol riadne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaný v priebehu dokazovania. Žalovaný v 1.
rade žiadnym spôsobom nespochybnil tvrdené skutočnosti, ani nenavrhol vykonať dokazovanie v tomto

smere. Poukázala na prvotné vyjadrenie žalovaného v 1. rade, ktorý sa stotožnil s podanou žalobou a
vyjadrení v nej uvedených, ako aj s výškou náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- eur, avšak
iba s poukazom, že nie je schopný predmetnú sumu uhradiť jednorázovo.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenými stranami - žalobkyňou a
žalovanými v 1. a 2. rade, u každého z nich voči výroku v ich neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380

ods. 1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu, zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP), bez
prejednania na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 100 000,- eur titulom nemajetkovej
ujmy od žalovaného v 1. a 2. rade, pričom na zaplatenie žalovanej sumy ich navrhla zaviazať spoločne
a nerozdielne. Svoj nárok odôvodnila tým, že žalovaný v 1. rade dňa 29. 10. 2019 spôsobil ako vodič
osobného motorového vozidla spolujazdcovi motorového vozidla I. R. zranenia, v dôsledku ktorých pri

dopravnej nehode zomrel. Spolujazdec I. R. bol jediným synom žalobkyne, ktorého vychovávala sama
bez otca. Žalobkyňa mala so synom nadštandardný vzťah, bol jej oporou a zmyslom jej života. Konaním
žalovaného v 1. rade bolo zasiahnuté do práva žalobkyne na súkromie a na rodinný život, spôsobiac im
neodstrániteľný následok v podobe náhlej a neočakávanej straty najbližšieho rodinného príslušníka. V
dôsledku tejto náhlej a neočakávanej straty sa zo žalobkyne stala psychiatrická pacientka, strata syna

veľmi nepriaznivo ovplyvnila jej zdravotný stav a spôsobila aj ďalšie následky. Žalobkyňa v dôsledku
straty syna nemohla vykonávať svoju prácu, pretože ako učiteľka v materskej škole nemohla byť v
blízkosti maloletých detí. Ubližoval jej dokonca aj pohľad na rodičov, ktorí mali svoje deti v náručí. Pohľad
na matku s dieťaťom jej trhal srdce, opakovane dostávala záchvaty plaču s veľkými bolesťami a triaškou
na pravú stranu tela. Záchvaty plaču nevie sama ovplyvniť a trpí nimi dodnes. I napriek tomu, že dnes už

pracuje, život sa jej zmenil a nevie, ako dlho bude vedieť túto prácu vykonávať. Práceneschopná bola
rok a do dnešného dňa berie lieky a navštevuje psychológa. Žalovaný v 1. rade mal uzatvorené povinné
zmluvné poistenie u žalovaného v 2. rade.

9. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie danej veci a jedným z odvolacích dôvodov žalovaného v 2.

rade bola otázka jeho pasívnej vecnej legitimácie. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie
s touto otázkou dostatočne a správne vysporiadal a poukázal aj na rozhodnutia NS SR a Ústavného
súdu SR, z ktorých tento záver vyplýva. Odvolací súd sa s jeho závermi v plnom rozsahu stotožňuje a
poukazuje na ne. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že aj keď táto otázka
dlhšiu dobu rezonovala a rozhodovacia činnosť súdov nebola spočiatku jednotná a postupne sa vyvíjala,

v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu postupne prevážil názor a judikatúra
sa zjednotila v názore uvedenom v rozhodnutí najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z
31. júla 2017, v ktorom vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z. z.
treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkomtranspozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto

smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy
„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú
(rozsudok ESD zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Uvedené rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo ako judikát publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č.
8/2018 pod č. R 61/2018 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma
spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie. V spore o náhradu takejto

ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Na rozhodnutia ESD, ústavného súdu a najvyššieho súdu
nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, a to napr. sp. zn. 6 Cdo 143/2017 z 27. februára 2018,
sp. zn. 6 Cdo 206/2017 z 27. februára 2018, sp. zn. 1 Cdo 179/2017 z 26. septembra 2018, sp. zn.
8 Cdo 6/2018 z 27. septembra 2018 a sp. zn. 6 Cdo 80/2018 z 29. novembra 2018. NS SR následne
skonštatoval, že označené rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016 (R 61/2018), 6 Cdo

143/2017, 6 Cdo 206/2017, 1 Cdo 179/2017, 8 Cdo 6/2018, 6 Cdo 80/2018 považuje za rozhodnutia,
ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach dopravných nehôd krytú povinným zmluvným poistením, čím
bol prekonaný právny názor uvedený v skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval
aj odvolateľ v odvolaní. Pokiaľ teda odvolací súd vyslovil, že pasívna legitimácia žalovaného, ktorý je

poistiteľom a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalým po
obetiach dopravných nehôd krytú povinným zmluvným poistením podľa zákona č. 381/2001 Z. z. je
daná, je jeho rozhodnutie súladné s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
neprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

12. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

13. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c.
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

14. Ďalšími namietanými skutočnosťami bolo to, že z rozhodnutia súdu nevyplýva, ako súd posúdil
reláciu dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody, rozhodnutie je prekvapivé, keď sa súd odklonil od
predbežného právneho posúdenia toho, či bol Marko pripútaný bezpečnostným pásom a bol namietaný
skutkový záver súdu ohľadne pripútania neb. I. bezpečnostným pásom.

15. K tomu je potrebné uviesť, že odvolacia námietka žalovaného v 2. rade, že súd sa v napadnutom
rozsudku nevyporiadal s reláciou dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody, aj keď išlo o rozhodný
dôkaz pre záver, či bol neb. I. R. v čase nehody pripútaný alebo nie, je dôvodná. Z rozsudku nevyplýva,
ako súd posúdil túto skutočnosť, na ktorú žalovaný v 2. rade v každom svojom vyjadrení upozorňoval,

pričom z tohto dôkazu vyplýva, že I. R. nebol pripútaný bezpečnostným pásom. V napadnutom rozsudku
vyhodnotil len svedeckú výpoveď svedka H. a znalecký posudok, vypracovaný v rámci trestného
konania, preto je potom záver súdu prvej inštancie, keď uviedol, že nemal za preukázané, že by nebol
v čase nehody pripútaný, predčasný a nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru odvolacieho súdu je
nesprávne a nedostatočne vyhodnotený v tejto súvislosti aj záver znaleckého posudku, keď súd len

konštatoval, že ide len o pravdepodobné tvrdenie, pričom v znaleckom posudku sú podrobne rozobraté
jednotlivé zranenia neb. I. R. a tiež to, akým spôsobom k nim mohlo dôjsť a je preto potrebné vychádzať
z celého znaleckého posudku, a nielen jeho záveru.

16. Ďalšou odvolacou námietkou bolo porušenie zásady podľa článku 6 a článku 8 CSP. K tomu

odvolací súd uvádza, že sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. To znamená, že
strany sporu nie sú oprávnené niektoré procesné úkony vykonať kedykoľvek počas konania, ale len
v určitom štádiu konania. Ak ide o procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, ak nie
je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky. To sa potom prejaví v tom, že súd na takýto
procesný úkon strany neprihliada. Táto zásada nadväzuje na zásadu sporového konania, vyjadrenú v

článku 8 CSP, podľa ktorej strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky
procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti a nesmú viesť k prieťahom v konaní. Účelom a
zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania a motivovať strany sporu, aby procesné
úkonyvykonávalivčas.Zásadakoncentráciekonaniasauplatňujeakokoncentrácia vhodná-sudcovská
koncentrácia konania a koncentrácia nutná - zákonná koncentrácia konania. Uplatnenie sudcovskej

koncentrácie konania je na uvážení súdu, uplatnenie zákonnej koncentrácie konania je obligatórne.
Sudcovská koncentrácia konania je v právomoci súdu. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v konaní súd podľa okolností konkrétneho prípadu.
V prípade porušenia povinností predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP. To, či súd uplatnil pri návrhoch

zo strany žalobkyne na vykonanie dokazovania sudcovskú koncentráciu konania, bolo len na úvahe
súde prvej inštancie, pričom bola dodržaná zákonná koncentrácia konania, teda v takomto postupe súdu
odvolací súd nevidel pochybenie, ani porušenie zásad konania, namietaných žalovaným v 2. rade.

17. K námietkam žalovaného v 2. rade, smerujúcim k ustáleniu skutkového stavu, a to preukázaniu

neodvrátiteľných a trvalých následkov v dôsledku dopravnej nehody, nadštandardného, výnimočného
vzťahu žalobkyne a jej nebohého syna, odvolací súd dodáva, že skutkové tvrdenia na preukázanie
tejto skutočnosti žalobkyňa uvádzala už v žalobe, čo preukazovala správou psychologickej ambulancie
PhDr. Margity Dienovskej, PhD., lekárskym nálezom psychiatra MUDr. Milana Janigu, dokladom ojej práceneschopnosti po úmrtí jej syna a lekárskymi správami jej obvodnej lekárky MUDr. Anny
Timkovej. Neskôr v priebehu konania navrhla jej právna zástupkyňa vykonať jej výsluch a aj ňou
navrhnutých svedkýň, pričom zo všetkých týchto dôkazov vyplýva, že vzťah žalobkyne a jej nebohého

syna bol nadštandardný a mimoriadny, pričom v dôsledku jeho úmrtia bola dlhodobo práceneschopná a
navštevovala psychiatrickú ambulanciu a aj psychológa. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje
tieto námietky žalovaného v 2. rade za dôvodné.

18. Rovnako tak je potrebné poukázať na to, že žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe uvádzal, že

sa stotožňuje so skutočnosťami uvedenými v žalobe ohľadne príkoria, ktoré vzniklo žalobkyni stratou jej
syna ako najbližšieho človeka a tiež uznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa
žalobou uplatňuje. Je mu neskutočne ľúto toho, čo sa stalo a je si vedomý, že táto udalosť veľmi
negatívne zasiahla tak žalobkyňu, ako aj jeho samotného, keďže nebohý bol jeho priateľom. V rozpore
s tým potom vyznieva jeho odvolanie, v ktorom namieta, že okolnosti osobitného zreteľa vo veci
samej vôbec nevyplývajú ani zo žaloby, nie sú ani preukázané a nebolo nijak hodnoverným spôsobom

preukázané, že by vzťah žalobkyne s nebohým synom bol nadštandardný.

19. Ďalšou otázkou, ktorú odvolací súd posudzoval, bola otázka primeranosti výšky nemajetkovej ujmy.
Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka neustanovuje žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať
sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. I. čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať,
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo

žalobného návrhu. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu,
keď je jednoznačné, že smrťou blízkej osoby dôjde k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec
interpersonálnych vzťahov, keď takýto zásah je svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom
úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu
na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný

vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o úplné a preskúmateľné hľadiská, ktorými
sú predovšetkým zistená závažnosť majetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

20. Otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko

individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre
iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením
niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia

prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky
(ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a
nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej

výšky náhrady nemajetkovej umy zovšeobecnenie ani neprichádza od úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/215/2020
z 31. 01. 2022).

21. Uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, a preto je potrebné pociťovanie a

prežívanie nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
značnej miere, hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému
zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby,
hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie
konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej

fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie,
za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom
dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej
intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavenípostihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo
alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali
rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium) (rozhodnutie NS

SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009). Súd môže priznať pritom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy,
ak je dokazovaním preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením
postavenia žalobcu v kruhu, kde sa pohybuje (2 Cdo 269/2009).

22. V rozsudku sp. zn. 9Co/14/2021 NS SR uviedol, že základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej

ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásadu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť
vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné
tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). Rozhodujúcim je
pritom zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Súd musí vychádzať vždy z čo najúplnejšieho
skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany

osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,
resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Vzhľadom na uvedenú požiadavku
kazuistiky, ktorá priamo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05. decembra

2017, musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade
s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Priznaná výška
náhrady nemajetkovej ujmy musí zodpovedať zásade proporcionality, čo možno docieliť komparáciou
súdmi priznaných súm náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch zásahov do osobnostných

práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby. Tým sa okrem preskúmateľnosti zabezpečuje aj
predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o výkon diskrečnej právomoci pri výklade a aplikácii
zákonom pomerne široko nastavených hraníc voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy.

23. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd nepovažoval odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadom
výšky priznanej nemajetkovej ujmy za dostačujúce, keď jej výšku odôvodnil len s poukazom na
dve rozhodnutia krajských súdov a s argumentáciou žalovaného v 2. rade o neprimeranosti výšky
požadovanej nemajetkovej ujmy s poukazom na viaceré rozhodnutia súdov sa vôbec nevysporiadal. V
tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je preskúmateľné. K tomu odvolací súd ešte dodáva,

že pokiaľ odvolací senát rozhodoval o nemajetkovej ujme v súvislosti s dopravnými nehodami, pričom
v týchto konaniach si pozostalí uplatňovali nemajetkovú ujmu v súvislosti s úmrtím ich blízkeho
príbuzného, v takejto veci odvolací súd potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy manželke a dieťaťu po 25
000,- eur a druhému dieťaťu 15 000,- eur, pričom pri výške zvažoval konkrétne vzťahy v tejto rodine, ako
aj to, že jedno z detí bolo v dôsledku straty rodiča liečené na psychiatrii. Išlo o konanie vedené pod sp.

zn. 9Co 213/2018. V tejto veci bola z tohto titulu potvrdením rozhodnutia súdu prvej inštancie priznaná
týmto senátom jedna z najvyšších súm titulom nemajetkovej ujmy v súvislosti s dopravnou nehodou. V
iných prípadoch odvolací súd potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy rodičom 10 000,- eur a súrodencovi
5 000,- eur (9Co 372/2017), priznanie nemajetkovej ujmy zdravotne postihnutej manželke 18 540,- eur
a synovi 15 000,- eur (9Co 220/2018), pričom aj v týchto veciach posudzoval individuálne okolnosti tej

ktorej veci, pričom zohľadňoval aj dobrovoľné plnenie žalovaného ohľadom týchto nárokov.

24.Kprekvapivostirozsudku,keďsúdvrozsudkuuviedol,ženemalpreukázané,žeby I.nebolpripútaný
bezpečnostným pásom, je potrebné uviesť, že aj keď súd prvej inštancie na prvom pojednávaní podľa
ust. § 181 ods. 2 CSP uviedol, že z listinných dôkazov vyplýva, že I. nebol pripútaný bezpečnostným

pásom, na ďalšom pojednávaní, po oboznámení sa s trestným spisom tento svoj názor korigoval a
uviedol, že súd nemôže vysloviť jednoznačný záver o tom, že by spolujazdec I. nebol pripútaný a
na základe toho súd nebude hodnotiť porušenie povinnosti I. ako spolujazdca a nebude znižovať ani
priznaný nárok. Stranám, prítomným na tomto pojednávaní preto bolo zrejmé, že súd prvej inštancie od
svojhopredbežnéhoprávnehoposúdeniaupustilanatútosituáciumohlireagovaťnatomtopojednávaní.

Keďže žalovaný v 2. rade, ani jeho právny zástupca sa tohto pojednávania nezúčastnili, dozvedeli sa o
tom až z rozsudku, avšak postup súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za nesprávny.25.Kďalšejodvolacejnámietkežalovanéhov2.rade,atonamietaniu,prečoaknaposudzovanúvecsúd
prvej inštancie aplikoval ustanovenia Zákona o povinnom zmluvnom poistení, prečo potom neaplikoval
aj ust. § 15 ods. 2 tohto zákona, k tomu odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 15 upravuje nárok

na náhradu škody, pričom to, že v zmysle rozhodovacej činnosti súdov, popísanej vyššie v bode 9 sa
pod pojem škoda zahŕňa i nemajetková ujma, ktorú si žalobkyňa uplatňuje v tomto konaní, automaticky
neznamená, že na posúdenie premlčania tohto nároku sa má uplatniť ustanovenie § 15 ods. 2 tohto
zákona,ktoréodkazujenaustanovenie§106Občianskehozákonníka,keďžepremlčanie nemajetkovej
ujmy sa posudzuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ako to správne posúdil aj súd prvej inštancie.

Rovnako tak poukaz žalovaného v 2. rade na výluku v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoPZP nie je
dôvodný,atoopätovnespoukazomnazáveryNajvyššiehosúduSRkotázkepasívnejvecnejlegitimácie
v týchto konaniach a s tým súvisiacim pojmom škoda.

26. K odvolacej námietke žalovaného v 2. rade, že súd ich zaviazal na plnenie spoločne a nerozdielne,
odvolací súd uvádza, že žalobkyňa si voči žalovaným v 1. a 2. rade uplatňovala nárok na jedno a to

isté plnenie, avšak z iného dôvodu. Voči žalovanému v 1. rade ako škodcovi z titulu náhrady škody
spôsobenej zásahom do osobnostných práv podľa § 13 Občianskeho zákonníka a voči žalovanému
v 2. rade z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Ide teda o dva záväzky zaplatiť žalobkyni jeden a ten istý dlh, preto spôsob ich
plnenia je potrebné posúdiť tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť druhého žalovaného.

27. K namietaniu výroku o trovách konania a výpočtu trov konania žalovanými v 1. a 2. rade odvolací
súd uvádza, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého výroku o trovách konania a dôvodoch,
ktoré súd prvej inštancie uviedol, preto považuje námietku žalovaných v tejto časti za nedôvodnú.

Argumentáciu súdu prvej inštancie odvolací súd ešte dopĺňa a poukazuje na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 475/2018 zo 4. februára 2021, podľa ktorého zmyslom novej právnej
úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a

nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

28. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.

1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).