Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 5, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119455950
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6119455950.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu R Collectors, s. r. o., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpený Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232
471, proti žalovanému E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX, XXX XX L., B. republika, za účasti:
Združenie Brániť sa oplatí - BSO, občianske združenie, so sídlom Potočná 7343/37, 080 06 Prešov -
Nižná Šebastová, IČO: 42 379 083, právne zastúpení Mgr. Ondrej Barna, advokát, Zámocká 529/34, 091
01 Stropkov, IČO: 52 824 837, o zaplatenie 10 669,17 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Kežmarok zo dňa 30.04.2021, č. k. 8Csp/53/2020-71, v spojení s opravným uznesením
zo dňa 21.04.2022 č.k. 8Csp/53/2020 - 136, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom v spojení
s opravným uznesením rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 8.838,54 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 %

ročne zo sumy 9.596,99 eur od 15.11.2019 do 12.12.2019, zo sumy 9.526,99 eur od 13.12.2019 do
17.02.2020,zosumy9.506,99eurod18.02.2020do11.03.2020,zosumy9.441,99eurod12.03.2020do
13.04.2020, zo sumy 9.371,99 eur od 14.04.2020 do 17.05.2020, zo sumy 9.341,99 eur od 18.05.2020
do15.06.2020,zosumy9.286,99eurod16.06.2020do15.09.2020,zosumy9.221,99eurod16.09.2020
do 04.02.2021 a zo sumy 9.211,99 eur od 05.02.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92 %.“

2.Rozhodnutieprávneodôvodnil§497,§503ods.1zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonníkvznení
neskorších predpisov, § 1 ods. 2, § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, §
53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka(ďalejlenNariadenie).3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 10.000,- eur. V zmysle zmluvy o úvere mal žalovaný
poskytnutý úver vrátiť s 12,50% úrokom ročne v 96 mesačných splátkach po 177,23 eur vždy k 20. dňu

v mesiaci so splatnosťou 1. splátky 20.04.2018, a konečnou splatnosťou úveru 20.03.2026. Žalovaný
uhrádzal splátky v rôznych výškach a ku dňu 31.10.2019 zaplatil celkom sumu vo výške 566,46 eur.
Listom zo dňa 22.10.2018 žalobca žalovaného upozornil na porušenie zmluvnej povinnosti spočívajúcej
v nesplácaní úveru a na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Žalobca následne 19.11.2018
vyhlásil pre nesplácanie úveru predčasnú splatnosť úveru a po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru

žalovaný zaplatil ešte 3 splátky v celkovej výške 210,- eur. Na uvedenú skutočnosť žalobca reagoval
čiastočným späťvzatím žaloby, a späťvzatie žaloby odôvodnil skutočnosťou, že žalovaný po podaní
žaloby na súde zaplatil 8 splátok v celkovej výške 385,- eur. Na základe vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver 10.000,- eur a žalovaný titulom splatenia úveru
uhradil finančné prostriedky vo výške 1.161,46 eur (566,46 eur + 210,- eur po vyhlásení predčasnej
splatnosti + 385,- eur po podaní žaloby). Pri skúmaní jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy súd

uzavrel, že prvoradou povinnosťou súdu bolo preskúmať, či veriteľ pri uzatváraní úverovej zmluvy
s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, keďže článok
8 a článok 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.20088 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať vtom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinností stanovenej

v článku 8 tejto Smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 3 (rozhodnutie SD EÚ
C -679/18). Ďalej zistil, že tvrdenia žalobcu o splnení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch v žalobe absentovali. Bolo povinnosťou žalobcu skutkové tvrdenia a dôkazné

návrhy vo vzťahu k uvedenej zákonnej povinnosti podrobnejšie rozviesť. Túto procesnú povinnosť
však žalobca nesplnil, keď pri opísaní rozhodujúcich skutočností len odkázal na predložené listinné
dôkazy. Vzhľadom na procesnú pasivitu žalobcu týkajúcu sa objasňovania esenciálnych skutočností
súvisiacich s kontraktačným procesom a splnením si svojej právnej povinnosti pri uzatváraní zmluvy so
žalovaným, nebolo možné tieto rozhodné skutkové okolnosti objasniť. Uvedené skutočnosti tak nie sú

ani preukázané, ani vyvrátené; zostali preto neobjasnené. Na základe uvedeného tak neboli prostriedky
procesného útoku žalobcu obsiahnuté v žalobe dostatočným podkladom pre konštatovanie splnenia
povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd uzavrel, že veriteľ nesplnil
povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti žalovaného v právnom
postavení spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď túto zákonnú povinnosť vôbec nesplnil. Žalobca

skutočnosti týkajúce sa pomerov žalovaného ako veriteľ, nijakým spôsobom nezisťoval ani neoveroval.
Akoveriteľtakžalobcahruboporušilpovinnosť,ktorúmuukladáust.§7ods.1zákonaospotrebiteľských
úveroch, a preto je poskytnutý úver žalovanému bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný čerpal úver vo
výške 10.000,- eur, a veriteľovi uhradil dlh v celkovej výške 1.161,46 eur. Keďže žalobca má nárok len
na zaplatenie sumy predstavujúcej rozdiel medzi sumou poskytnutých peňažných prostriedkov (10.000,-

eur) a sumou splátok realizovaných žalovaným v postavení dlžníka (1.161,46 eur), žalobca v postavení
veriteľa pohľadávky má voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 8.838,54 eur a žaloba nad uvedenú
sumu nie je dôvodná, a preto ju súd v prevyšujúcej časti zamietol.

4. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Keďže

žalobca v konaní bo úspešný len čiastočne, súd mu podľa citovaných zákonných ustanovení voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92% voči žalovanému.

5. Proti rozsudku, voči výroku II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc,
že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a vec nesprávne právne posúdil.
Uviedol, že žalovaný mal vôľu úver získať, prejavil vôľu ho riadne splácať, neodmietol splátky vo výške
stanovenej v zmluve, ktoré by neohrozili jeho status rovnako ako všetky dovtedajšie záväzky v úhrne. V
prípadoch, v ktorých má žalobca pochybnosti o bonite klienta a jeho schopnosti splácať, zmluvu o úver
neuzatvorí. Uzatváraním nevýhodných zmlúv o úvere so spotrebiteľmi, ktorí nie sú schopní úver splácať,

by dochádzalo k úbytku a teda škode na strane žalobcu, a takéto konanie odporuje priamo definícií
podnikania v zmysle ktorej cieľom podnikania je dosahovanie zisku. Žalobca je zákonom regulovaný
subjekt-banka,ktorájepovinnásprávaťsaobozretne.Jepretovysokonepravdepodobné,žebyžalobca
poskytol peňažné prostriedky bez riadneho skúmania bonity žalovaného s vysokým rizikom ohrozenianávratnosti týchto peňažných prostriedkov. Tvrdenie súdu, že nebola skúmaná bonita žalovaného
a tým dodržané konanie s odbornou starostlivosťou zo strany žalobcu je zavádzajúce, nakoľko tak
ako u každého klienta, aj u žalovaného bola skúmaná bonita výpisom z úverového registra (SRBI),

ako aj z dokladov o príjme žalovaného, teda boli splnené všetky podmienky na konanie v súlade
so zákonom č. 129/2010 Z.z. Žalobný návrh obsahoval všetky potrebné skutočnosti, respektíve opis
rozhodujúcich skutočností na uplatnenie nároku. Ak teda mal súd za to, že návrh obsahuje nedostatočné
informácie týkajúce sa uplatneného nároku mal povinnosť žalobcu na túto skutočnosť upozorniť a
vyzvať ho na odstránenie nedostatkov podania. Súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keď

žalovaný skutkové tvrdenia týkajúce sa skúmania bonity klienta nepoprel, a preto platí domnienka, že
skutkové tvrdenia sa považujú za pravdivé. Pokiaľ by súd mal pochybnosti o ich pravdepodobnosti,
respektíve dostatočnosti tohto tvrdenia, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu poučiť.
Súd je totiž podľa § 150 ods. 2 CSP oprávnený vyzvať procesnú stranu, aby uviedla ďalšie skutkové
tvrdenia. Súd je pritom povinný vopred oboznámiť procesné strany okrem iného aj o tom, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za sporné. Túto povinnosť má v prípade nariadenia pojednávania ako aj v prípade,

ak pojednávanie nenariadi. Súd mal povinnosť informovať žalobcu o tom, že považuje skutočnosť -
skúmanie bonity za spornú čo nesplnil. Odňal tým žalobcovi právo riadne uplatňovať jeho procesné
práva a možnosť preukázať skutočnosť, ktorú súd považoval za spornú. Od žalobcu pritom nebolo
možné objektívne očakávať, že túto skutočnosť má považovať za spornú. Žalobca totiž riadne skúmal
bonitu, peňažné prostriedky z úveru žalovanému poskytol, a žalovaný úver z časti aj uhradil. Počas

trvania zmluvného vzťahu žalovaný nespochybnil túto skutočnosť. Právna úprava Civilného sporového
poriadku pritom vychádza zo zásady kontradiktórnosti civilného procesu, t.j. že súd nevykonáva dôkazy
na preukázanie nesporných skutkových tvrdení, ale naopak nesporné skutkové tvrdenia si osvojí ako
zistenýskutkovýstav,zktoréhovychádzavmeritórnomrozhodnutí.Ibaúčinnepopretéskutkovétvrdenia
sa považuje za sporné. Na uvedenú argumentáciu žalobcu potvrdzuje rozhodnutie Krajského súdu v

Bratislave sp.zn. 10CoCsp/22/2020 zo dňa 29.03.2021, a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn.
10Co/232/2019zodňa22.09.2020,ktorésazaoberaliotázkouspornýchanespornýchtvrdenívkontexte
pasivity žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alebo aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil,
žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%.

6. Žalovaný ani osobitný subjekt na strane žalovaného sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym

právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

10. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavenídodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd

na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

11. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý

úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože v zmluve absentujú náležitosti
požadované zákonom a rovnako aj preto, že pred poskytnutím spotrebiteľského úveru nebola skúmaná
bonita žalovaného dostatočným spôsobom. S uvedenými závermi sa však vôbec nestotožnil žalobca v
podanom odvolaní, preto sa odvolací súd zaoberal, či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom
prvej inštancie ako aj k naplneniu prípadnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého úveru.

12. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej
len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím
alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou
starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto

svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti
ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon
sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé
porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov

o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

13. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto

zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a
nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr.
štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi
alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do

pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

14. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity
klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti
vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu

mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
15. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na to, že pri skúmaní bonity vychádzal jednak z výpisu z
úverového registra (SRBI), ako aj z údajov o príjme žalovaného, teda odvolateľ je toho názoru, že boli
splnené všetky podmienky na konanie v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené
odvolacísúduvádza,žezuvedenýchlistínaregistrovnemoholžalobcaakoveriteľzistiťcelkovúfinančnú

situáciu žalovaného, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd
uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto
konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože
bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho celkovú
zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečenie ubytovania,

stravy, atď., teda žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácií žalovaného potrebnej pre
posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver
súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o preukázanie odbornej starostlivosti posúdenia
schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola

reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisteniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.16. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou

starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho
zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom
podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez

toho,abybolozrejmé,čopostretnedlžníkapouzavretízmluvy.Akjetakátoagendaobzvlášťsledovanáz
dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky
na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže
na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných
majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu
nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s

odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce
morálke.“

17. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že

nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má
za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Vo vzťahu k vyššiemu má odvolací súd za to, že už samotné nedostatočné skúmanie bonity
spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať

ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru zistenými súdom prvej
inštancie, s ktorými žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil.

19. Odvolací súd na tomto mieste ešte dopĺňa, že v prípade nedostatočného skúmania bonity
spotrebiteľa pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy je takto uzatvorená spotrebiteľská zmluva okrem

sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru postihnutá aj ďalšou sankciou v zmysle už
súdom prvej inštancie citovaného ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to nemožnosťou
požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie takto poskytnutého spotrebiteľského úveru. Žalobca
ako veriteľ tak nebol oprávnený predmetný spotrebiteľský úver ani predčasne platne zosplatniť. Z
uvedeného tak vyplýva, že žalovaný bol povinný vrátiť len istinu úveru, ktorá mu bola skutočne

poskytnutá, t.j. sumu 8.838,54 eur (10.000,- eur - 566,46 eur - 210,- eur - 385,- eur), ako správne
konštatoval súd prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalovaný
žalobcovi vrátil sumu 1.161,46 eur (566,46 eur + 210,- eur po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
+ 385,- eur po podaní žaloby), preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď žalobu v
prevyšujúcej časti nad sumu 8.838,54 eur ako nedôvodnú zamietol.

20. Žalobca v podanom odvolaní ešte uvádza, že žalovaný v priebehu konania nepoprel jeho tvrdenia
a predložené dôkazy, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu
odvolací súd uvádza, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť
súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje

spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaný bola v priebehu prvoinštančného konania pasívny,
nevyjadril sa k podanej žalobe a ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom, nemožno v konečnom
dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť
neznamená,žesúdmusírozhodnúťlennazákladetaktotvrdenýchskutočnostíapredloženýchdôkazov.
Samotný Civilný sporový poriadok v prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie

dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo zabezpečiť, čím sa tak sleduje
vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovými stranami, t.j. medzi veriteľom a
spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil
dôkazy, nezabavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda či táto obsahuje

všetky zákonom predpísané náležitosti, prípadne či neobsahuje aj aj neprijateľné zmluvné podmienky,
ako aj to, či pred uzatvorením zmluvy bola dostatočne skúmaná bonita spotrebiteľa.21. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo
a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k
dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by

jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej
žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej
procesnej aktivite sporových strán. Z vyššie uvedených dôvodov preto námietku žalobcu v tomto smere
vyhodnotil ako nedôvodnú.

22. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutých
výrokoch II. a III. súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim

procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).