Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7C/23/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822201093
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2022:8822201093.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinou Melníkovou v spore žalobcu: Slovenská

republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO:
00151866 proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D. E. F., o zaplatenie 52,00
eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 52,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 52,- eur od 22. 06. 2020 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto
náhrady súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 16,50 eur Slovenskej
republike na účet Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXXXX,
VS:3944847940, KS:0999 vedený v štátnej pokladnici v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 52,00 eur s prísl. a náhrady
trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 09.04.2021 boli odboru právnych služieb sekcie

legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odborom účtovníctva sekcie
ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky
štátu voči žalovanej. Žalovanej bola dňa 22.05.2020 vystavená faktúra č. 6060077912, vo výške 52,00
eur, splatná do 21.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení
SOŠ Drevárska, Vranov nad Topľou za obdobie 10.05.2020 do 14.05.2020. Keďže žalovaná pohľadávku
štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávok po
lehote splatnosti – strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie

dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Následne žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu
pohľadávky štátu vo výške 52,00 eur, zo dňa 14.01.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej
sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedenú doporučenú listovú zásielku žalovaná neprevzala z
dôvodu, že adresát je neznámy. Nakoľko žalovaná nezaplatila žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti,
dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj
zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995

Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5,00% ročne zo
sumy 52,00 eur od 22.06.2020 do zaplatenia. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovenýchtýmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť
vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej

osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať.
Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré
vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismiupravujúcimiochranuverejnéhozdravia,osobe,ktorájepovinnátietopovinnostiplniť,jepodľa
Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS

4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej
zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že
žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom
zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu
žalovanej zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne
prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku

štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o
pohľadávkachštátuaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,ktorýukladá
žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby
nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu
pohľadávky štátu.

Žalovaná sa k podanej žalobe žiadnym spôsobom nevyjadrila.

V predmetnej veci vydal súd dňa 11.05.2022 platobný rozkaz, sp. zn. 7C/23/2022-13. Keďže platobný
rozkaz sa žalovanej nepodarilo doručiť do vlastných rúk, súd uznesením sp. zn. 7C/23/2022-28 zo dňa
16.08.2022 platobný rozkaz zrušil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to výzvou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky na úhradu pohľadávky štátu, faktúrou č. 6060077912, výzvou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky na úhradu pohľadávok po splatnosti, správou Okresného riaditeľstva Policajného
zboruvoVranovnadTopľou,vyjadrenímžalobcuzodňa30.08.2022,príkazomOkresnéhoúraduPrešov.

Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav veci:

Žalobca sa na pojednávanie nedostavil. Žiadal, aby súd konal v jeho neprítomnosti.

Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu po podaní žaloby na súd uviedol, že žalobca sa podaným
návrhom na vydanie platobného rozkazu domáha od žalovaného uhradenia pohľadávky štátu vo výške
52,- eur s príslušenstvom, ktorá vznikla na podklade faktúry č. 6060077912 vystavenej dňa 22.05.2020,

ktorú možno považovať za výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu zabezpečenú
počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou za obdobie od
10.05.2020do14.05.2020.Prekomplexnýpohľadnadanúvecuvádzame,ževládaSlovenskejrepubliky
vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších
predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdraviaaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníplatnomvrozhodnomčase(ďalejako„zákonč.
355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa
§12ods.2písm.f)a§48ods.4písm.e)zákonač.355/2007Z.z.opatrenieč.OLP/2596/2020zodňa16.

03. 2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne: „všetkým
osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých
oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej
republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskejrepubliky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení
negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“
Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na

to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení, ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007
Z. z. stanovuje povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s
predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie
sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov,
povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam, preto žalovaný

absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení. Fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z.
z., povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný mal povinnosť absolvovať
izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré mu pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia vznikli. Dovoľujeme si uviesť, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s
povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré

mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Podľa písmena A6 uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať
opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých
oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalobca uvádza, že Stredná
odborná škola (SOŠ) drevárska Vranov nad Topľou bola príkazom Okresného úradu Prešov č. OU-

PO-OKR1-2020/026144-005 určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa zákona č. 179/2011
Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v
krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 179/2011 Z. z.“). Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať
opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia

výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť
ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych
zariadeniach. Uvedené opatrenia bude vykonávať aj v zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou,
v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú povinnú karanténu. Určenému subjektu sa uhradia výdavky
za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná

Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného
Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z.,
uhradilo na základe faktúry č. 6060077912 subjektu SOŠ drevárska Vranov nad Topľou náklady, ktoré
mu vznikli v súvislosti so stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Žalobca opätovne
poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré

vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“.
Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením
povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č.

355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady
za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť
žalovaný sám. Nakoľko žalobca uhradil SOŠ drevárska Vranov nad Topľou náklady spojené so stravou
žalovaného počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou,
ktorú žalovaný absolvoval v období od 10.05.2020 do 14.05.2020, vystavil žalobca dňa 22.05.2020

žalovanému faktúru č. na sumu 52,- EUR. Žalobca poznamenáva, že Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Na základe tejto skutočnosti
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č.
431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek
vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo pre repatriantov faktúry, ktoré

obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec zákonnej povinnosti.
Žalobca pri vyčíslení výšky stravného vychádzal zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného
v rozhodnom čase, a to zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z.
z. o sumách stravného (ďalej len „opatrenie“). Podľa § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň

vo výške 11,60 eur, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 eur za plastový obal. Súčtom uvedených súm
vzniklapaušálnasumazastravuvovýške13,-eurzadeň.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalovanémubola
dodaná strava počas nariadenej karanténny v zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou v období od
10.05.2020 do 14.05.2020 (t. j. 4 dni), faktúra č. 6060077912 mu bola vystavená na sumu 52,- eur (13eur x 4 dni = 52 eur). Na záver žalobca na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR
pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súdu SR“). V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že

Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje,
že cit.: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady)
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti
plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového

protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2
zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl.
5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“.

Taktiež sa na pojednávanie nedostavila žalovaná. Svoju neprítomnosť neospravedlnila, pojednávania
odročiť nežiadala. Do vlastných rúk si zásielky na adrese trvalého pobytu nepreberá, preto jej boli
zásielky zo súdu doručené podľa § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku oznámením na úradnej

tabuli a na webovej stránke súdu o podanej žalobe. Následne jej boli písomnosti doručované aj v zmysle
ust. §116 ods. 3 Civilného sporového poriadku na adresu evidovanú v registri obyvateľov SR.

Výzvoužalobcuadresovanoužalovanejdňa14.01.2022žalobcavyzvalžalovanúnaúhradusumy52,00

eur, ktorá predstavovala náhradu za stravu počas nariadenej štátnej karantény. Podľa kópie poštovej
doručenky si žalovaná túto výzvu neprevzala, vrátila sa s označením žalobcovi, že adresát je neznámy.

Faktúrou č. 6060077912 s dátumom vystavenia 22. 05. 2020 a s dátumom splatnosti 21. 06. 2020

žalobca fakturoval žalovanej sumu 52,00 eur za stravu v karanténe.

Z výzvy žalobcu adresovanej žalovanej dňa 19. 10. 2020 vyplýva, že žalobca vyzval žalovanú na úhradu
stravy poskytnutej jej počas karantény vo výške 52,00 eur. Podľa kópie poštovej doručenky si žalovaná

túto výzvu neprevzala.

Okresný úrad Prešov príkazom č.:OU-PO-OKR1-2020/026144 zo dňa 10.04.2020 určilo organizáciu
SOŠ Drevárska Vranov, aby zabezpečila vo svojom zariadení vykonávanie opatrenia hospodárskej

mobilizácie zabezpečením ubytovania a stravy fyzickým osobám, ktorým bola nariadená karanténa v
určenom subjekte

Uvedenú vec súd takto právne posúdil:

Podľa § 12 ods. 2, písm. f) zákona č. 355/2007 Zb., opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu
prenosných ochorení sú izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.

Podľa § 48 ods. 4 písm. n) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény Úrad
verejného zdravotníctva alebo Regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia
nariaďuje opatrenia, ktorými sú: nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú
nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).

Podľa § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény
fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskymvyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,
preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných
ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

Podľa usmernenia generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia MV SR o rozsahu a podmienkach
úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach. Na
základe nariadenia vlády SR č. 269/2020 Z. z., ktorým sa spresňujú niektoré opatrenia hospodárskej

mobilizácie a financovanie týchto opatrení pre subjekty hospodárskej mobilizácie ( ďalej len subjekt
HM ) určené podľa § 4 ods. 1, písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej
mobilizácii a o zmena a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách
mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákona č. 179/2011 Z.
z. ), ktorým bolo príkazom prednostu okresného úradu alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej
správy podľa § 9 ods. 1, písm. b, § 16 ods. 3, písm. c) a d) alebo § 16 ods. 4, písm. g) zákona č.

179/2011 Z. z. „organizácia výroby a služieb“ a v rámci tohto opatrenia je povinný poskytnúť ubytovanie
a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.
Úhrada nákladov spojených s ubytovaním a stravovaním fyzických osôb, ktorým bola nariadená povinná
izolácia v karanténnych zariadeniach alebo dosledovanie v zariadeniach v pôsobnosti MO SR môže byť
vykonaná na základe a) príkazu vydaného podľa § 4 ods. 41 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011

Z. z., príkazom vedúceho ústredného orgánu štátnej správy podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 179/2011
Z. z. zariadeniam vo vlastníctve štátu , ktorých správcom je subjekt okresného úradu podľa § 16 ods. 3,
písm. c) a d) alebo § 16 ods. 4, písm. g) zákona č. 179/2011 Z. z. pre zariadenia ktoré sú vo vlastníctve
iných subjektov ako štátu. Stravnou jednotkou je denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s
DPH vrátane plastového obalu, ak ubytovanému bola dodaná celodenná strava ( raňajky, obed, večera ).

Ak ubytovanému nebola dodaná celodenná strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa
dodanej stravy vo výške 3 eur za raňajky, 5,- eur za obed a 5,- eur za večeru ( čl. 3 ods. 4 ).

Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Zb., náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených

týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

23.Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
splnením peňažného dlhu.Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP), skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o
ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že
ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 6060077912 s dátumom splatnosti 21.06.2020 na
sumu 52 eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠ Drevárska Vranov za
obdobie od 10.05.2020 do 14.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a
14.01.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie
č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na

§12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré
sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje
izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej
aj „opatrenie“). Okresný úrad Prešov príkazom č.:OU-PO-OKR1-2020/026144 zo dňa 10.04.2020
určilo organizáciu SOŠ Drevárska Vranov, aby zabezpečil vo svojom zariadení vykonávanie opatrenia

hospodárskej mobilizácie zabezpečením ubytovania a stravy fyzickým osobám, ktorým bola nariadená
karanténa v určenom subjekte, s tým, že určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia
hospodárskej mobilizácie, okrem iného stravné vo výške 13 eur na deň.

Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovanú uhradiť náklady organizácii
prevádzkujúcej karanténne zariadenie, v ktorom bola strava žalovanej poskytnutá. Žalovaná v konaní
nepoprela, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprela, že jej strava
nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu

zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP
nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.

Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené
mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení

sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,
zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

ÚstavnýsúdvnálezePL.ÚS4/2021-136zodňa08.12.2021(ktorýmdošlokderogáciičastipredmetného

ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný § 12
ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje
štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej
slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie

ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá

zahŕňaodkazna§12,akoajna§48ods.4,aleajvýslovnýmprepojením§48ods.4písm.n)na§12ods.
2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4písm. u) a
§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2
písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inomurčenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou

zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6
ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i

legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej
§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa
§ 12 ods.2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného

zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“

Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie

sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade,
ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o
ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR
potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na

právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia
v Zbierke zákonov.

Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré

sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ,
znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157nálezu
PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu
je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická

osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný

súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto

povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.

Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá na

všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady stým
súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým
akopovinnáosobarealizujepovinnostiuloženémuopatrenímÚVZ.Toznamená,ževprípadepovinnosti
nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia)

okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba
neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa
§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.Torovnakoplatíajnaprípadposkytnutiastravyžalovanej.Výdavkyspojenésozabezpečenímkarantény,
konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovanú v sume určenej príkazom správneho orgánu vo výške 13

eur na osobu/ deň, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovanej pohľadávku,
ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, ktorý uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní preukázal, že
organizácia, ktorá žalovanej poskytla ubytovanie tak bola povinná urobiť na základe príkazu správneho
orgánu. Rovnako preukázal, že uvedená organizácia náklady s tým spojené vyúčtovala žalobcovi
faktúrou,vktorejjevyčíslenásumárnezavšetkyosobystravavrozhodnomobdobí,ktorúžalobcazaplatil

na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii). Skutočnosť, že
došlo k zaplateniu nákladov organizácie zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej
znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58
ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu
povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas
nariadenej izolácie (v rozsahu stanovenom v príkaze správneho orgánu, t.j. 13 eur na deň). Keďže tak

neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia
zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodného obohatenie podľa § 454 Občianskeho
zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo
výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné,
že prevádzkovateľ zariadenia si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona

o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane
žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 52 eur
od 10.05.2020 do 14.05.2020 boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Uvedené náklady dokonca za
obdobie 4 dní predstavujú sumu 52 eur (13 eur na deň podľa rozhodnutia správneho orgánu). Zároveň
ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby

mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.

Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi
ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia

istiny v sume 52 eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti
faktúry. Splatnosť faktúry bola 21.06.2020 a od 22.06.2022 sa žalovaná dostala do omeškania.

Z vykonaného dokazovania má súd za nepochybne preukázané, že žalobca žalovanej fakturoval za
stravu, ktorá bola žalovanej poskytnutá počas jej pobytu v povinnej karanténe subjektom SOŠ Drevárska

za obdobie od 10.05.2020 do 14.05.2020 sumu 52,00 eur (13 eur denne v súlade s čl. 3 ods. 4
usmernenia). Žalovaná žiadnu obranu nevzniesla.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Pokiaľ ide o trovy konania, súd plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Súd nevzhliadol žiaden dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by
úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe
alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo
odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá vkonaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak
rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, od poplatku sú oslobodení Slovenská
republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy,3aa) právnická osoba vykonávajúca
konsolidáciu pohľadávok verejného sektora,3cac) Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach,
ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa.

O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu súd rozhodol s poukazom na
ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko žalobca je oslobodený
od platenia súdneho poplatku, v konaní bol úspešný a v takom prípade platí súdny poplatok žalovaná.
Výška súdneho poplatku je určená podľa sadzobníka súdnych poplatkov - položka 1 písmeno a) ako 6

% zo žalovanej sumy, najmenej 16,50 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.