Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 14, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/220/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516205748
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2516205748.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: PhDr. I. I., nar. X.X.XXXX, adresa
C., N. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Bratislava,
Žilinská 14, IČO: 47 232 757, proti žalovanému: Qenti, s. r. o., so sídlom Piešťany, Hlboká 3023/31,
IČO: 45 384 771, zastúpenému advokátom: JUDr. Tomáš Klieštenec, so sídlom Piešťany, M. Waltariho

7, o zaplatenie 23.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany č. k. 14C/216/2016-172 zo dňa 24.6.2019, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči zamietajúcemu výroku II. napadnutého rozsudku o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III. o trovách konania z r u š u
j e a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu vo výške 23.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 23.500,- Eur od
1.1.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol
a výrokom III. priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 34, § 35, § 118 ods. 1, §
143, § 145 ods. 1, 2, § 488, § 517 ods. 2, § 559 ods. 1, 2, § 567 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako i § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení
účinnom ku dňu omeškania a vecne tým, že v predmetnej veci sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy
23.500,- Eur s príslušenstvom titulom pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, z ktorej veriteľkou mala byť
výlučne ona sama, teda nie aj jej manžel, pričom žalovaný dlh neplnil riadne a včas. Žalovaný na svoju

obranu uviedol, že pri uzavretí zmluvy o pôžičke nešlo o bežnú vec a keďže prostriedky boli požičané
z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, veriteľmi sú obaja manželia. Plnením dlhu žalovaného do
rúk manžela žalobkyne, podľa žalovaného dlh zanikol. Súd prvej inštancie sa preto primárne zaoberal
posúdením zaväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným. Mal za to, že je nepochybné,
že v danom prípade pôžička vo výške 23.500,- Eur nie je bežnou záležitosťou v zmysle ust. § 145
ods. 1 OZ. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že časť finančných prostriedkov pochádzala z

BSM. Žalobkyni sa však podľa súdu nepodarilo preukázať, aká časť prostriedkov mala pochádzať z jej
výlučného vlastníctva (podľa tvrdení žalobkyne dar od matky). Vzhľadom na to súd uzavrel, že nakoľko
nešloobežnúvecmedzimanželmi,bolnauzavretiezmluvyopôžičkepotrebnýsúhlasdruhéhomanžela.
Formu súhlasu druhého manžela pritom Občiansky zákonník nepredpisuje. Súd dospel k záveru, že
manžel žalobkyne so zmluvou o pôžičke vyjadril súhlas, nakoľko zmluva je za žalovaného podpísaná jej
konateľom (v čase uzavretia zmluvy bol oprávnený za spoločnosť konať Ing. Ján Matuška samostatne),

pričom Ing. Matuška je súčasne manželom žalobkyne, teda je nepochybné, že s uzavretím zmluvy
vyjadril súhlas. V konaní nebolo tvrdené, ani preukazované, že by sa manžel žalobkyne neskôr domáhalneplatnosti zmluvy o pôžičke, súd preto považoval zmluvu za platne uzavretú. Súd tiež uviedol, že
udelenímsúhlasusadruhýmanželnestávaúčastníkomprávnehoúkonu-zmluvy.Hociprostriedky,ktoré
predstavovali pôžičku, tvorili BSM, vyjadrením súhlasu druhého manžela s tým, aby na strane veriteľa

vystupovala len žalobkyňa, stala sa veriteľkou len ona sama a nie manželia spoločne (solidárne).

3. Následne sa súd prvej inštancie venoval posúdeniu dodatku uzavretému k predmetnej zmluve.
Uviedol,ženakoľkosamotnúzmluvuniejemožnépovažovaťzabežnúvecmedzimanželmi,rovnakoani
dodatok k nej nie je bežnou vecou. Na strane veriteľa boli v dodatku uvedení obaja manželia (žalobkyňa

a Ing. Matuška), ktorí mali byť obaja zastúpení Ing. Matuškom, pričom tento dodatok za veriteľov
aj podpísal. Na strane dlžníka bol dodatok podpísaný opätovne Ing. Matuškom, z pozície konateľa
žalovaného. Súd uviedol, že súhlas manžela s uzavretím zmluvy nenahrádza zákonné zastupovacie
oprávnenie manželov, keďže toto sa týka len zastupovania druhého manžela v bežných veciach. Súd
teda dospel k záveru, že dodatok nebol uzavretý platne, nakoľko žalobkyňa ako veriteľka nebola jeho
účastníčkou. Manžel žalobkyne nemohol pri podpise dodatku zastúpiť svoju manželku - žalobkyňu,

jednak z dôvodu, že nešlo o solidárnu pohľadávku manželov a jednak z dôvodu, že nešlo o bežnú vec,
teda zastúpenie manželov pri podpise neprichádzalo do úvahy. V dôsledku uvedeného nemohol nastať
ani právny následok dodatku smerujúci k deklarácii čiastočného zániku záväzku (čiastočné plnenie), ani
k posunutiu termínu splatnosti na 31.12.2017.

4. Pokiaľ ide o otázku, či došlo k splneniu záväzku, alebo nie, žalobkyňa tvrdila, že pôžička nebola
splatená, a to ani sčasti. Žalovaný namietal, že k plneniu došlo viacerými splátkami, a to na účet
manžela žalobkyne Ing. Jána Matušku, čo žalovaný preukázal potvrdeniami o bankových obratoch. Mal
za to, že plnením manželovi žalobkyne, teda zároveň do sféry BSM, dlh zanikol. S týmto argumentom
žalovaného sa však súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko veriteľkou dlhu bola len žalobkyňa. Zo

zmluvy je zrejmé, že dlh mal byť plnený žalobkyni, ako veriteľke. Postavenie žalobkyne ako veriteľky síce
nemá za následok, že plnením do jej rúk alebo na jej bankový účet, by bolo možné uvedené považovať
za plnenie do jej výlučného vlastníctva. Naopak, prijatím plnenia z predmetnej pôžičky žalobkyňou, by
sa finančné prostriedky (splátky) stali predmetom BSM. Poukázaním finančných prostriedkov na účet
manžela dlh nezanikol, nakoľko tento nebol oprávnený plnenie prijať. Finančné prostriedky nie sú vecou

v zmysle OZ, ku ktorej by mohlo vzniknúť vecné právo, preto nemožno vychádzať z rozsudku NS ČR, sp.
zn.: 22Cdo/1509/1999, na ktorý poukazoval žalovaný. Podľa citovaného rozhodnutia bez ohľadu na to,
či k prevodu nehnuteľnosti došlo len jedným z manželov ako prevodcom, oprávnenými prijať plnenie boli
obaja manželia, ako solidárni veritelia (vlastníci nehnuteľnosti v BSM). V prejednávanej veci však nejde
o prevod nehnuteľnosti, ale pôžičku, ktorá sa bezpochyby spravuje režimom pohľadávok. Pohľadávka je

obsahom záväzkového práva a prislúcha veriteľovi, je možné s ňou disponovať a v štádiu vynútiteľnosti
ju uplatňovať ako nárok, nemôžu k nej však vznikať vecné práva.

5. Skutočnosti preukazované žalobkyňou, že jej matka zrušila vkladné knižky a finančné prostriedky
z uvedeného použila ako dar svojej dcére, ktorá ich následne použila ako časť pôžičky podľa zmluvy,

nepovažoval súd prvej inštancie za preukázané, nakoľko samotná skutočnosť, že matka žalobkyne
vkladné knižky zrušila (keď bolo sporné aj to, kedy k zrušeniu vkladných knižiek vôbec došlo)
sama osebe nestačí k tomu, aby súd mal za preukázané použitie týchto finančných prostriedkov na
poskytnutie pôžičky. Žalobkyňa tiež na výsluchu svedkyne - svojej matky netrvala. V ostatnom, či príjmy
matky žalobkyne umožňovali vytvorenie úspor, prípadne preukazovanie (ne)existencie pôžičky matky

žalobkyne vo vzťahu k jej dcére (žalobkyne), súd považoval za irelevantné k predmetu sporu.

6. Ohľadom vedenia dlhu žalovaného v účtovnej evidencii spoločnosti (ako dlhu vo vzťahu k manželovi
žalobkyne ako veriteľovi), súd uzatvoril, že je bezpredmetné akou formou žalovaný viedol pasívum v
účtovníctve spoločnosti (uvedené by malo význam len vo vzťahu k tretím osobám). Smerodajná pre

posúdenie záväzku je zmluva. Je síce pravdou, že žalobkyňa bola v čase vzniku záväzku konateľkou
spoločnosti,avšakjejvedomosťalebonevedomosťospôsobezaúčtovaniapasívaničnemenínaprávnej
kvalifikácii záväzku, osobe a postavení veriteľa, prípadne spôsobe a forme plnenia uvedeného dlhu.
Súd tiež uviedol, že použitie finančných prostriedkov z BSM na pôžičku má bezpochyby dopad na masu
BSM, ktorá sa po právoplatnosti rozvodu manželstva môže stať predmetom vyporiadania. Zohľadnenie

vynaloženia takýchto prostriedkov má však opodstatnenie a význam až v konaní o vyporiadanie BSM,
avšak nie v prejednávanej veci.7. Nakoľko teda nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky uspokojený nebol, súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 23.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročnezosumy23.500,-Eurod1.1.2016(deňnasledujúcipodohodnutejsplatnostidlhuvzmysleZmluvy)

do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobkyňou požadovaného úroku z omeškania až do výšky 8,05% ročne
súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

8. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej „CSP“) tak, že v spore plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Proti tomuto rozsudku podal vyslovene v celom jeho rozsahu prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie žalovaný dôvodiac, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, rozsudok je nepreskúmateľný, bez náležitého odôvodnenia,

mätúci, nezrozumiteľný a konanie má inú vadu. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu, že nakoľko sa
manžel žalobkyne nedomáhal neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 5.3.2020, treba považovať zmluvu
za platne uzavretú s tým, že druhý manžel sa nestal účastníkom právneho úkonu - zmluvy, a hoci
prostriedky, ktoré predstavovali pôžičku, tvorili BSM, vyjadrením súhlasu druhého manžela, aby na
strane veriteľky vystupovala len žalobkyňa, stala sa veriteľkou len ona sama a nie manželia spoločne.

Poukazoval na to, že zmluvu o pôžičke na strane veriteľa podpísala len žalobkyňa z toho dôvodu, že
tvrdila manželovi, že je jedno, kto zmluvu podpíše, že nemôže manžel zmluvu podpísať aj za žalovaného
ako dlžníka (ako konateľ) a aj za veriteľa, že bude lepšie, keď na zmluve bude figurovať ona sama
a že finančné prostriedky môžu byť splatené aj jemu. Preto manžel žalobkyne súhlasil, aby zmluvu
podpísala len ona s tým, že je jedno, na účet ktorého z manželov budú finančné prostriedky vrátené.

Žalobkyňa teda žalovaného uviedla do omylu, čo má taktiež vplyv na platnosť zmluvy, s čím sa súd prvej
inštancie vôbec nezaoberal. Manžel žalobkyne nenapadol zmluvu práve preto, že finančné prostriedky
boli vrátené v zmysle jeho dohody s manželkou - žalobkyňou na účet manžela, teda považoval pôžičku
za splatenú a všetky plnenia vyplývajúce zo zmluvy za vybavené. Žalobkyňa v tom čase so splatením
pôžičky na účet jej manžela nemala žiadne výhrady, o tejto skutočnosti vedela a nenamietala ju, a to

až do dňa, kedy nastali problémy vo vzťahu manželov a žalobkyňa začala uvažovať o rozvode. Manžel
žalobkyne, ale aj žalovaný, tak nemal žiaden dôvod mať pochybnosti o správnom splatení pôžičky. Podľa
žalovaného ohľadom žalobkyňou tvrdeného poskytnutia prostriedkov na pôžičku od jej matky, nebolo ani
potrebné skúmať, kedy došlo k zrušeniu vkladných knižiek, nakoľko podstatné pre spor bolo, kedy matka
žalobkyne žalobkyni tieto finančné prostriedky poskytla. Poskytnutie finančných prostriedkov matkou

žalobkyne bolo riadne preukázané, a to listinami predloženými žalobkyňou - hotovostný výber zo dňa
4.10.2012 na sumu 52.900,- CZK a hotovostný výber zo dňa 4.10.2012 na sumu 1.564,- USD, keďže až
v tomto momente mohla matka žalobkyne tieto finančné prostriedky poskytnúť svojej dcére- žalobkyni.
K tomuto teda mohlo dôjsť najskôr dňa 4.10.2012, teda dva roky po uzavretí zmluvy so žalovaným a po
poskytnutí finančných prostriedkov žalovanému, a teda nemohla matka žalobkyne poskytnúť žalobkyni

finančné prostriedky na pôžičku, ktorá bola vyplatená dva roky skôr. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdila, že
finančnéprostriedkypôžičkytvorilačasťtýchtofinančnýchprostriedkovodjejmatky,bolatakpreukázaná
nedôveryhodnosť jednotlivých tvrdení žalobkyne.

10. Žalovaný ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nezaoberal argumentáciou

žalovaného, že finančné prostriedky boli požičané z BSM a zároveň boli rovnako do BSM vrátené.
Finančná pôžička bola v celom rozsahu splatená a celá požičaná suma vrátená. Z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne, pričom
finančné prostriedky boli jednoznačne spoločným majetkom manželov. Súd sa tiež nezaoberal judikátom
-rozsudkomNSČRz21.6.2001,sp.zn.22Cdo1509/1999,podľaktorého,akpotomnadobúdateľzaplatí

kúpnu cenu manželovi, ktorý na zmluve nebol zúčastnený, plní tak solidárne oprávnenému, na ktorého
strane nejde o bezdôvodné obohatenie. Z toho vyplýva, že aj v prípade, ak žalobkyňa uzavrela zmluvu o
pôžičke finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, potom platí,
že ak dlžník zaplatí, resp. vráti pôžičku manželovi, ktorý na zmluve nebol zúčastnený, plní tak solidárne
oprávnenému - žalobkyni. Predmetná pôžička bola poskytnutá z finančných prostriedkov patriacich

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následne táto bola vrátená druhému manželovi,
teda solidárne žalobkyni, pričom predmetná pôžička bola vrátená do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Každý z manželov je oprávnený domáhať sa svojím menom na tretej osobe vydania predmetu
spoločného majetku a požadovať zaplatenie celej pohľadávky. Nakoľko žalovaný predmetný záväzokuhradilvcelomrozsahu,záväzokzanikolaneexistuježiadenprávnynároknaopätovnézaplateniedlžnej
sumy tak, ako si uplatňuje žalobkyňa. Opätovným zaplatením by došlo k bezdôvodnému obohateniu
žalobkyne.

11. K napadnutému výroku II. rozsudku žalovaný uviedol, že týmto výrokom bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nezaoberal tým, v
ktorej časti žaloby bol žalovaný nárok žalobkyne zamietnutý, čoho konkrétne sa tento výrok týkal. Súd
sa tiež v odôvodnení nezaoberal tým, v akom rozsahu bola žalobkyňa úspešná a v akom neúspešná

práve s ohľadom na výrok II. rozsudku, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa bola v časti neúspešná. Pomer
úspešnosti má taktiež vplyv na právo na náhradu trov konania, ktorá napriek čiastočnej neúspešnosti
žalobkyne bola žalobkyni priznaná v rozsahu 100% bez náležitého zdôvodnenia. Rozsudok súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľný, bez náležitého odôvodnenia, mätúci a nezrozumiteľný. Preto žalovaný
navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, prípadne vydal vlastné rozhodnutie, ktorým žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na

náhradu trov konania v celom rozsahu vrátane trov odvolacieho konania.

12. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomne vyjadrila, pričom uviedla, že odvolanie žalovaného neobsahuje
obligatórne náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP, nakoľko odvolacie dôvody uvádzané v podanom

odvolaní nemajú reálnu oporu v samotnom texte odvolania, sú v odvolaní iba vymenované bez toho,
aby mali základ v obsahovej stránke odvolania. Podľa žalovaného mal súd dospieť k nesprávnym
skutkovým zisteniam, s čím žalobkyňa nesúhlasí, nakoľko súd vykonal vyčerpávajúce dokazovanie,
na podklade ktorého ustálil správny skutkový stav tak, ako sa uvádza v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia. Ak odvolateľ tvrdí nevykonanie navrhnutých dôkazov, nešpecifikoval, o aké dôkazy ide,

ak sa tvrdí iná vada konania, treba uviesť, v čom má spočívať. Tvrdenia žalovaného v odvolaní sú
nepravdivé. Žalobkyňa napr. nikdy netvrdila, že je jedno, kto zmluvu podpíše. Tak isto žalobkyňa nikdy
nevedela o žiadnom údajnom splácaní dotknutej zmluvy o pôžičke. V odvolaní žalovaný spochybňuje
bod 32 rozsudku. Avšak tu je potrebné prisvedčiť súdu, že ide o logickú a argumentačne správnu časť
rozsudku. Žalovaný sa navyše v tejto časti odvolania nepravdivým tvrdením o údajnom uvedení do

omylu snaží očierniť žalobkyňu. Žalobkyňa odmieta tvrdenia, že by žalovaného akokoľvek uviedla do
omylu. Žalovaný pomerne značnú časť odvolania venoval bodu 35 rozsudku, avšak tu ide paradoxne
o bod, ktorý posúdil takpovediac v neprospech žalobkyne a síce skutočnosti tu spomenuté označil
za nepreukázané, resp. irelevantné pre rozhodnutie sporu. Žalovaný označuje žalobkyňou tvrdené
skutočnosti za nedôveryhodné, hoci on sám namiesto relevantnej argumentácie používa zavádzanie

a klamstvá. Naopak za nedôveryhodnú a právne irelevantnú treba považovať procesnú obranu
žalovaného, ktorý svoju obranu opiera o vykonštruovaný dokument- dodatok, ktorý súdu predložil a ktorý
tvorí ťažisko jeho procesnej aktivity. Manžel žalobkyne nemohol pri podpísaní tohto dodatku vystupovať
v pozícii „zástupcu“ tak, ako sa to snaží prezentovať. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že sa súd
nezaoberal jeho argumentáciou, tak zákon ako aj ustálená rozhodovacia prax súdov určujú, že súd

je pri písomnom odôvodnení rozsudku povinný zaoberať sa len podstatnou argumentáciou sporových
strán. Ak sa teda súd nejakou jeho argumentáciou nezaoberal, dôvodom je to, že ju vyhodnotil ako
nie podstatnú pre rozhodnutie. Podľa žalobkyne je však rozhodnutie odôvodnené logicky, presvedčivo
a vecne správne. Žalovaný opätovne poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1509/1999 o
ktorom tvrdí, že sa ním súd nijakým spôsobom nezaoberal. Zrejme však opomenul bod 34 rozsudku,

ktorý sa presne s týmto rozhodnutím a jeho aplikáciou na vec presvedčivo vyporiadava a jednoznačne
a bez akýchkoľvek pochybností vyvracia tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené v podanom
odvolaní. Pozornosti žalovaného tiež unikol aj bod 40 odôvodnenia rozsudku, nakoľko tvrdí, že rozsudok
je nepreskúmateľný, pretože nie je jasné, v akej časti bola žaloba zamietnutá. Súd v tomto bode
zrozumiteľne vysvetlil, že žaloba bola zamietnutá len v časti úroku z omeškania. Ak súd žalobu zamietol

len v časti prevyšujúceho úroku z omeškania, nijako to nemení fakt, že žalobca mal v zásade plný
úspech vo veci. Žaloba bola totiž zamietnutá len v nepatrnej časti, a teda žalobcovi patrí plná náhrada
trov konania. S poukazom na uvedené je zrejmé, že procesná obrana žalovaného je absolútne účelová,
nekonzistentná a vykonštruovaná. Odvolanie preto možno považovať za snahu o oddialenie povinnosti
zaplatiťsúdomriadneasprávnepriznanénároky.Pretožalobkyňanavrhuje,abyodvolacísúdnapadnutý

rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny, alebo žalovaným podané odvolanie odmietol a
žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.13. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že svoje odvolanie
považuje za dostatočne odôvodnené, a to aj v zhode s reálnou obsahovou stránkou. Žalovaný má za
to, že v tomto prípade nie je možné ohľadne dokazovania použiť pojem vyčerpávajúce. Zo samotného

súdneho konania vrátane jednotlivých písomných podaní a uskutočnených pojednávaní je zrejmé, aké
dôkazy bolo navrhnuté vykonať, rovnako ako skutočnosť, ktoré dôkazy vykonané neboli. Tvrdenie
žalobkyne, že nikdy netvrdila, že je jedno kto zmluvu podpíše a že tak isto nevedela o žiadnom
splácaní, sa nezakladajú na pravde, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že žalobkyňa začala žiadať splatenie
pôžičky výlučne na jej bankový účet ako následok nezhôd medzi manželmi. Žalovaný poukazuje

tiež na nedôveryhodnosť jednotlivých tvrdení žalobkyne, ktorá na začiatku sporu tvrdila, že finančné
prostriedky použité na jej pôžičku získala od svojej matky zo zrušených vkladných knižiek, pričom po
jednoznačnom vyvrátení týchto tvrdení žalovaným žalobkyňa tvrdila, že už len časť financií bolo z jej
výlučných prostriedkov, teda je zrejmé, že žalobkyňa uvádza skutkové okolnosti nepravdivo, účelovo,
skreslene a tak, ako jej to práve vyhovuje. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 2020, teda aj v
čase schvaľovania individuálnej účtovnej závierky žalovaného za rok 2010, bola žalobkyňa konateľom

žalovaného-spoločnostiQenti,s.r.o.Predmetnápôžičkabolavcelomrozsahu23.500,-Eurzaúčtovaná
ako záväzok spoločnosti voči spoločníkovi, teda voči Ing. Jánovi Matuškovi, ktorý bol v tom čase
jediným spoločníkom spoločnosti. Žalobkyňa bola ako konateľ zodpovedná aj za vedenie účtovníctva,
pričom pri výkone svojej funkcie v zmysle zákona bola povinná konať s odbornou starostlivosťou a v
súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Žalobkyňa o zaúčtovaní predmetnej pôžičky

ako záväzku voči spoločníkovi - Ing. Jánovi Matuškovi vedela, nijakým spôsobom túto skutočnosť
nenamietala a s takýmto zaúčtovaním súhlasila. Aj z tohto konania je zrejmé, že pôžička bola poskytnutá
za úplne iných okolností, ako uvádza v súčasnosti žalobkyňa. Žalobkyňa teda skresľuje okolnosti
uzavretia zmluvy o pôžičke, tieto uvádza nepravdivo, preto je aj zrejmé, že žalobkyňa vedela aj o
splácaní pôžičky jej manželovi, na ktorého pôžička bola zaúčtovaná napriek tomu, že v súčasnosti to

popiera. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný sa snaží očierniť žalobkyňu nepravdivým
tvrdenímoúdajnomuvedenídoomylu.Žalovanýopisujeskutkovéokolnostipravdivo,objektívnetak,ako
reálne prebiehali. Uvedenie do omylu potvrdzuje aj skutočnosť o zaúčtovaní pôžičky na meno manžela
ako veriteľa s vedomím žalobkyne. K uzavretému dodatku žalovaný uviedol, že v prípade, ak by aj
písomný dokument - dodatok nebol právne správny, tento dodatok odzrkadľuje situáciu v danom čase a

dohodu žalobkyne a žalovaného v tom čase. Žalovaný v tom čase nemal dôvod pochybovať o tom, že
pôžičku riadne splácal napriek tomu, že sa nejednalo o bankový účet žalobkyne, nakoľko pôžičku splácal
riadne manželovi žalobkyne, teda naspäť do ich spoločného majetku manželovi (odo BSM), z ktorého
spoločného majetku (z BSM) bola aj táto pôžička poskytnutá (tak ako vyplýva aj z tvrdení samotnej
žalobkyne). Rovnako má žalovaný za nedostatočné odôvodnenie a vysvetlenie zamietnutia časti žaloby.

Pokiaľ ide o posúdenie úspechu v spore, súd bez ďalšieho uviedol, že žalobkyňa mala úspech v konaní
v plnom rozsahu, a to aj napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby, pričom aj priznanie náhrady trov vo
výške 100% je bez náležitého zdôvodnenia a vysvetlenia. Preto žalovaný navrhuje napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu

vrátane trov odvolacieho konania.

14. Žalobkyňa podala k vyjadreniu žalovaného svoje písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že trvá na
tom, že odvolanie žalovaného neobsahuje obligatórne zákonné náležitosti odvolania v zmysle § 363 a
nasl. CSP, pretože odvolacie dôvody uvádzané v podanom odvolaní nemajú reálnu oporu v samotnom

texte odvolania. Pritom ich bližšiu konkretizáciu žalovaný neuviedol ani vo svojej replike. Odvolacie
dôvodyžalovanýmenujebeztoho,abypodnesubsumovalkonkrétnetvrdeniaaargumentáciu.Žalovaný
ani v podanom vyjadrení nekonkretizoval a nešpecifikoval svoje výhrady vo vzťahu k vykonanému
dokazovaniu. Odvolacie konanie je v sporovom procese založené na princípe neúplnej apelácie a
odvolací súd nie je povinný suplovať procesné povinnosti a aktivitu strán sporu. Ak nejaká strana sporu

tvrdí odvolací dôvod, je vecou odvolateľa, aby presne špecifikoval, v čom považuje skutkový stav za
nedostatočne zistený, aké dôkazy zostali z jeho uhľa pohľadu opomenuté a pod. Žalobkyňa pritom nikdy
nesúhlasila a ani nemala dôvod súhlasiť s tým, aby sa pôžička splatila inej osobe a na iný účet. Čo sa
týka funkcie konateľa, tak táto bola pre žalobkyňu iba formálna, pre prípad úmrtia jedného konateľa.
Žalobkyňa nikdy nenahliadala a ani nemala dôvod nahliadať do účtovníctva, ktoré viedla účtovníčka.

Navyše spôsob vedenia účtovníctva nie je pre podstatu sporu rozhodujúci a právne relevantným
spôsobom nevypovedá o faktickom zániku záväzku. Žalobkyňa o žiadnom údajnom splácaní pôžičky
nemala vedomosť. Faktom naďalej zostáva, že predmetná pôžička nebola splatená a teda záväzok z nej
vyplývajúci nezanikol. K uvedeniu do omylu zo strany žalobkyne v žiadnom prípade neprišlo. Za paradoxprocesnej obrany žalovaného žalobkyňa považuje to, keď v rámci odvolacieho konania žalovaný sám
pripustil, že dodatok nie je právne správny. Z pohľadu žalovaného totiž ide v prípade dodatku o ťažisko
jeho procesnej obrany a ak sám pripustí jeho procesnú nesprávnosť, potom ide o jasný dôkaz toho, že

celá procesná aktivita žalovaného je iba účelová, bez reálneho obsahu a ako takú ju možno považovať
len za snahu oddialiť povinnosť splniť svoj záväzok. Tvrdenia v poslednom bode vyjadrenia žalovaného,
žalobkyňa vníma ako snahu o akési zvrátenie nedostatkov ním podaného odvolania. Preto žalobkyňa
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny, alebo
žalovaným podané odvolanie odmietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy právneho

zastupovania v odvolacom konaní.

15. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), v prvom rade dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného voči výroku II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu žalobkyne vo

zvyšku zamietol, bolo podané neoprávnenou osobou.

17. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

18. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý výrok II.

bol v celom rozsahu v prospech žalovaného, keďže žaloba žalobkyne bola týmto výrokom vo zvyšnej
časti (vychádzajúc z ods. 40 odôvodnenia - čo do úrokov z omeškania prevyšujúcich priznanú výšku
5,05% ročne až do požadovaných 8,05% ročne) zamietnutá, žalovaný nebol osobou oprávnenou na
podanie odvolania voči výroku II. napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu preto nezostávalo iné, ako
s použitím ust. § 386 písm. b) odvolanie žalovaného voči výroku II. ako podané neoprávnenou osobou

odmietnuť, bez možnosti zaoberať sa v tejto časti jeho odvolacou argumentáciou.

19. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalovaného, t. j. jeho odvolania voči výrokom I. a III. napadnutého
rozsudku, krajský súd po zistení, že odvolanie žalovaného bolo v tejto časti podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto častiach

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je v týchto častiach dôvodné, preto je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch I. a III. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/

a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že veriteľkou zo zmluvy o
pôžičke zo dňa 5.3.2010 bola len žalobkyňa, pričom zmluva bola uzavretá platne, nakoľko žalovaný s

ňou udelil súhlas, avšak k splateniu pôžičky riadne nedošlo nakoľko nebola splatená do rúk žalobkyne,
ale jej manžela, ktorý nebol veriteľom z predmetnej zmluvy, keď dodatok k zmluve je neplatný. Žalovaný
v odvolaní argumentoval tým, že finančné prostriedky boli požičané z BSM a do BSM boli aj vrátené, že
veriteľom zo zmluvy o pôžičke boli obaja manželia, preto žalovaný nepochybil a splnil dlh, pokiaľ plnil
záväzok manželovi žalobkyne.

21. Zásadným a podstatným v danom prípade bolo správne právne posúdiť, či v danom prípade išlo o
pohľadávku len žalobkyne - teda manželky samostatne, alebo išlo o spoločnú pohľadávku manželov,
teda či išlo o záväzkovo-právny vzťah zo zmluvy o pôžičke uzavretej len medzi žalobkyňou a žalovaným,
alebo záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol medzi oboma manželmi ako veriteľmi na jednej strane a

žalovaným ako dlžníkom na strane druhej.

22. Právne posudzovanie veci je pritom činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod
skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná aleboneprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu, buď v tom,
že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný
právny predpis nesprávne interpretoval, čo je aj daný prípad.

23. Ust. § 145 Oz upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb vzhľadom na právne úkony, ktorými
manželia disponujú spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Skutočnosť,
že každý z manželov je vlastníkom celej veci patriacej do BSM, znamená oprávnenie každého z
manželov uskutočniť akékoľvek právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, a to s účinkami pre obidvoch

manželov.
24. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 OZ na konkrétny prípad, je existencia
právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom,
či v konkrétnom prípade išlo o bežnú vec alebo nie, a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný
súhlas druhého manžela, ako aj úvahy o solidárnom postavení manželov vo vzťahu k týmto právnym
úkonom bezpredmetné.

25. Spoločnou vecou sa rozumie vec, ktorá už patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v
zmysle jeho zákonného vymedzenia v § 143 OZ.

26. Predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov je vymedzený v § 143 OZ. Do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov patrí iba majetok, ktorý napĺňa definičné znaky bezpodielového
spoluvlastníctva uvedené v § 143 OZ. Majetok niektorého z manželov, ktorý nie je v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, je výlučným majetkom jedného z manželov alebo je v ich podielovom
spoluvlastníctve (§ 137 a nasl. OZ). Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sú predovšetkým
veci v právnom zmysle. Pojem „veci“ OZ bližšie nedefinuje. V § 119 OZ iba vykonáva ich rozdelenie

na hnuteľné a nehnuteľné. Pojmové vymedzenie veci ako spôsobilého predmetu vlastníckeho práva
je podľa tradičného prístupu založené na užšom ponímaní veci, ktorou sa rozumie výlučne predmet
hmotnej povahy. Podľa § 118 OZ, predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a pokiaľ to ich povaha
pripúšťa, aj práva a iné majetkové hodnoty. V zmysle širšieho ponímania veci, sa preto pod pojmom
„vec“ rozumejú aj peniazmi oceniteľné majetkové práva a iné majetkové hodnoty. Aj takýto majetok, hoci

nejde o vec v právnom zmysle, môže byť predmetom vlastníctva, resp. iných subjektívnych práv, ktorým
je poskytovaná rovnaká úroveň ochrany ako v prípade vlastníckeho práva.

27. Podľa aktuálnej rozhodovacej praxe, vzniká za zákonom stanovených podmienok bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov nielen k veciam, ktoré sú predmetom vlastníctva v užšom zmysle, ale

režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podliehajú okrem hmotných a nehmotných vecí aj
práva a iné majetkové hodnoty, ktoré sú podľa § 118 OZ predmetom občianskoprávnych vzťahov,
pokiaľ sú nadobudnuté niektorým z manželov počas trvania manželstva. Teda aj niektoré hodnoty
majetkovej povahy nehmotného charakteru možno zaradiť do rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 27/2007 zaradil do BSM aj hodnotu obchodného podielu,

keď vyslovil, že: „ v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov môžu byť hnuteľné i nehnuteľné veci
a nepochybne aj práva alebo iné majetkové hodnoty, a to bez kvantitatívneho alebo kvalitatívneho
obmedzenia, pravda okrem vecí, ktoré na základe osobitného zákona, môžu byť iba vo vlastníctve
štátu lebo určených právnických osôb (§ 125 ods. 2 OZ).“ Uvedený záver podľa najvyššieho
súdu podporuje aj posledná veta § 149 ods. 4 OZ, v zmysle ktorej nevyvrátiteľná domnienka

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov márnym uplynutím trojročnej lehoty od zániku
bezpodielového spoluvlastníctva platí „primerane aj o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre
manželov spoločné.“ Spoločné majetkové práva a pohľadávky, ktoré vznikli za trvania manželstva,
sa tak po zániku BSM vyporiadajú rovnako, ako veci patriace do BSM a pokiaľ existovali v dobe
vyporiadania, prikazujú sa tomu-ktorému účastníkovi. „Spoločným atribútom všetkého toho, čo patrí do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je ich majetková hodnota, hodnota, ktorú možno vyjadriť
peniazmi, hodnota, s ktorou možno disponovať a prevádzať ju na iné osoby.“ (R 27/2007).

28. O právny úkon týkajúci sa spoločných vecí ide iba vtedy, ak je daný priamy (bezprostredný) vzťah
právneho úkonu k veciam v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Pôjde o také právne úkony,

pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, alebo k výkonu jeho
správy.29. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že finančné prostriedky nie sú vecou
v zmysle OZ, ku ktorej by mohlo vzniknúť vecné právo. Pokiaľ však ide o výklad pojmu vec v zmysle
§ 143 OZ , ako aj § 145 ods. 1 a 2 OZ, treba tento pojem pokiaľ ide o určenie majetku patriaceho

do BSM chápať v širšom zmysle, teda že sa jedná nielen o hnuteľné veci (teda napr. aj peniaze v ich
materializovanej povahe - bankovky, mince) a nehnuteľnosti, ale aj o iné majetkové hodnoty, ktorými sú
aj pohľadávky manželov voči banke k vloženým spoločným peňažným prostriedkom na účte. V zmysle
R 27/2007 môže byť totiž predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov okrem hnuteľných a
nehnuteľných vecí aj majetok nehmotnej povahy, ktorý nie je vecou v zmysle § 119 OZ, najmä peniazmi

oceniteľné práva a iné majetkové hodnoty, s ktorými možno disponovať a prevádzať na iné osoby. Pokiaľ
teda ide o peniaze na účte v banke, ktoré boli získané niektorým z manželov za trvania manželstva,
pričom nejde o výnimku z nadobúdania do BSM, ide o spoločný majetok manželov - vkladateľov vo
forme pohľadávky voči banke, keď pojem majetok je pojem širší ako vec, považujú sa teda za majetkovú
hodnotu, ktorá patrí do BSM, preto aj na režim nakladania s ňou sa vzťahuje ustanovenie § 145 ods.
1 OZ. Opačný výklad, a teda, že v prípade, ak majú manželia spoločné peňažné prostriedky uložené

na účte v banke, tieto nie sú vecou, a teda netvoria predmet ich BSM, by viedol k absurdnému záveru,
a síce že pokiaľ ide o hnuteľné veci a nehnuteľnosti patriace do BSM, vyžadoval by sa na nakladanie
s nimi, ak by nešlo o bežnú záležitosť, súhlas druhého manžela, ale na nakladanie so spoločnými
peňažnými prostriedkami vloženými na účte v banke v akomkoľvek rozsahu, by sa súhlas druhého
manžela nepotreboval, pretože by nešlo o vec podľa § 145 OZ. Na základe uvedeného možno teda

dospieť k záveru, že aj spoločné peňažné prostriedky manželov vložené na účte v banke, ktoré majú
povahu ich spoločnej pohľadávky voči banke, predstavujú majetkovú hodnotu, ktorá je predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 OZ a treba ju považovať za vec v širšom zmysle
podľa § 145 OZ, na nakladanie s ktorou, v rozsahu presahujúcom rámec bežnej veci, je potrebný súhlas
druhého manžela.

30. Niet však pochýb o tom, že za predmet bezpodielového spoluvlastníctva sa nepovažujú záväzky -
dlhy,ktorésariadiavšeobecnýmrežimomzáväzkovýchvzťahov. Spoločnézáväzkymanželovsapotom
pri zániku BSM vyporiadavajú podľa zásad platných pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.

31. V prípade právneho úkonu - zmluvy o pôžičke je potom potrebné dôsledne rozlišovať, či sú manželia
veriteľmi, alebo dlžníkmi. V prípade, ak manželia, alebo niektorý z nich uzatvára zmluvu o pôžičke ako
dlžník, teda si požičiava peniaze, nejde o úkon týkajúci sa spoločných vecí, pretože vznikajúci záväzok
ešte nie je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide o právny úkon, ktorým má byť
vec -tu peniaze, ešte len do bezpodielového spoluvlastníctva manželov získaná, preto takúto zmluvu nie

je možné považovať za právny úkon týkajúci sa spoločných vecí (rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČSR sp. zn. 3Cz 57/73, resp. NS SR sp. zn. 3Cdo 143/2008). Takýto právny úkon sa totiž priamo
netýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, a teda spoločných vecí, keďže na jeho základe je
ešte iba nadobúdaný majetok do bezpodielového spoluvlastníctva. Ak takýto právny úkon za trvania
BSM uskutoční ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, a to aj keď

nejde o bežnú vec. Dôsledkom toho je skutočnosť, že ide iba o záväzok tohto manžela a nie o spoločný
záväzok oboch manželov.

32. Odlišná je však situácia, ak zmluvu o pôžičke za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
uzavrie iba jeden z manželov ako veriteľ. V tom prípade je podstatné, či tento manžel ako veriteľ

poskytujúci pôžičku, nakladá so svojím oddeleným majetkom, alebo s majetkom patriacim do BSM. Ak
manžel poskytuje pôžičku zo svojho oddeleného majetku nepatriaceho do BSM, nejde o dispozíciu so
spoločnou vecou, ktorá je predmetom BSM, v tom prípade sa ust. § 145 ods. 1 OZ neaplikuje a veriteľom
pohľadávky zo zmluvy o pôžičke je manžel - veriteľ sám. Ak však niektorý z manželov poskytuje pôžičku
z majetku patriaceho do BSM, ide už o dispozíciu so spoločnou vecou v širšom zmysle slova, pričom ak

nejde o bežnú spoločnú vec, je potrebný súhlas oboch manželov na poskytnutie takejto pôžičky, ako to
upravuje ust. § 145 ods. 1 OZ. Poskytnutie pôžičky z prostriedkov patriacich do BSM vo výške 23.500,-
Eur jednoznačne nie je možné považovať za bežnú vec.

33. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí tvoriacich predmet BSM, vzniká medzi manželmi

a tretími osobami vzťah aktívnej a pasívnej solidarity, a to bez ohľadu na skutočnosť, či právny úkon
uskutočnil iba jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne. Solidárne postavenie manželov vzniká
priamo zo zákona, vylúčiť ho nemožno dohodou ani jednostranným úkonom manželov.34. Aktívna solidarita potom má za následok že každý z manželov je oprávnený domáhať sa samostatne
svojímmenomvydaniaceléhopredmetuBSModtretejosobyatakétoplnenieprijať,povinnosťoudlžníka
aj bude toto plnenie manželovi v celom rozsahu poskytnúť.

35. K tomu judikoval aj napr. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 22 Cdo 3005/1999: „ Ak zmluva o
prevode veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorená len jedným z manželov
ako prevodcom bez súhlasu druhého manžela bude napriek tomu platná, pretože druhý manžel sa
neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ nedovolal, nemení to nič na skutočnosti, že nešlo o prevod

oddeleného majetku jedného z manželov, ale o prevod veci, ktorá bola v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov. Ak potom nadobúdateľ zaplatí kúpnu cenu manželovi, ktorý nebol účastníkom zmluvy, plní
tak solidárne oprávnenému v zmysle § 145 ods. 2 OZ.“

36. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že ak sa poskytuje plnenie z majetku patriaceho do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov tretej osobe v rozsahu presahujúcom rámec bežnej veci, je

na platnosť takéhoto právneho úkonu potrebný súhlas aj druhého manžela, inak pôjde o právny úkon
relatívne neplatný. Avšak pokiaľ sa druhý manžel neplatnosti právneho úkonu nedovolá, bude právny
úkon platný s tým, že tretia osoba môže plniť svoj záväzok z takéhoto právneho úkonu aj len druhému
manželovi, s ktorým tento právny úkon neuzavrela.

37. Rovnaký záver obsahuje aj rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 3336/2006, podľa ktorého prevod
peňažných prostriedkov jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela na účet tretej osoby je
právnym úkonom relatívne neplatným, ak presahuje rámec bežných vecí týkajúcich sa spoločného
majetku manželov; v prípade dovolania sa relatívnej neplatnosti, je tretia osoba povinná vrátiť prevedené
čiastky do BSM, a to formou zaplatenia aj len jednému z manželov.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené právno-teoretické východiská, bolo základnou úlohou súdu prvej
inštancie správne vyhodnotiť, či bola v danom prípade pôžička žalovanému poskytovaná zo spoločného
majetku manželov predstavujúceho BSM, alebo z oddeleného majetku žalobkyne. Ak žalobkyňa pôžičku
poskytla zo svojho výlučného majetku nepatriaceho do BSM, nešlo o nakladanie so spoločnou vecou

a na poskytnutie takejto pôžičky nebol potrebný súhlas druhého manžela, pričom veriteľkou zo zmluvy
o pôžičke by bola výlučne žalobkyňa, v ktorom prípade sa dlžník mohol zbaviť svojho záväzku iba
splnením dlhu žalobkyni. Ak však žalobkyňa poskytla pôžičku žalovanému z peňažných prostriedkov
patriacich do BSM, bolo vzhľadom na výšku poskytnutých prostriedkov 23.500,- Eur, potrebné aplikovať
ust. § 145 ods. 1 OZ a teda na platné uzatvorenie právneho úkonu so žalovaným bol potrebný aj súhlas

druhého manžela. Tu súd prvej inštancie uzavrel, že súhlas druhého manžela daný bol, keďže tento pri
uzatváraní daného právneho úkonu konal za žalovaného na strane dlžníka. S týmto záverom je možné
sa stotožniť, nakoľko je nelogické, aby manžel žalobkyne takýto právny úkon za žalovaného uzavrel, ak
by s poskytnutím peňažných prostriedkov sám nesúhlasil. V prípade však, že pôžička bola poskytovaná
z prostriedkov patriacich do BSM, vznikla by na strane veriteľov zo zákona aktívna solidarita oboch

manželov, ktorú následne nebolo možné vylúčiť ani dohodou manželov, ani jednostranným právnym
úkonom niektorého z manželov. Znamenalo by to, že ak by aj takúto zmluvu o pôžičke z prostriedkov z
BSM uzavrela ako veriteľka len žalobkyňa so súhlasom jej manžela, stali by sa zo zákona veriteľmi danej
pohľadávky obaja manželia, a dlžník by sa mohol zbaviť svojho záväzku jeho splnením ktorémukoľvek
z manželov.

39. Preto bolo v predmetnej veci v prvom rade podstatné správne vyhodnotiť otázku, či išlo v danom
prípade o pôžičku peňažných prostriedkov z BSM žalobkyne a jej manžela, alebo o pôžičku peňažných
prostriedkov patriacich do oddeleného majetku žalobkyne.

40. S touto otázkou sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne skutkovo a
ani právne nevyporiadal. Na protichodné argumenty sporových strán ohľadom pôvodu peňažných
prostriedkov predstavujúcich pôžičku v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie v ods.
31 uviedol iba, že medzi stranami nebolo sporné, že časť finančných prostriedkov pochádzala z
BSM, pričom sa však žalobkyni nepodarilo preukázať, aká časť prostriedkov mala pochádzať z jej

výlučného vlastníctva - tvrdený dar od matky. Následne v bode 32. súd prvej inštancie uviedol iba,
že prostriedky, ktoré predstavovali pôžičku tvorili BSM. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie
však chýba jeho myšlienková úvaha, aké skutočnosti pri vyvodení tohto svojho záveru vzal do úvahy,
ako sa s nimi jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vysporiadaval a ako a na základe akýchdôkazov dospel k záveru, že prostriedky, ktoré predstavovali pôžičku tvorili BSM. V tomto smere je
podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, nakoľko obsahuje iba opis
jednotlivých vykonaných dôkazov a následne iba urobený záver. V rozhodnutí však chýba vyhodnotenie

vykonaného dokazovania v súlade s § 191 CSP.

41. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Uplatňuje sa teda zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo

všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich
vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých
dôkazov.

42. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom jednou zo súčastí základného
právanaspravodlivýproces,zaručenéhočl.6ods.1Dohovoru.TotoprávojepodľajudikatúryÚstavného

súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné
odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo
právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP upravuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na

odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

43. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

44. Z uvedeného vyplýva, že súd je najmä povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vyhodnotiť
dôkaznú situáciu. Z jeho odôvodnenia by nepochybne mali vyplývať úvahy o tom, aké zistenia vyvodil
z jednotlivých vykonaných dôkazov, prípadne z akého dôvodu niektoré navrhované alebo predložené
dôkazynevykonal.Pritommedziskutkovýmizisteniamisúduzískanýmivprocesedokazovania,úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi by mala existovať logická nadväznosť.

Ako už bolo uvedené, hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého,
čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne
určiť ich vzájomný vzťah.

45. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na

rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so
zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za
prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp.
zn. II. ÚS 410/2006).

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej
inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 CSP a § 220 ods. 2 CSP riadne
nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje skutkové závery dostatočne
neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje vyhodnotenie vykonaného
dokazovania ohľadom prijatého záveru, že prostriedky, ktoré tvorili pôžičku patrili do BSM, čo má za

následok, že jeho rozhodnutie je predčasné a arbitrárne, pretože neobsahuje dostatočné dôvody, na
ktorých svoje závery založil.

47. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.48. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

49. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

50. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.

ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

51. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

52. V danom prípade súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil, v konaní vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil. Z
rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej, odôvodnenie neposkytuje dostatočné, jasné a
zrozumiteľnévysvetlenievyhodnoteniazistenéhoskutkovéhostavuaaplikovanéhoprávnehoposúdenia

veci.

53.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

54. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy. Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu
umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na

jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň
vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo
157/2011).

55. Navyše, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že prostriedky, ktoré predstavovali pôžičku, tvorili

BSM, bol celkom nesprávny jeho právny záver, že veriteľkou pôžičky sa stala len žalobkyňa sama a nie
manželia spoločne - solidárne, nakoľko ak sa skutočne jednalo o predmet BSM, napriek tomu, že by
zmluvu o pôžičke ako veriteľ uzavrel iba jeden manžel so súhlasom druhého manžela, aktívna solidarita
manželov ako veriteľov by bola daná zo zákona, keďže išlo o nakladanie s predmetom BSM. Takúto
aktívnusolidaritunebolomožnévylúčiťanidohodoumanželovaniprávnymúkonomjednéhozmanželov.

Aktívna solidarita znamená, že potom každý z manželov sa môže domáhať samostatne svojim menom
vydania celého predmetu plnenia, tu vrátenia predmetu pôžičky.

56. Následne až od náležitého posúdenia uzavretej zmluvy o pôžičke, teda či jej veriteľkou bola iba
sama žalobkyňa, alebo obaja manželia spoločne, závisí aj právne posúdenie uzavretého dodatku. Ak

veriteľkou zo zmluvy o pôžičke bola výlučne žalobkyňa sama, je uzavretý dodatok absolútne neplatným
právnym úkonom, nakoľko bol uzavretý manželom žalobkyne ako osobou, ktorá nebola účastníkom
daného zmluvného vzťahu. Ak boli veriteľmi obaja manželia solidárne, chýba v tom prípade, nakoľkonešlo o bežnú vec, súhlas druhého manžela - tu žalobkyne s uzavretím tohto právneho úkonu podľa §
145 ods. 1 OZ, teda právny úkon by bol relatívne neplatný.

57. Keďže však v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý skutkový stav
náležite nevyhodnotil, pričom zistené nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých

skutkových záveroch sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom; ako
aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (či v prípade poskytnutej pôžičky
išlo o spoločnú vec manželov alebo nie) súd nevykonal navrhované dôkazy, pričom vzhľadom na
rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím ust. § 389 ods.
1 písm. b) a písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

58. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 CSP), bude v ďalšom konaní v súlade s platnou procesnou normou vykonať stranami
navrhnuté a pre vec relevantné dôkazy, a to spôsobom predpísaným pre vykonávanie dôkazov

upraveným v ustanoveniach § 185 a nasl. CSP, zistený skutkový stav potom opätovne komplexne
vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, potom vo
veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3,
4 CSP odôvodniť, t. j. vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, riadne vyhodnotiť v
konaní vykonané dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom súd musí svoj myšlienkový postup v

odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, čiže logicky kompaktným
spôsobom a bez vnútorných rozporov vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu
a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.

59. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane
tohto odvolacieho (§ 396 ods. 1 CSP).

60. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).