Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/58/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512202952
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2512202952.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO:
35 724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
N., o zaplatenie 2.308,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany, č. k. 12C/287/2013-308 zo dňa 17. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom

žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 3, § 39, § 52 ods. 2,
§ 524 ods. 1, 2, § 525 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení k 30.6.2006, § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom ku dňu 28.10.2008, § 2 ods. 1, §
23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, s poukazom aj

na procesné ustanovenia čl. 4 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 14.7.2003 uzavreli žalovaní (pôvodne aj
žalovaná M. S.) ako dlžníci zmluvu o splátkovom úvere č. 0362172598 so Slovenskou sporiteľňou
a. s., ako (pôvodným) veriteľom, na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol (pôvodne) žalovaným úver
vo výške 1.659,70 Eur (50.000 Sk), ktorý bol úročený pevnou úrokovou sadzbou 8,80 % ročne. Dlžníci

sa poskytnutý úver zaviazali splácať v mesačných splátkach vo výške 22,24 Eur (670,- Sk), s tým, že
splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.8.2003 a splatnosť poslednej splátky bola dohodnutá
na 20.6.2013. Pôvodný veriteľ predmetnú pohľadávku voči (pôvodným) žalovaným postúpil zmluvou o
postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/1CE zo dňa 22.10.2008 na žalobcu a uvedené postúpenie
oznámil žalovaným písomným podaním zo dňa 22.10.2008. Z predloženej špecifikácie predmetnej
pohľadávky, ktorá tvorí prílohu č. 1 k uvedenej zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že ku dňu
22.10.2008 predstavovalo omeškanie žalovaných so splácaním 1251 dní t.j. viac ako tri roky (už ku dňu

22.10.2008). Podaním zo dňa 11.1.2012 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 11.1.2012
a vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy, ktorú v uvedenom zosplatnení vyčíslil na 2.308,28 Eur,
do 15 dní od doručenia uvedeného oznámenia, ktoré bolo podané na poštovú prepravu dňa 12.1.2011.
V tomto zosplatnení je dlžná suma uvedená vo výške 2.308,28 Eur, a zároveň je uvedené, že pozostávaz vyčíslenej istiny k 22.10.2008 vo výške 2.160,75 Eur a bankou vyrátaných úrokov z omeškania k
22.10.2008 vo výške 147,53 Eur.

4. Právne prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, preto bolo
dôvodné žalobu zamietnuť. Medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanými (aj M. S.
voči ktorej bolo konanie zastavené) ako dlžníkmi bola dňa 14.7.2003 platne uzavretá zmluva o úvere
č. 0362172598, ktorú vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa
a keďže prejednávaná vec má spotrebiteľský charakter s poukazom na § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015 aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Predmetom
tohtokonaniajepohľadávka,ktorábolanažalobcupostúpenábankou.Keďžepôvodnýveriteľjebankou,
zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k
platnémupostúpeniupohľadávkybankynainúosobu.Vzmysleustanovenia§92ods.7zákonabankách
môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť
bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky

a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 29.5.2014 sp. zn. 6Co/119/2013). V konaní bolo preukázané, že dňa 22.10.2008

bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/1CE medzi postupcom Slovenská
sporiteľňa, a.s. a postupníkom - žalobcom, ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky voči
žalovanému. Žalobca nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku, zmluva o postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/1CE
zo dňa 22.10.2008 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom,

a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 7 (pozn.
súdu: neskôr ods. 8) zákona o bankách. Následne sa okresný súd zaoberal námietkou žalobcu, že
návrh žalobcu nebol rozporovaný zo strany žalovaného, či už po stránke skutkovej alebo právnej s
poukazom na uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/124/2018 zo dňa 4.12.2018 a sp. zn.
24Co/152/2018 zo dňa 19.12.2018. Okresný súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Obdo/92/2018 zo dňa 20.11.2019, v ktorom dovolací súd poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28.3.2018, ako aj na rozsudok NS SR
sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24.4.2018 (publikovaný Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018), z ktorého vyplýva, že ,,ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v

súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením, je neplatný právny úkon“. Ďalej uviedol, že v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca
2018 dospel dovolací súd rozborom § 92 ods. 8 zákona o bankách k záveru, že celkom jednoznačne
definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej
banke alebo aj subjektu mimo bankový sektor. Predmetné ustanovenie nemožno, len na základe jeho

zaradenia do konkrétnej časti zákona, chápať ako celok len ako úpravu podmienok, za ktorých môže
dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína vyššie uvedený zmysel
tohto ustanovenia. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách teda vyplýva presný záujem zákonodarcu na
tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom, pričom neexistuje prakticky žiadny
priestor pre inú interpretáciu tejto zákonnej úpravy než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o

bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie tejto úpravy má potom
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.). V
rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 dovolací súd uviedol, že osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné

podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie pohľadávky potrebné. Podmienky vyplývajúce z
§ 92 ods. 8 zákona o bankách dovolací súd označil za špeciálne zákonné podmienky, ktoré musia byť
splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko
zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky
musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta zákona o

bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.
Dovolací súd konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá
veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o
postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpeniepohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí pritom prihliadnuť
súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej

to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej
argumentácii ohľadne námietky, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje výnimky z bankového
tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd v prejednávanej veci uviedol,
že aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti
právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho

usudzovať,žezákonodarcapriúpravepostúpeniapohľadávkybankounanebankovýsubjekt,malzámer
riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by
nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol. Podmienky platného postúpenia pohľadávky
banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve
naopak sa prekrývajú. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že právnu otázku nastolenú dovolateľkou dovolací
súd už v minulosti vo vyššie uvedených konaniach posudzoval a vyriešil, z dôvodu ktorého nie je daná

potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku opätovne riešil. Dovolací súd vo
vyššie uvedených konaniach vyriešil právnu otázku tak, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje
podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči
klientovi, na inú banku, alebo aj na osobu, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s
uvedeným ustanovením má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 OZ.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti

nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z
banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ

povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú
výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky

nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá
pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej
„postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej

identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi
postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu
v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný
plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Na rozpor

postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia,
prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia
v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 zákona o
bankách, bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného

postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanietýchtoskutočnostímázanásledoknedokázanieaktívnejlegitimáciepostupníka.Žalobca
nepreukázal, že by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému

postúpená (22.10.2008), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú
požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92
ods. 7 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nepreukázal, že
pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle§ 92 ods. 7 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je
platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom. V bode 18.16 Všeobecných podmienok banky Klient (žalovaný) síce súhlasil,

že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, podľa názoru súdu však tento
súhlas nezbavuje banku povinnosti pri postúpení pohľadávok postupovať v zmysle § 92 ods. 7 zákona
o bankách, ktoré povinnosti v časti výzvy žalovanému splnené neboli. Ustanovenie § 89 ods. 1 ani iné
ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávok, neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov

odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17Co/138/2018 zo dňa 16.10.2018).

5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, žalovaný by mal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnej výške, avšak žalovanému však žiadne trovy v konaní nevznikli, preto mu

náhradu trov konania nepriznal podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie výlučne zamietajúceho výroku podal žalobca
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a
žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania s poukazom

na 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že v konaní bolo
preukázané, že pred postúpením pohľadávky Slovenská sporiteľňa, a.s. dodržala všetky podmienky,
ktoré ukladá § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní čo
len časti svojho peňažného nároku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný
bol vzmysleprílohyč.1kZmluveopostúpenípohľadávokkudňupostúpeniapohľadávkyvnepretržitom

omeškanípodobu1251dní)azároveňbolpostupcomopakovanevyzvanýnaúhradu svojhopeňažného
záväzku. V konaní tvrdil a tvrdí, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením
čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Keďže
skutkové tvrdenia žalobcu neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového
poriadku ich bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na

základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je
potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaný boli v čase postúpenia
pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň boli pred postúpením pohľadávky postupcom opakovane
vyzvaní k úhrade svojho peňažného záväzku. Podporne poukázal na uznesenie Krajského súdu v

Trnave sp. zn. 24Co/124/2018 a sp. zn. 24Co/152/2018. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca preukázal
predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení
pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa

(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) s výnimkou zamietnutia
návrhu na prerušenie konania a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný

skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez
potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne

správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pôvodne žaloba žalobcu voči žalovaným 1. a 2.
na zaplatenie sumy 2.308,28 Eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.160,75 Eur od 2.2.2012 do
zaplatenia.

10. Prvým rozsudkom v podaní (č. k. 12C/287/2013-148 zo dňa 12.5.2015) súd prvej inštancie prvým
výrokom v poradí zrušil platobný rozkaz č. k. 7Ro/52/2012-22 zo dňa 15.5.2012, druhým výrokom
v poradí návrh (akt. žalobu) zamietol, tretím výrokom v poradí odporcovi 1. (akt. žalovanému 2.) a
odporcovi 2. (akt. žalovanému 2.) náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trnave uznesením č.

k. 9Co/20/2017-77 zo dňa 19.9.2017 na základe odvolania žalobcu rozsudok Okresného súd Piešťany
č. k. 12C/287/2013-148 zo dňa 12.5.2015 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že súd prvej
inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdi predložené listinné dôkazy a vykoná dokazovanie v konaní
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a preskúma tak nárok žalobcu aj z hľadiska aplikácie §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. K možnosti prevodu nezosplatneného úveru zmluvou o

postúpení pohľadávky banky na tretí subjekt, ktorý nemá postavenie banky a nemá bankové povolenie
na vykonávanie tejto činnosti uviedol, že banky a pobočky zahraničných bánk sú oprávnené v súlade
s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky tretej osobe, musia však súčasne
dodržať ustanovenia zákona o bankách o ochrane bankového tajomstva.

11. Uznesením č. k. 12C/287/2013-255 zo dňa 20.5.2019 prvoinštančný súd konanie voči žalovanej
1. (M. S.) zastavil (I. výrok) a žalobcovi voči žalovanej 1. nepriznal náhradu trov konania (II. výrok),
právoplatné dňa 20.7.2019.

12. Predmetom konania na súde prvej inštancie zostala požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy

2.308,28 Eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.160,75 Eur od 2.2.2012 do zaplatenia (iba) voči
žalovanému (pôvodne 2.) F. S..

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť či prvoinštančný súd rozhodol správne ak nárok
žalobcu (zaplatenie sumy 2.308,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

2.160,75 eur od 2.2.2012 do zaplatenia) zamietol. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je
predmetom odvolacieho konania a podstatnou spornou otázkou, či súd prvej inštancie správne právne
posúdil uplatnený nárok, ktorý zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

14. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na

základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje

na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

15. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 14.7.2003 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a
žalovaným (pôvodne aj žalovanou 1.) uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. 0362172598, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 Eur), s dohodnutým úrokom 8,80
%, splátkou 670,- Sk (22,24 Eur) mesačne, s dátumom prvej splátky 20.8.2003, konečnou splatnosťou
20.6.2013. Žalobca uzavrel dňa 22.10.2008 s pôvodným veriteľom žalovaných (Slovenská sporiteľňa,

a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/1CE, predmetom ktorej bolo mimo iného i
postúpenie pohľadávky voči žalovanému (aj pôvodne žalovanej 1.) zo Zmluvy o splátkovom úvere
č. 0292/1523/2008/1CE. Právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému (aj pôvodne žalovanej 1.)
postúpenie pohľadávky listom zo dňa 22.10.2008. Listom zo dňa 11.1.2012 žalobca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru ku dňu 11.1.2012 (výška pohľadávky k 11.1.2012 vo výške 2.308,28 Eur).

16. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonaldokazovaniepotrebnénaposúdenieuplatnenéhonároku.Právnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného

veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným (pôvodne aj žalovanou
1.) Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju
aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa.
Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca
kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.10.2008 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.
a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o., teda žalobcom, oznámenie právneho predchodcu zo dňa

28.10.2008 adresované žalovaným o postúpení pohľadávky ako aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
zo dňa 11.1.2018 spolu s výzvou na zaplatenie pohľadávky vo výške 2.308,28 Eur ku dňu 11.1.2012
žalobcom. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore

úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti

byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

18. Podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke

alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo

pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

19. Ustanovenie § 92 ods. 7 (aktuálne 92 ods. 8) zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej
pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky

klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej
postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v
priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen
medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

20. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákoneo bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami.

21. Z ustanovenia § 92 ods. 7 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba
tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (§
92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky
zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila
predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 7 zákona

o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov
z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 22.10.2008 je preto neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2017: „Podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu sú z povahy veci podmienkami,

bezsplneniaktorýchkpostúpeniuprísťnesmie(jezakázané).Nerešpektovanietakejtoúpravamápotom
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 7 (aktuálne 8) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

23. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona

o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1

Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú
výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní

a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pričom slovné spojenie „napriek písomnej výzve“
znamená, že najskôr musí dôjsť k písomnej výzve, kedy začne plynúť 90 dní na splnenie záväzku a až
po jej uplynutí môže dôjsť k postúpeniu na iný subjekt. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak
určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom

jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi

postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu
v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný
plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.24. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré
má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť

určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 zákona o bankách je postupca v súdnom konaní, v
ktoromtaktopostúpenúpohľadávkuuplatňuje,povinnývzmysle§132CSPtvrdiťadokázaťpredpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient

napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

25. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 7 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej

legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka
jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na
splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na

splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

26. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť

pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným naňho dňa 22.10.2008 postúpená, boli
podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 7 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho
právny predchodca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaných na splnenie jeho záväzku (§ 92 ods.
7 zákona o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný),
čožalobcavkonanínepreukázal,keď súdupredložil(iba)oznámenieovyhlásenímimoriadnejsplatnosti

pohľadávkyzozmluvyosplátkovomúverezodňa14.7.2003,ktoráobsahujeajvýzvunazaplateniesumy
2.308,28 Eur, ktoré realizoval (iba) žalobca. Okresný súd teda správne uzavrel, že žalobca v konaní
nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného
(pôvodne aj žalovanú 1.) na splnenie peňažného záväzku (jej odoslanie, resp. doručenie predmetnej
výzvy žalovaným). V dôsledku uvedeného nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je

platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu
o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo), a že žalobca je oprávnený pohľadávku
voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Žalobca teda nepreukázal ani to, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie. Pričom
požiadavku doručenia výzvy podľa § 92 ods. 7 zákona o bankách bolo možné naplniť predložením napr.

predložením poštového podacieho lístka, doručenkou a podobne, obdobne napr. rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa sp. zn. 6Co/757/2015, avšak v prvom rade bolo potrebné preukázať samotnú
existenciu takejto výzvy.

27. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť relevantným spôsobom

nepreukázal, že pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 7 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané,
že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej doručené
oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej
uplatňovaťpredsúdom.Keďžepodľapreukázaného, vdanomprípadetátozákonnápodmienkasplnená

nebola,načopoukázalisúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudku,žalobcavtomtosmere
neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s., na žalobcu
došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
skutočne neplatný.

28. Podľa § 132 ods. 1 CSP <. o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.45. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho
konania nepriznal.

46. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).