Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 7, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206951
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2513206951.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcu: Ing. D. X., nar. XX. Y. XXXX,
trvalý pobyt H. XXX, zastúpeného: ius aegis s. r. o., Ferienčíkova 7, Bratislava, IČO: 36 857 203, proti
žalovanému: U. X., nar. XX. A. XXXX, trvalý pobyt W. XXXX/X, F., zastúpenému advokátkou: JUDr.
Katarína Galová, E. Belluša 10, Piešťany o 200.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany z 19. novembra 2015 č. k. 12C/203/2013-633, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Zrušuje sa zabezpečovacie opatrenie zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach uznesením
Okresného súdu Piešťany č. k. 12C/203/2013-839 zo dňa 19. augusta 2019 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/222/2019-933.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
200.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne od 5. januára 2013 do zaplatenia, ako

i náhradu trov konania vo výške 12.000 eur a trov právneho zastúpenia 9.998,03 eur. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 517 ods. 2, § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov). Vecne zdôvodnil, že žalobca sa domáhal voči žalovanému vrátenia požičaných peňazí,
na základe zmluvy o pôžičke uzavretej ústnou formou, ktorou poskytol žalovanému celkovú sumu
200.000 eur, určenú na jeho podnikanie, ktorú mu žalovaný nevrátil. Z predložených listinných dôkazov,
ako i vyjadrení strán konania mal za preukázané (a súčasne za nesporné), že dňa 27. januára 2012
žalobca previedol sumu 20.000 eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, patriaci spoločnosti A.R.P.I.,

s.r.o., ktorej konateľom a spoločníkom bol žalovaný. Rovnako mal za nesporné, že žalobca zriadil
dňa 23. januára 2012 dispozičné oprávnenie žalovanému k svojmu bežnému účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXX, ktorý mu poskytla S., a.s. ako možnosť čerpania kontokorentného úveru. Žalovaný z účtu
žalobcu, resp. z poskytnutého kontokorentného úveru žalobcovi, v období od 1. februára 2012 do
15. mája 2012, previedol na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. celkovú sumu 180.000 eur, viacerými
dátumom konkretizovanými prevodmi. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany konania uzavreli
zmluvu o pôžičke konkludentnou formou, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému celkovú sumu

200.000 eur, tak, že prvú čiastku vo výške 20.000 eur previedol na účet oznámený žalovaným, t. j.
na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. a zvyšok 180.000 eur bol odovzdaný tým spôsobom, že žalobca
zriadil žalovanému dispozičné právo k svojmu účtu, na ktorom mu banka poskytla kontokorentný
úver. Žalovaný následne z tohto účtu prevodnými príkazmi previedol na účet spoločnosti A.R.P.I.sumu 180.000 eur. Hoci je zmluva o pôžičke zmluvou reálnou, teda k jej uzavretiu je treba i reálne
odovzdanie predmetu pôžičky, odovzdaním môže byť aj bezhotovostný prevod na účet dlžníka, resp. aj
na účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie (účet predstavuje len miesto plnenia).

Tvrdenie žalovaného, že v danom prípade sa jednalo o vklad a investíciu žalobcu do spoločného
podnikania, vykonaným dokazovaním preukázané nebolo, pretože nebola nepochybným spôsobom
preukázanáúčasťžalobcunapodnikanívrámciprojektuA.R.P.I.-Heinloth.Súduprvejinštanciesajavilo
nelogické, aby žalobca hneď v počiatku projektu odišiel na dlhú dobu do zahraničia. Tvrdená skutočnosť
nevyplývala ani z účtovníctva obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o., pretože šlo len o jednostranné

rozhodnutie žalovaného, akým spôsobom predmetnú peňažnú sumu v spoločnosti zaeviduje. Spoločné
podnikanie nevyplynulo ani z výpovedí svedkov. Svedkyňa F. uviedla, že v rámci spolupráce A.R.P.I.
nedostávala od žalobcu žiadne pokyny. Posledný jeden - dva týždne ich dostávala od manželky žalobcu,
pričom to, že všetko musí odkonzultovať s manželkou žalobcu, povedal svedkyni žalovaný. Nebolo
preukázané ani to, čo by mala obnášať účasť žalobcu na spoločnom podnikaní, aký by mal mať z toho
prospech. Ku koncu spolupráce na projekte A.R.P.I. - Heinloth, keď už boli problémy, žalobca navrhoval

žalovanému, že od neho prevezme divíziu 6 kamiónov. Aj z výsluchu svedka O. vyplynulo, že žalobca
sa na projekte Heinloth po ukončení spolupráce vo vzťahu k A.R.P.I. ani ďalej nepodieľal a projekt
bol posunutý tretiemu subjektu - firme Polčin. Žalovaný potvrdil, že jeho obchodná spoločnosť A.R.P.I.
uzatvárala pracovné zmluvy s vodičmi, vystupovala ako obchodný partner vo vzťahu k Heinloth. Nebol
síce spokojný s touto spoluprácou, ale pokračoval v činnosti do júna 2012, kedy navrhoval svedkovi W.,

aby si kamióny previedol na seba. Motív uzavretia zmluvy o pôžičke, t. j. využitie požičanej sumy pre
podnikanie spoločnosti A.R.P.I., nebol rozhodný. Právne bezvýznamné bolo i to, že predmetná suma
bola v konečnom dôsledku poukázaná na účet menovanej spoločnosti, keďže šlo len o platobné miesto.
Žalovaný bol od počiatku uzrozumený s tým, že žalobca mu požičiava peniaze, aby on sám mohol
rozbehnúť podnikanie s firmou Heinloth, prostredníctvom spoločnosti A.R.P.I.. Musel si byť od počiatku

vedomý i toho, že zo strany žalobcu sa nejedná o bezplatné financovanie, bez povinnosti vrátenia
poskytnutých peňazí. Z výpovede žalobcu, jeho manželky O. X. a svedka W. vyplývalo, že žalovaný
mal čerpať len toľko, aby úroky boli čo najnižšie a vrátiť istinu a úroky. Dohoda o tichom spoločenstve
preukázaná nebola. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, do ktorej má byť
vec vrátená. Dohodnutou dobou v zmysle § 657 O. z. nie je presné určenie doby vrátenia pôžičky, táto

môže byť v zmluve vymedzená aj ako doba neurčitá. V takomto prípade bol dlžník povinný plniť prvý deň
po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca vyzval žalovaného písomnou výzvou 14. decembra
2012, v lehote 7 dní od doručenia výzvy (podľa doručenky doručenie bolo realizované 28. decembra
2012). Iný dôvod ako požičanie finančných prostriedkov žalovanému z dokazovania nevyplýval. Žalobe
bolo preto vyhovené, uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 200.000 eur, s úrokom z

omeškania od 5. januára 2013 (nasledujúci deň po uplynutí lehoty na vrátenie obsiahnutej vo výzve). Ako
nehospodárny bol zamietnutý návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom pracovníkov S.,
keďže aj podľa názoru žalovaného nemohli byť svedkami žiadnej dohody účastníkov konania ohľadom
použitia, resp. účelu predmetných finančných prostriedkov pri zriaďovaní podpisového vzoru žalovaného
k účtu žalobcu, keďže k žiadnej dohode nedošlo. Rovnako tak sa nemôžu pracovníci S. vyjadriť k obsahu

dohody medzi stranami konania ohľadom účelu použitia peňažnej sumy. Súd prvej inštancie uviedol,
že v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal argumentmi, ktoré považoval za rozhodné a relevantné z
hľadiska objasnenia vzťahu strán konania k predmetnej zmluve. O náhrade trov konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), podľa ktorého ustanovenia

úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania. Trovy konania pozostávali z náhrady
súdneho poplatku zaplateného za žalobu 12.000 eur a z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške
9.998,03 eur (pozostávajúcich z desiatich úkonov právnej služby po 824,93 eur, z režijného paušálu a
náhrady DPH).

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zmenu, zamietnutím žaloby
a priznaním mu náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal záver súdu o konkludentnom uzavretí zmluvy

o pôžičke, keďže takáto forma znamená prejav vôle iným než výslovným spôsobom, nevzbudzujúcim ale
pochybnostiotom,čochceliúčastníciprejaviťaakýjeobsahtohtoprejavu.Súdprvejinštancieneuviedol
na podklade čoho dospel k záveru pri riešení otázky formy uzavretia zmluvy, hoci žalobca vyvodzoval
svojnárokzvýslovneurobenejzmluvyústnouformou.Súdprvejinštanciemedziústnouakonkludentnouformou uzavretia právneho úkonu nerobil rozdiel (nebolo konkretizované, ktorý prejav vôle žalovaného
bol vyjadrením skutočnej a vážnej vôle žalovaného tak, že nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že ide
výlučne o jeho prejav vôle a nie prejav spoločnosti A.R.P.I., v mene ktorej konal žalovaný ako štatutárny

zástupca, aký je jeho obsah, a na základe čoho dospel súd k záveru o určitosti a zrozumiteľnosti touto
konkludentnou formou urobenej zmluvy). Spornou v danej veci nebola len právna kvalifikácia vzťahu
medzi stranami konania (tvrdená ústna zmluva o pôžičke), ale i otázka pasívnej vecnej legitimácie.
Nespornou bola skutočnosť prijatia peňazí z účtu žalobcu na účet A.R.P.I., ktorej jediným spoločníkom a
konateľom bol žalovaný, ktorý vo vzťahu k žalobcovi vystupoval v takomto postavení. Jednotlivé prevody

z účtu žalobcu uskutočňoval žalovaný ako osoba splnomocnená žalobcom a takúto dispozíciu nemožno
považovať za akt prenechania pôžičky. K splnomocneniu došlo 27. januára 2012, bez prítomnosti
manželky žalobcu, svedka W., len za prítomnosti bankárov. Jedným z nich bol P. L., ktorého žalobca
navrhoval vypočuť ako svedka a ktorý súčasne mal byť na stretnutí oboznámený, že ide o pôžičku pre
žalovaného. Dôkazný návrh však žalobca vzal späť a keď svedka žiadal predvolať žalovaný, žalobca
zmenil výpoveď a tvrdil, že svedok nebol svedkom žiadnej dohody. Dispozícia žalovaného s účtom

žalobcu bola konaním v mene žalobcu a žalovaný sa neodklonil od jeho pokynov. Prevody uskutočňoval
tak ako pri prvej platbe, na účet A.R.P.I., s.r.o. Zo samotného podpisového vzoru vyplýva, že bez
ohľadu na to, či je disponentom právnická osoba alebo fyzická osoba, vždy sa ako disponent uvádza
osoba fyzická (v prípade právnickej osoby údaje o štatutárovi). K uvedenému predložil žalovaný aj
vyjadrenie S., a.s. Ak na stretnutí dňa 27. januára 2012 pri udelení dispozičného oprávnenia k účtu

žalobcu pre žalovaného, nebol prítomný nik okrem nich samotných a bankárov, ktorí podľa vyjadrenia
žalobcu neboli svedkami žiadnej dohody o pôžičke, nemá záver súdu o tom, že dispozícia žalovaného
s účtom bola spôsobom prenechania peňazí, oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca predovšetkým
neuniesol dôkazné bremeno o tom, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke. Ide o prípad tzv.
dôkaznej núdze, kedy súd musí rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v záujme ktorého bolo podľa

hmotnéhoprávapreukázaťtvrdenúskutočnosť(tzv.dôkaznánúdzajeprípad,kedyžalobcanemážiaden
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, ako i prípad, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú
prijať súdu záver ani o pravdivosti, ani o nepravdivosti tvrdenej skutočnosti). Poukazujúc na judikatúru
Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 21Cdo 4520/2007) je zrejmé, že z hypotézy hmotnoprávnej
normy § 657 O. z. vymedzujúcej obsah povinností tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že

v spore o vrátenie požičaných peňazí nesie žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným
dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že predmet pôžičky mu odovzdal a dlžník peniaze riadne a včas
nevrátil. Ak veriteľ neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, musí rozhodnutie súdu vyznieť
v jeho neprospech, bez toho aby sa súd musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou
procesnej obrany žalovaného dlžníka a za tým účelom vykonávať dokazovanie. Nesporne preukázanou

bola iba skutočnosť prevodu peňazí z účtu žalobcu na účet spoločnosti A.R.P.I. Vzhľadom na to, že
peniaze neboli prenechané na účet žalovaného, bolo na žalobcovi preukázať nielen, že sa so žalovaným
ako fyzickou osobou dohodol na požičaní a vrátení peňazí, ale tvrdiť a preukázať okolnosti uzavretia
dohody so žalovaným o platobnom mieste, ktorým mal byť účet spoločnosti A.R.P.I.. Túto skutočnosť
(dohodu o platobnom mieste) strany konania netvrdili. Z hľadiska dokazovania pri svedeckej výpovedi

súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede svedka s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k stranám konania a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, s prihliadnutím
na okolnosti, ktoré sprevádzali vnímanie svedka, vzhľadom na spôsob reprodukcie, správanie sa pri
výpovedi a pod. (tzv. metóda RAVEN). V danom prípade nesprávnosť hodnotenia dôkazov súdom prvej
inštancie vzišla aj z mylnej aplikácie predbežnej otázky o dôkaznom bremene. Súd prvej inštancie

konštatoval, že tvrdenia žalovaného o tom, že sa malo jednať o vklad žalobcu do spoločného podnikania,
vykonaným dokazovaním preukázané nebolo, ako ani nebola preukázaná účasť žalobcu na podnikaní
v rámci projektu A.R.P.I. - Heinloth. Súd prvej inštancie konkrétne neuviedol, aké dôkazy mal namysli,
z ktorých jeho závery a úvahy vyplývajú (okrem výpovede žalobcu a jeho manželky i svedka W., vo
vzťahu k záveru odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane 10). Súd prvej inštancie pri skutkových

zisteniach nevzal do úvahy všetky skutočnosti plynúce z vykonaných dôkazov a prednesov strán
konania, relevantných pre danú vec a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov z hľadiska závažnosti,
zákonnosti,pravdivosti,vierohodnostijelogickýrozpor(hodnoteniedôkazovodporujeustanoveniu§132
O. s. p.). Spôsob zapožičania finančných prostriedkov patrí medzi rozhodujúce skutočnosti, ktoré by mal
žalobca tvrdiť. Dohodu o platobnom mieste k účtu A.R.P.I. žiadna zo strán netvrdila. Žalobca od počiatku

tvrdil, že išlo o osobný účet žalovaného, ktorý tvrdil, že išlo o dohodu medzi žalobcom a spoločnosťou
A.R.P.I.. Až po upozornení zo strany žalovaného, v priebehu konania, komu účet patrí, žalobca začal
tvrdiť, že nemal dôvod skúmať pôvod a údaje účtu. Z výpovedí manželky žalobcu nevyplýva, že by bola
svedkomdohodyoinomplatobnommiesteakoúčetžalovaného(oprevodesadozvedelatak,žežalobcajej povedal, poslal som žalovanému 20.000 eur), ako ani z výpovede svedka W. (ktorý vypovedal, že
nebol prítomný toho, ako došlo k vyplateniu peňazí a aká bola dohoda ohľadom platobného miesta).
Z listinného dôkazu (výpisu z účtu v S., a.s.) je jednoznačne identifikovateľné, ak ide o prevod peňazí

medzi dvoma účtami v S., komu patrí účet príjemcu. Žalobca na otázku ako sa mal dohodnúť so
žalovaným na vrátení finančných prostriedkov povedal, že vracať sa malo podľa toho, ako mu bude
vychádzať zisk a úroky len aké požadovala banka a nič navyše. Následne doplnil, že ten obchod mal
byť dlhodobý, čiže akonáhle mu budú prichádzať platby. Žalobca tak nerozlišuje medzi žalovaným ako
fyzickou osobou a spoločnosťou A.R.P.I., pretože žalovaný ako fyzická osoba nemohol dosahovať zisk.

Ak by vrátenie pôžičky bolo viazané na dosiahnutie zisku spoločnosti A.R.P.I., povinnosť vrátiť pôžičku
by nikdy nenastala, pretože projekt Heinloth bol stratový. Svedkyňa manželka žalobcu uviedla, že tam
bolo povedané, že ide o obchod s garantovaným ziskom a žalobcovi vráti peniaze akonáhle bude
možné, aj úroky. Na otázku za akým účelom mal žalobca otvárať kontokorent, odpovedala svedkyňa,
aby žalovaný mohol rozbehnúť ten obchod. Na otázku akým spôsobom mala byť suma vrátená, svedok
W. odpovedal, že malo sa to splácať z tých zarobených peňazí, čo sa vyprodukujú, to nebolo dané,

že za rok, za dva, za tri. Tvrdenie svedka bolo v rozpore s výpoveďou samotného žalobcu, ktorý ho
neoznačil za prítomného na stretnutí 21. januára 2012. Svedkovia manželka žalobcu ani P. W. neboli
osobne prítomní na stretnutí dňa 27. januára 2012. Svedkyňa X. potvrdila, že nebola pri prevode prvej
sumy 20.000 eur a svedok W., hoci tvrdil, že bol prítomný stretnutia, kde došlo k podpisovému vzoru,
svoju výpoveď vyvrátil ďalšou výpoveďou, keď potvrdil, že bol v januári v Nemecku. Uvedení svedkovia

nebolisvedkamidohodyotom,čižalobcasožalovanýmuzatvorildohoduakosfyzickouosoboualeboso
spoločnosťou A.R.P.I., ako to bolo s účtom, na ktorý boli poukázané peniaze. Uplatniac metódu RAVEN,
kposúdeniuvierohodnostipoznatkuzískanéhozosvedeckejvýpovedežalovanýuviedol,žesvedkyňaX.
je osobou, ktorú nemožno považovať za neutrálnu voči stranám konania (manželka žalobcu), má záujem
na výsledku sporu v prospech žalobcu a podpísala čestné prehlásenie v prospech žalobcu. Jej výpovede

k rozhodným skutočnostiam sú nejasné. Svedok W. je náchylný na tendenčné čestné vyhlásenia.
Vyhlásenie, ktoré podpísal v prospech žalobcu, je v rozpore s jeho vlastnou výpoveďou v rámci konania.
Manželka žalobcu tvrdila, že si nepamätá či čestné prehlásenie vyhotovovala ona alebo žalobca a
svedok W. vypovedal, že čestné prehlásenie vyhotovovala jeho žena. Je nepravdepodobné, aby dve
odlišné osoby napísali identické čestné prehlásenia bez personálneho prepojenia žalobcu. Svedkyňa

manželka žalobcu vedela o dôvode nedostavenia sa svedka W., ktorý nie je nezávislým svedkom bez
personálneho zainteresovania vo vzťahu k žalobcovi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
že súd prvej inštancie nevyhodnotil, či žalobca uniesol dôkazné bremeno o uzavretí ústnej zmluvy o
pôžičke (ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 4520/2007).
Ak žalobca neuniesol bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, musí rozhodnutie súdu vyznieť

v jeho neprospech, bez toho, aby sa súd ďalej zaoberal pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou
procesnej obrany žalovaného. Tvrdenia žalovaného podriadil iba skúmaniu vo vzťahu k inštitútu tichého
spoločenstva, neberúc do úvahy možnosti uzavretia nepomenovanej zmluvy (§ 51 O. z.) alebo zmluvy
o združení (§ 829 a nasl. O. z.). Žalovaný uvádzal tvrdenia, že na jeseň 2011 začali rokovania ohľadom
projektu Heinloth, kde žalobca predstavoval tento projekt rôznym ľuďom a prizval aj žalovaného. Žalobca

sa predstavoval na týchto stretnutiach ako zástupca firmy Heinloth a súčasne prezentoval, že on bude
robiť tento projekt s A.R.P.I.. Žalovaný namietal záver súdu, že dokazovanie nepreukázalo ako konkrétne
sa mal žalobca na spoločnom podnikaní podieľať, resp. čo by účasť na tomto spoločnom podnikaní
mala z jeho strany obnášať, vrátane toho, aký by mal z toho mať benefit. Základom spolupráce s
Heinloth bolo jej iniciovanie zo strany žalobcu (zainteresoval aj svedka W.), ktorý potreboval na jej

rozbehnutie spoločnosť A.R.P.I. a ponúkol financovať prvotné vstupné náklady. Po jej rozbehnutí sa
spolupráca s Heinloth mala preniesť na novozriadenú spoločnosť aj s portfóliom áut, ktorú si zriadil
žalobca. Skutočnosť, či žalobca bol alebo nebol na Slovensku je irelevantná. Súčasťou spolupráce
bolo poskytnutie financií žalobcom spoločnosti A.R.P.I. a nie žalovanému. Z vykonaného dokazovania
bolo preukázané zaúčtovanie sumy 200.000 eur v účtovníctve A.R.P.I. ako vklad tichého spoločníka,

pričom žalobca, ktorý bol skúseným podnikateľom do prevodného príkazu neuviedol účel platby.
Spoločnosť A.R.P.I. bola prosperujúcou spoločnosťou, úspešnou v oblasti medzinárodnej dopravy, pre
banku dôveryhodným klientom, ktorá si vystačila pred rokom 2012 aj bez projektu Heinloth. Bonitu
spoločnosti žalovaný preukázal hospodárskymi výsledkami, z ktorých vyplýva, že pred spoločným
projektom dosahovala za rok 2011 zisk, avšak v roku 2012 v čase spolupráce s Heinloth bola v strate

a následne v roku 2013, kedy so spoločnosťou Heinloth nespolupracovala, opätovne dosiahla zisk.
Na konci roka 2011 spoločnosť A.R.P.I. mala disponibilné finančné prostriedky vo výške 122.594 eur
a 43.689 eur. Na rozbehnutie projektu nebolo potrebné požičiavať peniaze. Je málo pravdepodobné,
aby žalovaný ako spoločník a konateľ nechal by si zasahovať do vnútorných vzťahov spoločnosti a dospolupráce s Heinloth tým, že by pripustil cudziu osobu, svedka W., aby vykonával hlavnú činnosť v
rámci spolupráce s Heinloth. Svedok W. potvrdil, že bol ďalším článkom v rámci spolupráce Heinloth
zainteresovaný svojím vkladom. Podobne aj svedkyňa M., ktorá potvrdila, že ju angažoval do projektu

Heinloth žalobca. Málo pravdepodobné bolo tiež, že si žalovaný nechá priebežne kontrolovať výsledky
spolupráce manželkou žalobcu, a to tak, že mala k dispozícii údaje o nákladoch a príjmoch spoločnosti
v rámci spolupráce Heinloth. Žalovaný poukázal aj na konzultáciu ukončenia spolupráce s Heinloth
so žalobcom, ponúkal mu, aby pokračoval s W., aby sa autá previedli na svedkovu firmu, žalobca dal
ale pokyn, aby sa pokračovalo. Žalovaný riešil skončenie spolupráce tak, že žalobca si má pripraviť

svoju spoločnosť ako to bolo na začiatku dohodnuté. Ten sa však rozhodol inak a pokračoval nie cez
svoju spoločnosť AB 1, s.r.o. ale spoločnosť Polčin Transport, s.r.o.. Výpoveď manželky žalobcu o tom,
prečo nepokračoval žalobca v spolupráci s Heinloth cez spoločnosť AB 1, s.r.o., je v logickom rozpore s
tvrdeniami žalobcu, aká výnosná mala byť spolupráca s Heinloth (obchod s garantovaným ziskom, ktorý
mal pokryť náklady na spoluprácu). Žalobca najskôr uvádza, že mu nezáležalo na tom, kde a ako tieto
peniaze žalovaný použije. Následne žalovanému mal požičať sumu 200.000 eur, ktorá odzrkadľovala

predpokladané prevádzkové náklady za tri mesiace (písomné vyjadrenie žalobcu zo 6. februára 2015).
Ak žalobca mal prehľad o tom, ako sa čerpá úver aj počas svojho pobytu v Amerike, žalobcovi nič
nebránilo, aby žalovanému zrušil dispozičné oprávnenie, a aby ho vyzýval na vrátenie peňazí. Žalobca
počas konania na niektoré otázky odpovedal váhavo, vyhýbavo, na iné odmietol odpovedať. V konaní
tiež vyšlo najavo, že počas spolupráce s Heinloth, prijímala spoločnosť penzión Diana s. r. o. (spoločnosť

manželky žalobcu) provízie za prepravy, ktoré nič nemali spoločné so spoluprácou Heinloth. Žalobca a
svedok sky vypovedali, že agentom pre Heinloth na území SR bol žalobca ako fyzická osoba.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatočné zdôvodnenie (súd vysvetlil, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, ako vec právne posúdil). Nie je úlohou súdu, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď. Všeobecný súd má dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp.
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailovsporu,uvádzanýchúčastníkmikonania.Právonaspravodlivýsúdnyprocesnevyžaduje,abysúd

v rozsudku reagoval na každý argument prenesený v súdnom konaní. Na podporu svojej argumentácie
označil rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko
a Hiro Balani c. Španielsko, z 9. decembra 1994). Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie. Žalobca sa

stotožnil so skutkovými zisteniami súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaných dôkazov. Žalobca
nielen uniesol bremeno tvrdenia, ale uzavretie zmluvy o pôžičke preukázal aj výpoveďami svedkov
(manželky žalobcu a p. W.). Svedok W. bol prítomný na stretnutí, na ktorom sa dohodol žalobca so
žalovaným na požičaní peňazí, ako i bol pritom, keď žalobca uviedol žalovaného ako disponenta na
kontokorentný úver. Žalobca nemal dôvod skúmať pôvod a údaje účtu, na ktorý poukázal peniaze.

Ostatné výbery uskutočnil žalovaný ako fyzická osoba. Súdna prax zastáva jednotný názor, že veriteľ
zo zmluvy o pôžičke splní záväzok prenechať dlžníkovi peniaze, nielen ich odovzdaním hotovosti,
ale aj formou bezhotovostného platobného styku, t. j. bezhotovostným prevodom na účet dlžníka,
príp. podľa dohody zmluvných strán na dlžníkom označený účet tretej osoby, ku ktorému má dlžník
dispozičné oprávnenie. Bolo by zbytočným a nedôvodným obmedzením autonómie vôle zmluvných

strán nepripustiť určenie bankového účtu tretej osoby ako miesta, kam má byť prevedený predmet
pôžičky. Žalobcov spôsob odovzdania pôžičky je preto v súlade s ustanovením § 657 O. z.. Žalobca
nebol povinný skúmať, o koho účet ide. Uzavretie pôžičky bolo preukázané výpoveďami svedkov, ako aj
listinnýmidôkazmi.Keďžežalobcauniesoldôkaznébremeno,nebolomožnéaplikovaťnázoržalovaného
o dôkaznej núdzi. Žalovaný skutočnosť spoločného podnikateľského zámeru nepreukázal. Pre zmluvu

o tichom spoločenstve predpisuje zákon písomnú formu. Túto skutočnosť nepotvrdil žiaden zo svedkov.
Žalovaný sám priznal vo výpovedi, že žiadna zmluva o spoločnom podnikaní medzi ním a bratom
neexistovala a ani mu neudelil plnomocenstvo, aby mohol konať a vystupovať v mene spoločnosti
žalovaného. Prítomnosť žalobcu a jeho manželky pri určitých úkonoch a situáciách preukazovali len
snahu byť nápomocní pri rozbehu spolupráce žalovaného s nemeckým obchodným partnerom Heinloth.

Svedok W. na otázku, či sa malo jednať o spoločné podnikanie uviedol, že spoločné nie, šlo len o
financie. Svedkyňa manželka žalobcu uviedla, že žalobca a žalovaný sa dohodli, že žalobca otvorí
kontokorent, z ktorého bude žalovaný čerpať, koľko bude potrebovať a žalobcovi vráti peniaze akonáhle
bude možné a vráti mu aj úroky, nič viac nebolo povedané ani napísané. Tým bol preukázaný ajzákladný znak pôžičky, ktorým je dočasnosť. Splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že požiada
dlžníka o splnenie dlhu. Obaja svedkovia sa zhodli v podstatných bodoch, ktoré sa na stretnutiach strán
konania diskutovali ohľadne poskytnutia pôžičky. Žalobca považuje v rámci vykonaného dokazovania

za jednoznačne a nepochybne preukázané, že žalovanému bola poskytnutá žalobcom suma vo výške
200.000 eur. Skutočnosť, že uvedená suma bola prevedená na firemný účet spoločnosti A.R.P.I. je bez
právneho významu. Nárok žalobcu, ako i pasívna legitimácia žalovaného v konaní boli preukázané, a
tým aj nenaplnenie odvolacích dôvodov.

4. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 31. októbra 2017 č. k. 10Co/156/2016-703 napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2019 č. k. 7Cdo/110/2018-799 bol rozsudok odvolacieho
súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd mal nariadiť pojednávanie a
zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu.

5. Výsluchom žalobcu pred odvolacím súdom bolo zistené, že požičal žalovanému peniaze na
rozbehnutie podnikania. Zriadil mu podpisové právo k svojmu účtu, aby si mohol disponovať s peniazmi
a koľko bude potrebovať, toľko si mohol vybrať. Peniaze mal vracať podľa toho, ako mu išli platby
z Nemecka. Vrátená mala byť len čiastka pôžičky a vypočítaný úrok z S. banky. Žalobca nemal

vedomosť, že prvý prevod peňazí realizuje na účet spoločnosti A.R.P.I. (nevedel aké je to číslo účtu). Pri
úkone udelenia dispozičného oprávnenia žalovanému bol prítomný pracovník banky a strany konania.
Žalovaného informoval, že je možné robiť obchod, ktorý žalobcovi ponúkol dlhoročný známy (F. O.) a
žalovaný reagoval, že je to výborné. Výborné je to, že keď sa prečíta zmluva, ktorú podpísala firma
A.R.P.I. s firmou Heinloth, je tam garantovaný zisk. Boli ju podpisovať v Rakúsku. Žalobca viezol na

stretnutie brata, za firmu A.R.P.I. a O. bol za firmu Heinloth, podpísali zmluvu o spolupráci. W. bol
zainteresovaný zo strany firmy Heinloth, chcel to podnikanie začať robiť neskôr a firma Heinloth si ho
vybrala ako styčného dôstojníka, pretože vie perfektne nemecky a mal robiť tlmočníka medzi šoférmi a
firmou Heinloth. O. oslovil žalobcu, aby našiel niekoho, kto bude s nimi spolupracovať a žalobca oslovil
zopár ľudí, ktorí sa stretli s O. na penzióne Diana a ten si zvolil W.. O. si vybral žalobcu, aby zohnal

dopravcov a osoby, ktoré by boli ochotné v tomto spolupracovať s ním, on ich aj zohnal. Vybral si aj W.,
ktorý povedal, že by si po roku založil firmu a išiel by to robiť tiež. Aj žalovaný prejavil záujem, pretože
tam bol garantovaný zisk. Znamenalo to, že ak rozdiel peňazí bol menší, firma Heinloth garantovala,
že minimálne 750 eur zaplatí. Spoločnosť AB 1, s.r.o., založil žalobca, pretože chcel zachrániť situáciu,
ktorú spôsobil žalovaný a pokazil mu meno. Očakával, že peniaze, ktoré použil žalobca na náklady ako

sú mzdy, nafty a tie ktoré mu boli z firmy Heinloth zaplatené, že ich žalobcovi vráti. Nemohol si zaúčtovať
vklad tichého spoločníka, keď nebola k tomu zmluva.

6. Výsluchom žalovaného pred odvolacím súdom bolo zistené, že došlo k zriadeniu jeho dispozičné
právo ku kontokorentnému účtu žalobcu, z ktorého mal prevádzať peniaze na firmu, konkrétne

na náklady spojené s prevádzkou šiestich kamiónov, ktoré pracovali vo firme Heinloth. Dispozičné
odovzdávanie a prevod prvej sumy peňazí na spoločnosť A.R.P.I. vo výške 20.000 eur, bol realizovaný v
priestoroch reštaurácie penziónu Diana, kde boli prítomní dvaja zástupcovia S. banky, ako aj žalobca a
žalovaný. Nie je pravdou, že žalobca nevedel na aký účet prevádza peniaze, pretože pri prevode peňazí
bola cez jeho ruky doručená bankárom kartička s číslom účtu a spoločnosťou, ktorá je vlastníkom tohto

účtu. Žalobca dobre vie, že žalovaný ako fyzická osoba podnikať nemôže, ale podniká ako právnická
osoba - firma A.R.P.I., v ktorej je konateľom. Žalovaný nevedel uviesť, či boli zmluvy podpisované v
rámci spolupráce, či neboli podpisované len v rámci prenájmu vozidiel. Keď bolo auto v strate, nebolo
navýšené o sumy uvádzané žalobcom. Tieto veci zaúčtovávala podľa zákona ich externá ekonómka,
ktorá vedie účtovníctvo. Žalovaný nikdy nepovedal, že táto práca je výborná. W. si vybral žalobca, nie

O.. Keď sa žalobcu pýtal, ako si predstavuje spoluprácou s W., žalobca sa vyjadril, že je to výborný
chlap a garantuje za neho. Po dvoch mesiacoch, kedy sa mal zaúčať v Nemecku, to už nebola pravda.
Nemci povedali, že nebudú spolupracovať s W.. Žalovaný bol ohľadom projektu oslovený koncom roka
2011. Boli tam prítomní ľudia, ktorí zastupovali firmy, narp. dopravná firma z Dolného Kubína. Žalobca
na otázku jedného z nich, či všetky podmienky sú schopné dať do zmluvy odpovedal, že tu sa zmluvy

nerobia.SpoločnosťA.R.P.I.zverejnilainzerátnavodičovapohovorybolirobenévpenzióneDiana,ktoré
viedol žalobca. Žalovaný bol ako prísediaci, ako zástupca firmy A.R.P.I. Prijaté osoby boli zamestnané vo
firme A.R.P.I. Žalovaný poukazoval na chýbajúce ľudské zdroje. W. povedal, že šoférov je dosť a vodičov
zabezpečil. Žalovaný musel vybaviť medzinárodné povolenia, ktoré sa dávajú ku konkrétnemu autu,zaevidované na dopravnom inšpektoráte. V Nemecku sa preberali autá. Odišiel tam W., ktorý autá riadil.
Objednávky boli posielané na Slovensko, kde sa evidovali všetky jazdy a náklady. Po návrate vodičov na
Slovensko, sa jednotlivé prepravy fakturovali a posielali do firmy Heinloth. Na projekte spolupracovala

firma A.R.P.I. a firma Heinloth. Niečo podpisovali v Rakúsku, kde bol prítomný žalobca, jeho manželka,
W. a O.. Na projekte pracovala aj G. F., ktorá mala uzavretú zmluvu a poberala mzdu. W. sa zaúčal
na podnet žalobcu, nebol ale zamestnaný vo firme A.R.P.I. Keď sa projekt rozbiehal žalovaný povedal
žalobcovi nech neráta s tým, že on bude na tom robiť, nechce z toho ani korunu, ale nedá do toho ani
korunu, pretože má svoju robotu, ktorú vykonáva k spokojnosti. Keď žalovaný povedal, že do toho nedá

žiadne finančné prostriedky, W. sa vyjadril, že on nemá finančné prostriedky, tak žalobca povedal, že
on do toho dá finančné prostriedky, a to bolo všetko. Potom sa previedlo 20.000 eur a bolo žalovanému
zriadené dispozičné právo k účtu v S. banke. Nikdy sa nehovorilo o pôžičke, ale o tom, že žalobca do
toho dá finančné prostriedky, preto boli zaúčtované ako vklad tichého spoločníka. Žalobca chcel v tomto
podnikať. Povedal, že sa do leta vytvorí nová firma, kde sa prevedú kamióny a kde budú spoločníci
(žalovaný odmietol byť spoločníkom, s tým, že môže tam byť spoločníkom firma A.R.P.I., potom aj túto

variantu odmietol). K vysporiadaniu ako tichého spoločníka doposiaľ nedošlo, pretože žalobca začal
od neho požadovať pôžičku ako od fyzickej osoby, ku ktorej ale nikdy písomne, či ústne nedošlo. K
podmienkam vkladu tichého spoločníka žalovaný uviedol, že bola spolupráca s firmou Heinloth a kvázi
garantovaný zisk na jedno vozidlo s tým, že keď budú peniaze zarobené, tak sa bude splácať alebo
vyplácaťnaspäťvklad.ŽalobcatvrdígarantovanýziskzostranyfirmyHeinloth,ktorýnikdynebolsplnený.

Mal profitovať na práci kamiónov s tým, že postupne sa tam budú pridávať ďalšie a ďalšie, mal vidinu,
že tam bude 50 kamiónov a budú zarábať peniaze. Manželke žalobcu boli predkladané všetky výnosové
aj nákladové položky, vrátane kópií faktúr. Žalobca sa nepodieľal na hospodárení spoločnosti A.R.P.I.,
podieľal sa len ohľadom spolupráce firmy A.R.P.I. a Heinloth. Navrhol projekt, ktorý potom realizovala
firma A.R.P.I. Dokumenty odovzdávala G. F. manželke žalobcu, po návrate z Ameriky. Čo si vyžiadala,

to jej bolo dodané. Na otázku, aký mal mať žalobca prospech, výnos z tvrdenej spolupráce, žalovaný
uviedol, že výnos z kamiónov, ktoré robili a mali robiť pre firmu Heinloth. V mesiaci júl 2012 sa žalovaný
vyjadril, nech si to prevedú na svoju spoločnosť a nech pokračujú v práci. Cez spoločnosť A.R.P.I. túto
spoluprácu už nebolo možné vykonávať. Ohľadom projektu Heinloth žalovaný komunikoval so žalobcom
ako konateľ spoločnosti A.R.P.I. Takto vystupoval aj v čase, kedy žalobca uskutočnil prvý prevod peňazí

na účet spoločnosti A.R.P.I., ako aj pri udelení dispozičného oprávnenia žalobcom. Žalovaný si nebol
vedomý, že by existoval dokument, v ktorom by sa spoločnosť Heinloth písomne zaručila za garantovaný
zisk. Spolupráca bola celá konzultovaná a robená medzi firmou Heinloth a firmou A.R.P.I., v ktorej je
žalovaný konateľom a takto vystupoval pri všetkých úkonoch.

7. Výsluchom svedkyne O. X. v odvolacom konaní bolo zistené, že žalobca, ktorý je jej manželom, bol
oslovený svojim bývalým kolegom, priateľom z Nemecka O., že má výborný obchod, ktorý mu ponúkol,
či by ho nechcel robiť na Slovensku. Žalobca nechcel robiť v doprave. V roku 2006 dopravu predal
a ponúkol túto možnosť žalovanému. Bol to veľmi dobrý obchod, keďže tam bol garantovaný výnos.
Žalovanýsavyjadril,žeonnemánarozbehpeniaze.Boltampotrebnývstupnýkapitál,keďženazačiatku

bolo treba vybaviť kamióny, hradiť réžiu. Žalobca ponúkol, že mu požičia a pokiaľ bude mať tržby, tak mu
tozačnevracať.SožalobcomsvedkyňaodišlanatrimesiacedoSpojenýchštátovazatenčassaobchod
rozbehol a fungoval. Po návrate sa začali problémy, bolo už evidentné, že s peniazmi bude problém
a treba to riešiť. Žalobca otvoril kontokorentný úver v hodnote približne 187.000 eur, nejaké peniaze
žalovanému ešte dával alebo posielal. Zriadil žalovanému dispozičné právo, tak aby si žalovaný vždy

zobral z účtu toľko koľko potrebuje. Nebolo to tak, že si sadli a povedali nech sa páči tu máš kontokorent.
Bolo viacero stretnutí, na ktorých sa hovorilo čo sa bude robiť, čo bude treba, aké budú počiatočné
investície. Na to, aby sa rozbehla kamiónová doprava je potrebný nejaký vstupný kapitál. Následne sa
začne robiť a už sa peniaze vracajú v tržbách. Išlo o takzvaný systém vyúčtovania open book, ktoré
sa robí tak, že sa zadajú náklady, výnosy a z toho je zisk alebo strata. Pokiaľ bola vytvorená strata,

spoločnosť Heinloth by doplatila 750 eur a pokiaľ bol vytvorený zisk, tak mali zisk, to bolo na obchode
zaujímavé. Žalobca nechcel už pracovať v doprave, ani podnikať, preto to celé posunul žalovanému.
Žalobca a svedkyňa poznali O. dlhé roky a spolupracovali s ním, ešte s jeho pôvodnou firmou. V tom
čase bol v Nemecku nedostatok vodičov. Hľadali alternatívu ako robiť obchody, ponúkli to žalobcovi, aby
to takto skúsili. Dajú kamióny, návesy, prácu a garantujú zisk. Mali záujem o dlhú a trvalú spoluprácu.

Po návrate z Ameriky boli náznaky od O., že nie je všetko akoby malo byť. Svedkyňa si už stopercentne
nepamätala, či bola prítomná pri udelení disponenského oprávnenia žalovanému. Partnerom v rámci
spolupráce s Heinloth bola spoločnosť A.R.P.I. Žalovaný čerpal finančné prostriedky podľa potrieb
spoločnosti A.R.P.I. Pracovník banky sa informoval, či majú vedomosť, v akom stave je kontokorentnýúver.Znalosťotomsožalobcomnemali,pretožeprevodyrobilžalovaný.Svedkyňabolaoslovenávrámci
spolupráce, ak niečo nebolo v poriadku, kvôli nemčine a znalostiam celej problematiky. Svedkyni zavolal
C., jeho kolegovia z Heinlothu alebo z kancelárie žalovaného, že niečo nie je v poriadku, aby zasiahla.

Na konci mesiaca spoločnosť A.R.P.I. poskytla svoje údaje spoločnosti Heinloth, aké mala mesačné
náklady (prenájom návesu, ťahača, mzdy, benzín, poplatky, cestovné náhrady, všetko čo spadalo do
nákladov). Výnosy si spoločnosť Heinloth vedela doplniť sama, ale vedela to aj A.R.P.I. a z toho vzišiel
nejaký hospodársky výsledok. Pokiaľ bol hospodársky výsledok nižší ako 750 eur, spoločnosť Heinloth
garantovala, že to bude minimálne 750 eur. Svedkyňa nikdy netvrdila, že garantovaný zisk bol splnený.

Vie len, že bol garantovaný. Open booky sa k svedkyni dostávali, z nich však nebolo možné zistiť,
či boli splnené podmienky garantovaného zisku. So žalobcom sú vlastníkmi firmy AB 1, s.r.o., asi aj
štatutárnymi orgánmi. Kúpili túto spoločnosť ako hotelovú spoločnosť, následne sa na ňu vybavovala
doprava. Chceli pokračovať v tej doprave, ktorá na A.R.P.I. katastrofálne skončila. W. zabezpečoval
komunikáciu so šoférmi, nejaká časť kamiónov mala ísť aj k nemu. Žalobca ponúkol možnosť zúčastniť
sa W.. V čase spolupráce medzi spoločnosť A.R.P.I. a Heinloth boli kamióny napísané na spoločnosť

A.R.P.I.

8. Výsluchom svedka P. W. pred odvolacím súdom bolo zistené, že má vedomosť, že žalobca požičal
žalovanému peniaze na rozbehnutie obchodu s kamiónovou dopravou, ktorého bol svedok súčasťou.
Má vedomosť, že žalovaný mal dispozičné právo k účtu žalobcu, aby mohol podnikať, robiť s tými

peniazmi. Aká bola dohoda medzi žalobcom a žalovaným o tom už nevie. Pamätá si, že boli stretnutia na
penzióne Diana, kde sa to celé pripravovalo (koncom roka 2011 a začiatkom roku 2012) a dohadovalo.
Konkrétne, že žalobca pôjde na dovolenku, dá dispozičné právo a požičia žalovanému peniaze, aby
mohol rozbehnúť obchod. Úlohou svedka bolo zohnať šoférov, zaškoliť sa v špedičnej firme v Nemecku
a rozbehnúť to, navigovať šoférov. Čo sa dialo, následne nevie, keďže odišiel a nedostal žiadne peniaze.

Poskytol aj on peniaze za kamióny 6.000 eur a výplatu nedostal (jedenkrát obdržal za náklady 2.500
alebo 3.000 eur). To bolo všetko čo dostal za päť a pol mesiaca práce. Žalobca vždy povedal, že
on dá peniaze a že sa nebude starať o ten obchod. Svedok pracoval medzi špedíciou Heinloth a
špedíciou A.R.P.I. Na otázku, či sa na projekte Heinloth angažoval nejakým spôsobom žalobca svedok
odpovedal, že len finančne, ani jeho manželka. Svedok na otázku či sa vie vyjadriť k výške pôžičky, si

nevedel spomenúť na presnú sumu, nejakých 200.000 eur. Vie však, že sa bavili, že môže mať žalovaný
dispozičné právo. Svedok nebol prítomný, keď žalobca udelil dispozičné oprávnenie k bankovému účtu
žalovanému. Nevedel, či bol prítomný pritom, ako bol dohodnutý spôsob vracania peňazí žalobcovi. Vie,
že on sám dával peniaze na autá, ale ostatné ako sa oni dohadovali nevie. Pokiaľ ide o výšku požičanej
sumy, asi boli nejaké vedomosti, že takéto peniaze je potrebné na rozbeh takéhoto obchodu. Raz za čas

napísal žalobca mail ako to ide a svedok odpísal, že všetko je v poriadku, inak nič konkrétne. Svedok
potvrdil svoj podpis na listinách vo firme Heinloth v Nemecku dňa 26. januára 2012 a 27. januára 2012.
Mzdové podmienky so šoférom U. M. svedok určite nedohadoval. Svedok si už nepamätal, čo vypovedal
pri svojom prvom výsluchu. Vtedy to mal čerstvejšie a logické pre svedka je, keď sa niečo požičia, tak
je dohoda, že sa to aj vráti. Vie, že mala byť vrátená tá suma. Z chodu toho biznisu, z toho obchodu, čo

sa vyprodukuje mala byť vrátená. O tomto sa stále bavili, o týchto veciach, keď mali stretnutia.

9. Svedkyňa G. F. vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedla, že si nepamätá, vzhľadom na
časový odstup a pokiaľ vypovedala v konaní pred súdom prvej inštancie, bolo to tak.

10. Výsluchom svedkyne N. M. pred odvolacím súdom bolo zistené, že si nepamätá, ani na obsah svojej
výpovede v konaní pred súdom prvej inštancie. K svojej výpovedi nemala viac čo dodať.

11. Na základe procesného návrhu žalobcu zo dňa 16.9.2020 (dôkaz výsluchu svedka F. O. nie je
potrebné opakovať keďže jeho výpoveď predstavuje použiteľný dôkaz), s ktorým žalovaný súhlasil, bolo

upustené od opakovania dokazovania výsluchom svedka F. O..

12. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje

zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom po nariadení pojednávaní (§ 385 ods.
1 CSP) a vykonania opakovaného dokazovania výsluchom svedkov a listinami, a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je dôvodné.13. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a

dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

15. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru ktorým
konštatoval, že strany konania uzavreli konkludentnou formou zmluvu o pôžičke. Právny úkon je
prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov
právneho vzťahu. Prejav vôle tvorí podstatu právneho úkonu, keďže vôľa je nenahraditeľným elementom

(prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka, rozpoznateľný v
objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak,
aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný (vyjadrený napr. slovom,
písmom, kresbou a pod.) spravidla ľahšie možno v ňom identifikovať uvedené rozlišovacie znaky,
charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku. Zložitejšia situácia nastáva ak je prejav vôle uskutočnený

mlčky (konkludentne) a v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len
pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i
to, aká je táto vôľa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 12/2011).

16. Ak súd prvej inštancie považoval prevod sumy 20.000 eur žalobcom na účet obchodnej spoločnosti

A.R.P.I., s.r.o. a zriadenie dispozičného oprávnenia žalovaného k bežnému účtu žalobcu (ktorý následne
previedol na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. celkovú sumu 180.000 eur) za zhodný prejav vôle žalobcu
a žalovaného uzavrieť zmluvu o pôžičke, nesprávne aplikoval ustanovenie o výklade právnych úkonov
(§ 35 O. z.). Konkludentne vyjadrená vôľa žalovaného uzavrieť vyššie uvedeným spôsobom zmluvu
o pôžičke so žalobcom, by mohla byť považovaná za naplnenú, len pokiaľ by vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu takáto vôľa bola a že jej obsahom
bolouzavretiezmluvyopôžičke.Tátopodmienkanebolanaplnenávzhľadomnaodlišnéstanoviskástrán
konania, ako i listinné dôkazy preukazujúce prevod peňažných prostriedkov na účet právnickej osoby,
nie na účet žalovaného, a tiež vykonaným dokazovaním preukázaný projekt spolupráce so zahraničným
subjektom Heinloth. Aplikovať pravidlo o konkludentne (mlčky) prejavenej vôli žalovaného, teda to, že

tu z jeho strany vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke bola, aká to bola vôľa, bez akýchkoľvek pochybností
nebolo preto možné. Naviac súd prvej inštancie relevantný prejav vôle uskutočnený mlčky, teda odlišne
od tvrdenia žalobcu o ústnej forme právneho úkonu, neozrejmil (z akého správania žalovaného vyvodil
nepochybný prejav vôle požičať peniaze pre seba) a nesprávne konštatoval, že uvedené skutočnosti boli
medzi účastníkmi nesporné (skutočnosť či žalobca poskytol žalovanému pôžičku bola medzi stranami

konania po celú dobu konania sporná).

17. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania a tvorí podstatnú,
neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 12/2011). Samotnému prevodu

peňažných prostriedkov na inú osobu (a to právnickú osobu), nemožno pričítať právne účinky, ktoré
nastávajú pri prejavoch, ktorými účastníci vyjadrujú zhodnú vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke.

18. V sporovom konaní platí prejednacia zásada, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať o nich
dôkazy je zásadne vecou strán konania. Keďže strany v takomto konaní stoja proti sebe, povinnosť

tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú stranu sporu v inom smere. Hmotné právo potom určuje,
kto má dôkazné bremeno (dôkazné bremeno nesie strana v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť
rozhodná podľa hmotného práva a stranou konania tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju
súd uznal za pravdivú). Strana sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšakpravdivosť skutkových tvrdení dokazovanie nepotvrdilo, znáša nepriaznivé následky v podobe súdneho
rozhodnutia v jej neprospech (v prípade žalobcu formou zamietavého súdneho rozhodnutia).

19. Z hypotézy hmotnoprávnej normy § 657 O. z., ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie pôžičky peňazí má žalobca ako veriteľ bremeno
tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že predmet pôžičky mu odovzdal a
dlžník peniaze riadne a včas nevrátil (porov. NS ČR sp. zn. 33Cdo/3878/2008). Dôkazné bremeno ak
ide o zmluvu o pôžičke zaťažuje veriteľa v tom smere, že ak chce byť úspešný v sporovom konaní, musí

uniesť dôkazné bremeno (pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia), že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke s
konkrétnym obsahom, že skutočne odovzdal peňažné prostriedky žalovanému a že žalovanému vznikol
záväzok vrátiť tieto peňažné prostriedky žalobcovi.

20. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne. Podstatnou náležitosťou

obsahu takejto dohody je predovšetkým určenie predmetu pôžičky a z obsahu zmluvy o pôžičke
musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu - peniaze (porov. rozsudok NS SR sp.
zn. 3Cdo/325/2009), keďže pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie veci na voľné
nakladania, b/ druhovo určené veci, c/ dočasnosť, d/ povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, e/ doba
splatnosti jej vrátenia.

21. S prihliadnutím na žalobcom tvrdenú skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke ústnou formou, odvolací
súd dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno v uvedenom smere (ods. 18) neuniesol. Nepreukázal
obsah práv a povinností zmluvných strán, predovšetkým vznik záväzku žalovaného vrátiť odovzdané
peňažné prostriedky žalobcovi ako veriteľovi.

22. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že podľa výpovede žalobcu peniaze sa mu mali vracať
podľa toho ako bude vychádzať zisk a akonáhle budú prichádzať platby („rozdiel z toho, čo zaplatí
Heinloth firme A.R.P.I.“), teda peniaze sa mali vracať podľa toho „ako žalovanému išli platby z Nemecka“.
Žalovaný vo výpovedi v odvolacom konaní tiež potvrdil (v odpovedi na otázku aké boli podmienky

dohody v súvislosti s tvrdeným vkladom tichého spoločníka), že keď budú peniaze zarobené (obchodnou
spoločnosťou A.R.P.I., s.r.o.), tak sa bude splácať alebo vyplácať peňažný vklad žalobcovi. V súlade s
výpoveďami strán konania bola potom aj výpoveď svedkyne K. X. v odvolacom konaní, že pokiaľ bude
mať tržby, tak mu to začne žalovaný vracať. Svedok M. W. vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie
jednoznačne potvrdil, že splácať (peniaze) sa malo zo zarobených peňazí, čo sa vyprodukujú, nebolo

dohodnuté, že za rok, dva, tri. Vo výpovedi v odvolacom konaní svedok uviedol, že suma mala byť
vrátená z chodu toho biznisu, z toho obchodu. Strany konania vo svojich výpovediach pred odvolacím
súdom,akoajtítodvajasvedkoviazhodneuviedli,žežalobcazriadilžalovanémudispozičnéprávokúčtu
v peňažnom ústave, za účelom disponovania s peniazmi na tomto účte, podľa potrieb predstavujúcich
vstupné prevádzkové náklady spojené s vykonávaním kamiónovej dopravy, v spolupráci so zahraničným

partnerom Heinloth.

23. Uvedení svedkovia (hoci podpísali čestné vyhlásenia, priložené žalobcom k žalobe) neboli svedkami
ústnej zmluvy o pôžičke, ktorou by žalobca požičal žalovanému sumu 200.000 eur, ktorú by mu bol
skutočne aj odovzdal a ktorou by žalovaný ako fyzická osoba prevzal záväzok vrátiť uvedenú sumu

žalobcovi. Zarábanie peňazí v zmysle ich produkcie, ako i vytvorenie zisku, sa vzťahuje na právnickú
osobu(A.R.P.I.,s.r.o.),ktorejziskprináleží(niežalovanémuakofyzickejosobe).Účelpoužitiafinančných
prostriedkov bol taktiež v prospech spoločnosti A.R.P.I., s.r.o, konkrétne na rozbehnutie obchodnej
spolupráce so zahraničným subjektom Heinloth. Preukázaný skutkový stav tak pripúšťa záver o inom
nositeľovi hmotnoprávnej povinnosti vrátenia peňazí, konkrétne obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o.

Záväzok vrátiť peniaze poskytnuté ako pôžička bol viazaný výlučne na zisk, zarobené peniaze, čím
bol tento záväzok obmedzený na pozitívnu bilanciu výsledkov hospodárenia tohto podnikateľského
subjektu. V spojení so skutočnosťou, že príjemcom žalobcom poukázaných peňažných prostriedkov
vo výške 20.000 eur, bola spoločnosť A.R.P.I. s.r.o., na účet ktorej boli adresované následné prevody
peňazí, výsledky dokazovania pripúšťali záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (t.

j. toho kto je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vrátiť peniaze), ako i o tom, či záväzok vrátiť financie
vôbec vznikol (podmienený vytvorením zisku obchodnej spoločnosti, pričom do projektu spolupráce s
Heinloth mal investovať peniaze napr. i svedok W., ktorý ukončil svoju činnosť „pretože to nefungovalo“).
Projekt spolupráce pritom inicioval práve žalobca, pre ktorý získaval dopravcov a tiež ľudí (svedokW., svedkyňa M., ktorá žalobcu, po oprave manželku žalobcu, označila). Vykonaným dokazovaním tak
nebol preukázaný žalobcom tvrdený obsah zmluvných dojednaní ústnou formou, spôsobilých založiť
povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatňovaný nárok. Súčasne z dokazovania vyplynul aj iný

možný dôvod peňažného plnenia žalobcu, inej osobe (obchodnej spoločnosti), s dohodou o záväzku
obchodnej spoločnosti vrátiť finančné prostriedky z jej majetku.

24. Z vykonané dokazovania preto vyplynul záver, že navrátenie peňažných prostriedkov súviselo
výlučne s výsledkom podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o., ktorej ako

podnikateľovi patril zisk, a tiež aj tržby. Žalobca vo výpovedi v odvolacom konaní sám vyslovil, že
očakával, že peniaze, ktoré boli použité na náklady ako sú mzdy, nafta a tie, ktoré boli spoločnosťou
Heinloth zaplatené, že sa mu vrátia. Tomu zodpovedala výpoveď svedka M. W. v odvolacom konaní,
že žalobca sa vyjadril, že dá peniaze, nech ten obchod nejako ide. Aj svedkyňa K. X. vo výpovedi v
odvolacom konaní vysvetlila, že na kamiónovú dopravu bol potrebný vstupný kapitál, ktoré peniaze sa
vracajú až neskôr v tržbách, a na to preklenovacie obdobie bolo treba nejaké peniaze. Z vykonaného

dokazovania tak vyplynul aj ekonomický dôvod vzniku právneho úkonu (kauzy), a to mimo majetkovej
sféry žalovaného (ako fyzickej osoby nepodnikateľa).

25. Vyššie uvedenému záveru nasvedčujú aj rokovania pred poskytnutím peňazí. Žalobca potvrdil, že
dostal ponuku na podnikanie, ktoré nemohlo byť stratové (tzv. obchod s garantovaným ziskom), aby

zohnalďalšíchľudí,ktorípodnikajúvoblastidopravy.OkremžalovanéhooslovilajsvedkaM.W.(ktorýsa
zapojil aj finančne) a podľa výpovede svedka F. O. chcel pracovať v oblasti dopravy ako agent. V januári
2012 žalobca zriadil žalovanému podpisové právo k svojmu účtu, aby mohol s peniazmi disponovať
na úhradu nákladových položiek (mzdy, nafta a iné) obchodnej spoločnosti A.R.P.I., pri začatí výkonu
kamiónovej dopravy v spolupráci so zahraničným partnerom. Nebolo tak preukázané, že v januári

2012 došlo k dohode medzi stranami konania o požičaní peňažných prostriedkov v konkrétnej výške
(200.000 eur), ako ani k ich odovzdaniu. Z vykonaného dokazovania vyplývalo angažovanie sa žalobcu v
súvislosti so vstupom obchodnej spoločnosti A.R.P.I. do projektu spolupráce so zahraničným partnerom
(Heinloth), s možnosťou byť v priebehu obchodnej spolupráce informovaný o výsledkoch podnikania,
až po participáciu na navrátení poskytnutých finančných prostriedkov zo zisku obchodnej spoločnosti

A.R.P.I., s.r.o., pokračujúc zámerom spoločnosti AB 1, s.r.o., (v ktorej bol spoločníkom) prostredníctvom
ktorej malo byť pokračované v kamiónovej doprave, (po ukončení podnikateľskej aktivity obchodnou
spoločnosťou A.R.P.I. so zahraničným partnerom), ktorú potom nahradila spolupráca inej obchodnej
spoločnosti Polčin Transport, s.r.o.

26. Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Keďže táto
zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny
vzťah z pôžičky nevznikne (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo

325/2009).

27. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, teda k jej uzavretiu
je potrebné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Vykonaným dokazovaním v danej veci však
preukázané odovzdanie peňazí žalovanému ako dlžníkovi nebolo. Odovzdaním, tak ako to konštatuje

súd prvej inštancie (v súlade s ustálenou súdnou praxou), sa prirodzenie nemyslí len fyzické odovzdanie
hotovosti dlžníkovi, ale aj bezhotovostný prevod na účet dlžníka, ako i prevod na účet tretej osoby, ako
miesta, kam má byť prevedený predmet pôžičky, ak sa na tom zmluvné strany dohodnú. Poskytnutím
bezhotovostného prevodu na účet dlžníka alebo tretej osoby je potom splnená podmienka odovzdania
predmetu pôžičky dlžníkovi. Pri pôžičke peňazí ako vecí tieto nie sú dlžníkovi len zverené, ale sa stávajú

jeho vlastníctvom.

28. V prejednávanej veci bolo preukázané, že k prenechaniu (prevodu) peňazí v celkovej výške 180.000
eur žalobcom ako veriteľom na účet dlžníka - žalovaného, vrátane bezhotovostného prevodu, a to ani
na účet tretej osoby, nedošlo. Peňažnú sumu na účet spoločnosti A.R.P.I., s.r.o. prevádzal (viacerými

prevodmi) žalovaný. V konaní bolo nesporné len to, že žalovaný bol oprávnený realizovať prevod
z účtu žalobcu na iný účet (obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o.). Skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky žalobcom žalovanému preukázané nebolo (žalobca prvotne nepreukázal dohodu so žalovaným
o požičaní konkrétnej sumy peňazí žalovanému ako dlžníkovi a jeho záväzok peniaze vrátiť). Udelenieoprávnenia disponovať s finančnými prostriedkami na účte v peňažnom ústave preto nepredstavovalo
reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (absentoval úkon odovzdania konkrétneho
predmetu pôžičky, t. j. peňazí, a to či už fyzickým odovzdaním alebo bezhotovostným spôsobom).

29. Žalobca, ktorý niesol dôkazné bremeno podľa hmotného práva, tak nepreukázal vznik záväzku
žalovaného vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, ako ani úkon odovzdania peňazí z
titulu pôžičky. Prípadný záväzok v dôsledku poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi, bez reálneho
aktu odovzdania peňazí, by inak nasvedčoval uzavretiu tzv. nepomenovanej zmluvy (§ 51 O. z.),

ktorej obsah vyplýval z kauzálneho právneho úkonu s vecnou pasívnou legitimáciou právnej osoby
(A.R.P.I., s.r.o.). Predovšetkým však vznik záväzku žalovaného ako fyzickej osoby (vrátiť peňažné
prostriedky žalobcovi), zmluvného či mimozmluvného (bezdôvodné obohatenie), preukázaný nebol
(porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 695/2003).

30. Vo vzťahu k sume 20.000 eur žalobca taktiež nepreukázal prenechanie peňazí žalovanému, keďže

finančné prostriedky previedol na účet obchodnej spoločnosti A.R.P.I., s.r.o., bez preukázania ich
požičania žalovanému ako fyzickej osobe. V konaní nebolo pritom sporné, že strany konania mali
vedomosť, že čiastka bude použitá na podnikanie uvedenej obchodnej spoločnosti.

31. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho vyhodnotenia dôkazného bremena súdom

prvej inštancie bola dôvodná. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré umožňuje
rozhodnúť i v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dokazovania neumožňujú súdu prijať záver o
pravdivosti tvrdenej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Ide o prípad tzv.
dôkaznej núdze, kedy neunesenie dôkazného bremena má za následok rozhodnutie v neprospech
tohto účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V

danom prípade, keďže žalobca sa rozhodol (bez písomnej zmluvy) previesť finančné prostriedky na
účet iného subjektu, ako aj zriadiť dispozičné oprávnenie žalovaného k peňažnému účtu, vystavil sa
takejto dôkaznej núdzi, vzhľadom na svoje tvrdenie o ústnou formou uzavretej zmluve o pôžičke, ktorú
protistrana popierala. Ak neunesie žalobca ako veriteľ dôkazné bremeno preukázania uzavretia zmluvy
o pôžičke so žalovaným (ako tomu bolo aj v danom prípade), rozhodnutie súdu musí vyznieť v jeho

neprospech (zamietnutím žaloby), bez toho, aby súd sa musel ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení,
ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného a za týmto účelom vykonávať dokazovanie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 4520/2007).

32. Súd prvej inštancie sa tak nesprávne zaoberal pravdivosťou tvrdení, ktoré boli súčasťou procesnej

obrany žalovaného, o spoločnom podnikaní strán konania v súvislosti s projektom Heinloth a jeho
závery o nepreukázaní dohody strán konania o tichom spoločenstve, či o peňažnom vklade žalobcu
do podnikania spoločnosti A.R.P.I., boli bez právneho významu (vo vzťahu k primárnemu vyhodnoteniu
neunesenia dôkazného bremena žalobcom ako veriteľom).

33. V súvislosti s odvolacou námietkou k hodnoteniu výpovedí svedkov je potrebné uviesť, že svedkyňa
K. X., ako aj svedok M. W., potvrdili uskutočnenie viacero stretnutí, predmetom ktorých boli rozhovory
ohľadom spolupráce so zahraničným partnerom, na ktorých sa hovorilo „čo sa bude robiť, čo bude treba,
aké budú počiatočné investície“ (svedkyňa K. X.) a „celé sa to tam dohadovalo“ (svedok M. W.). Títo
svedkovia mali tiež vedomosť o zriadení dispozičného práva žalovanému k účtu žalobcu, za účelom

disponovania s finančnými prostriedkami na úhradu vstupných nákladov obchodnej spoločnosti A.R.P.I.
podľa potreby, aby sa mohla rozbehnúť obchodná spolupráca so zahraničným subjektom Heinloth.
Obidvaja svedkovia zhodne potvrdili, že uvedené finančné prostriedky sa mali splácať z tržieb, zo
zarobených peňazí, čo sa vyprodukujú. Takéto závery boli súladné aj s výpoveďami strán konania. To
akým spôsobom svedkovia kvalifikovali vyššie uvedené skutočnosti (dohoda o pôžičke) nebolo právne

významné, pretože relevantný bol opis konkrétnych skutkových okolností, ktoré zachytili a vnímali
svedkovia vlastnými zmyslami. Svedkyňa K. X. tiež uviedla, že nič viac nebolo povedané ani napísané.
Svedok M. W. obsah dohody medzi žalobcom a žalovaným uviesť nevedel. Komplexom skutočností
uvádzaných týmito svedkami vo svojich výpovediach boli potom vyvrátené ich tvrdenia v písomných
čestných prehláseniach, totožne naformulovaných pre účely daného sporu, na ktoré preto nebolo možné

prihliadať.

34. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.35. Podľa § 335 ods. 2 CSP neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej odvolací
súd aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu
zamieta.

36. Podľa § 344 CSP sa ustanovenia o neodkladnom opatrení použijú primerane aj na zabezpečovacie
opatrenie.

37. Z dôvodu, že uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 12C/203/2013-839 zo dňa 19. augusta 2019

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/222/2019-933 zo dňa 20. januára 2020 bolo
nariadené zabezpečovacie opatrenie zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach, vznikol dôvod na
zrušeniezabezpečovaciehoopatreniazdôvodu,žeodvolacísúdzmenilrozhodnutiesúduprvejinštancie
vo veci samej tak, že žalobu zamietol.

38. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP, v zmysle

ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde
prvej inštancie. Podľa § 255 ods. 1 CSP úspešnej strane prináleží nárok na náhradu trov konania. V
danom prípade mal úspech v spore žalovaný, v dôsledku zamietnutia žaloby a preto mu vznikol nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi, v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní,
v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

39. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.