Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/106/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117218774
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1117218774.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: žalobcu: O. V., W..Y..R.., H.:
XX XXX XXX, V. XXX, V., zastúpeného FALIS & Partners s.r.o., IČO: 51 769 654, Lermontovova 14,
Bratislava, proti žalovanému: V., W..Y..R.., H.: XX XXX XXX, V. XX, O., o zaplatenie 8.341,63 eura s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.09.2018,
č.k. 11Csp/46/2017-96, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 7.857,63
eura spolu s príslušenstvom p o t v r d z u j e a vo zvyšnej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov

konania z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretou medzi pôvodnou
žalobkyňou a žalovaným dňa 17.06.2010 poskytol žalovaný pôvodnej žalobkyni finančné prostriedky v
sume 1.400 eur, za celkovú odplatu označenú ako „príslušný úrok“ v sume 1.348 eur, čo predstavuje
ročný úrok vo výške 96,27 %. Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25.08.2010 žalovaný poskytol

pôvodnej žalobkyni úver v sume 350 eur, za odplatu v sume 346 eur, čo predstavuje ročný úrok vo
výške 98,84 %, zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.08.2009 jej žalovaný poskytol úver v sume
800 eur, za celkovú odplatu v sume 1.995,24 eura, t.j. za ročný úrok vo výške 92,49 %, zmluvou o
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.08.2015 jej poskytol formou úveru sumu 500 eur, za celkovú odplatu
984 eur, čo predpokladalo ročný úrok vo výške 96,79 % a napokon zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo
dňa 19.02.2009 jej poskytol úver v sume 350 eur, za ktorý pôvodná žalobkyňa zaplatila celkovo sumu
696 eur, pri ročnom úroku vo výške 98,84 %; pôvodná žalobkyňa čerpala všetky úvery ako fyzická

osoba, pre svoju osobnú potrebu. Podľa mienky pôvodnej žalobkyne zmluvy o úvere obsahovali väčšie
množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj ustanovenia
rozporné so zákonom a dobrými mravmi, za ktoré označila tie, týkajúce sa odplaty za poskytnuté úvery
(príslušný poplatok). Zmluvne dohodnutá odplata totiž viac ako 100 násobne prevýšila odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore
s ustanovením § 53 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Pokiaľ išlo o obsahové náležitosti jednotlivých úverových zmlúv pôvodná žalobkyňa uviedla, že
v zmluvách č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX absentovali údaje podľa § 9 ods.
2, písm. a), f), i), j) a y) zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a zmluvy č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXneobsahovali náležitosti podľa § 4 ods. 2, písm. g), h), i) a j), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), čo malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a
bez poplatkovosti poskytnutých úverov. Vzhľadom na absenciu podstatných obligatórnych náležitostí

v úverových zmluvách mal preto žalovaný nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny, čo pri zmluve
o úvere č. XXXXXXXXX predstavuje sumu 5.091,08 eura, pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX sumu
1.225,31 eura, pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX sumu 1.195,24 eura, zmluve o úvere č. XXXXXXX
sumu 346 eur a pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX sumu 484 eur, spolu sumu 8.341,63 eura, ktorej
vrátenia sa pôvodná žalobkyňa domáhala podľa zásad o bezdôvodnom obohatení.

4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania sa ako primárnou otázkou zaoberal povahou právneho
vzťahu medzi sporovými stranami, ktorý po posúdení jednotlivých úverových zmlúv ustálil ako vzťah
spotrebiteľský. Svoj názor odobril poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
veci sp. zn. II. ÚS 329/2013, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
3MCdo 14/2014. Pokiaľ išlo o konkrétne zmluvy uzavreté sporovými stranami konajúci súd uviedol, že

ich uzavretie iniciovala pôvodná žalobkyňa, pričom tieto podpísala slobodne, vážne, zrozumiteľne a bez
tiesne. Samotné čerpanie viacerých úverov naraz zhodnotil ako nedostatočné zváženie ekonomickej
situácie pôvodnej žalobkyne, naviac v situácii, keď jej bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa
27.09.2018 priznaný starobný dôchodok v sume 322,50 eura brutto, od roku 2004; pôvodná žalobkyňa
mala byť preto bdelá nad svojimi právami a tieto chrániť, a nie sa dostať neuvážene do „úverového

kolotoča“.

5. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného,
pričom vyhodnotil nárok vyplývajúci zo:
1/ zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 350 eur, za odplatu

v sume 346 eur, za premlčaný v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe dňom 20.02.2013, keď
pôvodná žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 12-tich mesačných splátkach po á 58 eur, počnúc od
20.03.2009, a teda splátky úveru mali byť splatené dňa 20.02.2010;
2/zmluvyoúvereč.XXXXXXXXX,ktorejpredmetomboloposkytnutieúveruvovýške800eur,zaodplatu
v sume 700 eur, za premlčaný v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe dňom 11.06.2013, keďže

pôvodná žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 12-tich mesačných splátkach po á 125 eur, počnúc od
11.08.2009;
3/ zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.400 eur, za
odplatu v sume 1.348 eur, za premlčaný v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe dňom 24.06.2013,
keďže pôvodná žalobkyňa sa zaviazala splatiť úver v 12-tich mesačných splátkach po á 229 eur, počnúc

od 24.07.2010; avšak v spise sa nachádzala listina o tom, že pôvodná žalobkyňa uhradila úver dňa
05.01.2012, a teda k premlčaniu došlo najneskôr dňa 05.01.2015; 4/ zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX,
ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 350 eur, za odplatu v sume 346 eur, za premlčaný
v objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe dňom 24.08.2013, keďže pôvodná žalobkyňa sa zaviazala
splatiť úver v 12-tich mesačných splátkach po á 58 eur, počnúc od 24.09.2010; avšak v spise sa

nachádzala listina o tom, že predmetný úver uhradila pôvodná žalobkyňa dňa 05.01.2012, a preto
k premlčaniu došlo najneskôr dňa 05.01.2015. Pokiaľ išlo o nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 500 eur, za odplatu v sume 484 eur,
celkovo 984 eur, v 12-tich mesačných splátkach po á 82 eur, počnúc od 25.09.2015, tento nepovažoval
konajúci súd za premlčaný. Avšak, vzhľadom na to, že pôvodná žalobkyňa zobrala na vedomie hodnotu

RPMN ku dňu podpisu zmluvy vo výške 24,67 %, dospel k záveru, že pokiaľ sa domnievala, že zmluva
je pre ňu nevýhodná, mala možnosť od nej odstúpiť v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzatvorenia.

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou pôvodnej žalobkyne o tom, že sa o skutočnostiach
zakladajúcich bezdôvodné obohatenie dozvedela od svojho zástupcu po porade dňa 06.07.2017, čo

malo vyplývať z plnomocenstva udeleného spotrebiteľskému združeniu. Poukázal na to, že pri práve
na vydanie bezdôvodného obohatenia platí, že sa vyžaduje skutočná vedomosť oprávneného o tom,
že sa niekto na jeho úkor obohatil, a preto nie je rozhodujúce, či sa oprávnený (pôvodná žalobkyňa)
mohol o získaní obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti aj skôr.
Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby nevyžaduje subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom

obohatení, keďže pri ňom je rozhodujúci deň, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodná žalobkyňa nepreukázala ani splnenie podmienok pre
uplynutie objektívnej 10-ročnej premlčacej doby, keďže nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel sa
bezdôvodne obohacovať vo vzťahu k plneniu z úverovej zmluvy a že by tento úmysel existoval užv čase získania bezdôvodného obohatenia. Podľa jeho mienky nepostačovali len tvrdenia pôvodnej
žalobkyne o nedobromyseľnosti žalovaného pri poskytovaní úverov, resp. o jeho konaní v rozpore s
dobrýmimravmi,pričomaniabsenciapodstatnýchobsahovýchnáležitostívúverovýchzmluváchnemala

za následok plynutie 10 -ročnej premlčacej doby; pôvodná žalobkyňa mala totiž možnosť oboznámiť sa
s relevantnými právnymi predpismi, a teda mala možnosť neoprávnené úroky alebo poplatky nezaplatiť.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal i na zásadu „právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým,
opatrným a starostlivým“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas, s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

7. Pokiaľ obe strany sporu poukazovali na rozhodnutia iných všeobecných súdov v obdobných, príp.
v skutkovo rovnakých veciach, súd prvej inštancie sa týmito necítil byť obmedzený, a už vôbec nie
viazaný, nakoľko mohol byť viazaný len právnym názorom inštančne vyššieho súdu rozhodujúceho
o odvolaní voči rozsudku v konkrétnej veci. Zároveň doplnil, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa
nemožno vykladať tak, že by spotrebiteľ stratil akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie. Aj spotrebiteľ

ako osoba plne disponujúca právnou spôsobilosťou musí v prípade uzavretia spotrebiteľskej zmluvy
rešpektovať zásadu pacta sunt servanda a musí niesť plnú zodpovednosť nielen za svoje neuvážené
ekonomické konanie, ale aj za zavinenú neznalosť a neochotu zistiť zmluvné podmienky a následky
z nich plynúce. Tieto úvahy pritom zohľadnil pri posudzovaní nároku pôvodnej žalobkyne, ktorá, hoci
v rozhodnom období nezvážila dostatočne svoje ekonomické možnosti, musí niesť následky svojho

postupu. Poskytovanie absolútnej a bezbrehej ochrany spotrebiteľovi by totiž znamenalo popretie
zásady zmluvnej voľnosti vyjadrenej v článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky; v každom
konkrétnom spotrebiteľskom spore treba preto aplikovať princíp proporcionality a hľadať vyváženosť a
spravodlivosť.

8. Z vyššie uvedených dôvodov, za súčasnej aplikácie ustanovení § 2 písm. a), § 4 ods. 2 a 3 zákona č.
258/2001 Z.z., § 9 ods. 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1, 2 a § 456
Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie žalobu pôvodnej žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

9. O náhrade trov konania rozhodol konajúci súd podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie pôvodná
žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. Namietala, že konajúci súd neprihliadal

na jej argumentáciu, podľa ktorej sa žalovaný na jej úkor úmyselne bezdôvodne obohatil, a preto
bolo na mieste uplatniť objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu. Poukázala na to, že žalovaný ako
poskytovateľ finančnej služby nekonal voči nej od začiatku úverových vzťahov čestne, keďže jej dal
na podpis vopred pripravené formulárové zmluvy, v ktorých, zaznačiac kolónku o čerpaní úveru na
výkon povolania, sa snažil vedome obchádzať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby sa tieto

javili ako nespotrebiteľské; v čase uzatvárania predmetných úverových zmlúv bola pritom poberateľkou
starobného dôchodku, a teda žiadne povolanie nevykonávala. Pôvodná žalobkyňa preto považovala
označenie kolónky úveru „na povolanie“ za úmyselné porušenie zákona a nekalú obchodnú praktiku
žalovaného, ktorá spolu s požiadavkou odplaty za poskytnutý úver vo výške cca 92 % ročne, nemôže
požívať právnu ochranu a je v rozpore s dobrými mravmi. Pôvodná žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný

v úverových zmluvách neuviedol hodnotu RPMN, čím jej znemožnil porovnať výhodnosť úverov na trhu
oproti iným produktom. Také opomenutie obsahovej náležitosti v úverovej zmluve nemohlo podľa nej
nastať len v rovine nedbanlivosti, ale nasvedčovalo jeho úmyselnému konaniu. V občiansko-právnych
vzťahochsapritomzaúmyselpovažujenielenúmyselpriamy,aleinepriamy,priktoromstranavedela,že
svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie práva spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým

uzrozumená. Žalovaný ako nebankový subjekt poskytujúci finančné služby spotrebiteľom nepochybne
vedel o spotrebiteľskej legislatíve zameranej na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany, ako aj o
tom, že neuvedením podstatných náležitostí v úverových zmluvách porušuje ustanovenia zákona č.
258/2001 Z.z. Zdôraznila, že toto porušenie je o to závažnejšie, že žalovaný zneužil jej postavenie ako
dôchodkyne.

11. Vo vzťahu k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX, z ktorej uplatnený nárok súd prvej inštancie
nepovažoval za premlčaný, pôvodná žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku
v tejto časti. Súd prvej inštancie, bez skúmania, či dojednaná odplata neprevyšuje najvyššiu prípustnúvýšku odplaty a či úverová zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, totiž len bez ďalšieho
skonštatoval, že pokiaľ sa domnievala, že táto úverová zmluva je pre ňu nevýhodná, mohla od nej
odstúpiť; následne žalobu v tejto časti zamietol.

12. Pôvodná žalobkyňa uzavrela, že, i napriek nízkemu dôchodku a úžerníckej odplate, ktorú od nej
žalovaný požadoval a napokon aj prijal, všetky úvery riadne splatila.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu pôvodnej žalobkyne uviedol, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým

relevantným skutočnostiam, na ktorých i v tejto fáze konania zotrval, a preto navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie pôvodnej žalobkyne bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že jej odvolanie je čiastočne dôvodné. Odvolací súd rozsudok
verejne vyhlásil dňa 24.09.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

15. Keďže pôvodná žalobkyňa po podaní odvolania podaním zo dňa 09.05.2019 oznámila, že zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 01.10.2018 postúpila pohľadávku v sume 8.341,63 eura s prísl., ktorá

je predmetom prebiehajúceho konania, na spoločnosť O. V., W..Y..R.. a súčasne navrhla postup podľa
§ 80 ods. 1 C.s.p., odvolací súd po splnení zákonom stanovených predpokladov uznesením zo dňa
02.07.2020, č.k. 3Co106/2019-162, pripustil, aby namiesto pôvodnej žalobkyne vstúpila do konania a
ďalej ako žalobca vystupovala spoločnosť O. V., W..Y..R.., H.: XX XXX XXX, V. XXX, V..

16.Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiajezjavné,žesúdprvejinštancievyhodnotilnárokuplatnený
pôvodnou žalobkyňou s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. a § 9 ods. 2 v
spojení s § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. (v zmysle ktorých v prípade absencie tam ustanovených
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bezpoplatkov)
ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a 456 Občianskeho zákonníka, s ktorým

sa možno plne stotožniť. Uvedenému posúdeniu pritom predchádzalo vyhodnotenie právneho vzťahu
medzi stranami sporu ako vzťahu spotrebiteľského, keďže jednotlivé úverové zmluvy uzatváral žalovaný
ako dodávateľ s pôvodnou žalobkyňou, vystupujúcou v postavení spotrebiteľa. Tieto úverové zmluvy
pritom spadali pod právnu úpravu ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj zákona č. 129/2010 Z.z., a
preto sa pri nich vyžadovalo splnenie zákonom požadovaných zmluvných náležitostí, ktorých nesplnenie

(tak ako v danej veci) malo za následok, že žalovanému vznikol nárok na vrátenie len ním poskytnutej
istiny úveru. Pôvodná žalobkyňa v žalobe uviedla, že na úverových zmluvách zaplatila žalovanému
nad rámec istiny spolu sumu 8.341,63 eura, zodpovedajúcu peňažnému rozdielu medzi ňou uhradenou
sumou a žalovaným poskytnutou istinou z jednotlivých úverových zmlúv, a túto považovala za zaplatenú
bez právneho dôvodu práve z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí požadovaných zákonom č.

258/2001 Z.z., ako aj zákonom č. 129/2010 Z.z. v úverových zmluvách.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rovnako vyplýva, že konajúci súd žalobu pôvodnej
žalobkyne zamietol čiastočne z dôvodu uplynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pričom
pri nároku uplatnenému zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.08.2015, ktorý nepovažoval za

premlčaný, nedôvodnosť žaloby založil na konštatovaní, že od tejto zmluvy mohla pôvodná žalobkyňa
odstúpiť.

18. Pôvodná žalobkyňa v odvolaní nesúhlasila s právnym posúdením námietky premlčania, konkrétne
s posúdením dĺžky objektívnej premlčacej doby konajúcim súdom majúc za to, že na strane žalovaného

išlo o prípad úmyselného bezdôvodného obohatenia, a preto sa jej právo mohlo premlčať najneskôr
uplynutím 10-ročnej, a nie 3-ročnej objektívnej premlčacej doby. S uvedenou odvolacou námietkou sa
odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, stotožnil.

19. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.20. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

21. Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto
obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva, resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o
obohatenie neoprávnené. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojitá
kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna, ktorá je 2-ročná, a objektívna 3-ročná, resp. 10-

ročná. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do
svojho plynutia, jeho začiatku, aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu
na druhú premlčaciu dobu.

22. Vychádzajúc z jednotlivých úverových zmlúv, s výnimkou zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
20.08.2015, je zrejmé, že v nich žalovaný označil kolónku o účele úveru - na výkon zamestnania, z

čoho vyvodzoval nespotrebiteľský charakter zmlúv. Pôvodná žalobkyňa pritom v konaní preukázala, že
v čase uzatvárania úverových zmlúv bola poberateľkou starobného dôchodku (od roku 2004 ako uviedol
súd prvej inštancie - pozn. odvolacieho súdu), a teda žiadne povolanie nevykonávala. Žalovaný, ktorý
tvrdil opak, bol povinný uniesť dôkazné bremeno o tvrdenom charaktere poskytnutých úverov, pričom v
tomto smere neprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci, že by pôvodnej žalobkyni poskytol úvery práve

na výkon zamestnania. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaný podnikal aktívne a nedobromyseľné
krokysmerujúcektomu,abysapredmetnézmluvyjaviliakonespotrebiteľské;akopodnikateľskýsubjekt,
ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, musel pritom vedieť, že ak
úver poskytnutý pôvodnej žalobkyni nespadá do rámca tých úverov upravených zákonom č. 258/2001
Z.z., resp. zákonom č. 129/2010 Z.z., pôvodná žalobkyňa nebude požívať spotrebiteľskú ochranu a v

prípade absencie zmluvných náležitostí vyžadovaných citovanými zákonmi sa nebude môcť dovolávať
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Uvedené konanie žalovaného má potom znaky úmyselného
protiprávneho konania, ktorým mal úmysel získať pre seba bezdôvodné obohatenie v rozsahu sumy
prevyšujúcej poskytnutú istinu. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že pri posúdení úmyslu žalovaného
je potrebné vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. O priamy úmysel pri bezdôvodnom

obohatení ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojim konaním také
obohatenie získa a súčasne ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného
obohatil, vedel, že svojim konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že sa tak stane,
bol s takým následkom uzrozumený.

23. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že len samotná skutočnosť, že žalovaný chcel na základe
jednotlivých zmlúv o úvere získať od pôvodnej žalobkyne odplatu vo forme poplatku ešte sama o sebe
nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Tento nemožno vyvodiť ani zo všeobecných
tvrdení pôvodnej žalobkyne o tom, že uzatvorené úverové zmluvy neobsahovali obligatórne náležitosti;
dôsledkom tejto skutočnosti je totiž, že sa čerpané úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov.

24. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že zo správania žalovaného možno vyvodiť jeho
motív pripraviť pôvodnú žalobkyňu o ochranu, ktorú jej ako spotrebiteľke v čase uzatvárania úverových
zmlúv poskytovalo spotrebiteľské právo. Zároveň, možno jeho konanie označiť ako rozporné so
smernicou č. 2005/2009 ES zo dňa 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi

na vnútornom trhu, a tak ho zaradiť pod nekalú obchodnú praktiku. Uvedené skutočnosti majú vo
svojom súhrne za následok, že v danom prípade sa premlčanie práva pôvodnej žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia posudzuje podľa ustanovenia § 107 ods. 2 veta za čiarkou Občianskeho
zákonníka v 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe.

25. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je ďalej zjavné, že súd prvej inštancie zamietol nárok
pôvodnejžalobkynevyplývajúcizoznačenýchúverovýchzmlúvakopremlčanýnielenzdôvoduuplynutia
objektívnej, ale i subjektívnej premlčacej doby (viď odôvodnenie v bodoch 5.5 až 5.8), keďže sa
nestotožnil s jej tvrdením, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od svojho zástupcu na porade
dňa 06.07.2017. Túto okolnosť, resp. nesprávnosť tohto právneho záveru konajúceho súdu, pôvodná

žalobkyňa v odvolaní nenamietala, nakoľko odvolacie námietky smerovala len voči nesprávnemu
právnemu posúdeniu plynutia objektívnej premlčacej doby ako 3-ročnej, keď podľa jej názoru išlo o
10-ročnú premlčaciu dobu. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti,
ktorými by spochybnila správnosť súdom prvej inštancie posúdenej námietky premlčania z hľadiskaustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. premlčania jej nároku z dôvodu uplynutia
subjektívnej premlčacej doby, pričom nijakým spôsobom nevyvrátila ani skutkové závery konajúceho
súdu o tom, že subjektívna premlčacia doba uplynula pri zmluve o úvere č. XXXXXXX najneskôr dňa

20.02.2013, pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX dňa 11.06.2013, pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX
uplynula dňa 24.06.2013, resp. 05.01.2015 a pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXX dňa 24.08.2013, resp.
05.01.2015, neostalo odvolaciemu súdu iné ako z týchto záverov súdu prvej inštancie vychádzať; v
takom prípade nárok uplatnený z označených úverových zmlúv, v celkovej sume 7.857,63 eura treba
považovať za premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. K uvedenému považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že pôvodná žalobkyňa sa v konaní
domáhala vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že označené úverové zmluvy považovala
za bezúročné a bez poplatkov, nakoľko v nich absentovali obligatórne zmluvné náležitosti stanovené
zákonom, čo má za následok, že sa poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov. Pre nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia pri úvere, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, teda založený na

vrátení plnenia toho, čo pôvodná žalobkyňa zaplatila nad rámec istiny úveru, je rozhodujúci okamih,
kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov,
čo predpokladá nadobudnutie vedomosti o tom, že 1/ v dôsledku neuvedenia označených náležitostí v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, t.j. vedomosť o obsahu
práva, 2/ zmluva neobsahuje potrebné údaje (vedomosť o obsahu zmluvy), 3/ oprávnený plnil nad rámec

istiny úveru (vedomosť o rozsahu obohatenia).

27. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva/zákona neospravedlňuje“
vyplývajúcou z nevyvrátiteľnej právnej domnienky vyplývajúcej zo zákona, v zmysle ktorej o všetkom, čo
bolo v Zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho

sa to týka (§ 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, účinný do 31.12.2015,
§ 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
Znalosť práva sa teda u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá, pričom inak tomu nemôže byť ani
v prípade posudzovania znalosti práva u pôvodnej žalobkyne. Za okamih vzniku skutočnej vedomosti
o obsahu práva, je preto potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu, podľa ktorého bola tá

ktorá úverová zmluva uzavretá a podľa ktorého sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov; v
prejednávanej veci ide o zákon č. 258/2001 Z.z. (účinný od 01.10.2001), ako aj zákon č. 129/2010 Z.z.
(účinný od 02.04.2010).

28. Vedomosť o tom, že úverové zmluvy neobsahujú požadované údaje je potrebné na strane pôvodnej

žalobkyne viazať k okamihu podpisu tej ktorej zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným
právnym úkonom a ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu zmluvy. Vedomosť
o tom, že tá ktorá úverová zmluva neobsahuje požadované údaje pôvodná žalobkyňa teda nadobudla
už podpisom jednotlivých zmlúv.

29. Ďalšou podmienkou, je posúdenie okamihu vedomosti pôvodnej žalobkyne o tom, že žalovanému
plní nad rámec istiny. Pre posúdenie uvedeného okamihu je významné, kedy pôvodná žalobkyňa
preukázateľne získala informácie, na základe ktorých mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej
platby titulom jednotlivej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany
žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza samotný dlžník v jemu známej výške, úsudok o okamihu

splatenia sumy zodpovedajúcej istine možno urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu.
Za splnenia predchádzajúcich zložiek vedomosti o obsahu práva a obsahu zmluvy, sa dlžník dozvie o
tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí splátku, ktorou
poskytnutú istinu prvýkrát preplatí.

30. V nadväznosti na uvedené právne východiská odvolací súd uvádza, že v sporoch o vydanie
bezdôvodného obohatenia na základe žalôb podaných spotrebiteľmi treba vychádzať z toho, že
oprávnený spotrebiteľ sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť skutkových okolností,
z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, t.j. má k dispozícii údaje,

ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutkovými okolnosťami v
prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sú tie, ktorými spotrebiteľ sám skutkovo
odôvodňuje podanú žalobu. Skutkové okolnosti, ktorými v prípade absencie niektorej z taxatívne
vymenovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ odôvodňuje uplatnený nárokvyplývajú priamo zo zákona, preto sa má za to (t.j. platí nevyvrátiteľná domnienka), že sú spotrebiteľovi
známe (§ 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky). To, kedy spotrebiteľ získa informáciu o právnom posúdení, t.j. informáciu o tom, že sa môže

domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, nie je pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby
relevantné, ako správne konštatoval i súd prvej inštancie. Ak teda spotrebiteľ má vedomosť o tom,
že úverová zmluva neobsahuje niektorý z údajov taxatívne vymenovaných v § 4 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z.z., resp. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého absencia má za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru, možno konštatovať, že má znalosť skutkových okolností, z ktorých môže vyvodiť

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie; vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia nadobúda
v okamihu, kedy zaplatí veriteľovi plnenie nad rámec poskytnutej istiny. K tomuto názoru sa prikláňa aj
aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie zo dňa 22.05.2019, sp.
zn. 8 Cdo 163/2018, uznesenie zo dňa 10.01.2018, sp. zn. 3 Cdo 169/2017).

31. Z pôvodnou žalobkyňou uvádzaných skutočností, z ktorých vyplýva, že čerpané úvery žalovanému

vždy riadne splatila, ako aj zo skutočností zistených konajúcim súdom v rámci dokazovania, ktoré
pôvodná žalobkyňa v odvolaní nijako nespochybnila, je potom zrejmé, že vykonávala jednotlivé úhrady
(mesačné splátky) v zmysle ustanovení tej ktorej úverovej zmluvy, a preto jej začala plynúť subjektívna
2-ročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v okamihu vykonania prvej platby
nad rámec poskytnutej istiny (čo pri zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX pripadá na

05.01.2012, ako uviedol i súd prvej inštancie, pri zmluve o úvere č. XXXXXXX, s mesačnou splátkou á 58
eur pri 7. splátke, a pri zmluve o úvere č. XXXXXXXX, s mesačnou splátkou á 125 eur tiež pri 7. splátke);
nárok pôvodnej žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia bol potom evidentne premlčaný v
subjektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu o zaplatenie sumy 7.857,63 eura spolu s príslušenstvom ako
vecne správny, a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

33. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného

nepovažoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý namietal právny zástupca pôvodnej žalobkyne v konaní na súde prvej inštancie. O taký prípad by
totiž išlo vtedy, ak by výkon práva namietať premlčanie bol len prostriedkom umožňujúcim žalovanému
poškodiť pôvodnú žalobkyňu, ktorú okolnosť pôvodná žalobkyňa v konaní netvrdila a ani nepreukázala,
keď len vo všeobecnosti poukazovala na súdne rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave,

sp. zn. 26Co/55/2017.

34. Pokiaľ ide o nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.08.2015, vo výške
484 eur, ktorý súd prvej inštancie rovnako ako nedôvodný zamietol, sa odvolací súd stotožnil s
odvolacou argumentáciou pôvodnej žalobkyne, že v tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Vychádzajúc z bodu 5.4 odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby v tejto časti
bola len tá skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa mohla od pre ňu nevýhodnej zmluvy, resp. zmluvy s
neprimerane dohodnutou výškou odplaty za poskytnutý úver, odstúpiť v lehote 14 kalendárnych dní.
Pôvodná žalobkyňa pritom v rámci opisu skutkových tvrdení v žalobe a následne i v priebehu konania
uvádzala, že v úverovej zmluve absentujú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a), f), i), j) a

y) zákona č. 129/2010 Z.z., čo má za následok sankciu podľa § 11 ods. 1, písm. a) citovaného zákona
a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom namietala i výšku dohodnutej
odplaty presahujúcu tú, obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.Stoutopodstatnouargumentácioupôvodnejžalobkyne,naktorejzaložiladôvodnosťpodanej
žaloby v tejto časti, sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, a teda nevyhodnotil, či zmluva o úvere

č. XXXXXXXXX spĺňa obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené zákonom č.
129/2010 Z.z., resp. či výška požadovanej odplaty za poskytnutie úveru korešponduje s ustanovením
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Uvedená skutočnosť má za následok, že súdom prvej inštancie
koncipované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti posúdenia nároku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.08.2015, vo výške 484 eur, nespĺňa požiadavku dostatočného

a náležitého súdneho rozhodnutia, v ktorom sa konajúci súd vôbec nevysporiadal s podstatnou
časťou argumentácie pôvodnej žalobkyne, na ktorej založila opodstatnenosť svojej žaloby. Ústavný súd
Slovenskej republiky pritom považuje za nevyhnutné, aby sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia
v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je založenáargumentácia strany sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil.
Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo
základných atribútov spravodlivého procesu (nález zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS 296/09).

35. Odvolací súd je toho názoru, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sa v okolnostiach
danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s tou argumentáciou pôvodnej žalobkyne vo
vzťahu k nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.08.2015, ktorú možno
považovať za kľúčovú z hľadiska posúdenia jeho oprávnenosti. Porušenie tejto povinnosti malo za

následok, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nezodpovedá požiadavkám kladeným na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a
skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k pôvodnou žalobkyňou uplatnenému nároku na zaplatenie sumy
484 eur s prísl. Súd prvej inštancie tým znemožnil pôvodnej žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedený
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti (o zaplatenie 484 eur s prísl.) a v časti náhrady trov konania
podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom konaní súd prvej inštancie vec opätovne
prejedná, ustáli skutkový stav, v rámci ktorého preskúma zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
20.08.2015 z hľadiska jej obsahových náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinnom v

čase jej uzavretia a zhodnotí, či úver poskytnutý pôvodnej žalobkyni možno považovať za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona. Zároveň súd prvej inštancie vyhodnotí dôvodnosť
argumentácie pôvodnej žalobkyne ohľadne dojednanej odplaty z hľadiska jej súladnosti s ustanovením
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci
odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby bolo v plnej

miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

36. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).