Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/209/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417205995
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1417205995.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.
Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: Q. T., Ľ.C. X, P., proti žalovanej: R.
Q.,T.XX/A,P.,ozaplatenie2.000eur,naodvolaniežalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislava
IV zo dňa 22.06.2018, č.k. 9C/34/2017-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.06.2018, č.k. 9C/34/2017-48, zamietol žalobu a žalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa

23.05.2017 domáhala zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 2.000 eur titulom nesplatenej pôžičky.
Dôvodila tým, že uvedenú sumu poskytla žalovanej za účelom vyrovnania dlhu spočívajúceho v
dodatočnom splnení vyživovacej povinnosti jej syna tak, aby nemusel nastúpiť do výkonu trestu odňatia
slobody.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a jeho zhodnotením dospel k záveru, že žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno o ňou tvrdených skutočnostiach ohľadom existencie právneho vzťahu
vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke údajne uzavretou medzi ňou a žalovanou, keď nepreukázala reálne
odovzdanie a ani prevzatie sumy 2.000 eur zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie neprihliadal na
výpoveď svedkyne J. P., ktorá uviedla, že žalobkyňa potom ako dňa 16.02.2016 vybrala z Y. P. T.,
D..T.. v Q. L. sumu 750 eura, túto spolu so sumou 1.250 eur odovzdala v jej prítomnosti v parku na
P. C. L. P. žalovanej, pričom malo ísť o dlh syna žalovanej na výživnom; dôvodom bola skutočnosť,

že išlo o sestru žalobkyne. Konajúci súd neprihliadal ani na výpoveď svedkyne L. Y., spolubývajúcej
žalobkyne a jej priateľky, ktorá mala vedomosť o tom, že si žalovaná od žalobkyne požičala sumu 2.000
eur a hoci sa ju zaviazala splatiť, túto jej nevrátila, pričom svedkyňa sama bola účastná situácie, keď
žalovanáprišlaknimnaizbusplačomažiadalažalobkyňu,abyvecnedávalanasúd.Súdprvejinštancie
konštatoval, že žalovaná od počiatku existenciu pôžičky popierala, pričom potvrdila len, že vo februári
2016 si potrebovala požičať peniaze pre syna T. na úhradu dlžného výživného, aby nemusel nastúpiť do

výkonutrestuodňatiaslobody,pričomzatýmtoúčelomoslovilaprávežalobkyňuapožiadalajuopôžičku.
Žalobkyňa jej však peniaze nepožičala. Z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo dňa
25.04.2017, Č.: N.-XXX/KV-P.-XXXX, ktorým poverený príslušník OR PZ Bratislava IV trestnú vec vo
veci podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona odmietol, nakoľko nebol dôvod
na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, mal konajúci súd
preukázané, že za účelom zaplatenia dlžného výživného za syna si žalovaná požičala peniaze od svojej

známej, D. I.S., a to sumu 850 eur, z ktorej zaplatila výživné vo výške 645,40 eura; požičané peniaze
jej vrátila, o čom založila do spisu doklad, preukazujúci vklad sumy 850 eur na účet v peňažnou ústaveTatra banka, a.s. dňa 09.12.2016. Konajúci súd v ďalšom poukázal na nezrovnalosti vo výpovediach
žalobkyne, keď podľa označeného rozhodnutia sa mala skutku dopustiť trestne zodpovedná osoba dňa
26.03.2016 v čase približne o 15.00 hod., avšak žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že peniaze v

sume 2.000 eur požičala žalovanej už dňa 16.02.2016; tieto nezrovnalosti vyhodnotil konajúci súd v
neprospech žalobkyne.

4. Za nepravdivé považoval súd prvej inštancie i tvrdenie žalobkyne, že jej riaditeľka Ružinovského
domova seniorov, kde je zamestnaná žalovaná, mala údajne povedať, že žalovaná je samý dlh a má

niekoľko exekúcií. Z potvrdenia tohto zariadenia zo dňa 09.10.2017 pritom vyplynulo, že žalovanej nie
sú zo mzdy vykonávané žiadne zrážky na základe exekučného príkazu. Žalobkyňa tak nepreukázala,
že žalovaná je osobou s mnohými exekúciami.

5. Vyhodnotiac všetky uvedené skutočnosti konajúci súd uzavrel, že žalobkyňa v konaní neuniesla
dôkazné bremeno svojich tvrdení, a preto za aplikácie ustanovenia § 657 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) jej žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“)tak,žežalovanej,ktorámalavoveciplnýúspech,ichnáhradu
nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa.
Namietala, že súd prvej inštancie uviedol nesprávne dátum zapožičania sumy 2.000 eur, ktorej vrátenia
sa v konaní domáhala, nakoľko pred príslušníkom PZ, ako i v priebehu konania uviedla, že peniaze
vybrala z banky dňa 16.02.2016 a následne ich odovzdala žalovanej. Pri odovzdávaní peňažných

prostriedkov bola prítomná aj jej sestra, svedkyňa J. P., ktorej svedeckú výpoveď, rovnako ako svedeckú
výpoveď spolubývajúcej L. Y., súd prvej inštancie bez ďalšieho nezobral do úvahy. Žalobkyňa ďalej
uviedla, že keď jej žalovaná nevracala požičané finančné prostriedky spolu so svedkyňou J. P.Ž. sa
dostavali na pracovisko žalovanej v I. E. T., s tým, že jeho riaditeľku o týchto skutočnostiach oboznámili.
Pani riaditeľka uviedla, že žalovaná má problémy a pokiaľ by pristúpila k vráteniu pôžičky, neostali by jej

zo mzdy žiadne peniaze. Za účelom preukázania týchto skutočností, ktoré žalovaná popierala, navrhla
žalobkyňa vypočuť riaditeľku I. E. E. a jej zástupkyňu.

8. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že v konaní nebola vypočutá príslušníčka PZ účastná pri výsluchu
svedkyne L. Y.. Práve ju mala svedkyňa oboznámiť s tým, že jej žalovaná telefonovala a oznámila, že pri

svojom výsluchu zatajila všetky skutočnosti ohľadne pôžičky. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala i na
rozpornosť v termínoch, kedy si mala žalovaná požičať peniaze od známej (D. I.) s termínom súdneho
pojednávania jej syna.

8. Žalovaná nesúhlasila so skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalobkyne. Zdôraznila, že voči

žalobkyninemážiadnefinančnézáväzky,apretojejtvrdeniaohľadnepožičanejsumyadobyodovzdania
peňazí považovala za nepravdivé, s ohľadom i na to, že jej príchody a odchody z práce sú už 13 rokov
pravidelné a nemenné. Žalovaná vyjadrila domnienku, že žalobkyňa využila jej vtedajšiu ťaživú situáciu
v snahe splatiť svoje existujúce dlhy, pričom podľa nej v skutočnosti finančné prostriedky požičala
svojej sestre, o ktorej skutočnosti ju mala žalobkyňa informovať pri jednom z rozhovorov. Potvrdila, že

žalobkyňa za ňou prišla do práce, krivo ju obvinila a teraz žiada výsluch jej zamestnávateľky, ktorá podľa
nej nemá s vecou nič spoločné. Ostatné tvrdenia uvedené žalobkyňou považovala za nepravdivé.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 21.08.2019 uviedla, že žalovanej zapožičala peňažné
prostriedky spôsobom opísaným v žalobe a v trestnom oznámení a tieto žiadala vrátiť, bez nároku na

odmenu (zrejme mala na mysli úrok - pozn. odvolacieho súdu). Od času, kedy žalovanú spoznala,
táto trpela finančnou núdzou, a preto jej poukaz na údajnú pôžičku peňazí sestre J. P. považovala za
nepravdivé a účelové. Dodala, že od žalovanej žiadala, aby jej písomne potvrdila existujúci dlh, čomu
sa žalovaná vyhýbala, hoci predtým sa k svojmu záväzku priznala, prosila o jeho odpustenie, dokonca
tvrdila, že záväzok splatí z pôžičky, ktorý jej mala pomôcť vybaviť riaditeľka I. E. T..

10. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 12.10.2019 zopakovala, že peniaze si nepožičala od žalobkyne, ale
od inej osoby, čo v konaní aj preukázala. V I. E. T. je zamestnaná už 14 rokov, má tam výborné vzťahy,
avšak od návštevy žalobkyne počúva na svoju osobu len samé klamstvá.11. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho

zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, a preto
je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

12. V skúmanej veci bol predmetom konania nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 2.000 eur. Žalobkyňa

vyvodzovala dôvodnosť svojho nároku zo skutkového tvrdenia, že so žalovanou uzavrela ústne zmluvu
o pôžičke sumy 2.000 eur, ktorú jej mala odovzdať dňa 16.02.2016 okolo 15.00 hod. v parku na P. C. v
mestskej časti P. - Q. L., keď predtým vybrala sumu 750 eur zo svojho osobného účtu v Y. P. T., D..T..
a sumu 1.250 eur vzala z ubytovne; žalovaná ako účel pôžičky uviedla splnenie vyživovacej povinnosti
jej syna. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu žalobkyne za nedôvodnú, keď považoval ňou uvádzané
skutkové tvrdenia o odovzdaní a prevzatí sumy 2.000 eur žalovanou za nepreukázané. Konajúci súd

neprihliadal na výpoveď svedkyne J. P., ktorá mala byť prítomná pri reálnom odovzdaní a prevzatí
peňažných prostriedkov, ako ani svedkyne L. Y., ktorá síce tohto úkonu priamo účastná nebola, avšak
bola pri tom, ako žalovaná ústne uznala svoj záväzok voči žalobkyni v sume 2.000 eur a chcela ho
splatiť. Konajúci súd odôvodnil svoj postup tým, že svedkyne boli buď v príbuzenskom (J. P.) alebo v
priateľskom pomere (L. Y.) k žalobkyni. Naproti tomu súd prvej inštancie zohľadnil tvrdenia žalovanej

a ňou predložené dôkazy o tom, že za účelom zaplatenia dlžného výživného za syna T. si od D. I. v
nešpecifikovanom čase požičala sumu 850 eur, ktorú jej vrátila dňa 09.12.2016, ako i to, že žalobkyňa
neosvedčila tvrdenia o dlhoch žalovanej. Správnosť týchto záverov súdu prvej inštancie napadla
odvolaním žalobkyňa, považujúc ich zdôvodnenie za nesprávne. Konajúci súd nesprávne neprihliadal
a nevysporiadal sa s výpoveďami tých svedkýň, ktoré jednoznačne potvrdili existenciu pôžičky, najmä

odovzdanie a prevzatie sumy 2.000 eur, ktorá vada následne vyústila do nesprávneho rozhodnutia o
veci. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací
súd udáva, že námietku žalobkyne možno považovať za dôvodnú.

13. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri ustálení svojho záveru (o tom, že žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno a nepreukázala pôžičku peňazí, ktorých vrátenia sa v konaní domáhala) vychádzal z
vykonaného dokazovania, konkrétne z interpretácie vykonaných dôkazov pod bodom 18 odôvodnenia.
V ich rámci zohľadnil primárne tie vyznievajúce v prospech žalovanej, pričom neprihliadal na tie, ktoré
navrhla vykonať žalobkyňa, konkrétne išlo o výpovede svedkýň J. P. a L. Y., z dôvodu existencie
príbuzenského alebo priateľského pomeru týchto svedkýň k žalobkyni. Išlo pritom o (takmer) jediné

dôkazné prostriedky, ktoré žalobkyňa navrhla vykonať za účelom preukázania ňou uvádzaných
skutkových tvrdení o odovzdaní a prevzatí peňažných prostriedkov z pôžičky; tieto teda mali pre ňu
privodiť priaznivé rozhodnutie konajúceho súdu. Súd prvej inštancie pritom, okrem existencie určitého
(pozitívneho) pomeru označených svedkýň k žalobkyni, neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, pre
ktorú by mal dôvod neprihliadať na ich svedecké výpovede, nepoukázal na jediný rozpor, či vzájomný

nesúlad v ich výpovediach, prípadne na rozpor týchto výpovedí s inými vykonanými dôkazmi, či na ich
vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť, t.j. neuviedol okolnosti spôsobilé spochybniť ich vierohodnosť.
Samotný príbuzenský alebo priateľský vzťah osôb, ktoré sú svedkami určitej tvrdenej udalosti, nemôže
automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby boli
pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 196 ods. 2 C.s.p. Spochybňovanie objektívnosti výpovedí

svedkov konania len na základe ich rodinného alebo iného obdobného pozitívneho alebo negatívneho
vzťahu, bez toho, aby bola táto vyvrátená aj inými objektívnymi skutočnosťami a dôkazmi, by v prípade,
kedy dostupným vyhodnoteným dôkazom sú iba výpovede týchto svedkov, viedlo k nemožnosti uniesť
dôkazné bremeno a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“
svedeckých výpovedí (k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2015, sp. zn.

III. ÚS 276/2014).

14. Odvolací súd v tomto smere udáva, že hodnotenie dôkazov je myšlienkovou činnosťou súdu, ktorou
vykonanýmdôkazomprisudzujehodnotuzávažnosti,hodnotuzákonnosti,hodnotupravdivosti,prípadne
vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti súd určuje, aký význam majú jednotlivé

dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Pri hodnotení dôkazov po
stránke zákonnosti súd skúma, či boli dôkazy získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu
alebo či v tomto smere vykazujú vady; k dôkazom získaným a vykonaným v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, súd neprihliada. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súddospieva k záveru, ktoré skutočnosti možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pri dôkaze
výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok
vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam,

ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie tejto
skutočnosti a k správaniu sa pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať
na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov a do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa vzájomne dopĺňajú;
ažcelkovéposúdenieuvedenýchhľadískpotomposkytujezáveropravdivosti,činepravdivostitvrdených

(preukazovaných) skutočností (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2010,
sp. zn. 30Cdo 3577/2008).

15. Súd prvej inštancie sa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania vyššie uvedenými
hľadiskami neriadil, žalobkyňou navrhnuté a vykonané dôkazy v tomto smere nevyhodnotil, a to
jednotlivo, ani vo vzájomných súvislostiach, tak ako predpokladá ustanovenie § 191 ods. 1 C.s.p., čo

viedlo napokon i k tomu, že sa nevysporiadal s podstatnou časťou jej argumentácie, na ktorej založila
oprávnenosť podanej žaloby.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného konania sa
podstatným spôsobom prejavu v hodnotení dôkazov konajúcim súdom, ktoré musí zodpovedať

ustanoveniu § 191 C.s.p. Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
napriek svojmu pomenovaniu nevytvára priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve
prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní a zakladá
rozpor postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom. Preto je problematika
akceptovateľnostihodnoteniadôkazovsúdomúzkospätáspožadovanoukvalitouodôvodneniasúdneho

rozhodnutia (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.12.2015, sp. zn. III. ÚS 90/2015).
Súdjepovinnývykonanédôkazyvyhodnotiťaďalejzdôvodniť,napríkladprečoniektoréznichpokladáza
nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa
s niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Akékoľvek nedostatky odôvodnenia súdneho
rozhodnutia v tomto smere, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol)

zakladajú vadu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia (viď nález zo dňa 12.06.2008, sp. zn. I. ÚS
114/2008). S uvedeným úzko súvisí i potreba vysporiadať sa s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých
je založená argumentácia strany sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožniť, alebo ich vyvrátiť,
resp. spochybniť.

17. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, treba dať za pravdu žalobkyni i v tom, že konajúci súd mylne
vyhodnotil ako nedôveryhodné jej tvrdenia ohľadne dátumu poskytnutia pôžičky. Žalobkyňa pritom, i so
zreteľom na výpis z jej osobného účtu v Y. P. T., D..T.. (č.l. 25) a výpoveď svedkyne J. P., uvádzala ako
dátum odovzdania a prevzatia peňažnej sumy 2.000 eur žalovanou deň 16.02.2016. Je síce pravdou, že
v uznesení Okresného riaditeľstva PZ zo dňa 25.04.2017, ČVS: ORP-262/KV-B4-2017, sa v skutkovej

vete spomína, že daného skutku sa mala dopustiť trestne zodpovedná osoba (podozrivá R. Q.) dňa
26.03.2016, avšak vychádzajúc z jeho odôvodnenia a v ňom opisovanom obsahu výpovede žalobkyne
a svedkyne J. P. možno dovodiť, že išlo len o zrejmú nesprávnosť; obe zúčastnené totiž potvrdili, že k
stretnutiu so žalovanou, pri ktorom táto prevzala finančný obnos 2.000 eur, došlo vo februári 2016.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sa v okolnostiach
danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentáciou a dôkazmi produkovanými
žalobkyňou, ktoré vykonal, a tieto následne konfrontoval s ostatnými vykonanými dôkazmi, najmä
pokiaľ práve nimi žalobkyňa preukazovala oprávnenosť svojho nároku. Zároveň, pokiaľ konajúci súd
nemienil prihliadať na výpovede svedkýň J. P. a L. Y., dôvody tohto postupu nezaložil na ich vnútornej

rozpornosti alebo nelogickosti, prípadne na ich nesúlade s inými dôkazmi, keď tieto spochybnil len pre
osobný (pozitívny) vzťah týchto svedkýň ku žalobkyni. Zároveň, bez dostatočnej opory v dôkazných
prostriedkoch vadne vyhodnotil ako nedôveryhodné tvrdenia žalobkyne ohľadne časového úseku
poskytnutia pôžičky, za ktorý žalobkyňa i vysluchnuté svedkyne považovali deň 16.02.2016, a nie
26.03.2016, mylne uvádzaný v skutkovej vete uznesenia Okresného riaditeľstva PZ zo dňa 25.04.2017,

Č.: N.-XXX/KV-P.-XXXX. Za tejto situácie súd prvej inštancie navodil stav, kedy akcentoval na dôkazy
svedčiace v prospech skutkovej verzie tvrdenej žalovanou, ktorá poskytnutie pôžičky popierala, čo viedlo
k nemožnosti žalobkyne uniesť dôkazné bremeno jej tvrdení. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne majú
za následok, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným nariadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a
skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 2.000 eur,
čoho dôsledkom je nemožnosť, aby žalobkyňa uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b)
C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude
súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v
zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vec opätovne prejedná, posúdi opodstatnenosť novo uplatnených

návrhov na vykonanie dokazovania, vykonané dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na
ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových
zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby
v ňom bolo presne a zrozumiteľne uvedené, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila,
aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná
a aké prostriedky procesnej obrany použila. Konajúci súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Vzhľadom na vytknuté nedostatky odôvodnenia
napadnutého rozsudku konajúci súd sa predovšetkým zamiera na vyhodnotenie opomenutých dôkazov,
resp. dôkazov, na ktoré neprihliadal. Tieto zhodnotí v celkovom kontexte, s prihliadnutím na okolnosti,

za ktorých ku nim došlo, na konajúce osoby a ich spôsob vyjadrovania. Súd prvej inštancie skutkové a
právne závery odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby bolo v plnej miere naplnené
právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

19. Pre účely ďalšieho postupu vo veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nespochybňuje

názor konajúceho súdu, že pre rozhodnutie vo veci samej je a bude rozhodujúce, či žalobkyňa unesie
dôkazné bremeno a v okolnostiach daného prípadu preukáže existenciu pôžičky v sume celkom 2.000
eur. Uvedené predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie a prevzatie predmetu
pôžičky dlžníkom, t.j. v danom prípade žalovanou. Keďže zmluva o pôžičke sa radí k tzv. reálnym
kontraktom, kde okrem samotného uzavretia zmluvy je potrebný i ďalší úkon, a to odovzdanie predmetu

pôžičky dlžníkovi, je na žalobkyni, aby dostupnými dôkaznými prostriedkami preukázala svoje tvrdenia
o prevzatí peňažnej sumy žalovanou. Žalobkyňa svoje tvrdenia opierala najmä o výpovede svedkýň J.
P. a L. Y., ktoré mali byť účastné pri samotnom právnom úkone, resp. o ňom mali vedomosť ex post a
boli prítomné pri procese vymáhania, resp. vrátenia pôžičky. Treba uviesť, že výpovede týchto svedkýň
sa v celosti nejavia ako vzájomne si odporujúce, príp. rozporné s inými dôkazmi založenými do spisu

žalobkyňou; bude ich potrebné však konfrontovať s tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovanou. Tá
sa bránila tým, že finančné prostriedky v celkovej sume 850 eur, z toho pre syna T. len v sume 645,40
eura, si napokon požičala (bez ozrejmenia podrobností ohľadne času, miesta, spôsobu a podmienok)
od p. D. I. a vrátila jej ich vkladom na jej osobný účet v Tatra banke, a.s. dňa 09.12.2016 (č.l. 13).

20. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).