Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžfk/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200200
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2018200200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a

členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: Albín Lancz
- ALINEX, miesto podnikania Mierová 1435/33, 924 01 Galanta, IČO: 32 356 412, právne zastúpený:
Nagy & Partners, s.r.o., Športová 470/11, 924 01 Galanta, IČO: 36 869 341, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101241091/2018 zo dňa 28.06.2018, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/78/2018-154 zo dňa 07.08.2019,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta.

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamieta.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym súdom

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa §
190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101241091/2018
zo dňa 28.06.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č.
102447401/2017 zo dňa 23.11.2017, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie

november 2014 v sume 5.494,00 €. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 SSP tak, že
žalovanému ich náhradu nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi
konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1
daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na žalobcu. V
tejto súvislosti správny súd poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena (sp. zn. 8Sžf/40/2015 zo dňa 28.09.2017, sp. zn. 2Sžf/4/2009
zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31.05.2018).3. Pokiaľ žalobca svoju argumentáciu s poukazom na judikatúru SD EÚ vo vzťahu k jeho neprimeranému
zaťaženiu dôkazným bremenom opieral predovšetkým o tvrdenie, že mu nemôže byť odopreté právo
na odpočet DPH, pokiaľ nevedel, že dodávateľský reťazec je postihnutý podvodom na DPH, správny

súd tejto námietke ako irelevantnej neprisvedčil, pretože správca dane ani žalovaný nezaložili svoje
rozhodnutia na tvrdení o vedomej účasti žalobcu na podvodnej účasti v obchodnom reťazci podvodných
zdaniteľných plnení. V danom prípade bola podstatná skutočnosť, že k nepreukázaniu splnenia
podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane nedošlo u dodávateľa spoločnosti W.H. Philip s.r.o.,
ale samotné spochybnenie sa týkalo vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom. Preto bolo

plne v dispozícii žalobcu, aby si zabezpečil dostatočné množstvo dôkazov týkajúcich sa deklarovaných
plnení spoločnosťou W.H. Philip s.r.o., aby nebol vystavený dôkaznej núdzi. Z pohľadu správneho
súdu žalobca skutočne nepreukázal relevantnými dôkazmi, že ručné výkopové, búracie, upratovacie
práce, úprava terénu a sprostredkovateľská činnosť boli vykonané spoločnosťou W.H. Philip s.r.o., čím
vierohodne nepreukázal nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr.

4. V súvislosti s odpočítaním dane z pridanej hodnoty pri výkone činností spojených s realizáciou
stavieb správny súd poukázal na rozhodnutie zásadného právneho významu, a to rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016, publikovaný v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2017 pod č. 38.

5. Správny súd prijal záver, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu nároku na odpočítanie DPH z deklarovaných zdaniteľných plnení. Obsahom
administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonaným dokazovaním v rámci preverovania reálneho
základu prijatých zdaniteľných služieb žalobcom bolo objektívne spochybnené jeho tvrdenie, že
fakturované práce mala vykonať obchodná spoločnosť W.H. Philip s.r.o. Táto spoločnosť bola

nekontaktná, nespolupracovala so správcom dane. Jej registrácia bola ukončená podľa § 81 ods. 4
písm. b/ s účinnosťou od 31.05.2016.

II.
Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

6. Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave podal žalobca v postavení sťažovateľa (ďalej
len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g/
SSP. Kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie
žalovanéhovspojenísprvostupňovýmrozhodnutímsprávcudanezrušíavecmuvrátinaďalšiekonanie.

Súčasne požadoval náhradu trov konania.

7. V kasačnej sťažnosti konštatoval, že žalovaný ani krajský súd neuviedli, aké konkrétne dôkazy mal
sťažovateľ predložiť. Podľa jeho názoru jednoznačne preukázal vykonanie prác (upratovacie a búracie
práce, sprostredkovanie), čo správca dane videl ohliadkou na mieste samom. V čase uskutočnenia

zdaniteľného plnenia bol dodávateľ plne kontaktný a sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za jeho
následnú nemožnosť kontaktovať ho. Plnenie, na ktoré sa dodávateľ zaviazal uskutočnil, žalobcom
mu bola uhradená odmena na základe dodávateľských faktúr a k plneniu došlo na území Slovenskej
republiky v hotovosti.

8. Krajský súd sa v odôvodnení odvolával aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ údajne nemal príslušné
stavebné povolenia, na čo sťažovateľ argumentoval tým, že existencia platného stavebného povolenia
nie je zákonnou podmienkou priznania odpočtu DPH.

9. Záverom žiadal kasačný súd, aby podanej kasačnej sťažnosti priznal odkladný účinok. Žalovaný

napadnutým rozhodnutím a ďalšími rozhodnutiami za ostatné mesiace potvrdil povinnosť sťažovateľa
zaplatiť na účet správcu dane celkovo sumu 52 965,- Eur. Okamžitým výkonom týchto rozhodnutí hrozí
závažná ujma a vážny nenapraviteľný následok spočívajúci v tom, že žalovaný môže viesť exekúciu
na majetok sťažovateľa, čo by malo likvidačný dopad na majetkovú sféru sťažovateľa, zadlženie
spoločnosti, ukončenie podnikateľskej činnosti, zrušenie pracovných miest zamestnancov a zánik

sťažovateľa. Nezaplatením splatnej dane je vystavený aj riziku prípadného trestného stíhania pre trestný
čin nezaplatenia dane. Súčasne dôvodil, že priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným
záujmom.10. K argumentácii sťažovateľa sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25.11.2019. Uviedol, že správca
dane nie je povinný dokazovať nedodanie služby či tovaru osobou uvedenou v predkladanej faktúre
a správca dane nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať akým spôsobom má preukázať pravdivosť

svojich tvrdení.

11.SvedokU.F.poprel,žebymalniekedynejakúfirmuito,žebybolpodnikateľom.Poprel,žebyniekedy
spolupracoval so sťažovateľom a splnomocnený zástupca sťažovateľa prítomný pri výsluchu nevyvrátil
pravdivosť jeho výpovede. Správca dane nemohol za sťažovateľa zistiť, kto bol jeho skutočným

dodávateľom.

12. K záveru, že zdaniteľné obchody boli dodané deklarovanou spoločnosťou nepostačuje len existencia
spornýchfaktúr,ktorévdanomprípadeneobsahujúaniformálnoprávnenáležitosti,čispochybnenýpopis
prác a dodávok a ich náklady, či úhrada faktúr v hotovosti.

13. Predmetom zdaniteľných obchodov mali byť i búracie práce v areáli, pričom bolo zistené, že podľa
stavebnej agendy za roky 2012 - 2014 Obecný úrad Veľká Mača nevydal pre daňový subjekt stavebné
povolenie ani rozhodnutie o odstránení stavby, a teda nie je zrejmé kedy sa práce uskutočnili a či sa
vôbec v deklarovaných zdaňovacích obdobiach uskutočnili.

III.
Konanie na kasačnom súde

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej

sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455
SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

15. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/78/2018-154
zo dňa 07.08.2019, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania a zrušenia
rozhodnutia žalovaného č. 101241091/2018 zo dňa 28.06.2018 v spojení s rozhodnutím správcu dane
č. 102447401/2017 zo dňa 23.11.2017.

16. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu
daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie november 2014 na základe oznámenia č. 20331742/2015
s dátumom začatia 29.06.2015.

17. Daňový úrad Trnava kontrolu dane z pridanej hodnoty u daňového subjektu ukončil protokolom č.

104071364/2016 zo dňa 10.10.2016, v ktorom opísal priebeh daňovej kontroly. Správca dane doručil
daňovému subjektu protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole
dňa 28.10.2016. Nasledujúci deň začal správca dane vyrubovacie konanie. Daňový subjekt v lehote
stanovenej správcom dane doručil správcovi dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ktoré
dňa 16.11.2016 doplnil.

18. Prvostupňovým rozhodnutím vyrubil správca dane sťažovateľovi rozdiel dane v sume 5.494,00 € na
základe vykonanej daňovej kontroly. Z odôvodnenia vyplývalo, že sťažovateľ si v zdaňovacom období
november 2014 uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených obchodnou
spoločnosťou W.H. Philips s.r.o., pričom predmetom zdaniteľného obchodu mali byť upratovacie a

čistiace práce a stavebné práce, bez označenia mernej jednotky a množstva, bez jednotkovej ceny, bez
odvolávky na akúkoľvek zmluvu, objednávku, cenovú ponuku, či odovzdávaní protokol.

19. Za účelom preverenia reálnosti dodania sporných zdaniteľných obchodov spoločnosťou W.H. Philip
s.r.o. správca dane opakovane zaslal predvolania na adresu sídla spoločnosti, tieto zásielky sa vrátili

s poznámkou doručovateľa „adresát neznámy“. Z. Y. - vtedajší konateľ spoločnosti W.H. Philip s.r.o.
sa na predvolanie zaslané na adresu jeho trvalého pobytu v C. nedostavil k správcovi dane za účelom
poskytnutia svedeckej výpovede, pričom rumunská finančná správa v súvislosti s touto osobou uviedla,že na zaslané výzvy neodpovedá a na adrese trvalého pobytu sa s ním nie je možno skontaktovať,
nakoľko sa tam nezdržuje.

20. Registrácia pre DPH bola ukončená podľa § 81 ods. 4 písm. b/ s účinnosťou od 31.05.2016.

21. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní bolo rozhodnuté
preskúmavaným rozhodnutím žalovaného tak, že vyššie špecifikované prvostupňové rozhodnutie bolo
potvrdené.

IV.
Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

22. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených

týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo
priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou
orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok
ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).

23. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú
ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

24. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

25. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

27. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

28. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

29. Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona
a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie
faktúry,
b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek

elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,
e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača

s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.30. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

31. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,

ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

32. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

33. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový

subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

36. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti
proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po
oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu nezistil žiaden dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

38. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

39. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane.

40. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie.Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávesprávcadane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery
vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a
zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

41. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014
zo dňa 17.02.2015 aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

42. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich
vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má

správca dane v priebehu konania k dispozícii.

43. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „...dôkazné bremeno je na daňovom

subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona
č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu -
žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý
si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený...“.

44. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok
tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak
je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad

má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

45. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju

dôkaznúpovinnosťavtakomprípadejeopäťlennadaňovomsubjekte,čipredloženímalebonavrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I.ÚS

377/2018-53).

46. Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom
konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vediedokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustáluje zistený skutkový stav.
Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné
zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný

preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré
je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru

alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru
bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;
pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

47. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré
je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o

DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej
podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých
si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným
dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad
má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte

nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu
(m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014).

48. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý
podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však

použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.

49. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom
definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým
zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie
dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie
zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené,
nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by

obsahoval všetky formálne náležitosti.

50. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo
zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového
hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych

plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.
Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym
titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej
transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

51. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak,
ako to je uvedené na predloženej faktúre. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav
deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade,
že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov,
avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,

ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,
preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili,
že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

52. Kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného a krajského súdu, že v daňovom
konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane
tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná
služba či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovaťnedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu
osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej
dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v

uplatnení práva na odpočítanie.

53. Vierohodnosť dokladov predložených sťažovateľom bola v konaní spochybnená, pričom sťažovateľ
počas kontroly a ani vo vyrubovacom či odvolacom konaní pochybnosti správcu dane neodstránil,
nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli

skutočne dodané spoločnosťou AP 22, s.r.o., či iným platiteľom DPH. Z obsahu administratívneho
vyplynulo, že reálne plnenie deklarovaným dodávateľom poprel aj U. F., ktorý bol v tom čase oprávnený
konať za spoločnosť AP 22 s.r.o.

54. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane
zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho

spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský
súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový
stav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane
v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so
všetkými námietkami sťažovateľa.

55. Kasačný súd konštatuje, že skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje
predmetný rozsudok Krajského súdu v Trnave, boli totožné s námietkami, ktoré už sťažovateľ namietal
v konaní pred správnym súdom, ako aj pred žalovaným správnym orgánov a s ktorými sa tak krajský
súd, ako aj žalovaný, náležite vysporiadali. Kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne

relevantnétvrdeniaadôkazy,ktorébymohliovplyvniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkukrajského
súdu.

56. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. najvyšší súd sa s nimi stotožnil v celom

rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.

57. Podľa ust. § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná.

58. V súlade s citovanými ustanoveniami a vyššie uvedenými úvahami si Najvyšší súd Slovenskej
republiky osvojil záver, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave bol vydaný v súlade so zákon
a nebol dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť bolo potrebné, ako nedôvodnú,
zamietnuť.

59. Vzhľadom na meritórne rozhodnutie kasačný súd nepriznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok.

60. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP
v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom

stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali,
preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.