Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/253/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117239620
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:6117239620.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr.MartinaKolesáraaJUDr.PetraTutkavsporežalobcuM.M.ća,nar.XX.X.XXXX,bytomZ.nábrežie
XXXX/XX, A. G. Z., právne zastúpeného Mgr. Jurajom Berčom, advokátom so sídlom Zimná 59, Spišská
Nová Ves, proti žalovanému E. M., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, A. G. Z., právne zastúpenému
JUDr.IvetouFabianovou,advokátkousosídlomŠtefánikovonámestie5,SpišskáNováVes,ozaplatenie
14.100,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 21. marca
2019, č. k. 11C/2/2018-142 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. apríla 2019, č. k. 11 C/2/2018-151

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I), žalovanému priznal nárok proti žalobcovi na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti vo veci samej vyšší súdny úradník
samostatným uznesením (II) a rozhodol, že štát nemá nárok na náhradu trov konania (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 14.100,- Eur s

prísl.natomskutkovomzáklade,ženazákladepísomnejzmluvyopôžičkežalobcaposkytolžalovanému
dňa 31.5.2013 pôžičku v žalovanej výške. V bode 2. predmetnej zmluvy si zmluvné strany dohodli lehotu
na vrátenie požičanej sumy v hotovosti dňa 1.10.2014. Pôžička bola dohodnutá bezúročne. Žalovaný
napriektomu,žepôžičkasastalasplatná,doposiaľzpožičanejsumyničneuhradil,čímsadňa2.10.2014
dostal do omeškania.

3. Okresný súd Banská Bystrica na návrh žalobcu zo dňa 27.09.2017 vydal v upomínacom konaní

platobný rozkaz z 20. októbra 2017, sp. zn. 19Up/357/2017, ktorým rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 14.100,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
14.100,- Eur od 02.10.2014 do zaplatenia. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že
peňažný nárok uvedený v platobnom rozkaze neuznáva a spochybňuje aj samotnú Zmluvu o pôžičke, na
podklade ktorej je vymáhaný celý dlh. Žalovaný mal výhrady voči platnosti písomnej Zmluvy o pôžičke,
podpísanej dňa 31.05.2013 žalobcom ako veriteľom, žalovaným ako dlžníkom a svedkyňou M. C..
Žalovaný uviedol, že žalobca mu finančné prostriedky dňa 31.05.2013 v sume 14.100,- Eur neposkytol.

Rovnako žalovaný uvádzal, že žalobca podpísaný ako veriteľ na tejto písomnej listine, nikdy podľa bodu
1 tejto zmluvy svoj záväzok odovzdať finančnú čiastku v celkovej výške 14.100,- Eur žalovanému ako
dlžníkovi v hotovosti dňa 01.10.2014 nesplnil, a teda finančnú čiastku v sume 14.100,- Eur žalobca
nepožičal žalovanému ani dňa 01.10.2014.4.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanívecprávneposúdilpodľaust.§657,§100ods.1,§101
zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a zdôraznil, že posúdenie, či medzi stranami

sporu vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe písomne uzavretej zmluvy o pôžičke z 31. mája 2013, v
ktorejsažalovanýzaviazalvrátiťžalobcovinímposkytnutúsumu14.100,-Eurdňa1.októbra2014,závisí
odnaplneniaznakovskutkovejpodstatyhmotnoprávnejnormy(vdanomprípadeustanovenia§657OZ),
najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho
vzťahu). Žalobca mal povinnosť v spore preukázať, že finančnú čiastku 14.100,- Eur, ktorou dňa 31.

mája 2013 fyzicky disponoval, reálne odovzdal žalovanému a žalovaný tieto finančné prostriedky prijal s
tým, že mu ich dňa 2. októbra 2014 vráti. Dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ktoré žalobca predložil a
ktorými sú dve zmluvy o pôžičke (jedna je uzavretá so žalovaným a druhá s iným subjektom) dostatočne
nepreukazujú jeho tvrdenie o uzavretí platnej zmluvy o pôžičke. Samotný žalobca priznal, že zmluva o
pôžičke bola spísaná nie ako dôkaz o tom, že žalovanému skutočne dňa 31. mája 2013 požičal sumu
14.100,- Eur, ale ako doklad o tom, že žalovaný mu je dlžný. V minulosti ešte pred zavedením eura

na Slovensku totiž žalobca mal žalovanému požičať cca 20.000,- Eur. Žalovaný tvrdil, že nemal vôľu
uzavrieť zmluvu o pôžičke, pretože žalobca mu žiadne finančné prostriedky nikdy (teda ani v minulosti)
na zakúpenie bytu nepožičal. Domnieval sa, že podpisuje nedoplatky za telefón a neuhradené faktúry,
ktoré vznikli v období, kedy bol zamestnancom žalobcu. Čo bolo skutočným dôvodom, pre ktorý žalobca
uzavrelsožalovanýmpísomnúzmluvuopôžičke,potvrdilavosvojejvýpovediajsvedkyňap..Uviedla,že

išlo len o akúsi dodatočnú zmluvu, resp. potvrdenie o tom, že žalobca žalovanému kedysi požičal sumu
cca 15.000,- Eur na kúpu. Nebola teda svedkom toho, že by žalobca žalovanému odovzdal peniaze
a že by žalovaný tieto peniaze od žalobcu prevzal. Žalobca nepreukázal požičanie sumy 14.100,- Eur
dňa 31. mája 2013, ale ani požičanie sumy cca 20.000,- Eur. Túto presne nešpecifikovanú sumu mal
žalovanému požičať v čase, keď ešte na Slovensku boli slovenské koruny (Slovenská koruna ako

mena zanikla 1. januára 2009), teda pred zavedením eura. Nepredložil dôkazy o tom, že by takouto
finančnou čiastkou skutočne disponoval, že žalovanému peniaze (či už vo výške cca 20.000,- Eur
alebo cca 15.000,- Eur) skutočne odovzdal, že žalovaný peniaze od neho prevzal a následne ich použil
na kúpu bytu, ani že časť z týchto finančných prostriedkov žalobcovi vrátil. Tiež nepreukázal, že by
žalovaného požiadal o splatenie dlhu. Otázkou je, z akého dôvodu v čase, kedy malo podľa žalobcu

dôjsť k reálnemu odovzdaniu pôžičky vo výške cca 20.000,- Eur, zmluva o pôžičke spísaná nebola, zatiaľ
čo dňa 31. mája 2013, kedy k požičaniu finančných prostriedkov žalobcom žalovanému reálne nedošlo,
bola pri podpisovaní prítomná svedkyňa a zmluva o pôžičke bola napísaná v slovenskom jazyku,
aj keď žalobca je občanom Chorvátskej republiky a žalovaný je osobou narodenou v Macedónskej
republike, trvale bývajúca na Slovensku od 22. marca 2010. V závere súd prvej inštancie konštatoval,

že i v prípade, ak by uveril tvrdeniu žalobcu, že najneskôr do 31.12.2008 uzavrel so žalovaným ústnu
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému,
žalovaný vzniesol námietku premlčania na ktorú by súd musel prihliadnuť. Preto dospel k záveru, že dňa
31.5.2013 k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z
pôžičky nevznikol, preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

zásady úspechu v zmysle ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že úspešnému žalovanému priznal náhrada trov konania v plnom
rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom rozhodol, že štát nemá nárok na náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil

napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Súd uplatnený nárok žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že nebol
preukázaný. Nestotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval za preukázané ani
poskytnutie pôžičky, ani uzatvorenie zmluvy o pôžičke, ani výšku dlžnej sumy. Podľa názoru žalobcu
prvoinštančný súd nevychádzal zo skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo a z ktorých je zrejmé, že

záväzok žalovaného voči žalobcovi v žalovanej výške existuje. Za nekorektné a zjavne nesprávne
považuje odôvodnenie rozsudku aj v bode 3, kde uvádza, akú obranu voči uplatnenému nároku použil
žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, čo je celkom zjavne zavádzajúce a nepravdivé. Odpor
žalovaného voči platobnému rozkazu bol odôvodnený výhradne tým, že dohoda medzi žalobcom a
žalovaným znela úplne ináč, žalovaný predal p. M. sklad s tovarom s tým, že vznikla zmenka tovaru

v hodnote 14.100,- Eur, žalovaný bude ako zamestnanec pokračovať, aby ten dlh splatil, ale žalobca
dal žalovanému výpoveď, a žalovaný nemohol platiť, rovnako ako v súčasnosti, keď je v dôchodku. Nie
je jasné, prečo súd do odôvodnenia uvádza celkom iné skutočnosti, ktoré neboli predmetom odporu
voči platobnému rozkazu a tvrdí, že toto malo byť predmetom odporu voči platobnému rozkazu. Zosamotného odporu jednoznačne vyplýva, že existenciu dlhu (bez ohľadu na to, aký presne je jeho
právny titul) žalovaný nepoprel, naopak, v celom rozsahu ho uznal a dôvod, pre ktorý ho nemôže
zaplatiť je ten, že mal dostať od žalobcu výpoveď (a teda si ho nemohol odpracovať) a v súčasnosti

ako starobný dôchodca ho nemá z čoho zaplatiť. Súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal
s tvrdeniami žalovaného uvedenými v odpore proti platobnému rozkazu. Je pravdou, že žalovaný vo
svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odporu žalovaného uviedol tvrdenia, ktoré súd uvádza v bode
3. odôvodnenia rozsudku. Súd však nezohľadnil skutočnosť, že tieto tvrdenia sú v rozpore s tvrdeniami,
ktoré uvádza v odpore voči platobnému rozkazu a teda, že sú účelové. Podstatné je, že odpor voči

platobnému rozkazu písal žalovaný sám, následné vyjadrenie už písala právna zástupkyňa žalovaného.
V napadnutom rozsudku tak celkom absentuje, ako sa súd s týmito rozpornými tvrdeniami vysporiadal,
ako ich zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej. Uvedené odvolateľ považuje za podstatnú vadu
rozsudku, ktorá ho robí nepreskúmateľným. Žalobca sa môže iba domnievať, ako sa súd s uvedeným
vysporiadal, čo však nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia rozsudku. Obrana žalovaného, ktorú
použil vo vyjadrení z 10. apríla 2018, že táto listina bola žalovanému podstrčená, že žalovaný význam

a zmysel tejto listiny nechápal, jej obsah si neprečítal (čo si mimochodom navzájom odporuje), bola
vyvrátená výpoveďou svedkyne M. C., ktorá jednoznačne potvrdila, že žalovaný si zmluvu prečítal a
podpísal potom, ako sa dlho so žalobcom rozprával (v cudzom jazyku). Na tejto skutočnosti nič nemení
ani fakt, že svedkyňa vypovedala, že pred ňou neboli žiadne peniaze odovzdané a že malo ísť len o akúsi
dodatočnú zmluvu. Žalovaný teda danú zmluvu podpísal pri plnom vedomí, zodpovedne, pričom mu

museli byť jasné následky daného podpisu. Ak by dlh neexistoval, určite by danú zmluvu nepodpisoval.
Uvedené potvrdzuje ešte fakt, že žalovaný v rovnaký deň, ako svedok podpísal aj inú zmluvu o pôžičke, v
zmysle ktorej žalobcovi ako veriteľovi mal dlhovať peniaze pán E. P., za ktorým žalobca a žalovaný v ten
istý deň cestovali do Košíc. Ak by aj bolo pravdou, že dlh žalobcu voči žalovanému nebol z titulu pôžičky,
resp. že nevznikol práve zo zmluvy o pôžičke zo dňa 31.5.2013, ale že existoval už pred týmto dňom,

nebolo by to dôvodom na zamietnutie žaloby. Ani vznesená námietka premlčania by nebola dôvodná,
keďže je zrejmé, že žalobca a žalovaný sa dohodli na tom, že dlh bude splatený do 1.10.2014. Žaloba
bola súdu doručená dňa 27.9.2017, teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby počítanej odo dňa
splatnosti vymáhaného nároku. Preto nie je jasné, čo súd prvej inštancie mal na mysli, ak uviedol,
že aj v prípade dôvodnosti nároku by na námietku premlčania prihliadol. Z dokazovania vyplynulo, že

je nepochybné, za akým účelom žalobca so žalovaným podpísali zmluvu o pôžičke datovanú dňom
31.5.2013. Týmto spôsobom dali strany na papier to, čo bolo dovtedy medzi nimi dohodnuté slovne, teda
že žalovaný vráti žalobcovi požičanú sumu, a to v lehote do 1.10.2014. V danej listine strany zároveň
presne ustálili aj výšku dlžnej sumy, ktorú obaja bez výhrad odsúhlasili, a to na istinu vo výške 14.100,-
Eur. Preto ani nie je podstatné, že si žalobca nepamätal presne, koľko peňazí (ešte v slovenských

korunách) žalobcovi odovzdal.

6. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa žalovaný nestotožnil s právnou argumentáciou
odvolateľa a uplatnené odvolacie dôvody považuje za nenaplnené. Zdôraznil, že žalobca sa proti
žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 14.100,- Eur z toho dôvodu, že 31. mája 2013 na

podklade písomnej zmluvy o pôžičke z toho istého dňa poskytol žalobca ako veriteľ žalovanému pôžičku
vo výške istiny 14.100,- Eur, ktorá zo strany žalovaného v dohodnutej lehote nebola vrátená. Aj napriek
tomu, že žalobca sa mal možnosť oboznámiť so skutočnosťami uvádzanými žalovaným v ním podanom
odpore, zotrvával žalobca tak na svojich skutkových tvrdeniach, ako aj na právnej argumentácii. Naďalej
tvrdil, že žalovanému požičal sumu vo výške 14.100,- Eur a poukázal na písomnú listinu, označenú ako

zmluva o pôžičke, ktorú mal žalobca takto žalovanému poskytnúť 31. mája 2013. Z predloženej písomnej
listiny zároveň malo vyplynúť, že táto pôžička mala byť žalovaným vrátená dňa 1.10.2014. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobca v skutočností žiadnu finančnú sumu vo výške l4.l00,- Eur
nepožičal, t.j. nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov dňa 31. mája 2013, tak ako to
tvrdil žalobca vo svojej žalobe. Rovnako je žalovaný toho názoru, zhodne s názorom prvoinštančného

súdu, že žalobca nepreukázal ani ďalšiu ním tvrdenú skutočnosť, že žalovanému požičal sumu vo výške
20.000,- Eur v čase, keď ešte na Slovensku boli slovenské koruny, pred podpísaním písomnej listiny
zo dňa 31.05.2013, označenej ako zmluva o pôžičke. Nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd prvej
inštancie to mal vyhodnotiť tak, že finančná suma nebola požičaná žalovanému dňa 31.05.2013, ale
oveľa skôr, a že listina označená ako zmluva o pôžičke má preukazovať skutočnosť, že tato suma mala

byť vrátená dňa 1.10.2014, resp. dlh má byť zo strany žalovaného tohto dňa splnený. Žalovaný má zato,
že žalobca nepreukázal, že došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov zo strany žalobcu
žalovanému, t.j. k pôžičke, či už čo do výšky 14,100,- Eur, alebo inej sumy, ako to tvrdil žalobca a
rovnako nebolo zo strany žalobcu preukázané, že žalovaný dlhuje žalobcovi, či už titulom pôžičky alebona základe inej skutočnosti sumu 14.100,- Eur alebo inej sumy. Preto súd nemal inú možnosť, než žalobu
v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Rovnako terajšie tvrdenia žalobcu, že nešlo v skutočnosti o
pôžičku, ale o nejaký dlh z minulosti, považuje zo strany žalobcu za účelové, odporujúce ním zvoleným

prostriedkom procesného útoku. Rovnako má žalovaný zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
preto rozhodnutie považuje za preskúmateľné a bez vád a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok potvrdil
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v celom rozsahu.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu
v súlade s § 378 a § 219 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade

ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré

vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

10. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k
záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Ústavný súd SR v uznesení z 1. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 110/2012-11 poukázal na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).Zákonom ustanovená možnosť v § 219 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 387 ods. 2 CSP) daná odvolaciemu
súdu odvolať sa na závery a odôvodnenie prvostupňového súdu podľa názoru ústavného súdu
umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je ústavne akceptovateľné.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu

súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že Civilný sporový
poriadok upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa
pomenúva ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením
princípu kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany
tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia

a dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna
norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná (§ 132
CSP) tvrdiť (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne
významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v
jeho záujme). Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých

skutočností, je možné iba pri znalosti hmotnoprávneho predpisu, ktorý súd aplikuje na zistený skutkový
stav. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť
sporovej strany za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto
muselo byť rozhodnuté v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým
v dôkaznej situácii, keď aktívna strana sporu bezo zvyšku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť

dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá
skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v
prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto
skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí
súd rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať

tvrdenú skutočnosť.

16. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nesprávny postup súdu prvej inštancie v procese vykonávania
a hodnotenia dôkazov, z pohľadu odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z viacerých ustanovení
CSP, z ktorých jednoznačne vyplýva, že súd sa pred rozhodnutím vo veci, a to či už na nariadenom

pojednávaní alebo bez nariadenia pojednávania, musí vysporiadať s otázkou, ktoré skutkové tvrdenia
považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné, samozrejme, s ohľadom na to, či sú vzhľadom
na žalobcom vymedzený predmet konania pre rozhodnutie vo veci relevantné. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je
totiž daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania.

Táto norma zásadne určuje okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané (ako aj rozsah a nositeľa
dôkazného bremena).

17. Definičné vymedzenie žaloby ako procesného úkonu, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu
ohrozeného alebo porušeného práva upravuje § 131 CSP. Žaloba tak predstavuje základný procesný

úkon žalobcu, ktorým sa začína sporové súdne konanie, v ktorej okrem všeobecných náležitostí je
nevyhnutné uviesť označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie
dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh (§ 132 ods. 1 CSP). Od náležitosti žaloby je potrebné
rozlišovať zložky žaloby, za ktoré sa považuje žalobný nárok a žalobný dôvod. V prípade žalobného
nároku ide o individualizáciu predmetu konania, pričom žalobca je povinný v žalobe svoj žalobný

nárok riadne špecifikovať, individualizovať a konkretizovať, pretože predmet civilného sporu zásadne
neurčuje súd, ale žalobca ako tzv. dominus litis, čo vyplýva z dispozičného princípu sporového konania.
So žalobným nárokom je spätá povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce okolnosti
skutkového žalobného deja a uviesť tzv. žalobný návrh označovaný aj ako petit žaloby.18. Zo spisového materiálu a už zo samotnej žaloby je zrejmé, že žalobca sa v tomto spore domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 14.100,- Eur s prísl. na tom skutkovom základe, že na základe písomnej

zmluvy o pôžičke žalobca poskytol žalovanému 31. mája 2013 pôžičku v žalovanej výške v ten istý deň,
pričom si zmluvné strany dohodli lehotu na vrátenie požičanej sumy v hotovosti dňa 1.10.2014. Žalobca
tvrdil, že žalovaný z požičanej sumy nič neuhradil, čím sa dňa 2.10.2014 dostal do omeškania.

19. Po posúdení odvolaciemu súdu neostáva iné, ako sa stotožniť so závermi súdu prvej inštancie, že

žalobca nijakým spôsobom svoje tvrdenia nepreukázal a v konaní nepredložil súdu prvej inštancie o
svojich tvrdeniach relevantný dôkaz, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca síce ani v odvolacom
konaní na svoje tvrdenia žiadne dôkazy nepredložil, ale odvolací súd jedným dychom dodáva, že by
na ne so zreteľom na všetky okolnosti i tak nemohol prihliadať v zmysle ust. § 366 CSP (novoty v
odvolacom konaní). Námietky uvedené v odvolaní nie sú z uvedených dôvodov spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

20. Odvolací súd dáva odvolateľovi do pozornosti, že súd prvej inštancie celkom správne a súladne
so zákonom smeroval dokazovanie v spore s ohľadom na žalobcom vymedzený predmet konania (dlh
na základe zmluvy o pôžičke z 31. mája 2013, ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobcu uzavretá medzi
stranami sporu), ktorý je pre rozhodnutie vo veci relevantný. Súd prvej inštancie akcentoval priznanie

samotného žalobcu, že zmluva o pôžičke bola spísaná nie ako dôkaz o tom, že žalovanému skutočne
dňa 31. mája 2013 požičal sumu 14.100,- Eur, ale ako doklad o tom, že žalovaný mu je dlžný (pričom by
malo jednať o dlh zrejme spred roku 2009, poznámka odvolacieho súdu). Uvedenú skutočnosť potvrdila
aj svedkyňa MT., ktorá uviedla, že išlo len o akúsi dodatočnú zmluvu, resp. potvrdenie o tom, že žalobca
žalovanému kedysi požičal sumu cca 15.000,- Eur. Bola svedkom spísania predmetnej zmluvy z 31.

mája 2013, avšak nebola svedkom toho, že by žalobca žalovanému odovzdal peniaze a že by žalovaný
tieto peniaze od žalobcu prevzal. Ako bolo uvedené vyššie, okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých
sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je totiž daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania, v danom prípade ust.
§ 657 OZ. Táto norma zásadne určuje okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané, ako aj rozsah a

nositeľa dôkazného bremena, ktorým je v danom prípade žalobca - pokiaľ ide o preukázanie pravdivosti
tvrdenia o uzavretí zmluvy a poskytnutí pôžičky žalovanému - a ak by uvedené skutočnosti žalobca
v spore preukázal, bolo by na žalovanom ako dlžníkovi dôkazné bremeno na preukázanie, že dlh bol
žalobcovi vrátený.

21. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje preto odvolací súd za nenáležitú odvolaciu námietku
žalobcu, spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť tvrdeniam žalovaného v odpore
proti platobnému rozkazu, že dohoda medzi žalobcom a žalovaným znela úplne ináč, pretože žalovaný
predal v minulosti p. M. sklad s tovarom s tým, že vznikla zmenka tovaru, pričom žalovaný ju mal splácať
už ako zamestnanec žalobcu, ktorú možnosť stratil po strate zamestnania na základe výpovede od

žalobcu. Zhodne s názorom žalovaného, odvolací súd zastáva názor, že aj napriek možnosti žalobcu
oboznámiť so skutočnosťami uvádzanými žalovaným v ním podanom odpore, zotrvával žalobca tak
na svojich skutkových tvrdeniach, ako aj na právnej argumentácii, uvedenej už v samotnej žalobe a
napriek tomu naďalej tvrdil, že žalovanému požičal sumu vo výške 14.100,- Eur na základe zmluvy o
pôžičke,ktorúmalžalobcataktožalovanémuposkytnúť31.mája2013.Pretosprávnesúdprvejinštancie

po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu,
nakoľko žalobca nepreukázal, že by došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému
dňa 31. mája 2013, tak ako to tvrdil vo svojej žalobe.

22.Odvolateľtedaneuviedolžiadnetakévecnéaprávnerelevantnédôvody,ktorébypreňhoakožalobcu

privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Odvolacia námietka
žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, v dôsledku čoho bol ukrátený na svojich právach,
je len účelová a nedôvodná. V tejto súvislosti možno upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 5. apríla 2006, sp. zn. II. ÚS 98/06-11, v zmysle ktorého súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek
konaní pred všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný postoj
účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania

uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivé
súdne konanie.

23. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v odvolaní sú neopodstatnené,
preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

24. Žalobca ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní, žalovaný bol v odvolacom konaní plne
úspešný, a preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255
ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).