Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117225545
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4117225545.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: K.. N. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XX, XXX XX W., právne zastúpený R.. T. F., advokátom, so sídlom M.R.U. XX/X, XXX XX F. nad
F., proti žalovanému: R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. pri hostinci XXX/X, XXX XX U. Z., o zaplatenie
sumy 1.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
25. júna 2018 č.k. 14C/62/2017- 52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.500
eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.500 eur od 01.01.2015 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 3% mesačne zo sumy 1.500 eur od 01.01.2015 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 657, § 544 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa
01.07.2013 bola uzatvorená písomná zmluva o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným

ako dlžníkom, predmetom ktorej bolo zapožičanie sumy 5.500 eur. Zmluva obsahovala vyhlásenie,
že dlžník vlastnoručným podpisom potvrdzuje, že veriteľ zapožičal dlžníkovi jednorázovo 5.500 eur v
hotovosti a v celosti pri podpise zmluvy. Poukázal na to, že pôžička bola zabezpečená vystavením
vlastných zmeniek žalovaným na výšku istiny v sume 4.000 eur a 1.500 eur. Splatnosť pôžičky bola
dohodnutá pri sume 4.000 eur do 31.12.2013 do 12.00 hod, a pri sume 1.500 eur do 31.12.2014 do 12.00
hod. Pre prípad neuhradenia pôžičky bola dojednaná zmluvná pokuta 3% mesačne z dlžnej sumy. Z
príjmových pokladničných dokladov vyplynulo, že žalovaný uhradil dňa 03.02.2014 sumu 1.000 eur, dňa

25.04.2014 sumu 1.000 eur a dňa 04.07.2014 sumu 2.000 eur. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že strany
mali uzatvorenú aj zmluvu o pôžičke zo dňa 10.06.2011, kde žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému
ako dlžníkovi pôžičku 6.000 eur na dobu do 10.06.2012. Uvedená pôžička bola podľa potvrdenia o
platbách splatená nasledovne: dňa 30.06.2011 - 500 eur, 22.09.2011 - 1.000 eur, 10.11.2011 - 1.000
eur, 03.08.2012 - 1.000 eur, 08.08.2012 - 2.500 eur.

2. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca svoj nárok odvodzoval od zmluvy o

pôžičke uzatvorenej písomne so žalovaným ako dlžníkom. Poukázal na to, že zmluva o pôžičke, ktorou
veriteľ prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, je typom reálnej zmluvy, teda pokiaľ nedôjde
k odovzdaniu peňazí alebo bezhotovostnému prevodu dojednanej sumy na účet dlžníka, nevznikne
medzi stranami zmluvný vzťah. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení o uzatvorení pôžičky a o poskytnutíprenechaní predmetu pôžičky spočíva na veriteľovi. Ak má veriteľ k dispozícii písomnú zmluvu o pôžičke
s potvrdením dlžníka o prevzatí predmetu, dôkazné bremeno uniesol a toto sa presúva na dlžníka, aby
preukázal, že k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Žalobca preukázal poskytnutie pôžičky v sume 5.500 eur písomnou zmluvou podpísanou žalovaným,
kde tento ako dlžník vyhlásil, že potvrdzuje prijatie uvedenej sumy. Žalovaný v konaní túto skutočnosť
namietal, tvrdil, že mu bolo poskytnutých len 4.000 eur. Toto tvrdenie však nijako nepreukázal, ani

nenavrhol žiadne dôkazy na jeho preukázanie. Poukázal na to, že ohľadom sumy 1.500 eur žalovaný
uviedol, že nešlo o pôžičku, ale mala to byť kompenzácia za stratené pneumatiky z priestoru žalobcu,
kde v tom čase vykonával žalovaný práce. Toto tvrdenie, rovnako ani tvrdenie, že žalobca súhlasil, že
si túto sumu môže odpracovať, nemal súd v konaní preukázané, za týmto účelom nebol vykonaný ani
navrhnutý žiaden dôkaz. Uviedol, že vyčíslenie prác preloženým žalobcom (č.l. 19) nie je relevantným
dôkazom o vykonaných prácach, prípadne o existencii pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. Dodal,

že žalovaný v rámci procesnej obrany toto ani nežiadal započítať. Súd poukázal aj na skutočnosť,
že zmluvné strany si pre prípad porušenia dohodli zmluvnú pokutu vo výške 3 % mesačne z dlžnej
sumy, ktorá bola v zmysle § 544 ods. 2 dojednaná platne. Žalovaný nijakým spôsobom nenamietal jej
dojednanie alebo výšku, podľa jeho vyjadrenia na pojednávaní dňa 25.06.20148 si bol zmluvnej pokuty
vedomý. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovaného ako neúčinnú a

vyhovel žalobe v časti istiny aj zmluvnej pokuty. Žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením dlhu dňa
01.01.2015 (splatnosť pôžičky v sume 1.500 eur bola dohodnutá na deň 31.12.2014). Nakoľko žalovaný
neplnil dlh riadne a včas, uviedol, že žalobca mal nárok na úroky z omeškania z priznanej sumy od dňa
uplatneného v žalobe, teda od 01.01.2015, a to vo výške 5,05 % ročne. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, preto žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal náhradu trov

konania v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný , ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že dlžná suma 1500 eur
predstavovala náhradu za stratené gumy z garáže žalobcu, kde mu žalovaný robil rekonštrukčné práce.

Uvedenú sumu zahrnul do zmluvy o pôžičke zo dňa 1.7.2013 a preto aj posunul splatnosť tejto sumy
o jeden rok. Zdôraznil, že žalobca mu v žiadnom prípade nedal sumu 1500 eur v hotovosti. Dodal, že
až v období jar- leto 2017 začal od neho žalobca požadovať splácanie pôžičky, a to aj napriek tomu, že
u neho odrobil sumu 6800 eur spolu ďalšími pracovníkmi, ktorých vyplatil on. Uviedol, že ide o osoby -
X. T., T. T., M. I., Y. Y., E. T. a tiež osoby U. F., Y. U., E. Q., ktorých čestné prehlásenia zároveň priložil

k odvolaniu. Záverom dodal, že v roku 2017 podal na žalobcu aj trestné oznámenie, o ktorom doposiaľ
nedostal žiadne vyrozumenie. Doplnil, že žalobca evidentne čakal tri roky od splatnosti pôžičky, kým mu
on vykonal všetky práce a následne na neho podal žalobu.

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného v písomnom vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje

za vecne správny. Odvolanie považoval len za parafrázovanie tvrdení žalovaného pred súdom prvej
inštancie.Vovzťahukprílohám(čestnéprehlásenia)predloženýmžalovanýmspolusodvolanímuviedol,
že tieto sú ako forma procesného útoku / obrany v zmysle ust. § 366 CSP právne irelevantné. Tieto
totiž neboli žalovaným uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a to dokonca napriek tomu, že
bola žalovanému uznesením explicitne poskytnutá možnosť, aby v lehote 10 dní zaslal súdu návrhy

na doplnenie dokazovania, teda, či žiada predvolať svedkov s celými adresami a za akým účelom.
Zdôraznil, že takúto možnosť však žalovaný preukázateľne ignoroval. Žalovaný teda v konaní pred
súdom prvej inštancie nijako nepreukázal svoje tvrdenia, ani nenavrhol žiadne dôkazy. Poukázal na to,
že z charakteru čestných prehlásení (písmo, štylistika...) je nado všetky pochybnosti zrejmé, že tieto
boli spísané, resp. skoncipované jednou a tou istou osobou, a to pravdepodobne žalovaným. Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu vo svojom podaní uviedol, že práve žalobca sa na jeho úkor obohatil.
Považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že si neuplatnil vypočutie svedkov, lebo pojednávanie
bolo odročené, avšak svedkov sa mu nepodarilo zohnať, lebo pracujú v zahraničí. Až keď sa mu to

podarilo,hneďtietolistinypredložilodvolaciemusúdu.Dodal,ževšetkyčestnéprehláseniasúpodpísané
skutočnými osobami, ktoré žalobca tiež pozná. Uviedol, že žalobca klame a zatajuje, že peniaze mu
boli vrátené, a to značne vyššia čiastka ako mu patrila. V ďalšom písomnom podaní žiadal zo dňa
15.12.2018, aby súd preskúmal zvukovú nahrávku zo dňa 27.4.2017, ktorá zachytáva rozhovor medzistranami sporu a ktorá potvrdzuje, že žalobca nedal žalovanému sumu 1500 eur v hotovosti. Zároveň
žiadal, aby súd zaviazal žalobcu na zaplatenie sumy 2000 eur, ktoré mu odrobil za zmiznuté gumy.

7. V písomnom podaní k vyjadreniam žalovaného žalobca vo vzťahu k podaniu zo dňa 15.12.2018
s označením „Žiadosť“ uviedol, že ide akési doplnenia odvolania, pričom súdu prvej inštancie bolo
žalovaným doručené až štyri mesiace po podaní samotného odvolania. Zdôraznil, že takýto postup
žalovaného je však v priamom rozpore s ust. § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dôvody
a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Uviedol, že aj keby ju žalovaný uplatnil priamo v odvolaní, išlo by o novoty v odvolacom konaní. Čo
sa týka samotnej nahrávky, žalovaný sa doposiaľ o nej nezmienil, preto sú dôvodné pochybnosti o jej
pôvode, navyše vyhotovenie tajnej nahrávky by bolo v rozpore so zákonom v zmysle § 12 ods. 1 OZ.

8.Vďalšompísomnompodanížalovanížiadal,abybolžalobcazaviazanýzaplatiťmusumu2000eur,ale
aj sumu 1000 eur za psychický teror. K predloženej nahrávke uviedol, že ju ako dôkaz predložil hneď ako

sa dozvedel, že to nie je trestné v civilnom konaní, pričom nejde o súkromný rozhovor, ale o obchodný.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods.

1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny a preto ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po

prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.

10. Predmetom konania bola žaloba doručená súdu dňa 24.07.2017, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.500 eur so zmluvnou pokutou a úrokom z omeškania. Žalobu odôvodnil

tým, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 01.07.2013 požičal žalovanému 5.500 eur, ktoré boli
žalovanému poskytnuté v hotovosti pri podpise zmluvy. Žalovaný z pôžičky neuhradil sumu 1.500 eur.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 25.08.2017 platobným rozkazom, č.k. 14C/62/2017-11. Proti
platobnému rozkazu podal žalovaný včas odôvodnený odpor, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť. Žiadal
od žalobcu vrátiť ním podpísanú prázdnu zmenku. Uviedol, že od žalobcu si požičal tri krát, vždy peniaze

vrátil. Tvrdil, že ústna dohoda z jeho strany bola aj taká, že si dlžobu môže odpracovať. To fungovalo
do doby, keď žalobcu požiadal o zúčtovanie pôžičky a vtedy sa mu začal žalobca nepriamo vyhrážať.
Z jeho strany bolo všetko zaplatené. Z dôvodu podaného odporu súd uznesením zo dňa 05.01.2018
platobný rozkaz zrušil.

11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za podrobne a riadne odôvodnené a plne
sa s jeho odôvodnením stotožňuje, preto nepovažuje za potrebné sa opätovne vyjadrovať k všetkým
tvrdeniam žalobcu uvedeným v konaní. Na doplnenie dodáva:

12. Súd prvej inštancie v konaní dospel k správnemu záveru o tom, že žalobca preukázal uzatvorenie

písomnej zmluvy o pôžičke, ako aj odovzdanie sumy pôžičky žalovanému, keď žalovaný výslovne v
písomnej zmluve o pôžičke potvrdil prevzatie čiastky 5500 eur pri podpise zmluvy. V takom prípade, keď
dlžník popiera prevzatie žalovanej sumy pôžičky, zaťažuje potom dôkazné bremeno práve na dlžníkovi,
aby v konaní preukázal opak. Žalovaný sa bránil tým, že sumu 1500 eur neprevzal od žalovaného titulom
pôžičky, ale malo ísť o údajný dlh z dôvody straty gúm žalobcu z jeho garáže. Uvedenú sumu si mal

žalovanýužalobcuodpracovať,dokoncavovýške6800eur.Tietotvrdeniavšakžalovanývkonanínijako
nepreukázal, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil obranu žalovaného ako neopodstatnenú.
Rovnakú argumentáciu žalovaný uplatnil aj v podanom odvolaní. K odvolaniu však žalovaný priložil
aj čestné prehlásenia troch svedkov , ktorí uvádzali, že vykonávali u žalobcu rôzne práce spolu so
žalovaným. V danom prípade však odvolací súd predložené listinné dôkazy musel vyhodnotiť ako

novoty v odvolacom konaní v zmysle ust. § 366 CSP. Žalovaný k odvolaniu predložil taký prostriedok
procesnej obrany, ktorý nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, bez ohľadu na to, že mal v
záujme vypočuť nejakých svedkov, ktorých vypočutie nakoniec nenavrhol. Táto odvolacia námietka
žalovaného predstavuje odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, podľa ktoréhozistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Uvedený odvolací dôvod však treba vnímať v
spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty v odvolacom konaní môže odvolateľ použiť

v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez svojej viny.
Následné tvrdenie žalovaného, že nepredložil tieto dôkazy včas, lebo svedkovia v tom čase pracovali
v zahraničí, neboli v konaní preukázané. Žalovaný ani pred súdom prvej inštancie neuviedol mená
svedkov, ktorých žiada vypočuť. Na pojednávaní dňa 25.6.2018 iba uviedol, že návrhy na doplnenie
dokazovania neposlal, pretože dvaja pracovníci sú vo Francúzsku a ďalší dvaja odmietli vypovedať. Na

základe toho nebolo možné stotožniť osoby svedkov a tvrdenie žalovaného, že tieto osoby boli pôvodne
vycestované v zahraničí. Odvolací súd k navrhnutým dôkazom dodáva, že aj keby žalovaný predložil
včas uvedené čestné prehlásenia, teda pred súdom prvej inštancie, tieto prehlásenia nepreukazujú
tvrdenie žalovaného, že od žalobcu ako veriteľa neprevzal sumu 1500 eur. Dôkazné bremeno, ktoré
v tomto prípade zaťažuje žalovaného spočíva v tom, že žalovaný by musel pred súdom dôkaznými
prostriedkami vyvrátiť skutočnosť, že mu bola v zmysle písomnej zmluvy o pôžičke odovzdaná aj suma

1500 eur.

13. Ďalšia obrana žalovaného spočívajúca v tom, že sa so žalobcom dohodol na tom, že sumu 1500
eur si u neho odpracuje, v konaní tiež nebola preukázaná. Žalobca síce nepoprel, že žalovaný u neho
vykonalnejaképráce,poprelvšak,žebytobolotitulomneuhradenejsumy1500eurzozmluvyopôžičke.

Ak žalovaný vykonal pre žalobcu nejaké práce a tieto mu neboli uhradené, nič nebránilo žalovanému,
abysivymáhalnasúdenároknaichzaplatenie.Skutočnosť,žeažvodvolacomkonanívrámcipodaných
vyjadrení si žalovaný uplatnil zaplatenie sumy 2000 eur od žalobcu, je irelevantná. Keďže v priebehu
konania na súde prvej inštancie nebol zo strany žalovaného podaný vzájomný návrh na zaplatenie,
odvolací súd sa týmto návrhom v tomto štádiu konania už zaoberať nemohol, a to s poukazom na § 372

CSP ( v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou).

14.Vneposlednomradesaodvolacísúdzaoberalajpodanímžalovanéhodoručenýmodvolaciemusúdu
dňa 18.12.2018, ktoré doručil spolu s USB kľúčom domáhajúc sa, aby bol preskúmaný dodatočný dôkaz,
a to zvuková nahrávka rozhovoru medzi stranami sporu, preukazujúca tvrdenie žalovaného. Odvolací

súd v tomto smere poukazuje na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na
ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Uvedené podanie
žalovaného s predmetným dôkazom bolo však odvolaciemu súdu doručené až dňa 18.12.2018, pričom
žalovanému uplynula odvolacia lehota dňa 21.8.2018, teda dávno po uplynutí odvolacej lehoty. Navyše
jepotrebnédodať,žeajkebyžalovanýdoručiltentodôkazspolusodvolaním,išlobyopätovneonovotyv

odvolacom konaní, pretože nahrávku zo dňa 27.4.2017 mohol predložiť ako dôkaz už v prvoinštančnom
konaní.Spoukazomnauvedenésaodvolacísúdsnavrhnutýmidôkazmižalovanéhonemoholzaoberať.
Odvolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana
sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným
skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže.

15. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil, a to s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).