Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122203736
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4122203736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcu: Rozhlas a televízia
Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: A. A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. D. XXX/XX, o zaplatenie sumy vo výške 216,52 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/24/2022-69 zo dňa 9. februára
2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutom vyhovujúcom výroku (III. výrok) ako aj v
súvisiacich výrokoch o nároku na náhradu trov konania (V., VI. výrok)

p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 83,85 eura
(výrok I.). Žalovanému nepriznal náhradu trov konania v zastavujúcej časti ( výrok II.). Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 106,72 eura, pokutu vo výške 17 eur a náklady spojené s
uplatnenímpohľadávky1,85eurado3dníodprávoplatnostitohtorozsudku(výrokIII.).Vozvyškužalobu
zamietol( výrok IV.). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 86,24 %, ktoré zaviazal zaplatiť

žalovaného (výrok V.) s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
právoplatnosti rozsudku( výrok VI.) .

2. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu
požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný mu zaplatiť sumu 216,52 eura, ktorá suma
pozostáva z istiny vo výške 199,52 eura a zmluvnej pokuty 17 eur, spolu s nákladmi na poštovné
1,85 eura. Žalobu odôvodnil tým, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaný nezaplatil úhradu za obdobie

od 01.09.2017 do 30.11.2021, a preto ho písomnou výzvou zo dňa 03.11.2021 vyzval na zaplatenie
omeškaných úhrad a keďže ich nezaplatil, je povinný zaplatiť aj pokutu. Dlh žalovaného predstavuje
sumu 199,52 eura, ktorá pozostáva z 43 neuhradených mesačných predpisov v kontrolovanom období
od 01.08.2017 do 30.11.2021, pokuty 17 eur a poštovného 1,85 eura. K žalobe pripojil prehľad predpisov
a platieb a sumár predpisov a platieb, výzvu zo dňa 03.11.2021, doručenku a potvrdenie Slovenskej
pošty a.s..

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ako aj zisteným skutkovým stavom na základe
čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodne podaná. Prijal záver, že povinnosť žalovaného
uhrádzať koncesionárske poplatky vznikla uzavretím zmluvy o odbere elektriny v domácnosti, ako aj nazáklade podmienok ust. § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 2, § 10 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.
z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z. z.“). Mal preto povinnosť platiť mesačnú úhradu za

služby verejnosti (koncesionársky poplatok) vo výške 4,64 eura.

4. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné a žalovaný potvrdil,
že predmetné úhrady za služby verejnosti za kontrolované obdobie od 05/2019 do 11/2021 neplatil
pravidelne,respektíveneuhrádzal,čojednoznačnepreukazujesumárpredpisovaplatieb,akoajprehľad

predpisov a platieb predložený žalobcom, z ktorého je zrejmé, že žalovanému za dané obdobie vznikol
celkovýnedoplatokvovýške143,84eura(31mesiacovx4,64eura),zktorejsúdodrátalvykonanéplatby
žalovaného a to v období 21.05.2019, 13.09.2019, 13.05.2020 a 02.09.2020 vo výške 37,12 eura, čiže
celkový nedoplatok za žalované obdobie predstavuje sumu 106,72 eura, na ktorú zaviazal žalovaného
a vo zvyšnej sume 9,28 eura žalobu ako nedôvodnú zamietol. V konaní bolo preukázané, že žalobcovi
vznikli náklady na poštovné vo výške 1,85 eura. Okrem toho, žalovaný je tiež povinný zaplatiť pokutu

17 eur podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. Keďže súd prvej inštancie samostatne rozhodol o
nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti, predmetom konania zostala suma 134,85 eura
(pozostávajúca z istiny 116 eur, pokuty vo výške 17 eur, poštovných sadzieb spojených s vymáhaním
vo výške 1,85 eura). Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 134,85 eura (100 %), súd prvej inštancie
mu priznal sumu 125,57 eura (93,12 %), vo zvyšku 9,28 eur (6,88 %) žalobu zamietol. Nakoľko miera

úspechu žalobcu predstavuje 86,24 % (93,12 % - 6,88 %), v takejto miere mu priznal aj náhradu trov
konania.
5. Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.
V dôvodoch svojho odvolania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
v celom rozsahu ignoroval jeho zásadné námietky, ktoré boli riadne a logicky pomocou konkrétnych
právnych noriem zdôvodnené a aplikované na prípad žalovaného. Zdôraznil, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie oprel o posúdenie jednostranne výhodné pre osobu žalobcu, tento výklad odôvodnil

izolovane a bez súvislostí s inými právnymi normami, na ktoré vo svojom odpore a následnom
vyjadrení poukazoval. Žalovaný poukázal na bod 22. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie
spojil v odôvodnení rozhodnutia zákon č. 340/2012 o úhrade za služby verejnosti poskytované
Rozhlasom a televíziou s inštitútom koncesionárskych poplatkov, ktoré boli upravené zákonom č.
212/1995 Z.z. a zrušené predpisom 68/2008. Koncesionárske poplatky nie sú upravené a ani iným

spôsobom definované v zákone č. 340/2012Z.z. a takéto spojenie spôsobuje podľa názoru žalovaného
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na zákon č.
212/1995 Z.z., podľa ktorého koncesionárske poplatky boli začlenené do systému poplatkov ako
príjmov štátneho rozpočtu. Má štandardne definovaného platiteľa poplatku a aj príjemcu poplatku,
formuláciou a gramatickým znením je vždy jasné, že sa jedná o konkrétny poplatok. V danom

prípade za vlastníctvo prijímača – televízneho alebo rozhlasového. Je teda zrejmé, že sa zo zákona
o koncesionárskych poplatkoch nikdy nejednalo o úhradu za akékoľvek služby poskytované osobou
žalobcu, ale za fyzické vlastníctvo hnuteľnej veci. Žalovaný je toho názoru, že ak teda platí, že žalobca
poskytujeslužbuverejnostiaslužboujeakákoľvekčinnosťalebovýkon,ktorýjeponúkanýspotrebiteľovi,
odplatne alebo bezodplatne, tak žalovaný ako spotrebiteľ sa nemôže vzdať svojich práv, pretože

ako spotrebiteľ je osoba, ktorá do postavenia odberateľa služby nevstupuje v rámci podnikateľskej
činnosti. Žalovaného nečinnosť ako spotrebiteľa po prijatí takejto služby nemá žiaden právny alebo
záväzkový účinok. Zároveň platí, že nárok žalobcu súvisí so spotrebiteľskou zmluvou na odber elektriky.
Podľa názoru žalovaného, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vyplývajúci
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný ďalej uviedol, že je

nesporné, že vysielanie programovej služby vo verejnom záujme je iba jednou časťou programovej
skladby RTVS, ktorá navyše nie je nijako technicky oddelená tak, aby bolo možné oddeliť tieto dve
formy vysielania. Z programovej štruktúry a programu samotného je preukázateľné, že RTVS ako
vysielateľposkytujeslužbuverejnostiajbežnéhocharakteru,kdesanemôžezbaviťsvojejzodpovednosti
a spotrebiteľ musí byť chránený normami spotrebiteľského práva. Žalovaný uviedol, že on ako osoba

nemôže byť v inom postavení ako spotrebiteľa. Napriek tomu zvolil postup pri vyberaní úhrady, ktorým
obišiel povinnosť zmluvného základu poskytovania služby za úhradu. V danom prípade, podľa názoru
žalovaného, sa jedná o rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi.6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobca poukázal na odvolanie žalovaného, v ktorom žalovaný
vyjadruje svoje subjektívne názory a postoje ku skutočnostiam, ktoré však nemajú žiadny súvis s

predmetom súdneho konania, žalobca ich preto považoval za bezpredmetné. Uviedol, že k žalobe
pripojil dôkazy, ktoré dostatočne preukázali nárok žalovaného, a to prehľad predpisov a platieb, výzvu
na zaplatenie úhrad, vyžadovanú v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za
služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a doklad o zaplatení poštových sadzieb za odoslanie tejto výzvy. Podľa názoru žalobcu, tento

prehľad predpisov a platieb preto dostatočne preukazuje povinnosť uhradiť žalovanú sumu žalobcovi.
Podľa názoru žalobcu, tento prehľad predpisov a platieb preto dostatočne preukázal povinnosť uhradiť
žalovanú sumu žalobcovi. Zákon totiž ani neumožňuje nárok preukazovať iným spôsobom. Ohľadom
dokazovania skutočnosti, že žalovaný žalovanú sumu nezaplatil, žalobca poukázal na tzv. negatívnu
dôkaznú teóriu, ktorú konštantne judikuje NS SR, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby dokazoval neexistenciu určitej skutočnosti. Skutočnosť, že tento prehľad predpisov

a platieb je relevantným dôkazom, preukazujúcim žalovaný nárok, potvrdzuje súdna prax. Žalobca je
toho názoru, že jeho nárok je dostatočne preukázaný dôkazmi priloženými k žalobe.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal

vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v
§ 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutej vyhovujúcej časti (III. výrok) a závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (V., VI.
výrok) je vecne správne a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti (III. výrok) a závislom výroku o

nárokunanáhradutrovkonania(V.,VI.výrok)akovecnesprávnypodľa§387ods.1,ods.2CSPpotvrdil.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu

správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ust. §
387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav a z neho vyvodil aj správny právny záver pričom do dôvodov rozhodnutia
zrozumiteľne uviedol akými závermi a myšlienkovými postupmi sa riadil. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu vo
vykonanom dokazovaní.

11. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie sumy 216,52 eura, nákladov spojených s vymáhaním

pohľadávky vo výške 1,85 eura a trov konania. Na základe námietky premlčania žalobca zobral žalobu
v časti o zaplatenie sumy 83,52 eura späť, preto súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie
v časti o zaplatenie sumy 83,85 eura zastavil. Po čiastočnom späťvzatí žaloby, zostala predmetom
konania suma 116 eur, pokuta vo výške 17 eur a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 1,85
eura. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vykonal úhrady vo výške 37,12 eura, a preto napadnutým

rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 106,72 eura a vo zvyšku
žalobu zamietol. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie len vo vyhovujúcej časti a vo výroku
o nároku na náhradu trov konania, a preto je predmetom prieskumu odvolacieho súdu len III., V. a VI.
výrok.

12. V odvolaní žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne spájal úhradu za poskytnuté služby
verejnosti s inštitútom koncesionárskych poplatkov, a takýmto spôsobom odôvodnil rozsudok, pretože
koncesionárske poplatky boli zrušené predpisom 68/2008. Tiež namietal nedostatok odôvodnenia
záveru súdu prvej inštancie o nespotrebiteľskom postavení žalovaného. Žalovaný svoje postaveniespotrebiteľa odvodzuje od toho, že žalobca sa domáha úhrady v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. za
svoje vysielanie ako celok, kde nie je zrejmá hranica medzi vysielaním vo verejnom záujme a vysielaním
bežnej programovej služby a teda ho možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Žalovaný tvrdil, že programy vo verejnom záujme sú plne financované zo štátneho rozpočtu.
Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie neskúmal jeho argumentáciu, že žalobným návrhom sa
žalobca domáha úhrady za komerčné vysielanie.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené námietky žalovaného bolo pre rozhodnutie vo veci samej podstatné

vyriešiť právnu otázku, či vzťah medzi žalobcom – Rozhlas a televízia Slovenska a žalovaným – fyzickou
osobou je vzťahom spotrebiteľským, keď výšku súdom prvej inštancie uloženej povinnosti žalovaný
nerozporoval.

14.Žalobca nároknazaplateniedlžnejsumyuplatňovalnazákladehmotnoprávnychustanovení§4ods.
1, § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z. titulom nezaplatených úhrad v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z.

za kontrolované obdobie 01.09.2017 – 30.11.2021. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo predmetom
konania kontrolované obdobie od 05/2019 do 11/2021 (č. l. 24).

15. V dôvodovej správe k zákonu č. 68/2008 Z. z. je uvedené, že Slovenský rozhlas a Slovenská
televízia na základe zákona poskytujú službu verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a televíznych

programov na celom území Slovenskej republiky. Táto služba v oblasti rozhlasového a televízneho
vysielania je charakteristická tým, že univerzálne je určená verejnosti a je financovaná verejnosťou.
V podmienkach Slovenskej republiky však v súčasnosti nie je možné zabezpečiť dostatočnú úroveň
financovania vysielateľov na základe zákona výlučne z poplatkov, pokiaľ by nemalo dôjsť k nadmernému
finančnému zaťaženiu obyvateľstva. Z tohto dôvodu sa za podmienok ustanovených zákonom umožňuje

obom inštitúciám čerpať i príjmy z predaja reklamy, ako aj vykonávať podnikateľské aktivity, ktoré
však musia súvisieť s predmetom ich činnosti a nesmú ohroziť plnenie ich poslania. Takýto zmiešaný
spôsob financovania je ustáleným modelom zabezpečovania činnosti verejnoprávnych vysielateľov v
Európe. Pretože platba za služby poskytované verejnosti má osobitný charakter, zákonom č. 68/2008
Z. z. zaviedol sa namiesto doterajšieho názvu koncesionársky poplatok nový pojem úhrada za služby

verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom. Tiež sa týmto zákonom zmenilo
vymedzenie samotnej úhrady, ktorá sa už neviaže na vlastníctvo prijímača, ale je osobitnou úhradou
na finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytovaných Slovenskou
televíziou a v oblasti rozhlasového vysielania poskytovaných Slovenským rozhlasom. Povinnosť platiť
úhradu sa ustanovuje každej fyzickej osobe, ktorá je koncovým odberateľom elektriny v odbernom

mieste, z ktorého sa odoberá elektrina pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Táto konštrukcia
zohľadňuje okrem princípu solidárnosti aj skutočnosť, že tam, kde dochádza k odberu elektriny, je možný
aj priamy príjem služby verejnosti poskytovanej Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom. K tejto
zmene viedol nerealizovateľný výkon kontroly vlastníctva prijímačov v domácnostiach, čo spôsobovalo
neustály nárast neplatičov.

16. Zákon č. 68/2008 Z. z. bol s účinnosťou od 1. januára 2013 nahradený zákonom č. 340/2012 Z. z.,
ktorý obsahuje legálnu definíciu pojmu platiteľ úhrady, stanovuje kto je vyberateľom a príjemcom úhrady,
definuje účel použitia úhrady, určuje sadzbu úhrady. Úhrada je v zmysle návrhu zákona určená výlučne
na finančné zabezpečenie služieb verejnosti poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti

rozhlasového a televízneho vysielania, a teda na finančné zabezpečenie plnenia povinností uložených
Rozhlasu a televízii Slovenska osobitnými predpismi. Povinnosť platiť úhradu má fyzická osoba, ktorú
eviduje dodávateľ elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľa elektriny v
domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. V súlade s požiadavkou
transparentnosti použitia úhrady sa v zákone pre Rozhlas a televíziu Slovenska explicitne ustanovuje

povinnosť viesť príjmy z úhrady na samostatnom účte a viesť analytickú evidenciu príjmov z úhrady
oddelenú od iných príjmov. Príjmy z úhrady a príjmy z pokút môže Rozhlas a televízia Slovenska použiť
výhradne iba na zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, pričom
príjmy z úhrady sa použijú aj na zabezpečenie výberu úhrady, kontroly platenia úhrady a na vymáhanie
úhrady a pokút. Vzhľadom na to, že účel úhrady za služby verejnosti je vopred zákonom daný (§ 2

zákona č. 340/2012 Z. z.), teda je ním finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového
vysielania a televízneho vysielania poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska, preto odvolací
súd nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca sa žalobným návrhom domáha úhradyza komerčné vysielanie a táto skutočnosť zároveň nemôže mať vplyv na postavenie žalovaného ako
na spotrebiteľa.

17. K namietanému postaveniu žalovaného ako spotrebiteľa je potrebné tiež uviesť, že základnú
charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Už len z citovaných ustanovení vyplýva, že o spotrebiteľovi možno hovoriť len v súvislosti so
zmluvným právom. Teda základom právneho vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom musí byť
zmluva.Vprejednávanejvecijezákladomžalobouuplatnenéhonárokupovinnosťstanovenázákonomč.

340/2012 Z. z., teda už na prvý pohľad je zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebude možné
subsumovaťpodustanoveniaobčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluváchažalovanéhovnímať
ako spotrebiteľa. Tiež je potrebné poukázať na to, že ani žalobca nenapĺňa definíciu dodávateľa podľa
§ 52 ods. 3 OZ. Rozhlas a televízia Slovensko je právnická osoba zriadená zákonom, ktorá poskytuje
službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania, pri ktorej nemá postavenie

dodávateľapodľaustanovenia§52ods.3Občianskehozákonníka.RozhlasatelevíziaSlovenskojesíce
podľa zákona č. 532/2010 Z. z. oprávnená vykonávať aj podnikateľskú činnosť, ale táto musí súvisieť s
predmetom jej hlavnej činnosti, a ktorá nesmie ohroziť plnenie jej poslania a jej hlavnej činnosti.

19. Aj keď vysielanie Rozhlasu a televízie Slovensko môže čiastočne tvoriť výsledok jej podnikateľskej

činnosti, je zrejmé, že vo vzťahu k žalovanému pri výbere úhrad za služby verejnosti podľa zákona č.
340/2012 Z. z. Rozhlas a televízia Slovensko nekonala v postavení podnikateľa – dodávateľa, ale plnila
si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 1, § 8, § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z. z.. Žalovaný
by mohol byť v postavení spotrebiteľa len v prípade, ak by voči nemu RTVS konala v zmluvnom vzťahu v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo v danom prípade nebolo splnené.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného uvedené v odvolaní za dôvodné.

20. Námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí používal pojem koncesionárske
poplatky odvolací súd tiež považuje za nedôvodnú. Hoci bol pojem koncesionárske poplatky zrušený
zákonom č. 68/2008 Z. z. a nahradený novým pojmom úhrady za služby verejnosti, odvolací súd

je toho názoru, že takáto vada nemala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Pojem koncesionárske poplatky sa v spoločnosti udomácnil a aj napriek legislatívnemu zrušeniu tohto
slovného spojenia je aj naďalej bežne používaný verejnosťou. Podstatné však je, že súd prvej inštancie
v rozhodnutí použil správny právny predpis – zákon č. 340/2012 Z. z. a zároveň ho v prejednávanej
veci správne aplikoval.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III., V. a VI. výroku
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
ich náhradu, pretože v tomto odvolacom konaní bol úspešný.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).