Rozsudok – Záložné právo ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 23, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/100/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111219564
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4111219564.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.,
D. E. XX, zastúpená JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom so sídlom v Bratislave, Šafárikovo
nám. 2, proti žalovanému: Debt Collector, s.r.o., so sídlom Nitra, Mostná 72, IČO: 36 748 919, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: F. G. E., nar. XX.X.XXXX, bytom C., F. XXXX/XX, o určenie,
že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo, alternatívne, že zaniklo, alternatívne, že neexistuje,
o odvolaní žalovaného a intervenienta vystupujúceho na strane žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 31. marca 2022 č. k. 9C/133/2011-867, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovaného proti výroku I. o d m i e t a.

III. Žalobkyni voči žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznáva nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nitra) rozsudkom zo dňa 31.3.2022 č. k. 9C/133/2011-867 (v poradí
druhý rozsudok vo veci samej, pretože prvý rozsudok zo dňa 3.10.2017 č. k. 9C/133/2011-548 bol

v dôsledku odvolania žalobcov 1/ a 2/ v časti výroku o zamietnutí žaloby a v časti výroku o náhrade
trov konania zrušený uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.4.2019 č. k. 5Co/107/2018-620
s následným vrátením veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) vychádzajúc
z právneho posúdenia podľa § 387 ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 394 ods. 1, § 397, § 405
ods. 1, 2, § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej iba ObZ), § 100 ods. 2 a § 151, Občianskeho
zákonníka (ďalej iba OZ), § 137 písm. c/, § 162 ods. 1 a § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej iba
CSP) návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 13.12.2021 do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti

vedenej na ÚS SR pod č. k. Rvp 668/2021 a Rvp 2037/2021 zamietol (výrok I.). V rámci výroku II.
určil, že záložné právo zriadené na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č.
34/334023-3, označenej ako dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24.9.1992, v prospech
obchodnej spoločnosti Debt Collector, s.r.o. so sídlom Mostná 2, 949 01 Nitra, IČO: 36 748 919, viaznuce
na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v kat. úz. H., obec Nitra, okres Nitra, zapísané na LV č. XXX
v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom ako pozemok registra
„C“ parc. č. 249/5 – záhrada o výmere 353 m2, pozemok registra „C“ parc. č. 254/2 – zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 146 m2 a stavba – rodinný dom súp. č. XXX postavená na pozemku parc. č. 254/2,
neexistuje. Výrokovou časťou III. súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol.2. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, o tejto bolo rozhodnuté v rámci súvisiaceho výroku IV. s tým,
že s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP prvoinštančný súd priznal žalobkyni voči žalovanému
a intervenientovi formou spoločnou a nerozdielnou 100 % nárok na náhradu trov konania, o výške

ktorého nároku bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
Žalobkyňa bola v spore úspešná v časti jedného alternatívneho petitu, pričom vo zvyšnej časti došlo
k zamietnutiu podanej žaloby. Žalobkyňa mala v spore plný úspech, pretože v dôsledku zmeny žaloby
dosiahla, že súd na vznesenú námietku premlčania z jej strany musel prihliadať, v dôsledku čoho sa
nezaoberal ďalšími petitmi. Z uvedeného dôvodu bola potom náhrad trov konania v plnom rozsahu (100

%) priznaná žalobkyni voči žalovanému a intervenientovi vystupujúcemu na jeho strane.

3. V súvislosti so zamietnutím návrhu na prerušenie konania požadovaného žalovaným v tomto spore
na základe jeho návrhu zo dňa 13.12.2021 prvoinštančný súd uviedol, že hlavnými kritériami, čo sa týka
vhodnosti požadovaného prerušenia podľa § 164 CSP sú vhodnosť, dĺžka konania, právo sporových
strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách článku 17 CSP, zamedzenie prípadných odlišných

rozhodnutí súdov o tej istej otázke na podklade zhodných skutkových okolností a hospodárnosti
konania. Po bližšom preštudovaní predmetného návrhu, tento vyhodnotil súd prvej inštancie za zjavne
nedôvodný, pretože rozhodovanie o ústavnej sťažnosti pred ÚS SR nemá význam pre toto konanie
a žalovaný zároveň ani nepreukázal, že by tento súd vôbec prijal jeho žiadosť na ďalšie preskúmanie.
Napokon o ústavnej sťažnosti ohľadom namietanej neplatnosti dražby v konaní vedenom na Okresnom

súde Nitra v senáte 19C, už bolo nálezom ÚS SR rozhodnuté a je nepravdepodobné, že by tak v krátkom
čase došlo k zmene právneho názoru a rozhodovacej praxe tohto súdu (nález II. ÚS 60/2018-77 zo 14.
júna 2018). Ohľadom druhej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa nemeritórneho rozhodnutia súd rovnako
konštatuje, že výsledok tohto konania pred ÚS SR nebude mať pre daný spor význam, pretože žalovaný
nepodal žiadosť o odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia ani v jednom prípade. Vzhľadom

k nesplneniu podmienok pre prerušenie konania v danej prejednávanej veci, súd prvej inštancie návrh
na prerušenie konania výrokom I. svojho rozsudku zo dňa 31.3.2022 č. k. 9C/133/2011-867 zamietol.

4. Pokiaľ ide o vyhovenie podanej žalobe žalobkyne ohľadom určenia neexistencie záložného práva
zriadeného k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX nachádzajúcim sa v kat. úz. H. v rámci výroku

II. vyššie citovaného rozsudku prvoinštančného súdu, tak tu bolo konštatované, že v rámci merita veci
sa musel súd zaoberať vznesenou námietkou premlčania žalobcom, ako aj tým, či právo zriadené podľa
záložnej zmluvy zo dňa 24.9.1992 sa vzťahovalo aj na záväzok na vrátenie plnenia po odstúpení od
zmluvy, resp. či došlo k jeho zániku v zmysle odstúpenia od zmluvy zo dňa 4.12.1995. V tejto súvislosti
konajúci súd poukázal na to, že na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa

OZ, kde sa účinným odstúpením zmluva zrušuje od začiatku (§ 48 ods. 2 OZ), t. j. ex tunc, odstúpením
od zmluvy v obchodných vzťahoch sa zmluva v zmysle § 351 ods. 1 ObZ zrušuje a účinky odstúpenia
nastávajú až momentom samotného odstúpenia, t. j. ex nunc. Plnenie poskytnuté pred zrušením zmluvy
nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov možno použiť právnu
úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ (rozsudok NS SR zo dňa 30.9.2009, sp.

zn. 1M Obdo V 2/2007). Z uvedeného dôvodu je súd toho názoru, že záložné právo sa vzťahovalo aj
na záväzok vrátenia plnenia po odstúpení od zmluvy, pričom nárok na vydanie predmetného plnenia
sa nepovažoval za nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo znamená, že pohľadávka žalobcu
zostala zabezpečená záložným právom aj po odstúpení od zmluvy.

5. Pod premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby stanovenej v zákone pre vykonanie práva;
znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, pretože premlčaním síce jeho právo (nárok)
nezaniká,avšaksúdomnemôžebyťpriznaný,akpovinnýpredsúdomčelíuplatnenémuprávunámietkou
premlčania. Premlčanie práva je spojené s premlčacou dobou. Premlčacia doba je časový úsek v rámci
ktorého je potrebné vykonať subjektívne právo, o premlčanie ktorého ide. Začiatok plynutia premlčacej

doby môže byť daný objektívnou právnou skutočnosťou, moment splatnosti splátok dlhu, moment
právoplatnosti rozhodnutia súdu, subjektívnou právnou skutočnosťou, keď bola porušená povinnosť,
ktorej sa premlčanie týka, keď bola uzavretá dohoda o uznaní dlhu, keď sa poškodený dozvedel alebo
mohol dozvedieť o škode, keď oprávnený prestal vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu
a kombinovanou právnou skutočnosťou so začiatkom plynutia premlčacej doby v prípade zodpovednosti

za škodu a za bezdôvodné obohatenie.

6. Vzhľadom k tomu, že záložné právo je akcesorickým záväzkom a viaže sa na hlavný záväzok, t.
j. plnenie z úverovej zmluvy, súd si ako prvú musel vyriešiť tú otázku, či právo na vrátenie plneniažalovaného z titulu úverovej zmluvy je premlčané. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že
pohľadávka žalovaného z titulu danej úverovej zmluvy je premlčaná, keď premlčacia doba začala plynúť
podľa § 394 ObZ odo dňa 8.12.1995, t. j. nasledujúci deň po tom, ako došlo k doručeniu odstúpenia

od zmluvy zo dňa 7.12.1995. V dôsledku právoplatného zastavenia konania vedeného na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38Cb/741/1995, v ktorom konaní došlo k späťvzatiu žaloby a k jeho
následnému zastaveniu, avšak nie rozhodnutím vo veci samej, podľa § 405 ods. 1 ObZ, premlčacia doba
neprestala plynúť, pričom nárok žalovaného na predmetnú pohľadávku zanikol v dôsledku uplynutia
premlčacej doby, ktorá v tomto prípade bola 4 ročná a právo na požadovanie plnenia z úverovej zmluvy

by sa potom premlčalo 8.12.1999. Tu dáva súd do pozornosti, že podľa § 405 ods. 2 ObZ by došlo
k uplynutiu premlčacej doby až dňa 5.4.2019, teda 1 rok po právoplatnom skončení konania vedeného
na Krajskom súde v Bratislave (právoplatné dňa 4.4.2018). V danom prípade však súd musel prihliadnuť
aj na ust. § 408 ods. 1 ObZ vzťahujúce sa na premlčanie, ktoré limituje premlčaciu dobu na 10 rokov
maximálne, pričom pokrýva situácie, ktoré eventuálne môžu nastať predlžovaním lehoty zo zákona
predvídaných dôvodov. Týmito môžu byť napríklad uznanie záväzku, kde začne plynúť nová 4 ročná

premlčacia doba, ale aj konanie s nemeritórnym koncom, v ktorom platí, že neprestala plynúť, avšak
keby uplynula počas takého konania, resp. po ňom do roka po jeho konci zákon vtedy určuje, že táto
doba bude ešte 1 rok naďalej plynúť. Ak je žaloba po takom konaní podaná do 1 roku neprihliadne
sa v konaní o námietke premlčania na vznesenú námietku premlčania. Takto by následne mohlo dôjsť
k situáciám, že by sa premlčacia doba mohla predlžovať na neurčito dlhý čas. Bez stanovenia stropu

10-tich rokov premlčacej doby, odkedy takáto doba začala plynúť by tomu tak bolo. S prihliadnutím na
uvedené, pri aplikácii § 408 ods. 1ObZ je súd toho názoru, že premlčacia doba uplynula najneskôr dňa
8.12.2005, pretože dané ustanovenie o maximálnej dĺžke premlčacej doby je kogentné a nie je možné
sa od neho odchýliť.

7. Záložné právo ako právny inštitút slúžiaci na zabezpečenie záväzku dlžníka voči veriteľovi, ktorého
povaha spočíva v tom, že v prípade nesplnenia ním zabezpečeného záväzku je záložný veriteľ
oprávnený uspokojiť sa, prípadne sa domáhať uspokojenia tohto záväzku z veci, ktorá je týmto záložným
právom zaťažená (zálohu). Spôsoby zániku záložného práva vo všeobecnosti upravuje ust. 151 md OZ,
podľa ktorého záložné právo zaniká: zánikom zabezpečenej pohľadávky, zánikom zálohu, vzdaním sa

záložnéhoprávazáložnýmveriteľom,uplynutímčasu,naktorýbolozriadené,vrátenímvecizáložcovi,ak
záložné právo vzniklo odovzdaním veci, prevodom zálohu v bežnom obchodnom styku alebo prevodom
zálohu ak možnosť jeho prevodu bez záložného práva povoľuje záložná zmluva, iným spôsobom
dohodnutým v záložnej zmluve alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu, alebo vykonaním záložného
práva. Záložné právo sa premlčuje v rámci všeobecnej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, kedy

sa záložné právo mohlo vykonať prvýkrát. Záložné právo sa však nikdy nepremlčí skôr než je ním
zabezpečená pohľadávka. Pokiaľ sa napr. pohľadávka na vrátenie pôžičky, zabezpečená záložným
právom stane splatnou v určitý deň, od nasledujúceho dňa začína plynúť nielen premlčacia doba
pohľadávky na vrátenie pôžičky, ale aj premlčacia doba záložného práva. Uplynutím premlčacej doby
záložného práva sa záložné právo stáva premlčaným. Vo všeobecnosti platí, že premlčaním právo

nezaniká, ale stáva sa iba podmieneným a v prípade riadneho uplatnenia námietky premlčania ide o tzv.
naturálnu obligáciu a právo tak nemožno platne priznať. V prípade záložného práva však došlo k odklonu
od tradičného chápania premlčania, keď sa ustálil záver, že pri premlčaní záložného práva sa možno
úspešne domáhať na súde určenia jeho neexistencie. Takýto záver rezultuje z obsahu rozsudku NS ČR,
sp. zn. 21 Cdo/2185/2009 zo dňa 21.12.2010 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Co/80/2019

zo dňa 20.2.2020.

8. V danom prípade premlčacia doba pre výkon záložného práva začala plynúť dňom omeškania so
splatením pohľadávky titulom odstúpenia od Úverovej zmluvy č. 31/334023-3, t. j. dňom 8.12.1995, resp.
ešte skôr, a to ku dňu omeškania so splácaním jednotlivých splátok v zmysle predmetnej úverovej

zmluvy. Podľa § 100 ods. 2 OZ by premlčacia doba uplynula najskôr ku dňu 8.12.1998. Vzhľadom na
ust. § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa záložné právo nepremlčí skôr než ním zabezpečená pohľadávka,
sa v tomto prípade záložné právo zriadené Záložnou zmluvou zo dňa 24.9.1992 premlčalo spolu
s premlčaním pohľadávky, t. j. najneskôr dňa 8.12.2005, kedy došlo k uplynutiu absolútnej 10 ročnej
premlčacej doby vo vzťahu k záväzku zabezpečeného predmetným záložným právom.

9. Na základe vyššie uvedených skutočností, s prihliadnutím na absolútne premlčanie pohľadávky
z Úverovej zmluvy č. 34/334023-3 zo dňa 24.9.1992 ako aj vzhľadom na akcesorický charakter
záložného práva, je záložné právo na základe citovanej záložnej zmluvy v plnom rozsahu premlčané.Premlčaním záložného práva stráca žalovaný ako záložný veriteľ možnosť domáhať sa uspokojenia zo
zálohu a ďalšia existencia záložného práva po dovolaní sa premlčania nemá žiaden zmysel, pretože
takéto záložné právo je nerealizovateľné.

10. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa domáhala svojho práva na základe troch žalobných petitov,
pričom otázka premlčania vyvstala až v priebehu sporu a samotné premlčanie má za následok, že po
vznesenej námietke premlčania musel súd na túto námietku prihliadať, pričom o nej rozhodol tak, že ju
považoval za dôvodnú jednak vo vzťahu k pohľadávke žalovaného a jednak aj vo vzťahu k zriadenému

záložnému právu. Na základe uvedeného následne prvoinštančný súd určil, že záložné právo zriadené
na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 34/334023-3 označenej ako
dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č. 31/334023-3 zo dňa 24.9.1992 v prospech žalovaného viaznuce na
nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX v kat. úz. H., obec Nitra, okres Nitra neexistuje. Vo zvyšných
dvoch uplatnených petitoch súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol, pretože tieto dva petity sa stali
nedôvodnými s poukazom na rozhodovanie o vznesenej námietke premlčania a ďalšie skúmanie vo

veci samej.

11. Proti tomuto rozsudku v rámci zákonnej lehoty na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) podal včas
odvolanie žalovaný navrhujúc Krajskému súdu v Nitre, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra
zo dňa 31.3.2022 č. k. 9C/133/2011-867 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

Poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, pričom
napadnuté rozhodnutie považuje za arbitrárne a predčasné.

12. V rámci bodu 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku síce prvoinštančný súd uviedol prečo zamietol
návrh na prerušenie konania, avšak takéto odôvodnenie stojí na argumentoch, ktoré len „skopíroval“

z písomného vyjadrenia žalobcu, pričom na vznesené námietky a tvrdenia žalovaného neprihliadol a ani
ich nezdôvodnil. Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti
nebude arbitrárny (I. ÚS/117/07).

13. Nesúhlasí s odôvodnením prvoinštančného súdu v tom smere, že sťažnosť vedená na ÚS SR pod

č. k. Rvp 668/2021 nemá právny význam pre tento spor. Argument súdu o tom, že v tejto ústavnej
sťažnosti ide len o nemeritórne rozhodnutie, a preto táto sťažnosť nie je právne významná, nie je
správny. Predmetom tejto sťažnosti je totiž porušenie základného práva žalovaného na spravodlivé
súdne konanie a na ochranu majetku postupom súdov a ich rozhodnutiami (uznesenie NS SR sp. zn.
3Obo/12/2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-38Cb/741/1995-1083 a uznesenie NS

SR sp. zn. 2Obdo V/8/2020). Žalovaný v pôvodnom konaní o zaplatenie označený ako žalobca sa ako
právny sukcesor po SLSP, a.s. domáhal zaplatenia sumy 74.520,35 eura s prísl., na základe Úverovej
zmluvy č. 34/334023-3 uzavretej dňa 24.9.1992 zabezpečenej záložným právom k nehnuteľnostiam
vo vlastníctve v tom čase žalobkyne a jej žijúceho manžela, ktorí v konaní o zaplatenie danej sumy
vystupovali ako žalovaní 8/ a 9/. V roku 2011 došlo k vykonaniu dobrovoľnej dražby na základe

záložného práva zabezpečujúceho predmetnú pohľadávku. Na podklade takto vykonanej dobrovoľnej
dražby došlo k uspokojeniu pohľadávky žalovaného. Preto žalovaný nemohol legitímne pokračovať
v konaní o zaplatenie, pričom v nadväznosti na výzvu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.2.2017, či
trvá na podanej žalobe voči žalobcovi (v konaní o zaplatenie žalovanými v 8/ a 9/ rade s poukazom na
právoplatné skončenie konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/155/2011, v ktorom

súd zamietol návrh o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby konanej dňa 19.7.2011 odpoveďou na
výzvu súdu prvej inštancie oznámil, že berie žalobu späť s ohľadom na skončenie súvisiaceho konania
vedeného pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19C/155/2011 ako aj s poukazom na už existujúci
záver dovolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/130/2013 zo dňa 31.3.2017). Zistenie o podaní
ústavnej sťažnosti žalovaný považoval za tak podstatnú zmenu okolností, že späťvzatie naďalej už

nebolo dôvodné a to aj z pohľadu súdu prvej inštancie (Krajského súdu v Bratislave), keďže v súdnom
spise bolo viacero prípisov, ktoré smerovali zjavne k vyriešeniu otázky prerušenia konania a zastavenie
konania už nebolo meritórne na posúdenie. Ide o výnimočnú situáciu, kedy súdy svojím opakovane
nezákonným a zavádzajúcim postupom zasiahli do práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný
má za to, že ÚS SR v konaní Rvp 668/2021 vyhovie jeho sťažnosti, čo bude znamenať aj zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní o zaplatenie. Až do Nálezu ÚS SR č. k. II ÚS
60/2018-77, ktorým došlo k zvratu v konaní o neplatnosť dražby, v ktorom ÚS argumentoval, že na
záložné právo vzniknuté pred účinnosťou zák. č. 527/2002 Z. z., o dobrovoľných dražbách nemožno
ustanovenia tohto zákona aplikovať, bola dražba považovaná za platnú. V nadväznosti na uvedené súargumenty žalobcu ohľadom premlčania pohľadávky a záložného práva nesprávne. Vzhľadom k tomu,
že súd svoje úvahy založil výlučne na tvrdeniach žalobcu, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Prvoinštančný súd svojím postupom poprel právo žalovaného na spravodlivý

proces, keď svoje rozhodnutie spolu s dokazovaním uskutočnil na jednom pojednávaní po tom, ako bol
spis vrátený krajským súdom späť na ďalšie konanie, avšak bez prítomnosti žalovaného, ktorý oznámil
jeho nemožnosť objektívne sa zúčastniť pojednávania bez toho, aby vyslovil, že súhlasil s pojednávaním
v jeho neprítomnosti. Súd tak svojím postupom zabránil žalovanému uplatňovať svoje procesné práva
priamo v konaní pred súdom, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/

CSP.

14. Proti tomuto rozsudku v časti jeho výroku IV. o náhrade trov konania podala včas odvolanie
intervenientka vystupujúca na stane žalovaného v tomto spore. Uviedla, že žiada a považuje za
spravodlivé napadnutý výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP zmeniť
a žalobcovi voči intervenientovi nárok na náhradu trov konania nepriznať. V úlohe intervenienta

sa ocitla ako vydražiteľka nehnuteľnosti v dobrovoľnej dražbe. Dodnes nemá nehnuteľnosť a ani
finančné prostriedky, ktoré vyplatila v dražbe. Obidve strany si už vyše 10 rokov naďalej užívajú, či už
nehnuteľnosť alebo finančné prostriedky.

15. Intervenient nie je stranou sporu, je zúčastneným subjektom sui generis, ktorý v súdenej veci netvorí

so žalovanou stranou procesné spoločenstvo, a preto ho nemožno zaviazať na náhradu trov konania,
hoc vystupoval na neúspešnej strane.

16. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje Krajskému súdu
v Nitre, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň jej

voči žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne priznal trovy odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Napadnutý rozsudok je preskúmateľný, riadne a presvedčivo odôvodnený, dáva odpovede
relevantným spôsobom na všetky otázky, ktoré boli predmetom konania. Súd sa nedopustil žiadnych
procesných pochybení znamenajúcich porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.

17. Za vecne správny náležite odôvodnený je potrebné považovať podľa žalobkyne aj výrok súdu prvej
inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania do rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti pod
č. Rvp 668/2021 a č. Rvp 2037/2021. Obidve odvolania, t. j. žalovaného a aj intervenienta smerujú
iba k procesným námietkam a domnelým procesným pochybeniam prvoinštančného súdu, pričom ani
jeden z týchto dvoch odvolateľov nijakým spôsobom nerozporuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu

o určení, že záložné právo zriadené a zapísané v prospech žalovaného na nehnuteľnostiach zapísaných
na LV č. XXX v kat. úz. H., Obec Nitra, neexistuje. Vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie
nebola spochybňovaná a ani namietaná a je v zásade nesporná. Napadnutý rozsudok netrpí žiadnymi
odvolacími námietkami, na ktoré poukazuje žalovaný. Nie je zrejmé akými skutkovými okolnosťami
odôvodňuje odvolateľ naplnenie ním uvádzaných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/,

f/, g/ a h/ CSP.

18. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania,
pričom nedošlo k žiadnej nezákonnosti alebo inej nesprávnosti, resp., k procesnému pochybeniu.
Podanie ústavnej sťažnosti nemá suspenzívne účinky a jej podaním sa zo zákona neodkladá

právoplatnosť ani vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zo strany ÚS SR nebolo ani rozhodnuté
o odklade právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia vo veci samej, o čo žalovaný nepožiadal.

19. Rozhodnutie súdu v neprítomnosti žalovaného nebolo porušením práva na spravodlivý proces na
strane žalovaného, pretože to bol práve žalovaný, ktorý svojimi účelovými žiadosťami o odročenie

pojednávania spôsoboval zbytočne prieťahy. Vo veci boli pojednávania v dňoch 24.1.2020, 9.10.2020,
14.12.2021 a 31.3.2021, a preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že bolo rozhodnuté na jedinom
pojednávaní. Pojednávania okrem toho s dátumom 31.3.2021 museli byť odročené.

20.Pokiaľideopodanéodvolanieintervenienta,taktentovstúpildokonanianazákladevlastnéhonávrhu

zo dňa 15.7.2013, pričom o povolení jeho vstupu rozhodol v odvolacom konaní až Krajský súd v Nitre,
pretože súd prvej inštancie pôvodný vstup intervenienta, resp. vedľajšieho účastníka zamietol. Takýto
vstup intervenienta do konania bol výsledkom dobrovoľnej iniciatívy F. E., pričom nevyplýval zo žiadneho
právnehopredpisu.PočaskonaniabolintervenientnastranežalovanéhočinnýaažpovydanínálezuÚSSR zo dňa 14.6.2018 sp. zn. II. ÚS 60/2018-77, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti dobrovoľnej dražby
došlo k pozoruhodnému obratu na strane intervenienta, ktorý účelovo zmenil argumentáciu v tom smere,
akobyspredmetnoudražbounemalničspoločné.Intervenientkpodanémuodvolaniunepredložilsúhlas

žalovaného, a preto by mal súd jeho odvolanie s prihliadnutím na ust. § 360 ods. 2 CSP odmietnuť.

21. V doplnení vyjadrenia k podaným odvolaniam žalovaného a intervenienta vystupujúceho na
strane žalovaného, žalobkyňa poukázala na to, že ÚS SR uznesením zo dňa 9.12.2021 sp. zn. II.
ÚS 590/2021-19 ústavnú sťažnosť vo veci určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenú pod č.

k. Rvp 2037/2021, odmietol. Takisto ÚS SR svojím uznesením zo dňa 14.6.2022 sp. zn. IV. ÚS
301/2022-60 odmietol aj ústavnú sťažnosť žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. Z-2-38Cb/741/1995 zo 6.2.2018 a uzneseniu NS SR zo dňa 20.11.2018 sp. zn. 3Obo 12/2018.
Vzhľadom k uvedenému je možné považovať za nedôvodné odvolanie žalovaného zo dňa 10.5.2022,
ktorého podstatným a takmer jediným vecnoprávnym odvolacím dôvodom bolo poukazovanie na
nesprávnosť a predčasnosť výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania z dôvodu rozhodovania

ústavnej sťažnosti pred ÚS SR v Košiciach.

22. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané žalovanou
v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania v zmysle § 362 ods. 1 CSP, pokiaľ ide o časť odvolania
smerujúcu voči výroku II. napadnutého rozsudku o určení neexistencie záložného práva, tak v tejto

časti odvolací súd pri akceptovaní rozsahu a dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné a rozhodol o ňom tak, ako to uviedol v rámci výrokovej časti I. tohto rozsudku.

23. Pokiaľ ide o časť odvolania žalovaného smerujúcu proti výroku I. napadnutého rozsudku o zamietnutí

návrhu žalovaného na prerušenie konania, tak odvolací súd odvolanie žalovaného smerujúce proti
výroku I. ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, podľa §
386 písm. c/ CSP odmietol.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je odvolanie prípustné.

25. Odvolací súd rešpektujúc v tomto odvolacom konaní zákonom mu stanovenú povinnosť skúmať, či
zo strany žalovaného napadnutý prvoinštančný rozsudok, čo sa týka jeho výrokov II. a IV. nebol vydaný
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád obsiahnutých v ust. § 389 ods. 1 CSP, prijal ten záver,

že rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. nie je postihnutý výskytom žiadnej z procesných
vád obsiahnutých v ust. § 389 ods. 1 CSP, a preto ho ako vecne správny v časti napadnutých výrokov II.
a IV. potvrdil. Ako vecne s právny potvrdil odvolací súd aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania (výrok IV.). V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia
napadnutého rozsudku vzťahujúceho sa na rozhodnutie v merite veci (§ 387 ods. 2 CSP), s ktorým

odôvodnením sa stotožňuje.

26. Súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní o podanej žalobe, pretože jeho prvé rozhodnutie
vo veci samej zo dňa 3.10.2017 č. k. 9C/133/2011-548 v dôsledku podaného odvolania žalobcov zrušilKrajský súd v Nitre uznesením zo dňa 29.4.2019 č. k. 5Co/107/2018-620, pri rešpektovaní záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu obsiahnutého v citovanom zrušujúcom uznesení (§ 391 ods. 2
CSP) v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý aj následne správne posúdil podľa odcitovaných

ustanovení všeobecného právneho predpisu hmotnoprávnej povahy, t. j. ObZ v rámci bodov 22. až 28.
ako aj ustanovení všeobecného právneho predpisu hmotnoprávnej povahy, t. j. OZ odcitovaných v rámci
bodov 29. a 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Takisto aj proces vykonania a nasledujúceho
vyhodnoteniadôkazovvdanejprejednávanejvecijepotrebnévyhodnotiťzaplnesúladnýsobsahomust.
§ 191 ods. 1 CSP, čo znamená, že vykonané dôkazy boli hodnotené prvoinštančným súdom jednotlivo

a zároveň aj v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko podstatné vyšlé počas konania najavo.

27. Na margo správnosti napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o žalovaným napadnutý výrok II. vo veci
samej, je potrebné uviesť, že prvoinštančný súd pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania
žalobkyňou správne konštatoval, že v danom prípade začala premlčacia doba ohľadom výkonu
záložného práva plynúť dňom omeškania so splatením pohľadávky titulom odstúpenia od Úverovej

zmluvy č. 34/334023-3, t. j. 8.12.1995, resp. ešte skôr a to ku dňu omeškania so splácaním jednotlivých
splátok. V zmysle § 100 ods. 2 OZ sa záložné právo nepremlčuje skôr, ako je ním zabezpečená
pohľadávka, čo znamená, že v danej prejednávanej veci sa záložné právo zriadené na základe Záložnej
zmluvy zo dňa 24.9.1992 premlčalo spolu s premlčaním pohľadávky, t. j. najneskôr dňa 8.12.2005, kedy
došlo k uplynutiu absolútnej 10-ročnej premlčacej doby vo vzťahu k záväzku, ktorý bol zabezpečený

záložným právom. V nadväznosti na uvedené je potom správny záver prvoinštančného súdu v tom
smere, že ďalšia existencia záložného práva po dovolaní sa jeho premlčania vrátane pohľadávky,
ktorú zabezpečuje nemá žiaden zmysel, pretože takéto záložné právo je nevykonateľné a vlastne ani
neexistuje.

28. Odvolací súd k obsahu podaného odvolania zo strany žalovaného poznamenáva, že toto je
skoncipované v duchu jedného a zároveň aj profilujúceho argumentu, ktorým je zo strany žalovaného
namietaná nesprávnosť a tým aj predčasnosť výroku I. prvoinštančného rozsudku o zamietnutí návrhu
žalovaného na prerušenie konania v dôsledku podanej ústavnej sťažnosti na ÚS SR v Košiciach.
Zároveň je potrebné uviesť, že napadnutý prvoinštančný rozsudok z hľadiska rozsahu a predovšetkým

obsahu svojho odôvodnenia spĺňa všetky atribúty v zmysle § 220 ods. 1 až 3 CSP, čo znamená, že nie je
vôbec arbitrárny a ani predčasný ako v podanom odvolaní tvrdí žalovaný. Taktiež nie je možné prikloniť
sa k tvrdeniu žalovaného prezentovanom v ním podanom odvolaní odvíjajúcom sa od toho, že postupom
konajúceho súdu, resp. sudkyne došlo v prípade žalovaného k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním danej veci mal na zreteli predovšetkým zásadu

efektívnosti a hospodárnosti konania v snahe viesť konanie bez zbytočných prieťahov spôsobovaných
najmä žiadosťami žalovaného o odročenie pojednávania pred súdom prvej inštancie.

29. Pokiaľ ide o odmietnutie podaného odvolania žalovaného proti výroku I. prvoinštančného rozsudku
podľa § 386 ods. 1 písm. c/ CSP, tak takýto procesný postup odvolacieho súdu bol podmienený obsahom

ust. § 356 CSP, ktoré ustanovenie taxatívnym spôsobom vymenúva tie uznesenia súdu prvej inštancie,
proti ktorým je prípustné odvolanie, pričom uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa§
164 CSP sa tu neuvádza, čo znamená, že CSP nepripúšťa možnosť proti takémuto uzneseniu podať
odvolanie a ak sa podá, je potrebné podané odvolanie podľa § 386 ods. 1 písm. c/ CSP odmietnuť,
ako to zrealizoval v danom prípade aj odvolací súd. Už súd prvej inštancie v poučení o opravnom

prostriedku vo svojom rozsudku zo dňa 31.3.2022 č. k. 9C/133/2011-867 okrem iného uvádza, že proti
výroku II. až IV. možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Nitra
v dvoch vyhotoveniach, avšak o možnosti podať odvolanie aj proti výroku I. v rámci poučenia o opravnom
prostriedku nič neuvádza, zrejme práve z toho dôvodu, že možnosť odvolania proti takémuto druhu
výroku (o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) ust. § 356 v spojení s § 386 ods. 1 písm. c/ CSP

nepripúšťa.

30. Ako vecne správny s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP bolo potrebné odvolacím súdom vyhodnotiť
aj napadnutý výrok o náhrade trov konania vo vzťahu k intervenientovi vystupujúcemu na strane
žalovaného, ktorý sa formou spoločnou a nerozdielnou na strane obidvoch týchto subjektov odvíja

od zásady úspešnosti v konaní, pričom žalovaný a intervenient na jeho strane v konečnom dôsledku
úspešní v konaní (spore) neboli, a preto sú povinní znášať spoločne a nerozdielne náhradu trov konania
voči úspešnej žalobkyni. Pokiaľ ide o F. E., táto v pozícii intervenienta v tomto spore vystupuje na základe
vlastného rozhodnutia.31. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1, 2 CSP s tým, že ich 100 % náhradu priznal úspešnej žalobkyni v tomto konaní voči

neúspešnému žalovanému a intervenientovi vystupujúcom na strane žalovaného formou spoločnou
a nerozdielnou. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným
uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

32. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).