Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 28, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/121/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200885
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7118200885.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXX, zastúpený Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátom, so sídlom Jelenec 353, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 21. apríla
2022, č. k. 15C/2/2018-602

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 17.025,-
Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 12.12.2017 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a rozhodol o trovách konania vyslovením, že žalobca má nárok na ich náhradu v rozsahu
100% zo súdom priznanej sumy.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol v ďalšom konaní po tom, čo odvolací súd uznesením zo dňa

2.6.2021 č.k. 11Co/77/2020-548 zrušil jeho skorší rozsudok (ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 30.000,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 11.6.2018 do zaplatenia,
v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov konania)
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s usmernením, aby procesným postupom podľa §
129 C.s.p. vyzval žalobcu na opravu žaloby v časti vymedzenia nároku na náhradu majetkovej škody
tak, aby z neho vyplýval jasný, určitý a zrozumiteľný údaj čoho a na akom skutkovom základe sa
domáha. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní malo byť tiež zabezpečenie dostatočného

skutkového podkladu pre posúdenie dôvodnosti uplatnených nárokov, ako aj riadne odôvodnenie záveru
o nepreukázaní vzniku ušlého zisku, ako aj o nemajetkovej ujme. V tejto súvislosti mal súd prvej
inštancie predovšetkým posudzovať nárok na nemajetkovú ujmu žalobcu konzistentne s obdobnými
prípadmi a aj s výškou odškodnenia priznávanou na základe iných predpisov. Napokon odvolací súd
v kasačnom uznesení upozornil tiež na potrebu mať na zreteli pri rozhodovaní o trovách konania, že
nevyhovenie žalobe, smerujúcej k náhrade nemajetkovej ujmy síce nemožno z hľadiska rozhodnutia
o trovách konania posúdiť ako procesný neúspech žalobcu, inak je však potrebné nazerať na prípadné

nevyhovenie žalobe smerujúcej k náhrade majetkovej škody, výška ktorej nie je závislá od úvahy súdu
alebo znaleckého posudku, v ktorom prípade, výsledok sporu musí byť v súlade s ust. § 255 C.s.p.
v rozhodnutí o trovách konania premietnutý.3.1. Po odstránení nedostatkov žaloby vytknutých v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 88.759,- Eur titulom náhrady majetkovej škody – z toho za stratu na zárobku
(ušlého zisku) si uplatnil sumu 81.759,- Eur a za nevyplatené odchodné sumu 7.000,- Eur a zaplatenia

peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy v sume sumy 100.000,- Eur, oba nároky s príslušnými
úrokmi z omeškania. Ušlý zisk 81.759,- Eur pritom žalobca vypočítal z výšky priemernej mesačnej mzdy
v národnom hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola za jednotlivé roky, kedy bol trestne stíhaný
a nepracoval, nasledovná: rok 2009 - 745,- Eur (12 mesiacov x 745,- Eur = 8 940,- Eur), rok 2010 - 769,-
Eur (12 mesiacov x 769,- Eur = 9 228,- Eur), rok 2011 - 786,- Eur (12 mesiacov x 786,- Eur = 9 432,-

Eur), rok 2012 - 805,- Eur (12 mesiacov x 805,- Eur = 9 660,- Eur), rok 2013 - 824,- Eur (12 mesiacov x
824,- Eur = 9 888,- Eur), rok 2014 - 858,- Eur (12 mesiacov x 858,- Eur = 10 296,- Eur), rok 2015 - 883,-
Eur (12 mesiacov x 883,- Eur = 10 596,- Eur), rok 2016 - 912,- Eur (12 mesiacov x 912,- Eur = 10 944,-
Eur), rok 2017 (1. - 3. Q) - 925,- Eur (3 mesiace x 925,- Eur = 2 775,- Eur).

3.2. Skutkovým základom takto uplatnených nárokov bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že majetkovú

i nemajetkovú ujmu utrpel v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci
o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, za ktoré štát zodpovedá podľa zák. č. 514/2003 Zb.. Podľa
tvrdenia žalobcu bolo uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby
sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 zo dňa 8.12.2008
voči jeho osobe vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo (tiež) pre zločin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), s poukazom na § 138 písm. h)
Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť pri výkone služby colníka spôsobom uvedeným vo výrokovej
časti tohto uznesenia, pričom jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola uznesením prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2Gv190/08-82 zo dňa 19.12.2008
zamietnutá.UznesenímŠpeciálnehosúduvPezinku,pracoviskoBanskáBystricasp.zn.BB-Tp51/2008

zo dňa 11.12.2008 bol žalobca vzatý do väzby, s tým, že jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola
zamietnutá uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tošs/1/2009 zo dňa 21.1.2009. Väzba žalobcu
trvala 45 dní do 23.1.2009. Dňa 7.10.2014 podal (opätovne) prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov
na žalobcu obžalobu pre spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
20, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, spod ktorej

bol rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 1T/42/2014 zo dňa 8.9.2016 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8To/148/2016 zo dňa 13.3.2017, oslobodený. Možno preto podľa
názoru žalobcu konštatovať, že všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a vykonané úkony boli
nezákonné a štát mu zodpovedá za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Väzobné stíhanie, účasť na
výsluchoch počas policajného vyšetrovania a účasť na hlavnom pojednávaní pred súdom, rovnako ako

hrozba trestu odňatia slobody zanechali u žalobcu trvalé následky a spôsobili mu neopísateľné stresy a
psychickú traumu, čo sa prejavilo aj na jeho zdraví. Počas tohto obdobia neustále čelil nepríjemnostiam,
každý sa na neho pozeral ako na zločinca z radov colníkov a svojej rodine, kamarátom a známym
musel a žiaľ i dodnes musí vysvetľovať, že bol trestne stíhaný nezákonne. Z dôvodu vedenia trestného
stíhania sa žalobca viac ako 8 rokov nemohol zamestnať. V čase viac ako osemročného dôsledného a

zodpovedného hľadania si adekvátneho zamestnania bol vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, pretože
potenciálni zamestnávatelia nemali záujem o jeho prácu práve z dôvodu, že bol trestne stíhaný, teda
nebol bezúhonný. Dôsledky tohto trestného konania a v neposlednom rade väzobného stíhania boli
v rozsahu, ktoré mali za následok absolútny úpadok kvality života žalobcu, ako profesionálneho, tak
aj spoločenského, rodinného, finančného. Žalobca prišiel o pravidelný mesačný príjem, pretože na

základe tohto trestného stíhania bol prepustený zo služobného pomeru colníka, teda istotu, že dokáže
zabezpečiť svoju rodinu. Trestné stíhanie žalobcu malo za následok pokles nielen jeho životného
štandardu, ale rovnako aj jeho blízkych. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca uplatňuje nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Eur. Žalobca podal na Ministerstvo vnútra SR dňa
24.8.2017 žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu skutočnej škody titulom ušlého

zisku súvisiaceho so stratou zamestnania v sume 80.000,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy v sume
100.000,- Eur. Listom z 27.11.2017 ho Generálna prokuratúra SR upovedomila, že ním uplatňovaný
nárok na náhradu škody neuspokojí z dôvodu, že na to nie sú dané zákonné dôvody, ani zákonné
podmienky.

3.3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezozvyšku vyšiel zo skutkových zistení
zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o postupe a o rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní
a súdov vo veci jeho trestného stíhania. Čo do uplatneného nároku na náhradu ušlého zárobku,
prvoinštančný súd skutkovo vyšiel tiež zo zistenia, že rozhodnutie riaditeľa colného úradu, ktorým bolžalobca prepustený zo služobného pomeru colníka, nebolo zrušené. Výsledkom personálneho konania
vedeného proti žalobcovi bolo právoplatné personálne rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru, z ktorého vyplýva, že konaním, ktoré sa žalobcovi kládlo za vinu je, že porušil služobnú prísahu

a služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a pokračovanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitýchzáujmovštátnejslužby.Napokonsúdprvejinštancievyšieltiežzozistenia,žepreduplatnením
škodových nárokov na súde žalobca márne požiadal o ich predbežné prerokovanie, pričom si uplatnil
len časť zo žalovaných plnení a síce 80.000,- Eur titulom skutočnej škody a 100.000,- Eur titulom
nemajetkovej ujmy.

3.4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 1 až § 3, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 8 ods. 6, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 2 až 4, 12 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu vydania nezákonného rozhodnutia (8.12.2008). Na ich základe dospel k záveru o
existencii nezákonných rozhodnutí o vznesení obvinenia a o vzatí žalobcu do väzby, ako jednej z

podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý v podstatnom
založil na právnom názore, že oslobodenie spod obžaloby má účinky zrušenia uznesenia o vznesení
obvinenia, a preto je potrebné naňho hľadieť ako na rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť. Súd prvej
inštancie nevzhliadol naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za uplatnenú majetkovú
ujmu, dôvodiac, že medzi uznesením o vznesení obvinenia a existenciou ušlého zisku neexistuje

príčinná súvislosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že ....“rozhodnutie riaditeľa colného úradu, ktorým
bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, nikdy nebolo zrušené. Dôvodnosť prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru nikdy nebola podrobená súdnemu prieskumu. Skutočnosť, že predmetný skutok
nie je trestným činom, ešte bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že predmetný skutok nemôže byť
kvalifikovaný ako disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy a povinnosti zvlášť

hrubým spôsobom, t.j. konanie, za ktoré je možné príslušníka policajného zboru prepustiť zo služobného
pomeru“... Okrem toho, žalobca vo svojej žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody
sa domáhal náhrady straty na zárobku vo výške 80.000,- Eur, ale časť nároku v sume 1.759,- Eur nebola
predbežne prerokovaná podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z.. Nie je teda splnená zákonná podmienka pre
priznanie náhrady majetkovej škody podľa druhej vety § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.. Z uvedených

dôvodov žalobu v tejto časti zamietol.

3.5. Pri rozhodovaní o forme odškodnenia nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vo všeobecnosti
vyšiel z toho, že peňažná kompenzácia má podľa zákona subsidiárnu povahu, a že prichádza do
úvahy vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, napríklad tiež konštatovaním

porušenia práva. V nadväzujúcich úvahách prvoinštančný súd akcentoval, že náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniknutej v dôsledku vedenia trestného konania je možná iba výnimočne
a táto výnimočnosť môže spočívať iba v okolnostiach trestného stíhania. V prejednávanom prípade
výnimočnou okolnosťou opodstatňujúcou priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola podľa
posúdenia súdu prvej inštancie dĺžka trvania trestného stíhania 88 mesiacov, z toho 45 dní bol žalobca

vo väzbe.
Pokiaľ ide o výšku priznanej relutárnej satisfakcie, súd prvej inštancie prihliadal na výšku odškodnenia
poskytovanú na základe iných hmotnoprávnych predpisov (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2009 Z.z.), na životnú
úroveň obyvateľstva, na čiastky, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej
ujmy a v neposlednom rade i na iné prípady, kde súdy rozhodovali o náhrade škody. Podľa názoru súdu

prvej inštancie, ...“nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by v konečnom
dôsledku viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by sa v porovnaní „odškodnenia“ zásahu
do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených
Ústavou Slovenskej republiky, mohli niektoré ujmy na iných základných právach, napríklad ujmy na
zdraví či dokonca na živote, bagatelizovať (rozhodnutie NS SR z 27.4.2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005)“....

Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.7.2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, že určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012
Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných
činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.
Prvoinštančný súd porovnal prípad žalobcu s inými prípadmi, konkrétne s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 21.1.2016 sp. zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná (SR) zaviazaná zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.420,- Eur s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo
označené uznesenie o vzatí do väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 1 roka, pričom samotné
trestné stíhanie bolo vedené až po dobu cca 9 rokov. Ďalej ho porovnal s rozsudkom Krajského súduv Bratislave zo dňa 29.6.2017 sp. zn. 3Co/266/2015, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvej
inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej (SR) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (bývalému
prokurátorovi) náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 Eur s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo

označené uznesenie o vzatí do väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 4 mesiacov, pričom samotné
trestné stíhanie bolo vedené až po dobu cca 7 rokov, zároveň žalobca v konaní preukázal zdravotné
ťažkosti psychického charakteru, t. j. 6 rokov navštevoval psychiatra a bral lieky.

3.6. Na podklade týchto právno-teoretických úvah súd prvej inštancie priznal žalobcovi finančné

zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu v sume 17.025,- Eur, vypočítanú ako súčet 14.775,-
Eur (5,- Eur za 1 deň x 2955 dní trvania trestného stíhania) a 2.250,- Eur (50,- Eur za 1 deň x
45 dní trvania väzby), ktorú považoval v okolnostiach prípadu za primerané odškodnenie. Priznaná
výška finančného zadosťučinenia podľa jeho nazerania zohľadňuje aktuálny vek žalobcu 54 rokov.
V čase začatia trestného stíhania a straty zamestnania mal žalobca 41 rokov. Prezentoval názor, že
ochranu porušeného základného práva žalobcu nemožno dosiahnuť a dovŕšiť iným ústavou a zákonom

upraveným spôsobom. Návrh žalobcu vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nad 17.025,-
Eur zamietol ako nedôvodný, pretože neoznačil a nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá
by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto ním vymedzenej nemajetkovej ujmy, keď
satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom nápravy.

3.7. Napokon rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1
a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len „C.s.p.“) a priznal žalobcovi nárok na
ich náhradu v rozsahu 100% proti neúspešnému žalovanému, s tým, že o výške náhrady trovy konania
rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Len proti zamietavému výroku tohto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd v napadnutej časti zmenil tak, že jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Navrhol priznať mu peňažné
odškodnenie v celej uplatnenej sume titulom majetkovej škody 88.759,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy
100.000,- Eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

5. Vyhovujúci výrok rozsudku nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol
právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

6.1. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, žalobca v odvolaní nesúhlasí so súdom prvej inštancie, že

nepodal voči rozhodnutiu o prepustení zo služobného pomeru opravný prostriedok, t.j., že sa účinne
nebránil všetkými dostupnými prostriedkami. Zdôraznil, že podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
o prepustení zo služobného pomeru colníka a rovnako podal aj správnu žalobu, ktorú však súd zamietol.
Uviedol, že zmeškal lehotu na podanie návrhu na obnovu konania nie z vlastnej viny, ale z dôvodu, že
jeho trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom až po uplynutí lehoty ustanovenej v § 234 zák.

č. 200/1998 Z. z.. Ak by trestné konanie nebolo poznačené závažnými prieťahmi zapríčinenými orgánmi
činnými v trestnom konaní, o čom rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva, vydanie oslobodzujúceho
rozsudku v 3 ročnej lehote by pre neho nepochybne predstavovalo dôvod pre obnovu konania. K jeho
prepusteniuzoslužobnéhopomerudošlozdôvodov,ktorésútotožnésuznesenímovzneseníobvinenia,
resp. s obžalobou. Rozhodnutie o jeho prepustení sa opiera jedine o uznesenie o vznesení obvinenia

a jemu z týchto dôvodov vznikla uplatňovaná majetková škoda. V ďalšom následne konkretizoval, čo
považuje za ušlý zisk. V jeho prípade niet pochýb o tom, že nebyť nezákonného trestného stíhania
a následného prepustenia zo služobného pomeru colníka, ušlý zisk by mu skutočne vznikol.

6.2. Žalobca v odvolaní ďalej polemizoval aj so spôsobom posúdenia otázky primeranosti výšky

odškodnenia nemajetkovej ujmy. Použitie voľnej úvahy nemôže byť ľubovôľou súdu, ale treba ho použiť
v kontexte s inými hmotnoprávnymi ustanoveniami, ktoré upravujú odškodnenie. Má za to, že priznaná
výška nemajetkovej ujmy nezodpovedá všeobecnej predstave spravodlivosti, nie je primeraná ujme,
ktorá mu vznikla intenzitou a dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej, ani
s poukazom na zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi

v znení neskorších predpisov. Uviedol, že výška minimálnej mzdy v roku 2008, kedy sa začalo jeho
trestné stíhanie, bola 269,- Eur, jej 50 násobok predstavuje 13.450 Eur (čo predstavuje 4,55 eur/deň).
V roku 2017, kedy sa jeho trestné stíhanie skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, bola
výška minimálnej mzdy 435,- Eur a 50 násobok tejto sumy je 21.750,- Eur (7,36 Eur/deň). Súd prvejinštancie nijako nevysvetlil, prečo práve suma 14.775,- Eur (5 Eur za 1deň trestného stíhania) a 2.250,-
Eur (50 Eur za deň trvania väzby) sú náhradou, ktorá dokáže efektívne zmierniť následky, ktoré mu
boli spôsobené nezákonným rozhodnutím žalovanej. Súd prvej inštancie nijako nevysvetľuje ani to, ako

dospel k výpočtu súm 5 Eur a 50,- Eur za trvanie trestného stíhania a väzby. Výška nemajetkovej ujmy
bola nesprávne určená aj po využití komparačnej metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom. V tejto
súvislosti podporne poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16C/118/2016-296
z 3.5.2022, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/106/2013-178 zo dňa 9.4.2014 a na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.1.2012. Prezentoval názor, že v jeho

prípade boli splnené výnimočné podmienky pre priznanie vyššej sumy za spôsobenú nemajetkovú
ujmu ako je priznávaná obetiam násilných trestných činov. Tie spočívajú v dĺžke trestného stíhania,
o ktorej rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva. Napokon argumentoval tiež, že ním uplatňovaný
nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Eur neporušuje princíp primeranosti k iným
odškodneniam, zohľadňuje osobitosť prípadu a nevytvára priestor na obohatenie sa.

7. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na procesné pochybenie súdu prvej inštancie
pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku, vytýkajúcimi nedostatky skutkových zistení na základe
vykonaných dôkazov a tiež nedostatky právneho posúdenia veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho
súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. V odvolaní žalobcom
formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi

odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento
ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto
spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom

vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte
konkrétnych okolností prípadu. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p.
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380
ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie,

ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť napadnutý výrok rozsudku ako vecne správny,
pretože bol vydaný v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach
z 2.6.2021 č.k. 11Co/77/2020-548. Do pozornosti v tejto súvislosti dal rozsudok Krajského súdu
v Košiciach z 26.1.2022 sp. zn. 9Co/165/2020, ktorým bolo o spoluobvinenom žalobcu rozhodnuté
obdobným spôsobom, ako v tejto veci.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§362C.s.p.)oprávnenouosobou(§§359až361C.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujeprípustné(§§
355až358C.s.p.),beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h)

C.s.p., s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods.
2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 29.11.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabuli a na webovej stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Podľa žalobcu sa totiž súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s niektorými jeho
argumentmi a vo vzťahu k niektorým nastoleným otázkam nie sú dôvody napadnutého rozsudku z

pohľadu odvolateľa dostatočne presvedčivé.

11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo vecivyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné

požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.

Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,

III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (z hľadiska

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak

zásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,rozsudokzroku2003).Zaprocesnú
vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR
v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a
právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a

argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého vykonaného
dôkazu. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,
ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Súd

prvej inštancie svoje interpretačné závery tiež priliehavo oprel o rozhodnutia vyšších súdnych autorít,
postupoval konzistentne s obdobnými prípadmi a aj s výškou odškodnenia priznávanou na základe iných
predpisov. Preto vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode podľa posúdenia odvolacieho
súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku považovať ani za arbitrárne, ani za úplne odchylnéod veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu
napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako jeho nespokojnosť so závermi prezentovanými v
odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma

strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p..

15. V odpovedi na žalobcom prednesenú otázku ne/preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je v tomto
prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok, ktorými

nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia otázky primeranosti výšky
relutárnej satisfakcie súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), vystavaného na premisách, že
primeraná výška náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím musí zohľadňovať rozsah odškodnenia
upravený inými právnymi predpismi slovenského právneho poriadku, a že bez odôvodnenia zvýšenej
závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia by nemala presahovať
náhradu za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov.

16. Odvolací súd sa s riešením tejto otázky súdom prvej inštancie stotožňuje, pričom na podporu jeho
správnosti dodáva: Nezákonné rozhodnutie, na podklade ktorého bolo proti žalobcovi vedené trestné
stíhanie, bolo vydané dňa 8.12.2008. Preto v súlade s § 27b zák. č. 514/2003 Z. z., je potrebné nárok
žalobcu posudzovať podľa zákonných ustanovení v znení účinnom do 31.12.2008. Podľa § 17 ods. 2

zákona 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, uhrádza sa aj nemajetková
ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Spôsob a rozsah náhrady škody v dobovom znení
zákona nebol bližšie zákonom špecifikovaný. Podľa dnes účinného znenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktoré sa do právnej úpravy prenieslo od 1.1.2009, výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím na

osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorej k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1.1.2013 bol zák. č. 514/2003 Z. z. doplnený o ustanovenie
§ 17 ods. 4, limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,

ktorým bol zákon č. 215/2006 o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení
neskorších predpisov (aktuálne zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Odvolací súd v
tomto kontexte považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď uvedené kritériá, či úprava obmedzujúca
výšku priznávanej náhrady boli do zákonnej úpravy vnesené až neskôr, nebráni to ich zohľadneniu,
keďže právna prax, ešte pred ich implementáciou do právnej úpravy brala uvedené kritéria do úvahy

pod vplyvom rozhodovacej činnosti ESĽP. Súd prvej inštancie mal v tejto súvislosti správne na zreteli
tiež, že podľa dá sa povedať medzičasom už ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
(por. napr. jeho rozhodnutia 6 MCdo 15/2012 a 6 Cdo 38/2019), pri určení výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy je potrebné “aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z. v zmysle ktorého v prípade trestným činom

(úmyselným násilným - pozn. odv. súdu) bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo
výške desaťnásobku minimálnej mzdy.

17. V kontexte odvolacej argumentácie žalobcu odvolací súd nevzhliadol napadnutý rozsudok
nesprávnym ani pokiaľ ide o primeranosť priznaného odškodnenia. Odvolací súd na tomto mieste
zdôrazňuje, že istú intenzitu dopadu na jednotné všeobecné právo osobnostné je potrebné prisudzovať
obdobným zásahom bez potreby preukázania, že k tomu aj došlo, keďže stav mysli prakticky dokázať
priamo ani nemožno. Len v prípade ak by žalobca tvrdil, že zásah uňho pôsobil na morálnu sféru

deštruktívnejšie než je obvyklé, je treba trvať na preukázaní takéhoto intenzívnejšieho dopadu.
Objektívne vzaté trestné stíhanie vždy negatívne ovplyvňuje osobný, pracovný i spoločenský život
obvineného, bez toho, aby táto skutočnosť musela byť konfrontovaná s dôkazmi. Žalobca v danom
prípade len tvrdil, že jeho ujma bola závažnejšia z dôvodu dĺžky jeho trestného a väzobného stíhania,
a preto náhrada nemajetkovej ujmy v sume 17.025,- Eur je pre neho neprimerane nízka. Žalobca

však nijak nevysvetlil, v čom sú následky jeho trestného stíhania závažnejšie, ako je ujma príbuzných
a blízkych osôb v dôsledku nenapraviteľnej straty života, či vážneho poškodenia zdravia iného jedinca
v dôsledku násilných alebo sexuálne motivovaných násilných trestných činov. Rovnako nepreukázal ani
to, v čom bola závažnejšia ako v prípade iného spoluobvineného v rovnakej trestnej veci, ktorému bolapriznaná nemajetková ujma 18.000,- Eur (JUDr. Ján Sedrovič – rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 26.1.2022 sp. zn. 9Co/165/2020). Neprimeraná dĺžka trvania trestného stíhania žalobcu, ktorou
žalobca odôvodňoval svoj nárok na vyššiu satisfakciu aká je poskytovaná obetiam násilných trestných

činov,bolažalobcovizohľadnenánielenprimeranýmfinančnýmzadosťučinenímpriznanýmrozhodnutím
Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva a slobody, ale navyše aj priznaním nároku na takú
nemajetkovú ujmu, ktorej rozsah je len mierne pod hranicou priemerného odškodného poskytovaného
práve už spomínaným obetiam násilných trestných činov v rokoch 2008 - 2017, kedy bol žalobca
nezákonne trestne stíhaný. Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že k dĺžke trestného stíhania

ako kritéria pre určenie výšky odškodnenia, nemožno pristupovať mechanicky, nakoľko v prípade
upadajúceho záujmu spoločenského prostredia o danú vec, dĺžka stíhania nemusí mať nevyhnutne za
následok narastajúci dopad na morálnu integritu dotknutej osoby (por. napr. tiež E., F. G. za škodu
při výkonu veřejné moci 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, 165s). Akiste v úvahách ohľadne výšky
odškodnenia nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu pokiaľ
ide o kritériá na ktoré je potrebné prihliadať podľa zákona (§17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.). Netreba

však zabúdať na to, že akokoľvek do hĺbky sa tieto parametre odkryjú, sami o sebe neposkytujú
objektívny obraz o primeranej výške odškodnenia, nakoľko jednak nie sú exaktne merateľné a
jednak medzi nimi a nemajetkovou ujmou nie je matematicky vyjadriteľná kvantitatívna súvislosť. Podľa
názoru odvolacieho súdu preto tieto kritériá, rovnako ako aj iné skutočnosti ovplyvňujúce závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy, v myšlienkovom procese pri stanovení primeranej výšky odškodnenia,

majú význam predovšetkým pri porovnaní s obvykle prisudzovanou výškou peňažných náhrad v
obdobných prípadoch, ktoré je v sudcovskej úvahe obvykle jediným transparentným a objektívne
preskúmateľným momentom. V právnej praxi sa tak ustálilo, že odškodnenie by sa nemalo bez zjavných
a podstatných skutkových odlišností konkrétneho prípadu zásadne odchyľovať od zadosťučinenia
priznaného v skutkovo obdobných prípadoch (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011 z

27.6.2012). Vzájomnou konzistentnosťou s už judikovanými vecami sa zároveň napĺňa tiež požiadavka
jednotného posudzovania porovnateľných prípadov, vyplývajúca z ústavne chránenej rovnosti pred
zákonom a právnej istoty, zahŕňajúca v sebe tiež potrebu náležitého odôvodnenia výraznejších odchýlok
od riešení v typovej judikatúre.

18. Z vyjadrenia žalovaného rezultuje, že okrem žalobcu bol v rovnakom konaní trestne stíhaný (aj
väzobne) a oslobodený aj spoluobvinený H. H. E., ktorý si tiež žalobou uplatnil nárok na náhradu
škody. Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.1.2022 pod sp. zn. 9Co/165/2020 vyplýva, že
mu bola právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 18.000,- Eur. Výška priznanej
relutárnej náhrady v danej veci 17.025,- Eur nepredstavuje výraznú odchýlku od tohto skutkovo takmer

totožného prípadu. Odvolací súd na tomto mieste považuje za žiaduce poznamenať, že ustálenie výšky
relutárnej satisfakcie je vecou sudcovskej úvahy, ktorá je objektom apelačného prieskumu len pokiaľ
ide o preskúmateľnosť, logickú udržateľnosť súdom zvolených kritérií a ekvivalentnosť s porovnateľnými
prípadmi. Záver o nesprávnosti určenej výšky odškodnenia preto nemôže spočívať len na odlišnej
predstave odvolacieho súdu o rozsahu náhrady, ale na komplexnom zdôvodnení vlastnej sudcovskej

úvahy odvolacieho súdu v tejto otázke. Na takýto postup však odvolací súd nevzhliadol podklad ani v
skutočnostiach, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, ani v argumentácii žalobcu, ktorá mala povahu
viac subjektívnych predstáv než objektívne uchopiteľných kritérií pre určenie primeraného a z pohľadu
praxe aj ekvivalentného odškodnenia.

19. K námietke žalobcu, že všeobecné súdy v obdobných prípadoch v minulosti priznali aj vyššie
odškodnenia nemajetkovej ujmy (poukazujúc pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
z 9.4.2014 sp. zn. 4Co/106/2013), odvolací súd uvádza, že vývoj rozhodovacej praxe smeruje k
znižovaniu predtým niekedy až prehnane nadhodnotených odškodnení, pričom tento trend, a to priamo
aj v prípadoch nezákonného trestného stíhania, vo svojich rozhodnutiach Najvyšší súd SR opakovane

potvrdzuje. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5 Eur za 1 deň trestného stíhania a za väzbu
vo výške 50 Eur za 1 deň väzby bola súdom prvej inštancie stanovená adekvátne na základe posúdenia
skutkových okolností danej veci zohľadňujúc najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku trestného
a aj väzobného stíhania žalobcu, následky tohto stíhania v jeho osobnej sfére, úrovne odškodnenia
jednotlivýcheurópskychštátov,akoajživotnejúrovnevSlovenskejrepublike(ktomuprimeraneporovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010, kde za adekvátne odškodnenie
v Českej republike, u ktorej je všeobecne známe, že životná úroveň je ešte vyššia ako na Slovensku, je
čiastka v rozmedzí 20 Eur až 60 Eur za jeden deň trvania väzby).Vychádzajúc aj z takto nastavených
hodnotových limitov odvolací súd považuje sumu odškodnenia 17.025,- Eur za adekvátny prostriedoknápravy vzniknutej ujmy, zodpovedajúcej všeobecným predstavám spravodlivosti v pomere k peňažnej
satisfakcii priznanej v obdobných prípadoch vychádzajúcich z porovnateľných skutkových okolností (na
ktoré v odvolacom konaní výstižne poukázala aj žalovaná) a hodnotovo rešpektuje výšku odškodnení,

ktoré podľa vnútroštátnej právnej úpravy patria za hierarchicky závažnejšie morálne zásahy - obetiam
násilným trestným činov.

20. Odvolací súd sa stotožňuje aj so spôsobom, akým súd prvej inštancie posúdil žalobu v časti
uplatňovanej majetkovej škody. V závere o neexistencii príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení

obvinenia a existenciou ušlého zisku súd prvej inštancie správne vyšiel zo zistenia, že rozhodnutie
riaditeľa Colného úradu Michalovce nebolo nikdy zrušené i keď bolo podrobené prieskumu v správnom
konaní. V tomto smere odvolací súd musí prisvedčiť odvolaniu žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil,
keď skonštatoval, že toto rozhodnutie nikdy nebolo podrobené prieskumu v správnom konaní, táto
skutková vada však nemá za následok vecnú nesprávnosť napadnutej časti zamietavého výroku
rozsudku ako takého, pretože rozhodným pre zamietnutie tejto časti nároku žalobcu bolo zistenie, že

rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce, ktoré je svojou povahou administratívnym rozhodnutím
vydaným v správnom konaní, nebolo nikdy zrušené. Vecná i procesná oddelenosť rozhodnutí vydaných
v trestnom konaní od rozhodnutí administratívnych sama o sebe vylučuje podľa názoru odvolacieho
súdu priamu kauzálnu previazanosť ich vzniku a trvania. Z hľadiska vecného treba mať na zreteli,
že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru pre konanie posúdené ako zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Najvyšší súd vo svojej ustálenej judikatúre k v tomto konaní
posudzovanému právnemu problému opakovane uvádza, že „... Trestné konanie pred orgánmi činnými
v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania,
zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej
zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie

- prepustenie zo služobného pomeru... Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov/
colníkov majú totiž zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného napr.
trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine resp. nevine žalobcu zo
spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný
oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy

alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu.“ (napr. rozhodnutia 1Sžo/113/2008 z
26. mája 2009, 1Sžo/385/2009 z 22. marca 2011, 4Sžo/10/2011 z 23. marca 2011). Ustálená súdna
prax dôsledne rozlišuje medzi stíhaním príslušníka Policajného zboru/ colníka za to isté konanie (za
ten istý skutok) v trestnom konaní a v personálnom konaní o prepustenie zo služobného pomeru.

Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že prípadné oslobodenie príslušníka Policajného zboru
v trestnom konaní a analogicky aj colníka ešte neznamená, že tento sa identickým konaním nedopustil
porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ktoré by zakladalo
dôvod na prepustenie zo služobného pomeru (nález sp. zn. IV.ÚS 296/2014). Pokiaľ teda nedošlo k
zrušeniu rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru, všeobecný súd nemá inú možnosť iba z neho

vychádzať, t.j. nemá možnosť v sporovom konaní preskúmavať jeho vecnú správnosť.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti napadnutého zamietavého výroku ako vecne správny a potvrdil ho aj v časti závislého
výroku o trovách konania i keď s nasledujúcimi výhradami:

22. Podľa čl. 16 ods. 3 C.s.p., v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť
rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.

23. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu

prezentovaný v zrušujúcom uznesení, keď priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, napriek tomu,
že predmetom konania nebolo len odškodnenie nemajetkovej ujmy, kde mal žalobca plný úspech vo
veci, ale aj náhrada majetkovej škody, v ktorej úspech nemal. Odvolací súd k tomu v zrušujúcom
uznesení zaujal jasné stanovisko v tom zmysle, že výška uplatňovanej majetkovej škody nie je závislá
od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, a preto výsledok sporu musí byť v súlade s ust. § 255

C.s.p. v rozhodnutí o trovách konania premietnutý. Ak strana sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko
samostatných nárokov, tak ako žalobca v predmetnej veci (majetková škoda a nemajetková ujma),
postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania
pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore týkajúci sa iba niektorého nárokuzaložiť právo na náhradu trov konania vo všetkých nárokoch. Súd má teda o nároku na náhradu trov
konania rozhodnúť viacerými samostatnými výrokmi, v závislosti od počtu samostatných nárokov. Súd
prvej inštancie napriek tomu opakovane rozhodol o oboch nárokoch na náhradu trov konania jedným

výrokom a nepremietol do neho výsledok konania o náhradu majetkovej škody, v ktorom časti žaloby
žalobca nebol úspešný. Vzhľadom na to, že žalovaná nepodala proti výroku o náhrade trov konania
odvolanie,odvolacísúdnemoholvzmyslečl.16ods.3C.s.p.tútočasťrozsudkupatričnezmeniť,pretože
by tým rozhodol nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila (žalobca).

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p.. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešnej žalovanej, ktorej však preukázateľne žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhejhlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)