Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/127/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114215564
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7114215564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D.
XXX/X, zast. JUDr. Miroslavom Sklenárom, advokát so sídlom Kováčska 40, Košice, IČO: 35 550 201,
proti žalovanému: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G., D. X, zast. Mgr. Lukášom Kysuckým, advokátom
so sídlom Žilina, V. Tvrdého 1, IČO: 53528531, o určenie vlastníckeho práva a vydanie hnuteľnej veci,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku 19C/182/2014-731 zo dňa 2.3.2022 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že
žalobca je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla továrenskej zn. Chevrolet YY07, 6,2 l, V8
s obchodným označením Corvette ZR1, identifikačné č. vozidla XXXXXXXXXXXXXXXXX, rok výroby
2010, farba čierna metalíza (I.), uložil žalovanému povinnosť toto motorové vozidlo žalobcovi vydať (II.)
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 100 % rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá po nadobudnutí právoplatnosti
rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne voči žalovanej H. I. domáhal určenia neplatnosti
právneho úkonu z dôvodu podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a určenia vlastníckeho práva k
motorovému vozidlu zn. Chevrolet YY07, 6,2 l, Corvette ZR1, VIN: XXXXXXXXXXXXXXXX, rok výroby
2010, farby čierna metalíza (ďalej tiež len „motorové vozidlo“) podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, následne po pripustení vstupu do konania E. F. na stranu žalovaného v 2. rade sa zmenenou
žalobou (ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením 19C/182/2014-135 z 23.4.2015) domáhal proti

žalovaným v 1. a 2. rade určenia, že je výlučným vlastníkom motorového vozidla a uloženia povinnosti
žalovanému v 2. rade vydať mu toto motorové vozidlo. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že predmetné
motorové vozidlo mu zo zahraničia priviezol J. K. K., ktorý mu pomáhal aj pri prihlasovaní vozidla do
evidencie na území SR, žalobca ho nadobudol kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 24.1.2013 a predložil
tiež osvedčenie o registrácii vozidla časť I. a II., odborný posudok o kontrole originality, potvrdenie o
uzavretí zmluvy o havarijnom poistení KASKO zo dňa 21.5.2013 a povinnom zmluvnom poistení zo
dňa 21.5.2013 s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. V rámci opisu skutkového deja žalobca

uviedol, že po smrti jeho bratranca L. D. (zomr. XX.XX.XXXX) ho kontaktovali K. C. a p. M., ktorí
požadovali od neho vrátenie pôžičky vo výške 160.000,- €, ktorá údajne K. C. bola poskytnutá jeho
bratrancovi L. D. a nebola vrátená, na ďalšom stretnutí mu tieto osoby predložili na nahliadnutie písomnú
zmluvu o pôžičke vo výške 160.000,- €, ktorá mala byť podpísaná jeho zosnulým bratrancom, pričomcelý rozhovor prebiehal pod nátlakom a hrozbou fyzického násilia voči nemu, žiadali od neho vrátiť
požičané peniaze späť a oznámili, že je možné to vyriešiť prevodom motorového vozidla a bytu na
L. X E. C., ktorých je vlastníkom. Dôvodil tým, že mal strach o svoje zdravie ako aj o zdravie svojho

otca, ktorý sa stretnutia zúčastnil, nechcel preto K. C. odporovať, ktorý následne bez jeho vedomia a
súhlasu neoprávnene prevzal motorové vozidlo zn. Chevrolet od N. O., ktorý mal vozidlo umiestnené
vo svojej garáži, nakoľko v tom čase po dovoze zo zahraničia vozidlo nemalo ŠPZ a prebiehalo
prihlasovaciekonanienapríslušnomdopravnominšpektoráte,ktoréboloprerušenédodobyodstránenia
nedostatkov (smerovky červenej farby, tachometer v míľach/h.). Originály dokumentov preukazujúcich

vlastnícke právo žalobcu boli súčasťou zložky prihlasovacieho konania, ktorá sa nachádzala v kufri
motorového vozidla a po jeho neoprávnenom prevzatí žalobcovi ostali iba originálne dokumenty o
uzatvorenompovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorového
vozidla a o havarijnom poistení. Následne K. C. a p. M. mu oznámili, že sa má dostaviť k notárovi,
aby uzavreli celú záležitosť s pôžičkou jeho bratranca, ich jednanie pred notárskym úradom opäť
prebiehalo prezentovaním ich možností s použitím fyzickej sily a keďže žalobca mal strach o svoj život

a zdravie svojich rodinných príslušníkov, podpísal pod nátlakom darovacie zmluvy, ktoré mu boli pred
notárom predložené na podpis, o darovaní bytu na L. X E. C. a motorového vozidla zn. Chevrolet I.
M. (obdarovanému), ktorého vôbec nepoznal a prvýkrát sa s ním stretol u notára P. P. K. pri podpise
darovacích zmlúv. Dňa 14.4.2014 žalobca podal trestné oznámenie a až pri predložení darovacích
zmlúv polícii si všimol, že predmetom darovania bolo aj motorové vozidlo, ktoré medzitým už bolo

prihlásené a malo štátne poznávacie značky, následne sa v inzercii objavil inzerát zo dňa 10.6.2014 o
predaji motorového vozidla za sumu 73.500,- €, preto podal návrh na nariadenie predbežné opatrenia
proti E. F. (evidovanému ako držiteľ motorového vozidla) a neodkladným opatrením nariadeným
uznesením 19C/182/2014-96 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach 11Co/219/2015-143
zo dňa 12.6.2015 súd E. F. (po pripustení jeho vstupu do konania v postavení žalovaného v 2. rade)

zakázal predávať, scudzovať a akýmkoľvek spôsobom právne nakladať s osobným motorovým vozidlom
zn. Chevrolet Corvette ZR1, YY07, 6,2L V8, VIN: XXXXXXXXXXXXXXXX, roku výroby 2010, až do
právoplatného skončenia konania vo veci samej vedeného pod sp. zn. 19C/182/2014. Žalobca mal za
to, že darovacia zmluva je neplatným právnym úkonom, v tomto prípade podľa jeho názoru absentuje
požiadavka skutočnej vôle, ktorá neexistovala, nevznikol preto ani právny úkon, takýto právny úkon

je potrebné považovať za zdanlivý. Rovnako tvrdil, že právny úkon neuskutočnil slobodne, ale pod
nátlakom, nakoľko bez donútenia by nemal dôvod previesť motorové vozidlo (a byt) na osobu, s ktorou
nebol v žiadnom vzťahu a ani ju nepoznal, a preto je darovacia zmluva absolútne neplatná a na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a
nemožno v takom prípade uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Ak je prvotná zmluva absolútne neplatná, v prípade ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších
nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho právo prvého kupujúceho
(cit. z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/2010). Poukázal tiež na skutočnosť,
že obdarovaného I. M. vyzval na vydanie motorového vozidla písomnou výzvou, v ktorej uviedol, že
právny úkon je absolútne neplatný, nakoľko jeho vôľa nebola pri vykonaní úkonu skutočná a slobodná,

čo má za následok, že obdarovaný sa nikdy nestal vlastníkom vozidla a má ho v neoprávnenej držbe.

3. Súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dokazovanie výsluchom strán, výsluchmi svedkov,
oboznámením listinných dôkazov ako aj obsahu vyšetrovacieho spisu sp. zn. KRP-100/1-VYS-KE-2014
a spor po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 489, § 588, § 123,

§ 126 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 31 ods. 4, § 724 a nasl. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 2 zák. č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti v platnom
znení. Na základe námietky žalovaného skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom spore
a v tej súvislosti otázku jeho vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, keďže vlastník má právo
na vydanie jemu patriacej veci. Za spornú súd považoval tiež existenciu dohody či splnomocnenia

medzi žalobcom a jeho neb. bratrancom L. D. týkajúceho sa obstarania kúpy a dovozu vozidla zo
zahraničia pre žalobcu. Vzhľadom na závery vyplývajúce zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v Košiciach č.k. 11Co/97/2019-452 zo dňa 10.2.2021, súd prvej inštancie opätovne preskúmal aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu v spore, doplnil dokazovanie a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel
k záveru, že žalobca je aktívne legitimovanou osobou v spore, keďže nadobudol sporné motorové

vozidlo do vlastníctva kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 26.6.2013 (v spise na č.l. 350), zaplatil zaň
kúpnu cenu a došlo k odovzdaniu vozidla, čo sú skutočnosti podstatné k nadobudnutiu vlastníckeho
práva v zmysle ust. § 133 ods. 1 a § 588 OZ a tieto mal vykonaným dokazovaním preukázané.
Zistil tiež, že motorové vozidlo pre žalobcu na základe splnomocnenia obstaral jeho bratranec L. D.,resp. ním poverená osoba na dovoz vozidla zo zahraničia. Rovnako odovzdanie a prevzatie vozidla
mal preukázané tým, že vozidlo bolo odovzdané osobe (osobám), ktorá zabezpečovala pre žalobcu
obstaranie vozidla, dovoz a prihlásenie vozidla, čo je zrejmé z toho, že inak by vozidlo nebolo preclené

na území Českej republiky a následne Slovenskej republiky. Už z podstaty pojmu „dovoz vozidla“ podľa
názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že v tomto je zahrnuté i odovzdanie a prevzatie motorového
vozidla. V prípade dohody o obstaraní dovozu vozidla zo zahraničia, už samotné odovzdanie osobe,
ktorá pre žalobcu obstaranie vozidla na základe splnomocnenia zabezpečovala, je potrebné považovať
za odovzdanie vozidla žalobcovi. Súd prvej inštancie dohodu medzi žalobcom a jeho bratrancom L.

D. o dovoze vozidla zo zahraničia považoval za (platnú) príkaznú zmluvu zahŕňajúcu kúpu vozidla,
zaplatenie kúpnej ceny, prevzatie vozidla, dovoz v prospech príkazcu, na jeho účet, keď úžitok bol
prevedený žalobcovi ako príkazcovi jeho prihlásením vo evidencie držiteľov motorových vozidiel. Keďže
nebola potrebná písomná forma kúpnej zmluvy, preto ani plnomocenstvo na kúpu či obstaranie veci
nemuselo byť písomné, ktoré podľa posúdenia súdu je platným právnym úkonom. Za podporné dôkazy
preukazujúce vlastnícke právo a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu súd považoval poistnú zmluvu,

osvedčenie o evidencii vozidla, potvrdenie o poskytnutí finančných prostriedkov, keďže zápisom nového
vlastníka do evidencie vozidiel bez ďalšieho nevzniká vlastnícke právo. Zdôraznil, že podľa právneho
poriadku nadobudnuté vozidlo je vlastník povinný osobne prihlásiť do 30 dní po jeho nadobudnutí
a zároveň je povinný preukázať spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva hodnovernými dokladmi, na
základe ktorých orgán policajného zboru zapíše do osvedčenia o evidencii vozidla vlastníka, ktoré má

evidenčný charakter. Aj keď kúpna zmluva datovaná dňom 26.6.2013, v ktorej je žalobca uvedený
ako kupujúci, nie je podpísaná zmluvnými stranami, pričom nebolo zistené, kto za žalobcu na základe
plnomocenstva kúpnu zmluvu podpisoval, nakoľko Dopravný inšpektorát v meste Frýdek - Místek
originálom kúpnej zmluvy vzhľadom na časový odstup už nedisponuje a strany sporu ďalšie dôkazy na
preukázanie tejto skutočnosti nenavrhovali, súd však samotnú existenciu písomnej zmluvy nepovažoval

za podstatnú a relevantnú vzhľadom na to, že kúpna zmluva nemusí mať obligatórne písomnú formu,
na platnosť kúpy hnuteľnej veci sa vyžaduje odovzdanie a prevzatie veci a zaplatenie kúpnej ceny.
Pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny, žalobca v konaní najskôr tvrdil, že peniaze na zaplatenie kúpnej
100.000,- USD vybral z účtu, následne predložil čestné prehlásenie P. N. B. na preukázanie skutočnosti,
že v čase kúpy disponoval s finančnými prostriedkami, ktoré mu poskytol v r. 2013 v hotovosti P. B. vo

výške 79.000 € na kúpu motorového vozidla zo zahraničia, súd rozpor v tvrdeniach žalobcu ohľadne tejto
skutkovej okolnosti (či peniaze vybral z účtu alebo mu boli poskytnuté N. B. v hotovosti) nepovažoval za
podstatný, nakoľko z dokazovania je možné vyvodiť, že kúpna cena zo strany žalobcu bola zaplatená.
K tvrdeniam svedkov K. C. a K. K., že videli motorové vozidlo v užívaní L. D., uviedol, že samotné
užívanie vozidla osobou odlišnou od vlastníka nepreukazuje vznik vlastníckeho práva. K protichodným

tvrdeniam žalobcu v jeho výpovediach v trestnom konaní poukázal na obsah zápisnice o výsluchu
svedka – poškodeného zo dňa 5.6.2014, kedy žalobca uviedol, že: „ ..o uvedený byt a vozidlo ma
pripravil podľa môjho názoru K. C.. Tieto veci boli moje“. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že
svedkovia vypočutí v trestnom konaní, neboli prítomní pri dohode medzi žalobcom a jeho bratrancom
ohľadom obstarania a dovozu vozidla zo zahraničia, ani pri odovzdávaní kúpnej ceny a neboli svedkami

samotnej kúpy. Uviedol, že v civilnom konaní súd hodnotí vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každýdôkazjednotlivoavšetkyvovzájomnejsúvislosti,starostlivoprihliadajúcnavšetko,čovyšlopočas
konania najavo. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov na podklade zisteného skutkového stavu súd
prvej inštancie dospel k záveru, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu je kúpa,
hoci i bez uzatvorenia písomnej zmluvy, ktorá je platným právnym úkonom a žalobca v konaní preukázal

naplneniezákonnýchpredpokladovprenadobudnutievlastníckehoprávavzmysleust.§133a§588OZ.
Darovaciu zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a I. M. súd prvej inštancie posúdil ako absolútne neplatnú
z dôvodu, že absentovala slobodná vôľa darcu bezodplatne previesť vlastníctvo, ako i slobodná vôľa
obdarovaného získať takéto vlastníctvo. Rovnako následné zmluvné prevody motorového vozidla z I. M.
na H. I. a na žalovaného, súd považoval za neplatné právne úkony z dôvodu, že nešlo o nadobudnutie

vlastníckeho práva od vlastníka. V prípade prevodu medzi I. M. a H. I. navyše nebol zrejmý titul
nadobudnutia vlastníckeho práva, nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny ani k odovzdaniu vozidla kupujúcej.
Vzhľadom na procesnú obranu žalovaného, súd posudzoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
žalovaného ako dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka. S odkazom na závery formulované
Veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v jeho uznesení sp. zn. 1VObdo

2/2020 zo dňa 27.4.2021 uviedol, že možnosti nadobudnutia veci od nevlastníka na základe dobrej
viery nadobúdateľa v právnom poriadku existujú, avšak na skutkové okolnosti prejednávanej veci sa ani
jeden zo zákonom upravených spôsobov nevzťahuje, v danom prípade nie je možné použiť korektív
dobrých mravov a neprichádza do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného ani vydržaním,keďže nie je naplnená zákonom požadovaná trojročná vydržacia doba. So zreteľom na závery aktuálnej
rozhodovacej praxe súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nemohol platne nadobudnúť vlastnícke
právo od nevlastníka, hoc by bol i dobromyseľný a z týchto dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať

sa zisťovaním a posúdením jeho dobromyseľnosti. Pre prípadné iné nazeranie odvolacieho súdu na
otázku dobromyseľnosti vyslovil názor, že žalovaný s ohľadom na všetky okolnosti nebol dobromyseľný
z dôvodu, že „úhrada sumy 49.000,- € bola vyplatená v hotovosti, čo je v rozpore so zákonom, keďže
nie je možná úhrada vyššej sumy ako 15.000,- € v hotovosti a taktiež kúpna cena vozidla bola nižšia“.
Žalobcom v tejto súvislosti namietané skutočnosti, že žalovaný mal preveriť na súdoch, či nie sú vedené

ohľadom motorového vozidla súdne konania, že žalovaný zaplatil 1.000,- € na účet I. M., ktorý nebol
predávajúcim alebo že si mal prešetriť pôvod vozidla, vyžiadať si od H. I. zmluvu, na základe ktorej
ona mala nadobudnúť vozidlo atď., súd nepovažoval pre posúdenie danej veci za relevantné. V prípade
určovacej žaloby mal preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva,
nakoľko bez určovacieho výroku príslušný orgán žalobcu nezapíše do evidencie ako vlastníka a tiež z
dôvodu právnej istoty považoval za potrebné určiť, že žalobca je vlastníkom veci, nielen jej držiteľom.

Súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy výsluchom notára P. K. ml. na okolnosť, či darovacia
zmluva bola prečítaná pred podpisom, nakoľko notár má povinnosť zachovávať mlčanlivosť ku všetkým
veciam, teda aj ku skutočnostiam týkajúcim sa uzatvorenia darovacej zmluvy, pričom vzhľadom na ust.
§ 39, § 47 ods. 1 písm. g) a h) zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)
mal za nesporné, že notár darovacie zmluvy prečítal. Vykonanie dalšieho dokazovania súd považoval za

nehospodárne aj vzhľadom k posúdeniu, že darovaciu zmluva bola uzatvorená neplatne. O náhrade trov
konania rozhodol podľa ust. § 262 v spojení s § 255 ods. l Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
tak, že žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu proti
žalovanému, pričom nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. O výške náhrady
trvo konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku

(§ 262 ods. 2 CSP).

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, nakoľko mal za to, že neboli splnené procesné podmienky,
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaný predovšetkým poukázal na dôvody uznesenia Krajského súdu v Košiciach

11Co/97/2019-452 zo dňa 10.2.2021, ktorým odvolací súd zrušil skôr vydané zamietavé rozhodnutie
súduprvejinštanciezodňa12.11.2018vspojenísdopĺňacímrozsudkomavecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym záverom súdu o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, ktorá podľa
názoru žalovaného na strane žalobcu nie je daná, nakoľko žalobca nikdy neprevzal motorové vozidlo,
ani s týmto nenakladal, ani zaň neuhradil kúpnu cenu. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že k

prevzatiu motorového vozidla zo strany žalobcu nedošlo, keďže motorové vozidlo bolo užívané výlučne
L. D. (jazdil s ním po celý čas), staral sa o neho a parkoval ho v garáži u O.. Citoval znenie ust. §
133 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého vlastnícke právo k hnuteľnej veci sa nadobúda prevzatím veci, čo v
rámci vykonaného dokazovania preukázané nebolo, pričom súd prvej inštancie k tomuto záveru dospel
výlučne na základe tvrdení žalobcu ako strany sporu, ktoré sa počas celého súdneho konania menili

a prispôsobovali, neboli konzistentné, čo vzbudzuje pochybnosti o ich pravdivosti. V žalobe žalobca
napr. tvrdil, že motorové vozidlo mu na zákazku priviezol J. K. K. (osoba, s ktorou nikdy neprišiel do
kontaktu) a následne toto svoje tvrdenie pozmenil a tvrdil, že požiadal svojho bratranca L. D., aby mu
motorové vozidlo zabezpečil zo zahraničia. V rámci celého konania žalobca tvrdil, že na zaplatenie
kúpnej ceny za motorové vozidlo vybral peniaze zo svojho účtu a mal ich dať L. D., následne v podaní

zo dňa 24.2.2022 doručil súdu čestné vyhlásenie P. N. B. o tom, že v čase kúpy sporného motorového
vozidla disponoval s finančnými prostriedkami, ktoré boli použité na kúpu a na pojednávaní konanom
dňa 2.3.2022 uviedol, že peniaze na kúpnu cenu nevyberal, ale použil peniaze poskytnuté mu v hotovosti
P. B.. Podľa názoru žalovaného z vykonaných dôkazov žiadnym spôsobom nevyplynulo, že žalobca
nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ale práve naopak vyplynulo, že k tomuto nikdy

nedošlo, čo bolo preukázané výpoveďami svedkov: C., K. K., L. K., ktorí všetci zhodne opísali, že so
žalobcom nikdy neprišli do styku a motorové vozidlo užíval len L. D., ktorý toto svoje motorové vozidlo
prevzal a parkoval v garáži u O.. Taktiež uviedli, že bolo „zvykom“ L. D., že „si písal svoje motorové
vozidlá na iné osoby“. Súd prvej inštancie za podporný dôkaz na preukázanie aktívnej vecnej legitimáciežalobcu považoval poistnú zmluvu, kedy práve tento dôkaz preukazuje skutočnosť, že motorové vozidlo
nikdy nevlastnil žalovaný (správne žalobca, pozn. odvolacieho súdu), keďže z poistnej zmluvy vyplýva,
že evidenčné číslo MV bolo C.. Vytkol súdu prvej inštancie, že konal v rozpore s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku a svojim postupom porušil zásadu rovnosti strán sporu v zmysle čl. 6 ods. 1 CSP,
pokiaľ napriek uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania prihliadal na oneskorene predložený dôkaz
- čestné vyhlásenie P. N. B., ktorý žalobca predložil v podaní zo dňa 24.2.2022. V súvislosti s otázkou
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, poukázal na výpovede žalobcu v trestnom konaní,
keď v zápisnici o trestnom oznámení zo dňa 14.4.2014 uviedol, že „de facto tieto veci nadobudol

môj bratranec L. D.“, ako aj na zápisnicu o trestnom oznámení - doplnenie z 2.5.2014 a zápisnicu
o výsluchu svedka - poškodeného z 5.6.2014, z ktorých jednoznačne vyplýva rozpornosť záveru súdu s
tvrdeniami žalobcu, pretože tento sám potvrdzuje, že išlo o veci bratranca L. D., a nie veci žalobcu. Súd
sa s touto skutočnosťou nijakým spôsobom nevysporiadal, ale iba formálne konštatuje časti výpovede
žalobcu. Poukázal tiež na Úradný záznam zo dňa 28.5.2014 v trestnej veci Krajského riaditeľstva
PZ sp. zn. KE-OKP3-862-003/2014 a výpoveď žalobcu dňa 27.5.2014, ktorý sám ako aj jeho otec

potvrdili skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo patrilo vlastníckym právom L. D. a žalobca bol tzv.
formálny vlastník, ktorý nemôže požívať ochranu v zmysle ust. § 126 OZ. V napadnutom rozsudku sa
súd nijakým spôsobom nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach a tvrdeniach žalobcu a rovnako tak
nereagoval ani na tú skutočnosť, že žalobca najskôr tvrdil, že finančné prostriedky vybral z účtu a na
poslednom pojednávaní predložil potvrdenie o tom, že tieto mal požičané od P. B.. Podľa žalovaného

ide o rozpor, ktorý má zásadný význam pri hodnotení dôveryhodnosti a pravdivosti tvrdení žalobcu,
ktorými preukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu sporu. Opomenutie zo strany súdu
zodpovedať zásadné otázky majúce vplyv na hmotnoprávne posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu,
podľa žalovaného znamená porušenie práva na spravodlivý proces. Postup súdu je voči nemu právne
„nekomfortný“ a v rozpore s princípom predvídateľnosti práva. Žalovaný mal za to, že v konaní bola

preukázaná jeho dobromyseľnosť, keď zakúpil predmet kúpy (motorové vozidlo), zaplatil zaň kúpnu
cenu, zaevidoval ho na príslušnom úrade a súčasne začal motorové vozidlo užívať. Tvrdenie súdu o
nepreukázaní dobromyseľnosti z dôvodu, že realizoval úhradu kúpnej ceny za motorové vozidlo vo
výške 49.000,- € v hotovosti, čím došlo k porušeniu zákona (č. 394/2012 Z.z.), možno v tomto smere
považovať za irelevantné, ktoré nemajú žiaden vzťah k posudzovaniu dobrej viery na strane žalovaného.

Posúdenie dobromyseľnosti žalovaného je treba hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska.
Pri hodnotení dobromyseľnosti sa musí brať do úvahy, či pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné s
ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, môže byť so zreteľom na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu vylúčená jeho dobromyseľnosť. V danom prípade vykonal všetky
úkony a možné zistenia vo vzťahu k predmetnému motorovému vozidlu, ktorými sa presvedčil, že

predávajúca je vlastníčkou motorového vozidla, a že toto nadobúda do svojho vlastníckeho práva.
Po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré jednoznačne bez
pochybnosti preukazujú, že kúpno-predajná zmluva zo dňa 26.6.2013 bola uzatvorená iba „formálne“,
to znamená bez skutočnej vôle zmluvných strán motorové vozidlo predať a kúpiť a žalobca nemal
skutočnú vôľu motorové vozidlo nadobudnúť kúpou do svojho vlastníctva, že vôľa zmluvných strán

(žalobcu) pri uzatvorení kúpnej zmluvy teda nebola daná, resp. nezodpovedala písomnému zmluvnému
prejavu a v skutočnosti smerovala k nadobudnutiu vlastníctva kúpou v prospech L. D.. Napadnutý
rozsudok považoval za arbitrárny, neopierajúci sa o zákon a založený na svojvôli súdu. V tejto súvislosti
a k otázke náležitostí a obsahu odôvodnenia súdnych rozhodnutí, poukázal na recentnú judikatúru
Ústavného súdu SR napr. rozhodnutia sp. zn. I.ÚS 243/07, I.ÚS 243/07, I.ÚS 155/07, I.ÚS 402/08,

ako aj na konštantnú judikatúru ESĽP, o.i. G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa
sťažnosti č. 30544/96, N. Q. proti R., rozsudok zo dňa 9.12.1994 týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91,
V.D.H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994 týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90. V zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR (I.ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, III.ÚS 95/06
zo dňa 15.3.2006, III.ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, III.ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, I.ÚS 114/08 zo

dňa 12.6.2008) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu. Ak však súd nereaguje na zásadnú, relevantnú
námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti (svojvoľnosti). Arbitrárnosť rozsudku je v danom prípade založená na skutočnosti, že súd sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s argumentáciou žalovaného a dôkazmi, ktoré
jednoznačne preukázali, že žalobca nikdy neprevzal motorové vozidlo, a to s výsluchmi svedkov C., K.
K., L. K., poistnou zmluvou (kde je uvedené ev. č. sporného motorového vozidla C.), keď nebohý L. D. bolprezývaný ako Laci, čo uvádzali svedkovia v rámci svojich výsluchov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žalovaný navrhol napadnutý rozsudok podľa ust. § 388 CSP zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v celom rozsahu rozporoval jeho skutkové tvrdenia
a právne závery a mal za to, že nie sú dané ním uplatnené odvolacie dôvody. Tvrdenia žalovaného
o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v spore, sú založené výlučne na vyjadreniach vyplývajúcich
z trestného konania. Žalovaný v konaní nikdy netvrdil, že žalobca neprevzal motorové vozidlo, že s
ním nenakladal a nezaplatil zaň kúpnu cenu. Uvedené skutočnosti, ktoré žalovaný uvádza v odvolacom

konaní, medzi stranami sporu neboli sporné a z dôvodu zákonnej koncentrácie konania podľa názoru
žalobcu žalovaný nie je oprávnený uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v
odvolacom konaní. Po zrušujúcom rozhodnutí nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
môžu byť uplatnené len v rozsahu zrušujúcich dôvodov uvedených odvolacím súdom. Pritom dôvody pre
zrušenie rozsudku zo dňa 8.10.2018 neboli dané na strane žalovaného, ale naopak boli dané z dôvodov
na strane žalobcu, ktorý do skončenia dokazovania preukázal svoju aktívnu legitimáciu a z vykonaného

dokazovania mal odvolací súd za to, že aktívna legitimácia žalobcu bola v konaní preukázaná. Odvolací
súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia (bod 25) poukázal na to, že žalovaný na pojednávaní
dňa 27.3.2018 nemal žiadne návrhy na dokazovanie a námietku o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu
založil výlučne na protichodných tvrdeniach vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu. V ďalšom konaní
bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Žalovaný navrhol za účelom

„preukázania vyhotovenia zmlúv, preukázania nadobudnutia predmetného motorového vozidla, jeho
prihlásenia na DI a okolnostiam za akých bolo toto prehliadané žalovaným, za účelom preukázania kto
zabezpečoval toto motorové vozidlo, pre aký subjekt sa akým spôsobom sa podieľal na tejto činnosti
žalobca, odkiaľ mal žalobca finančné prostriedky“, vyžiadať záznam od Dopravného inšpektorátu ČR o
evidencii motorového vozidla z roku 2013, na koho bolo evidované. Na pojednávaní dňa 24.9.2021 sa

žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu pridržal návrhov na vykonanie dokazovania, ktoré
už boli predložené v rámci doterajšieho konania a žiadal vypočuť žalobcu za účelom preukázania jeho
majetkových pomerov, že nemohol disponovať takou finančnou sumou (str. 3 zápisnice o pojednávaní
zo dňa 24.9.2021). V súvislosti s uplatnenými prostriedkami procesnej obrany žalovaného žalobca dal
odvolaciemusúdudopozornosti,žežalovanývkonanípredsúdomprvejinštancienielenženepreukázal

skutkové tvrdenia uvádzané v odvolaní o tom, že žalobca neprevzal motorové vozidlo do držby, že
s ním nenakladal a neuhradil kúpnu cenu, ale ani len neuviedol skutkové tvrdenia, ktorými by rozporoval
skutočnosť, že na strane žalobcu nebola vôľa nadobudnúť dotknuté motorové vozidlo, teda že vôľa
žalobcu nebola daná a ani vážna. Uvedené skutkové tvrdenia žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie nepredniesol a uvádza ich až v odvolacom konaní. Po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho

súdu žalovaný uviedol, že „žalobca nemohol disponovať takou finančnou sumou ako uvádza“, pritom
dispozícia s finančnými prostriedkami nie je synonymom zaplatenia kúpnej ceny. Uvedené tvrdenie
žalobca v celom rozsahu vyvrátil aj napriek tomu, že prípadná dispozícia s finančnými prostriedkami
nemá vplyv na titul nadobudnutia vlastníckeho práva vymedzený zákonom. Pokiaľ žalovaný navrhoval
výsluch svedka - notára za účelom preukázania vyhotovenia zmlúv, žalobca s výsluchom notára

nesúhlasil, pretože v konaní bolo preukázané, že už prvý právny úkon medzi žalobcom a pánom I.
M. je absolútne neplatným právnym úkonom najmä z dôvodu chýbajúcej vôle na strane I. M., nakoľko
navrhovaný dôkaz nemohol mať vplyv na výsledky konania a doposiaľ vykonané dokazovanie. Žalobca
poukázal na výpoveď J. K. K., ktorý potvrdil, že dovoz motorového vozidla mohol byť zabezpečovaný
pre tretiu osobu a že mu zosnulý L. D. mohol predložiť plnú moc na zastupovanie tretej osoby.

Z výsluchu svedka J. K. K. tiež vyplynulo, že spočiatku poprel zastupovanie žalobcu pri prihlásení
dotknutého motorového vozidla, ale následne po predložení listinného dôkazu nachádzajúceho sa v
súdnom spise potvrdil, že podpis na späťvzatí žiadosti o prihlásenie jednotlivo dovezeného motorového
vozidla, adresovanej príslušnému okresnému úradu, sa zhoduje s jeho podpisom a taktiež potvrdil,
že žalobcu mohol v konaní zastupovať. Svedok L. K. (otec J. K. K.) potvrdil, že nikdy nebol osobne

prítomný pri rokovaniach jeho syna so zosnulým L. D., ktorého žalobca poveril na jednanie vo veci
dovozu motorového vozidla. Na návrh žalovaného súd vyžiadal z Dopravného inšpektorátu z Českej
republiky záznam o tom, na koho bolo motorové vozidlo evidované – týmto dôkazom bolo v konaní
preukázané, že motorové vozidlo bolo evidované na žalobcu. Žalobca bol vypočutý a zdokladoval súdu,
odkiaľ mal finančné prostriedky na kúpu motorového vozidla, pričom žalovaný v doterajšom konaní

predložené doklady nespochybnil a ani neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany. Z výsluchu
svedka K. C., ktorého žalovaný zabezpečil na pojednávanie dňa 2.3.2022, nevyplynuli skutočnosti
tvrdené žalovaným (že žalobca nikdy nenadobudol vlastnícke právo k MV). Zo svedeckej výpovede
naopak vyplynulo, že svedok K. C. nehovoril v konaní pred súdom pravdu o údajne poskytnutej pôžičkezosnulému L. D., keď pôvodne tvrdil, že mal poskytnúť pôžičku v sume 160.000,- €, následne na
pojednávaní dňa 2.3.2022 tvrdil, že mala byť poskytnutá pôžička „len“ v sume 60.000,- €. Tvrdil tiež,
že na zmluve o pôžičke bol osvedčený podpis zosnulého L. D., pričom potvrdením z Notárskeho

centrálneho registra bolo preukázané, že L. D. v rozhodnom období neosvedčoval podpis na zmluve
o pôžičke. Žalovaný navrhoval výsluch svedka N. O., dodatočne však na výsluchu tohto svedka netrval.
KargumentáciižalovanéhovodvolacomkonaníodvolávajúcejsanaEVČspornéhomotorovéhovozidla:
C., žalobca poukázal na to, že v rozhodnom čase motorové vozidlo nebolo prihlásené na používanie
na cestných komunikáciách, nakoľko nespĺňalo európske normy (červené smerovky, kilometrovník

v míľach), teda v čase držby vozidla žalobcom nemalo pridelené EVČ. Z listinných dokumentov
predložených žalobcom bez pochybností vyplýva, že dotknuté motorové vozidlo bolo dovezené pre
žalobcu, že J. K. K. ho zastupoval pred príslušným dopravným inšpektorátom na základe udelenej
plnej moci, že žalobca disponoval prepravnými značkami (tieto predložil na ohliadku súdu), pričom
predložené EVČ sa zhodovali s EVČ, ktoré opísal svedok J. K. K., že žalobca disponoval kľúčom
od motorového vozidla, ktorý z obavy o svoj život a svojich rodinných príslušníkov odovzdal K. C.

a z rovnakej obavy uzatvoril darovaciu zmluvu s I. M.. Žalobca mal za to, že ním predložené dôkazy
potvrdzujú, že disponoval s predmetným motorovým vozidlom a stal sa jeho vlastníkom. Pokiaľ žalovaný
v odvolaní opätovne poukazuje na listinné dokumenty, ktoré sú obsahom vyšetrovacieho spisu, žalobca
uviedol, že výpovede jednotlivých „svedkov“ v trestnom konaní rozporoval, ktoré boli značne ovplyvnené
tvrdeniami K. C. o údajne poskytnutej pôžičke a tieto sa v konaní pred súdom prvej inštancie preukázali

ako nepravdivé. Žalobcovi nie je zrejmé kto, kedy a za akých okolností spísal úradný záznam, na
ktorý poukazuje žalovaný. Poukázal na svoje vyjadrenie k predmetnému záznamu, kde uviedol, že
skutočnosti v ňom spísané nikdy netvrdil. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v žiadnom prípade nie je arbitrárne ani v rozpore s princípom predvídateľnosti práva. K tvrdenej
dobromyseľnosti žalovaného sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku uvedenými v bode 83.

odôvodnenia a názorom súdu prvej inštancie, že nie je možné použiť korektív dobrých mravov na
prejednávanú vec (čo od počiatku súdneho konania tvrdí aj žalobca) s poukazom na uznesenie Veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.4.2021 a že
žalovaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu pri kúpe motorového vozidla nebol dobromyseľný.
Podľa žalobcu súd prvej inštancie po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodol vo veci

zákonne, právne konformne a v súlade s princípom predvídateľnosti práva, a preto žalobca navrhol
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
niejedôvodné,procesnépodmienkykonaniasúsplnenéanapadnutýrozsudokjevecnesprávny,apreto

ho podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 13.9.2023 o 10:10 hod. na Krajskom súde
v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v intenciách
uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a dospel
k záveru, že tieto odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané, odvolanie žalovanéhonie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je vecne správny. Odvolací súd nezistil, že by skutkové
zisteniasúduprvejinštancienezodpovedalivykonanýmdôkazomalebo,abysúdprisvojomrozhodovaní
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán alebo

chybne hodnotil vykonané dôkazy alebo spor posúdil podľa nesprávnej právnej normy, nesprávnym
spôsobom právnu normu interpretoval, príp. ju inak nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav
a vyvodil zo zisteného skutkového stavu nezodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu
prejednávanej veci a spor po skutkovej ako aj po právnej stránke posúdil správnym a zákonným

spôsobom, pri správnej interpretácii a aplikácii ustanovení § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 489, § 588, § 123, §
126 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 31 ods. 4, § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka,
v intenciách ktorých správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy postupom podľa ust. § 191 a nasl.
CSP a v súlade so zásadami ustálenými v právnej praxi a vyvodil správny záver o dôvodnosti podanej
žaloby o určenie vlastníckeho práva a o uloženie povinnosti žalovanému vydať žalobcovi neoprávnene
zadržiavané motorové vozidlo, ktoré je predmetom sporu. Je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej

inštancie, že žalobca preukázal zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva uzavretím
kúpnej zmluvy k motorovému vozidlu v súlade so zákonom, obstarané prostredníctvom tretej osoby
dovozom zo zahraničia (§ 724 a nasl. OZ), že následné prevody vlastníckeho práva v poslednom rade na
žalovaného neboli uskutočnené platnými právnymi úkonmi, a teda ani žalovaný vlastnícke právo k nemu
(od nevlastníka) nenadobudol platným spôsobom.

10. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení č.k. 11Co/97/2019 zo dňa 10.2.2021 vyslovil názor, že
v prvoinštančnom konaní zistené skutočnosti neodôvodňujú záver, že kúpno-predajná zmluva zo dňa
26.6.2013 (č.l. 350), predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo zn. Chevrolet Corvette - ZR1,
bola uzatvorená iba „formálne“, to znamená bez skutočnej vôle zmluvných strán motorové vozidlo

predať a kúpiť a že žalobca nemal skutočnú vôľu motorové vozidlo nadobudnúť kúpou do svojho
vlastníctva, teda že vôľa zmluvných strán (žalobcu) pri uzatvorení kúpnej zmluvy nebola daná, resp.
nezodpovedala písomnému zmluvnému prejavu a v skutočnosti smerovala k nadobudnutiu vlastníctva
kúpou v prospech L. D. (k uvedenému porov. napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS
28/1996). V zmysle pokynov odvolacieho súdu z týchto podstatných skutkových okolností a právneho

názoru bol súd prvej inštancie povinný v ďalšom konaní vychádzať a aj následne zistené skutkové
okolnosti správne podradiť pod príslušné hmotnoprávne ustanovenia s tým, že pokiaľ žalovaný v rámci
svojej obrany v spore spochybňoval vlastnícke právo žalobcu, dôkazné bremeno o preukázaní týchto
skutočností zaťažovalo v spore jeho. Odvolací súd nevidí dôvod pre zmenu vysloveného právneho
názoru aj v kontexte pokynov pre ďalší postup v konaní, ktorými bol súd prvej inštancie v zmysle ust.

§ 391 ods. 2 CSP viazaný a dôsledne sa nimi aj spravoval, pokiaľ v ďalšom konaní vytvoril stranám
sporu priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu
k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov, zaoberal sa i posúdením dobromyseľnosti
žalovaného pri nadobudnutí sporného motorového vozidla s prihliadnutím na všeobecnú zásadu „nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má

sám), doplnil dokazovanie a vykonal stranami navrhnuté dôkazy, ktoré mali pre rozhodnutie význam,
všetky vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a s poukazom i na
zásadné rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.4.2021
dospel k záveru, že žalovaný nemohol motorové vozidlo platne nadobudnúť od nevlastníka (H. I.),
v posudzovanom prípade právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom

na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje, a preto žalovaný nemá na užívanie motorového vozidla
(vlastnícky patriaceho žalobcovi) žiadny (platný) právny titul. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom
súdu prvej inštancie v prejednávanej veci stotožňuje a nevidí dôvod na zmenu žalobe vyhovujúceho
rozhodnutia na podklade výsledkov doplneného dokazovania v ďalšom konaní a ani v konfrontácii
s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorú odvolací súd považuje za nedôvodnú, nepodloženú

zisteným skutkovým stavom a právne neopodstatnenú.

11. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania aj procesnú obranu žalovaného
správne vyhodnotil ako nedôvodnú a v skutkových okolnostiach vyvodil správny záver, že žalovaný
neuniesol v danom spore dôkazné bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam.

12. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza námietky a argumenty, s ktorými sa správnym, zákonným
a aj presvedčivým spôsobom vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových alebo právnychzáverov súdu prvej inštancie ani dôvodov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené a neodôvodňujú prijať rozhodnutie v tomto spore vyznievajúce v jeho prospech.

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku aj v kontexte odvolacích námietok
žalovaného odvolací súd uvádza, že zmluvné nadobudnutie vlastníckeho práva zákon vyžaduje
uzavretie platnej zmluvy o jeho prevode. V posudzovanej veci ak darovacia zmluva uzatvorená medzi
žalobcom (ako vlastníkom motorového vozidla) a I. M. (ako obdarovaným) je absolútne neplatná, nestal
sa nadobúdateľ (I. M.) vlastníkom veci a ani v prípade ďalšieho prevodu motorového vozidla nesvedčí

v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva
prvého nadobúdateľa. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému
prevodu vlastníckeho práva k hnuteľnej alebo k nehnuteľnej veci, a teda nemožno uvažovať o ochrane
vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (z nálezu Ústavného súdu SR sp.

zn. I.ÚS 50/2010).

14. Najvyšší súd SR (Veľký senát) v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27.4.2021 s akcentom na
právnu zásadu „nemo plus ad alium transferre potest quam ipse habet“ formuloval záver, podľa ktorého
„dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od nevlastníka, má vplyv na

nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje“.

15. Nie sú dôvodné námietky žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie k záveru o aktívnej legitimácii
žalobcu dospel výlučne na základe tvrdení žalobcu, pričom v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal
s rozpormi v jeho výpovediach a opomenul zodpovedať zásadné otázky majúce vplyv na posúdenie
opodstatnenosti uplatneného nároku, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces. Odvolací súd
v súvislosti s touto námietkou konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie veľmi podrobne, úplne

a presvedčivo odôvodnil, vyčerpávajúco sa venoval všetkým kľúčovým aspektom sporu, v rozhodnutí
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi tvrdeniami a relevantnými argumentmi sporových strán,
pričom zrozumiteľne vysvetlil tiež dôvody, pre ktoré prijal či odmietol vziať do úvahy argumenty strán (i
žalovaného) a nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. Preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie
spĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a odvolací súd sa v súlade s ust. § 387

ods. 2 CSP stotožňuje so správnymi skutkovými i právnymi závermi, na ktorých je rozhodnutie založené,
ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

16. Samotná skutočnosť, že žalovaný s hodnotením dôkazov v danom spore a skutkovými a právnymi
závermi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,

nezakladá procesnú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a neznamená ani
porušenie práva na spravodlivé konanie. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do práva na spravodlivý
proces nepatrí ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (IV.ÚS/252/04, I.ÚS 50/04, II.ÚS/251/03).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (k tomu pozri napr. IV.ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto
požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledkusúdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci [napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994].

18. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo veci
samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (§ 262
ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).