Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113226506
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4113226506.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. Advokátska kancelária
TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1.
O. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX a 2. Z. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. Ot H. Am Z. XX,
Nemecká spolková republika, o zaplatenie sumy 2.288,65 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. marca 2018 č. k. 17C/212/2014-116 v spojení s
opravným uznesením zo dňa 22. augusta 2019 č. k. 17C/212/2014-182 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanému v 1.
rade a žalovanej v 2. rade sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. b), § 54 ods. 1, 2, § 879j Občianskeho zákonníka a § 2 ods.
1, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská
sporiteľňa a. s. uzavrela so žalovanými dňa 30. 07. 2003 zmluvu o splátkovom úvere, na základe

ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade finančné prostriedky vo výške
150.000,- Sk v prepočte 4.979,08 eura spolu so 9,30% úrokom, ktorý mali žalovaní splácať mesačne
k 20. dňu v mesiaci vo výške 1.970,00 Sk (65,39 eura), počnúc prvou splátkou splatnou dňa 20. 08.
2003 a s konečnou splatnosťou úveru 20. 07. 2013. Prípisom zo dňa 27. 12. 2011 právny predchodca
žalobcu oznámil žalovaným, že postúpil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa
15. 12. 2011 pohľadávku vo výške 5.388,13 eura s príslušenstvom na spoločnosť EOS KSI Slovensko,
s. r. o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803. Z písomného oznámenia zo dňa 23. 01.

2012 bolo zistené, že žalobca vyzval žalovaných k úhrade a zároveň predmetným prípisom oznámil
aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pričom úver vyhlásil za splatný ku dňu 23. 01. 2012. Súd
na základe vykonaného dokazovania, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise mal za preukázané, že žaloba podaná žalobcom nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že predmetom sporu je zaplatenie sumy vo výške 2.888,65 eura, ktorú si
žalobca uplatňuje z titulu, že predmetná pohľadávka mu bola postúpená na základe zmluvy o postúpení
uzavretej medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou, a. s., so sídlom Bratislava a žalobcom, a to dňa

15. 12. 2011. Právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými dňa 30. 07. 2003 zmluvu o splátkovom
úvere, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade finančné
prostriedky vo výške 150.000,- Sk, v prepočte 4.979,08 eura spolu s 9,30% úrokom, ktorý mali žalovaní
splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci vo výške 1.970,00 Sk (65,39 eura), počnúc prvou splátkousplatnou dňa 20. 08. 2003 a s konečnou splatnosťou úveru 20. 07. 2013. Právny predchodca žalobcu
žalovaným v 1. a v 2. rade listom zo dňa 27. 11. 2011 oznámil postúpenie pohľadávky podľa § 526
Občianskeho zákonníka. Z listinného dokladu nachádzajúceho sa v spise na č. l. 14 bolo zistené,

že právny predchodca žalobcu nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, ale k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru došlo ku dňu 23. 01. 2012 až zo strany žalobcu, pričom oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru bolo spojené spolu s výzvou k úhrade žalovanej sumy. Právny zástupca
žalobcu až do vyhlásenia dokazovania za skončené nepredložil súdu listinné dôkazy preukazujúce jeho
aktívnu legitimáciu. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého

vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo
si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia
tvrdenéhoprávanastranežalobcu)alebopasívnej(existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného)
je imanentnou súčasťou súdneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 06.
2010 sp. zn. 2Cdo205/2009). Z obsahu spisu nevyplýva, že postupca ukončil záväzkovo - právny vzťah
uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane druhej, ani že by bola z jeho

strany vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, vypovedaná zmluva alebo, že by došlo k odstúpeniu od
zmluvy. Žalobca nepredložil súdu doklady, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy - preukázali.
K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo až zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru ku dňu 23. 01. 2012 (č. l. 14). Z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. (Zákon
o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá

nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila zmluvou zo dňa 15. 12. 2011
predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Údernícka 5, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. Keďže ku dňu
postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti),
Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho

v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 15. 12. 2011 je preto neplatným právnym
úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Súd
poukázal na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo
vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno
podradiť pod pojem spravovanie úveru, a vzhľadom na to, žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. Na základe tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna
legitimácia žalobcu na uplatnenie si danej pohľadávky pred súdom, čiže z neplatného postúpenia
pohľadávky nesvedčí mu právo, ktorého sa domáha v žalobe, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku tohto rozsudku a žalobu pre nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu zamietol. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, a nakoľko žalovaný síce bol v

konaní úspešný a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ale pretože mu žiadne
trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, odôvodniac ho
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal

na ustanovenie § 92 ods. 8 a § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovabod18.16všeobecnýchobchodnýchpodmienokauviedol,ženakoľkoustanovenie
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od
ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods.
8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli

otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Vo všeobecných obchodných podmienkach,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia
pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom na
uvedené možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Uviedol, že ustanovenie
bodu 18.16 všeobecných obchodných podmienok nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže

samotný Zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od
ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Žalobca nevidí dôvod, pre ktorý by malo predmetné ustanovenie spôsobovať
hrubý nepomer, keď v podstate vyplýva zo zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol
tiež, že uvedené ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je teda možné aplikovať aj na

ešte nezosplatnené pohľadávky. Zdôraznil, že pokiaľ aj súd mal za to, že postúpiť možno len splatnú
pohľadávku, nevysporiadal sa s týmto záverom dôsledne. K postúpeniu pohľadávky totiž došlo 15. 12.
2011, pričom žalobca si v podanej žalobe uplatnil splátky splatné od 20. 09. 2010. Ak je podľa názoru
súdu možné postúpiť len splatné splátky (s čím žalobca nesúhlasí), súd sa nijako nevysporiadal sosplátkami splatnými od 20. 09. 2010 do 20. 11. 2011, ktoré v čase postúpenia pohľadávky boli splatné
a neuhradené. Podľa názoru žalobcu z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať

tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka
postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v
omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku,
s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor
je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom

zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by
formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť
predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia
je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť
peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že
zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé,

že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame.
Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť
posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda
prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť
záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky

postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu
§ 92 ods. 7 (teraz ods. 8) ZoB v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod
slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého
úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť

vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Uviedol, že v konaní
predložil aj výzvu zo dňa 25. 11. 2008, ktorá bola zaslaná dlžníkovi pred postúpením pohľadávky,
a ktorou bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Pokiaľ ide o preukázanie jej doručenia, k
tomu uviedol, že žalovaný v konaní nespochybnil doručenie výzvy. Podľa ustanovenia § 151 ods.
1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany
žalovaného neboli nijakým spôsobom spochybnené, považovať za nesporné. Žalobca zastáva názor,
že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia

ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť
pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosťprávnehoúkonupostúpeniapohľadávky.PoukázalnarozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovezo
dňa02.05.2017sp.zn.19Co/2/2016.Poukázaltiežnaskutočnosť,žeoznámeniepostupcužalovanému

o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému,
ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp.
zn. 4 Obo 210/01. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu

preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. aby ho v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

3. Podaním doručeným súdu dňa 05. 12. 2019 žalovaná v 2. rade súdu oznámila, že žiada, aby jej

boli umožnené splátky. Aj keď toto podanie označila ako odvolanie, neuviedla v ňom, ani proti akému
rozhodnutiu smeruje, pričom ho podala viac ako rok po tom, ako jej bol doručený napadnutý rozsudok,
preto odvolací súd toto jej podanie vyhodnotil ako žiadosť o splátky a neposúdil ho ako odvolanie. Po
doručení tohto podania žalobcovi, ten uviedol, že s úhradou žalovanej sumy v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 100 eur súhlasí.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejnýmvyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 2.288,65 eura s úrokom z omeškania
74,75 eura a ročným úrokom z omeškania 9% zo sumy 2.288,65 eura od 12. 02. 2012 do zaplatenia.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými dňa 30. 07.
2003 zmluvu, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a. s. poskytla žalovaným v 1. a v 2. rade
finančné prostriedky. Žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej

legitimáciežalobcu.Vdôsledkuodvolaniažalobcujetentorozsudokpredmetompreskúmaniaodvolacím
súdom.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti

odvolacieho súdu.

9. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil
a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu je rozhodnutie

správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

10. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,

odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu
a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj

špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania
úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho

úkonu postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že
právny predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď takúto výzvu v konaní vôbec
nepredložil. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí
byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcu,keďmalzato,žetátovpredmetnomkonaníniejedaná,keď žalobca

nepredložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.
Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre
platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca
sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti bezpredmetná. Na tomto závere nič

nemení ani iná úprava vzťahov medzi bankou a klientom upravená ohľadne postúpenia pohľadávky vo
všeobecných obchodných podmienkach, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu a takéto ustanovenie by
bolovneprospechspotrebiteľaaokremtohoneboloaniindividuálnedohodnuté.Bod18.16všeobecných
obchodných podmienok je v rozpore so Zákonom o bankách.11. Právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovaným len po
tom, ak boli žalovaní, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s

plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaných. V prípade,
že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo
potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by
bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky
v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na

ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

12. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona
o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru
dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do

určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie
subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia
zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je

bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva
banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil
a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením

svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež
prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný
čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi

aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu

plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,

bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

13. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, avšak keďže im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
rozhodol, že žalovaným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle

ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v
takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé,
že žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov

odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).