Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/80/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114210817
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4114210817.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: JOZU-STAV, s.r.o., so sídlom
Vráble, Prédium 56, IČO: 50 020 081, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Špitálska 4,6 a
8, zastúpenému Martin Pavle s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pribinova 4, o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 25. októbra 2018 č. k. 18C/62/2014-586, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov

konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a druhou výrokovou vetou
konanie v časti o zaplatenie sumy 99,58 eura zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V úvode rozhodnutie uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 936458,61 eura istiny s príslušenstvom z dôvodu, že
dňa 06. 04. 2008 vykonal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra (ďalej len „Úrad“) kontrolu zameranú

na dodržiavanie zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní u žiadateľa.
Kontrolou bolo konštatované nelegálne zamestnávanie v zmysle ust.§ 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005
Z. z. vo vzťahu k pánovi Q. P. a to nedodržanie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni pri
nástupe do práce, pričom v čase kontroly bola uvedená povinnosť splnená. Žalobca žiadal zaplatenie
skutočnej škody vo výške 99,58 eura, zaplatenie ušlého zisku za 5 rokov vo výške 755037,77 eura,
zaplatenie trov konania vo výške 331,94 eura a nemajetkovej ujmy.

2. Právne vec oprel o ust. § 3 ods.1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17,
§ 18 ods. 1 a 3 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci; § 23 ods. 1 písm. i) zák. č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení platnom v
čase rozhodnutia Úradu. Dôvodil, že na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím musia byť splnené podmienky: a) protiprávnosť rozhodnutia, b) právoplatnosť rozhodnutia,
c) vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov, d) zrušenie (čiastočné alebo úplné) nezákonného
rozhodnutia. Protiprávnosť rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, nie je možné a ani účelné

zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Protiprávnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania
nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov
oprávnený zrušiť protiprávne rozhodnutie pre jeho protiprávnosť. Podmienkou priznania nároku je teda
to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Zvýraznil, že v súlade s príslušnýmiustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. bolo potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom a ak tento
orgán neuspokojil nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti, mohol sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. V
predmetnom prípade zistil, že táto podmienka predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne
bolasplnená.Predovšetkýmsazaoberalsnámietkoupremlčaniavznesenoužalovaným.Zobsahuspisu
zistil, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní bola podaná
u žalovaného 09. 11. 2012, preto nepovažoval nárok žalobcu za premlčaný, nakoľko dňa 16. 04. 2012

rozhodnutímč.s.2012/28128,č.z.2012/048028bolozastavenékonanievoveciuloženiapokuty,žaloba
bola podaná dňa 08. 04. 2014. Ďalej argumentoval, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, okrem iného, nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia
bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti
zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Z postupu
správnych orgánov nezistil, že by v správnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle

§ 9 ods. 1 zákona, nakoľko nezistil, že by tieto správne orgány porušili svoju povinnosť urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote alebo, že by tieto orgány boli nečinné a tým
spôsobovali zbytočné prieťahy v konaní. Poukázal na ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom. V danom prípade boli napadnuté rozhodnutia zrušené pre nedostatočné zistenie
skutkového stavu s tým, že v ďalšom konaní sa mali správne orgány vysporiadať s vytýkanými
nedostatkami a opätovne rozhodnúť o merite veci. Poukázal predovšetkým na rozhodnutie zo dňa
16. 04. 2012, č. s. 2012/28128, č. z. 2012/048028, ktorým bolo zastavené konanie vo veci uloženia
pokuty. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že dňom 20.

07. 2011 vstúpila do platnosti novelizácia zák. č. 82/2005 Z. z., ktorou sa menilo plnenie oznamovacej
povinnosti zamestnávateľom voči Sociálnej poisťovni a konanie bolo zastavené, nakoľko odpadol dôvod
konania začatého na podnet správneho orgánu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v danej
veci neexistuje také nezákonné rozhodnutie, ako to má na mysli ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. Tiež argumentoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, ktorú si

uplatnil. V časti 99,58 eura bolo konanie zastavené podľa ust. § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu, že došlo k vráteniu zaplatenej
sumy na účet žalobcu. K nároku žalobcu na zaplatenie ušlého zisku za 5 rokov vo výške 755037,77
eura uviedol, že právny predchodca žalobcu sa v období rokov 2005-2012 zúčastňoval ako uchádzač
verejných obstarávaní, pričom žalobca tvrdil, že keby nebolo nezákonného rozhodnutia, tak by bol vo

verejných obstarávaniach úspešný. Dôvodil, že žalobca nepreukázal pravdepodobný úspech právneho
predchodcu žalobcu vo verejných obstarávaniach. Výšku uplatneného ušlého zisku nepovažoval za
podloženú dôkazom založeným na reálnom základe. Žalobca nepreukázal, že by pri predpokladom
chode vecí dosiahol ním tvrdený zisk a nepreukázal jeho tvrdenie, že tým, že sa nemohol zúčastňovať
na verejnom obstarávaní, sa stal nedôveryhodným aj pre iné podnikateľské subjekty, ktoré s ním odmietli

spolupracovať,žedošlokpoškodeniudobrejpovesti,čomalopreneholikvidačnénásledky.Zdôraznil,že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k existencii takejto škody, ktorú označil ako hypotetickú
a nereálnu. K žalobcom uplatňovanému nároku na náhradu trov konania v súvislosti s konaním, ktoré
prebiehalo pred správnymi orgánmi, zastal stanovisko, že žalobca nepreukázal skutočnú škodu, ktorá
mumalavzniknúťaktorámalapredstavovaťtrovykonania,ktoréprávnemupredchodcovižalobcuvznikli

a trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred správnymi orgánmi. V konaní
bolo preukázané, že podania v správnom konaní boli vykonávané žalobcom bez právneho zástupcu. S
poukazom na ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. mal za to, že náhrada zahŕňa iba trovy právneho
zastúpenia a nie poskytovanie akýchkoľvek právnych služieb s danou vecou. Dodal, že žalobca tiež
nepreukázal nárok na zaplatenie súdneho poplatku, keď v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. by

predmetom nároku mali byť len účelne vynaložené trovy konania. K ďalšiemu žalobcom uplatnenému
nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch argumentoval, že neboli splnené podmienky
na priznanie predmetného nároku, nakoľko žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup správneho
orgánu a taktiež nepreukázal uplatnenú výšku. Dôvodil, že podľa § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003
Z. z. nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu k porušeniu práva, ale predpokladá

objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenúnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom. Dodal,ževkonanínebolo
preukázané, že by žalobca nemohol vykonávať stavebnú činnosť, pričom z daňových priznaní žalobcu
bolo zrejmé, že v období rokov 2005-2012 sa právnemu predchodcovi žalobcu hospodársky darilo,dosahoval zisk, zhotovil stavby a teda v stavebnej činnosti pokračoval bez akéhokoľvek obmedzenia.
Uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu všetkých hmotnoprávnych
predpokladov zakladajúcich zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zák. 514/2003 Z. z. Na základe

uvedených skutkových okolností a ich právneho vyhodnotenia žalobu žalobcu zamietol.

3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1
CSP a dôvodil, že aj keď žalovaný zavinil čiastočné zastavenie konania priznal žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100%, pretože vzhľadom k výške žalovanej sumy 936458,61 eura a sumy 99,58

eura, v ktorej časti bolo konanie zastavené, pomer neúspechu žalovaného predstavuje iba nepatrnú
časť. Dodal, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

4. Zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca
domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe, prípadne, jeho zrušenia a vrátenia veci na nové

konanie a rozhodnutie. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/27/2011 a tvrdil,
že nezákonnosť rozhodnutia v predmetnom prípade je preukázaná už len tým, že rozhodnutia boli
opakovane zrušené, zmenené, či nahrádzané, čo sa mohlo stať jedine z dôvodu ich rozporu s platnými
právnymi predpismi, teda z dôvodu ich nezákonnosti. Vyzdvihol, že za nezákonné sa považuje i také
rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/12/2009, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č. k. 2S/391/2006-30 a rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej
len „Ústredie“) č. 48/2005/OK z dôvodu, že odvolací orgán neskúmal skutočnosť, kedy zamestnanec
začal vykonávať právu pre žiadateľa. Vyzdvihol, že nárok vyplývajúci z nesprávneho úradného postupu
sa spravuje predpisom v znení účinnom pred novelou č. 412/2012 Z. z. Touto novelou až bola stanovená

povinnosť pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody pri nesprávnom úradnom postupe vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, teda nebolo jeho povinnosťou preukazovať nesprávny
úradný postup sťažnosťou na prieťahy. Mal za to, že príslušné orgány v správnom konaní svojou
činnosťou spôsobili prieťahy v konaní, ktoré trvalo takmer 7 rokov. Zvýraznil, že v Úrad nerešpektoval
rozhodnutie nadriadeného orgánu a rozhodol v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutiach

Ústredia a v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, preto Úrad porušil ust. § 59 ods. 3 zák. č.
71/1967 Zb. a súd prvej inštancie pochybil, keď uviedol, že neexistuje nezákonné rozhodnutie. Ďalej
tvrdil, že preukázal vznik škody a jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním orgánu
verejnej moci. Uviedol, že preukázateľne bol zapísaný do Zoznamu fyzických osôb a právnických osôb,
ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, teda vo verejne prístupnom registri a subjekty, s

ktorými by mohol spolupracovať, ho začali vnímať ako nelegálneho zamestnávateľa. K ušlému zisku
uviedol, že tým, že sa nemohol zúčastňovať verejného obstarávania a verejných zákaziek v obvyklej
miere uvedeným zápisom v registri, nemohol dosiahnuť taký zisk, ako by dosiahol pri obvyklej miere
podnikania. Preto spriemeroval zisk (16 % z ceny diela - obvyklý zisk) zo zákaziek a z verejných
obstarávaní za posledných 12 mesiacov a následne vypočítal ušlý zisk za 5 rokov /keď bol zapísaný v

registri nelegálneho zamestnávania/. V týchto rokoch mal dobrý hospodársky výsledok, ktorý mohol byť
ešte vyšší, keby mu v tom svojim rozhodnutím nezabránil orgán verejnej moci. K uplatneným trovám
konania uviedol, že je zrejmé, že všetky podania v konaní o pokute vypracoval advokát, aj keď sa pod
ne nepodpísal, ale uvedené potvrdil. Vyzdvihol, že v konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn.
2S/391/2006 zastupoval žalobcu advokát, preto na tieto úkony má nárok, ako i na súdny poplatok za

konanie na súde. Všetky trovy konania vynaložené v správnom konaní označil za účelné, ktoré mali
za cieľ zvrátiť nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci. K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedol,
že konanie o pokute trvalo viac ako 7 rokov, pričom zápis v zozname nelegálnych zamestnávateľov
zanechal na žalobcovi silné následky. Vzniknutá nemajetková ujma podľa jeho názoru spočívala v
poškodení dobrej povesti pôvodného žalobcu, v obmedzení jeho práva podnikať. Vyzdvihol, že k

nemajetkovejujmedošloajvosobnostnejsféresamotnýchkonateľovaspoločníkovspoločnosti,pretože
bolo neoprávnene zasiahnuté do ich práva na zachovanie dôstojnosti a osobnej cti.

5. K odvolaniu žalobcu za vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom poukázal na vady odvolania
žalobcu, pretože nemalo náležitosti v zmysle § 363 CSP, v odvolaní absentovali odvolacie dôvodu, v

dôsledku čoho by mal odvolací súd odmietnuť jeho odvolanie s poukazom na § 386 písm. d) CSP. Zastal
názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, v konaní sa domáhal domnelých nárokov na náhradu
skutočnej škody vo výške 99,58 eura (v tejto časti vzal späť žalobu), na ušlý zisk vo výške 755037,77
eura, na náhradu trov v súvislosti s konaním o nezákonnom rozhodnutí spolu vo výške 1321,26 euraa na zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vo výške 180000 eura. Žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancieneuniesoldôkaznébremenoktvrdeniuexistencieanijednéhozuplatňovanýchnárokov,pričom
existenciu uplatnených nárokov žalovaného priamo vyvrátil. V tejto súvislosti osobitne poukázal na svoje

vyjadrenie zo dňa 22. 05. 2015 spolu s dôkazmi, ktorými vyvrátil dôvodnosť žaloby v celom rozsahu.
Mal za to, že v prípade ušlého zisku v konaní preukázal nepravdivosť základného skutkového tvrdenia
žalobcu, že sa nemohol zúčastňovať verejných obstarávaní, a tým mu vznikol ušlý zisk, pretože žalobca
sa zúčastňoval verejných obstarávam a získal viacero zákaziek. Zvýraznil, že žalobca nesplnil osobitné
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Uzavrel, že odôvodnenie

rozsudku podáva ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne
otázky nastolené v tunajšom konaní.

6. K vyjadreniu žalovaného žalobca vo svojej replike uviedol, že sa pridržiava dôvodov svojho odvolania
a zvýraznil, že v konaní uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. V konaní preukázal, že
Úrad a následne aj Ústredie rozhodli nezákonne a išlo o nesprávny úradný postup. Nesprávnosť

rozhodnutia potvrdil aj Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7Sžso/12/2009. Dodal, že do konania doložil
i výpočet ušlého zisku, trov konania a samotnej nemajetkovej ujmy. Preukázal, že pôvodný žalobca bol
zapísaný v registri nelegálnych zamestnávateľov, z ktorého dôvodu sa nemohol zúčastňovať verejného
obstarávania. Pri nároku na trovy konania preukázal výšku trov správneho konania a preukázal i nárok
na nemajetkovú ujmu, ktorá sa odvíjala od vážneho a dlhotrvajúceho zásahu do práv poškodeného. Mal

za to, že splnil všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na uplatnenie zodpovednosti za škodu. Namietla
porušenie práva na spravodlivý proces. K tvrdeniam žalobcu o neodôvodnení jeho odvolania uviedol, že
v odvolaní nemusí byť uvedené konkrétne ustanovenie zákona, v odvolaní bolo uvedené, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napádal, z akých dôvodov považoval rozhodnutie za neprávne
a čoho sa odvolaním domáhal.

7. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že zotrváva na obsahu svojej repliky zo dňa 20. 12.
2018, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a riadne odôvodnený. Uviedol že nie je daná
taká vada rozsudku a ani konania pred súdom prvej inštancie, pre ktorú by bolo potrebné rozsudok
zrušiť. Zastal názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie nároku uplatneného v

tunajšom konaní a existenciu týchto nárokov priamo vyvrátil.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa trov

konania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal vec bez nariadenia
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3
CSPapoprejednanívecidospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštanciejevnapadnutýchčastiach
vecne správne. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej
zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na
inom orgáne SR.12. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
aj o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Obsah práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu

ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/2008).

14. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne
skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne
závery a tieto i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že žalobcom namietané
odvolacie dôvody nie sú naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd

konštatuje, že učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazochaprijatéskutkovéaprávnezáverysúodôvodnenézrozumiteľneavsúladesustálenousúdnou
praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v
uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP,
alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani jedna vada namietaná žalobcom v odvolaní.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalovaného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery

súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne,
presvedčivéavyčerpávajúceodôvodneniepísomnéhovyhotovenierozsudku.Odvolacísúdnenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.Odvolateľvosvojomodvolaníneuvádzažiadnenovépodstatnéskutkovétvrdeniačiprávne
argumenty než tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvej inštancie, s ktorý sa s nimi v dostatočnej miere

vysporiadal. Súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

15. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu verejnej
moci, majúci za následok škodu, má charakter občiansko-právnej zodpovednosti. Zákon č. 514/2003
Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon

neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (§ 25 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.).

16.Podľa§3ods.1zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.17. Podľa § 6 ods.1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

18. Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verenej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobnej
nesprávnym úradným postupom má ten, ktorému bola takým postupom spôsobená škoda.

19. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

20. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán

písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

21. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna
zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie) ktorej sa nemožno zbaviť, ako to vyplýva z ustanovenia § 3

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a je založený na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok:
a) nesprávny úradný postup orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, b) vznik škody, c) príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie
splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti
zbaviť nemôže.

22. Zákonodarca v zákone č. 514/2003 Z. z. neposkytol definíciu pojmu nesprávny úradný postup
a len príkladmo uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu
verenej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou, možno však nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou
normou ustanoveného predpísaného postupu orgánu verejnej moci, resp. o porušenie účelu postupu
orgánu verejnej moci, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou alebo s ňou nesúvisí nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pretože úradný postup nie je spravidla možné upraviť

v právnom predpise do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj
z hľadiska účelu k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému
postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti pri ktorej orgán verejnej moci nerozhoduje,
ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie,
alebo oneskorené vydané rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na

jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu verejnej
moci alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá
právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydania rozhodnutia, za týmto účelomzhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a podobne, ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov
a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za

škodu môžu byť hodnotené len ako škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, a preto za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej
moci pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a v dôsledku toho
je rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané neskôr v inej podobe,
či za iných okolností (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2011 sp. zn.

6Cdo/115/2010). V tomto smere možno tiež uviesť, že strana sporu v ktorom bolo vydané príslušné
rozhodnutie môže namietať pochybenie orgánu štátu pri zisťovaní podkladov pre vydanie rozhodnutia
alebo pri ich hodnotení v opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, pričom orgán príslušný
rozhodnúť o opravnom prostriedku následne posúdi či došlo k namietanému pochybeniu. Rozhodovanie
onáhradeškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomjezávisléodposúdeniapríčinnejsúvislosti
medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jeden z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody.

Pôjde teda najmä o objasnenie príčin ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých
príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu, tento zodpovedá za predpokladu, že
poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takýmto chybným postupom, teda ak je
nesprávny postup orgánu verejnej moci so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

23. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

24. Zákon č. 514/2003 Z. z. pojem škody bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Z
tohto dôvodu tento pojem treba vykladať z hľadiska ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 25 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z. z.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie,
zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného proti stavu pred

škodnou udalosťou, a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do
predošlého stavu (pokiaľ to nie je vylúčené). Naproti tomu ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový
prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné
očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nestalo sa tak v dôsledku škodnej udalosti.
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri

pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti).

25. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav(následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych

súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V
postupom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho ) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na

neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

26. V posudzovanej veci sa pôvodný žalobca domáhal náhrady škody vo výške 936458,61 eura istiny
s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 06. 04. 2008 vykonal Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Nitra kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práce anelegálnom zamestnávaní u žiadateľa. Touto kontrolou bolo konštatované nelegálne zamestnávanie v
zmysle ust.§ 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005 Z. z. vo vzťahu k pánovi Q. P., nedodržanie oznamovacej
povinnosti voči Sociálnej poisťovni pri nástupe do práce, pričom v čase kontroly bola uvedená povinnosť

splnená. Žalobca žiadal zaplatenie skutočnej škody vo výške 99,58 eura /v ktorej časti vzal žalobu späť,
konanie bolo zastavené a výrok je právoplatný/, zaplatenie ušlého zisku za 5 rokov vo výške 755037,77
eura, zaplatenie trov konania vo výške 1321,26 eura a nemajetkovej ujmy v sume 180000 eura. Súd
prvej inštancie dňa 25. 09. 2017 uznesením č. k. 18C/62/2014-523 pripustil, aby na miesto doterajšieho
žalobcu STAVBA A INŽINIERING, s.r.o., IČO: 36 557 277, so sídlom Vráble, Štúrova 412, vstúpil do

konania ako žalobca JOZU- STAV, s.r.o., IČO: 50 020 081, so sídlom Vráble, Prédium 56.

27. V súdenej veci vo svetle citovaných zákonných ustanovení a ich právneho výkladu bolo potrebné
posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v
tomto konaní, tak ako to správne učinil i súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa

06. 04. 2005 vykonal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra kontrolu zameranú na dodržiavanie
zákonač.82/2005Z.z.onelegálnejpráceanelegálnomzamestnávaníupôvodnéhožalobcuakontrolou
bolo konštatované nelegálne zamestnávanie v zmysle ust.§ 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005 Z. z. vo
vzťahu k pánovi Q. P.. Dôvodom bolo nedodržanie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni
pri nástupe do práce, pričom v čase kontroly bola uvedená povinnosť splnená. V dôsledku uvedeného

dňa 18. 07. 2005 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra vydal rozhodnutie č. sp. 2005/18479, č.
z. 2005/025234, ktorým bola uložená právnemu predchodcovi žalobcu pokuta vo výške 99,58 eura za
porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005 Z. z. Pôvodný žalobca
využíval dostupné opravné prostriedky a proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. Dňa 10. 10. 2005
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vydalo rozhodnutie č. sp. 48/2005/Ok- nel., ktorým

vykonalo zmenu výroku v predmetnom rozhodnutí, pričom naďalej bola uložená pokuta 99,58 eura
a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 10. 2005. Pôvodný žalobca podal dňa 06. 03. 2006
podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. sp., 48/2005/Ok-nel. na Generálnu prokuratúru SR,
ktorá podnet postúpila Krajskej prokuratúre v Bratislave. Krajská prokuratúra v Bratislave protestom
prokurátora č. Kd 2076/06-11 zo dňa 22. 05. 2006 požiadala o zrušenie predmetného rozhodnutia.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny svojim rozhodnutím č. 23751/2006 protestu nevyhovelo.
Krajská prokuratúra v Bratislave podala žalobu na Krajský súd v Bratislave o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia 48/2005/Ok-nel, pričom Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 2S 391/06-30, zo dňa
18. 11. 2008 žalobu zamietol dôvodu, že zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu správneho
poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 7Sžso/12/2009 zmenil rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. 2S 391/06-30 a rozhodnutie Ústredia č. 48/2005/Ok-nel. zrušil a vrátil na ďalšie
konanie i z dôvodu, že odvolací orgán neskúmal skutočnosť, kedy zamestnanec začal vykonávať prácu
v kontrolovanom subjekte. Z uvedeného dôvodu Ústredie vydalo rozhodnutie č. AA/2010/8291/GROK,
ktorým bolo rozhodnutie č. 2005/08479, 2005/025234 zrušené a vec vrátená na nové prejednanie. Dňa
26. 4. 2010 Úrad vydal rozhodnutie č. 2010/44303, č. z. 2010/036736 a pôvodnému žalobcovi uložil

pokutu vo výške 99,58 eura, opäť bolo podané odvolanie na odvolací orgán, ktorý svojim rozhodnutím
č. AA/2010/37730/GROK predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil na nové prejednanie, nakoľko nebol
zistený skutkový stav veci tak, aby bolo jednoznačne preukázané porušenie právnej povinnosti, bolo
potrebné vykonať ďalšie úkony postupovať podľa pokynov v rozhodnutí č AA/2010/8291/GROK zo
dňa 09. 03. 2010. Úrad rozhodnutím č. s. 2010/44303, č. z. 2010/106185 zo dňa 20. 12. 2010

opätovne uložil pôvodnému žalobcovi pokutu vo výške 2000 eur, voči ktorému sa pôvodný žalobca
dňa 12. 01. 2011 odvolal. Rozhodnutím Ústredia zo dňa 28. 04. 2011 bolo rozhodnutie zrušené a vec
vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že vo výroku absentuje skutkové vymedzenie
okolnostítak,abybolozrejmé,kuktorýmskutkovýmokolnostiamsaviažeporušeniezákazunelegálneho
zamestnávania, pri určení výšky pokuty neboli zohľadnené prechodné ust. § 72k ods. 2 zákona o

službách zamestnanosti. Dňa 22. 06. 2011 Úrad vydal rozhodnutie č. s. 2011/32941, č. z. 2011/046845,
ktorým bola uložená pokuta pôvodnému žalobcovi vo výške 2000 eur. Voči predmetnému rozhodnutiu
bolo podané dňa 11. 07. 2011 odvolanie a Ústredie svojím rozhodnutím zo dňa 16. 03. 2012 rozhodnutie
Úradu č. s. 2011/32941, s. z. 2011/046845 zo dňa 22. 06. 2011 zrušilo v celom rozsahu, nakoľko
bol ustálený čas začiatku práce pána P. po doplnení dokazovania a prihlásenie do registra Sociálnej

poisťovne bolo v súlade s ustanovením §231 ods.1 písm. b) bod 1. Zák. č.461/2003 Z. z. o sociálnom
poistenívzneníneskoršíchpredpisov.Dňa16.04.2012rozhodnutímč.s.2012/28128,č.z.2012/048028
bolo zastavené konanie vo veci uloženia pokuty.28. Odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť, že podľa ustálenej právnej teórie súdnej praxe je
sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich
preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore

unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore
a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje
aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia

súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné
následkypostihujútústranusporu,ktorásícenavrhladôkazyopravdivostisvojichtvrdení,nohodnotenie
vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových
tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za
výsledok konania, pokiaľ je určený výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany sporu nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe

navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu
nepriaznivé rozhodnutie.

29. Posudzujúc povinnosť dôkazného bremena žalobcu v tomto konaní, ktoré je konaním sporovým,
v ktorom platí prejednacia zásada, so zreteľom na kontradiktórnosť tohto konania súd prvej inštancie

prejednal vec a rozhodol po vykonaní viacerých pojednávaní, na ktorých vykonal dokazovanie navrhnuté
stranami. Odvolací súd plne sa stotožňujúc so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
na zvýraznenie správnosti jeho rozhodnutia dodáva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď
žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadom preukázania jeho nárokov
vyplývajúcich zo zákona č. 514/2003 Z. z., teda nároku na škodu /tu bolo konanie právoplatne

zastavené/, na ušlý zisk, na trovy konania vzniknuté v súvislosti s konaním o nezákonnom rozhodnutí a
nároku na nemajetkovú ujmu. I podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní nepreukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, ušlého zisku a existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom v základnom konaní a tvrdenou majetkovou
ujmou. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť,
odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, pretože rozsudok súdu
prvej inštancie spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre
zodpovednosť žalovaného za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. V konaní nebola preukázaná
protiprávnosť rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra a nebol preukázaný nesprávny

úradný postup správnych orgánov, správne orgány konali, vydali rozhodnutia v lehote.

30. Z opísanej genézy žalobcom namietaného postupu správnych orgánom je zrejmé, že pôvodný
žalovaný po uložení pokuty využíval dostupné opravné prostriedky a k zastaveniu konania, v ktorom
bola pôvodnému žalobcovi uložená pokuta, došlo pre dodatočné odpadnutie dôvodu konania, pretože

došlo k zmene právnej úpravy, teda z dôvodu novelizácie ust. zák. č.82/2005 Z. z. platnej dňom 20. 07.
2011, ktorou sa menilo ust. § 2 ods. 2 písm. b), teda plnenie oznamovacej povinnosti zamestnávateľom
voči Sociálnej poisťovni. Preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v danej veci neexistuje
také nezákonné rozhodnutie, ako to má na mysli ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Je nutné dodať,
že v rozhodnutí úradu o zastavení konania zo dňa 16. 04. 2012 sa konštatuje zistenie nelegálneho

zamestnávania, pre ktoré bola podľa právneho stavu v čase vykonávania kontroly uložená pokuta,
ale nezákonnosť tohto rozhodnutia nebola konštatovaná v žiadnom zo série rozhodnutí vydaných v
namietanom správnom konaní.

31. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania vzniku uplatnenej škody. Ako už

bolo uvedené, v tejto časti bolo konanie právoplatne zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby. Odvolací
súd tiež zastal názor, že žalobca nepreukázal vznik ušlého zisku za obdobie 5 rokov vo výške
755037,77 eura. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu sa v rozhodnom období
zúčastňoval verejných obstarávaní a aj realizoval práce na zákazku. Žalobcom tvrdená výška ušlého
zisku nie je podložená dôkazom a ani nie je s istotou možné predpovedať dosiahnutie zisku za iných,

žalobcom predpokladaných udalostí. Je nutné dodať, že žalobca ani nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi tvrdeným protiprávnym rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a ušlým ziskom, keď
žalobca tvrdil, že sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohol zúčastňovať verejných obstarávaní
a tým mu vznikol ušlý zisk. Ako bolo vyššie uvedené, žalobca sa zúčastňoval verejných obstarávanív rozhodnom období a tiež reálne vykonával svoju činnosť, teda tieto jeho tvrdenia sa nezakladajú
na pravde. Navyše úspešnosť vo verejnom obstarávaní je determinovaná rôznymi faktormi, preto
nie je možné tvrdiť, že nebyť žalobcom označeného nezákonného rozhodnutia, bol by úspešným v

akomkoľvek verejnom obstarávaní. Ako už bolo uvedené, v konaní nebolo preukázané, že by žalobca
nemohol vykonávať stavebnú činnosť, v uvedenom smere súd prvej inštancie správne poukázal na
daňové priznania žalobcu, z ktorých je zrejmé, že v období rokov 2005 - 2012 sa právny predchodca
žalobcu venoval stavebnej činnosti a hospodársky sa mu darilo i dosahoval zisk.

32. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu trov konania v súvislosti s konaním, ktoré prebiehalo
pred správnymi orgánmi, súd prvej inštancie správne rezultoval, že i v pri tomto uplatňovanom nároku
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože v konaní bolo preukázané, že podania v správnom konaní
boli vykonávané žalobcom bez právneho zástupcu a tieto skutočnosti potvrdil i priamo na pojednávaní
právny zástupca žalobcu. Náhrada v tomto prípade zahŕňa iba trovy právneho zastúpenia (§ 18 ods. 3
zák. č. 514/2003 Z. z.), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, ak tieto trovy konania súvisia priamo s nesprávnym úradným postupom. Žalobca však v
uvedených konaniach pred správnymi orgánmi nebol zastúpený advokátkou, preto mu nevzniklo ani
právo na náhradu trov, ktoré mu v tomto konaní vznikli.

33. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú ani splnené zákonné predpoklady

vzniku nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a to práve z dôvodov uvedených
vyššie, teda že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, preto nebol ani dôvod na náhradu
nemajetkovej ujmy. Je nutné dodať, že pri žalobcom uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy absentuje
skutkovýaprávnyzákladjejuplatnenia.Napokonsámžalobcanapojednávaníkonanomdňa25.09.2018

výslovne uviedol, že nežiada, aby v konaní boli vypočúvaní jeho príbuzní, ktorí by eventuálne sa
vedeli vyjadriť, akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho osobnostnej sféry, z ktorého zásahu vyvodzuje
náhradu nemajetkovej ujmy, nenavrhol vo veci vykonať ďalšie dokazovanie, preto je jednoznačne možné
konštatovať, že v tomto smere na preukázanie nemajetkovej ujmy neuniesol dôkazné bremeno.

34. Vo svetle uvedeného je nesporné, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi žalobcom
uvádzanými skutočnosťami a údajným vznikom škody. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej zamietajúcej časti v zmysle § 387 ods.
1 CSP potvrdil, keď dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne i v časti náhrady trov konania, na

ktoré odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie v tejto časti v celom rozsahu poukazuje.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).