Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417214773
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4417214773.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: J. D., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. XXX, zast.: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Nové Zámky,
Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: C. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, zast.:
Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO:

36 857 751, o zaplatenie 18.650 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 7. decembra 2018, č. k. 13C/123/2017-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu, o zaplatenie 18.650 eur, zamietol a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V úvode odôvodnenia uviedol, že žalobkyňa sa
podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 18.650 eur spolu s úrokom z omeškania
ako vrátenia nesplatenej časti pôžičky, ktorej poskytnutie žalovaný dňa 14. 09. 2016 uznal a zaviazal
sa ju splatiť. V žalobe tvrdila, že poskytla žalovanému dňa 22. 12. 2010 pôžičku v sume 20.000 eur, z
ktorej však vrátil len sumu 1.350 eur.

2. Pri svojom rozhodovaní aplikoval ust. § 34, § 37 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1 veta druhá, § 558
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Z vykonaného dokazovania, zo zhodných vyjadrení strán sporu
zistil, že žalobkyňa a žalovaný žili v druhovskom pomere už v období pred tým, než došlo k akémukoľvek
poskytnutiu pôžičiek medzi nimi a tiež, že žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi finančnú
pôžičku poskytla, pričom sa nedohodli na termíne jej splatnosti. Sporným v konaní bolo, v akej výške,
kedy a za akých podmienok bola pôžička poskytnutá a tiež to, či je tento dlh premlčaný s ohľadom

na uznanie dlhu žalovaným zo dňa 21. 01. 2011 a 14. 09. 2016. V konaní žalobkyňa predložila listinu
s jej poznámkami o tom, kedy a koľko prostriedkov žalovanému poskytla. Z tejto listiny vyplývalo, že
žalovanému v rôznych sumách v období od 19. 03. 2008 do decembra 2009 poskytla pôžičku v celkovej
výške 600.000 Sk (19.916,35 eura). Z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania uplatneného
dlhu posudzoval, či nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky je premlčaný a to jednak s poukazom na § 101
OZ ako aj z pohľadu § 110 ods. 1 OZ po posúdení otázky, či došlo k platnému uznaniu dlhu a či žalovaný

v čase uznania tohto dlhu vedel o tom, že je premlčaný, keďže v uznaní je výslovne uvedené, že tomu
tak nie je. Mal za to, že v oboch uznaniach dlhu žalovaným (21. 01. 2011 a 14. 09. 2016) je zhodne
uvedené, že pôžičku žalobkyňa žalovanému poskytla v sume 20.000 eur dňa 22. 12. 2010, pritom z
vykonaného dokazovania je nesporné, že k pôžičke nedošlo v uvedený deň, ale žalobkyňa požičiavala
žalovanému rôzne sumy v období od 19. 03. 2008 do decembra 2009 a celkovo mal dlh predstavovať
sumu 600.000 Sk (19.916,35 eura). Argumentoval, že uznaním dlhu urobeným v písomnej forme sa

zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v čase uznania trval. Na druhej strane uznanie záväzku
nezbavuje dlžníka, na ktorého prešlo dôkazné bremeno, možnosti brániť sa voči zaplateniu uznanéhozáväzku, ak preukáže, že záväzok veriteľa nevznikol alebo ho uznal omylom. Prezentoval názor, že v
písomnom uznaní práva dlžníkom musí byť uvedený tak dôvod, ako aj výška tohto práva. Na platnosť
uznávacieho prejavu sa vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok, ktorý musí byť identifikovateľný. V

opačnom prípade by išlo o neurčitý a teda neplatný právny úkon. V zmysle uvedeného potom rezultoval,
že uznanie dlhu zo dňa 21. 01. 2011 ako aj z 14. 09. 2016 trpí vadou v tom, že dlh, ktorý po formálnej ani
obsahovej stránke v skutočnosti nikdy neexistoval, pretože k pôžičke dňa 22. 12. 2010, ktorú žalovaný
uznal, nikdy nedošlo, navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh na sumu 20.000 eur nemohol existovať, keď
suma 600.000 Sk, o ktorej tvrdila, že je dlhom, predstavuje iba sumu 19.916,35 eura. Takéto uznanie

posúdil ako rozporné s § 37 ods. 1 OZ. Mal za to, že uznanie dlhu nemôže byť vážne a určité, nakoľko sa
ním uznávali skutočnosti, ktoré nenastali a neboli pravdivé, ide o nedostatok, ktorý je neodstrániteľný a
takýto právny úkon považoval tiež za rozporný s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Z uvedených dôvodov
obe uznania dlhu žalovaným posúdil ako neplatné podľa § 39 OZ a neprihliadal na ne. V nadväznosti na
uvedené potom konštatoval, že nie je potom relevantné, či žalovaný o premlčaní dlhu v čase uznania
dlhu vedel alebo nie, pretože pre posúdenie premlčania uvedeného nároku je treba použiť výlučne §

101 OZ. Uzavrel, že keď je uznanie dlhu neplatné, potom nárok žalobkyne považoval za premlčaný,
pretože v zmysle ust. § 101 OZ je premlčacia doba 3 ročná a začala plynúť v čase, kedy sa právo
mohlo vykonať prvý raz. Uvedený okamih nastal najneskôr po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky v
decembri 2009, premlčacia lehota teda márne uplynula v decembri 2012. Žalobkyňa podala žalobu na
súde až 30. 08. 2017, teda po jej uplynutí, preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj CSP“) a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že
o výške nároku na náhradu trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP, domáhajúc sa ním jeho zmeny a vyhoveniu žaloby v plnom rozsahu. Namietala
nesprávne právne posúdenie dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 a nesprávne právne posúdenie
plynutiapremlčacejlehotyuplatnenéhonároku.Zvýraznila,žeobestranypotvrdili,žežalobkyňaposkytla
žalovanému pôžičku (aj keď sa tak nestalo presne dňa 22. 12. 2010), došlo k opakovaným čiastkovým

pôžičkám, ktoré ku dňu podpisu dohody o uznaní dlhu predstavovali sumárne čiastku 18.650 eur a
tiež došlo bezpochyby k dohode o spôsobe úhrady dlhu (v splátkach po 50 eur mesačne), ako aj
k uznaniu dlhu ako takého. Mala za to, že strany sporu platne uzavreli dohodu o uznaní dlhu, keď
žalovaný uznal dlh čo do právneho dôvodu (pôžička) aj výšky (18.650 eur). Poukázala na článok II.
bod 4 Dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016, z ktorého je zrejmé, že žalovaný sa zaviazal dlh

splácať v splátkach po 50 eur mesačne. Aj keď popis právneho úkonu obsahuje vadu v tom, že je
popísaný ako pôžička zo dňa 22. 12. 2010, je nepochybné, že medzi stranami sporu nebol spor o tom,
ktorý právny vzťah majú strany sporu (zmluvné strany) na mysli, keď listinu podpisovali, teda pokiaľ
došlo k uzavretiu dohody o splátkach, je nepochybné, že zmluvné strany sa dohodli na tom, akým
spôsobom bude žalovaný svoj záväzok splácať. Pritom dohoda o splátkach nevyžaduje obligatórne

písomnú právnu formu, preto aj pre jej právne posúdenie je potrebné vychádzať aj z dohody, ktorá
hoci nebola správne písomne podchytená, medzi stranami nepochybne existovala, čo vyplývalo aj z
vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 41 a § 41a ods. OZ. Ďalej namietala, že
súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil premlčanie uplatneného nároku, a to predovšetkým s
poukazomnadohoduosplátkachobsiahnutúvdohodeouznanídlhu.Vzmysleuvedenéhomalžalovaný

pôžičku splácať po 50 eur mesačne počnúc septembrom 2016. Potom ak podala žalobu dňa 30. 08.
2017, tak dlh zjavne nemohol byť premlčaný, nakoľko premlčacia doba začína plynúť s poukazom na
ust. §103 Občianskeho zákonníka až odo dňa zročnosti jednotlivých splátok. Dodala, že ak však mal
súd za to, že aj dohodu o splátkach je potrebné vyhodnotiť ako neplatnú, bolo nevyhnutné zaoberať
sa splatnosťou pôžičky, resp. jednotlivých čiastkových pôžičiek ako takých. Nestotožnila sa s právnym

posúdením, že premlčacia lehota mala začať plynúť už v decembri 2009, t. j. po poskytnutí poslednej
čiastkovej pôžičky. Premlčacia lehota v prípade práv vzniknutých na základe zmluvy o pôžičke začína
plynúť až po tom, ako sa pôžička stane splatnou. V danom prípade bolo teda potrebné posúdiť, kedy
nastala splatnosť jednotlivých pôžičiek. Pokiaľ by súd vychádzal z toho, že medzi zmluvnými stranami
nebola splatnosť pôžičky dohodnutá, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 563 OZ, v zmysle ktorého

ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaného vyzvala na plnenie
výzvou zo dňa 24. 01. 2017 s tým, že v zmysle výzvy mal žalovaný plniť najneskôr do 31. 01. 2017.
Uzavrela, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa s predmetnými otázkami riadne nevysporiadal a bezďalšieho len konštatoval, že premlčacia lehota začala plynúť po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky.
Zotrvala na tvrdení, že nárok nebol v čase podania žaloby premlčaný, preto súd nemal na námietku
premlčania prihliadať.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že dohodu o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 bolo potrebné
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť ako neplatnú, nakoľko dlh v nej obsiahnutý
po formálnej ani obsahovej stránke neexistoval, pretože žalobkyňa neposkytla žalovanému dňa 22. 12.

2010 žiadnu pôžičku. Z listiny predloženej žalobkyňou v konaní bolo zrejmé, že k poskytnutiu finančných
prostriedkov malo dôjsť postupne v období rokov 2008 až do apríla 2009. V zmysle ustanovenia § 558
OZ bola v konaní vyvrátená domnienka, že dlh v čase uznania trval, nakoľko k pôžičke dňa 22. 12.
2010, ktorú mal uznať, nikdy nedošlo a táto v podobe žalobkyňou uvádzaných skutočností, neexistovala.
Žalobkyňa v konaní neuniesla ani dôkazné bremeno, týkajúce sa otázky výšky ňou uplatneného nároku,
rovnako ako ani v otázke jeho vedomosti o premlčaní dlhu v čase podpisu dohody dlžníka a veriteľa.

Mal za to, že Dohodu dlžníka a veriteľa o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 je potrebné posúdiť ako
rozpornú s ustanovením § 37 ods. 1 OZ. K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa skutočnosti, že v prípade
neplatnosti prejavu vôle týkajúceho sa uznania dlhu, sa súd mal zaoberať ďalším obsahom predloženej
listiny, najmä dohodou o splátkach, ktorá bola súčasťou Dohody o uznaní dlhu, poukázal na skutočnosť,
že žalobkyňa sa domáhala úhrady sumy vo výške 600.000 Sk, avšak v Dohode o uznaní dlhu je uvedená

výškadlhu20.000eur,zktorejskutočnostijezrejmé,žedlhvovýške20.000eurnikdynemoholexistovať,
keďže výška dlhu 600.000 Sk predstavuje len sumu vo výške 19.916,35 eura. Dodal, že ak dlh vo
výške 20.000 eur neexistoval, nemohla byť platná ani dohoda o splátkach dlhu vo výške 20.000 eur a
žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa výšky dlžnej sumy. Ďalej uviedol, že dohoda
o uznaní dlhu bola spísaná po premlčaní dlhu, splatnosť tej ktorej požičanej sumy dohodnutá nebola,

z ktorého dôvodu je potrebné na konkrétny prípad aplikovať ustanovenie § 101 OZ a žalobkyňa svoje
právo objektívne vykonať po prvý raz mohla dňom, ktorý nasledoval po dni odovzdania jednotlivých
finančných čiastok. Mal za to, že dlh bol v roku 2011, resp. v roku 2012 s určitosťou premlčaný. Pokiaľ
by bol začiatok plynutia premlčacej doby viazaný na splatnosť dlhu, resp. tej - ktorej čiastkovej sumy,
ktorá nastáva prvý deň po tom, kedy bol veriteľom o plnenie požiadaný, išlo by o neprípustné posunutie

začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, ktorá skutočnosť by bola v rozpore
s účelom inštitútu premlčania.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP)

a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
postup súdu, ktorý mu predchádzal, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 30. 08.
2017, domáhala zaplatenia sumy 18.650 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 01. 10. 2016 do
zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi poskytla peňažnú
pôžičku v sume 20.000 eur, z ktorej žalovaný vrátil sumu 1.350 eur a zvyšnú /žalovanú/ sumu 18.650

eur doposiaľ nevrátil. Dôvodila, že poskytnutie pôžičky žalovaný dňa 14. 09. 2016 uznal a zaviazal sa
ju splatiť v splátkach po 50 eur. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore dospel k záveru, že žalobu
je potrebné zamietnuť z dôvodu, že nárok žalobkyne je premlčaný, pretože uznanie dlhu z 21. 01. 2011
ako aj zo dňa 14. 09. 2016 sú neplatné, trpia vadou v tom, že dlh, ktorý po formálnej ani obsahovejstránke v skutočnosti nikdy neexistoval, pretože k pôžičke dňa 22. 12. 2010, ktorú žalovaný uznal, nikdy
nedošlo, navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh na sumu 20.000 eur nemohol existovať, keď žalobkyňou
tvrdená suma dlhu 600.000 Sk predstavuje iba sumu 19.916,35 eura. Takéto uznanie dlhu posúdil ako

rozporné s § 37 ods. 1 OZ, pretože sa ním uznávali skutočnosti, ktoré nenastali a neboli pravdivé, ide o
nedostatok, ktorý je neodstrániteľný a takýto právny úkon tiež považoval za rozporný s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Preto v zmysle § 101 OZ je premlčacia doba 3-ročná a začala plynúť v čase,
kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda najneskôr po poskytnutí poslednej čiastkovej pôžičky v
decembri 2009, premlčacia lehota teda márne uplynula v decembri 2012 a žalobu na súde žalobkyňa

podala až 30. 08. 2017.

10. V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala vrátenia dlžnej sumy z titulu zmluvy o pôžičke,
odvolávajúc sa na uznanie dlhu. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa žalovanému požičala peňažnú
sumu,spornýmbolavýškapožičanejsumyapremlčateľnosťnároku.Žalobkyňavkonanínapreukázanie
svojich tvrdení predložila Dohodu dlžníka a veriteľa Uznanie dlhu zo dňa 14. 09. 2016, Čestné

prehlásenie zo dňa 21. 01. 2011, predžalobnú výzvu zo dňa 24. 01. 2017, poznámky, v ktorých
si žalobkyňa značila kedy a koľko finančných prostriedkov požičala žalovanému a I.. Z čestného
prehlásenia spísaného medzi stranami sporu dňa 21. 01. 2011 vyplývalo vyhlásenie žalovaného, že
dňa 22. 12. 2010 prevzal od žalobkyne v hotovosti finančné prostriedky v hodnote 20.000 eur, ktorý
dlh sa zaviazal splácať po 200 eur mesačne. Celý dlh sa zaviazal splatiť do roku 2016. Prehlásenie

bolo podpísané oboma stranami sporu. Z dohody o uznaní dlhu zo dňa 14. 09. 2016 je zrejmé, že
žalobkyňa poskytla dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 20.000 eur a ku dňu
uzatvorenia tejto Dohody dlžník uhradil len sumu 1.350 eur a nevrátil sumu 18.650 eur. Žalovaný v
článku II. bod 1 Dohody uznal dlh vo výške 18.650 eur z titulu zmluvy o pôžičke. V článku II. bod
2 Dohody bolo zakotvené, že ku dňu jej uzatvorenia dlh nebol premlčaný. Dlžnú sumu sa v Dohode

zaviazal splácať mesačne po 50 eur a to až do celkového zaplatenia dlžnej splátky. Dohoda bola
podpísaná oboma stranami sporu. Výzvou žalobkyne zo dňa 24. 01. 2017 bol žalovaný vyzvaný k
vráteniunesplatenejčastipôžičkyvsume18.650euranajneskôrdo31.01.2017.Zpoznámokžalobkyne
napísaných rukou vyplývalo aké čiastky a kedy žalovanému požičala v čase od 19. 03. 2008 do
decembra 2009. Na tomto mieste odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie uviedol, že zapísaná suma

mala spolu predstavovať 600.000 Sk, teda 19.916,35 eura. Odvolací súd po preštudovaní žalobkyňou
predloženú listinu a prepočítaním dospel k sume 20.008,76 eura. V listine bola uvedená suma 20.009
eur, zaokrúhlene 20.000 eur, ďalej prečiarknutá suma 613.937,75 Sk a uvedená suma 600.000 Sk. Na
pojednávaní dňa 19. 09. 2018 žalobkyňa uviedla, že v decembri 2010 sa o existencií dlhu dozvedeli deti
a pre ich pokoj spísala so žalovaným čestné prehlásenie. Uvedené potvrdil vo svojom vyjadrení zo dňa

14. 02. 2018 žalovaný, že žalobkyňa ho v roku 2011 vyhľadala s tým, že má podpísať nejaký papier
ohľadom požičaných čiastok peňazí, nakoľko na žalobkyňu naliehala jej dcéra.

11. Podľa ustanovenia § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, keďže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje

i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde,
medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/325/2009 z 30. 06. 2010).

12. Jedným z inštitútov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov slúži uznanie dlhu v zmysle § 558 OZ

(podľa ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len
ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní) a rovnocenný inštitút uznanie záväzku zakotvený v
Obchodnom zákonníku v § 323 (podľa ktorého, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď

pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná). V obidvoch úpravách je však jednoznačné,
že uznanie dlhu, prípadne uznanie záväzku, je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi,
pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma Uznanie dlhu ako jednostranný
právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznaniadlh existoval. Tento právny úkon musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku
pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub
dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Odo dňa, keď došlo k uznaniu,

začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1). Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a
výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 OZ objektívne pochopiteľný, t. j. ak
nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. Uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a
jeho nahradenie novým záväzkom z dôvodu uznania.

13. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v
čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť,
pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku má súd za preukázanú, pokiaľ
v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z
veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu
a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal,

že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo
uvádza domnienka, t. j. sú spôsobilé, ak výjdu v konaní najavo vyvrátiť obsah domnienky.

14. Odvolací súd poukazuje aj na to, že sankcia neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa viaže k náležitostiam prejavu vôle. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý

jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom
stanoviť. Prejav vôle je nezrozumiteľný, ak sa konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným,
alebo iným sprostredkovaným spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo
nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k
nepochybnémupoznaniu,čochcelúčastníkobčianskoprávnehovzťahuprejaviť.Účinkyprávnehoúkonu

sa posudzujú v čase, kedy došlo k prejavu vôle konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným
spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu vôle.

15. Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

16. Podľa § 110 ods. 1 druhej vety OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa
za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie
premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

17. Povinnosťou súdu je z úradnej povinnosti (ex offo), skúmať splnenie zákonných ustanovení prejavu
vôle účastníkov zmluvného vzťahu, a obsah právneho úkonu interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho
zákonníka. Takýto výklad obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už
urobených prejavov vôle, ak použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah

právneho úkonu bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe zmluvného konania. Len v
prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú natoľko nejednoznačné
alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať o zámere,
ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

18. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa a žalovaný žili v druhovskom pomere už v období pred poskytnutím pôžičiek, ako i to, že
žalobkyňa ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi finančnú pôžičku poskytla, pričom sa nedohodli na tom,
kedy má žalovaný pôžičku vrátiť. Sporným medzi stranami konania je, v akej výške, kedy a za akých

podmienok bola pôžička poskytnutá a tiež to, či je, alebo nie je, tento dlh premlčaný a to s ohľadom na
uznanie dlhu žalovaným zo dňa 21. 01. 2011 a 14. 09. 2016.

19. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal ďalšie dôkazy a keď konštatoval, že dlh nikdy neexistoval, pretože

k pôžičke nikdy nedošlo a navyše ani žalobkyňou vyčíslený dlh nemohol v takej výške existovať. Za
neurčitý možno totiž označiť iba prejav, ktorý sa nedá odstrániť ani výkladom. Posudzujúc povinnosť
dôkazného bremena žalobkyne v predmetnom konaní, ktoré je konaním sporovým, v ktorom platí
prejednacia zásada, žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení v konaní predložila čestné prehláseniepodpísané oboma stranami konania zo dňa 21. 01. 2011, v ktorom žalovaný vyhlásil, že dňa 22. 12. 2010
prevzal od žalobkyne 20.000 eur, ktoré sa zaviazal splácať mesačne po 200 eur do roku 2016. Predložila
tiež dohodu o uznaní dlhu podpísanú oboma stranami sporu zo dňa 14. 09. 2016, z ktorej vyplývalo,

že žalobkyňa poskytla dňa 22. 12. 2010 žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 20.000 eur, ku
dňu uzatvorenia Dohody dlžník vrátil iba sumu 1.350 eur a zostal dlžný 18.650 eur. Žalovaný v tejto
dohode uznal dlh vo výške 18.650 eur z titulu zmluvy o pôžičke majúc za to, že ku dňu jej uzatvorenia
dlh nie je premlčaný. Dlžnú sumu sa v Dohode zaviazal splácať po 50 eur mesačne až do jej celkového
splatenia. Vzhľadom na vyššie uvedený teoreticko - právny rozbor danej právnej problematiky bude súd

prvej inštancie povinný zaoberať sa platnosťou týchto právnych úkonov. K uvedenému odvolací súd len
zdôrazňuje, že ak by aj suma uznaného dlhu v listine o uznaní dlhu nekorešpondovala presne s reálne
požičanou sumou, neznamená to následne, že tento úkon je absolútne neplatný. Uznanie záväzku
nemôže byť neplatné z toho dôvodu, že by bol eventuálne uznaný neexistujúci záväzok. Ak bol uznaný
neexistujúci záväzok, je potom na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu tohto uznaného záväzku, inak
bude nútený záväzok splniť. Navyše sa odvolaciemu súdu javí za účelné, aby v ďalšom konaní boli

vypočutí ako svedkovia deti žalobkyne a starostka obce T., ktorá overovala podpis žalovaného (č. l. 23
spisu a č. l. 109 spisu), ktorí by mohli v prejednávanej veci prispieť k objasneniu existencie pôžičky, či
k okolnostiam podpísania uznania dlhu žalovaným.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.

1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd
prvej inštancie vykoná dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykoná aj ďalšie dokazovanie,
ak takáto potreba vyvstane z vykonaného dokazovania a po takto vykonanom dokazovaní opätovne
posúdi právny vzťah medzi stranami sporu, platnosť uznania dlhu, teda existenciu pôžičky, jej výšku a
splatnosť, v nadväznosti na uvedené vyhodnotí žalovaným vznesenú námietku premlčania jeho dlhu

a rozhodne o žalovanom nároku, ako i o nároku na náhradu trov konania, pričom svoje rozhodnutie i
náležitým spôsobom odôvodní vysporiadajúc sa v ňom so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými
v jej odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).