Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 21, 2019

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 3Csp/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8819200869
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Vaľuš
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2019:8819200869.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Milanom Vaľušom v právnej veci žalobkyne: W.. W. I.,
I.. XX.XX.XXXX, G. Z. L. Č.. XX, XXX XX L., zast. Mgr. Matúš Macko, advokát, so sídlom Karpatská
804/10, 089 01 Svidník, p r o t i žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,-

eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré trovy je p
o v i n n ý zaplatiť žalovaný a o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 19.03.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 700 eur spolu s trovami konania.

2. Svoju žalobu odôvodil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
25C/52/2011, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, som bola ako žalobkyňa v postavení spotrebiteľa.
V predmetnom konaní som bola úspešná, keď Okresný súd Bratislava IV vyhovel mnou podanej žalobe
rozsudkom sp. zn. 25C/52/2011, z 18.08.2015. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
08.08.2018 a vykonateľnosť dňa 14.08.2018. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol: „Súd pri zisťovaní,

či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Za takéto okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú
povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech
spotrebiteľa. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa
je poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany, vnútroštátny súd je povinný vykladať ustanovenia

smernice 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a vnútroštátneho práva
tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora Európskej únie (Súdny
dvor) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti S. M. Q. bod 40, v ktorom súdny dvor
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve, uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory

vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa
stanoviska súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie,že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode, ktorého má
dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci pritom nielen
že nerozhodoval všeobecný súd ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. V danom prípade tak

rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako aj konanie o pôvodnej žalobe
po prípadnom zrušení rozsudku by sa majú uskutočniť v sídle rozhodcovského konania. To môže
odradiť spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje práva pretože už len samotná geografická vzdialenosť
je pre spotrebiteľa zjavne nevyhovujúca. Ani prípadná námietka, že rozhodcovské konanie sa vedie
písomne nie je namieste, keďže odradzujúcim faktorom je aj konanie na všeobecnom súde miestne

príslušnom podľa miesta rozhodcovského konania (§ 88 ods. 2 O.s.p. v znení pred jeho novelou
vykonanou zákonom č. 388/2011 Z.z. účinným 01.01.2012) a to nemá písomnú povahu. Dojednanie
rozhodcovskejdoložkyanáslednékonaniepredrozhodcovskýmsúdom,ktoréiniciovaldodávateľ,viedlo
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľ nemal (inú) alternatívu, aby rozhodcovské konanie zastavil
a spor "odsunul" na iné bojisko. Aj v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým bola do
príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v § 53 ods. 4 zavedená

neprijateľná podmienka pod písm. r) sa píše, že "spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v
zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne aj v občiansko-právnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú." Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym
a súkromným súdom ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Ak má teda spotrebiteľ

postavenie žalovaného, tak v prípade jeho zažalovania na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť
súd a pri predmetnej doložke nemá na výber; slovami zákona povedané: "vyžaduje sa , aby riešil v
takomto prípade spor na rozhodcovskom súde", čo je vlastne naplnenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r) OZ. Súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie pred
rozhodcom. Preto súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. V rámci modelu

spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý
získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ex ante, t.j. ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Je zrejmé, že navrhovateľ

o týchto dôsledkoch rozhodcovskej doložky nebol riadne a konkrétne informovaný.“ Ako spotrebiteľ si
uplatňujem satisfakciu za porušenie mojich spotrebiteľských práv. Svoje práva som musela brániť v
pôvodnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa
dodávateľ nedopúšťal recidívy. Keďže som spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva
nasúdeabolatýmsplnenáhypotézavyššiecitovanejprávnejnormy,primeranéfinančnézadosťučinenie

požadujem vo výške 700,- Eur, čo predstavuje približne polovicu sumy, o ktorú sa chcel žalovaný na môj
úkor obohatiť prostredníctvom rozhodcovského rozsudku, ktorý bol zrušený.

3. Žalobca pripojil k žalobe ako dôkaz rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 25C/52/2011 zo
dňa 18.08.2015 a plnú moc.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.07.2019 uviedol, že žalobca v postavení dlžníka uzatvoril
so Žalovaným v postavení veriteľa dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na základe
ktorej bol Žalobcovi poskytnutý úver vo výške 800,- Eur, ktorý sa Žalobca zaviazal vrátiť späť spolu
s príslušným poplatkom vo výške 772,- Eur, t. j. celkovo vrátiť späť sumu vo výške 1572,- Eur (ďalej

v texte len ako „Zmluva“ v príslušnom gramatickom tvare). Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej v texte len ako „ZoS“ v príslušnom gramatickom tvare) druhá
veta „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“

Predmetné ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného
zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či
sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť
toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych

formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch,
keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovanýmá vedomosť a rešpektuje rozhodnutie vydané v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV
pod sp. zn. 25C/52/2011 a rozhodnutie Krajského súdu Bratislava 4Co/53/2019. Žalovaný má za
to, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu Bratislava má dostatočný sankčný

charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti
prejednávaného prípadu prípadne priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerane. Podľa
čl. 2 ods. 1,2 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Žalovaný má za to, že nepostačuje
všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca neodôvodnil jasne a

určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo - právneho vzťahu medzi ním a Žalovaným. Podľa
čl. 5 CSP „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu.“ V tomto kontexte je dôležitý gramatický
výklad slova „primerane“. Krátky slovník slovenského jazyka (štvrté, doplnené a upravené vydanie.
Redigovali: J. Kačala - M. Pisárčiková - M. Považaj. Bratislava: Veda 2003) príslovku primerane spája
so slovom vhodne. Takisto synonymický slovník slovenčiny (tretie, nezmenené vydanie, Veda 2004)
spája slovo primerane s významom vhodne, vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky, náležitým

spôsobom. Slovník slovenského jazyka z rokov 1959-1968 (hlavný redaktor dr. Štefan Peciar, CSc.
Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1959 - 1968) vykladal pojem prídavného mena
„primeraný“ ako hodiaci sa do nejakých okolností, do istého prostredia; vhodný, príhodný, náležitý. Ako
bolo uvedené vyššie priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých
prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné

napraviť inak napríklad v tom prípade, ak by Žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
bolo premlčané. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochranu nie len jeho deklaráciu. Žalobca má za to, že opätovné sankcionovanie
by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie neprimerane prísne. Žalovaný je ďalej toho názoru,

že Žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami
a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych
formách. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy,

no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie
žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď
porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Žalovaný si na
tomto mieste dovoľuje požiadať súd, aby pri posudzovaní Žalobcom uplatneného práva posudzoval
konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu Žalobcu a Žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj

konanie Žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal
v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom
Zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady
a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil, že si Zmluvu prečítal,
že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. „Přiměřené

zadostiučinení je chápáno jako nástroj k odstránění újmy nemateriálního charakteru, tedy nikoliv jako
náhrada za způsobenou materiální škodu.“ K tomuto Najvyššíe súd Českej republiky uviedol: „Právní
praxe i teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje
újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku,který se označuje jako
zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ Za spornú

považujeŽalovanýajvýškupožadovanejnáhradyfinančnéhozadosťučinenia.Žalobcanijakorelevantne
neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je
primerané a čo teda považuje za primeranosť. § 3 ods. 5 ZoS je zákonným ustanovením s relatívne
vágnou hypotézou. Predpoklady priznania finančného zadosťučinenia sú nasledujúce: - porušenie práva
alebopovinnostiustanovenejZoSaosobitnýmipredpismi,-úspešnéuplatnenieporušenéhoprávaalebo

povinnosti, - primeranosť zadosťučinenia, - zodpovedná osoba. Všetky vyššie uvedené predpoklady
priznania finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne, t. j. nepostačuje naplnenie len
niektorých z nich, ale musia byť naplnené všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje
subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované
podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom

predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako
prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok
ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho,aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu.
Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do
záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami

oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (Žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa
so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva
v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v

prípade náhrady škody. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne sankčnú funkciu a jeho cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v
budúcnosti (v zmysle generálnej prevencie). Sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia
teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä
druhú funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu preventívnu. Nemožno však opomenúť, že

práve inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o
preventívne účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia primeraného finančného zadosťučinenia
má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských prácnych vzťahov, t. j. má pôsobiť aj na dodávateľa
ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému subjektu, t. j. aj
subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať ako pozitívne preventívne

pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť
každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek
právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, pokiaľ však Žalobca poukazuje
na skutočnosť, že sa úspešne domáhal svojich spotrebiteľských práv, na druhej strane je potrebné

uviesť, že to bol Žalobca, kto žiadal o úver. S poukazom na vyššie uvedené, za daného stavu a s
ohľadom na opakované ľahostajné konanie Žalobcu, výška uplatneného finančného zadosťučinenia
nezodpovedá svojmu účelu, teda pôsobiť preventívne naprieč existujúcich spotrebiteľských vzťahov.
Žalovaný poukazuje na nasledovné rozhodnutie: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že
nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt

vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se
již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha. Ve formě zadostiučinění, jako prostředku satisfakčního,
není možno proto brát ohled na prvky, které mají materiální povahu, poněvadž materiální reparaci
tento právní prostředek ochrany proti nekalé soutěži neslouží. Nárok na přiměřené zadostiučinění je
dále nárokem, který má převážně, popř. výlučně objektivní charakter. Dovozuje se, že je nárokem

„objektivním, který není vázán na naplnění jakýchkoli subjektivních podmínek“ (Štenglová, I., Plíva,
S., Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník, komentář, 7. vydání, C. H. Beck 2002, str. 148). V rozsudku
ze dne 25. 3. 1998 sp. zn. I. Odon 45/97 Nejvyšší soud dovodil, že „přiměřenost výše peněžního
zadostiučinění musí být posuzována jak z objektivních, tak subjektivních hledisek“ (srov. též Faldyna,
F. a kol - autor příslušné části Hajn, P.: Obchodní zákoník s komentářem, I. díl, Codex 2000, str.

143.) V každém případě jsou subjektivní momenty z hlediska výše přiměřeného zadostiučinění pouze
momenty doplňkovými.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 652/2001,
zo dňa 18.09.2002). Žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval v čom spočívala nemajetková ujma
odôvodňujúca priznanie zadosťučinenia, teda nie je zrejmé aká ujma bola spotrebiteľovi spôsobená.
„Výše soudem přiznaného zadostiučinění musí odpovídat výši přiznaného zadostiučinění v případech,

které se v podstatných znacích shodují a významnější odchylka je v tomto směru možná jen tehdy,
bude-li též soudem řádně a přesvědčivě zdůvodněna. Neshledá-li soud takový případ, který by se
v podstatných znacích shodoval s projednávanou věcí, je třeba provést srovnání s jinými případy
náhrad nemajetkové újmy. Soud přitom neopomene uvést podstatné společné a rozdílné znaky a v
odůvodnění svého rozhodnutí vysvětlit, jakým způsobem se tyto společné a rozdílné znaky promítly

do výše stanoveného zadostiučinění, tj. z jakého důvodu je přiznané zadostiučinění přiměřené ve
srovnání s jiným zadostiučiněním přiznaným z jiného právního důvodu. Nebude-li možné postupovat
ani podle jiného případu náhrady nemajetkové újmy, je třeba stanovit přiměřené zadostiučinění v
takové výši, která bude odpovídat ekonomické realitě České republiky a tomu, co by obecně bylo
vnímáno jako spravedlivé (např. s ohledem na cenovou úroveň nebo výši průměrné mzdy).“ (Rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1747/2014). Ako ale špecifikoval Najvyšší súd Českej
republiky nebezpečie vzniku ujmy musí byť reálne, nie vyšpekulované a zároveň rozsah tejto ujmy by
nemal byť zanedbateľný. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 139/2008
zo dňa 29.04.2008). Konanie Žalobcu formou žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie jeadekvátne okolnostiam. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním
svojho neobozretného a ľahostajného konania. Žalovaný má za to, že domáhanie Žalobcu primeraného
finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju

priznať a nebola náležitým spôsobom odôvodnená.

5. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že s vyjadrením žalovaného z 08.07.2019 nesúhlasí a je toho
názoru, že rozhodovacia prax súdov sa už so všetkými argumentmi tam uvedenými dávno vyporiadala
tak, že dospela k záveru o ich nedôvodnosti a neopodstatnenosti. Žalovaný nesprávne pochopil inštitút

primeraného finančného zadosťučinenia a práve z tohto nepochopenia pramenia nesprávne závery, o
ktoré žalovaný opiera svoje tvrdenia o nedôvodnosti mnou podanej žaloby. V zmysle tretej vety § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Pokiaľ ide o správne pochopenie toho, čo je potrebné považovať

za úspešne uplatnenie práva, tak v tejto súvislosti si dovolím citovať z rozsudku Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 20Co/192/2016, z 30.11.2017, ktorý sa zaoberal práve touto problematikou. Krajský súd
Prešov v bode 12 odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádza: „Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie
tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti

dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
V konaní sp. zn. 7C/425/2014sa žalobkyňa proti uplatnenému nároku aktívne bránila, pričom od nej
ako od priemerného spotrebiteľa a laika v oblasti práva nemožno žiadať, aby svoju obranu v konaní aj
právne odôvodnila s poukazom na zákon o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru odvolacieho súd na
úspešné uplatnenie práva postačuje aj to, keď spotrebiteľ vyjadrí nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou.“

Teda v zmysle vyššie uvedeného názoru Krajského súdu Prešov som toho názoru, že v danej veci
by nemali existovať žiadne pochybnosti o tom, že z mojej strany došlo k úspešnému uplatneniu
spotrebiteľských práv. Na ochranu svojich spotrebiteľských práv som aktívne vystupovala. Pokiaľ
žalovaný namieta absenciu zdôvodnenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia, tak v tomto
smere je potrebné uvedomiť si, že zákonodarca žiadnym spôsobom nestanovil. spôsob ako správne

dospieť k výške primeraného finančného zadosťučinenia v týchto prípadoch. Výška primeraného
finančného zadosťučinenia má vychádzať z konkrétnych okolností toho ktorého prípadu a má byť v
takej výške, aby došlo k naplneniu všetkých jeho funkcií. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže
na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak
právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a

ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a
konštantnej judikatúry, sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady
škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada
škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,
ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu, alebo

akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda
trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú
funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva
„odradzujúci“). Je logické a pochopiteľné, že vzhľadom na absenciu zákonných inštrukcií, ako správne
určiť výšku primeraného finančného zadosťučinenia, som pri jeho určení vychádzala zo sumy, ktorú

odo mňa chcel žalovaný vymôcť prostredníctvom rozhodcovského konania. Žalovaný sa voči nej v
pôvodnom konaní domáhal zaplatenia sumy 1.426,83 Eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25
% denne zo sumy 1.426,83 Eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo
sumy 1.426,83 Eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia a náhrady trov rozhodcovského konania vo výške
365,43 Eura. Okresný súd Bratislava IV zrušil rozhodcovský rozsudok, teda je toho názoru, že ak majú

byť naplnené všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia, je polovica zo sumy, ktorú chcel
žalovaný odo mňa získať prostredníctvom rozhodcovského konania minimálna na dosiahnutie tohto
cieľa. V tejto súvislosti cituje z uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/53/2016, zo 04.10.2016,
bod. 16 odôvodnenia: „Podľa názoru odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty
prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol

riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne obohatiť na úkor spotrebiteľa.“6. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu. Taktiež
trvá na vyjadrení zo dňa 15.03.2019, ktoré bolo súdu doručené. Žiada žalobe vyhovieť a priznať trovy
konania.

7. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy

spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. /súd v tomto prípade poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 11Co/56/2016/

8. Podľa citovaného ustanovenia má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od
toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva na

ochranu spotrebiteľa.

9. Predpokladom pre priznanie nároku podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je skutočnosť, že v
konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o

spotrebiteľských úveroch.

10. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním
je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.

11.Vdanejsúvislostisúdpoukazujeajnajudikatúrutýkajúcusaoslobodeniaspotrebiteľadomáhajúceho
sa svojho práva od súdneho poplatku. V uznesení Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/33/2010-116,
tento súd uviedol, že: „Procesný úkon - odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, ktoré podal
odporca ako spotrebiteľ, je možné považovať podľa názoru odvolacieho súdu, za úkon, ktorým sa
domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave osôb, a preto sa naňho vzťahuje

osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb.“

12. Nie je dôležité, či spotrebiteľ úspešne uplatní svoje práva v konaní začatom z jeho iniciatívy alebo z
iniciatívy dodávateľa.Naopak v danom prípade samotné začatie konania proti spotrebiteľovi, v ktorom sa
žalovaný ako dodávateľa domáhal nárokov nesúladných so spotrebiteľským právom (konkrétne rozpor

s § 4 ods. 2 vyššie cit. zákona o spotrebiteľských úveroch), zakladá nárok na žalobcom požadované
primerané finančné zadosťučinenie.

13. Ide totiž o porušenie práv spotrebiteľa a povinností dodávateľa z toho istého právneho vzťahu.
Samotná skutočnosť, že dodávateľ inicioval žalobou na plnenie konanie, v ktorom sa preukázalo,

že došlo k porušeniu spotrebiteľského práva, pričom spotrebiteľ sa aj aktívne v tomto konaní bránil
a namietal toto porušenie zákona o spotrebiteľských úveroch, nemôže byť na škodu spotrebiteľovi.
Žalobca ako spotrebiteľ sa pred podaním žaloby na plnenie zo strany dodávateľa totiž mohol domnievať,
že dodávateľ si nebude uplatňovať voči nemu nároky zo zmluvy, ktoré mu podľa zákona neprináležia.
Nutnosť obrany spotrebiteľa a nutnosť poukázať na porušenie práva spotrebiteľa nastala až po podaní

žaloby na plnenie dodávateľom.

14. Naviac ak v konaní o žalobe na plnenie bolo právoplatne rozhodnuté, že predmetný spotrebiteľský
úver je bez úrokov a poplatkov, uvedené zakladá prekážku rozsúdenej veci vo vzťahu k žalobe
spotrebiteľa, ktorou by sa domáhal určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

15. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa,
súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvekproblematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa“.

16. Žalobcovi jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé
privodiť mu ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života. Možno prisvedčiť
žalobcovi, že tento znášal stav právnej neistoty, obával sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, keď
si žalovaný voči nemu uplatňoval nároky, pozostávajúce zo súm, na ktoré nemal nárok. Žalobca bol
nedôvodne vystavený psychickému vypätiu zo strany žalovaného najmä tým, že bolo voči nemu vedné

konanie ohľadne nároku, ktorý žalobcovi z dôvodu porušenia zákona ani nevznikol. Samotné súdne
konanie iniciované zo strany dodávateľa je náramne stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie
finančného zadosťučinenia.

17. Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobcu ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity
zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného

stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom
a spoločenskom živote žalobcu, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie
za dôvodný, a preto mu súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur. Priznané finančné
zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou
satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou

postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Jedným z faktorov, ktoré
súd zohľadnil bolo aj časové hľadisko a trvanie stavu právnej neistoty.

18. Strata 700,- eur môže pre žalovaného pôsobiť odradzujúco, nakoľko ide o hrozbu straty zhruba 50
% sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť (poskytnutý úver zo zmluvy o úvere č.

XXXXXXXXX vo výške 800 eur, zvýšený o poplatok vo výške 772,- eur = spolu uhradiť čiastku 1.577,-
eur v 12- tich mesačných splátkach vo výške po 131,- eur). Výška finančného zadosťučinenia musí byť
primeraná,atovzávislostiodujmy,ktorámohlabyťžalobcovispôsobenáporušenímprávnychpredpisov
na ochranu spotrebiteľa. Priznaná suma zároveň dostatočne plní aj sankčnú funkciu primeraného
finančného zadosťučinenia.

19. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne
preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného
zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a
časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia

a podobne).

20. Súd ďalej zdôrazňuje, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože
zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy
ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už

samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla
vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods.
5 zák. č. 250/2007 Z.z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej
neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už
bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ

je oprávnený uplatniť si nárok na primerané finančné zadosťučinenie samostatnou žalobou na súde,
ako tomu žalobca učinil aj v prejednávanom prípade.

21. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované
nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne

sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie sankcia za samotnú
existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v
zadosťučinení obsiahnutý.

22. Ak spotrebiteľ počas trvania právneho vzťahu s dodávateľom tomuto uhradí viac finančných

prostriedkov, na aké mal dodávateľ nárok, spotrebiteľovi vzniká nárok na vydanie bezdôvodného
obohateniavuvedenejvýške.Akceptujúcnázorodvolaciehosúdu,žeodradzujúcopôsobínadodávateľa
iba sankcia prevyšujúca 50% sumy, o ktorú sa chcel dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatiť, súd
zotrváva na svojich záveroch, že nárok na primerané zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007Z.z. nie je ani paušalizovaným nárokom na náhradu škody, či vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalobcovi ostal zachovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému,
ktorému v úverovom vzťahu dlžnú sumu preplatil. Súd, zohľadňujúc intenzitu a časové obdobie trvania

závadného konania žalovaného, taktiež prihliadajúc na satifakčnú a sankčnú funkciu primeraného
finančnéhozadosťučinenia,považovalzadôvodnéprimeranéfinančnézadosťučinenievsume700,-eur.

23. Nakoľko žalobca nežiadal priznať úrok z omeškania, súd mu tento nárok nepriznal.

24. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), trovy konania
sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva.

25. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

26. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v zhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

27. Súd žalobcovi priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu.

28. Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V
týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. V takom prípade, je pri rozhodovaní o náhrade trov
konania potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Nemožno však
opomenúť ani fakt, že zo strany žalobcu môže dôjsť k značnému nadhodnoteniu výšky sporu. Vhodným

riešením v takom prípade bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy ( k vyššie uvedenému pozri Števček, M., Ficová, S.. Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016,
926-927 s.)

29. Vzhľadom na uvedené súd považoval žalobcu za plne úspešného, pokiaľ ide o ich základné
právo a samotný nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému
žalovanému plná náhrada trov konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.