Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 28, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113218803
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7113218803.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o
maloletú B. P. X. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, Košice na návrh matky MUDr. P. X. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej
v O. na O. č. XX zastúpenej advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou so sídlom Advokátskej kancelárie
v Košiciach na Kmeťovej č.26 a za účasti otca P.. F. X. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na O. č. X
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Nižník so sídlom v Košiciach na Kováčskej č. 21
v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 3.10.2018 č.k.

21P 95/2013-1085 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok o zvýšení výživného z 232,- € na 500,- € mesačne a výživného na tvorbu
úspor zo 130,- € na 200,- € mesačne pre mal. B. P. X. nar. X.X.XXXX za obdobie od 28.6.2013 do
31.12.2015.

M e n í rozsudok od 1.1.2016 tak, že výživné 366,- € (bežné výživné 233,- € a výživné na tvorbu úspor
133,-€)určenérozsudkomOkresnéhosúduKošiceIč.k.19P/136/2008-108zvyšujena500,-€mesačne

pre mal. B. P. X. nar. X.X.XXXX od 1.1.2016 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný prispievať vždy
do 15. dňa v mesiaci dopredu matke maloletého dieťaťa.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 3.10.2018 č.k. 21P 95/2013-1085 zvýšil výživné zo strany otca pre
maloletú B. P. X. nar. X.X.XXXX od 28.6.2013 do budúcnosti zo sumy bežného výživného vo výške 233
Eur na sumu 500 Eur mesačne a zo sumy 133 Eur určených na tvorbu úspor na sumu 200 Eur mesačne,
ktoré je otec povinný posielať matke maloletej vždy do 10-teho dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné,

ktoré vzniklo za obdobie od 28.6.2013 do 30.9.2018 vo výške 12.910,07 Eur na bežnom výživnom a
vo výške 3.224,69 Eur na výživnom určenom na tvorbu úspor súd povolil otcovi maloletej uhrádzať
v oboch prípadoch v 200 Eur mesačných splátkach až do zaplatenia. Tým zmenil výšku výživného
určenú rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 19C 136/2008-108 zo dňa 6.3.2009. O trovách konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej, ktoré odôvodnil tým, že

súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,teda je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP. V prvom rade poukázal na
to, že rozsudok súdu prvej inštancie na 21 stranách z celkových 23 strán len popisuje, čoho sa matka
domáhala a ako sa vo veci vyjadril otec, pričom samotné odôvodnenie súdu spočíva predovšetkým v

citovaní zákonných ustanovení Zákona o rodine a úvahy súdu sú uvedené len v bodoch 105 a 106
odôvodnenia rozhodnutia. S poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP uviedol, že odôvodnenie rozsudku
nemá byť sumarizáciou celého obsahu súdneho spisu, ale vo všetkých písomných podaní sporových
strán. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na
rozhodnutie. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutie je jednou zo súčastí základného

práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale zdôrazňuje, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Vo vzťahu k právu na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu III ÚS 328/05, III ÚS
116/06, IV ÚS 57/2014, ÚS 114/2008, IV ÚS 252/2004, IV ÚS 329/2004 a III ÚS 32/2007. Vo vzťahu k
majetkovým pomerom matky uviedol, že prvoinštančný súd napriek tomu, že uznesením Krajského súdu
v Košiciach z 27.2.2015 č.k. 8CoP 355/2014-400, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok Okresného

súdu Košice I z 26.6.2014 č.k. 21P 95/2013-301, bol zaviazaný nepochybne zistiť pomery matky, tieto v
priebehu celého prvostupňového konania jednoznačne nezistil. Súd pri rozhodovaní žiadnym spôsobom
nevyhodnotil skutočnosť, že matka, ktorá v roku 2017 deklaruje príjem 284,28 Eur, má výdavky len na
dieťa vo výške minimálne 1.060 Eur za roky 2013 a 2014 a v roku 2015 vo výške 1.185 Eur mesačne,
pričom neprihliadol ani na to, že matka aj napriek tomu, že ju súd k tomu niekoľkokrát vyzýval a trval

na tom aj on, nepredložila dôkaz, na čo zobrala úver vo výške 60.000 Eur, za ktorý spláca splátky vo
výške 407 Eur mesačne, použila. Matka v konaní tvrdila, že to bolo za účelom vybavenia ambulancie,
ale pokiaľ by tomu tak bolo, vedela by to jednoznačne a bez problémov v konaní preukázať. Z konania
však bolo zjavné, že matka svoje reálne majetkové pomery odmieta preukazovať, pričom tak, ako už
uviedol, skutočnú životnú úroveň matky je možné vydedukovať práve z výdavkov, ktoré súdu predložila,

čo súd absolútne v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil. Vo vzťahu k vlastným majetkovým pomerom
uviedol, že sa nemôže stotožniť s tvrdeniami súdu (bod 106), že je schopný súdom určené výživné
platiť (výživné spolu so splátkami dlžného výživného predstavuje 1.100 Eur mesačne). Určenie takejto
výšky výživného je pre neho likvidačným, keďže v konaní bolo jasne preukázané, že jeho príjmy poklesli,
a to z objektívnych dôvodov nezávisle od jeho vôle. Ako súd dospel v rámci úvah k takejto výške

vyživovacej povinnosti, v rozsudku úplne absentuje. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal
jeho pravidelnými výdavkami, hoci pri jeho súčasných príjmoch po odrátaní nevyhnutných výdavkov,
mu ostáva len minimum finančných prostriedkov, ktorých výška v žiadnom prípade nezodpovedá jeho
spoločenskému postaveniu a nepokrýva ani jeho ďalšie opodstatnené potreby v súvislosti s jeho
náročným a mimoriadne zodpovedným povolaním. Súd v odôvodnení rozhodnutia (bod 106) konštatuje,

že „súd pri skúmaní dôvodov, pre ktoré otec zanechal svoju prácu vo Q.Ú., a.s. nedospel k záveru, že
by tak urobil z dôvodu, aby sa vyhýbal svojej vyživovacej povinnosti“, ale úplne absentuje, ako zohľadnil
pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti radikálny pokles jeho príjmu a aj napriek tomu bol zaviazaný
na platenie výživného vo výške 700 Eur. Súd nevyhodnotil správne jeho majetkové pomery ohľadom
príjmov z prenájmu nehnuteľností na W. ulici v Košiciach, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa

tohto príjmu dobrovoľne vzdal a následne príjem z prenájmu započítal do jeho príjmu. Z odôvodnenia
rozsudku absolútne nie je jasné, na základe čoho prvostupňový súd vyhodnotil uvedenú skutočnosť
ako dobrovoľné vzdanie sa príjmov, keďže podľa čestného prehlásenia aj aj zo svedeckej výpovede
jeho sestry Mgr. A. X., tieto príjmy nikdy nepatrili jemu, ale boli stále výlučnými príjmami jeho matky.
Darovaním nehnuteľností na W. ulici v O. svojej matke len zosúladil faktický stav so stavom právnym,

nakoľko reálne mu príjmy vyplývajúce z prenájmu nehnuteľností nikdy nepatrili. Súd žiadnym spôsobom
nevyhodnotil namietanú skutočnosť, že príjmy z prenájmu nehnuteľnosti dosahoval už v čase stanovenia
výživného rozsudkom Okresného súdu Košice I zo 6.3.2009 č.k. 19C 136/2008-108, pričom v tom
čase matka dieťaťa tieto príjmy nenamietala, keďže vedela, že tieto príjmy v rámci dohody medzi ním
a jeho matkou sú príjmami, ktoré patria výlučne jeho matke. Vo vzťahu k odôvodnením potrebám

maloletej vytkol konajúcemu súdu, že týmito sa zaoberal len vo všeobecnej rovine a určil výživné 700
Eur mesačne, čo je nadpriemerné výživné pre šestnásťročné dieťa. Matka nepreukázala výdavky
na kozmetiku a lieky, niektoré výdavky uviedla duplicitne, nekonkretizovala školské a mimoškolské
aktivity maloletej, medzi výdavkami na oblečenie mnohokrát uvádzala namiesto dievčenského oblečeniadámske oblečenie, predkladala výdavky na turistickú obuv, hoci tvrdila, že sa maloletá nemôže venovať
všetkým krúžkom a záľubám, nakoľko na to nemá dostatok finančných prostriedkov a navyše matkou
tvrdené jednorazové výdavky by sa nemali generalizovať aj na ostatné mesiace. V priebehu celého

konania neboli zo strany matky doložené žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné odvodiť, že výživné
vo výške 700 Eur by zodpovedalo odôvodneným potrebám maloletej. Porušenie práva na spravodlivý
súdny proces vidí práve v týchto strohých konštatovaniach súdu, kedy nie je možné zistiť, ako súd
vec vyhodnotil, ako posúdil majetkové pomery matky, otca, maloletej a ako súd dospel k záveru
o primeranej výške vyživovacej povinnosti vo výške 700 Eur mesačne. Poukázal na to, že matka

počas celého konania neuviedla také skutočnosti, ktoré by osvedčovali zmenu pomerov, na základe
ktorej by bolo možné priznať výživné 700 Eur. V rozhodnutí absentuje výpočet dlžného výživného a
konštatovaniesúdu(bod108.)vodôvodnenírozhodnutianiejemožnépovažovaťzajasné,zrozumiteľné
a preskúmateľné. Vyjadril názor, že súdom určená nadštandardná výška výživného, ktorá nezodpovedá
jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom a ani odôvodneným potrebám maloletej, môže
ohroziť jeho právo vychovávať svoje dieťa a takisto môže ovplyvniť snahu maloletej o uplatnenie sa

v živote, teda by mohla mať na maloletú negatívny vplyv. Citovaním § 365 ods. 1 písm. h) CSP a §
62 ods. 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyjadril názor, že prvostupňový súd pri
stanovení výšky výživného a rozhodovaní o zmene výšky vyživovacej povinnosti síce aplikoval správny
právny predpis, no tento buď nesprávne interpretoval alebo nesprávne aplikoval, a to z dôvodu, že
určil 500,- € mesačne na bežné výživné a 200,- € mesačne na sporiacu časť, pričom neprimerane

nadhodnotil jeho majetkové pomery, ako aj jeho schopnosti a možnosti dosahovať príjem postačujúci na
platenie výživného v súdom stanovenej výške pri zachovaní jeho primeranej súčasnej životnej úrovne.
Predovšetkým však namieta, že suma výživného vo výške 500,- € mesačne + 200,- € mesačne na
sporiacučasťnezodpovedáodôvodnenýmpotrebámmaloletejdcéry.Spoukazomna§62ods.2Zákona
o rodine uviedol, že životnú úroveň nie je možné redukovať len na jej ekonomickú stránku, pretože táto

síce všeobecne predstavuje stupeň uspokojovania životných potrieb jednotlivca, ale súčasne zahŕňa
aj podmienky, za ktorých sú tieto potreby dosahované, teda zahŕňa nielen úroveň výživy, odievania,
bývania, kultúry, vzdelania, ale aj dĺžku pracovného času a celkové úsilie, ktoré je potrebné za týmto
účelom vynakladať. Preto, v súvislosti s určením výživného na mal. dieťa, je poukazovanie výlučne
len na jeho príjmy bez prihliadnutia na vynaložené úsilie, čas (a to predovšetkým osobného voľna) a

náklady, ktoré otec na dosiahnutie príjmov vynakladá, je jednostranné a zavádzajúce. V tejto súvislosti
tiež poukázal na to, že jeho príjem od predchádzajúcej úpravy výživného (rozsudok Okresného súdu
KošiceIzo6.3.2009sp.zn.19C/136/2008)savýraznenezvýšili,naopak,keďžeužnepracujeakoriaditeľ,
ani ako lekár vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb a nie je už členom dozornej
rady Q., Y..X.. svoje príjmy a majetkové pomery preukázal, ale súd nezistil majetkové pomery, príjmy a

výdavky matky, ktoré vynakladá na maloletú a v akých pomeroch maloletá vôbec žije, čo je v rozpore
s ustanoveniami Zákona o rodine. Ako už uviedol, matkou údajne vynakladané výdavky v súvislosti
s výchovou a výživou maloletej sú vysoko nadhodnotené a matka, ktorá podľa daňového priznania
za rok 2017 dosahuje mesačný príjem cca 284,28 € (v čase podania návrhu na zvýšenie výživného
bol jej príjem údajne 750,- € mesačne), žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlila, z čoho doposiaľ

financovala svoje výdavky, medzi ktoré patrí aj splácanie úveru vo výške 407,- €, ako aj rozdiel medzi
ňou dosahovanými príjmami a jej údajnými výdavkami na výživu mal. dcéry. V konaní navrhoval, aby súd
určil výživné pre maloletú vo výške 500,- € mesačne bez povinnosti tvorby úspor, nakoľko, ako v konaní
viackrát uviedol, že zo strany matky je pravidelne osočovaný, že platí minimálne výživné 233,- €, lebo
s tými, ktoré sú na sporiacom účte nevie disponovať. Podľa jeho názoru, keď jeho príjmy od poslednej

úpravy výživného rapídne poklesli z objektívnych dôvodov, je práve namieste zrušiť povinnosť tvorby
úspor a pokiaľ sa odôvodnené potreby maloletej zvýšili, zvýšiť bežné výživné. Citovaním § 63 ods. 3
Zákona o rodine konštatoval, že preukázaný príjem a majetkové pomery mu neumožňujú prispievať na
tvorbu úspor. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v konaní nezistil a matka nepreukázala, žeby mal príjem
aj z iných činností. Jeho jediným príjmom je príjem zo závislej činnosti a neodôvodnil, prečo určil aj

výživné na tvorbu úspor. Tiež uviedol, že je potrebné odlíšiť platenie bežného výživného, ktoré na rozdiel
od tvorby úspor je rodič povinný platiť i na úkor svojich osobných potrieb a výživného na tvorbu úspor,
kedy sa vychádza z majetkových pomerov povinného rodiča. Má za to, že návrh na platenie bežného
výživného vo výške 500,- € mesačne bez povinnosti na tvorbu úspor akceptuje zásadu rovnakej životnej
úrovne rodičov a detí, keď rozsah výživného v účinnom Zákone o rodine výslovne stanovený nie je,

vyplývavšakzovšeobecneuznávanéhohľadiska,ževýživnýmmábyťdieťaťuzabezpečenátakáživotná
úroveň, ktorá zodpovedá sociálnemu postaveniu rodičov a ktorú by dieťaťu rodičia zabezpečovali, keby
žili v spoločnej domácnosti a má plniť nielen základnú vyživovaciu povinnosť, ale má prispievať nacelkový všestranný fyzický a psychický vývoj mal. dieťaťa. Vzhľadom na výšku dlžného výživného a
svoju finančnú situáciu požiadal, aby mohol dlžné výživné uhrádzať v mesačných splátkach po 150,- €.

3. Matka maloletej vo vyjadrení nesúhlasila s tvrdeniami otca v odvolaní a s jeho návrhmi na zmenu
rozhodnutia súdu prvej inštancie a vyjadrila názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny
a odvolanie otca nie je dôvodné. Citovala ustanovenie § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a tiež ustanovenie § 78
ods. 1 Zákona o rodine, ktorý vychádza z predpokladu, že výživné sa vždy určuje podľa stavu, ktorý
existuje v čase, keď súd rozhoduje o výživnom. Plynutím času však môže nastať zmena pomerov, a

to na strane detí, a to nárastom ich odôvodnených potrieb, tak aj na strane rodičov, a to zmenou ich
príjmu, zmenou ich majetkových pomerov, prípadne iných okolností. Pri určení rozsahu vyživovacej
povinnosti súd v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako
aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Otec vo svojom odvolaní podľa jej názoru
neuvádza žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by mali privodiť pre neho priaznivé
rozhodnutie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal a doplnil dokazovanie správnym smerom, vyvodil z

neho správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke, pričom sa riadil
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v prejednávanej veci. Povinnosťou súdu v konaní o
návrhu na zvýšenie výživného je náležite porovnávať pomery na strane dieťaťa a pomery na strane
rodičov v rozhodnom období s obdobím v čase poslednej úpravy výživného. V súdenej veci súd prvej
inštancie v súlade s touto zásadou postupoval, správne vyhodnotil pomery na strane osoby oprávnenej

s pomermi na strane otca, ako osoby povinnej na plnenie vyživovacej povinnosti a správne určil, že je v
možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné v rozsahu stanovenom súdom prvej inštancie. Otcom
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa jej názoru netrpí vadami uvedenými v ustanovení §
365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP vytýkané napadnutému rozhodnutiu otcom a navrhla napadnuté
rozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdiťvplnomrozsahuvovšetkýchjehovýrokochakovecnesprávne.

4. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

5. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia,
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych
zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného pre maloletú B. P. X.
za obdobie od 28.6.2013 (od podania návrhu) do 31.12.2015. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy

významné pre rozhodnutie, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo
vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie o výživnom za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015 považuje za presvedčivé a s jeho
závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca
uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a otec

ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o
jeho vyživovacej povinnosti k maloletej B. P. do 31.12.2015. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu
konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre
rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie do 31.12.2015.

7. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech,
resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne

vykonal dokazovanie a dôsledne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom
jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy súdu prvej
inštancie týkajúce sa posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali od predchádzajúceho rozhodnutia súdu ovýživnom,niesúsvojvoľné,alevychádzajúzustálenejrozhodovacejpraxesúdov.Postupomkonajúceho
súdu nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie. O svojvôli pri výklade alebo aplikácie zákonného predpisu súdom by bolo možné
uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel alebo význam. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje
náležitosti rozsudku podľa § 220 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov
a úvahám súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, nečiní rozhodnutie nezákonným a
nepreskúmateľným. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie,

resp. doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (uznesenie Krajského
súdu v Košiciach z 27.2.2015 č.k. 8Cop 355/2014-400) a dostatočne zistil skutočný stav, ktorý následne
správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné
a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces.

8. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy poznamenáva, že
kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná . Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutočného stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Nevykonanie navrhovaného dôkazu nemôže sama o sebe
viesť k záveru o porušení práv účastníka konania. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či
právo na spravodlivé súdne konanie, by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver

všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do
podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. V nesporových konaniach sa síce uplatňuje
tzv. vyšetrovacia zásada (§ 36 CMP), podľa ktorej je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli

účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, ale vyšetrovacia zásada nenahrádza
dôkaznú aktivitu účastníkov a súd nie je povinný vykonať ani všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi,
pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia veci, súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa uváženia k takémuto rozhodnutiu
vedú (Nález ÚS SR III ÚS 64/1997 z 8.10.1997), preto ani nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých

účastníkmi konania nemožno považovať za postup súdu, ktorým by im bolo odňaté právo konať pred
súdom (R 37/1993).

9. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil schopnosti, možnosti a
majetkové pomery otca vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami maloletej B. P. za obdobie

od 28.6.2013 do 31.12.2015. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca dodáva, že v prípade určenia
(zvýšenia) výživného od rodiča pre maloleté dieťa, musí byť zachovaný princíp ochrany záujmu
maloletého dieťaťa, kedy je súd povinný vychádzať z čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa zverejnený
v Zbierke zákonov ako Oznámenie FMZV pod č. 104/1991, z ktorého vyplýva, že sa má prihliadať
na právo každého dieťaťa na životnú úroveň potrebnú pre jeho telesný, duševný a duchovný vývoj

a pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je potrebné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé a
pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby nepravidelné alebo náhodné. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni svojich rodičov, preto v prípade, ak to ich životná úroveň umožňuje, má dieťa právo,
aby boli jeho odôvodnené potreby uspokojované v plnej miere, resp. na vyššej úrovni zodpovedajúcej
úrovni uspokojovania vlastných potrieb jeho rodičov (kvalitnejšia strava, oblečenie, lepšie vzdelávanie,

komfortnejšie bývanie a podobne). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom za obdobie od
28.6.2013 do 31.12.2015 je správne, pretože zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať
sanaživotnejúrovnikaždéhosvojhorodiča.Natomtomiestetiežpoznamenáva,žeodôvodnenépotreby
detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie súv určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej
kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, inak ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné pred

súdom osobitne dokazovať. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj
na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Následne u rodičov dieťaťa súd zisťuje
ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie
zákonné vyživovacie povinnosti. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie
je možné určovať mechanickým spôsobom.

10. Odvolací súd vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie konštatuje,
že čistý mesačný príjem otca v roku 2013 bol 3.699,79 Eur a bez príjmu za prenájom (865,18 Eur) bol
2.831,62 Eur, v roku 2014 mal mesačný príjem 3.920,30 Eur a bez príjmu za prenájom (903 Eur) bol
3.017,30 Eur a v roku 2015 mal mesačný príjem 2.926,81 Eur, ktorý bez príjmu za prenájom bol 2.098
Eur. Zásadný rozpor v tvrdení rodičov vo vzťahu k finančným prostriedkom za prenájom, ktoré tvorili

príjmovú časť otca (daňové priznanie 2013 - 2015) nebol síce odstránený vykonaným dokazovaním,
ktorý však nemal zásadný vplyv na výšku výživného za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2016, ako
sa mylne domnievajú rodičia, pretože príjem otca v rozhodnom období (2013 - 2015) aj bez položky
označenej v daňovom priznaní ako príjem z prenájmu nehnuteľností (oddiel VI číslo 10 daňového
priznania) bol dostatočný na určenie výživného 500 Eur mesačne a výživného na tvorbu úspor 200 Eur

mesačne, nota bene nestal sa rozhodujúcim faktorom podmieňujúcim určenie výšky výživného.

11. Vo vzťahu k príjmovým pomerom matky odvolací súd poznamenáva, že rodičia sú vždy povinní
využívať svoje subjektívne vlastnosti, organizovať svoje pracovné aktivity a usmerňovať svoje výdavky
tak, aby si mohli riadne plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré nie sú schopné samé

sa živiť, pretože výživné je prednostnou pohľadávkou, to znamená, že rodič je povinný najskôr splniť
svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a až následne iné záväzky vyplývajúce zo zmluvných a iných
vzťahov. Zákonná úprava výkonu podnikania predpokladá činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku, preto
neobstojí úvaha, že na strane matky sa majú zohľadniť splátky úveru (407 Eur) bez ohľadu na to, že
ide o vybavenie ambulancie lekára. Matke neprináša podnikanie dostatočné finančné prostriedky plniť

si vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére v primeranom rozsahu a navyše ja zaťažená úverom, kým
u predchádzajúceho zamestnávateľa mala vyšší príjem. Na tomto mieste odvolací súd poznamenáva,
že zákonná úprava zásady potencionality príjmu (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine) sa rovnako
uplatňuje aj voči rodičovi, ktorý sa o dieťa osobne stará, teda v tomto prípade sa dotýka matky. Rovnako
je potrebné zdôrazniť, že maloletá B. P. je vo veku blízkom dospelosti (dňa 5.5.2020 nadobudne

plnoletosť), čo dovoľuje záver, že matka výkonom osobnej starostlivosti o takmer dospelú a samostatnú
dcéru kompenzuje svoju vyživovaciu povinnosť iba v minimálnom rozsahu (§ 62 ods. 4 veta prvá Zákona
o rodine), čím sa logicky zvyšuje jej finančný podiel na výživnom.

12. Odvolací súd porovnaním každého dôkazu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že

súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce
z vykonaného dokazovania, ako aj z výpovedí účastníkov a nezistil, že by súd prvej inštancie vynechal
akúkoľvek závažnú skutočnosť, resp., že by zhrnul podstatný obsah prejednávanej veci do formy, ktorá
by nezodpovedala vykonaným dôkazom a prednesu strán, nota bene je možné uzavrieť, že úvaha súdu
v rámci vyhodnotenia dôkazov mala podklad vo vykonanom dokazovaní. Z týchto dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie o zvýšení výživného pre maloletú B. P. za obdobie od 28.6.2013 do
31.12.2015 ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutiadoplnilďalšiedôvodyavysporiadalsaspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolanípodľa
§ 387 ods. 2, 3 CSP.

13. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie o výživnom za obdobie od 1.1.2016, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a

contrario v rozsahu danom v § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, správne a dostatočne zistil skutočný stav
veci, ale jeho rozhodnutie o výživnom od 1.1.2016 je založené na nesprávnom právnom posúdení, ktoré
spočíva v tom, že správne zvolenú právnu normu nesprávne interpretoval. Na základe toho, že súd prvejinštancie správne a dostatočne zistil skutočný stav veci, nebolo potrebné, aby odvolací súd zopakoval
alebo doplnil dokazovanie, ale pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom zisteným prvostupňovým
súdom tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci (§ 383 CSP), preto zmenil rozsudok súdu prvej

inštancie o výživnom od 1.1.2016 do budúcna podľa § 388 tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.

15. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené
potrebymaloletéhodieťaťaniesújedinýmzákonnýmkritériompreurčenie(zvýšenie)výživného,pretože

okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča,
ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu
odôvodnených potrieb dieťaťa dospel k záveru, že podstatná zmena pomerov v zárobkových
schopnostiach a možnostiach a majetkových pomerov otca od roku 2016, ktorý mal za následok zúženie
jeho životného štandardu, odôvodňuje diferencované určenie (zvýšenie) výživného od 1.1.2016 do
budúcna. Príjem otca 1.525,23 Eur v roku 2016 a 1.633,09 Eur v roku 2017 v porovnaní s jeho príjmom

v roku 2013 až 2015 umocňuje zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére, ale zároveň je
potrebné tiež dodať, že výživné 500 Eur mesačne vysoko prevyšuje bežnú mieru odôvodnených potrieb
dieťaťa v rovnakom veku, ako je maloletá B. P., ale nebolo vy v záujme dieťaťa znížiť rozsah výživného
pod túto hranicu, ak otec sám prejavil vôľu prispievať výživné 500 Eur mesačne, hoci sa jeho príjem
podstatne znížil. Odvolací súd je toho názoru, že takto určené výživné reflektuje na zmenu pomerov

na strane otca a rovnako zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej
úrovni každého svojho rodiča. Odvolací súd dodáva, že od 1.1.2016 neboli splnené podmienky pre
postup podľa § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine (potencionalita príjmu), pretože zmenu pomerov
(zníženie príjmu) nezavinil a jeho príjem neklesol ani pod hranicu bežného príjmu lekára (štatisticky
ukazovateľ) a na druhej strane rozhodne možno akceptovať, že tempo, ktoré zvolil pri výkone svojej

práce za predchádzajúce roky, mohli spôsobiť aj následky na jeho zdravotnom stave, či už fyzickom
alebo psychickom, ktoré okolnosti boli dôvodom pre skončenie pracovného pomeru vo Q., a.s., čím však
neprišiel o možnosť prispievať na výživu maloletej dcéry primeraným výživným, keďže sa zamestnal
dokonca s mierne vyšším príjmom. Odvolací súd sa nestotožnil s úvahou, že otec sa vzdal bez právneho
dôvodumajetkovéhoprospechuprevodomspoluvlastníckehopodielukbytunaW.ulicivKošiciach,ktorý

získal v rámci vyporiadania dedičstva po nebohom otcovi, pretože dispozícia s touto nehnuteľnosťou
fakticky zostala jeho matke, nota bene prevodom spoluvlastníckeho podielu na svoju matku sa zosúladil
právnystavsostavomfaktickýmvyporiadanímjehospoluvlastníckehopodieluvrámcirodinyrešpektujúc
vôľu svojej matky.

16. Podľa § 63 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú,
za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor.

17. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon ponecháva možnosť tvorby úspor z
výživného ako právo oprávneného, avšak len v prípade, že to majetkové pomery povinného dovoľujú.

Súd nemá zákonnú povinnosť využiť možnosť danú týmto ustanovením. V tomto prípade príjem otca a
jeho majetkové pomery od 1.1.2016 neodôvodňujú priznať právo tvoriť z výživného úspory, teda určiť
výživné v takom rozsahu, aby bolo možné vyčleniť časť výživného na tvorbu úspor, preto odvolací súd v
tejto časti návrhu matky nevyhovel. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o výživnom od 1.1.2016 podľa § 388 CSP a zaviazal otca prispievať na výživu maloletej B. P.

500 Eur mesačne, ktoré výživné zodpovedá všetkým relevantným zákonným ustanoveniam týkajúcich
sa vyživovacej povinnosti rodiča voči maloletému dieťaťu vyplývajúcich zo Zákona o rodine.

18. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o dlžnom výživnom podľa §
389 ods. 1 písm. a/ CSP a podľa § 391 CSP v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konaniesozreteľomnato,žerozhodnutímodvolaciehosúdubolzmenenýrozsahvyživovacejpovinnosti
otca od 1.1.2016 do budúcna voči maloletému dieťaťu a odvolací súd nemal poznatky o tom, či a v akom
rozsahu otec platil výživné po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, preto je potrebné, aby súd prvej
inštancie doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, resp. zabezpečením potrebným listinných
dôkazov a opäť rozhodol o dlžnom výživnom pre maloleté dieťa od 28.6.2013 a súčasne rozhodol aj o

spôsobe zaplatenia dlhu.

19. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).