Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 24, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115215590
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115215590.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaVancuačlenovsenátuJUDr.
Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: EFEBE, s.r.o. Letná 37, Spišská
Nová Ves, IČO: 36 589 390, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bečarik & partners, s.r.o. so sídlom
Letná 37, Spišská Nová Ves, IČO: 47 253 123, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s.,
Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému: Kvasňovský & Partners, advokátska kancelária

- law firm, so sídlom Dunajská 32, Bratislava, IČO: 42 129 249, o zaplatenie 1.904,59 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 33Cb/101/2015-283 z 27.8.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.
II. Žalovanému priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.); žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100% (výrok II.) a povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania
v rozsahu 100%. (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 1.904,59 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 137,13 eur odo dňa
25.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 138,33 eur odo dňa 21.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 660,20 eur odo

dňa 24.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 968,93 eur odo dňa 22.5.2015 do zaplatenia z titulu neuhradenia
vyúčtovanej ceny za dodanú elektrinu. Žalobca mal za to, že nárok žalobou nemohol zaniknúť priamo zo
zákona,zdôvodunesplneniasizákonnejpovinnosti.Podľažalobcuoporušenízákonnejpovinnostimusí
rozhodnúť orgán štátnej správy, v tomto prípade ÚRSO a až na základe tohto právoplatného rozhodnutia
je možné uplatniť na postihnutý subjekt sankciu. ÚRSO ani žiadny iný štátny orgán nevydal rozhodnutie
alebo iný individuálny právny akt, ktorým by rozhodol o zmene ceny za vyrobenú elektrinu, resp. o strate

podpory, resp. o nemožnosti uplatnenia si podpory.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

4. Hlavný rozpor medzi žalobcom a žalovaným spočíva v nesplnení si notifikačných povinností žalobcu
podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, podľa ktorého je výrobca elektriny s právom na podporu

povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie si podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný ako prevádzkovateľ
regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu splnenie si vyššie
uvedenej povinnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalovaný za to, že predmetná skutočnosť
nebola preukázaná ani v samotnom žalobnom návrhu a teda splnenie si oznamovacej povinnosti zo

strany žalobcu ostalo len v rovine tvrdenia. Podľa žalovaného je porušenie zákonných povinností
žalobcu nesporné a jeho nárok nie je dostatočne osvedčený ani v súvislosti s poukazom na uzatvorenietrojstrannej zmluvy č. PDS: OZE_470_2012_15 medzi žalovaným, spoločnosťou Východoslovenská
energetika a.s. a žalobcom. Žalobca si nemôže odvodzovať z tejto zmluvy právo na poskytnutie podpory
ako právo na zmluvné plnenie, ktoré je nezávislé od toho, či mu právo na uplatnenie podpory prináleží

v zmysle ust. § 4 ods. 3 Zákona o OZE. Preto žalovaný neuznal v celom rozsahu nárok žalobcu na
vyplatenie ním požadovanej sumy vo výške 1.904,59 eur.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (prednesmi právnych zástupcov strán, listinnými dôkazmi -
Potvrdenie o pôvode elektriny č. 1489/2012/PoP-OZE z 24.7.2012, Potvrdenie o splnení oznamovacej

povinnosti č. 0301/2012/E-PT z 10.7.2012 a č. 101/2014/E-PT zo 4.2.2014, Cenové rozhodnutie č.
1488/2012/E-OZ z 15.8.2012, Žiadosť o poskytnutie podpory z 27.2.2012, Zmluva o pripojení žiadateľa
o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ_ZoP/2012/33 z 26.6.2012, Zmluva o dodávke elektriny
a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou
výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_470_2012 uzavretá žalovaným 20.7.2012 a
žalobcom 18.7.2012, Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre

odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/465 uzavretá žalovaným 7.1.2014 a žalobcom 20.12.2013, Zmluva
o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. OZE 470 2012 15 uzavretá
žalovaným 24.10.2104 a žalobcom 24.10.2014, Oznámenie o nemožnosti uplatnenia si podpory pre
kalendárny rok 2015 z 15.12.2014, List žalobcu - Neplatnosť zrušenia podpory energetického zdroja
na rok 2015 z 19.12.2014, Žiadosť o poskytnutie podpory žalobcu zo 4.6.2014, Predpoklad ročnej

charakteristiky dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015
zo 4.6.2014, Originál aj fotokópia podacieho hárku č. 96326145 žalobcu s dátumom poštovej pečiatky
4.6.2014, fotokópia výpisu z knihy odoslanej pošty žalobcu (položka 956 a 937), faktúra č. 2015022,
faktúra č. 2015031, faktúra č. 2015034, faktúra č. 2015055, list žalovaného z 25.2.2015, Rozhodnutie
ÚRSO zo 4.6.2007, 11.5.2009 a 6.6.2011, originál a kópia výpisu z knihy došlej pošty žalovaného (por.č.

34521), kópia faktúry č. 2014079 č. zmluvy OZ 470 2012, dátum vystavenia 4.6.2014, dátum dodania
31.5.2014, dátum splatnosti 19.5.2014, kópia tlačiva - údaje o výrobe a dodávke elektriny pre uplatnenie
podpory v zmysle zák.č. 309/2009 Z.z., informácia ÚRSO pre výrobcov elektriny s právom na podporu
z 28.7.2014, Nález ÚS SR č. PLÚS 50/2015-148 z 22.3.2017, z ktorého vyplýva, že ust. § 4 ods. 3
zák.č. 309/2009 Z.z. v platnom znení nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.

35 ods. 1 Ústavy SR a č. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, výpoveďou svedkyne - R. S.) a citujúc ust. § 3 ods. 1 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore (ďalej
len „Zákon o podpore“), § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení
účinnom do 1.1.2014, § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení účinnom po 1.1.2014, § 18e ods. 1 Zákona o
podpore, § 269 ods. 2, Obchodného zákonníka mal za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol právny

vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. 470
2012 15 z 19.11.2014. ÚRSO vydal žalobcovi potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov na
roky 2012-2027. ÚRSO vydal dňa 18.2.2014 rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na obdobie od roku
2014 do 28.6.2027 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 194,54 eur/MWh. Žalovaný
listom zo 16.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z

dôvodu, že vo vzťahu k zdroju prevádzkovanému žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých
zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj
požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015. Žalobca vystavil žalovanému
v súlade so zmluvou o dodávke elektriny faktúru č. 2015022 za mesiac január 2015 vo výške 137,13
eur, faktúru č. 2015031 za mesiac február 2015 vo výške 138,33 eur, faktúru č. 2015034 za mesiac

marec 2015 vo výške 660,20 eur, faktúru č. 2015055 za mesiac apríl 2015 vo výške 968,93 eur, ktorými
vyúčtoval žalovanému dodávku elektriny na doplatok. Žalovaný uvedené faktúry neuhradil.

6. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné uzavretie Zmluvy o
dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, určenie ceny elektriny, množstvo

odobratej elektriny medzi žalobcom a žalovaným, spustenie fotovoltickej elektrárne žalobcu pred
1.1.2014 a že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Sporná bola skutočnosť, či žalobca
splnil voči žalovanému svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore.

7. Dôkaz žalobcu o zaslaní podľa neho „z opatrnosti“, a to žiadosti o poskytnutie podpory a

predpokladanej ročnej charakteristike dodávky doručené žalovanému 22.12.2014 považoval súd prvej
inštancie vzhľadom na potrebu ich doručenia do 15.8.2014 za bezpredmetný a mal za to, že v danom
prípade nebolo preukázané odoslanie žalobcom ani doručenie žalovanému uplatnenie podpory vrátane
oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny žalobcu na rok 2015 k 15.8.2014. Splnenieoznamovacej povinnosti žalobcu včas nevyplynulo ani z výpovede žalobcu, ani z výpovede svedkyne
ani zo žiadnych listinných dôkazov. Zo žiadneho dôkazu v spore nevyplynulo včasné splnenie si
povinnosti žalobcu ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. Naopak v konaní bolo

nepochybne preukázané, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neevidoval
voči žalobcovi k dátumu 15. augusta 2014 včasné splnenie si povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny
v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore.

8. Ani žalobcom navrhnutý dôkaz z ÚRSO alebo nejakého správneho orgánu o tom, aby vydal nejaké

rozhodnutie, nepovažoval súd prvej inštancie za relevantný, pretože ÚRSO ani iný správny orgán žiadne
rozhodnutie v tom smere nevydáva, nemá na to právomoc a ani požiadavka na žiadne iné správne
rozhodnutie v tom smere nemá opodstatnenie.

9. V dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o
OZE zaniklo žalobcovi právo uplatňovať si v roku 2015 na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení na

výrobu elektriny nárok na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/ a c/ Zákona o OZE. Uplatnenie podpory
zo strany výrobcu je hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej
lehote. Márne uplynutie tejto lehoty má pritom za následok, že výrobca si v nasledujúcom roku nemôže
uplatniť nárok na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/ a c/ Zákona o OZE. V prípade žalobcu nastali
právne skutočnosti predpokladané zákonom, a preto nebolo potrebné o nich vydať osobitné rozhodnutie.

Právnou skutočnosťou, na základe ktorej žalobca stratil svoj nárok je márne uplynutie lehoty (15. august)
s následkom uvedeným v § 4 ods. 3 Zákona o OZE. Porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/
Zákona o OZE nie je správnym deliktom, o ktorom by mal rozhodnúť správny orgán.

10. Navyše žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 v intenciách ust. § 18e

zák.č. 309/2009 Z.z. v platnom znení a nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že ust. § 18e Zákona
o podpore sa vzťahuje len na podmienky podpory uvedené v ust. § 3 Zákona o podpore v platnom
znení. Povinnosť výrobcu elektriny oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny,
vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených

do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu
elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore v znení
platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 1.1.2014. Zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo k zmene ust. § 4
ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2014 takto: Výrobca elektriny s právom na podporu,

ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok. Podľa ust. § 18e
ods. 1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a
podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré
bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že novelou ust. § 4 ods.
3 zák.č. 309/2009 Z.z. účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 1.1.2014 nezmenené. Došlo
len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore

a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže
na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.b/ a
c/ na nasledujúci kalendárny rok. Ani v zmysle Nálezu ÚS SR č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.3.2017 táto
sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 nie je
neprimeraná a nie je ani v rozpore s Ústavou SR.

12. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca si v danom prípade svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods.
2 písm.c/ Zákona o podpore nesplnil voči žalovanému v zákonom stanovenej lehote (do 15.8.2014)
nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1
písm.b/ac/nanasledujúcikalendárnyrok,t.j.narok2015atedažalobcovinevznikolnároknazaplatenie

žalovanej sumy s príslušenstvom, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 a § 262 CSP a keďže mal žalovaný v konaní plný
úspech, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%.14. Keďže žalobca nemal v konaní úspech, zaviazal ho súd s poukazom na ust. § 258 ods. 1 CSP ako
aj uznesenie zo 16.1.2017 nahradiť svedkovi svedočné vo výške 180,77 eur (ktoré hradil štát).

15. Proti tomuto rozsudku (výroku III.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutej časti (t.j. vo výroku, ktorým súd zaviazal žalobcu k náhrade trov konania
žalovaného vo výške 100%) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie resp. zmenil a
nepriznal žalovanému náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Zároveň žiadal priznať náhradu

trov odvolacieho konania. Uviedol, že neboli splnené procesné podmienky v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm.a/ CSP; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365
ods. 1 písm.b/ CSP a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. §
365 písm.h/ CSP.

16. Poukázal na svoje vyjadrenie zo 14.8.2018, v ktorom okrem iného navrhol v prípade zamietnutia
žalobyotrováchkonaniarozhodnúťvzmysle§257CSPanepriznaťnáhradutrovkonaniažiadnejstrane
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvodil, že žalovaný má svoje právne oddelenie, zamestnáva
svojich právnych zástupcov a jedná sa o spoločnosť, ktorá je dcérskou spoločnosťou Východoslovenská
energetická Holding, a.s., ktorej väčšinovým akcionárom vo výške 51% je Slovenská republika. V tejto

súvislosti dal do pozornosti Nález ÚS SR II. ÚS 78/2003.

17. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pri rozhodovaní sa nezaoberal návrhom žalobcu, v napadnutom
rozsudku, tento návrh nezohľadnil a neodôvodnil svoje rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania
voči žalovanému aj napriek tomu, že bol podaný vyššie uvedený návrh žalobcu. Navyše rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaného je nedostatočne
odôvodnené.

18. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne
aplikoval zásadu úspechu v spore obsiahnutú v ust. § 255 CSP. Pre sporové konania sa uplatňuje v

otázkenáhradytrovkonaniazásadaúspechuvspore,t.j.zásadazodpovednostizavýsledokvspore,pre
ktorú je charakteristické, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane trovy konania,
ktoré úspešnej strane vznikli. V danom prípade bola prvým výrokom napadnutého rozsudku žaloba v
plnom rozsahu zamietnutá, teda je zrejmé, že plný úspech v spore mal žalovaný. Vzhľadom na to je
postup súdu prvej inštancie, jeho právne posúdenie správne a právne súladné.

19. Ustanovenie § 257 CSP, na ktoré poukazuje žalobca, predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti
za výsledok sporu, pričom na jeho aplikáciu sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to
dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Uvedené ustanovenie však vo všeobecnosti
predstavuje len výnimku zo všeobecného procesného inštitútu zodpovednosti za výsledok sporu, nie

všeobecné pravidlo, ktoré by neúspešnú stranu sporu oslobodzovalo od znášania náhrady trov konania
úspešnej strany. Priamo z textu zákonného ustanovenia § 257 CSP vyplýva, že súd podľa uvedeného
zákonného ustanovenia rozhoduje výlučne vo výnimočných prípadoch. Skutočnosť, že žalovaný má v
rámci svojej internej štruktúry právne oddelenie nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa a rovnako ani za výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

V zmysle čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, má každý právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Všetci
účastníci sú si v konaní rovní.

20. Ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo strany sporu zvoliť si, či sa nechá alebo

nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli strany
sporu, a to bez ohľadu na to, či by sa bola schopná zastupovať sama. Dôvody rozhodnutia strany sporu
nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemožno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale
napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, jeho konkrétnej špecializácie na danú problematiku a
pod.. Strana sporu si musí byť vedomá toho, že v prípade neúspechu ponesie náklady konania, prípadne

aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane jej však príslušné procesné predpisy (§
255 CSP) garantujú, že jej náklady budú v prípade úspechu nahradené.21. Podľa žalovaného požiadavka žalobcu, aby súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania
žalovanému odvolaním sa na to, že náklady konania neboli účelne vynaložené vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený

aj právny odbor, je nesprávna a právne nesúladná. Na podporu svojho tvrdenia žalovaný poukázal na
uznesenie NS SR z 26.6.2013 sp.zn. 2MCdo/16/2012 a rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 2257/08 a
sp.zn. II. ÚS 986/09.

22. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov

konania. V prípade, ak by súd prvej inštancie žalovanému nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia,
hoci na to má podľa zákona nárok, sťažil by takýmto postupom žalovanému prístup k právnej pomoci
v konaní na súde, pretože aj za situácie, kedy žalovaný dosiahol v spore plný úspech, je nútený
hradiť si náklady na právne zastupovanie v konaní sám. Podľa ustálenej súdnej praxe nie je možné
stranu sporu sankcionovať tým, že jej nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny
advokáta s tým, že sa mohla v konaní brániť sama. Z Nálezu ÚS sp.zn. I. ÚS 264/2016 zo 17.8.2016

vyplýva, že „Účelom náhrady trov konania je kompenzácia výdavkov strany sporu, ktoré musel vynaložiť
v dôsledku protiprávneho konania na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. V súlade s
tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu v konaní, nie na zásade
zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené (mal
vo veci plný úspech). Zo žiadnych ustanovení Ústavy SR ani Občianskeho súdneho poriadku (teraz

Civilného sporového poriadku) nemožno vyvodiť záver, že by strane sporu (konkrétne v prejednávanej
veci právnickej osobe súkromného práva), ktorá má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek
tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Trovy konania
vzniknuté v súvislosti sa zastúpením strany advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené
účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom výnimočných situáciách,

najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa
nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne.“

23. Za ústavne konformný, zabezpečujúci plnehodnotnú realizáciu základného práva žalovaného na
súdnu ochranu považuje žalovaný v súlade s ustálenou súdnou praxou právny názor NS SR vyslovený

v uznesení sp.zn. 7Cdo/93/2013 z 19.7.2012.

24. Zo žiadnych ustanovení Ústavy SR ani CSP nemožno vyvodiť záver, že by strane sporu, ktorá má
zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť
priznaná náhrada trov konania. Takáto argumentácia žalobcu je nesprávna a bez akejkoľvek opory v

platných právnych predpisov ako aj judikatúre.

25. K Nálezu ÚS SR sp.zn. II. ÚS 78/03 z 9.9.2004, na ktorý poukázal žalobca vo svojom odvolaní,
žalovaný uvádza, že v uvedenom náleze ÚS SR posudzoval nepriznanie trov právneho zastúpenia
Ministerstvu financií SR, zastúpenému advokátom, teda ústrednému orgánu štátnej správy, na rozdiel

od napadnutého konania, v ktorom je predmetom posúdenia priznanie trov právneho zastúpenia
advokátovi, zastupujúcemu žalovaného, ktorý je ako obchodná spoločnosť subjektom súkromného
práva (Ústavný súd SR, nález sp.zn. IV. ÚS 84/2014-31).

26. Žalovaný je súkromnou akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania v zmysle

Obchodného zákonníka, ktorého hlavným, nie však jediným predmetom podnikateľskej činnosti je
distribúcia elektriny, ktorú realizuje v súlade s povolením na distribúciu elektriny na časti vymedzeného
územia (na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja) vydaným Úradom pre
reguláciu sieťových odvetní č. 2007E 0257 v zmysle zákona o energetike. Postavenie prevádzkovateľa
distribučnej sústavy pri výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny upravuje Zákon o energetike,

ktorý však žalovanému nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb, z čoho je zrejmé, že žalovaný nemá postavenie orgánu štátnej správy na úseku
energetiky. Postavenie orgánu štátnej správy a oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach
fyzických alebo právnických osôb žalovanému nepriznáva ani Zákon o OZE, rovnako tiež ani
Zákon o regulácii v sieťových odvetviach ani žiaden iný platný právny predpis. Otázka postavenia

prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavania v súdnom konaní
vedenom NS SR pod sp.zn. 10Sžo/149/2015 ako aj vo viacerých konaniach vedených krajskými súdmi.
Predmetnou otázkou sa zaoberala tiež Generálna prokuratúra SR na základe podnetu Slovenskej
asociácie fotovoltického priemyslu na preskúmanie zákonnosti postupu prevádzkovateľov regionálnychdistribučných sústav, ktorá rovnako ako všetky krajské súdy a NS SR konštatovala, že prevádzkovateľ
regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom, a to predovšetkým z dôvodu absencie
faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy konať a rozhodovať o právach a

povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy.

27. V závere žalovaný zdôraznil, že priznania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v
okolnostiach danej veci sa domáhal v súlade s § 255 CSP ako subjekt súkromného práva, ktorý mal
v merite veci plný úspech.

28. Preto považuje žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti za správny a navrhol,
aby ho odvolací súd ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.

29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

30. Výrok rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol (výrok I.) a výrok, ktorým uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100% (výrok II.), neboli napadnuté odvolaním, nadobudli
právoplatnosť, a preto neboli odvolacím súdom preskúmavané. Predmetom odvolacieho prieskumu
bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania v rozsahu 100% (výrok III.).

31. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k
záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s
ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj

svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne
vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

32. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods.
2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací

súd uvádza:

33. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania, súd prizná náhradu trov konania strane podľa jej úspechu
vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).

34. V tejto veci súd žalobu právoplatne zamietol, a preto podľa vyššie uvedeného ustanovenia správne
priznal náhradu trov strane, ktorá mala vo veci plný úspech, t.j. žalovanému.

35. Ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov je výnimočným. V tomto prípade však neboli
zistené ani odvolacím súdom žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nebolo možné

náhradu trov konania žalovanému nepriznať.

36. Dôvody uvádzané žalobcom v odvolaní takými nie sú a sú len teoretizovaním, ktoré nemá oporu v
zákone ani v ustálenej súdnej praxi.

37. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).