Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/157/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212632
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112212632.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr.

Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: A. Š., C. K. XXXX/
XX, E. H. Z., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená 1/ Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, 2/ Vláda SR, Úrad vlády SR, Nám. Slobody 1, Bratislava, zastúpená advokátkou
JUDr. Michaelou Törökovou, so sídlom 29. augusta 5, Bratislava, 3/ Národná rada Slovenskej republiky,
so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo
výške 15.000,- eur, o splnenie programového vyhlásenia vlády, určenie morálnej satisfakcie a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.

novembra 2016 č.k. 12C 88/2012-174 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný,zastúpenýVládouSR,ÚradomvládySRmáprotižalobcovinároknanáhradutrovodvolacieho
konania v plnom rozsahu.

Žalovanému, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe žalobcu v časti, ktorou žiadal
Slovenskej republike uložiť povinnosť splniť a realizovať programové vyhlásenie vlády SR z novembra
2002, augusta 2006 a augusta 2010, vo zvyšku, t.j. v časti žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej
vo výške 15.000,-eur a určenie morálnej satisfakcie žalobu zamietol. Slovenskej republike, zastúpenej
Vládou SR priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a Slovenskej republike zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že sa cíti ukrátený na svojich právach
a právom chránených záujmoch a uplatňuje si nárok na nemajetkovú ujmu a morálnu ujmu titulom
nesprávneho úradného (procesného) postupu Slovenskej republiky pri riadení štátu, ktorú zavinila
neplnením predvolených a povolebných sľubov a programových vyhlásení z roku 2002, 2006 a
2010, čím ho sklamala, vyvolala u neho veľkú nedôveru voči vláde SR, frustráciu, hnev, stres
a sklamanie zo zavádzania voličov a občanov SR, zavinila neefektívne, nespravodlivé a najmä
nehospodárne nakladanie s majetkom štátu a dôverou žalobcu v neprospech spoločnosti, čím sa

dopustila hrubej nemorálnosti v období platnosti a účinnosti programových vyhlásení vlády SR 2002,
2006 a 2010. Žalobca mal za to, že dlhodobá svojvoľná amorálna činnosť vlády SR, zadlžovanie štátu
a nerešpektovanie vládneho programu predstavuje nesprávny úradný postup žalovaného, čím je podľa
neho založená objektívna zodpovednosť žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z.3. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol tieto listinné dôkazy: výročné správy NKÚ SR od
roku 2001 do 2012, výročné správy ARDAL od roku 2001 do 2012, programové vyhlásenia vlády SR z

novembra 2012, augusta 2006 a augusta 2010.

4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 4.11.2014 žalobca vysvetlil pasívnu legitimáciu
žalovaného tak, že žalovaným je jeden subjekt - Slovenská republika zastúpená viacerými orgánmi.
Navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním záznamov o páchaní trestnej činnosti funkcionárov, o škodách

spáchaných na majetku štátu a o stave SR od vlády, prezidenta a Národnej rady SR, vykonať znalecké
dokazovanie na otázku o ekonomickom hospodárení s majetkom štátu za rok 2006 až 2014 a na kvalitu
výkonu verejnej moci, pripojiť účtovníctvo žalovaného zastúpeného označenými subjektmi od roku 2006,
všetkýminálezmiÚstavnéhosúduSRodroku2000protiNRSRnakontroluústavnostizákonovanižších
predpisov, ako aj nálezy o individuálnych sťažnostiach proti NR SR, vláde SR, MS SR a prehľadom
súdnych sporov proti SR v celom obvode Bratislavy. K námietke žalovaného ohľadom predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. poukázal na ust. § 41 ods.3
Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) v spojení s § 15 a § 25 ods.
1,3,4, zákona č. 514/2003 Z.z., tiež v spojení s § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Žalobca týmto podaním zároveň rozšíril žalobu o určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská republika,
NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo

a nekvalitne pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 12C 88/2012-123 zo dňa
13.11.2014, právoplatným dňa 31.12.2014, zmenu žaloby v zmysle § 95 ods. 1 OSP účinnom v danom
čase pripustil.

5. Poukázal na to, že žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR žiadal žalobu zamietnuť.

Namietal, že žalobcom označený nesprávny úradný postup nie je spôsobilým titulom na uplatnenie
zodpovednosti resp. náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Programové vyhlásenie vlády
je politický dokument, ktorý v zmysle čl. 112 Ústavy SR vláda predkladá Národnej rade SR a žiada o
vyslovenie dôvery a v jej zmysle čl. 113 Ústavy SR zodpovedá za výkon svojej funkcie. Zodpovednosť
za nesplnenie programového vyhlásenia môže teda priamo uplatňovať len Národná rada SR. Občan

má právo vyvodzovať zodpovednosť za nesplnenie programového vyhlásenia vlády výlučne realizáciou
svojho práva voliť. Bol toho názoru, že žalobcom uplatnený nárok nie je nárokom podľa zákona č.
514/2003 Z.z., lebo žalobca žiada o náhradu škody v súvislosti s výkonom verejnej moci a takýto
nárok žalovaný nemôže ani predbežne prerokovať v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Pre
nemožnosť aplikácie zákona č. 514/2003 Z.z. zároveň vyjadril názor, že Slovenská republika zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti SR, nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná. Petit uloženia povinnosti
splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010
označil za nevykonateľný a k petitu o určenie morálnej satisfakcie uviedol, že nemá oporu v žiadnom
právnom predpise. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie.

6. Žalovaný zastúpený Vládou SR, Úradom vlády SR žiadal žalobu zamietnuť dôvodiac, že vláde SR ani
Úradu vlády SR so žiadneho právneho predpisu nevyplýva oprávnenie konať v danej veci v mene štátu,
čo spôsobuje nedostatok procesných podmienok konania. Napriek tom sa k veci vyjadril a namietal
nesplnenie základných predpokladov k vzniku zodpovednosti štátu za údajnú škodu, náhrady ktorej
sa žalobca v konaní domáha. Namietal, že žalobca nepreukázal porušenie povinnosti orgánu verejnej

noci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb. Namietal, že žalobca ničím nepreukázal vznik škody, ktorej
náhrady sa v konaní domáha, ani jej výšku. Namietal tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody vzhľadom na skutočnosť, že žalobca splnenie prvých dvoch predpokladov

za vznik zodpovednosti štátu za škodu nepreukázal. K petitu uloženia povinnosti splniť a realizovať
programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010 namietal, že nemá
oporu v žiadnom právnom predpise. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne
dokazovanie.

7. Žalovaný zastúpený Národnou radou Slovenskej republiky žiadal konanie zastaviť, resp. žalobu
zamietnuť. Namietal nedostatok právomoci súdu na konanie, keďže v žiadnom právnom predpise nie
je upravená právomoc všeobecných súdov konať a rozhodovať o tom, či vláda SR plní, resp. neplní
jej programové vyhlásenie a žalovaného preto podľa neho nemožno zaviazať k plneniu programovéhovyhlásenia vlády SR. Pokiaľ žalobca konanie žalovaného subsumoval pod inštitút nesprávneho
úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. namietal, že žalobca nepredložil žiaden relevantný
dôkaz, ktorým by preukazoval, že mu v dôsledku ním namietaného nesprávneho úradného postupu

alebo nezákonného rozhodnutia ním vydaného vznikla škoda. Programové vyhlásenie vlády a jeho
plnenie nemal za rozhodnutie ani postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže nezodpovedá definícii
tohto inštitútu. Poukázal na článok 113 Ústavy, ktorý upravuje vzájomný vzťah vlády SR a Národnej
rady SR tak, že vláda SR je povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú
radu SR, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Ústava SR neurčuje obsahové

náležitosti programového vyhlásenia vlády SR, ani jeho rozsah a Národná rada SR nemá možnosť
zasiahnuť do predloženého programového vyhlásenia vlády SR. Článok 119 Ústavy SR upravuje
ústavné kompetencie vlády SR a pod písm. c) upravuje, že vláda SR v zbore rozhoduje o programe
vlády a jeho plnení. Ústava SR ani žiaden iný právny predpis neurčuje lehoty, v ktorých sa má vláda SR
zaoberať plnením programového vyhlásenia a ani neurčuje právne účinky rozhodnutia o plnení resp.
neplnení programu vlády. Vyjadril názor, že nesplnenie programového vyhlásenia vlády SR nezakladá

nárok občanov, vrátane žalobcu, na náhradu škody za nesplnené pred a povolebné sľuby. Jediným
nárokom/právom občana SR je podľa neho rozhodnúť sa nevoliť resp. voliť inú politickú stanu ako tú,
ktorá svoje sľuby neplní a nie požadovať finančnú náhradu za zmarené volebné sľuby. Na preukázanie
svojich skutkových tvrdení nenavrhol žiadne dokazovanie.

8. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol s poukazom na články 72, 113, 114 a 119 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2 uvedeného zákona
a § 17 ods. 1, ľ a 3 uvedeného zákona, keď z programového vyhlásenia vlády SR z novembra
2002 zistil, že vláda SR prestúpila pred Národnú radu SR s programovým vyhlásením týkajúcim sa

ekonomickej politiky, sociálnej oblasti, bezpečnosti a efektívnosti štátu. Z programového vyhlásenia
vlády SR z augusta 2006 zistil, že vláda SR, ktorá vzišla z demokratických parlamentných volieb
konaných 17.6.2006, predstúpila v zmysle čl. 113 Ústavy SR pred Národnú radu SR so žiadosťou o
vyslovenie dôvery a predložila jej programové vyhlásenie s týmto obsahom:
- princípy a hodnoty programového vyhlásenia vlády SR

- makroekonomický rámec, verejné financie a hospodárska politika
- sociálna oblasť
- zdravotníctvo
- kultúra
- demokracia a právny štát

- obrana štátu
- zahraničná politika.
Z programového vyhlásenia vlády SR z augusta 2010 zistil, že vláda SR, ktorá vzišla z demokratických
parlamentných volieb konaných 12.6.2010, predstúpila v zmysle čl. 113 Ústavy SR pred Národnú radu
SR a tiež všetkých občanov SR s programovým vyhlásením, ktoré malo nasledovný obsah:

- demokratický štát
- prosperujúci štát
- štát pre občanov
- bezpečný a efektívny štát.

9. Zhrnul, že v predmetnom konaní sa žalobca domáha od žalovaného Slovenskej republiky zastúpenej
3 orgánmi - Ministerstvom spravodlivosti SR, Vládou SR - Úrad vlády SR, Národnou radou Slovenskej
republiky, 3 nárokov:
-zaplatenia nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom,
- uloženia povinnosti splniť a realizovať programové vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta

2006 a augusta 2010,
- určenia morálnej satisfakcie v podobe určenia, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období
rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone
verejnej moci.

10. Konštatoval, že zastúpenie Slovenskej republiky viacerými orgánmi je v zmysle platnej judikatúry
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012) možné, nakoľko jednotlivé nároky žalobcu
proti štátu spadajú do pôsobnosti rôznych orgánov, keď právne posúdil, že pri nároku na zaplatenia
nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003Z.z. v zmysle § 4 ods. 2 nemožno určiť príslušný orgán podľa odseku 1, preto koná za štát Ministerstvo
spravodlivosti SR. Tiež právne posúdil, že nárok na uloženie povinnosti splniť a realizovať programové
vyhlásenia vlády SR z novembra 2002, augusta 2006 a augusta 2010 nemá oporu v zákone, ale podľa

článku 119 písm. c) Ústavy SR o programovom vyhlásení vlády a o jeho plnení rozhoduje vláda SR
v zbore, preto za jeho realizáciu zodpovedá vláda SR. Určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská
republika, NR SR a vláda SR v období rokov 2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne,
nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej moci posúdil ako určovací petit v zmysle § 137 písm. c)
CSP smerujúci voči subjektu, ktorý mal postupovať protiprávne t.j. v danom prípade NR SR a vláda SR.

11. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vláda SR po parlamentných voľbách konaných v
novembri 2002, auguste 2006 a auguste 2010, v zmysle čl. 113 Ústavy SR predstúpila pred Národnú
radu SR s programovým vyhlásením. Podľa čl. 113 Ústavy SR je vláda SR povinná tak urobiť do 30
dní po svojom vymenovaní a požiadať NR SR o vyslovenie dôvery. Konštatoval, že Ústava SR neurčuje
obsahové náležitosti programového vyhlásenia vlády SR, ani jeho rozsah, ani lehoty, v ktorých má

vláda SR svoje programové vyhlásenie splniť a neurčuje ani právne účinky neplnenia programového
vyhlásenia vlády. Podľa článku 114 ods. 1 Ústavy SR však Národná rada SR môže vláde kedykoľvek
vysloviť nedôveru. Vyhodnotil, že nesplnenie programového vyhlásenia vlády SR nezakladá nárok
občanov domáhať sa splnenia programového vyhlásenia vlády SR pred všeobecným súdom, keďže
uvedené nie je súkromnoprávnym sporom, ktorý patrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Súd

prvej inštancie konanie v tejto časti v zmysle § 9 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil.

12. Ďalej uviedol, že nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s
príslušenstvom žalobca uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu
Slovenskej republiky pri riadení štátu. Za nesprávny úradný postup označil svojvoľnú a morálnu činnosť

vlády SR, zadlžovanie štátu a nerešpektovanie vládneho programu. Vyjadril názor, že podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne
za súčasného splnenia troch podmienok, a to, že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho
úradnéhopostupu,žepoškodenémuvzniklaškoda,žeškodajevpríčinnejsúvislostistýmtonesprávnym
úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje, čo sa rozumie nesprávnym úradným postupom

demonštratívnym spôsobom, pričom uvádza najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia konania
orgánov verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany. Tiež upravuje,
že za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri
výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR ani postup alebo výsledok postupu vlády SR
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Právne teda posúdil, že

pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu nie je oprávnený
skúmať činnosť vlády SR a dodržiavanie jej vládneho programu, keď takéto oprávnenie má v zmysle
článku 114 ods. 1 Ústavy SR Národná rada SR, ktorá môže vláde SR kedykoľvek vysloviť nedôveru,
pričom zohľadnil, že v danom prípade k takému postupu nedošlo. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil
s námietkou žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal podmienku nesprávneho úradného postupu,

akojednejzpodmienokpreúspešnéuplatňovanieprávananáhraduškodypodľa§9zákonač.514/2003
Z.z., preto ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
a to vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou
a nesprávnym úradným postupom už z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal. Pokiaľ sa žalobca
domáhal náhrady morálnej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Slovenskej republiky pri riadení

štátu, zaujal názor, že tento nárok nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z. Tiež dospel k záveru, že
žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a morálnej ujmy vo výške 15.000 eur s
príslušenstvom nie je možné posudzovať ani podľa ustanovení o náhrade škody podľa Občianskeho
zákonníka (§ 420 a nasl.), pretože zodpovednosť štátnych orgánov pri výkone verejnej moci upravuje
osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z. Uzavrel, že zodpovednosť za nesplnenie

programového vyhlásenia vlády mohol žalobca vyvodiť výlučne realizáciou svojho práva voliť.

13. Nárok na určenie morálnej satisfakcie, že Slovenská republika, NR SR a vláda SR v období rokov
2006 do 2014 postupovali protiprávne, nehospodárne, nespravodlivo a nekvalitne pri výkone verejnej
moci označil za určovací petit, podmienkou ktorého je existujúci naliehavý právny záujem na jeho určení.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca na žiadanom z určení nemá naliehavý právny záujem,
keď sám žalobca tento naliehavý právny záujem nešpecifikoval. Konštatoval, že naliehavý právny
záujem na určení je daný hlavne tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde
by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Argumentoval, že existencia naliehavéhoprávneho záujmu na žiadanom určení je u všetkých určovacích žalôb, kladných i záporných, jednou z
nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené rozsudkom žalobe meritórne vyhovieť, keď
určovacia žaloba je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr,

než toto jeho postavenie bolo porušené. Jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany.
Keďže v danom prípade tento predpoklad za splnený nemal, žalobu v tejto časti zamietol.

14. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom - vyžiadaním záznamov o páchaní
trestnej činnosti funkcionárov, o škodách spáchaných na majetku štátu a o stave SR od vlády, prezidenta

a Národnej rady SR, pripojením účtovníctva žalovaného zastúpeného označenými subjektmi od roku
2006 doteraz, všetkými nálezmi Ústavného súdu SR od roku 2000 proti NR SR na kontrolu ústavnosti
zákonov a nižších predpisov ako aj nálezy o individuálnych sťažnostiach proti NR SR, vláde SR, MS SR
a prehľadom súdnych sporov proti SR v celom obvode Bratislavy, ani znalecké dokazovanie na otázku
o ekonomickom hospodárení s majetkom štátu za rok 2006 až 2014 a znalecké dokazovanie na kvalitu
výkonu verejnej moci, z dôvodu, že nemal právomoc preskúmavať správnosť úradného postupu vlády

pri dodržiavaní jej programového vyhlásenia.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255
ods. 1 CSP a neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému - Slovenskej republike,
zastúpenejVládouSR,ÚradvládySR,trovykonaniavcelomrozsahu.ŽalovanémuSlovenskárepublika,

zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a Národnou radou SR náhradu trov konania nepriznal,
pretože im žiadne trovy nevznikli.

16. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a žiadal ho ako nezákonný a vecne nesprávny
zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Namietal neúplné zistenie skutkového stavu, odňatie možnosti konať
pred súdom, odmietnutie spravodlivosti v zastavenej časti, nesprávne a nezákonné určenie pasívnej
legitimácie a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

17. Žalovaný zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR sa k podanému odvolaniu žalobcu vyjadril

písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.02.2017 a žiadal v ňom napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žiadal o preskúmanie včasnosti podania odvolania
žalobcom. K obsahu odvolania nezaujal žiadne vecné stanovisko vzhľadom na všeobecnosť jeho
dôvodov. Napadnutý rozsudok označil za zákonný a vecne správny s dostatočným odôvodnením.

18. Žalovaný zastúpený Vládou SR vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.02.2017 navrhol
napadnutý rozsudok ak vecne správny potvrdiť. Uviedol, že z obsahu odvolania žalobcu nevyplýva
žiadna vecná námietka, je odôvodnené len všeobecne bez uvedenia konkrétnych vecných alebo
právnych tvrdení, ktoré by správnosť napadnutého rozsudku spochybňovali.

19. Žalovaný zastúpený Národnou radou SR v rámci svojej písomnej odvolacej repliky doručenej súdu
prvej inštancie dňa 17.02.2017 namietal všeobecnosť podaného odvolania bez konkretizácie dôvodov
a bez predloženia dôkazov. Podanú žalobu mal naďalej za irelevantnú. Napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie navrhol potvrdiť.

20. Žalobca písomnú odvolaciu dupliku nepodal.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1
CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods.

3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keď súd prvej
inštancieriadnezistilskutkovýstavveci,vykonaldokazovaniesprávnymsmeromavrozsahupotrebnom
z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil.
Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP),

z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a v
odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z. Vzhľadom na všeobecnosť odvolacích dôvodov a absenciu ich konkretizácie na daný spor
odvolací súd nemá možnosť poskytnúť relevantnú konkrétnu argumentáciu za účelom vyvrátenia ich
opodstatnenosti, preto len konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie pre

účelyposúdenianárokuuplatnenéhovzmyslezákonač.514/2003Z.z.,keďpreúspechžalobcuvkonaní
o takomto nároku bolo nevyhnutnou podmienkou preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, pod ktorým sa podľa ustálenej súdnej
praxe výkladom ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rozumie postup, ktorý sa týka konania orgánu
verejnej moci, ktorým došlo k porušeniu pravidiel obsiahnutých v právnych normách týkajúcich sa

postupu štátneho orgánu pri jeho činnosti. Naplnenie uvedeného základného zákonného kritéria pre
dôvodnosť žaloby v zmysle vyššie uvedeného žalobca, ktorého v sporovom konaní zaťažuje povinnosť
unesenia dôkazného bremena, nepreukázal. Na základe preštudovania obsahu spisového materiálu
odvolací súd v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil také nedostatky, ktoré by znemožnili
žalobcovi realizáciu jeho procesných práv a tak nemožno konštatovať, že by mu procesným postupom
súdu prvej inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd sa plne stotožňuje tiež s

odôvodnením napadnutého rozsudku pokiaľ ide o posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v spore,
keď napokon i sám žalobca za žalovaný subjekt označil SR, zastúpenú orgánmi, s ktorými súd prvej
inštancie i konal a mal tak žalovaného zastúpeného relevantnými štátnymi orgánmi v zhode s názorom
samotnéhožalobcuzapasívnelegitimovanýsubjekt.Súdprvejinštancietiežsprávnevovecipostupoval,
ak konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému splniť programové vyhlásenie vlády SR za roky

2002, 2006 a 2010, zastavil, keď uloženie takejto povinnosti nie je spôsobilé byť predmetom civilného
sporového konania, v rámci ktorého sa podľa ust. § 7 ods. 1 OSP platného počas prvoinštančného
konania prejednávali spory vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov a podľa ust. § 3 CSP platného v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia
súdy prejednávajú len spory súkromnoprávne. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie rozhodol

zákonným spôsobom o čiastočnom zastavení konania pre nedostatok právomoci všeobecného súdu
na konanie o tejto časti žalobou uplatneného nároku, a teda aj spravodlivo. Napokon sa odvolací súd
nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku,
keď súd prvej inštancie venoval jeho odôvodneniu náležitú pozornosť, stručne uviedol, čoho sa domáhal
žalobca a aké prostriedky procesného útoku použil, ako s vo veci vyjadril Žalovaný v zastúpení

jednotlivými zastupujúcimi orgánmi a aké prostriedky procesnej obrany použil, tiež uviedol svoje právne
posúdenie veci a úvahy týkajúce sa hodnotenia dôkazov. Jeho odôvodnenie odvolací súd vyhodnotil za
dostatočne presvedčivé a zrozumiteľné pre odbornú i laickú verejnosť.

22. Reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalovaného zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti SR

odvolacísúduvádza,žeodvolaniepodalžalobcavčas,nakoľkonapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
mu bol doručený dňa 30.12.2016, posledný deň zákonnej lehoty na podanie odvolania pripadol na
14.01.2017, ktorý bol sobota, preto jeho odvolanie na súd prvej inštancie doručené v pondelok dňa
16.01.2017 bolo podané v zákonnej lehote na jeho podanie podľa ust. § 362 ods. 1 CSP.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za
nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v

spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, keď o výške trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému zastúpenému Vládou SR (žalovaný 2/) rozhodne súdny
úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovanému zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti
SR (žalovaný 1/) a Národnou radou SR (žalovaný 3/) odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).