Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617209840
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617209840.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov

senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom v
Bratislave,Dvořákovonábrežie8/A,IČO:50094297,zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouRELEVANS
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8A, proti žalovanému: W. I., C.. XX.XX.XXXX, D. S.
A. V., H. XX/XXXX, o zaplatenie 775,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16. novembra 2017 č.k. 9Csp/156/2017 - 81 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu
388,90 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 4.7.2014 do zaplatenia, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
54 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., domáhal, aby
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny 775,80 Eur, dlžných úrokov z istiny vo výške
899,85 Eur, zmluvného úroku vo výške 29,50 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a
zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia
s odôvodnením, že dňa XX.X.XXXX uzatvoril ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 800,-
Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s úrokmi, poplatkami a inými peňažnými plneniami, pričom

potom, ako veriteľ vyhlásil dňa 3.7.2014 úver za predčasne splatný v dôsledku neplnenia povinností
zo zmluvy žalovaným, žalovaný uhradil len časť dlžnej sumy, poslednú čiastkovú úhradu vykonal dňa
18.5.2015, a tak právny predchodca žalobcu žiadal od žalovaného úhradu dlžnej istiny ku dňu 31.3.2017
vo výške 775,80 Eur, dlžných úrokov z istiny ku dňu 31.3.2017 vo výške 899,85 Eur, zmluvného úroku
vo výške 29,50 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania
vo výške 5,25 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a následne zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 13.6.2017 postúpil pohľadávku na žalobcu, na základe čoho potom súd uznesením

zo dňa 27.9.2017 č.k. 9Csp/156/2017-65 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na obranu žalovaného v odpore proti platobnému
rozkazu, vydanému dňa 23.5.2017 pod č.k. 9Csp/156/2017-33, že nemohol žiadnym spôsobom zmeniťformulárový obsah úverovej zmluvy, ktorá neobsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z., a preto žiadal úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový, ako i že nebol
oboznámený s podmienkami zmluvy, že k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo, lebo skutočnú zmluvu

so schválením jednotlivých jej náležitosti nepodpísal, a že pohľadávka žalobcu je premlčaná. Poukázal i
na argumentáciu žalobcu, najmä tvrdenie, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15,
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok a rozdelenie splátky na istinu, úrok a
poplatok odporuje Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

4. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s.,
Bratislava, ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa XX.X.XXXX zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 800,- Eur.
V článku 3 Zmluvy sú uvedené základné údaje týkajúce sa tohto úveru, a to výška mesačnej splátky
26,62 Eur, celková výška nákladov 887,53 Eur, dátum konečnej splatnosti 20.2.2019, dátum prvej platby

20.3.2013, úroková sadzba v % 29,50, dátum ďalšej platby k 20. dňu v mesiaci, počet mesačných
splátok 72, priemerná RPMN 26,96 %, RPMN banky 33,83 %, že v zmysle článku 5 bod 5.6 Obchodných
podmienok pre úver Poštovej banky, a.s., účinných od 19.7.2012, platby od klienta sa voči pohľadávke
banky započítavajú bez ohľadu na to, aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: na
poplatky podľa Sadzobníka, na úrok z omeškania, na úrok z úveru a na splátky istiny úveru a podľa

článku 6 bod 6.2 Obchodných podmienok, ak klient je v omeškaní s platením čo i len jednej splátky
v plnej resp. čiastočnej výške, je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru
vrátane príslušenstva. Ďalej súd zistil, že výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.6.2014
doručovanej žalovanému na adresu trvalého pobytu žalovaného, bol žalovaný upozornený, že ku dňu
16.6.2014 je pohľadávka banky vo výške 213,82 Eur viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, žalovaný

bol vyzvaný na úhradu tejto sumy do 15 dní od doručenia výzvy a upozornený na to, že ak nedôjde k
úhrade uvedenej sumy, banka je oprávnená vyhlásiť úver predčasne splatným. Výzvou zo dňa 3.7.2014,
ktorá bola žalovanému doručená dňa 8.2.2014, žalobca z dôvodu podstatného porušenia úverovej
zmluvy žalovaným, vyhlásil svoju pohľadávku k 3.7.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu a vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy 975,50 Eur, pozostávajúcej z dlžnej istiny 775,80 Eur, úroku 160,42

Eur a poplatku za upomienky 39,28 Eur, v lehote do 10 dní od doručenia výzvy. Dňa 24.9.2014 žalovaný
podpísal uznanie dlhu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX vo výške 1.010,96 Eur, ktorý
sa stal splatným dňa 3.7.2014 s tým, že si je vedomý, že okrem uznaného dlhu je povinný banke uhradiť
aj zmluvné úroky z istiny vo výške 29,50 % ročne a úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa
po dni uznania dlhu do zaplatenia. Nakoniec z prehľadu úhrad, doručeného žalobcom na základe výzvy

súdu, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil na základe predmetnej úverovej zmluvy celkovo
sumu 243,10 Eur, a to v splátkach od 22.3.2013 do 18.5.2015 s tým, že z uvedenej sumy na poplatky
zo zmluvy bola zaúčtovaná suma 60,24 Eur, na úroky suma 158,66 Eur a na istinu suma 24,20 Eur,
žalovaná suma tak predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 800,- Eur a započítanými
úhradami na istinu 24,20 Eur, t.j. sumu 775,80 Eur, pričom žalobca predložil aj výpočet zmluvného úroku

z istiny za obdobie od 20.2.2013 do 31.3.2017 vo výške 942,27 Eur, z ktorej sumy boli odpočítané
úhrady žalovaného na úroky vo výške 158,66 Eur, t.j. neuhradené úroky predstavujú sumu 899,85 Eur.
Suma 60,24 Eur pozostáva z poplatkov poistného a poplatkov za dve upomienky po omeškaní splátky
a poplatku za výzvu na splatenie celého úveru s príslušenstvom.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a) a b), § 9
ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platnom v čase uzavretia
zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, §
103, § 558 Občianskeho zákonníka, odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015

sp.zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba použiť
od jeho účinnosti aj na právne vzťahy založené pred dňom, kedy toto zákonné ustanovenie nadobudlo
účinnosť, ako i rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 účastníkov
Home Credit Slovakia a.s. c/a I. S.. Uzavrel, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa XX.X.XXXX
platne so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo

výške 800,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť v 72 mesačných splátkach vo výške po 26,62 Eur.
Vychádzajúc zo zistenia, že zmluva o úvere obsahuje výšku mesačnej splátky, splatnosť jednotlivých
splátok a počet mesačných splátok, pričom spôsob započítania platieb klienta voči pohľadávke banky
obsahuje článok 5 bod 5.6 Obchodných podmienok, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy, ako i žev zmluve je uvedená ročná percentuálna miera nákladov 33,83 %, do výpočtu ktorej neboli zahrnuté
splátky poistného, hoci poplatok za poistenie úveru bol žalovaný podľa zmluvy povinný uhrádzať počas
celého trvania úverového vzťahu, dospel k záveru, že žalovanému poskytnutý úver je podľa § 11 ods.

1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov, lebo v zmluve absentujú náležitosti
úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) zákona č. 129/2010 Z.z., a to z dôvodu, že v zmluve je
v neprospech žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov a výška
celkových nákladov uvedených v zmluve o úvere, lebo splátky poistného neboli zahrnuté ani do celkovej
výšky nákladov uvedenej v zmluve. Dodal, že tieto podľa zmluvy predstavujú sumu 887,53 Eur, celkovo

za úver by teda žalovaný ako spotrebiteľ mal uhradiť sumu 1.687,53 Eur (800,- Eur plus 887,53 Eur),
prepočtom výšky mesačnej splátky uvedenej v zmluve vo výške 26,62 Eur počtom splátok 72 však
je zrejmé, že žalovaný za úver vrátane poistného uhradí sumu 1.916,64 Eur, a teda celkove náklady
žalovaného predstavujú sumu 1.116,64 Eur. Zo zistenia, že žalovanému bol predchodcom žalobcu
poskytnutý úver vo výške 800,- Eur a žalovaný doposiaľ uhradil na splatenie úveru sumu 243,10 Eur,
súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný by mal z poskytnutého úveru uhradiť rozdiel predstavujúci sumu

556,90 Eur. Vychádzajúc nato zo zistenia, že na základe úverovej zmluvy boli žalovanému poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach s tým, že
splatnosť prvej splátky bola dohodnutá ku dňu XX.X.XXXX a každej ďalšej k 20. dňu príslušného
kalendárneho mesiaca a pôvodný veriteľ úver zosplatnil ku dňu 3.7.2014, ktorým dňom sa stali splatnými
splátky, ktorých splatnosť mala nastať až po tomto dátume, pričom splatnosť už splatných splátok daným

právnym úkonom pôvodného veriteľa nebola dotknutá, dospel prvoinštančný súd k záveru, že v čase
podania žaloby dňa 26.4.2017 bol nárok žalobcu už čiastočne premlčaný, a to pokiaľ sa jedná o splátky
splatné v mesiacoch august, september a október 2013 a splátky za obdobie január až apríl 2014 t.j.
sedem splátok po 24,- Eur, t.j. nárok na zaplatenie sumy 168,- Eur, a preto v tejto časti súd žalobe
z dôvodu premlčania nevyhovel a žalobu vyhodnotil ako dôvodnú za dôvodnú čo do nepremlčanej

časti istiny úveru v sume 388,90 Eur (800,- Eur poskytnutý úver mínus 243,10 Eur zaplatené splátky
žalovaným mínus 168,- Eur premlčaná časť nároku žalobcu) a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol

6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky - priznanom úroku z omeškania od 4.7.2014

t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru, odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z..

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Dôvodil, že žalobca
sa žalobou domáhal celkove zaplatenia sumy vo výške 1.675,65 Eur (775,80 Eur plus 899,80 Eur),

jeho žalobe bolo vyhovené čo do sumy 388,90 Eur, ktorá predstavuje 23 % žalovanej sumy, a pretože
neúspech mal čo do zaplatenia sumy 1.286,75 Eur (1.675,65 Eur mínus 388,90 Eur), ktorá predstavuje
77 % žalovanej sumy, v konaní úspešnejšiemu žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov tohto
konania v rozsahu 54 %.

8. Proti zamietavému výroku rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žiadal zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, event. rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Žalobca v
odvolaní namietol nepreskúmateľnosť záveru súdu, že zmluva o úvere obsahuje nesprávne uvedenú
výškucelkovýchnákladov.Súduprvejinštancievytkol,ženepredložilsvojevýpočtyaneodôvodnil,včom

by uvedené hodnoty RPMN v zmluve mali byť v neprospech spotrebiteľa. Tvrdil, že súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a nesprávne skúmal premlčanie
pre jednotlivé splátky samostatne. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že podľa § 103 Občianskeho
zákonníka začína plynúť premlčacia doba od zosplatnenia úveru.

9. Žalovaný podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd vyhovel v časti žalobe žalobcu a proti
výroku o trovách konania z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Navrhol
zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo
rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný
a neodôvodnený z dôvodu, že sa venuje len opisu skutkového stavu a uvádza odkazy na znenie

príslušných právnych predpisov a takisto za nespravodlivý a nesprávny. Namietol, že prvoinštančný súd
rozhodol v jeho neprítomnosti len na základe žaloby podanej žalobcom a jeho písomného vyjadrenia.
Podčiarkol, že v prejednávanej veci súd nepoznal jeho vyjadrenie, nevedel dôvody, pre ktoré nedošlo k
splácaniu predmetnej pohľadávky a súd nemal za preukázané, aká bola vzájomná dohoda so žalobcom„apod.“.Takýmtokonanímpodľažalovanéhosúdporušiljehoprávonaspravodlivýproces.Žalovanýmal
za to, že súd automaticky vyhodnotil dôkazy a tvrdenia žalobcu za správne, nemal za potrebu ho vypočuť
a preto rozhodnutie nemôže vykazovať znaky spravodlivého a nespochybniteľného rozhodnutia.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Navrhol potvrdiť rozsudok v jeho
vyhovujúcom výroku. Odkazom na znenie § 178 ods. 2 a § 180 CSP uviedol, že žalovaného práva boli v
konaní riadne zachované, žalovaný bol predvolaný na pojednávanie, o čom súd disponuje potvrdením o
doručenípredvolania,avšakžalovanýsvojeprávonevyužil.Dodal,ževzhľadomnanezložitosťprávneho

stavu a neodporovanie skutočností tvrdených žalobcom v konaní mal tieto súd za preukázané a voči
žalovanému súd postupoval v intenciách civilného sporového poriadku.

11. Žalovaný nevyužil právo na repliku k vyjadreniu žalobcu.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,

ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu i žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu ani
žalovaného nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. V prvom rade žalovanému sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého
vyhovujúceho výroku námietkou, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Po

preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v ust. §
220 ods. 2 CSP, keďže súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Účinné zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a
prijaté a skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou,
pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení
práv, ochrany oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Nemožno
ako opodstatnenú vyhodnotiť ničím nekonkretizovanú námietku žalovaného, že súd sa v odôvodnení
rozsudkuvenujelenopisuskutkovéhostavuauvádzaodkazynazneniepríslušnýchprávnychpredpisov.

Nedôvodná je i námietka žalovaného, že prvoinštančný súd rozhodol len na základe žaloby podanej
žalobcomajehopísomnéhovyjadrenia,ževprejednávanejvecisúdnepoznalvyjadreniežalovaného,že
súd nevedel dôvody, pre ktoré nedošlo k splácaniu predmetnej pohľadávky a súd nemal za preukázané,
aká bola vzájomná dohoda so žalobcom, a to za stavu, ak bezpochyby súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní prihliadal na argumentáciu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, vydanému dňa

23.5.2017 pod č.k. 9Csp/156/2017-33, predovšetkým na žalovaným vznesenú námietku premlčania
žalobcom uplatneného peňažného nároku, a tiež vo vyjadrení žalovaného zo dňa 30.8.2017 (č.l. 36
až 41, č.l. 60 až 62 súdneho spisu), ako to plynie i z dôvodov napadnutého rozsudku. Nemožno preto
prisvedčiť žalovanému v jeho odvolaní v tom, že prvoinštančný súd rozhodol len na základe žaloby
podanej žalobcom a jeho písomného vyjadrenia, ani že v prejednávanej veci súd nepoznal vyjadrenie

žalovaného.

16. Pokiaľ žalovaný vo svojom uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ten je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak
súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počaskonania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom
hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov z úst strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti,

dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP. K odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti a tvrdenia,
pre ktoré je žalovaný tohto názoru, že je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
a to ani ak žalovaný iba bez ďalšieho tvrdil, že súd „automaticky vyhodnotil dôkazy a tvrdenia žalobcu

za správne a nemal za potrebu žalovaného vypočuť“. Z obsahu spisu bezpochyby vyplýva, že žalovaný
bol na pojednávanie riadne predvolaný, avšak žalovaný svoje právo dostaviť sa na súdne pojednávanie
a pred súdom vypovedať sám nevyužil.

18. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04), nepatrí tam ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97),
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03),
ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný
sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 188/06).

19. Rovnako rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku nemožno vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada,
ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) CSP.

20. Žalobca vo svojom odvolaní proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a trovách

konania neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé
rozhodnutie a uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených
skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolací
súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako i s vecne

správnymi, presvedčivými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom
rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), na základe ktorých správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu v
prevyšujúcom rozsahu zamietol z dôvodu žalovaným úspešne vznesenej námietky premlčania peňažnej
pohľadávky žalobcu, a to potom, ako náležite súd považoval úver z posudzovanej spotrebiteľskej
úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. g)

a j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z dôvodu, že v
úverovej zmluve je v neprospech žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna mieranákladov a výška celkových nákladov, lebo splátky poistného neboli zahrnuté ani do celkovej výšky
nákladov uvedenej v zmluve o úvere.

21. V danom prípade prvoinštančný súd správne pri posudzovaní právneho vzťahu založeného
označenou spotrebiteľskou úverovou zmluvou, adekvátne vo svetle ochrany spotrebiteľa zohľadnil
ústavný aspekt materiálnej rovnosti medzi dodávateľom a žalovaným spotrebiteľom, prejavujúci sa
ako ochrana spotrebiteľa, vychádzajúca z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (por. napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-240/98 až C-244/98 Oceano Groupo, Cofidis C-473/00), a to v snahe dosiahnuť vyvážené pozície,
t.j. spravodlivosť, ekvitu a rovnováhu zúčastnených záujmov tým, že budú právne vyrovnané východzie
ekonomické, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, čo sa premieta (o.i.) aj do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do podoby zákazu niektorých (neprimeraných) dojednaní v

spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv
vykladať pre spotrebiteľa čo najpriaznivejšie. Takýto výklad je súčasne v súlade s národnou judikatúrou,
v súlade s cieľom a účelom Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993),
SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2011/83/EÚz25.októbra2011oprávachspotrebiteľov,ktorou

sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES
a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES
(Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011), i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci
MostazaClaroC-168/05,PannonC-243/08,OcéanoGrupoEditorialaSalvatEditores,Cofidis,Asturcom
Telelcommunicaciones, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť, s.r.o. proti Y. I. C-76/10),

ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a akcentoval ho i
Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozsudku zo dňa 18.11.2015 sp. zn. 8 Cdo 483/2014).

22. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku konštatuje, že žalobca v odvolaní
neopodstatnene namietol nepreskúmateľnosť záveru súdu, že zmluva o úvere obsahuje nesprávne

uvedenú výšku celkových nákladov a súdu prvej inštancie nedôvodne vytkol, že „nepredložil svoje
výpočty a neodôvodnil, v čom by uvedené hodnoty RPMN v zmluve mali byť v neprospech spotrebiteľa“
za stavu, ak súd svoj záver o tom, že v posudzovanej spotrebiteľskej úverovej zmluve je v neprospech
žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov a výška celkových
nákladov uvedených v zmluve o úvere vyvodil zo zistenia, že splátky poistného neboli zahrnuté ani do

celkovej výšky nákladov uvedenej v zmluve, žalobca správnosť tohto skutkového záveru súdu prvej
inštancie vo svojom odvolaní nespochybňuje a v ďalšom svoje odvolacie námietky v tomto smere nijako
nekonkretizuje.

23. Žalobca nedôvodne namietol i to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka o premlčaní.

24. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

25. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Ak sa
tak stane, veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou
(zročnou) podľa dohody účastníkov alebo na základe rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo
splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101

plynie samostatne.

26. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

27. Občiansky zákonník v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, prípadne aby
tak rozhodnutím určil súd, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhodysplátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia doba,
pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky.

28. Prvoinštančný súd správne a v súlade s ustálenou judikatúrou súdov aplikoval ustanovenie § 103
Občianskeho zákonníka, ak zo zistenia, že „na základe úverovej zmluvy boli žalovanému poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach s tým, že
splatnosť prvej splátky bola dohodnutá ku dňu XX.X.XXXX a každej ďalšej k 20. dňu príslušného
kalendárneho mesiaca a pôvodný veriteľ úver zosplatnil ku dňu 3.7.2014, vyvodil, že dňom zosplatnenia

sa stali splatnými splátky, ktorých splatnosť mala nastať až po tomto dátume, pričom splatnosť už
splatných splátok daným právnym úkonom pôvodného veriteľa nebola dotknutá a následne dospel k
správnemu záveru, že v čase podania žaloby dňa 26.4.2017 bol nárok žalobcu premlčaný pokiaľ sa
jedná o splátky splatné v mesiacoch august, september a október 2013 a splátky za obdobie január až
apríl 2014 t.j. sedem splátok po 24,- Eur, t.j. nárok na zaplatenie sumy 168,- Eur.

29. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcom a ani žalovaným uvedené
odvolacie dôvody a ani odvolacie námietky nie sú opodstatnené. Rozsudok je vecne správny, preto ho
odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, a
podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP stranám sporu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ani žalobca a ani žalovaný nemali v odvolacom konaní

procesný úspech, a tak im náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

30.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).