Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/171/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1201899002
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1201899002.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Jahnovej, v sporovej veci žalobcu: BRAXTON FACTORING,
s.r.o., Nám. SNP 15, Banská Bystrica, IČO: 35 744 405, zastúpeného Advokátska kancelária Patassy,
s.r.o., Trenčianska 47, Bratislava, proti žalovanému: ST. NICOLAUS - trade, a.s., Trnavská cesta 100,
Bratislava, IČO: 35 680 261, zastúpenému G. Lehnert, k.s., Budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, o
zaplatenie 126.043,95 eura, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
11C/140/2001-539, zo dňa 3.5.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 111.153 eur, v zostávajúcej časti žalobu zamietol a priznal žalovanému proti
žalobcovi (po správnosti „žalobcovi proti žalovanému“) náhradu trov konania v rozsahu 57,12 %. V
odôvodnení uviedol, že podaním doručeným súdu 2.8.1999 sa právny predchodca žalobcu domáhal
proti žalovanému vydania hnuteľných vecí špecifikovaných v žalobnom návrhu na základe toho, že so
žalovaným uzavrel rámcovú kúpnu zmluvu, ktorej základom bolo dodávanie potravinárskeho tovaru zo

strany žalovaného a právny predchodca žalobcu sa zaviazal uhrádzať kúpnu cenu za dodávky tovaru;
týmto záväzkom mu voči žalovanému vznikol dlh. Žalovaný dňa 16.6.1999 splnomocnil spoločnosť
BKG Slovakia a.s., aby ho zastupovala v celom rozsahu vo veci vymáhania pohľadávok, ktoré mal
voči právnemu predchodcovi žalobcu. Uvedená spoločnosť v ten deň splnomocnila súdneho exekútora
JUDr. Q. A. na zastupovanie vo veci vymáhania pohľadávky veriteľa (žalovaného). Dňa 17.6.1999
žalovaný vzal prostredníctvom splnomocneného zástupcu BKG Slovakia a.s. s dohľadom zástupcu
exekútorského úradu hnuteľné veci patriace právnemu predchodcovi žalobcu: nákladné vozidlo Renault

Premium 340 4 x 2, Z.M. B. XXX AA, automobilový príves W.-XX-B., Š. B. - XXX O., nízkozdvižný
elektrický vozík P.-XXX, séria XX P. XXX XXXX, nízkozdvižný elektrický vozík P.-XXX, séria XX P. XXX
XXXX, nízkozdvižný elektrický vozík P.-XXX, séria XX P. XXX XXXX, 2 kusy batérie FIAM TM 427/7 a
tovarové zásoby v celkovej hodnote 385.833,70,- Sk. Celková hodnota odobratých vecí predstavovala
141.487,75eura.Žalobcamalzato,žežalovanýnemalplatnýtitulnauskutočnenietakéhotouspokojenia
pohľadávky. V priebehu konania žalobca zistil, že žalovaný hnuteľné veci previedol na iné subjekty,
preto žiadal, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

128.680,42 eura, čo predstavuje hodnotu motorového vozidla s prívesom a nízkozdvižných vozíkov. V
časti čo do zaplatenia 12.807,33 eura zodpovedajúcej hodnote tovarových zásob, vzal žalobu späť a
konanie žiadal zastaviť. Zmenu žaloby súd pripustil uznesením č.k. 11C/140/01-179, zo dňa 16.12.2005,
a o zastavení konania v časti čo do zaplatenia 12.807,33 eura ako hodnoty tovarových zásob bolorozhodnuté uznesením č.k. 11C/140/01-169, zo dňa 12.4.2005. V priebehu konania žalobca vzal žalobu
späť aj v časti zaplatenia 2.636,47 eura ako hodnoty nízkozdvižných vozíkov a konanie bolo v tejto
časti zastavené uznesením vyhláseným na pojednávaní súdu dňa 14.6.2010. Zmluvou o postúpení

pohľadávky zo dňa 5.8.2003, uzavretou medzi ZDROJ SPIŠ, a.s. ako postupcom a spoločnosťou
GLOBE METAL & ALLOAYS LLC ako postupníkom prešla pohľadávka, ktorá bola predmetom konania
na GLOBE METAL & ALLOAYS LLC. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.8.2005, uzavretou
medzi spoločnosťou GLOBE METAL & ALLOAYS LLC ako postupcom a spoločnosťou BRAXTON
FACTORING, s.r.o. ako postupníkom, prešla pohľadávka na BRAXTON FACTORING, s.r.o., Nám. SNP

15, Banská Bystrica (žalobca).

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
konštatoval, že rozsudkom č.k. 11C/140/2001-391, zo dňa 9.1.2011, uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 29.930,11 eura a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov
konania. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 11C/140/2001-437, zo dňa 16.3.2012, žalobu vo zvyšku zamietol s

tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 3Co/277/2012-471, 3Co/278/2012, zo dňa
31.5.2016, odmietol odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 11C/140/2001-391, zo
dňa 9.1.2011, nakoľko dospel k záveru, že žalobca nie je oprávnený na podanie odvolania, pretože

mu nebola výrokom uvedeného rozhodnutia spôsobená ujma na jeho procesných právach, a preto nie
je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania. Zároveň Krajský súd v Bratislave napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 11C/140/2001-391, zo dňa 9.1.2011, v spojení s napadnutým
dopĺňacím rozsudkom č.k. 11C/140/2001-437, zo dňa 16.3.2012, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav; v

nadväznosti na existujúci právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Cb/435/2000-151, zo
dňa 28.10.2009 a v kontexte s ukončeným konkurzným konaním na Krajskom súde v Košiciach pod
sp. zn. 4K/162/1999 skonštatoval nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, keď poukázal na to, že
konkurz možno chápať ako všeobecnú a univerzálnu exekúciu, ktorá slúži na spoločné uspokojenie
nárokov väčšieho počtu veriteľov. Práve týmto sa konkurzné konanie odlišuje od individuálneho

uspokojenia, ktoré je v prospech jediného veriteľa. Predmetom a zmyslom konkurzného konania je
usporiadanie majetkových pomerov úpadcu a pomerné uspokojenie veriteľov. Jedným zo základných
účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok, ktorý umožňuje splnenie účelu konkurzu je zánik možnosti
individuálneho uspokojovania pohľadávok veriteľov. Od vyhlásenia konkurzu môžu byť pohľadávky
veriteľov uspokojované len v rámci konkurzu, v ktorom musia byť uplatnené spôsobom určeným

špeciálnym procesným predpisom, ktorým je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Tomuto
cieľu slúži špecifická štruktúra konkurzného konania charakterizovaná jednotlivými etapami konania.
V danom prípade žalovaný po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu ZDROJ SPIŠ, a.s. (13.7.1999)
prihlásil do konkurzného konania svoju pohľadávku, pričom v konaní o určenie pravosti, výšky a poradia
popretej pohľadávky bolo právoplatne rozhodnuté, že pohľadávka žalovaného v sume 96.113,84 eura je

oprávnená ako pohľadávka štvrtej triedy; zdôraznil, že to bol sám žalovaný (v procesnej pozícii žalobcu),
ktorý v incidenčnom spore podmieňoval určenie pravosti pohľadávky v uvedenej výške (96.113,84 eura)
iba pre prípad, že nebude úspešný v súdnom spore so správkyňou konkurznej podstaty vedenom
na Okresnom súde Bratislava II (aktuálne konanie pod sp. zn. 11C/140/2001), čo logicky prezumuje
dôvodnosť žaloby vo veci samej a jej vyhovenie. Argumentáciu, ktorou sa žalovaný (v procesnej pozícii

žalobcu) v incidenčnom spore snažil docieliť určenie, že jeho pohľadávka je v celkovej výške 96.113,84
eura a za podmienky, že súdny spor o zaplatenie 128.680,42 eura (o ktorý ide v prejednávanej veci)
skončí zamietnutím žaloby, tak jeho pohľadávka je 34.520,80 eura, neuznal ani Najvyšší súd SR, ktorý
uviedol, že takáto formulácia podmienky v žalobnom petite de facto znamená spochybnenie právnych
dôvodov uvedených v prihláške a zodpovedajúcej skutočnosti, že mu vzniklo právo na zaplatenie kúpnej

ceny a zaplatenie majetkových sankcií v rozsahu uvedenom v prihláške. S ohľadom na vyššie uvedené
Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že určením pravosti pohľadávky vo výške 96.113,84 eura
titulom kúpnej ceny za dodaný potravinársky tovar, úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty v konaní
o určenie pravosti do konkurzu prihlásenej pohľadávky došlo k prejudiciálnemu vyriešeniu otázky, že
odobratím hnuteľných vecí a tovarových zásob právnemu predchodcovi žalobcu na základe rámcovej

kúpnej zmluvy nedošlo k zániku pohľadávky žalovaného na zaplatenie kúpnej ceny a nedošlo k splneniu
záväzku právneho predchodcu žalobcu zaplatiť kúpnu cenu (pre uvedený záver je irelevantná suma,
ktorou bol žalovaný v konkurznom konaní uspokojený na základe rozvrhového uznesenia). Z uvedeného
dôvodu vyslovil nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že odobratím hnuteľných vecí vsúlade s rámcovou kúpnou zmluvou došlo k uspokojeniu pohľadávky žalovaného; práve naopak, v
dôsledku odobratia hnuteľných vecí a tovarových zásob bez právneho dôvodu (keď právnym dôvodom
s poukazom na uvedené prejudiciálne vyriešenie otázky nebolo uspokojenie pohľadávky žalovaného

na kúpnu cenu na základe rámcovej kúpnej zmluvy) došlo k bezdôvodného obohateniu žalovaného,
ktoré je tento povinný v súlade s § 451 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi. Krajský
súd v Bratislave tak dôvodil, že základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný, avšak v
konaní nebola jednoznačne preukázaná výška hodnoty odobratých hnuteľných vecí, t.j. vozidla T. W.
XXX XxX a izotermického automobilového prívesu W.-XX-B., ako peňažného ekvivalentu na vydanie

bezdôvodnéhoobohatenia.Súdprvejinštanciesauspokojilsichvšeobecnoucenouurčenouznaleckými
posudkami vypracovanými Ing. Miroslavom Matějíčkom, znalcom z odboru cestná doprava (č.l. 324,
333), ktoré ako listinný dôkaz predložil žalobca, a to aj napriek skutočnosti, že žalovaný v konaní
predložil iné dva znalecké posudky, vypracované znalcom Ing. Ľudovítom Hajnovičom, znalcom z
odboru cestná doprava (č.l. 352, 365), v zmysle ktorých bola hodnota odobraných hnuteľných vecí
nižšia; nebolo preto zrejmé, na základe čoho súd považoval žalobcom predložené znalecké posudky za

vierohodné; okrem konštatovania, že ich strany sporu nenamietali (čo vzhľadom na iné dva znalecké
posudky predložené žalovaným nezodpovedá skutočnosti), nevysvetlil, z akého dôvodu sa stotožnil so
znaleckými posudkami predloženými žalobcom a prečo na znalecké posudky predložené žalovaným
neprihliadol a jednostranne si osvojil iba závery o všeobecnej cene hnuteľných vecí zo znaleckých
posudkov Ing. Miroslava Matějíčku. Ak mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní k dispozícii dva znalecké

posudky (v podobe listinných dôkazov) s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal ich zhodnotiť
v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých
dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku; mal sa teda dôkladne vysporiadať so
závermi oboch posudkov. Krajský súd v Bratislave preto v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej
inštancie naznačeným smerom zistiť a ustáliť všeobecnú cenu odobratých hnuteľných vecí ako peňažný

ekvivalent na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom Krajského súdu v
Bratislave (§ 391 ods. 2 C.s.p.) sa v ďalšom konaní zaoberal otázkou ustálenia všeobecnej hodnoty
odobratých hnuteľných vecí ako peňažného ekvivalentu na vydanie bezdôvodného obohatenia; pre

úplnosť dodal, že k uspokojeniu pohľadávky žalovaného mohlo dôjsť jedine postupom a spôsobom
stanoveným podľa vtedy platného zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov,t.j.pomernýmuspokojenímveriteľovzdlžníkovhomajetkunazákladerozvrhovéhouznesenia
súdu. Preto žiadnym iným spôsobom nemohlo dôjsť k uspokojeniu pohľadávky žalovaného, keď
podaním prihlášky žalovaný „žiadal“ o jej zaplatenie v konkurznom konaní. Opačný záver by viedol

k popretiu právnych následkov, ktoré vyvolal samotný žalovaný prihlásením svojej pohľadávky v
konkurznom konaní a následne aj iniciovaním incidenčného konania. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného
obohatenia,súdprvejinštancievychádzalzoznaleckýchposudkovpredloženýchobomastranamisporu,
pričom oba znalecké posudky majú povahu listinných dôkazov. Avšak bez ohľadu na povahu týchto
dôkazov mal za nepochybné, že oba znalecké posudky boli vypracované osobami, ktoré boli zapísané

v zozname znalcov v zmysle zákona č. 36/1967 Zb. platného a účinného v čase ich vypracovania, a
teda osobami, ktoré majú potrebné skúsenosti z odboru, v ktorom majú ako znalci pôsobiť (§ 4 ods. 1
písm. b) zákona č. 36/1967 Zb.). Súd prvej inštancie mal za to, že formálny obsah znaleckého posudku
ako výsledku špecializovanej odbornej činnosti vykonanej za podmienok stanovených zákonom nie
je oprávnený označiť za nesprávny. Uviedol, že pokiaľ strana sporu, ktorá mieni spochybniť závery

znaleckého posudku nepredloží k svojim tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré
by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili, súd bez ďalšieho nemôže vychádzať iba zo záverov
vyplývajúcich zo znaleckého posudku vypracovaného iným znalcom. Dôkazné bremeno spočíva na tej
strane sporu, ktorá popiera správnosť záverov znaleckého posudku a iba predloženie iného znaleckého
posudku vypracovaného iným znalcom, takýmto dôkazom nie je, nakoľko oba listinné dôkazy majú

rovnakú dôkaznú silu, pretože oba listinné dôkazy boli vypracované osobami zapísanými v zozname
znalcov, teda osobami, u ktorých sa predpokladajú potrebné odborné znalosti, a ktorých závery uvedené
vznaleckýchposudkochsúvýsledkomichšpecializovanejodbornejčinnostivykonanejvzmyslezákona.
Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že bez jednoznačného preukázania nesprávnosti záverov
uvedených v znaleckých posudkoch, nie je oprávnený tieto sám označiť za nesprávne. Vychádzajúc

teda zo správnosti oboch znaleckých posudkov, keď sa žalovanému nepodarilo jednoznačne spochybniť
závery vyplývajúce zo znaleckého posudku znalca Ing. Miroslava Matějíčku a takéto jednoznačné
spochybnenie nevyplynulo ani z výsluchu znalca Ing. Ľudovíta Hajnoviča, súd prvej inštancie všeobecnú
hodnotu odobratých motorových vozidiel stanovil na hodnotu určenú ako priemer znalcami určenejhodnoty, t.j. na sumu 111.153 eur, na zaplatenie ktorej v zmysle § 451 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka zaviazal žalovaného titulom vydania bezdôvodného obohatenia; v zostávajúcej časti žalobu
zamietol.

5. O trovách konania žalobcu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p.
tak, že v prejednávanej veci sa žalobca pôvodne domáhal proti žalovanému vydania hnuteľných vecí
zodpovedajúcich hodnote 141.487,75 eura. V časti čo do zaplatenia 15.443,80 eura vzal žalobca žalobu
späť a konanie v tejto časti žiadal zastaviť. Čiastočné späťvzatie žaloby procesne zavinil žalobca, preto

z pohľadu § 255 C.s.p. dôvodil, že v tomto rozsahu bol žalobca neúspešný. Pri zaviazaní žalovaného
na zaplatenie 111.153 eura, v zostávajúcej časti (14.890,95 eura) žalobu zamietol, preto bol žalobca
úspešný v časti čo do zaplatenia sumy 111.153 eura a bol neúspešný v časti zaplatenia 30.334,75
eura (15.443,80 eura + 14.890,95 eura). Úspech žalobcu voči žalovanému potom predstavuje 78,56 %
(111.153 x 100 : 141.487,75 eura). Úspech žalovaného predstavuje 21,44 % (100 % - 78,56 %). Celkový
úspechu žalobcu proti žalovanému potom predstavuje 57,12 % s tým, že o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).

6. Proti zaväzujúcej časti rozsudku, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
111.153 eura podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť

a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne skutkové zistenia na základe
vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Zastával názor, že súd prvej inštancie mal
vychádzať z hodnoty hnuteľných vecí tak, ako bola preukázaná výlučne znaleckými posudkami č.
026/99 a č. 027/99 zo dňa 8.9.1999 vypracovaných znalcom Ing. Ľudovítom Hajnovičom, ktorý vo svojej

výpovedi na pojednávaní 13.1.2017 jednoznačne odborne spochybnil závery znaleckých posudkov
vypracovaných Ing. Miroslavom Matějíčkom, pokiaľ ide o výpočet hodnoty predmetných hnuteľných vecí
v týchto znaleckých posudkoch, a teda v konečnom dôsledku spochybnil aj stanovenie výšky hodnoty
predmetných hnuteľných vecí. Mal za to, že znalecké posudky vypracované znalcom Ing. Miroslavom
Matějíčkom nebolo možné považovať za dostatočne vierohodné na to, aby im súd prikladal rovnakú

váhu ako znaleckým posudkom vypracovaným znalcom Ing. Ľudovítom Hajnovičom, ktorý poukázal
na nepresnosti a nejasnosti ohľadom spôsobu, akým dospel Ing. Miroslav Matějíčka k východiskovej
cene vozidla a uviedol, že koeficient stanovený Ing. Miroslavom Matějíčkom vo výške 0,95 nemôže
zodpovedať realite, pričom závery a spôsob výpočtu hodnoty predmetných hnuteľných vecí znalcom Ing.
Hajnovičom neboli zo strany Ing. Matějíčka spochybnené. Žalovaný preto zastával názor, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, keď nenavrhol kontrolné znalecké dokazovanie, ktorým by sa preverili
závery znaleckých posudkov vypracovaných Ing. Miroslavom Matějíčkom a ani nepredložil iný súkromný
znalecký posudok, ktorým by sa vyvrátili odborné výhrady znalca Ing. Ľudovíta Hajnoviča.

7.Žalovanýsaďalejnestotožnilsprávnymizávermisúduprvejinštancieohľadomotázky,ktorúmalpodľa

zrušujúceho rozhodnutia v novom konaní skúmať, a to či pohľadávka žalovaného zanikla odobratím
predmetných hnuteľných vecí. Vychádzal z toho, že v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v
Košiciach pod sp. zn. 3Cb/435/2000 a v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4 Obo
11/2010ourčeniepravostipohľadávkyžalovanéhovovýške96.113,84eurasaneriešilaotázka,čivyššie
uvedená pohľadávka žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu zanikla odobratím predmetných

hnuteľných vecí a ani otázka, či bola rámcová zmluva, na základe ktorej žalovaný odobral hnuteľné
veci, platným právnym úkonom. Zdôraznil, že odobratím predmetných hnuteľných vecí by totiž vyššie
uvedená pohľadávka žalovaného nezanikla iba v prípade, ak by vyššie uvedená rámcová zmluva nebola
platným právnym úkonom, a teda ak by súdy dospeli k záveru, že odobratie predmetných hnuteľných
vecí žalovaným bolo protiprávne. Žalovaný považoval za rozhodujúce v posudzovanej veci vyriešenie

vyššie uvedených otázok, nakoľko ak je rámcová zmluva platným právnym úkonom, a teda ak odobratie
predmetných hnuteľných vecí bolo v súlade s právom a ich odobratím zanikla uvedená pohľadávka
žalovaného vo výške 96.113,84 eura, mal za zrejmé, že pohľadávka, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto
konaní neexistuje a súd by mohol dospieť len k záveru, že na strane žalovaného nevzniklo bezdôvodné
obohatenie, nakoľko v dôsledku oprávneného uspokojenia sa odobratím hnuteľných vecí vo vlastníctve

žalobcu, pohľadávka žalovaného, prihlásená do predmetného konkurzného konania zanikla v zmysle §
559 ods. 1 Občianskeho zákonníka ešte pred začatím predmetného konkurzného konania.8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Mal za to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal riadne a dostatočné dokazovanie, dostatočným
spôsobom zistil skutkov stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam

a vec správne právne posúdil. Zastával názor, že odvolacie námietky žalovaného sú irelevantné,
nakoľko súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí jednoznačne určil, že rozhodnutiami v incidenčnom
konanídošlokprejudiciálnemuvyriešeniuotázky,žeodobratímhnuteľnýchvecíprávnemupredchodcovi
žalobcu nedošlo k zániku pohľadávky žalovaného, nedošlo k splneniu záväzku právneho predchodcu
žalobcu a v dôsledku odobratia hnuteľných vecí bez právneho dôvodu došlo na strane žalovaného

k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi. V súvislosti s určením
všeobecnej hodnoty odobratých hnuteľných vecí žalobca mal za to, že súd prvej inštancie správne
rozhodol, keď stanovil všeobecnú hodnotu odobratých motorových vozidiel na hodnotu určenú ako
priemer oboma znalcami určenej hodnoty, keďže žalovanému sa nepodarilo jednoznačne spochybniť
závery vyplývajúce zo znaleckého posudku znalca Ing. Miroslava Matějíčku a takéto jednoznačné
spochybnenie nevyplynulo ani z výsluchu znalca Ing. Ľudovíta Hajnoviča.

9. Žalovaný v stanovisku na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na svojich doterajších
vyjadreniach, odvolávajúc sa na svoju argumentáciu v podanom odvolaní.

10. Žalobca nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k stanovisku žalovaného, nakoľko v ňom iba

zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
Rozsudok verejne vyhlásil 29.1.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

12. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

13. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú

správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho
posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno
podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne
vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby v časti uplatňovaných
111.153 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia; súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž

vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie
dôvodnosti žaloby v tejto časti, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností
uvádzaných na jeho obranu.

14. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie

dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti
žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď vychádzal zo záverov
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Cb/435/2000-151, zo dňa 28.10.2009, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 11/2010, zo dňa 30.3.2011 v tzv. konaní o určenie
pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky; v rámci ktorého bolo právoplatne určené, že pohľadávka

žalovaného vo výške 96.113,84 eura popretá v konkurze vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod
sp. zn. 4K/162/1999 vo veci úpadcu ZDROJ SPIŠ, a.s. je oprávnená ako pohľadávka štvrtej triedy.

15. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie základných
predpokladov pre aplikáciu § 194 ods. 2 C.s.p. (ak bolo o určitej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán
verejnej moci ako orgán podľa § 193 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s
ním v odôvodnení rozhodnutia), keď skonštatoval, že ak súd v incidenčnom konaní určil, že žalovaným
v konkurznom konaní prihlásená pohľadávka je oprávnená vo výške 96.113,84 eur ako pohľadávkaštvrtej triedy, znamená to, že v incidenčnom konaní bola právoplatne vyriešená otázka, že pohľadávka
žalovaného prihlásená do konkurzného konania sa považuje vo výške 96.113,84 eura za zistenú. S
odkazom na § 228 ods. 1 C.s.p. mal toto rozhodnutie záväzné nielen pre strany sporu, ale aj pre

ich právnych nástupcov. Skutočnosť, že pohľadávka sa považuje za zistenú má obdobné účinky, aké
zákon spája s právoplatne priznanou pohľadávkou, teda predpokladá vyriešenie dôvodnosti do konkurzu
prihlásenej pohľadávky. Svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žaloby v časti uloženia povinnosti zaplatiť
žalobcovi 111.153 eur, keď mal za to, že opačný, ako vyššie prezentovaný záver by viedol k popretiu
právnych následkov, ktoré vyvolal samotný žalovaný prihlásením svojej pohľadávky v konkurznom

konaní a následne aj iniciovaním incidenčného konania, súd prvej inštancie aj náležite logicky a
presvedčivo v súlade s § 220 C.s.p. odôvodnil.

16. Preto pokiaľ súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 111.153 eur, vec
posúdil v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/277/2012-471, 3Co/278/2012, zo
dňa 31.5.2016; základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo okrem iných aj konštatovanie, že určením

pravosti pohľadávky vo výške 96.113,84 eura titulom kúpnej ceny za dodaný potravinársky tovar, úrokov
z omeškania a zmluvnej pokuty v konaní o určenie pravosti do konkurzu prihlásenej pohľadávky došlo
k prejudiciálnemu vyriešeniu otázky, že odobratím hnuteľných vecí a tovarových zásob právnemu
predchodcovi žalobcu na základe rámcovej kúpnej zmluvy nedošlo k zániku pohľadávky žalovaného na
zaplateniekúpnejcenyanedošloksplneniuzáväzkuprávnehopredchodcužalobcuzaplatiťkúpnucenu;

práve naopak, v dôsledku odobratia hnuteľných vecí a tovarových zásob bez právneho dôvodu (právnym
dôvodom, s poukazom na uvedené prejudiciálne vyriešenie otázky nebolo uspokojenie pohľadávky
žalovaného na kúpnu cenu na základe rámcovej kúpnej zmluvy, čo zakladá neplatnosť rámcovej kúpnej
zmluvy v časti upravujúcej odobratie tovaru a iných hnuteľných vecí podľa § 39 Občianskeho zákonníka)
došlo k bezdôvodného obohateniu žalovaného, ktoré je tento povinný v súlade s § 451 ods. 1 a nasl.

Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi; odvolací súd pripomína, že pokiaľ usmernenie súdu prvej
inštancie odvolacím súdom v ďalšom konaní sledovalo účel podľa § 391 ods. 2 C.s.p., bolo potrebné
za postup súdu prvej inštancie nevykazujúci zbytočné prieťahy v konaní považovať len taký, ktorým
rešpektoval právny názor odvolacieho súdu vzťahujúci sa na jeho ďalší postup. Pokiaľ žalovaný namietal
neprijateľnosť právneho názoru Krajského súdu v Bratislave v jeho zrušujúcom uznesení, je potrebné

uviesť, že ide o jej subjektívne hodnotenie veci; treba mať na zreteli, že reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo strany na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predpokladá strana sporu. Nejde totiž o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a návrh smerujúci

proti nemu nezamietne, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej
veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV.
ÚS 340/2004).

17. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení svojho rozhodnutia jasnú a presvedčivú argumentáciu aj k
otázke znaleckých posudkov predložených stranami, keď skonštatoval, že oba (súkromné) znalecké
posudky boli vypracované osobami, ktoré boli zapísané v zozname znalcov v zmysle zákona č. 36/1967
Zb. platného a účinného v čase ich vypracovania a teda osobami, ktoré majú potrebné skúsenosti z

odboru, v ktorom majú ako znalci pôsobiť (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 36/1967 Zb.) s tým, že pokiaľ
strana sporu, ktorá mieni spochybniť závery znaleckého posudku, nepredloží k svojim tvrdeniam také
procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili, súd
bez ďalšieho nemôže vychádzať iba zo záverov vyplývajúcich zo znaleckého posudku vypracovaného
iným znalcom. Dôkazné bremeno spočíva potom na tej strane sporu, ktorá popiera správnosť záverov

znaleckého posudku. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej zrozumiteľne
vyložil, že samotné predloženie iného znaleckého posudku vypracovaného iným znalcom, takýmto
dôkazom nie je, nakoľko oba listinné dôkazy majú rovnakú dôkaznú silu, pretože oba listinné dôkazy
boli vypracované osobami zapísanými v zozname znalcov, teda osobami, u ktorých sa predpokladajú
potrebné odborné znalosti, a ktorých závery uvedené v znaleckých posudkoch sú výsledkom ich

špecializovanej odbornej činnosti vykonanej v zmysle zákona.

18. V tejto súvislosti hodno poznamenať, že štát ustanovuje do pozície znalcov odborné osobnosti
v danom odbore a odvetví ľudských činností a vedy za účelom zabezpečenia spravodlivéhoposkytovania súdnej a inej právnej ochrany. Pritom ich zaväzuje pri výkone činnosti povinnosťou
rešpektovať určité odborné postupy pod sankciou trestnoprávnej alebo disciplinárnej zodpovednosti.
Prípustnosť znaleckého posudku, resp. iného písomne zachyteného úkonu znaleckej činnosti je

z procesného hľadiska merané jeho využiteľnosťou, t.j. či spĺňa kritérium odborného posúdenia
skutočností významných pre rozhodnutie vo veci samej.

19. V nadväznosti na vyššie uvedené možno po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných
skutočností dospieť k záveru, že s prihliadnutím na individuálne okolnosti sporu bol správny názor

súdu prvej inštancie, že bez jednoznačného preukázania nesprávnosti záverov uvedených v znaleckom
posudku, (súd) nie je oprávnený tieto sám označiť za nesprávne. Žalovaného argumentácia o dôvodoch
nesprávnosti znaleckého posudku predloženého žalobcom ostala len v rovine jeho tvrdení a nebola
podložená žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami takej sily, ktorá by mala za následok
oslabenie alebo vyvrátenie záveru uvádzaného znalcom Ing. Miroslavom Matějíčkom; jednoznačné
spochybnenie záverov znaleckého posudku znalca Ing. Miroslava Matějíčku nevyplynulo ani z výsluchu

druhého znalca Ing. Ľudovíta Hajnoviča.

20. V uvedenom kontexte bol potom namieste taký postup súdu prvej inštancie, ktorým oba znalecké
posudky hodnotil ako každý iný dôkaz (v zmysle Čl. 15 ods. 2 Základných princípov žiaden dôkaz nemá
predpísanú zákonnú silu), rešpektujúc zásadu, že nie je oprávnený posudzovať ich správnosť (závery);

posudzovať možno iba to, či sú úvahy znalca presvedčivé z hľadiska pravidiel logického myslenia; súd
prvej inštancie majúc na zreteli hospodárnosť konania, bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu (Čl. 17 Základných princípov), potom tomu zodpovedajúco (vzhľadom na neprimeranú dĺžku
konania) racionálne pojal za podklad svojho rozhodnutia všeobecnú hodnotu odobratých vecí - a tým aj
výšku bezdôvodného obohatenia - určenú ako sumu, ktorá vychádza z aritmetického priemeru hodnôt

stanovených obidvoma znaleckými posudkami.

21. Žalovaný neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, t.j. také ktoré by svojou relevanciou aj v
prípade ich preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti;
odvolacie námietky žalovaného preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a

také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).