Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/148/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614214885
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7614214885.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr.ZuzanyMatyiovejaJUDr.MartinaKolesáravsporežalobcu:C&KConsulting,spol.sr.o.,Rybničná
40, Bratislava, IČO 36 795 216, proti žalovanému: X. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., Z.. S. XXXX/
XX, právne zastúpenému: JUDr. Martin Čeman, advokátom so sídlom Letná 45, Spišská Nová Ves, o
zaplatenie 13.501,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo 4. októbra 2016, č. k. 9C/327/2014-121

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania platobného rozkazu proti žalovanému na
zaplatenieistiny13.501,83Eursúrokomzomeškaniavovýške3,75%ročneod16.1.2013dozaplatenia
a náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená
Zmluva o sprostredkovaní v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorej neoddeliteľnou

súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky pre poradcov. Na základe žiadosti žalobcu o ukončenie
Zmluvy, doručenej žalobcovi 26. januára 2009, došlo k ukončeniu Zmluvy dohodou k 31. januáru
2009. Po ukončení platnosti Zmluvy zaslal žalobca žalovanému vyúčtovanie za obdobie od 03.2009
do 12.2010 zo dňa 15.1.2013, s vyčísleným dlhom žalovaného voči žalobcovi vo výške 13.501,83 Eur.
Žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu nesplnil. Tamojším súdom bol 18. novembra 2014
vydaný platobný rozkaz sp. zn. 9Ro/318/2014-20, proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odpor,
v ktorom namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik, výšku a trvanie žalovaného dlhu.

Skutočnosti, na základe ktorých vznikol údajný dlh žalovaného na stornorezerve môže potvrdiť alebo
vyvrátiť jedine poisťovňa AXA. Žalovaný zároveň poprel nárok žalobcu na stornovanie a vrátenie tímovej
provízie. Zároveň uplatnil námietku premlčania nároku žalobcu, keďže jednotlivé nároky žalovaného
vznikli v období rokov 2008-2011, teda viac ako dva roky pred podaním žaloby s tým, že sa jedná o
nárok na bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka.

3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ust. § 642, § 652 ods. 1, § 658 ods.

1, 2, § 662 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, 2, § 391 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „Ob.Z“), pričom mal za preukázané, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená
zmluva, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal sprostredkovávať poistenie alebo sprostredkovávať
návrhy zmlúv iných finančných produktov smerujúcich k uzatvoreniu zmlúv medzi obchodnými partnermižalobcu a tretími osobami. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či medzi stranami sporu ide
o vzťah občianskoprávny alebo o vzťah podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Dokazovaním
bolo preukázané, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy bol držiteľom živnostenského oprávnenia s

predmetom podnikania - sprostredkovateľská činnosť. Zároveň bol žalovaný na návrh žalobcu zapísaný
do registra sprostredkovateľov poistenia v súlade so zákonom č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní
poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platnom v čase
uzatvorenia zmluvy. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi sporovými
stranami podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže zmluvu uzatvorili dva podnikateľské subjekty

a zo znenia zmluvy vyplýva, že sa týka ich podnikateľskej činnosti. Medzi sporovými stranami nebolo
sporné, že 25. júna 2007 uzatvorili Zmluvu o sprostredkovaní. Sprostredkovateľskou zmluvou v zmysle
ustanovenia § 642 Ob.Z sa sprostredkovateľ zaväzuje obstarať záujemcovi za odmenu uzavretie zmluvy
a záujemca sa zaväzuje sprostredkovateľovi poskytnúť odmenu vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý
pričinením sprostredkovateľa. Ide o neformálnu zmluvu, keďže zákon obligatórne nevyžaduje písomnú
formu. Na rozdiel od zmluvy o sprostredkovaní, kde záväzok sprostredkovateľa má jednorazovú povahu,

podľa zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle ustanovenia § 652 Ob.Z, obchodný zástupca vykonáva
opakovanú činnosť, zmluva má predpísanú písomnú formu a je upravená len v Obchodnom zákonníku.
Predmetom zmluvy o obchodnom zastúpení je sústavná činnosť obchodného zástupcu, ktorý sa ako
podnikateľ za odmenu zaväzuje vykonávať pre zastúpeného činnosť smerujúcu k uzavieraniu určitého
druhu zmlúv, pričom sa nemusí jednať len o obchodné zmluvy alebo k dojednávaniu a uzavieraniu

obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet. Zmluva o obchodnom zastúpení je zmluvou odplatnou,
pričom odplata za činnosť obchodného zástupcu sa rovnako ako pri zmluve o sprostredkovaní označuje
ako provízia. Zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami bola uzatvorená na neurčitú dobu a jej
predmetom bolo sprostredkovanie neurčitého počtu návrhov zmlúv týkajúcich sa poistenia. Súd preto
podľa obsahu posúdil zmluvu uzatvorenú 25. júna 2007 ako zmluvu o obchodnom zastúpení.

4. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na vrátenie provízií vyplatených žalovanému. Podmienky
zániku nároku na províziu upravuje ustanovenie § 662 ods. 1 Ob.Z. Jedná sa o dispozitívne ustanovenie,
ktoré dáva zmluvným stranám možnosť dohodnúť si možnosť zániku nároku na províziu aj inak.
Podľa VZP, ktoré boli súčasťou zmluvy uzatvorenej sporovými stranami, nárok na províziu zaniká pri

stornovaní sprostredkovaných zmlúv v prvých dvoch rokoch jej trvania. Žalovaný uvedenú skutočnosť
nerozporoval. Rovnako žalovaný nespochybnil to, že počas trvania zmluvného vzťahu so žalobcom
mu boli za sprostredkované obchody žalobcom vyplatené provízie a to nie len za zmluvy, ktorých
uzatvorenie sprostredkoval on, ale aj tzv. tímové provízie, t.j. provízie za zmluvy sprostredkované jeho
tímom. Spornou skutočnosťou v konaní bol nárok žalobcu na vrátenie tímových provízii a výška storno

rezerv, ktoré žalobca od žalovaného požadoval. Vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania nároku
žalobcu žalovaným sa však prvoinštančný súd zaoberal predovšetkým premlčaním nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej istiny. Nárok na vrátenie už vyplatených provízií vznikol žalobcovi u jednotlivých
zmlúv v prípade stornovania, t.j. ich zániku pred uplynutím doby, na ktorú boli uzatvorené, v prvých dvoch
rokoch ich trvania. Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodujúcim okamihom

pre začatie plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie provízií, na ktorú žalovanému
zanikolnárok,jemomentzánikuprávažalovanéhonaprovíziu,t.j.momentstornovaniasprostredkovanej
zmluvy a teda premlčacia doba začína plynúť odo dňa nasledujúceho po stornovaní jednotlivých zmlúv,
kedy si žalobca mohol už uplatniť právo na vrátenie vyplatených provízií. Nakoľko súd prvej inštancie
vzťah medzi sporovými stranami posúdil ako obchodnoprávny vzťah, premlčanie žalobou uplatneného

práva posúdil v štvorročnej premlčacej dobe podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žaloba bola
podaná na súde 25. augusta 2014. Z toho je zrejmé, že nároky na vrátenie provízií zo zmlúv, ktoré boli
stornované do 25.8.2010, sú premlčané. Žalobca v zmysle uzatvorenej zmluvy a VZP zodpovedal za
stornovanie zmlúv aj po zániku zmluvného vzťahu, k ukončeniu ktorého došlo k 31.1.2009, čo medzi
sporovými stranami nebolo sporné. Ak teda zmluvy boli stornované po 31.1.2011, žalobca nemá nárok

na vrátenie už vyplatených provízii. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol, pokiaľ sa týka
zmlúv stornovaných do 25.8.2010 a po 31.1.2011.

5. Porovnaním listinného dôkazu, tzv. plachty predloženej žalobcom a zoznamu zmlúv stornovaných
po 25. auguste 2010, oznámených spoločnosťou AXA poisťovňa a.s., mal súd prvej inštancie za

preukázané, že sa jedná o nárok na vrátenie tímových provízií, vyplatených žalovanému počas trvania
zmluvného vzťahu. Poukazujúc na VZP žalobcovi vznikol nárok na vrátenie provízií zo štyridsiatich
štyroch zmlúv, ktoré boli stornované v období od 25.8.2010 do 31.1.2011. Z tohto celkového počtu
44 zmlúv došlo k zániku 29 zmlúv až po dvoch rokoch od ich uzatvorenia. Nárok na vrátenie províziížalobcovi v tomto prípade nevznikol poukazujúc na VZP z dôvodu, že zmluvy neboli stornované v prvých
dvoch rokoch ich trvania. Z uvedeného dôvodu aj u týchto zmlúv súd nárok žalobcu na vrátenie provízií
zamietol.

6. Pokiaľ sa týka ostatných zmlúv, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie
provízií z dôvodu, že boli stornované v prvých dvoch rokoch ich trvania. Návrh zmluvy uvedenej
pod poradovým číslom 26, t.j. číslo návrhu 9999574611, dátum vzniku 28.12.2008, dátum ukončenia
27.10.2010, storno pre neplatenie, sa v tzv. plachte predloženej žalobcom nenachádza. U tejto zmluvy

teda žalobcom nebola preukázaná výška požadovanej storno rezervy. U ostatných uvedených zmlúv
výška požadovaných storno rezerv predstavuje spolu sumu 36,94 Eur. Z vyúčtovania zo dňa 15.1.2013
je zrejmé, že storno rezerva k 28.2.2009 u žalovaného predstavovala sumu plus 1.408,71 Eur, ktorú
žalobca započítal so storno rezervami, na ktoré mu vznikol nárok. Keďže nárok na vrátenie vyplatených
provízií je podstatne vyšší, než uvedená storno rezerva, súd prvej inštancie návrh žalobcu na vrátenie
provízií z uvedených zmlúv zamietol. U zmlúv uzatvorených so spoločnosťou ING, uvedených v tzv.

plachte, nebol zo strany žalobcu preukázaný dátum a dôvod ich stornovania. Žalobca by však podľa
predloženej tzv. plachty mal nárok na vrátenie provízií z týchto zmlúv spolu vo výške 557,45 Eur (96,-
Eur, 91,20 Eur, 38,40 Eur, 228,- Eur, 38,48 Eur, 38,01 Eur, 27,36 Eur), a teda ani s už uvedenou sumou
36,94 Eur by nárok žalobcu nepresahoval sumu 1.408,71 Eur. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody
súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.

7. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, preto nárok na náhradu trov konania
má žalovaný, ktorý bol v spore úspešný. O výške trov bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. h) CSP, navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, alternatívne rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu trov konania. Za
nesprávne považuje, že súd prvej inštancie zdôvodňuje svoj rozsudok nie na základe predložených

listinných dôkazov, ale len na základe námietky premlčania vznesenej žalovaným. Poukázal na to, že
prvoinštančný súd pri posudzovaní veci neprihliadal na žalobcom predložené dôkazy, keď v odôvodnení
rozsudku tvrdí, že všetky zmluvy stornované do 25.8.2010 sú premlčané. Zároveň odvolateľ upriamuje
pozornosť odvolacieho súdu na to, že prílohou návrhu na vydanie platobného rozkazu bolo vyúčtovanie
za obdobie 03/2009 - 12/2010, čiže prvé storná, ktoré vyúčtovanie obsahuje, sú odpočítavané v marci

2009, teda v mesiaci, kedy sa žalobca o storne dozvedel. Vychádzajúc z § 392 ods. 1 a 2 Ob.Z,
premlčacia doba začala plynúť od marca 2009. Dňa 15.01.2013 bola žalovanému zaslaná výzva na
uhradenie dlhu vo výške 13.501,83 Eur, ktorá obsahovala aj vyúčtovanie za obdobie od 03.2009 až do
12.2010 a tabuľku stornovaných zmlúv. Vo vyúčtovaní bol vyčíslený celkový dlh, vzniknutý stornovaním
zmlúv vo výške 14.910,54 Eur, od ktorého žalobca odpočítal sumu 1.408,71 Eur, čo bola hodnota storno

rezervy žalovaného k 28.2.2009, čím vznikla dlžná čiastka 13.501,83 Eur. Žalobca má za to, že týmto
úkonom došlo k čiastočnému plneniu zo strany žalovaného, a to na základe § 323 ods. 2 Ob.Z. Za
uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3 Ob.Z.
Poukázal na znenie § 407 ods. 3 Ob.Z, v zmysle ktorého ak dlžník čiastočne plní svoj záväzok, má toto
plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok

záväzku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný čiastočne plnil, nenamietal plnenie a tým od 15.1.2013
začalaplynúťnovápremlčaciadoba.Nazákladehoreuvedenéhoježalobcapresvedčený,žepremlčacia
doba začala plynúť 15.1.2013 a z toho dôvodu bola žiadosť o vydanie Platobného rozkazu podaná
včas. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal vrátením tímových provízií a tvrdením
žalovaného, že nezodpovedá za zmluvy, ktoré uzatvorili členovia jeho tímu s poukazom na to, že nebola

dojednaná zodpovednosť za splnenie záväzku tretích osôb spôsobom zodpovedajúcim zákonu (§ 658
ods. 2 Obchodného zákonníka). V takom prípade sa jeho práva a povinnosti spravujú podľa ustanovení
o ručení. V tomto prípade ale nejde o ručenie za plnenie tretích osôb, od žalovaného nik nepožaduje, aby
plnil to, čo nesplnila tretia osoba - týmto plnením by bola celková úhrada poistného, ku ktorému sa tretia
osoba zaviazala - ale od žalovaného je požadované vrátenie časti vyplatenej provízie, ktorá mu bola

vyplatená a to na základe Zmluvy, ktorú podpísal a ktorej súčasťou sú Všeobecné zmluvné podmienky.

9. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý má zo to, že súd prvej inštancie
správne vykonal dokazovanie a vyhodnotil aj listinné dôkazy predložené žalobcom a správne vyhodnotilaj námietky premlčania vznesenú žalovaným tak, že nárok žalobcu je vo vzťahu k zmluvám stornovaným
pred 25.08.2010 premlčaný, nakoľko žalobu podal až 25.08.2014. Argument žalobcu ohľadne uznania
dlhuaplynutianovejštvorročnejpremlčacejdobyuvedenývjehoodvolaníneobstojí,nakoľkosanejedná

o konkludentný úkon žalovaného, nakoľko žalovaný do doručenia vyúčtovania 03.2009 - 12.2010
zo dňa 15.01.2013 s vyúčtovaním dlhu vo výške 13.501,83 Eur nemal o svojom dlhu vedomosť a
teda ho nemohol konkludentne uznávať ani uhrádzať úroky alebo čiastočne ho plniť. Po doručení
predmetného vyúčtovania a jeho preskúmaní ho žalovaný rozporoval a odmietol uhradiť vyúčtovaný
dlh. Nie je možné za čiastočné plnenie žalovaného považovať zápočet žalobcu vykonaný bez vedomia

žalovaného, ktorý ani nemal v čase zápočtu vedomosť o dlžnej sume. V zmysle § 391 ods. 1 Ob.Z
začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. Moment začatia plynutia
premlčacej doby je nutné posudzovať z objektívneho hľadiska. Žalovaný má za to, že žalobca ako
samostatný finančný agent sa mohol dozvedieť o stornovaní alebo ponížení zmlúv najneskôr v deň
ich stornovania alebo poníženia, nakoľko tieto informácie mal možnosť získať od svojich obchodných
partnerov, t.j. od jednotlivých poisťovní. To, že vykonával strhnutia až niekoľko mesiacov po stornovaní

zmlúv, je chybou žalobcu. Opačný výklad by smeroval k tomu, že žalobca si môže strhávať provízie
bez časového limitu, resp. by si ich strhával podľa potreby, aby nedochádzalo k premlčaniu dlhu, čo
by odporovalo ustanoveniu premlčacej lehoty ako inštitútu na ochranu právnej istoty dlžníka ako aj
povinnosti veriteľa zbytočne nepredlžovať vyplatenie dlžnej sumy. Objektívne je možné posúdiť začiatok
premlčacej lehoty len v spojitosti s momentom stornovania sprostredkovanej zmluvy, kedy v zmysle

Všeobecných zmluvných podmienok vzniká nárok žalobcu na vrátenie vyplatenej provízie alebo jej časti,
pričom možnosť disponovať predmetnými informáciami žalobca mal vzhľadom na to, že mal možnosť
komunikovať s obchodnými partnermi ohľadne storien, ich výšky a dátumu. Z nižšie uvedeného dokonca
vyplýva, že vedomosť o stornách mal pred ich reálnou účinnosťou a teda keď ešte len hrozili, resp.
plynula výpovedná doba poistných zmlúv. Žalobca na pojednávaní konanom 7. mája 2015 uviedol,

že pravidelné mesačné vyúčtovanie z jeho strany žalovanému po ukončení zmlúv nebolo zasielané z
dôvodu technických a personálnych problémov, teda nemal kto a na čom mu to robiť, ktoré problémy
trvali dlho, môže byť aj 4 roky. Žalovaný však dostal informácie mailom a to informácie o tom, že hrozí
storno poistnej zmluvy. Výzvy, ktoré boli zasielané žalovanému mailom, sa týkali nielen zmlúv, ktoré
sprostredkoval priamo žalovaný, ale aj zmlúv, ktoré zabezpečili ním zabezpečení poradcovia, teda jeho

tím. Uvedené maily by mal mať žalobca ešte k dispozícii. Mailovú adresu žalovaného získal žalobca
od jeho známeho, ktorý je spoločníkom firmy. Žalobca teda potvrdil, že mal k dispozícii informácie o
hrozbe stornovania žalovaným sprostredkovaných zmlúv, a to vlastných aj tímových. A teda už vopred
vedel, že bude zmluva stornovaná alebo ponížená. Uvedené odporuje jeho tvrdeniu v odvolaní, že
prvé storná, ktoré vyúčtovanie obsahuje, sú odpočítavané v marci 2009, teda v mesiaci, kedy sa o

storne dozvedel. Žalovaný má za to, že žalobca mal objektívnu možnosť zistiť dátum storien jednotlivých
sprostredkovaných zmlúv od svojich obchodných partnerov a to ku dňu ich reálnej účinnosti a z jeho
výpovede dokonca vyplýva, že aj subjektívne vedel vopred o stornách a poníženiach poistných zmlúv,
teda nie je pravdou, čo uvádza vo svojom odvolaní. To, že ich strhával zo storno rezervy žalovaného
až s dlhým časovým odstupom, je len jeho chybou bez ohľadu na jeho technické alebo personálne

problémy pri vyhotovovaní a doručovaní vyúčtovaní. Podľa názoru žalovaného je pre posúdenie začatia
plynutia premlčacej doby dôležitý dátum ukončenia poistného vzťahu sprostredkovaného žalovaným
pre žalobcu. Od tohto dátumu vzniká právo žalobcu na bezdôvodné obohatenie spočívajúce v jeho
nároku na vrátenie neoprávnene vyplatenej provízie. Okresný súd preto správne aplikoval inštitút
premlčania a nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca nemá nárok na žalovanú

sumu, žalobu správne a zákonne zamietol. Preto sa ďalej nevysporiadava1 v záujme hospodárnosti s
ďalšou obranou žalovaného. Žalovaný zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúce v
trovách právneho zastupovania vo výške 312,32 Eur (odmena za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie
k odvolaniu žalobcu vo výške 303,74 Eur + režijný paušál vo výške 8,58 Eur).

10. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu podal následne repliku žalobca, v ktorej zdôraznil,
že v dobe doručenia oznámenia o dlhu a vykonania zápočtu podal žalovaný odpor, ale len voči tomu,
že v danom momente nemohol overiť správnosť výšky dlhu. Tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca
nemá nárok na storná, ktoré spôsobil tím žalovaného, sú v rozpore s jeho konaním po doručení
vyúčtovania, ktoré vlastne potvrdzuje nárok žalobcu. Z vyúčtovania je jasné, že tímové storná tvoria

väčšinu vyúčtovaných storien a vlastne storná zmlúv žalovaného, ktoré nerozporuje, sú vo výške iba
99,28 Eur, z čoho vyplýva, že žalovaný si po doručení mal nárokovať výplatu svojej storno rezervy, čo
ale neurobil. Ak by žalovaný v momente doručenia vyúčtovania neuznával dlh ako taký, mal napadnúť
aj samotný zápočet a žiadať vyplatenie jeho storno rezervy, ktorá v momente zápočtu bola vo výške1.400,- Eur. Žalovaný toto nespravil, ale prejavil svojim konaním svoju vôľu dlh zaplatiť po overení jeho
výšky - správnosti. Plynutie premlčacej doby nie je v tomto prípade zo strany žalobcu rozporované.
Žalobca konal a zápočet urobil v období, kedy nebola pohľadávka premlčaná. Žalovaný samotný úkon

zápočtu nenapadol, len namietal možnosť nepresnosti výpočtu a nárokovateľnosť niektorých storien.
Tvrdenie žalovaného, že žalobca by si mohol strhávať provízie bez časového limitu a tým neúmerne
predlžovať premlčaciu dobu, nie je pravdivé. Žalobca môže strhávať provízie len v rámci dohodnutého
časového obdobia, presne uvedeného vo VZP. Jednotlivé storná žalobca strhol a na vyúčtovaní ich
zaúčtoval tak, aby zodpovedali obdobiu, kedy sa o nich dozvedel. Jediným problémom bolo, že celkové

vyúčtovanie žalobca urobil neskôr, ale to na výsledok a ani na plynutie samotnej premlčacej doby nemalo
vplyv. Žalobca uznáva začiatok plynutia premlčacej doby, ale zároveň upriamuje pozornosť na to, že
úkon zápočtu urobil v období, kedy pohľadávka ešte nebola premlčaná. Žalobca uplatnil aj náhradu trov
odvolacieho konania v sume 810,- Eur, pozostávajúci zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho
zastúpenia.

11. Následne žalovaný v duplike uviedol, že namietal oznámenie o jeho dlhu spolu s vyúčtovaním
s tým, že potrebuje posúdiť jeho oprávnenosť a to práve z dôvodu na strane žalobcu, ktorý vôbec
nerozpísal, z čoho bližšie pozostáva dlžná suma a prosto vyčíslil dlžnú sumu. Rozhodnutie o žiadaní
vyplatenia zadržanej provízie pri jeho osobnej provízii je slobodná voľba žalovaného, ktorý sa rozhodol
nepožiadať o vyplatenie tejto provízie. Podľa názoru žalovaného je dôležité pre posúdenie začatia

plynutia premlčacej doby dátum ukončenia poistného vzťahu, od ktorého dátumu vzniká právo žalobcu
na bezdôvodne obohatenie spočívajúce v jeho nároku na vrátenie neoprávnene vyplatenej provízie. Je
teda irelevantné vo vzťahu k premlčacej dobe, jej začiatku a plynutiu, vykonanie zápočtu žalobcom. Na
základe uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastupovania.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380
ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP] a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie
sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený 21. novembra 2018 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti

Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,
3 a § 378 ods. 1 CSP.

14. Vychádzajúc z obsahu odvolania, žalobca nastolil odvolacími námietkami predmetom odvolacieho

prieskumu správnosť skutkových zistení, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby, predovšetkým o premlčaní uplatneného nároku, ako aj správnosť právneho
posúdenia veci.

15. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych

(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na

to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotenídôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

16.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

17. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k
záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.

18. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu nemožno vytknúť
nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie a za celkom správny považuje jeho záver o premlčaní časti nároku, ktorej

otázke sa prvoinštančný súd správne prednostne venoval. Správne a zákonné sú aj ďalšie závery súdu
prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje
v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP s poukázaním na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa

stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP
na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

20. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

21. Len pre zdôraznenie správnosti a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu, spočívajúcu v tvrdení,
že žalovaný pohľadávku žalobcu čiastočne plnil, keď nenamietal vyúčtovanie, oznámené žalovanému
15. januára 2013, a preto podľa názoru žalobcu od tohto dátumu, t.j. od 15. januára 2013, začala plynúť

novápremlčaciadoba.Nakoľkotátovýzvaobsahovalaajvyúčtovaniezaobdobieod03.2009do12.2010
a tabuľku stornovaných zmlúv, pričom vo vyúčtovaní bol vyčíslený celkový dlh, vzniknutý stornovaním
zmlúv vo výške 14.910,54 Eur a žalobca od tohto celkového dlhu odpočítal sumu 1.408,71 Eur, čo
bola hodnota storno rezervy žalovaného k 28.2.2009, čím vznikla dlžná čiastka 13.501,83 Eur, žalobca
má za to, že týmto úkonom došlo k čiastočnému plneniu zo strany žalovaného, odvolací súd dáva

do pozornosti, že mlčanie možno pokladať za prejav vôle len za predpokladu, že s určitosťou možno
usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (R 88/1954). Ak nemožno z mlčania zistiť prejav
vôle určitého obsahu, nejde o právny úkon. Nemôže, ani mlčky, prejaviť nič ten, ktorý sa o návrhu ani
nedozvedel. Musí tu byť teda spôsobilý návrh, ktorý by prejavenie vôle, hoci i mlčaním, podnietil (por.uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/ 2011). Majúc na zreteli tieto
východiská, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu ani len čiastočnú úhradu záväzku, nie to ešte
žalobcom predpokladaný súhlas žalovaného so započítaním časti pohľadávky, bez ďalšieho považovať

za prejav vôle dlžníka uznať záväzok. Rovnako na strane veriteľa prijatie čiastočného plnenia treba
vnímať predovšetkým ako plnenie zákonnej povinnosti (§ 329 Obchodného zákonníka), a nie ako prejav
vôle záväzok uznať. Uvedená odvolacia námietka preto v žiadnom prípade nemôže obstáť. Pokiaľ ide
o ďalšie námietky v odvolaní, tieto žalobca uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými
sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal.

22. Keďže žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie
nemožnopovažovaťzaopodstatnené,apretoodvolacísúdpodľa§387ods.1,2CSPpotvrdilnapadnutý
rozsudok ako vecne správny.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto má proti neúspešnému žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiachpodania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).