Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 15, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/5/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115219749
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7115219749.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: E.. W. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
XX, X., právne zastúpeného JUDr. Štefanom Jordánom, advokátom so sídlom Čajakova 5, Košice, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom
Štúrova 2, Bratislava, v konaní o zaplatenie 9.821,84 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice I z 24. októbra 2016, č. k. 17C/341/2015-185

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť žalobcovi zaplatiť 5.205,91 Eur s úrokmi z omeškania vo výške
5,05% ročne z 5.205,91 Eur od 22.7.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
(I) Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II) a žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznal náhradu trov konania
vo výške 6% (III).

1.2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 9.821,84 Eur s
úrokmi z omeškania vo výške 5,05% z uvedenej sumy od 14.7.2015 do zaplatenia na tom skutkovom
základe, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v
Košiciach ČVS:KRP-81/OVK-KE-2005 z 20. júla 2005 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný
čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2005. Voči
uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry Michalovce uznesením
z 22. júla 2005, sp. zn. 1Pv/273/2005 zamietla ako nedôvodnú a 2. augusta 2006 podala obžalobu.

Uznesením Okresného súdu Michalovce z 22. júla 2005, sp. zn. 4Tp/89/05 bol zároveň vzatý do
väzby, z ktorej bol prepustený 18. januára 2006. Obhajobou v trestnom stíhaní splnomocnil advokáta
JUDr. Štefana Jordána a to plnomocenstvom z 21. júla 2005. Trestné stíhanie žalobcu bolo ukončené
rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 19. júla 2011, sp. zn. 2T/84/2006 tak, že bol spod obžaloby
oslobodený. Prokurátor podal voči tomuto rozsudku odvolanie, ale Krajský súd v Košiciach ako odvolací
súd uznesením z 8. februára 2012, sp. zn. 4To/89/2011 odvolanie prokurátora zamietol a oslobodzujúci
rozsudok okresného súdu potvrdil. Po ukončení trestného stíhania advokát žalobcovi 12. júna 2013

vyúčtoval vykonané právne služby počas trestného stíhania vo výške tarifnej odmeny a náhrad podľa
vyhl.č.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchvýdavkovadvokátovvcelkovejvýške9.821,84Eur,ktorú
žalobca postupne splatil. Žalobca sa domáha náhrady zaplatených nákladov na obhajobu ako skutočnej
škody, ktorá mu vznikla, a to vo výške 9.821,84 Eur. Domnieva sa, že škoda mu vznikla uznesenímo vznesení obvinenia zo strany orgánov polície, ktoré bolo rozsudkom súdu o jeho oslobodení spod
obžaloby prokurátora v právnom zmysle zrušené a teda v konečnom dôsledku nezákonné. Dňa 13.
januára 2015 zaslal na Ministerstvo spravodlivosti SR ako na orgán štátu, ktorý je podľa jeho názoru

príslušným na prerokovanie žiadosti, žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku, no Ministerstvo
spravodlivosti SR o jeho žiadosti vecne žiadnym spôsobom nerozhodlo. Listom z 28. januára 2015
postúpilo jeho žiadosť o predbežné prerokovanie Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie, pretože
podľa jeho názoru nie je príslušné v danom prípade konať za štát. GP SR listom z 24. apríla 2015
postúpilo žiadosť žalobcu opätovne MS SR tiež s odôvodnením, že nie je príslušné na konanie. MS SR

listom z 29. apríla 2015 opätovne postúpilo žiadosť žalobcu GP SR z dôvodu údajnej nepríslušnosti.
GP SR listom zo 14. mája 2015 žiadosť znova postúpila, resp. vrátila MS SR. MS SR listom z 20. mája
2015 oznámilo GP SR, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nemôže byť prerokovaná týmto
ministerstvom a z toho dôvodu ju nemôže a nebude prerokovávať s tým, že kvôli celkovému obrazu
fungovania orgánov verejnej správy v očiach poškodených žiadosť žalobcu GP SR fyzicky nezasiela. GP
SR listom z 25. mája 2015 oznámilo MS SR, že trvá na svojich predchádzajúcich stanoviskách, pokiaľ

ide o príslušnosť. Z uvedeného je zrejmé v zákonnej 6-mesačnej lehote o žiadosti žalobcu o predbežne
prerokovanie rozhodnuté nebolo, z toho dôvodu požaduje aj úroky z omeškania v zákonnej výške od
14.7.2015 do zaplatenia.

1.3. Po vykonanom dokazovaní s poukázaním na ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1,

§ 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5, 6, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení platnom v čase vydania predmetných rozhodnutí, ďalej na ust. § 36 ods. 3 zák. č. 141/1961
Zb. (Trestného poriadku) v znení platnom v rozhodnom čase, § 235 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb.
(Trestného zákona) v znení platnom v rozhodnom čase, § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z.,
mal súd prvej inštancie za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ, Úradu

justičnej a kriminálnej polície v Košiciach ČVS:KRP-81/OVK-KE-2005 z 20. júla 2005 bolo voči žalobcovi
začaté trestné stíhanie za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona.
Voči tomuto uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Michalovce uznesením z
22. júla 2005, sp. zn. 1Pv/273/2005 zamietla ako nedôvodnú a 2. augusta 2006 podala obžalobu.
Uznesením sudcu Okresného súdu Michalovce z 22. júla 2005, sp. zn. 4Tp/89/05-19 bol žalobca vzatý

do väzby, z ktorej bol prepustený 18. januára 2006. Svojou obhajobou v trestnej veci vedenej na KÚV KE
ČVS:KRP-81/OVK-KE-2005 splnomocnil 21. júla 2005 advokáta JUDr. Štefana Jordána. Rozsudkom
Okresného súdu Michalovce z 19. júla 2011, sp. zn. 2T/84/2006-1007, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach z 8. februára 2012, sp. zn. 4To/89/2011-1037 bol žalobca ako obžalovaný v danej
trestnej veci spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. JUDr. Jordán

vyúčtoval 12. júna 2013 žalobcovi vykonané právne služby za zastupovanie v danej trestnej veci v
celkovej výške 9.821,84 Eur, ktorú žalobca postupne splatil v sumách: 9.3.2010 preddavok vo výške
800,00 Eur, 10.11.2010 500,00 Eur, 25.1.2011 1.500,00 Eur, 21.12.2011 1.500,00 Eur, 12.9.2013 500,00
Eur, 4.12.2013 500,00 Eur, 15.1.2014 2.000,00 Eur, 23.10.2014 1.500,00 Eur a 12.1.2015 1.021,84 Eur.
Dňa 13.1.2015 žalobca zaslal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie jeho

nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 9.821,84 Eur, ktorá mu mala vzniknúť
uznesením o vznesení obvinenia zo strany orgánov polície. Následne predmetnú žiadosť ministerstvo
postúpilo Generálnej prokuratúre SR ako príslušnému orgánu v danom prípade konať za štát. GP SR
mala za to, že nie je príslušná na konanie a opäť vec vrátila ministerstvu. Takto si oba orgány presúvali
predmetnú žiadosť a v zákonnej 6-mesačnej lehote o žiadosti žalobcu o predbežne prerokovanie žiaden

z nich nerozhodol, preto žalobca v súlade s ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil svoj nárok
súdnou cestou.

1.4. Pokiaľ ide o príslušnosť orgánu, ktorý mal konať v mene štátu vo veci náhrady škody, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že ním mala byť Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona

č. 514/2003 Z.z., pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. októbra 2015, sp. zn. 8 Cdo
289/2014, v ktorom konštatuje, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1
písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR (na prípadnú zmenu orgánu

konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z radnej povinnosti). V danom prípade žalobca
odvodzoval svoj nárok od skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia sa ukázalo ako nezákonné.
Nejde o prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu,ani o prípad, že vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal
na základe záväzného pokynu prokurátora. Naopak, v danom prípade okresná prokuratúra zamietla
sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a podala obžalobu.

1.5. Prvostupňový súd zdôraznil, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť

štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému
rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda
zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z
uznesenia o vznesení obvinenia z 20. júla 2005, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Toto uznesenie
považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené - predpoklad
o spáchaní trestného činu jeho osobou sa nenaplnil, v trestnom konaní bol spod skutkov obžaloby

oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal.

1.6. Ďalej súd prvej inštancie argumentoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno v tomto
konaní posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným
rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia vychádza pri

rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti. V danom prípade bol žalobca právoplatným rozsudkom súdu
v trestnom konaní oslobodený. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., bolo v zmysle platnej judikatúry potrebné zaoberať sa
otázkou, či oslobodzujúci rozsudok môže mať z hľadiska uvedeného ustanovenia rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že vydaním oslobodzujúceho

rozsudku súdu neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, lebo je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorá sleduje, aby každá
zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo

vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo
nesprávnym a konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým
výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 8 uvedeného zákona
súd prvej inštancie vyvodil, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle
ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia

pre nezákonnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 53/93 a 5 MCdo/15/2014),
a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení
obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod
obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska

systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona
by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo
na náhradu škody (ide o negatívne vymedzenie).

1.7. Súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade

so zákonom, môže vyvolať zo strany obhajoby procesné úkony smerujúce na odstráneniu nežiaducich
právnych dôsledkov na obvineného, ktoré by v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné. Takéto
rozhodnutia môžu byť príčinou vzniku trov za úkon obhajoby v záujme obvineného a náklady vynaložené
na ne sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané.
V súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nie v súlade so zákonom, žalobca vynaložil náklady na trovy obhajoby,
smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu). Tieto procesné
úkony by v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné. Štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu
podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom
konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.). Treba však

skúmať, či trovy obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Rozhodnutie o vznesení
obvinenia teda bolo príčinou vzniku trov za úkony obhajoby v záujme obvineného (žalobcu) a náklady
vynaloženénanesúvpríčinnejsúvislostisuvedenýmnezákonnýmrozhodnutím,lebobolinímvyvolané.
V prípade žalobcu tento bol už v uznesení o začatí trestného stíhania poučený, že v jeho prípade sajedná o nutnú obranu v zmysle § 36 ods. 3 Trestného poriadku, pretože ide o konanie o trestnom čine, na
ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov, z ktorého dôvodu
musí mať obhajcu už v prípravnom konaní. Z toho plynie záver, že trovy obhajoby minimálne v časti

sú v priamej a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o začatí jeho trestného stíhania. Status
žalobcuvrámcitrestnéhokonaniabolurčenýpredovšetkýmzákladnýmprincípom,ktorýmjeprezumpcia
neviny podľa čl. 58 ods. 2 Ústavy SR, ktorého cieľom je okrem iného, aby obvinený z trestného činu
neznášal negatívne následky z tohto obvinenia rovnajúce sa dôsledkom súdneho rozhodnutia o vine.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,

alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v
súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil
náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho
zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991). Je však potrebné diferencovať, ako jednotlivé rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní podmienili úkony nutnej obhajoby a určiť rozsah tých úkonov, ktoré

boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami. Za také boli kvalifikované rozsudkom súdu o oslobodení
žalobcu spod obžaloby.

1.8. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca si 21. júla 2015 v súvislosti so začatím
trestného stíhania zvolil obhajcu pre zastupovanie v predmetnej trestnej veci, v ktorej musel mať v

zmysle § 36 ods. 3 Tr. por. obhajcu, z toho však nemožno vyvodiť, že všetky úkony obhajoby, za ktoré
zaplatil žalobca odmenu, boli v príčinnej súvislosti len s touto okolnosťou. Ústavný súd SR vo svojom
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008 ustálil, že žalobca sa domáhal náhrady škody
nie z titulu nezákonnosti väzby, ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V uvedených
súvislostiach ústavný súd poznamenáva, že najvyšším súdom aplikovaný zákon o zodpovednosti za

škodu má, pokiaľ ide o škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu
úpravu, a to v § 5 v spojení s § 23 označeného zákona. Vzhľadom na už v minulosti ustálený názor
ústavného súdu, že v danej veci sa vzhľadom na formuláciu žalobného petitu žalobca domáhal náhrady
škody v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby,
sa aplikácia § 23 zákona o zodpovednosti za škodu v súvislosti s riešením otázky premlčania týchto

žalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to neznamená, že pri posudzovaní dôvodnosti
rozsahu týchto žalobou uplatnených nárokov by všeobecné súdy nemali prihliadať a osobitne zohľadniť
aj obdobie trvania väzby. Inými slovami, v danom prípade vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej
úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou, by všeobecný súd nemal pri vyčíslení
škody uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto

škody aj nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu
neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ako to v
minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu prisvedčuje, ako už bolo uvedené, aj špeciálna
právna úprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnosťou väzby, ktorej uvaleniu musí síce
vždy predchádzať obvinenie (t. j. uzneseniu o vzatí do väzby musí vždy predchádzať uznesenie o

vznesení obvinenia), avšak to automaticky neznamená, že po vznesení obvinenia musí byť obvinený
vždy vzatý aj do väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na slobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom by
zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať aj otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonnou väzbou, pretože tá by sa automaticky odvíjala od nezákonného obvinenia. Osobitná právna
úprava o zodpovednosti za škodu pri nezákonnej väzbe by potom nemala nikdy praktické uplatnenie,

keďže do väzby nemôže byť vzatá neobvinená osoba. Inými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v
danom prípade mala byť do škody uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej
súvislosti s väzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia,
ale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však žalobca neurobil. V danom prípade žalobca bol vzatý do väzby
22. júla 2005 a prepustený z nej bol 20. januára 2006 (zrejme 18. januára 2006, pozn. odvolacieho súdu).

Nakoľko si žalobca v konaní uplatnil náhradu škody len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení
obvinenia, súd do tejto škody nezahrnul nároky spojené s obdobím väzby, pričom žalobca má nárok len
na náhradu trov právneho zastúpenia za tie úkony právnej služby vyčíslené podľa vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z.z. v znení platnom v čase vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, ktoré súd považoval
v danej veci za účelné a odôvodnené.

1.9. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 12 ods. 3 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov pri poskytovaní právnych služieb s tým, že pri obhajobe v trestnom konaní, ak
ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päťrokov a neprevyšuje desať rokov, je jedna osmina výpočtového základu, ktorá predstavovala v r. 2005
sumu 1876,- Sk, v r. 2006 2.048,- Sk, v r. 2007 2.228,- Sk, v r. 2008 2.382,- Sk, v r. 2009 86,93 Eur,
v r. 2010 90,17 Eur, v r. 2011 92,63 Eur a v r. 2012 95,37 Eur. Poukázal aj na § 14 ods. 1, 2 vyhl. MS

SR č. 655/2004 Z.z. v znení platnom do 31.5.2009, § 14 ods. 1 písm. b) a f) cit. vyhl. v znení platnom
od 1.6.2009 do 31.5.2010 aj od 1.6.2010. do 30.6.2013, § 14 ods. 2 písm. g) a h) cit. vyhl. v znení
platnom od 1.6.2010 do 30.6.2013, § 14 ods. 3 cit. vyhl. v znení platnom od 1.6.2010 do 30.6.2013,
§ 14 ods. 5 cit. vyhl., § 14 ods. 1 písm. b) a f) a ods. 2, 3, 4 cit. vyhl. v znení platnom od 1.7.2013, §
13 ods. 3 cit. vyhl. v znení platnom do 31.5.2010, § 13 ods. 2 cit. vyhl. v znení platnom od 1.6.2010,

§ 16 ods. 3 cit. vyhl., § 17 ods. 1, 2 cit. vyhl., § 16 ods. 4 cit. vyhl., ďalej na ust. § 7 ods. 2, 4 zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, opatrenie MPSaV SR č. 260/2004 Z.z., účinné od 20.4.2004
o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách,
opatrenieč.181/2008Z.z.úč.od24.5.20085,50Skaopatrenieč.623/2008úč.od1.1.2009auzavrel,že
JUDr. Jordán v predmetnom období do 30.6.2010 používal na pracovné cesty osobné motorové vozidlo
zn. Peugeot 307 so spotrebou mimo mesta 5,8 l/100 km 95 benzín a po uvedenom dátume vozidlo

zn. Hyundai Ix so spotrebou 5,7l/100 km nafta. Podľa webstránok máp (napr.
www.mapa.zoznam.sk) minimálna vzdialenosť medzi Košicami, kde má sídlo advokát a Michalovcami
je 58 km a cesta trvá 57 min. Cestovné potom predstavuje počet prejazdených km x základná náhrada
+ počet prejazdených km x cena PHM x priemerná spotreba.

1.10. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu škody spočívajúcej v úhrade
odmeny za tieto úkony právnej služby:
- 21.7.2005 prevzatie a príprava obhajoby 1.876,- Sk + režijný paušál 150,- Sk = 2.026 Sk;
- 21.7.2005 výsluch Palčíka 9.40-12.30, Štefana Ondiča 17.00 - 18.20 hod. a P. Ondiča 14.30-15.20 4
x (1.876 Sk - 20%) + 2 x 150,- Sk = 7.804,- Sk;

- 10.2.2006 porada s obvineným Š. Ondičom 13.00 - 14.00 hod. 2.048,- Sk + 164,- Sk = 2.212,- Sk;
- 15.2.2006 výsluch Š. Ondiča 10.35-11.00 hod., Palčíka 11,05 - 11.20 hod. A P.Ondiča 9.00-10.30 hod.
3.276,- Sk + 164,- Sk = 3.440,- Sk;
- 21.2.2006 výsluch svedka Fedorka 1.638,40 Sk (2.048,- Sk - 20%) + 164,- Sk = 1.802,40 Sk;
- 22.2.2006 oboznámenie s výsledkami vyšetrovania (štúdium spisu) 1.638,40 Sk +164,- Sk = 1.802,40

Sk;
- 16.5.2006 výsluch znalca dr. Hubová 1.638,40 Sk + 164,- Sk= 1.802,40 Sk;
- 18.5.2006 výsluch svedka Becana na ÚJKP Michalovce 1.638,40 Sk + 164,- Sk + cestovné náklady
(116 km x 6,20 Sk + 116 km x 41,33 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 332,42 Sk + náhrada za stratu času
na ceste: 273,- Sk x 4 polhod. /3os. = 364,- Sk, spolu 2.498,82 Sk;

- 18.5.2006 porada s klientom 13:15 - 14:30 hod. 4.096,- Sk + 164,- Sk = 4.260,- Sk;
- 19.5.2006 výsluch. obv. Š. Ondič 9:20 - 10:15 hod., P. Ondič 10:20 - 10:40 hod., Becanová 11:15 hod.
- 11:45 hod., Sokira 11:00 - 11:25 hod. na ÚJKP Michalovce 3.276 Sk (2 x 1.638,40 Sk) + 164,- Sk +
cestovné 332,42 Sk a náhrada za stratu času 364,- Sk = 4.136,42 Sk;
- 22.5.2006 výsluch. sv. Guzejová 1.638,40 Sk + 164,- Sk = 1.802,40 Sk;

- 4.7.2006 porada s klientom 8:50 - 10:10 hod. 4.096 Sk (2 x 2.048 Sk) + 164,- Sk = 4.260,- Sk;
- 11.7.2006 oboznámenie s výsledkami vyšetrovania 1.638,40 Sk + 164,- Sk = 1.802,40 Sk;
- 20.11.2006 písomné návrhy na dokazovanie 1.638,40 Sk +164,- Sk = 1.802,40 Sk;
- 12.1.2007 porada s klientom 9:00 - 9:55 hod. 2.228,- Sk + 178,- Sk = 2.406,- Sk;
- 18.1.2007 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 8:00 - 11:45 hod. 3.564,80 Sk (2.228 Sk - 20% x 2

úkony) + 178,- Sk + cestovné náklady (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 35,45 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby =
319,24 Sk + náhrada za stratu času na ceste: 297,- Sk x 4 polhod. /3os. = 396,- Sk, spolu 4.458,04 Sk;
- 1.3.2007 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 8.00 - 10.15 3.564,80 Sk (2.228 Sk - 20% x 21 úkony)
+ 178,- Sk + cestovné (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 36,30 Sk x 5,8l /100km)/ 3osoby = 321,14 Sk +
náhrada za stratu času 396,- Sk, spolu 4.459,94 Sk;

- 23.4.2007 porada s klientom 8:30 - 9:45 hod. 4.456 Sk (2 x 2.228 Sk) + 178,- Sk = 4.634,- Sk;
- 26.4.2007 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 1.782,- Sk + 178,- Sk + cestovné (116 km x 6,20
Sk + 116 km x 37,46 Sk x 5,8l /100km)/ 3osoby = 323,74 Sk + náhrada za stratu času 396,- Sk, spolu
2.679,74 Sk;
- 4.9.2007 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 1.782,- Sk + 178,- Sk + cestovné (116 km x 6,20

Sk + 116 km x 38,27 Sk x 5,8l /100km)/ 3osoby = 319,95 Sk + náhrada za strata času 396,- Sk, spolu
2.681,56 Sk;
- 9.11.2007 porada s klientom 10:30 - 11:15 hod. 2.228,- Sk +178,- Sk = 2.406,- Sk;-13.11.2007hlavnépojednávanienaOSMichalovce8:00-11:00hod.3.564,80Sk+178,-Sk+cestovné
(114 km x 6,20 Sk + 114 km x 38,45 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 325,96 Sk + náhrada za stratu času
396,- Sk, spolu 4.464,76 Sk;

- 11.12.2007 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 1.782,40 Sk + 178,- Sk + cestovné (116 km x
6,20 Sk + 116 km x 38,89 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 326,95 Sk + náhrada za stratu času 396,- Sk,
spolu 2.683,35 Sk;
- 24.1.08 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 8:30 - 10:40 hod. 3.811 Sk (2.382,- Sk - 20% x 2 úkony)
+ 178,- Sk + cestovné (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 39,18 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 327,60 Sk +

náhrada za stratu času 317,- Sk x 4 polhod. /3 os. = 422,67 Sk, spolu 4.739,26 Sk;
- 12.2.2008 porada s klientom 13:00 - 14:15 hod. 4.764,- Sk (2.382,- Sk x 2) + 190,- Sk = 4.954,- Sk;
- 19.2.2008 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 1.905,- Sk (2.382,- Sk - 20%) + 190,- Sk + cestovné
(116 km x 6,20 Sk + 116 km x 39,07 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 327,35 Sk + náhrada za stratu času
422,67 Sk, spolu 2.845,02 Sk;
- 14.3.2008 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 476,25 Sk (1.905,- Sk/4)

+ 190,- Sk + cestovné (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 39,35 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 327,98 Sk +
náhrada za stratu času 422,67 Sk, spolu 1.416,88 Sk;
- 1.4.2008 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 476,25 Sk + 190,- Sk +
cestovné (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 39,34 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 327,96 Sk + náhrada za
stratu času 422,67 Sk, spolu 1.416,90 Sk;

- 18.4.2008 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 476,25 Sk + 190,- Sk +
cestovné 327,96 Sk + náhrada za stratu času 422,67 Sk, spolu 1.416,88 Sk;
- 23.5.2008 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 476,25 Sk + 190,- Sk +
cestovné (116 km x 6,20 Sk + 116 km x 40,17 Sk x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 329,82 Sk + náhrada za
stratu času 422,67 Sk, spolu 1.418,74 Sk;

- 20.1.2009 porada s klientom 8:15-9:40 hod. 173,86 Eur (86,93 Eur x 2) + 6,95 Eur = 180,81 Eur;
- 22.1.2009 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 69,54 Eur (86,93 Eur - 20%) + 6,95 Eur + cestovné
(116 km x 0,183 Eur + 116 km x 0,982 Eur x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 9,28 Eur + náhrada za stratu času
11,59 Eur x 4 polhod./3 os. = 15,45 Eur, spolu 101,22 Eur;
- (26.1.2009 návrh na vykonanie dôkazov sa v spise nenachádza, navyše ide o neúčelný úkon, keďže

zástupcovi nič nebránilo tieto navrhnúť na pojednávaní);
- 6.3.2009 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 17,39 Eur (69,54 Eur /4)
+ 6,95 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,012 Eur x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 9,35 Eur
+ náhrada za stratu času 15,45 Eur, spolu 49,14 Eur;
- 17.4.2009 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 17,39 Eur + 6,95 Eur +

cestovné (114 km x 0,183 Eur + 114 km x 1,046 Eur x 5,8l /100km)/ 3 osoby = 9,42 Eur + náhrada za
stratu času 15,45 Eur, spolu 49,21 Eur;
- 25.6.2009 porada s klientom 13:10 - 14:30 hod. 86,93 Eur + 6,95 Eur = 93,88 Eur;
- 30.6.2009 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 12:30 - 16:40 hod. 208,62 Eur (3 x 69,54 Eur) +
6,95 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,138 Eur x 5,8l /100km)/ 3osoby = 9,63 Eur +

náhrada za stratu času 15,45 Eur, spolu 240,65 Eur;
- 6.10.2009 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 69,54 Eur + 6,95 Eur + cestovné (116 km x 0,183
Eur + 116 km x 1,157 Eur x 5,8l /100km)/ 3osoby = 9,67 Eur + náhrada za stratu času 15,45 Eur, spolu
101,61 Eur;
- 8.12.2009 porada s klientom 14:15 hod. - 15:30 hod. 86,93 Eur + 6,95 Eur = 93,88 Eur;

- 17.12.2009 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 9:00 - 11:30 hod. 139,08 Eur (2 x 69,54 Eur) +
6,95 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,180 Eur x 5,8l /100km)/ 3osoby = 9,72 Eur +
náhrada za stratu času 15,45 Eur, spolu 171,20 Eur;
- 30.3.2010 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 18,03 Eur (90,17 Eur -
20% a následne /4) + 7,21 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,223 Eur x 5,8l /100km)/

3osoby = 9,82 Eur + náhrada za stratu času 12,02 Eur x 4 polhod. / 3 os. = 16,03 Eur, spolu 51,09 Eur;
- 20.5.2010 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 72,14 Eur (90,17 Eur - 20%) + 7,21 Eur + cestovné
(116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,278 Eur x 5,8l /100km)/ 3osoby = 9,94 Eur + náhrada za stratu času
16,03 Eur, spolu 105,32 Eur;
- 29.9.2010 porada s klientom 11:00 - 13:30 hod. 180,34 Eur (2 x 90,17 Eur) + 7,21 Eur = 187,55 Eur;

- 5.10.2010 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 8:30 - 11:15 hod. 90,17 Eur (90,17 Eur - 50% x 2
úkony) + 7,21 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,127 Eur x 5,7l /100km)/ 3osoby = 9,56
Eur + náhrada za stratu času 16,03 Eur, spolu 122,97 Eur;- 5.11.2010 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 45,08 Eur (90,17 Eur - 50%) + 7,21 Eur + cestovné
(116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,141 Eur x 5,7l /100km)/ 3 osoby = 9,59 Eur + náhrada za stratu času
16,03 Eur, spolu 77,91 Eur;

- 18.2.2011 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 46,31 Eur (92,63 Eur - 50%) + 7,41 Eur + cestovné
(116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,284 Eur x 5,7l /100km)/ 3 osoby = 9,91 Eur + náhrada za stratu času
12,35 Eur x 4 polhod. / 3 os. = 16,47 Eur, spolu 80,10 Eur;
- 31.3.2011 hlavné pojednávanie odročené bez prejednania na OS Michalovce 11,58 Eur (92,63 Eur -
50% a následne /4) + 7,41 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,335 Eur x 5,7l /100km)/

3osoby = 10,02 Eur + náhrada za stratu času 16,47 Eur, spolu 45,48 Eur;
- 30.6.2011 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 46,32 Eur + 7,41 Eur + cestovné (116 km x 0,183
Eur + 116 km x 1,344 Eur x 5,7l /100km)/ 3 osoby = 10,03 Eur + náhrada za stratu času 16,47 Eur,
spolu 80,23 Eur;
- 15.7.2011 porada s klientom 9:30 - 10:45 hod. 61,75 Eur (2/3 z 92,63 Eur) + 7,41 Eur = 69,16 Eur;
- 19.7.2011 hlavné pojednávanie na OS Michalovce 10:00 - 14:15 hod. 138,94 Eur (3 x 46,31 Eur) +

7,41 Eur + cestovné (116 km x 0,183 Eur + 116 km x 1,334 Eur x 5,7l /100km)/ 3osoby = 10,02 Eur +
náhrada za stratu času 16,47 Eur, spolu 172,84 Eur;
- 30.1.2012 porada s klientom 9:00 - 10:40 hod. 63,58 Eur (2/3 z 95,37 Eur) + 7,63 Eur = 71,21 Eur;
- 8.2.2012 verejné zasadnutie na Krajskom súde v Košiciach 47,68 Eur (95,37 Eur - 50%) + 7,63 Eur
= 55,31 Eur;

spolu: 9.0532,72 Sk (3.005,14 Eur) + 2.200,77 Eur = 5.205,91 Eur.

1.11. Žalobcovi podľa názoru súdu prvej inštancie vznikol nárok na náhradu škody až po jej uplatnení
na orgáne štátu a to v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. aj na nepríslušnom. Nakoľko podľa
listu Ministerstva spravodlivosti z 28. januára 2015 mu bola žiadosť žalobcu doručená 20. januára 2015,

je nepochybné, že v uvedený deň si žalobca voči Slovenskej republike uplatnil svoj nárok a keďže v 6-
mesačnej lehote na predbežné prerokovania nároku odo dňa doručenia žiadosti nebol nárok žalobcu
uspokojený, priznal žalobcovi podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. aj úrok z omeškania, a to
uplynutím šesťmesačnej lehoty, ktorú zákon štátu priznáva na poskytnutie plnenia, t.j. odo dňa 22.7.2015
(20.7.2015 bola nedeľa, teda koniec lehoty pripadol na 21.7.2015) vo výške vyplývajúcej z ust. § 517

ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. a ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.2.2013.

1.12. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa zásady úspechu (§ 255 ods. 2 CSP).
Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný len v 53 %, keďže mu z uplatnenej sumy vo výške 9.821,84 Eur
súd priznal len 5.205,91 Eur, uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 6%

vychádzajúc z odčítania neúspechu žalobcu od jeho úspechu (53 % - 47 %). Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku, čo do zamietavého výroku (II) a výroku o trovách konania (III) podal žalobca v

zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 9.821,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z tejto sumy
od 14.7.2015 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 100%. Domnieva sa, že rozhodnutie
súduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci[odvolacídôvodpodľa§365ods.
1 písm. h) CSP] a tiež, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko je nedostatočne odôvodnené, čim

je, podľa názoru odvolateľa daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Konkrétne k dôvodom
odvolania uviedol, že aj keď napadnutý rozsudok je veľmi obsiahly, podstata zamietnutia žaloby v časti
4.615,93 Eur s prísl. je uvedená vlastne iba v bode 44 rozsudku. Súd prvej inštancie odôvodňuje
čiastočné zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca údajne neuplatnil škodu z titulu nezákonnosti väzby,
iba z dôvodu nezákonného rozhodnutia, za ktoré označil uznesenie o vznesení obvinenia. Súd prvej

inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 25. novembra 2008,
sp. zn. III. ÚS 339/08, v čom s rozhodnutím súdu nemôže súhlasiť a odôvodnenie považuje v tomto
smere za nedostatočné, nezrozumiteľné a teda za nepreskúmateľné. Predovšetkým uvádzaný nález
ústavnéhosúduriešiotázkupremlčanianárokunanáhraduškodypodľapredchádzajúcejprávnejúpravy
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (zák. č. 58/1969 Zb.), ktorá obsahovala odlišné

premlčacie lehoty pre zodpovednosť z titulu nezákonného rozhodnutia a z titulu nezákonnej väzby,
vo veci, ktorá bola predmetom tohto konania, si poškodený dokonca škodu v súvislosti s väzbou
ani neuplatnil. Nemyslí si, že by z uvedeného nálezu ústavného súdu vyplývali formálne náležitosti
uplatnenia náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v takom zmysle, že by poškodený, ktorý bol počastrestného stíhania čiastočne vo väzbe a čiastočne na slobode, musel pri uplatnení „rozčleniť“ škodu,
ktorú si uplatňuje, na škodu, ktorá sa týka fázy trestného stíhania, kedy bol vo väzbe, a fázy, kedy bol
na slobode, a formálne označiť ako nezákonné dve rozhodnutia, a to rozhodnutie o vznesení obvinenia

a rozhodnutie o vzatí do väzby. V zmysle platnej judikatúry sa nezákonnosťou uznesenia o vznesení
obvinenia, v prípade, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, stali nezákonnými všetky ďalšie
rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na prvotné nezákonné rozhodnutie, teda aj uznesenie o vzatí do
väzby. Tak zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako aj zo žaloby,
jednoznačne vyplýva, že po vznesení obvinenia bol žalobca vzatý do väzby na základe rozhodnutia súdu

a neskôr z väzby prepustený a že v požadovanej výške škody je aj škoda, ktorá sa týka obdobia, kedy bol
voväzbe.Pokiaľžalobcauviedolakozákladvznikuškodyuznesenieovzneseníobvinenia,myslísi,žeje
to logické, pretože nebyť tohto rozhodnutia, nebol by vzatý ani do väzby. Odôvodnenie súdu v súvislosti
s poukázaním na špeciálnu úpravu zodpovednosti za nezákonnú väzbu (teraz uvedenú v § 8 zák. č.
514/2003 Z.z.), že uvaleniu väzby musí síce vždy predchádzať obvinenie, t.j. uznesenie o vznesení
obvinenia, avšak to automaticky neznamená, že po vznesení obvinenia musí byť obvinený vzatý aj do

väzby (môže byť stíhaný aj na slobode), žalobca chápe iba tak, že zo strany poškodeného - obvineného,
ktorý bol počas trestného stíhania aj vo väzbe, je potrebné uplatniť náhradu škody dvakrát, zvlášť z titulu
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a zvlášť z titulu nezákonného rozhodnutia o vzatí do
väzby. Toto považuje za úplne formálne a v rozpore so všeobecnou právnou zásadou, že právny úkon
treba posudzovať podľa obsahu. Poznamenáva, že s uvedeným názorom súdu možno polemizovať aj

otázkou, či môže byť niekto vzatý do väzby bez predchádzajúceho rozhodnutia o vznesení obvinenia.
Logické je, že úplne priamo s väzbou súvisia iba účtované a žalobcom zaplatené úkony, ako napr.
sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, žiadosti o prepustenie z väzby, sťažnosti proti uzneseniam
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a pod. So samotnou väzbou nesúvisia úkony, ktoré boli
vykonané počas trvania väzby poškodeného, ním zaplatené obhajcovi, ktoré si uplatnil ako náhradu

škody, avšak prvoinštančný súd v prípade žalobcu tieto náklady ako celok zamietol iba s poukázaním na
to, že boli vykonané počas trvania väzby. Na ilustráciu uvádza napr. výsluchy obvinených k samotnému
skutku, výsluchy svedkov, porady obhajcu a klienta, konfrontácie svedkov, ako aj svedkov a obvinených
a pod., ktoré by boli vykonané bez ohľadu na to, či by trestné stíhanie bolo vykonávané väzobne
alebo na slobode. Súd prvej inštancie v odôvodnení uvádza, že úkon právnej služby z 26. januára

2009 - návrh na vykonanie dôkazov - posúdil ako neúčelný úkon, pretože zástupcovi nič nebránilo
tieto navrhnúť na pojednávaní. K tomu odvolateľ uvádza, že v tomto podaní bol navrhnutý výsluch
svedka R. Meheša, Š. Juhosa, PhDr. D. Hubovej, E. Bocanovej, J. Marku a J. Koreckého, pričom
výsluchy týchto svedkov neboli navrhnuté v obžalobe okresného prokurátora. Ako vyplýva zo zápisníc
z jednotlivých hlavných pojednávaní, ako aj z rozsudku okresného súdu, súd akceptoval tieto návrhy

a týchto svedkov na hlavných pojednávaniach vypočul. Z toho vyplýva, že predmetný návrh musí byť
obsahom súdneho spisu. Pokiaľ ide o výhradu, že ide o neúčelný úkon a nič nebránilo v podaní takéhoto
návrhu v rámci hlavného pojednávania, k tomu žalobca uvádza, že Trestný poriadok nepozná povinnosť
procesnej strany podávať návrhy na doplnenie dokazovania len a výlučne ústnym prejavom na hlavnom
pojednávaní.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považuje toto odvolanie v celom rozsahu za
nepodstatné a nedôvodné a s poukazom na obsah odvolania žalovanej z 10. novembra 2016, podaného
voči identickému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Košice I zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Proti tomuto rozsudku, čo do vyhovujúceho výroku (I) a výroku o trovách konania (III), podala
v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolateľky prvoinštančný súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek námietkam zo strany žalovanej
nesprávne právne posúdil vec. Žalovaná v súlade so svojimi písomnými a ústnymi vyjadreniami zo
dňa 26.02.2016 a zo 06.10.2016 poukazuje na skutočnosť, že žalobca v priebehu konania nepreukázal
existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca považoval v predmetnom konaní za nezákonné uznesenie

vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného Zboru, úradu justičnej a kriminálnej polície v Košiciach
zo dňa 20.07.2005 ČVS: KRP-81/0VK-KE-2005 o vznesení obvinenia Štefanovi Ondičovi. V tejto
súvislosti je však potrebným poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS
163/2013-50, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovaťza nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného
činusaneskôrzrôznychdôvodovnepotvrdila.AjNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkuvedenom
pod z 30. júla 2008, sp. zn. 3 Cdo 201/2007 konštatoval, že: „... podľa názoru dovolacieho súdu

nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými
podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom
konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič
nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej
osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby“. Najvyšší súd Slovenskej

republiky teda dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného
konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne
ani nemôže vzniknúť nárok na nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho
osobnosti. Do pozornosti odvolacieho súdu žalovaná dáva i rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Lavrechov proti Českej republike z 20. júna 2013, v ktorom sa uvádza, že skutočnosť,
že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo

nezákonné alebo od začiatku inak vadné. Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie
o vznesení obvinenia s poukazom na to, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na
toto oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné akceptovať
a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z.. Zákon č. 514/2003 Z.z. v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto

konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázala na právny
názor vyjadrený vo viacerých rozsudkoch Okresného súdu Bratislava I. Absencia právnej úpravy tejto
konštrukcie tzv. nezákonné rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) v normatívnom texte nemá
za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu
takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Vzhľadom k tomu neprináleží súdom vytvárať takúto konštrukciu v

rámci ich rozhodovacej činnosti. „Prípadné rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo takúto konštrukciu
nezákonného rozhodnutia by bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva účinného na
území Slovenskej republiky, pretože uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného trestného práva
nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom alebo prečinom a istotu, že ho skutočne
spáchal podozrivý. Uznesenie o vznesení obvinenia tak nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho

vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu alebo prečinu neskôr počas jednotlivých
štádií trestného konania z rôznych dôvodov sa nepotvrdila.“ (viď str. 14 a 15 rozsudku Okresného
súdu Bratislava I z 15. októbra 2015, č. k. 8C 10/2013-154). V danej veci nie je splnená základná
podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom
k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Z rozhodnutí

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C/66/2008 a Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/251/2010
taktiež nesporne vyplýva, že nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné len z
dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Civilné súdy majú zakaždým v konaniach o náhradu
škody skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného
poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalovaná podotkla, že v zmysle v súčasnosti platného

a účinného Trestného poriadku vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru nemá, a ani
nemal,vprípadeakjenapodkladetrestnéhooznámeniaalebozistenýchskutočnostípozačatítrestného
stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, inú možnosť iba vydať
uznesenie o vznesení obvinenia (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), pokiaľ sa nechce sám vystaviť
nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 327

Trestného zákona. Taktiež poukazuje na to, že predmetom podanej žaloby je náhrada vyúčtovania za
vykonanie právnych služieb obhajoby vo vzťahu k obžalovanému - prvotne obvinenému, t.j. žalobcovi.
Žalovaná zastáva názor, že v danom prípade sa nejedná o škodu. Obvinený a následne obžalovaný
má v zmysle trestného poriadku nárok na zabezpečenie si obhajoby. V danom prípade bolo trestné
stíhanie realizované jednak zo strany vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania a taktiež zo strany

dozorujúcej prokuratúry - Okresnej prokuratúry v Michalovciach - zákonne. Obvinenie bolo vznesené
v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, keďže boli zistené konkrétne skutočnosti, že skutok, ktorý
bol vyšetrovaný, sa stal a je trestným činom, a na základe toho v danom štádiu trestného konania boli
zadovážené dostatočné dôkazy odôvodňujúce dostatočné podozrenie z toho, že ho spáchala konkrétna
a určitá osoba, t.j. obvinený. Uznesením o vznesení obvinenia sa nerozhoduje o vine. Vyslovuje sa ním

len určité dôvodné podozrenie podložené v danom štádiu konania zabezpečenými dôkazmi, že daný
trestný čin spáchal obvinený. Následne bola zo strany Okresnej prokuratúry Michalovce zamietnutá
sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, zákonne bol vzatý do väzby, kedy o jeho sťažnostiach
rozhodoval príslušný súd. Jeho sťažnosti boli zamietnuté s tým, že dôvody väzby boli opodstatnené azákonné.NazákladevýsledkuvyšetrovaniabolanaOkresnúprokuratúruMichalovcepodanánažalobcu
Štefana Ondiča obžaloba za vyšetrovaný trestný čin. Trestný poriadok uvádza v zmysle § 215 ods. 1
prísne podmienky na prípadné zastavenie trestného stíhania. V danom prípade neboli v rámci trestného

konania zistené skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať nepochybnosť o tom, že skutok nie je trestným
činom a že sa nestal. V prípade pochybností je prokurátor v zmysle Trestného poriadku povinný podať
obžalobu podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku. Jediným, kto následne rozhoduje o vine obžalovaného,
je súd. Čiže prokurátor nemá inú možnosť len postupovať v zmysle Trestného poriadku a podať na
obvineného obžalobu s tým, že súd rozhodne, či ku skutku došlo, či je trestným činom a či ho spáchal

obžalovaný. Vo veci konajúci súd následne obžalovaného spod obžaloby oslobodil v zmysle § 285 písm.
c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, takže postupoval v
zmysle zásady in dubio pro reo - v prípade pochybností v prospech obžalovaného. Tu súd nerozhodol
o tom, že skutok sa nestal, že nebol trestným činom, práve naopak. Ku skutku došlo, trestným činom
je, avšak jedine súd bol oprávnený rozhodnúť o tom, či podané dôkazy dostatočne odôvodňujú jeho
odsúdenie alebo nie. Súd rozhodol v prípade pochybností v prospech obžalovaného, čiže obžaloba

bola podaná absolútne zákonne, opodstatnene, takisto celé trestné stíhanie bolo vedené zákonne a
opodstatnene. V danom prípade teda jednak vyšetrovateľ, a ani prokurátor, nemali inú možnosť, len
postupovať v zmysle Trestného poriadku. Odvolateľka poukázala aj na samotnú činnosť súdu v rámci
trestného konania po podaní obžaloby prokurátorom (§ 238 ods. 1, § 241 ods. 1, § 243 ods. 1 Trestného
poriadku), z ktorej je nesporné, že môže nastať viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení

obžaloby.Dásavšakdospieťkzáveru,žeaksamosudcapreskúmaobžalobu,prípadnesenátpredbežne
prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci (dokonca vydá trestný rozkaz), má
sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné.

5. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca uviedol, že podstatou odvolania žalovanej

je skutočnosť, ktorá sa týka existencie alebo neexistencie nezákonného rozhodnutia, ako jedného
zo základných zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody poškodeného podľa zák.
č. 514/2003 Z.z.. Žalovaná namieta, že žalobca nepreukázal existenciu takéhoto nezákonného
rozhodnutia, teda, že, v danom prípade prvotné uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľa KR
PZ, úradu justičnej a kriminálnej polície v Košiciach z 20. júla 2005 ČVS:KRP-81/OVK-KE-2005, na

základe ktorého bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie až do jeho právoplatného oslobodenia spod
obžaloby, nemožno považovať za nezákonné, pretože tak vyšetrovateľ, ako aj prokuratúra postupovali
podľa zákona a až súd rozhodol, že nebolo dokázané, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby a ktorý
podľa vyšetrovateľa aj prokurátora spáchal žalobca, žalobca nespáchal. K argumentácii žalovaného
v tomto smere žalobca opätovne poukázal na to, že zodpovednosť podľa zák. č. 51412003 Z.z. je

zodpovednosťou objektívnou, teda zodpovednosťou za výsledok, všetky argumenty žalovaného v tomto
smere, že vyšetrovateľ aj prokurátor postupoval podľa Trestného poriadku, môžu byť z tohto hľadiska iba
právne irelevantné. V tomto smere poukázal na ustálenú judikatúru (4 MCdo 15/2009, 4 MCdo 182/2009,
1Cdo 53/1993), podľa ktorej, vychádzajúc zo zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je ochrana
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale splnenie podmienky existencie nezákonného rozhodnutia je potrebné
vykladať extenzívne. Z týchto uznesení NS SR vyplýva, že za ústavne konformný je treba považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie

uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z týchto rozhodnutí
vyplýva, že ústavnoprávny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale
aj vo všeobecnej rovine, teda v princípoch materiálneho štátu. Ak má štát byť považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli

do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do ich základných práv. Nie je teda
rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodujúce
je, či sa ich pôvodné podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Podľa stanoviska NS SR vyjadreného v

uznesení sp. zn. 4 MCdo 15/2009 nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zák. č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradnýmpostupom účinného do 30.6.2004. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu voči občanovi, bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela judikatúra k záveru, že ak došlo

k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo
byť začaté. Rozhodujúcim meradlom je neskorší výsledok trestného stíhania. V súvislosti s citovanou
judikatúrou považuje žalobca výhrady žalovanej voči tej časti napadnutého rozsudku súdu, ktorým
žalobe vyhovel, za neopodstatnené, pretože v súvislosti s výsledkom skoro päťročného trestného

stíhania žalobcu, počas ktorého mal obhajcu v súlade so svojím základným právom (ktoré žalobca
nespochybňuje) a v súvislosti s čím vynaložil isté finančné prostriedky, ktoré, nebyť trestného stíhania,
vynaložiť nemusel, nemôže byť podstatné, že vyšetrovateľ alebo prokurátor postupoval podľa Trestného
poriadku. Pokiaľ by súdy prijali úvahy o zodpovednosti alebo nezodpovednosti tak, ako ich v odvolaní
prezentuje žalovaný, zákon č. 514/2003 Z. z. by stratil akýkoľvek zmysel. Na základe uvedeného
navrhuje, aby odvolací súd v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, a voči ktorej smeruje

odvolanie žalovanej, rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) vecne prejednal odvolania oboch strán sporu
ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385

ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaniami uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré
sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu proti zamietavému výroku je dôvodné, avšak čo do vyhovujúceho výroku je odvolanie
žalovanej nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 15. augusta 2018

po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

7. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP a žalovaná
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

8. V odvolaní označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) podľa názoru žalobcu spočíva v spôsobe
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré v časti napadnutého zamietavého výroku považuje
za nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho je nepreskúmateľné. Odvolací súd však vzhľadom na

odvolaciu námietku žalobcu posudzoval, či výhradou k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku súdu
prvej inštancie a jeho nepreskúmateľnosti v časti napadnutého zamietavého výroku, nie je naplnený
odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý spočíva v tom, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv, nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa
spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý
má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

10. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktorévyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

12. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie procesný postup súdu, ktorým
znemožní účastníkom konania (strane sporu) realizáciu ich procesných práv priznaných procesnými
predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov. Podľa

ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu,
ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takým rozhodnutím je aj rozsudok, ktorý je
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

13. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen

formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo neodôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale predovšetkým má byť prameňom poznania úvahy
súdu tak v otázke skutkového stavu veci, ako aj v otázke právneho posúdenia veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým poukázať na jeho správnosť a odôvodnenie
rozhodnutia súčasne musí byť i prostriedkom kontroly jeho vecnej správnosti a správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých
rozhodnutiach judikoval, že súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo
účastníkov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

14. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Odvolací súd dáva žalobcovi za pravdu, že súd prvej inštancie svoj zamietavý výrok odôvodňuje

fakticky iba v bode 44. napadnutého rozsudku, kde v zásade konštatuje, že zvolením si obhajcu pre
zastupovanie v predmetnej trestnej veci zo strany žalobcu v súvislosti so začatím trestného stíhania
nemožno vyvodiť, že všetky úkony obhajoby, za ktoré zaplatil žalobca odmenu, boli v príčinnej súvislosti
len s touto okolnosťou. Súd poukázal na záver Ústavného súdu SR, vyslovený v rozhodnutí z 25.
novembra 2008, sp. zn. III. ÚS 339/08, v ktorom ustálil, že žalobca sa domáhal náhrady škody nie

z titulu nezákonnosti väzby, ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Nakoľko sa
žalobca domáhal náhrady škody v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s
nezákonnosťou väzby, všeobecný súd pri vyčíslení škody uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou
uznesenia o vznesení obvinenia by nemal zahrnúť do tejto škody aj nároky spojené s obdobím väzby,
pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil.

16. Žalobca v odvolaní dôvodne namietal, že uvádzaný nález ústavného súdu rieši otázku premlčania
nároku na náhradu škody podľa predchádzajúcej právnej úpravy zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnejmoci(zák.č.58/1969Zb.),ktoráobsahovalaodlišnépremlčacielehotyprezodpovednosťztitulu
nezákonného rozhodnutia a z titulu nezákonnej väzby, vo veci, ktorá bola predmetom tohto konania, si

poškodený dokonca škodu v súvislosti s väzbou ani neuplatnil. Žalobca akcentoval platnú judikatúru, v
zmysle ktorej sa nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia, v prípade, ak bol obžalovaný spod
obžaloby oslobodený, stali nezákonnými všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na prvotné
nezákonné rozhodnutie, teda aj uznesenie o vzatí do väzby.17. Podľa posúdenia odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku v uvedenej časti
skutočne neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie.

Prvinštančným súdom citovaný nález ústavného súdu totiž rieši otázku premlčania nároku na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia a z titulu nezákonnej väzby, avšak z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nemožno nijako zistiť, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie rozhodol aplikovať predmetné
rozhodnutie ústavného súdu na tento konkrétny spor, v ktorom otázku premlčania riešiť nie je potrebné.
Z pohľadu uplatneného odvolacieho dôvodu je preto pre uvedený nedostatok rozhodnutia žalobcom

namietaný zamietavý výrok rozsudku naozaj nepreskúmateľným, čo zakladá nesprávnosť postupu súdu,
ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a tým dôvodnosť odvolacieho
dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, hoci ho žalobca formálne neuplatnil.

18. Je pravdou, že Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom náleze z 13. novembra 2013, sp. zn.
II. ÚS 163/2013 vyslovil názor, v zmysle ktorého „Vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy

o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody
uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj
nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil,
ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Ak má byť do škody
uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou, žalobca si má

uplatniťnároknajejnáhradunielenztitulunezákonnostiobvinenia,aleajztitulunezákonnostiväzby.“Na
druhej strane je však z obsahu tohto nálezu zrejmé (str. 20, 21 rozhodnutia), že rozhodnutím ústavného
súdu z 25. novembra 2008, č. k. III. ÚS 339/08-40 bola riešená iba otázka charakteru uplatneného
žalobného nároku s ohľadom na posúdenie včasnosti jeho uplatnenia podľa príslušných ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu, keďže sťažovateľ uplatnil námietku jeho premlčania.

Existuje preto rozdiel medzi posudzovaním včasnosti žalobou uplatneného nároku na jednej strane a
medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas uplatneného nároku.

19. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov

(predtým ustanovenia § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb., teraz § 3 až 8 zákona č. 514/2003 Z.z.) zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v
súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade s zákonom, vynaložil
náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil
sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

20. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba
za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať
náklady v rozsahu tarifnej odmeny. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. 6 Cdo
402/2015)

21. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, uvedeným v odvolaní, že pokiaľ žalobca uviedol ako
základ vzniku škody uznesenie o vznesení obvinenia, tak je logické, že nebyť tohto rozhodnutia, nebol
by vzatý ani do väzby. Zároveň uviedol, že úplne priamo s väzbou súvisia iba účtované a žalobcom
zaplatené úkony, ako napr. sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, žiadosti o prepustenie z väzby,

sťažnosti proti uzneseniam o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a pod. So samotnou väzbou
nesúvisia úkony, ktoré boli vykonané počas trvania väzby poškodeného, ním zaplatené obhajcovi, ktoré
si uplatnil ako náhradu škody, avšak prvoinštančný súd v prípade žalobcu tieto náklady ako celok
zamietol iba s poukázaním na to, že boli vykonané počas trvania väzby.

22. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že aj keď nezákonné rozhodnutie o vznesení
obvinenia a nezákonné rozhodnutie o väzbe nepochybne predstavujú samostatné zákonné dôvody
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, pokiaľ škoda spočíva (len)
vo vynaložených nákladoch na obhajobu v trestnom konaní, v spojení s ktorým bol obvinený vzatý do
väzby, je potrebné výjsť z kauzálnej previazanosti oboch zodpovednostných titulov, pretože každý úkon

právnej služby, ktorý obhajca urobí na obranu obvineného pred väzbou je zároveň úkonom chrániacim
jeho záujmy v rámci trestného stíhania. Trovy obhajoby obvineného vyvolané väzbou a trovy obhajoby
obvineného vyvolané jeho trestným stíhaním ako takým sa prelínajú. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 16. mája 2018, sp. zn 11Co/166/2016-309.23. V teoretickej rovine by situácia, odlišná od situácie uvedenej vyššie, mohla nastať v prípade, ak by
žalobca v dôsledku väzby uplatnil náhradu škody aj na inom skutkovom základe, resp. by uplatnil aj iný

druh škody, napríklad ušlý príjem zo zamestnania, či ušlý zisk z podnikania, kedy by rozlišovanie medzi
náhradou škody za trestné stíhanie a náhradou škody za väzbu malo racionálne opodstatnenie. V takom
prípade by bol súd totiž povinný náležite preskúmať danosť príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním
žalobcu a škodou, ktorú si v tejto súvislosti uplatnil, aby súd vo svojom rozhodnutí vymedzil, či mu škoda
vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním (napr. v čase, keď bol žalobca stíhaný

na slobode, a nie vo väzbe, mohol podnikať a pod.).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd závery súdu prvej inštancie, o ktoré oprel svoj
zamietavý výrok, za nesprávne. Navyše, podľa názoru odvolacieho súdu žalobca už v samotnej žalobe
zrozumiteľne vyjadril oba zodpovednostné tituly - aj nezákonnú väzbu (odsek prvý, druhý a štvrtý žaloby)
aj nezákonné stíhanie (odsek piaty a nasledujúce žaloby) a nezameniteľne výslovne v žalobe a tiež

i odkazom na vyúčtovanie vyjadril, že uplatnená náhrada škody v žalovanej sume zodpovedá trovám
obhajoby ako takej, včítane úkonov právnej služby bezprostredne súvisiacich s väzbou, nevynímajúc
ani ostatné úkony právnej služby.

25. Pokiaľ sa jedná o odvolacie dôvody a námietky žalovanej proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku,

odvolací súd po ich posúdení dospel k záveru, že tieto nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa
zásad vyplývajúcich z ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov
a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená ani žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

26. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jej odvolacie

námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku.

27. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, súd prvej
inštancie sa správne vysporiadal so spomínanou námietkou, keď poukázal na ustálenú judikatúru
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 53/93 a 5 MCdo 15/2014), v zmysle ktorej ten, proti

komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
aj na ďalšiu judikatúru - R 35/1991, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2012, sp. zn. 7
Cdo 145/2011 a iné.

28. Hmotnoprávnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 3 ods. 1 písm. a)
v spojení s § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. sú nezákonné rozhodnutie, škoda a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Súdna judikatúra systematickým
a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať

z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravy stále použiteľné (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. augusta 2010, sp. zn.4 M Cdo 15/2009
a obdobné závery v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010, ako aj v

rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo/194/2010, z 30. januára 2011 sp.
zn. 4 Cdo/54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012
a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 M Cdo 27/2012).

29. Ak žalovaný v odvolaní cituje časť nálezu Ústavného súdu SR z 13. novembra 2013, sp. zn.

163/2013, podľa ktorého „Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať
za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov
nepotvrdila.“, tieto právne závery v žiadnom prípade nespochybňujú, že zodpovednosť štátu je vzmysle zák. č. 514/2003 Z. z. objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania je nielen to, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych

dôvodov nepotvrdila, ale rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného
stíhania je neskorší výsledok tohto trestného stíhania. Tieto právne závery však citovaným nálezom
Ústavného súdu SR žiadnym spôsobom spochybnené neboli, preto len výňatok z uvedeného nálezu
nespôsobuje žiadny tzv. posun v judikatúre súdov SR, ktorú žalovaná napriek tomu, že ide o ustálenú
súdnu prax, nepovažuje za správnu a zodpovedajúcu zákonu.

30. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na judikatúru ustálenú aj samotným
Ústavným súdom SR. Predovšetkým v nálezoch zo 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016-49 a z 13.
decembra2016,sp.zn.I.ÚS540/2016-33(avšakajIII.ÚS117/06,I.ÚS395/2016ainé)ÚstavnýsúdSR
uzavrel, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného
do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu

trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a
dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou

judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné..

31. Po preskúmaní veci z hľadísk odvolacích dôvodov uplatnených oboma stranami sporu odvolací súd
uzatvára, že odvolanie žalovanej nemožno považovať za dôvodné a preto bol rozsudok v napadnutom
vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdený v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP, avšak na druhej

strane, odvolanie žalobcu je opodstatnené z dôvodov uvedených vyššie. Súd prvej inštancie vedený
nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne spôsobu posúdenia dôvodnosti základu, výšky a ďalších
podmienok dôvodnosti časti uplatneného nároku na náhradu škody, neustálil skutkový stav potrebný
pre svoj záver. Nakoľko postupom súdu bola stranám sporu (žalobcovi) odňatá aj možnosť konať
pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces, ktoré pochybenia nie je možné napraviť v

odvolacom konaní, navyše tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov,
nemožno efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu
súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP) zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

32. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
posúdenie dôvodnosti základu, výšky a ďalších podmienok opodstatnenosti časti uplatneného nároku
na náhradu škody, následne ustáliť skutkový stav potrebný pre svoj záver. Pri posudzovaní tejto otázky
súd prvej inštancie vyjde z úvah vyjadrených v bodoch 18 až 24 odôvodnenia a vyhne sa najmä

formalistickému a paušálnemu prístupu pri jej posudzovaní. V ďalšom postupe (po prípadne doplnenom
dokazovaní, a to výlučne na základe návrhov sporových strán) súd prvej inštancie umožní vyjadriť sa
k nemu obom sporovým stranám a po určení stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho
predbežného právneho posúdenia veci podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, s náležitým akcentom na rozloženie
dôkazného bremena k rozhodujúcim sporným skutočnostiam, vo veci opätovne rozhodne s tým, že v

novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods.
4 CSP) a len procesne správnym postupom. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní
tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami
riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo
náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého

odôvodnenia.

33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).