Rozsudok Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244670
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244670.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a členov

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: D.. Š. A., Z.. XX. G.
XXXX, B. B. XXX/XX, Q., zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského
č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanému: Slovenská
republika, v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v
sume 15.575,98 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I č.k. 12C 196/2011-531 zo dňa 11.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 196/2011-531 zo dňa

11.02.2015 p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 12C/196/2011-531 zo dňa 11.02.2015 zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa (po doplnení dňa 11.04.2013 a rozšírení na pojednávaní dňa 11.02.2015) domáhal
náhrady škody 15.575,98 eur s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 19.04.2011 do zaplatenia z
dôvodu, že podľa vyúčtovania vkladov a úrokov vyplýva, že PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE k vkladom urobeným žalobcom neboli započítané úroky za rok 2008, ktorá škoda mu

mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri
výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“)
podľazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmene
niektorých zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol
návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň súd prvej inštancie žalovanému nepriznal náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 15.575,98 eur

s príslušenstvom, odôvodnil tým, že v prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s
ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti
je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je
rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu
štátu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný

postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví
sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Žalobca nesprávny úradný postup žalovaného špecifikoval v
doplnení žalobného návrhu z 11.04.2013 takto: 1.oneskorené zistenie neaktuálnosti údajov zahrnutých
do Prospektu investície a tým spôsobenej neplatnosti Prospektu investície a následné oneskorenézakázanie činnosti Družstva, 2.prijatie nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po
zisteniach v prerokovaní nedostatkov, 3.prijatie nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho
stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči družstvu. 1. K nesprávnemu

úradnému postupu žalovaného spočívajúceho v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých
do Prospektu investície a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva súd prvej inštancie uviedol,
že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Družstvo bolo
oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje podnikanie a následne tiež prospekt investície,

ktorý bol na základe žiadosti Družstva schválený Úradom pre finančný trh. Úrad pre finančný trh
nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť údajov uvedených v prospekte investície s
výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt investície. Podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.
za pravdivosť údajov v prospekte investície zo zákona zodpovedá a zodpovedal štatutárny orgán
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt vykonával v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom
a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, §
127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

(§ 130 zákona č. 566/2001 Z. z.), splnenie povinnosti predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej
ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov
zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.). Až od 01.06.2010 išlo aj o
dodržiavanie schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.).
Národnej banke Slovenska v súvislosti s výkonom dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi v

roku 2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006, pričom
boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície. Podľa zákona č. 566/2001 Z. z. v
relevantnom znení účinnom v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť
sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť
v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. Národná banka Slovenska ako štátny

orgán môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť
kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala
primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť
honaschválenieNárodnejbankeSlovenska.AkštatutárnyorgánDružstvanesplnilpovinnosťaonových

významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska
mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej
periodickej informačnej povinnosti Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej
ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície [§ 128 ods. 1 písm. h) zákona
č. 566/2001 Z. z.], pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o

riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje [§ 128 ods.
1 písm. a) bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.]; Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie
postupu Obchodníka s Cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho

finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti Obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu
na mieste samom v dňoch 20.04.2010 do 06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona
č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Národná

banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície.
Ako vyplýva z rozhodnutia Národnej banky Slovenska z 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo
predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti

a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom Národná banka Slovenska iniciovala
konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129
ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že Národná banka Slovenskakonala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvej inštancie v jej postupe nezistil
nesprávny úradný postup. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaného spočívajúceho v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov

okresný súd uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
vo vzťahu k Družstvu a nie Obchodníka s cennými papiermi. Žalobca nebol v žiadnom záväzkovom či
inom vzťahu s Obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe
zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a
povinnosti len jeho účastníkom. Ako už bolo uvedené dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný

zákonom č. 566/2001 Z. z. a preto informácie a podklady, ktoré mala Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom
vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k

31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa
právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť
dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
nevzťahovala. Národná banka Slovenska, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený

zákonom a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s
členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto
stavu. Národná banka Slovenska v danom období (po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu
peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu
investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti

Prospektu investície po 01.06.2010. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaného, spočívajúceho
v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení
obchodníka pri činnosti voči Družstvu, súd prvej inštancie uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí
Národnej banky Slovenska o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie z 08.01.2008 č. OPK
9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie z 20.08.2008 č. OPK-9750-5/2007), je zrejmé, že

Národná banka Slovenska činnosť Obchodníka s cennými papiermi sledovala a nebolo jej povinnosťou
informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž ustanovuje v
§ 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred Národnou bankou
Slovenska vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení
pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej

sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac je okresný súd toho názoru, že vzhľadom na záväzkový
vzťah medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia,
bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti Obchodníka s
cennými papiermi, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou
voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného žalobcu, ktorý sa

ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom,
v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel
k záveru, že v prejednávanej veci nie je preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu, ako
jedna z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003

Z. z. Ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
vznik škody a príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, už z dôvodu hospodárnosti
konania okresný súd skúmať nemusel, pretože všetky tri vyššie uvedené podmienky musia byť pre
úspešné uplatnenie práva, splnené súčasne. Pre úplnosť však súd prvej inštancie uviedol, že podľa
jeho názoru, žalobca nepreukázal ani tieto podmienky. Žalobca za škodu, ktorá mu mala vzniknúť

nesprávnym úradným postupom žalovaným, označil sumu 15.575,98 eur, ako Družstvom nevyplatené
vklady a úroky po zániku jeho členstva v Družstve dňa 23.03.2010. Súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania, rozhodnutím predstavenstva družstva o prijatí za člena družstva z 06.04.2005
a potvrdením o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel z 10.01.2011, mal
za preukázané, že žalobca bol členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE,

do ktorého vložil členský vklad pod por. č. 11893, jeho členstvo v Družstve zaniklo dňa 23.03.2010
a žalobcovi vzniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 18.321,31
eur, ktoré bolo splatné do 23.09.2010. Na pojednávaní dňa 11.02.2015 právny zástupca žalobcu
nevedel vysvetliť rozdiel medzi žalovanou sumou po rozšírení žaloby na uvedenom pojednávanívo výške 15.575,98 eur a nárokom na vyrovnávací podiel vo výške 18.321,31 eur podľa potvrdenia
Družstva z 23.03.2010. Z dôvodu, že žalobca sa v konaní domáhal nižšieho nároku ako bol jeho nárok
na vyrovnávací podiel podľa potvrdenia Družstva z 23.03.2010, okresný súd ďalšie dokazovanie na

výšku uplatneného nároku nevykonal. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I
Družstva mal súd prvej inštancie za preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
3K/95/2010, z 11.04.2011, právoplatným dňa 05.05.2011, bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz
a do funkcie správcu bol ustanovený F.. F. E.. Žalobca na pojednávaní dňa 11.02.2015 uviedol, že
pohľadávku vo výške 15.575,98 eur si prihlásil v konkurze, ale bola správcom konkurznej podstaty v

celom rozsahu popretá a preto podal incidenčnú žalobou, na určenie oprávnenosti jeho pohľadávky,
konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Cbi/383/2011 a nie je ešte právoplatne
skončené. Žalobca sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu, a z ktorého mu v
dôsledku zániku členstva vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, prioritne musí domáhať
zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/
povinného. Žalobca si svoj nárok voči Družstvu aj skutočne uplatnil v konkurznom konaní, vyhlásenom

na majetok Družstva. V čase rozhodovania okresného súdu, teda v rozhodujúcom čase v zmysle §
154 O.s.p., ale žalobca nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, nakoľko
konanie o jej incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu - Družstvu, nie je doposiaľ
právoplatne skončené. Z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva z 17.07.2014 mal
okresný súd za preukázané, že ani konkurzné konanie nie je právoplatne skončené, keď je vedených

približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných
úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor
ostatných veriteľov úpadcu. Najväčšie nároky úpadcu predstavujú nároky uplatnené voči Slovenskej
republike - Národnej banke Slovenska, voči poisťovni AIG s Europe, organizačná zložka poisťovne z
iného členského štátu, voči členom predstavenstva úpadcu, voči Slovenskej republike - Garančnému

fondu investícií, ako aj voči obchodníkovi s cennými papiermi spoločnosti Capital Invest o.c.p., a.s.
Okrem toho sú vedené i konania, ktorých cieľom je prinavrátenie majetkového vplyvu úpadcu nad
majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý bol v čase pred vyhlásením
konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými právnymi úkonmi. Je teda zrejmé, že toho času
nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu a z

ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní, titulom
náhrady škody za nesprávny úradný postup. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nemohol ustáliť,
či žalobcovi škoda vôbec vznikla a v akej výške. Tieto okolnosti sú rozhodné pre konanie o nároku
žalobcu na náhradu škody voči štátu, a preto okresný súd dospel k záveru, že predmetný žalobný návrh
bol podaný predčasne. Uvedený záver súdu prvej inštancie je v súlade aj rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/199/2005 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 25Cdo/1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako
aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,

ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad
existencie škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho
úradného postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a

následkuaakjepreukázané,žeakbynebolonesprávnehoúradnéhopostupukuškodebynebolobývalo
došlo. V predmetnej veci podľa názoru súdu prvej inštancie na základe vyššie uvedeného, neexistuje
príčinná súvislosť medzi žalobcom uvádzanou škodou a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym
úradným postupom žalovaného. Okresný súd v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom v
celom rozsahu, upustil od dokazovania výsluchom svedkov J.. X. G., D.. F. Š.V., D.. P. A. T. D.. Q. G.

a účtovnej dokumentácie Družstva od roku 2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody
žalobcom, nakoľko z listinných dôkazov založených žalovaným v priebehu konania mal dostatočne
preukázaný skutkový stav opísaný žalovaným vo vyjadrení k žalobnému návrhu.

2.Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie istiny v

sume 15.575,98 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol v napadnutom výroku zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, prípadne
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať

náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že
Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude
zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou
a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.

Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom
obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto
svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný,
nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého
stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,

resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z
dôvodunedostatkupríčinnejsúvislosti,resp.zdôvodu,žeknezákonnémupostupuzostranyžalovaného
nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona o cenných papieroch, ktorý úplne popiera zmysel
právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu
zákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenieichfinančnýchprostriedkov

zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanom, čím je takéto investovanie dané
na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich
má chrániť aj prostredníctvom žalovaného. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa
ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa

ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou

bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
BratislavaIpodsp.zn.7C/206/2011bolovýpoveďousvedkaD..I.P.,C..,preukázané,žeNárodnábanka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.

s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení
o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou

CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, D.. E. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstvaje rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými
papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými
papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov

a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie

priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa žalobcu vyústilo v roku
2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011

obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím z 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011,
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom

ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do
Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006,
kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje

omajetkovýchaktívach,ktorésamajúnadobudnúťzpeňažnýchprostriedkovnadobudnutýchnazáklade
verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli
neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129
ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až

v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Žalobca ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto

hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.04.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť
už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Podmienkou
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom

konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú
podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. Taktiež namietal, že zo zápisníc
o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.01.2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

3.Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických

veciach, mal k dispozícii minimálne 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správnehozisteniaaposúdeniaskutkovéhoiprávnehostavuvecipotomdospelksprávnemu,logickému
a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou všeobecného

súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé
súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom
a predstavám žalobcu. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje
za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo

veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a žalobca
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,
za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi

a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,

nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi
dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a
zákona o cenných papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej
zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie.
Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených
povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na

rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a
preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú
povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo

obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo

plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom
a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v
zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná
banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s

bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančnýchukazovateľovDružstva.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,ževovzťahukDružstvubolaNárodná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonomč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že tento

primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok

dlžníkasaposúdenienevymáhateľnostipohľadávkypoškodenéhoakopredpokladuvznikuškodyštátom
odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu
bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak
existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s
tým,žemusiabyťnajskôrvyužitévšetkyzákonnémožnostiveriteľavočiinýmdlžníkomanáslednemusia
byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti

za škodu. Žalobcovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy mu
škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného
konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa právo veriteľa (žalobcu)
voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobcu, že správca konkurznej podstaty
Družstva sa údajne vyjadril, že šance na uspokojenie pohľadávok veriteľov sú minimálne, poukázal na

písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva z 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho
zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne

zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.
K námietkam žalobcu, ktorý vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie listinných dôkazov v súlade s
ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30.06.2016) uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je
osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom

spise oboznámil (vykonal), pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne
neuviedol, že prečítal určité listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah
všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej činnosti prvoinštančného súdu, pretože na Okresnom
súde Bratislava I sa vedú voči žalovanému stovky sporov, je podľa dostupných informácií podaných
cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na to, že v súlade s

ustanovením § 121 O.s.p. (účinný do 30.06.2016) netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 27.02.2008, sp. zn. 1Obo/283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú
súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Žalovanému

je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom
skutkovomaprávnomzákladeavovšetkýchsporochmajúžalobcoviarovnakéhoprávnehozástupcu.Vo
vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa žalobca
v tejto súvislosti odvolával, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia,
pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisnice súdu prvej inštancie jednoznačne

vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

4.Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie už nevyjadril.

5.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo
potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku

vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.03.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu, upovedomení
zákonným spôsobom.6.Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie
sumy 15.575,98 eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny, a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje (§ 387 C.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť nasledovné.

7.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z

ustanovenia§220ods.2C.s.p.Vňomdalsúdprvejinštanciejasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo žalobe žalobcu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel. Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na
všetko, čo vyšlo za konania najavo.

8.Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14.09.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 17.06.2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/2004).

9. Je nepochybné, že žalobca sa svojou žalobou z 22.12.2011, doplnenou dňa 11.042013, rozšírenou

na pojednávaní dňa 11.02.2015, domáhal náhrady škody 15.575,98 eur s 9,25 % ročným úrokom z
omeškania od 19.04.2011 do zaplatenia z dôvodu, že podľa vyúčtovania vkladov a úrokov vyplýva,
že PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE k vkladom urobeným žalobcom neboli
započítané úroky za rok 2008, ktorá škoda mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom Národnej bansky Slovenska pri výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá škoda mu vznikla
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska špecifikovaným
v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska
oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie

§ 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011,
kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu
investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky
Slovenskapo24.08.2007,kedyprikontroleDružstvazistila,žezhľadiskarizikovostiportfóliamáportfólio

nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť
rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri
výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011,
kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,

že žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.10.Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/95/2010-21 z 11.04.2011, právoplatným dňa 05.05.2011. Členstvo

žalobcu v Družstve zaniklo dňa 23.03.2010 a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu. V
konaní nebolo sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku žalobcu, žalobca proti
správcovi konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie nie je doposiaľ právoplatne
skončené.

11.Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných
papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od

emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

12.Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30.03.2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím z 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01.03.2011,
č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb a rozhodnutím z 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových

hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu porušenia § 129
ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papieroch a ustanovenia
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

13.Hmotnoprávnymzákladompreuplatnenieprávažalobcunanáhraduškodyjeustanovenie§9zákona

č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

14.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

15.Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise
upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z
hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo

primeranýchlehôtnajehovydanie,leboznakynesprávnehoúradnéhopostupumáajnečinnosťštátneho
orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá
právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

16.Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou

zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričomotázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

17.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení

otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

18.Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým

majetkovým prospechom a spočíva v nenastanom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla.

19.Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva a na
zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej

veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom
štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobcu, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak
neobstojíjehonámietkaspočívajúcavtvrdení,žepovinnosťouNárodnejbankySlovenskabolodohliadať
na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená
s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1 o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred
týmto dátumom, t. j. pred 01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie
zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť Družstvaaktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala.
Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo

zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010, kedy boli
novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z.
rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto
povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom
výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

20.Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke
Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,
ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže

vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno
prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym
spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu
orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

21.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -

ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si pritom ako člen
Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných
trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných

prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska z
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska
z 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú
Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala

znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto
forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.

22.Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej
banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 08.01.2008,

č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím z 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,

odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

23.Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávnehoposúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,

odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

24.Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie,
že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej

moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

25.Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska

bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia
zakladať (za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobca
v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej

banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli
vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že
subjektívne presvedčenie žalobcu o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného
postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone,
sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

26.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.04.2011, č. k.
3K/5/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávkyvkonkurznomkonaní.Nakoľkosivšakžalobcapohľadávku,ktorájepredmetomtohtosporu,
uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol
žalobcauplatniťibavtedy,akbypreukázal,žesabezúspešnedomáhaljejvydaniavkonkurznomkonaní,
keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. V

prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia
samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.05.2006, sp. zn.
4Cdo/199/2005).

27.Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu v odvolaní týkajúcou sa procesného pochybenia

súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným
spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd
účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom spise, ako aj v
opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti žalovanému.

28.Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 385 C.s.p., § 378 ods. 1 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi,
s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELAASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

29.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).