Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, January 8, 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/80/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214200393
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8214200393.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: H. F., nar. X.X.XXXX, W. XXXX/XXX, A., za účasti:
Združenie - Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS", Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828,
zastúpeného advokátkou JUDr. Monika Marjanovič, Urbánkova 1562/6, Košice, o zaplatenie 5.147,10
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Združeniu - Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ voči žalobcovi p r i z n á v a nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou 23.1.2014 domáhal zaplatenia sumy 5.147,10 Eur s
kapitalizovaným úrokom z omeškania v sume 88,52 Eur a úrokom z omeškania za obdobie od 5.11.2012
zo sumy 5.147,10 Eur od 5.11.2012 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania a náhrady trov právneho
zastúpenia.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Slovenská sporiteľňa, a.s. - právny predchodca žalobcu uzatvoril
so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu.
Zastal názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitostí zmluvy o úvere
podľa ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že zmluva o úvere je

absolútnym obchodom, a preto sa spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkového vzťahu. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanému úver vo výške 3.319,39 Eur, ktorý
mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 57,19 Eur vždy k 1. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto
konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 1.3.2011 do 1.8.2018 v počte 90 a celkovej výške 5.147,10
Eur. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do 1.8.2018 sa stali splatnými dňa 4.11.2012 kedy žalobca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.

3.Vovyjadreníz9.10.2017žalobcašpecifikoval,ženanehobolaSlovenskousporiteľňoua.s.postúpená
pohľadávka z istiny vo výške 6.085,82 EUR, ktorá pozostávala z istiny 4.926,01 Eur, riadneho úroku
783,51 Eur, úroku z omeškania 340,42 Eur a poplatku 35,88 Eur. Vo vyjadrení z 18.10.2017 žalobca
uviedol, že právny predchodca žalobcu pokiaľ ide o splnenie podmienok postúpenia dodržal všetkypodmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o bankách“). Citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01 z 11.6.2003,
uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015 z 30.11.2015, uznesenia Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015 zo 4.5.2016. Poukazoval tiež na skutočnosť, že ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu
klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia
je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza

k porušeniu bankového tajomstva. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené
len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Uviedol, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky
v omeškaní po dobu 1 183 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách má za to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok. Poukázal na výzvu
zo dňa 24.9.2009, ktorou v konaní preukázal, že právny predchodca žalobou splnil všetky povinnosti,
ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, teda že žalovaný bol v mene banky vyzvaný na
úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku

voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Pritom citoval z rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 z 2.5.2017, či rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/67/2013
z 12.10.2015. Ďalej namietal, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom
postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Poukazoval pritom na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 511/2015 z 9.12.2015 a rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015 z 29.5.2015. Vo vzťahu k bodu 19.16 (resp. 18.14) Všeobecných
obchodných podmienok uviedol, že § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa odchylnú úpravu vzťahov
medzi bankou a klientom od ustanovení predmetného zákona. V čl. 1 ods. 7 zmluvy a vo všeobecných
obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy si zmluvné strany dohodli otázku
postúpenia odchylne od predmetného zákona, postúpenie je nepodmienené počtom dní omeškania ako

aj zaslaním písomnej výzvy. Zároveň nemôže súhlasiť s tým, že by predmetné ustanovenie spôsobovalo
nevyvážené postavenie zmluvných strán, nakoľko predmetné ustanovenie je v súlade s ustanovením §
524 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné
vzťahy odchylne od predmetného zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je
v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zastáva názor, že norma obsiahnutá v § 92 ods.

8 zákona o bankách, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto
prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska
podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8
zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia

pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca
veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka
právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje
právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považuje za nesporné,
že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda

aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Napokon vo vyjadrení zo 14.12.2017 žalobca uviedol,
že žalovaným predložený rozpis platieb podaním doručeným 22.11.2017 sa týka pohľadávky, o ktorej
sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2C 124/2014 a že voči žalovanému
eviduje viacero súdnych pohľadávok.

4. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola doručená do vlastných rúk 5.6.2014 písomne nevyjadril. Dňa
22.11.2017 predložil súdu rozpis platieb vyhotovený žalobcom k spisu vedenému žalobcom pod č.
XXXXXXX, z ktorého vyplývajú platby žalovaného uhrádzané žalobcovi v období od 20.8.2012 do
16.2.2017. Žalovaný na pojednávaní konanom 1.10.2014 uviedol, že úver od právneho predchodcu
žalobcu zobral a splácal ho kým mal prácu. Keď ju stratil, prestal úver splácať. Navrhoval splátky v

sume maximálne po 40,- Eur, pritom poukazoval na svoju nezamestnanosť. Na pojednávaní konanom
16.10.2017 potvrdil, že uzavrel zmluvu o splátkovom úvere, avšak vzhľadom na jeho príjem 59,- Eur
mesačne ho nedokáže splatiť. Zároveň uviedol, že Slovenskej sporiteľni, a.s. mesačne spláca 21,- Eur,
avšak uvedené nevie preukázať. Na pojednávaní konanom 8.1.2018 žalovaný vyhlásil, že žije v tom, žedlh vymáhaný žalobcom spláca splátkami po 20,- Eur o čom predložil do spisu dôkazy o hotovostných
vkladoch.

5. Niekdajší vedľajší účastník na strane žalovaného podaním z 11.8.2014 podal vo veci vyjadrenie v
ktorom poukázal na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom na § 2 ods. 1, písm. b), §
7 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách vychádzajúc z názoru, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom
konania je bankový úver, ktorý na rozdiel od úverov nebankových spoločností je regulovaný špeciálnou
právnou úpravou. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné

karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného
predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných
prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy vykonávať platobný styk a zúčtovanie
pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti. V danom prípade
bol postúpený na žalobcu tzv. živý úver, čo nie je možné, keďže žalobca nie je držiteľom bankového
povolenianaposkytovaniebankovýchúverov,tedaaninaichsprávu,ktorájesúčasťoubankovejčinnosti

poskytovania úverov, na ktorú je potrebné bankové povolenie.

6. Súd vykonal vo veci pojednávania 1.10.2014, 16.10.2017, 12.12.2017 a 8.1.2018. Termín
pojednávania nariadený na 8.1.2018 vzal právny zástupca žalobcu ako aj žalovaný na vedomie na
pojednávaní konanom 12.12.2017. Vzhľadom na to, že na pojednávanie sa dostavili obidve strany

sporu (právny zástupca žalobcu a žalovaný), súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky
pre vykonanie pojednávania. Na nariadených pojednávaniach vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov pripojených k žalobe: zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 25.8.2008,
všeobecnými obchodnými podmienkami na č.l. 5 až 20 spisu, oznámenie o postúpení pohľadávky zo
16.10.2012 na č.l. 21, výzvou k úhrade zo 16.10.2012 na č.l. 22 spisu, zmluvou o postúpení pohľadávok

č. XXXX/XXXX/CE z 27.9.2012, vyjadrením niekdajšieho vedľajšieho účastníka z 11.8.2014 ako aj
vyjadreniami žalobcu z 11.8.2014, z 27.10.2017 a z 21.12.2017 spolu s ich prílohami, pričom bol zistený
nasledovný skutkový stav.

7. Slovenská sporiteľňa a.s. (ďalej aj „banka“) so žalovanými uzavrela 25.8.2008 zmluvu o splátkovom

úvere, ktorého predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 100.000,- Sk, t.j. 3.319,39 Eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal splácať v splátkach po 1.723,- Sk (57,19 Eur) mesačne k 1. dňu v kalendárnom
mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru 1.8.2018, výškou úrokovej sadzby 15,95 %.

8. Pôvodný veriteľ úverovej zmluvy bola banka, ktorá mala žalobcovi ako nebankovej spoločnosti

zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE z 27.9.2012 postúpiť pohľadávku z predmetnej
úverovej zmluvy. Oznámením zo dňa 16.10.2012 právny predchodca žalobcu, t.j. Slovenská sporiteľňa
žalovanému oznamovala postúpenie pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka v sume 6.085,82
Eur. Doručovanie tohto oznámenia právneho predchodcu žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. v konaní
preukazované nebolo.

9. Z predložených listín ďalej vyplýva, že žalobca výzvou zo 16.10.2012 oznámil vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru k 16.10.2012, žiadal okamžité uhradenie dlžnej čiastky v sume 6.258,26 Eur do
31.10.2012. Doručovanie tohto oznámenia žalobca preukazoval kópiou podacieho hárka zo 17.10.2012.

10. Zo žalobcom predloženej výzvy z 25.8.2008 vyplýva, že žalovaný v 1. rade mal byť právnym
predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľňou, a.s. upozornený na omeškanie s úhradou pohľadávky k
31.8.2009 vo výške 216,82 Eur. Zároveň mal byť vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy najneskôr do 10 dní
od doručenia výzvy. Doručovanie tejto výzvy, ako žalobca v konaní nepreukazoval žiadnym dôkazom.

11. Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej „CSP“).

12. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.13. Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka),
avšak právny vzťah medzi stranami založený predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere bolo treba
posudzovať i podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec

ochrany spotrebiteľa, popri ostatných zákonoch o ochrane spotrebiteľa (č. 634/1992 Zb., resp. č.
250/2007 Z.z.) a o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z.z., resp. č. 129/2010 Z.z.).

14. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

16.Podľa§2písm.a)zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

17. Podľa § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťauhradiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

18. Žalobca nepopieral postavenie žalovaného v ich zmluvnom vzťahu so Slovenskou sporiteľňou, a.s.
ako spotrebiteľa, ani spotrebiteľský charakter úveru. Nemôžu preto byť pochybnosti o použití ustanovení

Občianskeho zákonníka na posúdenie celej zmluvy, včítane podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý
i prechodu práv a povinností zo zmluvného vzťahu z pôvodného veriteľa na žalobcu. Základným
znakom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľné podmienky.

19. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú v ustanovení § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka vymedzené iba príkladmo, čo znamená, že nejde o výpočet taxatívny a ako
neprijateľnú podmienku možno vyhodnotiť aj iné zmluvné dojednania, pričom základným kritériom je
vytvorenie nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s

ňou spojené.

22. Podľa § 525 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie

odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

23. Podľa § 526 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného
odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľpostupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

24. Zmluvný vzťah medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanými má charakter spotrebiteľského
úveru, poskytnutého bankou. Už citované ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce
veriteľovi, ktorým v tomto prípade bola Slovenská sporiteľňa, a.s., umožňuje svoju pohľadávku postúpiť
na iného aj bez súhlasu dlžníka, v tomto prípade žalobcu, ale za splnenia podmienok uvedených v

ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, teda nesmie odporovať dohode medzi stranami vzťahu ani
zákonu.

25. Súd nezistil, že by postúpeniu pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu bránila dohoda,
ktorá by bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným.

26. Úver žalovanému bol poskytnutý bankou, ktorá úvery poskytuje na základe bankovej licencie. Bolo
preto povinnosťou súdu zisťovať, či obmedzenia pre postúpenie pohľadávky bankou na iný subjekt,
naviac v tomto prípade na subjekt nebankový nepozná zákon o bankách (zákon číslo 483/2001 Z.z.
o bankách v znení neskorších predpisov). V tejto súvislosti súd uvádza, že vzhľadom na postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa, bola daná povinnosť súdu vykonať ex offo súdnu kontrolu zmluvy o

úvere, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to napriek nečinnosti žalovaného, lebo pri
spotrebiteľských zmluvných vzťahoch má súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho
úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán (porovnaj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6Cdo
1/2012).Rovnakotakbolsúdpovinnýzisťovať,čidošlokplatnémupostúpeniupohľadávky,ktorejúhrada
je predmetom sporu, pričom v tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28.1.2009 sp. zn. 1Cdo 76/2007.

27. Vo vzťahu k predloženej argumentácii žalobcu súd uvádza, že súdna prax sa však už odklonila od
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01, na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca, a
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá

aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo
49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa
28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej

postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za
následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú
najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno
vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by

postupcapostúpeniepohľadávkydlžníkovineoznámil,alepostupníkbypostúpeniepohľadávkydlžníkovi
preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2
Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn.
IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012.

28. Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, banka a pobočka zahraničnej banky pri
vykonávaní bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so
svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Klient má
právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj na poskytovanie informácií od
banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a pobočke zahraničnej banky a

na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej banky v slovenskom jazyku;
týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak to ustanovuje osobitný zákon
alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim klientom písomne dohodnú,
pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak osobitný zákon neustanovuje
inak. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a

povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis
výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť;
takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka
a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo nainom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods.
1 .

29. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;

banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

30. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a

žalovaným existoval občianskoprávny záväzkový vzťah, titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
je spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri jej uzatváraní žalovaný ako spotrebiteľ nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a predchodca žalobcu ako dodávateľ tak konal.

31. Žalobca sa v konaní od žalovaných domáha zaplatenia žalovanej sumy z pohľadávky, ktorú mal

nadobudnúť zmluvou o postúpení od banky, preto súd v prvom rade skúmal aktívnu legitimáciu na strane
žalobcu a dospel k záveru, že nie je daná, pretože v konaní žalobca síce predložil výzvu Slovenskej
sporiteľne, a.s. z 25.8.2008 pre žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 216,82 Eur s upozornením
na omeškanie, avšak bez upozornenia na možnosť postúpenia pohľadávky a už vôbec nepreukázal
jej odoslanie a reálne doručenie žalovanému. Tým sa nepreukázalo platné postúpenie predmetnej

pohľadávky na postupníka t.j. žalobcu, ktorý nie je bankou (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/722/2015 z 10.8.2016, ako aj rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/50/2017 zo
17.8.2017, sp. zn. 7Co/7/2017 z 24.8.2017, sp. zn. 2Co/220/2016 z 30.8.2017, či sp. zn. 20Co/124/2016
z28.9.2017)atýmneboladodržanáanilehota90kalendárnychdní,ktorájeurčenápreklientanaplnenie
svojho dlhu, čím môže docieliť nepostúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt. Pritom je irelevantné,

ak neboli splnené uvedené podmienky, s akou sumou bol žalovaný v omeškaní, ak nebolo preukázané
vyhotovenie ani doručenie výzvy a tiež zákonná lehota za účelom možnosti splnenia dlhu pred jeho
postúpením. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že pre platnosť postúpenia postačí preukázanie
doručenia oznámení o postúpení pohľadávky zo 16.10.2012, pretože ani doručenie tohto oznámenia
žalovanému právnym predchodcom žalobcu nebolo preukázané (predložená kópia podacieho hárku

zo 17.10.2012 len preukazuje doručovanie následnej výzvy a oznámenia o predčasnom zosplatnení
úveru žalobcom, nie oznámenia o postúpení pohľadávky právnym predchodcom žalobcu). Zároveň
súd poznamenáva, že predmetom postúpenia bola pohľadávka z celého úverového vzťahu, nielen jej
časť. K vyhláseniu o mimoriadnej splatnosti úveru ako celku však došlo až po postúpení pohľadávky,
a to žalobcom ako nebankovkou ku dňu 16.10.2012. Súd zastáva názor, že nezosplatnený úver môže

spravovať len bankový subjekt, ktorý je držiteľom bankového povolenia v súlade s príslušnými právnymi
predpismi. Skutočnosť, že predčasné mimoriadne zosplatnenie úveru vykonal samotný žalobca po
tom, čo mu bola pohľadávka postúpená, nemá v danom prípade žiadnu váhu, keďže na takýto úkon
je oprávnená jedine banka. Ak by sa takáto možnosť pripustila, spotrebitelia vstupujúci do právneho
vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom, čím by nastal

rozpor s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so
Smernicou o nekalých obchodných praktikách (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/177/2014).

32. Písomná výzva upravená v citovanom zákonnom ustanovení (§ 92 ods. 8 veta prvá zákona č.

483/2001 Z.z. o bankách) je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho
právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie je bankou aj bez
súhlasu jej klienta, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 90 dní. V prípade, ak tento faktický úkonnebol preukázateľne vykonaný a doručený žalovaným, nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z
ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu.

33. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009).

24. Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu voči žalovanému na žalobcu len po tom, ak bol klient napriek jej písomnej výzve, ktorá by bola
doručená, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu klienta. V prípade, že takéto predpoklady splnené
neboli, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej
postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o
postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným
právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného

prihliadnuť (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/445/2015 z 19.4.2016).

25. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti (spôsobilosti na postúpenie)
takejto pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., teda licencovaného subjektu
oprávneného podľa zákona o bankách poskytovať spotrebiteľské úvery, na žalobcu, z ktorého by

mu vzniklo právo vymáhať žalovanú pohľadávku. Nebolo totiž preukázané doručenie písomnej výzvy
veriteľa na splnenie záväzku dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, 90 dní pred postúpením
jeho pohľadávky postupníkovi. Slovné spojenie v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách „napriek
písomnej výzve“ znamená, že najskôr musí dôjsť k písomnej výzve, kedy začne plynúť lehota 90 dní
na splnenie záväzku a až po jej uplynutí môže dôjsť k postúpeniu pohľadávky na iný subjekt. Tento

predpoklad však v danej veci splnený nebol.

26. Súd podporne poukazuje i na výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
Krajským súdom v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 7Co/715/2015 z 24.2.2016, ktorý uvádza, že uvedené
zákonné ustanovenie v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu

dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník
neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta
druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že
klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku

postúpiťvprípade,aksúčetvšetkýchomeškanísosplnením,čolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzku
voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Inými slovami povedané, banka musí
najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie
ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu
osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým

je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný
peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže
banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Uvedené vyplýva aj z formulácie „napriek písomnej
výzve...“, čo znamená, že najskôr musí byť vyhotovená a odoslaná písomná výzva a potom môže nastať
situácia, že klient bude dlhšie ako 90 dní v omeškaní alebo nebude, teda táto okolnosť je až následná

a od nej sa odvíja možnosť postúpiť pohľadávku na nebankový subjekt.

27. Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu vysloveným v jeho vyjadrení z 18.10.2017, že z
nesplnenia podmienok definovaných v § 92 ods. 8 zákona o bankách nemôže vyvodzovať závery o
platnosti, resp. neplatnosti posudzovaného postúpenia. Podľa názoru súdu ide totiž o špeciálnu normu

upravujúc postup pri postupovaní bankovej pohľadávky. Nemôžu byť pochybnosti v tom, že obmedzenia
banky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách treba považovať za imanentnú súčasť
ústavného práva či už fyzickej alebo právnickej osoby na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy) v tomto prípade údajov o jeho majetkovýchpomeroch. Odovzdanie údajov o poskytnutom úvere a jeho podmienkach bankou tretej osobe bez
splnenia podmienok § 92 ods. 8 zák. o bankách je tak treba považovať za neoprávnené zverejnenie
údajov o osobe dlžníka včítane údajov o jeho majetkových pomeroch. Bez významu v tejto súvislosti nie

jeaniskutočnosť,žeposkytovateľúveru,vtomtoprípadebanka,jevsúvislostisrozhodovanímožiadosti
spotrebiteľaoposkytnutieúveru,povinnýzozákona(§7ods.1zák.č.129/2010Z.z.)zisťovaťschopnosti
žiadateľa o úver, úver splácať a nesporne v rámci toho zisťovať aj jeho najmä rodinné a majetkové
pomery, pričom tieto údaje tvoria obsah dokumentácie o záväzkovom vzťahu ktorú, ako to výslovne
vyplýva z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách, je banka povinná pri postúpení pohľadávky, odovzdať

postupníkovi. Vzhľadom na uvedené tak nemôžu byť pochybnosti o tom, že podmienky postúpenia
pohľadávky bankou tak, ako vyplývajú z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách, treba považovať za
zákonom stanovené podmienky, ktoré musia byť naplnené pre možnosť banky svoju pohľadávku z úveru
postúpiť na inú osobu. Bez ich splnenia je postup banky v rozpore s týmto zákonným ustanovením,
teda odporuje zákonu, v dôsledku čoho zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú by banka bez súhlasu
dlžníka, napriek tomu s treťou osobou uzavrela, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 525

veta tretia Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Podporne súd opätovne poukazuje aj na závery
Krajského súdu v Prešove vo veciach vedených pod sp. zn. 19Co/50/2017, sp, zn. 7Co/7/2017, sp. zn.
2Co/220/2016, či sp. zn. 20Co/124/2016.

28. Napokon súd nespochybňuje právo Slovenskej sporiteľne, a.s. ako poskytovateľa úveru zmluvne

s žiadateľom o úver (dlžníkom) upraviť práva a povinnosti pri poskytovaní úveru odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ich
ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Toto právo nakoniec vyplýva aj z už citovaného
súdom ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách. Pokiaľ však žalobca právo Slovenskej sporiteľne,
a.s. ako postupcu na postúpenie pohľadávky voči žalovanému na neho zakladá na tomto zákonnom

ustanovení a na čl. 18 bod 18.14 (resp. čl. 19 bod 19.16) Všeobecných obchodných podmienok
Slovenskej sporiteľne, a.s., v ktorej nielen žalobca, ale aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí zo
dňa 25.8.2016 č.k. 11Co 11/2015-177 vidia dohodu o možnosti Slovenskej sporiteľne, a.s. „kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka

vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky alebo nie voči klientovi na tretiu osobu
alebo preniesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu“, v skutočnosti dohodou nie je. Uvedený článok
totiž tvorí obsahovú súčasť Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré boli
dopredu pripravené Slovenskou sporiteľňou, a.s. pre široký okruh jej klientov bez možnosti žalovaných
akýmkoľvekspôsobomsapodieľaťnaichtvorbeaovplyvniťichobsah.Všeobecnéobchodnépodmienky

včítane textu čl. 18 bod 18.14 (resp. čl. 19 bod 19.16) preto nie je možné považovať za individuálne
dohodnuté. Už z tohto dôvodu tento text nemožno považovať za dohodu v zmysle ustanovenia § 89
ods. 1 zákona o bankách, oprávňujúcu Slovenskú sporiteľňu, a.s. postúpiť pohľadávku voči žalovaným
na žalobcu.

29. Všeobecné obchodné podmienky tvoria obsahovú súčasť samotnej zmluvy o splátkovom úvere
uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným dňa 2.9.2013, v dôsledku čoho text čl. 18
bod 18.14 (resp. čl. 19 bod 19.16) je treba považovať za zmluvnú podmienku a to podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka (už v predchádzajúcej časti dôvodov tohto rozsudku súd konštatoval, že vzťah
založený zmluvou uzavretou Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským,

na posúdenie ktorého je treba použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka) neprijateľnou zmluvnou
podmienkou už z dôvodu, že nejde o individuálne dohodnutú a ktorú žalovaný musel prijať, ak chcel
vstúpiť do zmluvného vzťahu so Slovenskou sporiteľňou, a.s.

30. Zmluvná podmienka vyjadrená v čl. 18 bod 18.14 (resp. čl. 19 bod 19.16) naviac vyvoláva značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa,
lebo jednak touto zmluvnou podmienkou banka zrejme obchádzala ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách a tiež, žalovaný ako spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou
dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu
(teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne

sťažené), zatiaľ čo žalovaný takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod
záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a postúpiť svoju prípadnú pohľadávku voči banke bol
oprávnený iba s predchádzajúcim písomným súhlasom banky (viď posledná veta čl. 18 bod 18.14 /resp.
čl. 19 bod 19.16/ Všeobecných obchodných podmienok).31. Nemôžu byť potom pochybnosti o tom, že táto zmluvná podmienka je nielen neprijateľná podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale tiež absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka. Absolútne neplatná zmluvná podmienka nemôže zakladať akékoľvek právo alebo povinnosť,
v dôsledku čoho Slovenskú sporiteľňu, a.s. uvedené ustanovenie všeobecných obchodných podmienok
neoprávňoval postúpiť pohľadávku voči žalovanému žalobcovi, bez dohody so žalovaným. Nakoniec
súd dodáva, že k rovnakým záverom došli aj Okresný súd Žilina vo svojom rozsudku zo dňa 1.3.2016
č.k. 6C 285/2013-172, ktorý rovnakú zmluvnú podmienku vo Všeobecných obchodných podmienkach

Slovenskej sporiteľne, a.s. určil pre jej neprijateľnosť podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za
neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorý na odvolanie ako vecne správny potvrdil
Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom zo dňa 26.10.2016 č.k. 7Co 270/2016-210.

32. Nakoľko žalobca nepreukázal ani po tom, ako mu bola súdom poskytnutá lehota na preukázanie
svojej aktívnej vecnej legitimácie, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z

ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, pretože nepreukázal platné postúpenie predmetnej
pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy z banky na nebankovú spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní, súd žalobu v celosti ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver bolo
nepodstatné zaoberať sa ďalšími námietkami a argumentmi žalobcu, ktorými preukazoval oprávnenosť
ním uplatneného nároku.

33. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).

34. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1, 2 CSP).

35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaný bol
v konaní plne úspešný, mal nárok na náhradu trov konania. Zo spisu však nevyplýva, že by mu nejaké

trovy vznikli a preto súd rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
36. Pred zánikom účasti niekdajšieho vedľajšieho účastníka (Združenie - Pomoc na ochranu spotrebiteľa
„POS“) v konaní účinnosťou Civilného sporového poriadku vznikol označenému občianskemu združeniu
právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v predchádzajúcom konaní doručením vyjadrenia z 11.8.2014.
Súd pri rozhodovaní o povinnosti priznať niekdajšiemu vedľajšiemu účastníkovi voči žalobcovi nárok na

náhradu trov konania vychádzal z názoru, že účinky jeho vstupu do konania vo vzťahu k jeho právu na
náhradu trov konania, ktoré mu vznikli do 1.7.2016 zostali zachované aj po 1.7.2016, preto bolo potrebné
o tomto jeho práve rozhodnúť už podľa zásad Civilného sporového poriadku (§ 251 a násl.). Podľa v
čase jeho účasti platného § 93 O.s.p. právo vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania sa odvíjalo
od úspechu alebo neúspechu toho účastníka konania, na strane ktorého v konaní vystupoval. Žalovaný,

na strane ktorého vedľajší účastník pôvodne vystupoval, bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto
v plnom rozsahu bolo potrebné náhradu trov konania, vzniknutých do 1.7.2016, priznať aj Združeniu -
Pomoc na ochranu spotrebiteľa „POS“ ako niekdajšiemu vedľajšiemu účastníkovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia.

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje,
e) podpis,
f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)rozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci (§
365 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.)

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania

na trovy toho, kto odvolanie podal.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.