Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoPr/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112202168
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4112202168.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: M. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z.,
J. X, zastúpený JUDr. Libušou Péteriovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Farská 4, proti žalovanému:
KOBRA S.B.S., spol. s.r.o., so sídlom Mojmírovce 995, IČO: 36 531 006, zastúpený JUDr. Kamilom
Bereseckým, advokátom, so sídlom Nitra, Farská 33, o vyplatenie odstupného, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. apríla 2016, č. k. 7Cpr/1/2012-494 a proti dopĺňaciemu
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. mája 2016, č. k. 7Cpr/1/2012-516, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 21. apríla 2016, č. k. 7Cpr/1/2012-494

v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

II. Doplňujúci rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 24. mája 2016, č. k. 7Cpr/1/2012-516 z r u š u j e
a vec vracia prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 21. 04. 2016, č. k. 7Cpr/1/2012-494, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 1 152,81 eura a náhradu trov konania pozostávajúcu zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 69 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 476,93 eura na

účet právnej zástupkyne žalobcu, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom uložil
súd žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Nitre trovy štátu vo výške 46,10 eura, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 27, § 28 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 61 ods. 1, 4, § 62 ods.
1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 1, 4, § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Zákonníka práce,§ 142 ods. 1 a § 148
ods. 1 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou, ktorá bola súdu doručená
dňa 24. 01.2012, domáhal zaplatenia odstupného vo výške 1 152,81 eura s 9 % ročným úrokom
z omeškania od 15. 01.2011 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný s ním skončil pracovný
pomer výpoveďou z organizačných dôvodov v zmysle ust. §63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce a
odmietol mu vyplatiť odstupné za obdobie dvoch mesiacov. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa07.05.2012uviedol,žežalobcovinevznikolnároknavyplatenieodstupnéhozdôvodu,žesadohodol

so spoločnosťou Agentúra S + L, s.r.o., ktorá prebrala všetkých zamestnancov s rovnakými pracovnými
podmienkami, mzdou, pracovnou pozíciou, miestom výkonu práce ako mali u žalovaného. Na stretnutí
s preberajúcou spoločnosťou dňa 11.12.2010 informoval žalovaný zamestnancov o plynulom prechode
práv a povinností na nového zamestnávateľa. Stretnutie so zamestnancami žalovaného sa uskutočniloaj dňa 15.12.2010, kde žalovaný opätovne vysvetlil zamestnancom prechod práv a povinností v zmysle
§ 28 Zákonníka práce.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 22. 08.2003 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na pozíciu strážnik. Dňa 31.12.2008 uzavreli
strany sporu Dohodu o zmene pracovných podmienok. Listom zo dňa 30. 09.2010 rozviazal žalovaný
so žalobcom pracovný pomer výpoveďou v zmysle § 63 ods.1 písm. b) ZP z dôvodu, nadbytočnosti.
Dôvodom výpovede bola skutočnosť, že zmluvný partner žalovaného spoločnosť Slovnaft, a.s.,

vypovedala žalovanému Zmluvu o poskytovaní súkromných bezpečnostných služieb. Výpovedná lehota
začala žalobcovi plynúť dňa 01.10.2010 a skončila 31.12.2010. Vo výpovedi je uvedené, že výpovedná
lehota je 2 mesiace. Dňa 22.12.2010 uzatvoril žalobca so zamestnávateľom Agentúra S + L, s.r.o.,
pracovnú zmluvu na dobu určitú do 13.12.2012, so skúšobnou dobou tri mesiace, s dňom nástupu
do práce 01. 01.2011 na pozíciu strážnik strážnej služby, s miestom výkonu práce Q.. Žalobca vyzval
žalovaného na úhradu dvojmesačného odstupného v zmysle ust. § 76 ZP. Žalovaný odmietol odstupné

vyplatiť z dôvodu prechodu práv a povinností na nového zamestnávateľa T. Q.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba je dôvodná a žalobcovi vznikol
nárok na vyplatenie odstupného z dôvodu výpovede z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce. Odstupné nepatrí zamestnancovi, u ktorého pri organizačných zmenách dochádza
k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iného zamestnávateľa podľa Zákonníka

práce. A práve táto skutočnosť, či došlo k prechodu práv a povinností zo žalovaného na nového
zamestnávateľa, bola medzi stranami sporu sporná. Žalovaný argumentoval, že zabezpečil s novým
zamestnávateľom prechod práv a povinností, predložil mu všetky potrebné podklady k uzatvoreniu
nových pracovných zmlúv. Došlo k ústnej dohode, písomnú zmluvu o prechode práv a povinností
nepodpísali. Žalobca uzatvorenie novej pracovnej zmluvy s novým zamestnávateľom nepokladal za

prechod práv a povinností zo žalovaného na nového zamestnávateľa, pracovná zmluva bola uzavretá na
dobu určitú, so skúšobnou dobou, musel predložiť všetky potrebné potvrdenia. Na odvolanie výpovede
doručenej mu žalovaným nedal súhlas. Prezenčnú listinu z 11.12.2010 nepodpísal.

6. Žalovaný nepreukázal, že došlo k prechodu práv a povinností ako to má na mysli § 28 Zákonníka

práce. Základným pracovnoprávnym následkom prevodu podniku alebo jeho časti je prechod práv a
povinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahovzozákona,kuktorémumusídôjsťkudňuprevodu.
Žalovaný rokoval so spoločnosťou T. Q. o prechode práv a povinností, ale k uzatvoreniu písomnej
zmluvy nedošlo a ani k samotnému prechodu práv a povinností, čo potvrdili aj svedkovia D.. F. V.,
bývalý konateľ žalovaného a F.. V. L., konateľ spoločnosti T. Q.. Nebolo preukázané, že by žalobca

súhlasil s odvolaním výpovede, ktorá mu bola daná žalovaným . Takýto súhlas by musel byť urobený v
písomnej forme. Aj zo zápočtového listu vyhotoveného žalovaným dňa 31.10.2010 vyplýva, že dôvodom
skončenia pracovného pomeru bola výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Prezenčné listiny zo stretnutia
konaného dňa 11.12.2010 a 15.12.2010 vyhodnotil súd ako snahu žalovaného vyhnúť sa povinnosti
vyplatiť zamestnancom odstupné z dôvodu výpovede pre nadbytočnosť, snažiac sa zamestnancom

vysvetliť, že prechodom práv a povinností na nového zamestnávateľa ich nárok na odstupné zanikol. Za
účelové pokladal aj tvrdenie žalovaného, že došlo k odvolaniu výpovedí, pretože o odvolaní sa hovorí až
na druhej strane prezenčnej listiny a podpisy zamestnancov na tejto strane chýbajú. Žalobca spochybnil,
že druhá strana bola súčasťou prezenčnej listiny z 11.12.2010 a tiež uviedol, že žiadnu prezenčnú
listinu nepodpísal. Súd mal za preukázané, že účinky platného odvolania výpovede mohli nastať len

písomným odvolaním výpovede, ktoré mal žalovaný doručiť zamestnancovi - žalobcovi a písomným
súhlasom zamestnanca s odvolaním, k čomu nedošlo. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že
nezáleží na tom, aké kroky uskutočnil pred 01. 01.2011, teda či bola daná výpoveď, ale na skutočnosti,
že zamestnancom zabezpečil prechod k novému zamestnávateľovi, čím im zanikol nárok na odstupné.
Súd konštatoval, že pre posúdenie nároku na odstupné je dôležité, že výpoveď pre nadbytočnosť daná

bola, k jej platnému odvolaniu nedošlo a skutočnosti dôležité pre zánik nároku na odstupné, ktorými bol
prechod práv a povinností, nenastali.

7. Žalobcovi vznikol nárok na odstupné v sume trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku,
pretože jeho pracovný pomer trval od 25. 08.2003 do 31.12.2010, t.j. viac ako 5 rokov. Žalobca

si uplatnil odstupné v sume dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Súd pri výpočte
odstupného vychádzal zo mzdových listov za mesiace júl, august, september 2010, t.j. kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Hrubá mzda za rozhodujúce
obdobie júl až september 2010 po odrátaní náhrad za čas kedy nepracoval (dovolenky, pracovné voľnos náhradou) predstavovala spolu 1 469,02 eura (550,13 + 538,20 + 564,68 = 1 653,01 - 97,05 - 33,70
- 20,89 - 32,35 = 1 469,02). Za rozhodujúce obdobie žalovaný odpracoval 443,25 hodín. Priemerný
hodinový zárobok predstavuje 3,3142 eura (1469,02 eura : 443,25 hodín). V mesiaci je priemerný počet

pracovných hodín 174. Dvojmesačné odstupné predstavuje sumu 1 153,34 eura (174 hod. x 3,3142 eura
= 576,67 eura x 2 mesiace = 1 153,34 eura). Z dôvodu, že žalobca si uplatnil dvojmesačné odstupné v
sume 1 152,81 eura, toto mu súd priznal, pretože nemohol priznať viac ako žalobca požadoval.

8. Úspešnému žalobcovi priznal súd náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho

poplatku za žalobu v sume 69 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 476,93 eura (414,51 eura
+ režijný paušál 62,42 eura) za 8 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné
podanie na súd vo veci samej, pojednávanie dňa 2.10.2012 - odročené bez prejednania veci 1/4-úkonu,
30.10.2012, 17. 01.2013, 23. 04.2013, 31. 03.2016, 21. 04.2016 - vyhlásenie rozsudku 1 úkonu. Podľa
ust. §10 ods.1, § 16 ods.3 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, 1 úkon právnej služby predstavuje 61,41 eura a režijný

paušál rok 2012 - 7,63 eura, rok 2013 - 7,81 eura a rok 2016 - 8,58 eura.

9. Vo veci bolo priznané svedočné vo výške 46,10 eura, ktoré súd zaviazal zaplatiť žalovaného, ktorý
bol v konaní neúspešný a nie sú u neho predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná nárok na
náhradu trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia. Poukázal na výpovede svedkov F.. L., p. V. a p. F.. Poukázal na rozpor medzi

výpoveďou F.. L. a p. V.. Pokiaľ ide o výpoveď p. F., tento vystupoval v konaní ako žalobca v 7.
rade, a teda mal záujem na výsledku sporu. V priebehu konania vzal žalobu späť, preto bol vypočutý ako
svedok.Sprihliadnutímnaprocesnépostavenietohtosvedkavkonaní,mohlabyťjehovýpoveďúčelová.
Aj na priek uvedenému však potvrdil, že dve stretnutia sa uskutočnili, čo potvrdzujú dôkazy predložené
súdu. Svedecká výpoveď D.. V. potvrdila, že po vypovedaní zmluvy zo stany spoločnosti Q., a. s., musel

žalovaný riešiť otázku pracovnoprávnych vzťahov so zamestnancami. Z uvedeného dôvodu žalovaný
dal zamestnancom výpoveď. T. Q.., sa dohodla so žalovaným, že preberie všetkých zamestnancov
žalovaného. Z uvedeného dôvodu žalovaný odovzdal menný zoznam pracovníkov a dohodli sa na
doposlaní mzdových listov. Následne sa konalo stretnutie so zamestnancami žalovaného za účasti
zástupcu T. Q.. Predmetom bolo oznámenie zamestnancom o prechode práv a povinností a súčasťou

materiálu, ktorý sa v tejto súvislosti vyhotovil, bol aj text o stiahnutí výpovedí. Dohoda písomne uzavretá
nebola, bola uzavretá ústne. Druhé stretnutie bolo bojkotované zo strany zamestnancov. Z výpovede
uvedeného svedka vyplýva, že na stretnutí zamestnancov sa hovorilo prechode práv a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov, príslušné podklady boli odovzdané zástupcovi T. Q. a reálne k prechodu
práv a povinností aj došlo.

11. Odvolateľ namietal, že § 28 Zákonníka práce je v praxi málo využívaný, preto jeho využívanie
po formálnej stránke nie je bližšie upravené. Zmyslom ustanovenia je riešiť práva a povinnosti z
pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnancom, ak sa prevádza úloha zamestnávateľa na iného
zamestnávateľa. Pôvodne žalovaný vykonával ochranu objektu, ktorú následne začala vykonávať T.

Q. Po formálnej stránke sa na obsahu zmluvy medzi spoločnosťou Q., a. s., a novým realizátorom
ochrany objektu nezmenilo. Znamená to, že úloha alebo činnosť, ktorú žalovaný vykonával, prešla na
inú organizáciu. Ďalej poukázal na § 76 ods. 4 Zákonníka práce. Zmyslom odstupného je zabezpečiť
zamestnancom na určité prechodné obdobie v prípade ukončenia pracovného pomeru finančné
zabezpečenie, pokiaľ si nenájdu iné zamestnanie. V predmetnej veci po formálnej stránke do 31. 12.

2010 platil žalovaný zamestnancom mzdu a od 01. 01. 2011 zamestnancom platila mzdu T. Q.. Zákonník
práce nehovorí o tom, že prechod práv a povinností musí byť riešený písomnou formou. To, že k
prechodu práv a povinností reálne došlo, vyplýva zo skutkových okolností. Záverom poznamenal, že ak
prišlo k určitým korekciám v pracovnoprávnych vzťahoch napr. k daniu výpovedi, uzatváraniu nových
pracovných zmlúv ,tieto nespôsobia vznik nového pracovného pomeru, ale pokračovanie pracovného

pomeru. Skutočnosti v nových pracovných zmluvách, pokiaľ sú odlišné od pôvodných, nemajú právny
význam. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a judikáty tohto súdu.12. Doplňujúcim (správne „dopĺňacím- pozn. odvolacieho súdu) rozsudkom zo dňa 25. 04. 2016,
č. k. 7Cpr/1/2012-516, súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť úrok z
omeškania9%ročnezdlžnejsumy1152,81euraod16.01.2011dozaplateniaavozvyškuuplatneného

úroku z omeškania súd žalobu zamietol. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 166 ods. 1
OSP, § 76 ods. 1, 5 Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z.

13. V odôvodnení doplňujúceho rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu

dňa 24. 01.2012 domáhal zaplatenia odstupného vo výške 1 152,81 eura s 9 % ročným úrokom z
omeškania od 15. 01.2011 do zaplatenia. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 7Cpr 1/2012-494, zo dňa
21. 04.2016, tak, že zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi odstupné vo výške 1 152,81 eura a náhradu
trov konania. Žalobca navrhol v zákonnej lehote doplnenie rozsudku, pretože súd nerozhodol o celom
predmete konania, konkrétne o príslušenstve.

14. Vzhľadom k tomu, že súd nerozhodol o celom predmete konania, v rozhodnutí absentuje výrok
o úroku z omeškania, ktorý žalobca požadoval, rozhodol doplňujúcim rozsudkom, pričom vychádzal
z výplatného termínu mzdy, ktorá sa podľa čl. 3.2. pracovnej zmluvy zo dňa 22.12.2010 vyplácala
15. dňa v mesiaci. Súd poukázal na § 76 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého malo byť žalobcovi
vyplatené odstupné po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne. Pracovný pomer

žalobcu skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.12.2010, teda najbližší výplatný termín po ukončení
pracovného pomeru bol 15. 01.2011 a nasledujúci deň sa dostal žalovaný s plnením do omeškania,
t.j. od 16. 01.2011, preto mu súd priznal úrok od tohto dátumu v zákonnej výške o 8 percentuálnych
bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.Keďže žalobca požadoval úrok z omeškania od 15. 01.2011 a súd mu ho

priznal až od 16. 01.2011, vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania návrh zamietol.

15.Protidoplňujúcemurozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný,žiadajúcodvolacísúd,aby
rozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamietneažalovanémupriznánároknanáhradutrov
konania. Namietal, že v predmetnej veci bolo dňa 29. 04. 2016 podané písomné odvolanie smerujúce

proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým sa domáhali zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Vzhľadom k
tomu, že žalobca popiera právo žalobcu na zaplatenie istiny, popiera aj právo na úročenie tejto istiny. V
ďalšom odkázal na odôvodnenie podaného odvolania.

16. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil a
dopĺňací rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a podľa § 391vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že

nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

18. Súd prvej inštancie rozhodol a vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol

zrušený v ustanovení § 473 CSP. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP).

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobca sa podanou žalobou, ktorá bola
súdu prvej inštancie doručená dňa 24. 01. 2012 domáhal zaplatenia odstupného vo výške 1 152,81 eura
s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15. 01. 2011 do zaplatenia. Žalobný nárok odôvodnil tým, že
žalovaný s ním skončil pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov v zmysle ust. § 63 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce a odmietol mu vyplatiť odstupné za obdobie dvoch mesiacov. Predmetom
odvolacieho konania je teda posúdenie skutočnosti, či žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie odstupného
spolu s úrokom z omeškania a posúdenie, či prišlo k delimitácii tohto zamestnanca od žalovaného k
novému zamestnávateľovi.

Podľa § 27 Zákonníka práce, ak zanikne zamestnávateľ, ktorý má právneho nástupcu, prechádzajú
práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov na tohto nástupcu, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 28 ods. 1 Zákonníka práce,ak sa prevádza hospodárska jednotka, ktorou je na účely

tohto zákona, zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť
zamestnávateľa alebo ich časť k inému zamestnávateľovi, prechádzajú práva a povinnosti z
pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

Podľa § 28 ods. 2 Zákonníka práce,prevod podľa odseku 1 je prevod hospodárskej jednotky, ktorá si

zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a
osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť
hlavná alebo doplnková.

Podľa § 28 ods. 3 Zákonníka práce,prevodca je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevodom

podľa odseku 2 prestáva byť zamestnávateľom.

Podľa § 28 ods. 4 Zákonníka práce,preberajúcim zamestnávateľom je právnická osoba alebo fyzická
osoba, ktorá prevodom podľa odseku 2 pokračuje ako zamestnávateľ voči prevedeným zamestnancom.

Podľa § 28 ods. 5 Zákonníka práce, práva a povinnosti doterajšieho zamestnávateľa voči
zamestnancom, ktorých pracovnoprávne vzťahy do dňa prevodu zanikli, zostávajú nedotknuté.

22. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd
prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy

a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými
a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenými v jeho odôvodnení.

23. Na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poznamenáva, že
ustanoveniami o prechode práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov sa reaguje

jednak na ich zachovanie a jednak na ich uspokojenie v prípade, ak pri zmene alebo zániku
zamestnávateľa neprichádza do úvahy pokračovanie existencie pracovnoprávneho vzťahu. Prechod
práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov treba posudzovať, ako následok zmeny právnych
pomerov zamestnávateľa spočívajúcich v zániku pôvodného zamestnávateľa a určení subjektu
povinného uspokojiť nároky zamestnanca nadobudnuté z pracovného pomeru. Pre určenie povinného

subjektu je rozhodujúcou skutočnosťou právna povaha zmeny na strane zamestnávateľa. Podľa toho
ide o zánik pôvodného zamestnávateľa, ktorý má právneho nástupcu, alebo nemá právneho nástupcu.24. Zákonník práce zabezpečuje ochranu práv zamestnancov v prípade akejkoľvek zmeny
zamestnávateľa prechodom práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na nového
zamestnávateľa v súlade so Smernicou Rady č. 2001/23/ES o zachovaní nárokov zamestnancov pri

prechode podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu, ktorá nahradila Smernicu č. 77/187/EHS.
Ustanovením § 27 ZP sa určilo, že práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom
zamestnávateľa, ktorý zaniká, prechádzajú na právneho nástupcu. Právne relevantná skutočnosť
zániku zamestnávateľa, ktorý má právneho nástupcu, je v zmysle znenia § 27 ZP spojená s týmito
pracovnoprávnymi dôsledkami, a to pracovnoprávny vzťah nekončí a už existujúce práva a povinnosti

z pracovnoprávneho vzťahu preberá nový zamestnávateľ. Ide o zmenu v subjekte pracovného pomeru
na strane zamestnávateľa, ku ktorej dochádza za trvania pracovného pomeru pri zachovaní kontinuity
doterajšieho pracovného pomeru. Preberajúceho zamestnávateľa zaväzujú platné pracovné zmluvy v
takom istom rozsahu ako doterajšieho zamestnávateľa.

25. Prechod práv a povinností z pracovnoprávnych následkov vo svojich dôsledkoch zahŕňa dva

základné právne momenty, a to je právnym následkom zmeny zamestnávateľa a zároveň je právnym
vyjadrením ochrany zamestnanca pri zachovaní doterajšieho pracovnoprávneho vzťahu. Na strane
zamestnanca vzhľadom na nevyhnutný osobný výkon práce nemôže dôjsť k zmene a v dôsledku
toho ani k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Ak zamestnanec zomrie, jeho
pracovnoprávny vzťah smrťou zaniká.

26. Prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podľa Zákonníka práce treba odlišovať od
prechodu jednotlivých nárokov, ktoré vznikli v týchto vzťahoch, či už ide o nároky na strane zamestnanca
alebo nároky na strane zamestnávateľa. K prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov
môže dôjsť len v zákonom ustanovených prípadoch. Okrem Zákonníka práce je prechod práv a

povinností z pracovnoprávnych vzťahov normatívne upravený aj v osobitných právnych predpisoch
(napr. v ustanovení § 487 Obchodného zákonníka).

27. V praxi je v súčasnosti pomerne častá zmena na strane zamestnávateľa z dôvodu prevodu
zamestnávateľa alebo jeho časti, prípadne úlohy či činnosti zamestnávateľa alebo ich časti k inému

zamestnávateľovi. Práve z dôvodu častejšieho výskytu takýchto zmien reagovala na ne ochranou
zamestnancov aj európska legislatíva, a to v rámci vtedajšej EÚ ešte v roku 2001 (Smernica Rady č.
2001/23/ES o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri
prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, nadväzujúca na skoršiu smernicu z
roku 1977 a následnú judikatúru Európskeho súdneho dvora).

28.Doterajšízamestnávateľsatoutocestou„nezbavuje“všetkýchprávapovinnostízpracovnoprávnych
vzťahov, ako je tomu pri jeho zániku. Tieto práva a povinnosti prechádzajú na preberajúceho
zamestnávateľa len voči tým zamestnancom, ktorí vykonávali prácu v konkrétnej prevádzanej
organizačnej zložke alebo vykonávali konkrétnu prevádzanú činnosť (a na ich prevode sa v poslednom

menovanom prípade doterajší a preberajúci zamestnávateľ dohodli). Doterajší zamestnávateľ je naďalej
subjektom zodpovedným voči zamestnancom, s ktorými trvá pracovný pomer aj po prevode alebo s
ktorými boli pracovnoprávne vzťahy ukončené do dňa prevodu.

29.PráveprávnaúpravaprevodučastizamestnávateľaalebojehočastipodľaplatnéhoZákonníkapráce

v súvislosti s aktuálnou legislatívou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora má za cieľ ochrániť jednotu
danej prevádzanej organizačnej jednotky alebo celého subjektu, a to, samozrejme, aj po personálnej
stránke (smernica hovorí o podnikoch, závodoch alebo ich častiach, náš ZP hovorí o zamestnávateľovi
alebo jeho časti, ktorou sa rozumie organizačná zložka schopná samostatnej činnosti bez ohľadu na to,
či je táto činnosť hlavná alebo doplnková). Zmyslom tejto ochrany je však nielen zachovanie personálnej

jednoty prevádzaného podniku či organizačnej zložky, ale aj práv takto prevádzaných zamestnancov,
ktoré by mali byť zachované aj s nárokmi dosiahnutými v rámci kolektívneho vyjednávania u doterajšieho
zamestnávateľa. Za dôležitú z pohľadu ustanovenia § 28 ZP treba považovať dikciu v ods. 1 tohto
ustanovenia v súvislosti s poslednou judikatúrou Európskeho súdneho dvora týkajúcou sa výkladu
článku1SmerniceRadyč.2001/23/ESoaproximáciizákonovčlenskýchštátovtýkajúcichsazachovania

práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov a závodov z 12. marca
2001. Zákonník práce upravuje prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z doterajšieho
na preberajúceho zamestnávateľa v prípade prevodu zamestnávateľa alebo jeho časti alebo prevodu
úlohy, alebo činnosti zamestnávateľa alebo ich časti na iného zamestnávateľa voči „prevedenýmzamestnancom“. Prechod práv a povinností sa v týchto prípadoch viaže na dohodu zamestnávateľov o
rozsahu (počte) zamestnancov, ktorých si v rámci prevodu prevádzajú (prípadne delimitujú).

30. V intenciách znenia smernice č. 23/2001/ES nadobúdateľ, prevádzateľ alebo osoba, resp. osoby
vykonávajúce funkcie prevádzateľa na jednej strane a zástupcovia zamestnancov na druhej strane
môžu odsúhlasiť, pokiaľ to platné právne predpisy alebo prax umožňujú, zmeny pracovných podmienok
zamestnancov určených na zachovanie pracovných príležitostí tým, že sa zabezpečí prežitie podniku,
závodu alebo časti podniku alebo závodu.

31. Pri prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov opísaných vyššie sú obaja
zamestnávatelia (t. j. pôvodný, predchádzajúci, ale aj nový, nástupnícky, preberajúci) povinní:
a) oznámiť zamestnancom, ktorých sa prechod týka, priamo alebo, ak u neho vystupujú
zástupcovia zamestnancov, prostredníctvom týchto zástupcov minimálne mesiac pred prechodom práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podrobnosti týkajúce sa tohto prechodu, minimálne presný

alebo predpokladaný (navrhovaný) dátum prechodu, jeho dôvody, pracovnoprávne, ekonomické a
sociálne dôsledky na zamestnancov, ako aj plánované opatrenia týkajúce sa zamestnancov pôvodného
zamestnávateľa,
b) prerokovať takisto minimálne mesiac vopred opatrenia súvisiace s prechodom práv a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov so zástupcami zamestnancov. Prerokovanie však v tomto prípade má viesť

k dosiahnutiu dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov o opatreniach súvisiacich
s takýmto prechodom.

32. Pokiaľ aj Zákonník práce v § 29 ods. 3 hovorí o tom, že rovnaké povinnosti ako pôvodný je
povinný dodržiavať aj preberajúci zamestnávateľ, pričom v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje,

koho považuje za preberajúceho zamestnávateľa, nemožno sa tu uspokojiť so zúženým výkladom
založeným na slove „preberajúci“. Je síce pravdou, že v jednotlivých ustanoveniach § 28 až § 31 sú
použité rôzne výrazy - „nástupca“ pri prechode práv a povinností zanikajúceho zamestnávateľa na
jeho právneho nástupcu, „preberajúci zamestnávateľ“ pri prevode zamestnávateľa, jeho činnosti alebo
úlohy alebo ich časti, „nájomca“ pri nájme časti zamestnávateľa alebo „kupujúci zamestnávateľ“ pri

predaji zamestnávateľa alebo jeho časti - čo môže evokovať, že ustanovenie § 29 ods. 3 sa vzťahuje
len na preberajúceho zamestnávateľa, t. j. zamestnávateľa pri prevode doterajšieho zamestnávateľa,
jeho úlohy, činnosti alebo ich častí a nie napr. aj pri zániku zamestnávateľa s právnym nástupcom
alebo bez neho. Ak by aj zákonodarca mal na mysli takéto obmedzenie, z pohľadu smernice Rady č.
2001/23/ES by išlo o zúženie jej požiadaviek. Povinní sme totiž uplatňovať aj my spomínanú smernicu

upravujúcu prevody podnikov a závodov alebo ich častí, ktorá v článku 7 predpokladá upraviť v národnej
legislatíve túto povinnosť pre všetkých zamestnávateľov, na ktorých prechádzajú práva a povinnosti z
pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch upravených v čl. 1 tejto smernice.

33. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj

zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať
len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách
a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane

nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

34. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na
pozícii strážnik na základe uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 22. 08. 2003. Pracovný pomer bol

dohodnutý na dobu neurčitú. Dohoda o zmene pracovných podmienok bola uzavretá dňa 31. 12. 2008.
Žalovaný zabezpečoval ochranu objektu spoločnosti Q., ktorá žalovanému vypovedala uzavretú Zmluvu
o poskytovaní súkromných bezpečnostných služieb a v dôsledku tejto skutočnosti žalovaný následne
rozviazal pracovný pomer s niekoľkými zamestnancami výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/Zákonníka práce, teda z dôvodu nadbytočnosti. Žalobcovi bola daná výpoveď listom zo dňa 30. 09.
2010 s tým, že začína plynúť od 01. 10. 2010 a končí 31. 12. 2010. Dňa 22. 12. 2010 žalobca uzavrel
pracovnú zmluvu so spoločnosťou T. Q. a to na dobru určitú do 12. 12. 2012, so skúšobnou dobou

tri mesiace a dňom nástupu do práce od 01. 01. 2011 na pozíciu strážnik strážnej služby, s miestom
výkonu práce Q. B., terminál A..

35. Žalovaný dňa 11. 12. 2010 a 15. 12. 2010 realizoval stretnutie so zamestnancami a poučil
ich o tom, že so spoločnosťou T. Q. bola uzavretá ústna Dohoda o prechode práv a povinností,

a teda uvedená spoločnosť prevezme záväzky žalovaného vo vzťahu k zamestnancom, s ktorými
bol rozviazaný pracovný pomer výpoveďou, avšak v prípade uzavretia Dohody o prechode práv a
povinností zamestnávateľa je povinnosťou zamestnávateľa, aby informoval zamestnancov o uvedenej
skutočnosti a o podmienkach prechodu práv a povinností na nového zamestnávateľa minimálne jeden
mesiac vopred pre prechodom práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podrobnosti týkajúce sa
tohto prechodu. Je potrebné zamestnancov informovať minimálne o presnom alebo predpokladanom

(navrhovanom) dátume prechodu, jeho dôvody, pracovnoprávne, ekonomické a sociálne dôsledky na
zamestnancov, ako aj plánované opatrenia týkajúce sa zamestnancov pôvodného zamestnávateľa.
Žalovaný si však túto zákonnú povinnosť nesplnil, keď z prezenčných listín predložených v konaní je
zrejmé, že tieto stretnutia sa uskutočnili dňa 11. 12. 2010 a 15. 12. 2010. Na uvedených stretnutiach
žalovaný poučil zamestnancom o tom, že im zanikol nárok na vyplatenie odstupného, keďže v danom

prípade nie je zákonný nárok na vyplatenie odstupného. Na druhej strane Prezenčnej listiny zo dňa 11.
12. 2010 je text týkajúci sa odvolania výpovede v zmysle § 61 ods. 4 Zákonníka práce, avšak z tejto
listiny nevyplýva, že by žalobca túto podpísal a zároveň, že by dal písomný súhlas žalovanému ako
svojmu zamestnávateľovi na odvolanie výpovede.

36. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi,
možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť
písomne. Nedostatok písomnej formy však nemá za následok neplatnosť týchto právnych úkonov;
možno ich urobiť aj ústne, prípadne konkludentne. Nedostatok súhlasu druhého účastníka s odvolaním
výpovede má za následok, že výpoveď je naďalej účinná. Po účinnom odvolaní výpovede pracovný

pomer pokračuje za pôvodných podmienok. Kým k doručeniu výpovede druhému účastníkovi nedôjde,
na jej odvolanie sa súhlas druhého účastníka nevyžaduje.

37. Odvolací súd v tomto smere navyše zdôrazňuje, že ak má súd za preukázané, že absentuje
písomný súhlas zamestnanca s odvolaním výpovede danej mu zamestnávateľom, uvedená skutočnosť

spôsobuje trvanie výpovede so všetkými nárokmi z nej vyplývajúcimi pre zamestnanca v závislosti od
výpovedného dôvodu, a preto v súvislosti s nárokom na vyplatenie odstupného ďalej nie je potrebné sa
zaoberať tým, či prišlo alebo neprišlo k delimitácii zamestnanca k novému zamestnávateľovi, keďže k
delimitácii nemôže dôjsť v prípade, ak bol pracovný pomer so zamestnancom ukončený výpoveďou.

38. Vzhľadom k tomu, že písomná forma súhlasu zamestnanca na odvolanie výpovede zamestnávateľa
je hmotnoprávnou podmienkou, odvolací súd nad mieru všetkých pochybností za preukázané, že
tento súhlas nebol žalovanému ako zamestnávateľovi daný, a preto výpoveď trvala a žalobcovi zostal
zachovaný aj nárok na vyplatenie odstupného pri skončení pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti.
Žalovaný teda dostatočne a nad mieru všetkých pochybností nepreukázal v konaní, že prišlo k uzavretiu

Dohody o prechode práv a povinností zamestnávateľa na nového zamestnávateľa, a to aj napriek
skutočnosti, že táto dohoda mala byť uzatvorená v ústnej forme, pretože z pracovnej zmluvy uzavretej
medzi spoločnosťou T., ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dňa 22. 12. 2010
nevyplýva, že by boli zachované rovnaké podmienky jeho pracovnej pozícietak, ako boli dohodnuté v
pracovnej zmluve uzavretej so žalovaným ako zamestnávateľom. Prišlo k zmene pracovného pomeru,

ktorý bol pôvodne uzavretý na dobu neurčitú a v zmysle pracovnej zmluvy u zamestnávateľa T.
Q., je dohodnutý na dobu určitú. Žalobca mal po prijatí zákonnú trojmesačnú skúšobnú dobu, a
teda je zrejmé, že ide o uzatvorenie nového pracovného pomeru so žalobcom, ktorý bol pôvodne
zamestnancom žalovaného, pretože v tomto prípade neboli naplnené zákonné predpoklady prechodu
práv a povinností zamestnávateľa na iný subjekt - nového zamestnávateľa. Poukazujúc na uvedené

skutočnosti teda nemožno konštatovať, že prišlo k delimitácii zamestnanca zo žalovaného A., ako
pôvodného zamestnávateľa na spoločnosť T. Q., ako nového zamestnávateľa. Súd prvej inštancie teda
správne dospel k záveru, že v danej veci nenastali žiadne zákonné skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik
nároku na odstupné.39. Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil

vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume
najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u
zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku.

Podľa § 76 ods. 4 Zákonníka práce, ak zamestnanec po skončení pracovného pomeru nastúpi opäť k
tomuistémuzamestnávateľovialebokjehoprávnemunástupcovidopracovnéhopomerupreduplynutím
času určeného podľa poskytnutého odstupného, je povinný vrátiť odstupné alebo jeho pomernú časť,
ak sa so zamestnávateľom nedohodne inak. Pomerná časť odstupného sa určí podľa počtu dní
od opätovného nástupu do pracovného pomeru do uplynutia času vyplývajúceho z poskytnutého

odstupného.

40. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy práva na odstupné, ktorá garantovala zamestnancovi nárok
na poskytnutie odstupného len za predpokladu, že súhlasí so skončením pracovného pomeru z
ustanovených dôvodov pred začatím plynutia výpovednej doby, s účinnosťou od 1. septembra 2007

sa táto podmienka poskytnutia odstupného zo zákona vypustila. Podľa odseku 1 zamestnancovi, s
ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm.
a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho
posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí
pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného

zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu
odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Odstupné však nepatrí
zamestnancovi, u ktorého pri organizačných zmenách dochádza v súlade s ustanoveniami § 27 až 31 k
prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iného zamestnávateľa. Výplatu odstupného
zabezpečuje zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru, a to v najbližšom termíne určenom na

výplatu mzdy.

41. V prípade, ak zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi odstupné v termíne, ktorý si s ním dohodol,
resp. v termíne určenom na výplatu mzdy, zamestnanec môže v súlade s § 1 ods. 4 ZP požadovať
od zamestnávateľa aj úroky z omeškania vo výške určenej pre občianskoprávne vzťahy, lebo peňažný

nárok nebol zamestnávateľom riadne a včas uspokojený (§ 517 ods. 2 OZ).

42. Odvolací súd poukazujúc na to, že v danej veci nenastali zákonné dôvody, ktoré by spôsobili zánik
nárokužalobcunavyplatenieodstupného,keďžalobcaprisvojejobranevkonanínepreukázalexistenciu
Dohodyoprechodeprávapovinnostízamestnávateľananovýsubjektataktiežnepreukázal,žebyprišlo

k účinnému odvolaniu výpovede na základe písomného súhlasu žalobcu, preto dospel k rovnakému
právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca má zákonný nárok na vyplatenie odstupného.
Uvedenému záveru nasvedčujú aj podmienky vyplývajúce z pracovnej zmluvy žalobcu uzatvorenej s
novým zamestnávateľom T. dňa 22. 12. 2010, ktoré jednoznačne preukazujú, že ide o nový pracovný
pomersovšetkýmipreňtypickýmiznakmi(trvaniepracovnéhopomerunadobuurčitú,skúšobnádoba),a

teda nebola splnená podmienka súvisiaca s inštitútom delimitácie, a to zachovanie totožných podmienok
pracovného pomeru zamestnanca a pôvodného zamestnávateľa u zamestnávateľa nového.

43. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o výške odstupného, keď dospel k záveru, že žalobca mal v
zmysle zákona síce nárok na odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku, keďže u

žalovaného pracoval viac ako 5 rokov, avšak žalovaný si odstupné nárokoval len vo výške dvojnásobku
priemernéhomesačnéhozárobku,pretomusúdsprávnevyhovellenvovýške,vakejsiodstupnéuplatnil
podanou žalobou.

44. Námietky žalovaného smerujúce k vyvolaniu pochybností o výpovediach jednotlivých svedkov,

odvolací súd považoval za nedôvodné, keď skutočnosti uvedené vyššie v odôvodnení rozhodnutia sú
okrem svedeckých výpovedí navyše preukázané aj listinnými dôkazmi.45. Poukazujúc na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý
odvolaním žalovaného považuje za vecne správny nielen vo veci samej, ale konštatuje aj správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia aj ohľadom výrokov o náhrade trov konania a o poplatkovej

povinnosti, preto napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.

46. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom priznal žalobcovi aj príslušenstvo k vymáhanej istine
(titulom odstupného) - úrok z omeškania vo výške 9 % z dlžnej sumy 1 152,81 eura od 15. 01. 2011 do
zaplatenia a proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktoré odvolací súd považuje za dôvodné,

pretože dopĺňací rozsudok nebol riadne vyhlásený podľa § 219 CSP, čo malo za následok, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

47. Podľa § 225 ods. 1 CSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o
predbežnej vykonateľnosti , môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie.
Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

48. Podľa § 225 ods. 2 CSP doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane použijú

ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie rozsudku, návrh zamietne.
49. Podľa § 225 ods. 3 CSP návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov
pôvodného rozsudku.

50. Podľa § 219 ods. 1 CSP rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom

uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.

51. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd

jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

52. Súd prvej inštancie pri vydaní dopĺňacieho rozsudku bez nariadenia pojednávania nepostupoval v
zmysle hore citovaných ustanovení, pretože pred jeho vyhlásením neoznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stráne Okresného súdu Nitra v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

53. Úlohou súdu prvej inštancie bude odstrániť vytýkaný nedostatok a znova rozhodnúť o návrhu
žalobcu na vydanie dopĺňacieho rozsudku v zmysle § 225 ods.1,2 CSP v súlade s ustanovením § 219
ods.1,3 CSP, a keďže bol včas podaný návrh na doplnenie rozsudku, môže byť o ňom rozhodnuté i po

právoplatnosti pôvodného (doplňovaného) rozsudku.

54. Pretože odvolací súd rozhodol o zrušení dopĺňacieho rozsudku, nerozhodoval o trovách odvolacieho
konania, keďže o nich v zmysle § 396 ods.3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí -
dopĺňacom rozsudku.

55. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).