Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 25C/417/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409213119
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kalata

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2017:1409213119.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Kalatom, v právnej veci žalobcu: H.

Y., narodený XX. XX. XXXX, bytom H. H. č. XX, L., za ktorého koná opatrovník: Y. Y., narodený XX.
XX. XXXX, bytom U. č. X., L., zastúpený advokátkou: JUDr. Michaela Ďuričkovičová, so sídlom Astrová
č. 4, Bratislava, proti žalovaným: 1. Z. R., narodená XX. XX. XXXX, bytom A. L. X, L., zastúpená: L.
s.r.o., Lovinského č. 22, Bratislava, IČO: 47243252 2. Z. V., narodená X. X. XXXX, bytom Y. č. X, L..,
zastúpená: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová č. 2 Bratislava, IČO: 36 855 561, v konaní o určenie
neplatnosti právnych úkonov a o vzájomnej žalobe žalovaných 1 a 2, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena uzatvorená dňa 8. 2. 2005

medzi žalobcom ako darcom a žalovanou 1 ako obdarovanou, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa na v katastrálnom území L., bytu č. XX na X. nadzemnom
podlaží bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici H. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho
podielu k pozemku parcela číslo XXXX/XX vo veľkosti 4054/571469, a zriadenie práva doživotného
užívania týchto nehnuteľností v prospech žalobcu, na základe ktorej bol Katastrálnym úradom v L.,
Správou katastra pre hlavné mesto SR na liste vlastníctva č. XXXX. povolený vklad vlastníckeho práva

a práva vecného bremena pod V-780/05 dňa 20. 4. 2005, je neplatná.

II. Súd určuje, že zmluva o zrušení vecného bremena uzatvorená dňa 1. 8. 2006 medzi žalobcom ako
oprávneným z vecného bremena a žalovanou 1 ako povinnou z vecného bremena, predmetom ktorej je
zrušenie práva doživotného užívania nehnuteľností uvedených vo výroku I. tohto rozsudku, na základe
ktorej bol Katastrálnym úradom v BK., Správou katastra pre hlavné mesto SR na liste vlastníctva č.
XXXX povolený vklad zániku práva vecného bremena pod V-5382/06 dňa 5. 10. 2006, je neplatná.

III. Súd určuje, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovanou 1 ako predávajúcou a žalovanou 2
ako kupujúcou, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v kat. úz. L., bytu číslo XX na X. nadzemnom podlaží bytového domu súpisné číslo XXXX. na ulici
H. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a príslušenstve
domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc. č. XXXX/XX vo veľkosti
4054/571469, na základe ktorej bol Katastrálnym úradom v L., Správou katastra pre hlavné mesto SR
na liste vlastníctva č. XXXX povolený vklad vlastníckeho práva pod V-29039/2009 dňa 5. 1. 2010, je

neplatná.

IV.Žalobcamávočižalovaným1a2vcelomrozsahunároknanáhradutrovkonaniaonárokochžalobcu,
o ktorých súd rozhodol výrokmi I, II a III.

V. Vzájomnú žalobu žalovanej 1 súd zamieta.

VI. Žalobca má voči žalovanej 1 v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o vzájomnej
žalobe žalovanej 1.VII. Vzájomnú žalobu žalovanej 2 súd zamieta.

VIII. Žalobca má voči žalovanej 2 v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o vzájomnej
žalobe žalovanej 2.

IX. Žalovanej 1 súd nepriznáva nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom žalobcu na vydanie
predbežného opatrenia.

X. Žalovaná 2 má voči žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom
žalobcu na vydanie predbežného opatrenia.

XI. Žalovaná 1 má voči žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o žalobe
žalobcu o určenie, že žalobca je vlastníkom výlučným vlastníkom bytu č. XX na X. poschodí nadzemnom

podlaží bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici H. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho
podielu k pozemku - parc. č. XXXX/XX. vo veľkosti 4054/571469, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX
vedeného Okresným úradom BK., odborom katastrálnym.

XII. Žalovaná 2 má voči žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vedeného o žalobe
žalobcuourčenie,žežalobcajevlastníkomvýlučnýmvlastníkombytuč.XX.naX.poschodínadzemnom
podlaží bytového domu súpisné číslo XXXX na ulici H. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach a príslušenstve domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho
podielu k pozemku - parc. č. XXXX/XX vo veľkosti 4054/571469, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX.

vedeného Okresným úradom L. odborom katastrálnym.

XIII. Štát Slovenská republika má voči žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov konania, uhradených zo
štátnych rozpočtových prostriedkov znalkyni H..

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 3. 12. 2009 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa
8. 2. 2005, zmluva o zriadení vecného bremena zo dňa 8. 2. 2005, zmluva o zrušení vecného bremena
zo dňa 1. 8. 2006, uzatvorené medzi žalobcom a žalovanou 1, sú neplatné. Podaním doručeným súdu
26. 1. 2010 a jeho doplnením doručeným 15. 2. 2010 žalobca rozšíril žalobu o žalovanú 2 a o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 5. 1. 2010 medzi žalovanou 1 ako predávajúcou a žalovanou

2 ako kupujúcou a o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi O. a
žalovanou 2. Uznesením č. k. 25C/417/2009-78 zo dňa 19. 2 2010 súd pripustil vstup žalovanej 2 do
konania a rozšírenie žaloby.

2. Žalovaná 1 sa k žalobe vyjadrila tak, že namieta existenciu právneho záujmu na určení neplatnosti

právnych úkonov, ktorý je daný spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný základ medzi stranami
sporu a zabráni tak ďalším prípadným sporom medzi stranami sporu a nie je daný vtedy, ak požadované
určenie existencie práva má len charakter predbežnej otázky k inému sporu medzi stranami. V danom
prípade rozsudok s určovacím výrokom nebude spôsobilým základom pre zápis vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností záznamom. Žalobu navrhla preto žalovaná 1 zamietnuť. Žalovaná 2 vo svojom

vyjadrení namietla existenciu právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, pričom podľa nej by
bola na mieste žaloba na plnenie. Poukázala tiež na to, že vlastnícke právo nadobudla od žalovanej 1
v dobrej viere a preto jej vlastnícke právo musí požívať právnu ochranu.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom opatrovníka žalobcu, oboznámením darovacej

zmluvy, lekárskych správ, oboznámením spisu Okresného súdu Bratislava IV z konania vedeného pod
sp. zn. 13Ps/5/2009, znaleckým posudkom a ďalšími listinným dôkazmi. Vykonaným dokazovaním súd
zistil,žežalobcabolvýlučnýmvlastníkompredmetnéhobytuaspoluvlastníckychpodielovnaspoločných
zariadeniach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku. V auguste v roku 2005 príbuzní žalobcu
zistili, že žalobca vo februári 2005 uzavrel predmetnú darovaciu zmluvu. Prečo sa tak rozhodol, im

nevedel vysvetliť, ale situáciu neriešili vzhľadom na to, že žalobca v predmetnom byte býval a maltam zabezpečené právo doživotného bývania. Od mája do augusta 2006 býval žalobca u starých
rodičov žalovanej 1, ale nebol tam spokojný a preto sa v auguste 2006 znovu do predmetného bytu
nasťahoval. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 26. 11. 2009 č. k. 13Ps/5/2009-76 bol žalobca

pozbavený spôsobilosti na právne úkony a bol mu ustanovený opatrovník v osobe jeho bratia Y..
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti pozbavenia spôsobilosti na právne úkony dňa 18. 2.
2010 a v časti ustanovenia opatrovníka dňa 7. 4. 2010. Zo znaleckého posudku znalkyne z odboru
psychiatrie H. č. 30/2012 súd prvej inštancie zistil, že u žalobcu ide o mentálnu retardáciu v pásme
ľahkého stupňa, poruchu osobnosti s prevahou rysov psychastenických a schizoidných, v anamnéze

depresívne poruchy a úzkostná porucha prechodného charakteru. Trvalými duševnými poruchami a
to mentálnou retardáciou ľahkého stupňa a poruchou osobnosti s prevahou rysov psychastenických a
schizoidných žalobca trpel aj v období od 8. 2. 2005 do 1. 8. 2006. Tieto psychické poruchy negatívne
ovplyvňovali jeho intelektovú výkonnosť, úsudkové schopnosti, nebol schopný samostatne riadiť svoj
život, bol pasívny, ovplyvniteľný, manipulovateľný, neschopný chápať príčinné súvislosti v objektívnej
realite, zvážiť, predvídať a zhodnotiť možné následky svojho konania. V čase uzatvárania predmetných

právnych úkonov nebol schopný posúdiť a pochopiť význam a následky svojho konania. V súčasnosti
je jeho duševný stav bez podstatných zmien. Zistené duševné poruchy sú trvalého charakteru, nedajú
sa vyliečiť a nemôžu sa v priebehu života upraviť a to ani prechodne. Pochopenie obsahu, významu
a následkov predmetných zmlúv bolo jednoznačne a s istotou vylučujúcou akúkoľvek pochybnosť
nad rámec jeho psychických schopností. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver,

že žaloba je opodstatnená. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení (podľa v tom čase platného a účinného § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaných, že rozsudok s určovacím výrokom nebude
spôsobilým základom pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V konaní mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobca pri uzavretí predmetných zmlúv konal v duševnej poruche, ktorá ho

robínatieto právneúkonyneschopným.Vzhľadomnauvedenésúdprvejinštancieuzavrel,žedarovacia
zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena z 8. 2. 2005 a zmluva o zrušení vecného bremena z 1.
8. 2006 sú neplatnými právnymi úkonmi podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná
1 sa nestala na základe neplatnej darovacej zmluvy vlastníčkou predmetného bytu, nemohla ho platne
predať žalovanej 2 kúpnou zmluvou. Preto súd uzavrel, že aj zmluva, ktorou žalovaná 1 predala byt

žalovanej 2, je neplatným právnym úkonom. Súd prvej inštancie neskúmal platnosť zmluvy, na základe
ktorej sa žalobca stal vlastníkom predmetného bytu, pretože tento návrh žalovanej 2 nemá súvislosť s
predmetom sporu. Súd prvej inštancie žalobu v časti určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva uzavretej medzi peňažným ústavom a žalovanou 2 zamietol z dôvodu, že peňažný ústav nebol
účastníkom konania.

4. Po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. 25C/417/2009-222 súd určil, že darovacia zmluva a
zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 8. 2. 2005 medzi žalobcom ako darcom a žalovanou 1
ako obdarovanou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to k bytu č. XX
na X. nadzemnom podlaží bytového domu na ul. H. a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc.
č. XXXX/XX . vo veľkosti 4054/571469 a zriadenie práva doživotného užívania týchto nehnuteľností v
prospech žalobcu je neplatná. Ďalej súd prvej inštancie určil, že neplatná je zmluva o zrušení vecného
bremena uzavretá dňa 1. 8. 2006 medzi žalobcom ako oprávneným z vecného bremena, a žalovanou
1 ako povinnou z vecného bremena, predmetom ktorej bolo zrušenie práva doživotného užívania

predmetných nehnuteľností. Ďalej súd prvého stupňa určil, že neplatná je aj kúpna zmluva uzavretá
medzi žalovanou 1 ako predávajúcou a žalovanou 2 ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vyššie
označených nehnuteľností. Napokon súd zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi O. a žalovanou 2, na základe ktorej bolo
zriadené záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie tak žalovaná 1, ako aj žalovaná 2. Žalovaná
1 uvádzala, že v čase uzatvárania predmetných zmlúv žalobca netrpel takou duševnou poruchou,
ktorá by mala za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom súd podľa žalovanej 1 pochybil aj
tým, že neskúmal platnosť právneho úkonu, na základe ktorého žalobca nadobudol predmetný byt

do vlastníctva. Žalovaná 1 zároveň v odvolaní namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu
žalobcu na ním požadovanom určení. Žalovaná 2 vo svojom odvolaní napadla výroky, ktorými bolo
žalobe vyhovené. Uviedla, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa
§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež mala za to, že ak súd prijal záver, že žalobca včase sporných právnych úkonov trpel duševnou poruchou, ktorá ho na tieto úkony robila neschopným,
potom je podľa žalovanej 2 nevyhnutné prijať záver, že takouto duševnou poruchou trpel aj v čase,
keď predmetný byt nadobudol do svojho vlastníctva. Preto by sa podľa žalovanej 2 právne postavenie

žalobcu určením neplatnosti sporných zmlúv nezmenilo, nakoľko podľa žalovanej 2 žalobca nikdy nebol
vlastníkom spomínaného bytu. Žalovaná 2 namietala tiež skutočnosť, že znalecký posudok o duševnom
stave žalobcu v konaní vypracovala znalkyňa, ktorá vypracúvala znalecký posudok už v roku 2009 v
konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, čím bolo podľa žalovanej 2 porušené jej právo na
spravodlivý proces.

6. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č. k. 6Co
220/2013-256 z 25. 4. 2013, a to vo výrokoch, ktorými bola určená neplatnosť darovacej zmluvy a zmluvy
o zriadení vecného bremena z 8. 2. 2005, zmluvy o zrušení vecného bremena z 1. 8. 2006 a kúpnej
zmluvy uzavretej medzi žalovanou 1 ako predávajúcou a žalovanou 2, ako kupujúcou a vec v tomto
rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie žalovanej 1 proti výroku napadnutého

rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
uzavretej medzi O. a žalovanou 2, odvolací súd odmietol, z dôvodu, že toto odvolanie nebolo subjektívne
prípustné. Odvolací súd v uznesení súdu prvej inštancie vytkol, že v konaní nebola vypočutá znalkyňa
H., a taktiež, že neboli vypočutí účastníci konania, ktorých je potrebné vypočuť (žalovaná 1 a žalovaná
2). Zároveň odvolací súd uviedol, že je v konaní potrebné vyriešiť, či dohoda o plnej moci uzavretá medzi

žalobcom a jeho právnym zástupcom je platným právnym úkonom a či je platným právnym úkonom aj
samotná plná moc z 20. 11. 2009 (tento nedostatok bol odstránený v ďalšom priebehu konania, navyše
došlo k zmene právneho zástupcu, keď dňa 25. 04. 2017 udelil opatrovník žalobcu plnomocenstvo na
zastupovanie v konaní advokátke E.j). Odvolací súd sa vyjadril aj k samotnému predmetu konaniu,
keď k veci samej uviedol, že predmetom konania nie je (ne)platnosť zmluvy, ktorou nadobudol žalobca

predmetný byt do vlastníctva, a preto sa súd prvej inštancie nemusí touto zmluvou zaoberať. Odvolací
súd nepochyboval o tom, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle
§ 80 písm. c) vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd uviedol, že ak
súd žalobe žalobcu vyhovie, obnoví sa v katastri nehnuteľností stav, ktorý tu bol pred tým, než boli
predmetné zmluvy uzavreté, teda stav, keď bol žalobca zapísaný na príslušnom liste vlastníctve ako

vlastník predmetného bytu. Odvolací súd tiež poukázal na to, že postráda zmysel tvrdenie žalovaných,
že ak žalobca nebol vlastníkom sporného bytu, potom sa požadovaným určením jeho právne postavenie
nezmení, pričom žalované opomenuli, že ak by žalobca skutočne nebol vlastníkom sporného bytu,
nemohli by sa ním stať ani ony. Zároveň odvolací súd poukázal na rozpor tvrdení žalovaných s ich
stanoviskom v priebehu konania, podľa ktorého žalobca pri uzatváraní predmetných zmlúv netrpel takou

duševnou poruchou, ktorá by ho na tieto právne úkony robila neschopným. K výhradám žalovanej 2
k skutočnosti, že znalecký posudok ohľadom duševného stavu žalobcu vypracovala znalkyňa, ktorá
vypracúvala v roku 2009 znalecký posudok v konaní o pozbavenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony,
odvolací súd uviedol, že zo spisu nevyplýva žiadna taká skutočnosť, z ktorej by sa dala vyvodiť zaujatosť
znalkyne H.. Poukázal tiež na to, že v konaní sa súd možnou zaujatosťou znalkyne zaoberal, kedy súd

prvej inštancie uznesením z 24. 1. 2012 č. k. 25C/417/2009-157 rozhodol, že znalkyňa nie je vylúčená
z konania v tejto veci, pričom toto uznesenie potvrdil odvolací súd uznesením z 29. 6. 2012 č. k. 6Co
208/2012-199.

7. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie podľa pokynu odvolacieho súdu, teda

výsluchom znalkyne H., žalovanej 1 a žalovanej 2.

8. Z výsluchu znalkyne H.j (č. l. 274-275 v spise) súd zistil, že žalobca trpí mentálnou retardáciou
ľahkého stupňa, ktorá je prítomná od jeho narodenia a poruchou osobnosti s rysmi psychastenickými
a schizoidnými, ktorá sa vyformovala v priebehu dospievania a dospelosti a je trvalého charakteru.

Znalkyňavyšetrovalažalobcuprvýkrátvroku2009,kedyvidelapríznakyspomínanýchporúch,druhýkrát
ho videla v roku 2012 kedy boli príznaky prítomné a dalo sa skonštatovať zhoršenie jeho stavu. Zo
zdravotnej dokumentácie a z nálezov z minulosti, ktoré mala znalkyňa k dispozícii od psychiatrov a
psychológov, bola konštatovaná neschopnosť žalobcu orientovať sa v sociálnych situáciách, prispôsobiť
sa týmto situáciám, zvýšená ovplyvniteľnosť, znížená schopnosť rozumovej kontroly svojho konania a

chronická depresívna neuróza, pričom už v roku 2004 sa konštatovalo zhoršenie intelektových funkcií
a pamäťových funkcií. Uviedla, že navrhovateľ musel trpieť mentálnou retardáciou od útleho veku,
postupne bol uznaný za čiastočne invalidného, neskôr úplne, pričom v roku 2004 bolo pri ďalšom
vyšetrení zistené zhoršenie schopností pamätať si, učiť sa, takže sa to vzhľadom na uvedené v roku2005 nemohlo zlepšiť. Pozitívna stimulácia by bola mohla u žalobcu viesť k istému rozvoju viacerých
zručností, absencia takejto stimulácie však postupne viedla k uzatváraniu sa žalobcu. Na obmedzenie
samostatnosti malo u žalobcu vplyv aj neurologické ochorenie. Na priamu otázku, či bol žalobca schopný

obdobného právneho úkonu, aké tvoria predmet tohto konania, znalkyňa uviedla, že toto presne uviesť
nevie, nakoľko sa jeho stav vyvíjal, ale už v tom čase mal žalobca čiastočnú invaliditu a bol ľahko
mentálneretardovaný.Vroku2004jenálezotom,žesazhoršilijehoschopnostiaodtohtoobdobianebol
schopný logicky pochopiť tak náročné úkony ako je zmluva o predaji bytu, zmluva o zriadení vecného
bremena zo záväzkom doživotnej starostlivosti a nebol schopný pochopiť ich obsah. S poukazom

na stranu 10 znaleckého posudku uviedla znalkyňa, že po tom, čo bol žalobcovi priznaný invalidný
dôchodok, nebol schopný spomínaného právneho úkonu.

9. Z výsluchu žalovanej 2 (č. l. 276-277 v spise) súd zistil, že byt, určenia neplatnosti právnych úkonov vo
vzťahukuktorémusatýkatotokonanie,kúpilažalovaná2nainzerátrealitnejkancelárie,absolvovaladve
prehliadky bytu s realitným maklérom, s ktorým dohodla termín podpisu zmluvy o prevode nehnuteľnosti,

pri ktorom bola prítomná žalovaná 1, ktorú pri podpise zmluvy videla prvýkrát. Pri obhliadke bytu bol
prítomný žalobca, o ktorom mala vedomosť, že byt užíva. Byt mala záujem prenajímať a s ohľadom na
záujem žalovanej 1 s ňou uzavrela nájomnú zmluvu s tým, že mala vedomosť o tom, že byt bude užívať
žalobca. O tom, že v súvislosti s bytom, ktorý nadobudla, je vedený súdny spor sa žalobkyňa dozvedela
podľa vlastného vyjadrenia po tom, ako jej kataster odmietol vydať list vlastníctva z dôvodu vedeného

súdneho sporu. Žalobca byt užíva, napriek tomu, že nájomná zmluva medzi žalovanou 2 a žalovanou
1 skončila, žalobca, resp. opatrovník žalobcu (jeho manželka) uhrádza fixne mesačnú úhradu platby
spojené s užívaním bytu, pričom žalovaná 2 uhrádza prípadné nedoplatky.

10. Súd vykonal dokazovanie aj oboznámením zmluvy o prevode vlastníctva bytu (z č. l. 287 v spise).

Z tejto zmluvy súd zistil, že žalobca byt nadobudol v roku 2001, ako kupujúci, na základe zmluvy
uzatvorenej s predávajúcimi H. a jej manželom L.. H.) mala záujem vstúpiť do konania ako vedľajšia
účastníčka podľa § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na podporu žalovaných 1 a 2. Zároveň
sa H. osobitnou žalobou v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod spisovou značkou
9C 344/2013 domáhala, aby súd určil, že spoluvlastníkmi bytu, určenia neplatnosti právnych úkonov vo

vzťahukuktorémusatýkatotokonanie,súH.ajejbývalýmanžel,L..Uznesenímč.k.25C/417/2009-318
z 27. 1. 2014 súd zamietol návrh H. na prerušenie konania (Krajský súd v Bratislave potvrdil uznesením
č. k. 8Co/189/2014) a uznesením č. k. 25C/417/2009-320 zo dňa 27. 1. 2014 súd nepripustil vstup H.
do konania ako vedľajšej účastníčky. Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn.
9C/344/2013 o určenie vlastníctva k bytu bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že žalobkyňa nezaplatila

súdny poplatok.

11. Z výsluchu žalovanej 1 (č. l. 379-380 v spise) súd zistil, že žalobcu spoznala sprostredkovane
(prostredníctvom žalobcovej susedy), od ktorej sa dozvedela, že žalobca má finančné problémy a
potrebovalby,abysaonehoniektopostaral,pričomnáslednežalovanýnažalovanúpreviedoldarovacou

zmluvou byt s tým, že žalovaná 1 sa zaviazala starať sa o žalobcu. Po tom, čo žalovaná 1 videla u
žalobcu agresívne prejavy, začala spolu so svojou matkou podnikať úkony spojené s podaním návrhu
na pozbavenie žalobcu spôsobilosti na právne úkony. V tom čase sa o vec začali zaujímať súrodenci
žalobcu. Starostlivosť žalovanej 1 spočívala v zásade v podaní stravy pri vchodových dverách, žalobcovi
podľa žalovanej 1 pomáhala skôr jej matka. Zmluva o zriadení vecného bremena bola podľa vyjadrenia

žalovanej 1 zrušená z dôvodu, že žalobca mal agresívne prejavy, pričom mu žalovaná 1 spolu s jej
matkou chceli poskytnúť priestor na bývania v ich rodinnom dome, kde by mal vlastnú izbu s osobitným
vchodom. Žalovaná 1 zároveň potvrdila, že v trestnom konaní bola následne spolu so svojou matkou
odsúdená v súvislosti s predmetným bytom a vecným bremenom viaznucim k tomuto bytu.

12. Z trestného rozkazu, č. k. 3T/92/2014-769, zo dňa 7. 7. 2014, právoplatného 22. 1. 2015
(oboznámenénapojednávaní24.11.2017),súdzistil,žežalovaná1ajejmatkaJC.boliuznanézavinné,
že E. so zámerom získať za minimálne náklady byt poškodeného H. v porovnaní s trhovou hodnotou
bytu, zneužijúc to, že poškodený H. trpel duševnou poruchou - mentálnou retardáciou ľahkého stupňa
a poruchou osobnosti, prejavujúcimi sa nedostatočným zúčastnením na okolitom dianí, spomalenosťou

a nedostatočnou chápavosťou, pasivitou, subjektívnym vnímaním reality a ľahkou ovplyvniteľnosťou
okolím, nahovorila poškodeného H., aby uzatvoril s jej dcérou obvinenou Z. darovaciu zmluvu k bytu,
ktorý bol predmetom vlastníckeho práva poškodeného, pričom poškodenému prisľúbila zaplatenie dlhu
súvisiaceho s užívaním bytu, a tiež to, že bude mať zabezpečené doživotné právo užívať predmetnýbyt a zabezpečenú starostlivosť, za poškodeného aj uhradila dlh na platbách súvisiacich s užívaním
bytu vo výške 20.000 SK (663,88 €) a pohľadávku Daňového úradu Bratislava IV voči poškodenému
vo výške 14.268 SK, (473,61 €), súvisiacu s daňovým nedoplatkom, pričom využila skutočnosť, že

poškodený nebol schopný pochopiť a uvedomiť si pre neho vyplývajúci dôsledok z darovacej zmluvy,
a to stratu vlastníckeho práva k bytu a s tým spojenými spoluvlastníckymi právam, v dôsledku čoho
poškodený dňa 8. 2. 2005 na Notárskom úrade v Bratislave, na D. podpísal a uzatvoril ako darca
s obvinenou Z. ako obdarovanou darovaciu zmluvu, na základe ktorej previedol na obvinenú Z.
vlastnícke právo k bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X. nadzemnom podlaží obytného domu súp.

č. XXXX., na ul. H. a svoj spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
uvedeného domu a na pozemku parc. č. XXXX/XX k. ú. G.s a uvedenou zmluvou bolo zriadené
vecné bremeno k vlastníctvu vyššie uvedených nehnuteľností, ktoré spočívalo v práve doživotného
užívania a opatery v starobe a v chorobe pre poškodeného H. Vklad práv vyplývajúcich z vyššie
uvedenej zmluvy bol povolený 20. 4. 2005 Správou katastra pre hlavné mesto L.. Obvinená Z. si pri
podpise zmluvy bola vedomá duševnej poruchy poškodeného a toho, že poškodený nie je schopný

správne chápať dôsledky uzatvorenia predmetnej zmluvy. Následne obvinená E. opätovne využijúc
jeho duševnú poruchu, nahovorila poškodeného H., aby podpísal zmluvu o zrušení vyššie uvedeného
vecného bremena zriadeného na základe darovacej zmluvy, pričom poškodenému zatajila obsah tejto
zmluvy a poškodený podpísal a uzatvoril s obvinenou Z. zmluvu o zrušení vecného bremena zriadeného
na základe darovacej zmluvy zo dňa 1. 8. 2006 na Notárskom úrade na D., pričom obvinená Z. sa touto

zmluvou nezaviazala k žiadnemu protiplneniu a obvinená Z. si pri uzatváraní a podpise zmluvy bola
vedomáduševnejporuchypoškodeného,ktorámubránilauvedomiťsidôsledkyuzatvoreniatejtozmluvy
SprávakatastraprehlavnémestoSRL.rozhodlaopovolenívkladunazákladezmluvyozrušenívecného
bremena dňa 5. 10. 2006. Obvinené E. a Z. takto spôsobili poškodenému H. škodu vo výške 49.700
€ (1.497.262,20 SK), čim spáchali trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného

zákona č. 140/1961 Zb. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

13. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony. Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takisto je neplatný právny úkon
osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

14. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

15. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o

a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo

d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 470 ods. 2, prvá veta, Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

17. Je potrebné uviesť, že po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie už ani žalovaná 1, ani
žalovaná 2 nerozporovali skutočnosť, že žalobca nebol pri uzatváraní právnych úkonov vymedzených
vo výrokoch I. a II tohto rozsudku spôsobilý v roku 2005, resp. 2006 takéto právne úkony uzavrieť.
Výpoveď žalovanej 1 súd, v súlade s ustanovením § 193 Civilného sporového poriadku zároveň viazaný
skutkovým vymedzením trestného činu v právoplatnom trestnom rozkaze, č. k. 3T/92/2014-769, zo

dňa 7. 7. 2014, vyhodnotil v kontexte, akom konanie pri uzatváraní právnych úkonov posúdil konanie
žalovanej 1 súd v trestnom konaní.

18. Ak teda (a to predovšetkým žalovaná 1) ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaniach
podaných tak žalovanou 1, ako aj žalovanou 2 tvrdila, že žalobca podľa jej názoru bol v rokoch 2005,

resp. 2006 spôsobilým na uzatvorenie právnych úkonov, od tohto postoja následne upustila a podobne
ako žalovaná 2 navyše argumentovala, že žalobca nebol ani v roku 2001 (v čase nadobudnutia sporného
bytu) spôsobilý uzatvoriť zmluvu o prevode nehnuteľnosti. Skutočnosť, že žalovaná 1 bola spolu s jej
matkou odsúdená za úmyselný trestný čin spáchaný konaním, predstavovaným uzavretím právnychúkonov vymedzených vo výroku I. a II. tohto rozsudku nepovažovala žalovaná 1 za relevantnú. Žalovaná
1 zároveň argumentovala neprípustnosťou žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov, tak ako sa ich
žalobca domáha a to s odkazom na ustanovenie § 137 písm. c) a § 470 Civilného sporového poriadku.

Uvádzala, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem, z dôvodu, že otázka neplatnosti právneho
úkonu je vždy len predbežnou otázkou k určeniu vlastníctva, v konaní boli podané vzájomné žaloby tak
žalovanej1,akoajžalovanej2,ktorékonzumujúotázkuneplatnostiprávnychúkonov,nazákladektorých
mal žalobca nadobudnúť nehnuteľnosť. Podľa žalovanej 2 tiež z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca nebol nikdy vlastníkom sporného bytu, a preto nemôže mať naliehavý právny záujem na

ním požadovanom určení.

19. Žalovaná 2, okrem toho, že považovala otázku, či žalobca sa stal v minulosti vlastníkom sporného
bytu, za podstatnú otázku, navyše argumentovala, že s účinnosťou od 1. 7. 2016 došlo k zmene
procesného predpisu, na ktorú nemohli reagovať v pôvodných rozhodnutiach ani súd prvej inštancie,
ani súd odvolací, a v dôsledku ktorej už žaloba v znení, v akom je v konaní formulovaná, už nie je

prípustná. Uvádzala tak, že žalobca jednak nikdy nemal naliehavý právny záujem na ním požadovanom
určení a po zmene procesného právneho predpisu je jeho žaloba už aj neprípustnou. Poukázala tiež
na rozhodovanie Okresného súdu Bratislava IV v inej právnej veci (v konaní vedenom pod sp. zn.
11C/271/2013 - rozhodnutie nie je právoplatné), kde súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
neplatnosti právnej skutočnosti, ako neprípustnú, nakoľko je potrebné v uvedenom konaní domáhať

sa určenia práva. Žalovaná 2 poukazovala na závery znaleckého posudku, a to predovšetkým na
odpoveď na otázku č. 3, podľa ktorej „súčasný duševný stav žalobcu je v porovnaní s jeho stavom v
čase uzatvárania sporných právnych úkonov bez podstatnejších zmien. Somatické ťažkosti, potvrdené
aktuálnymi lekárskymi nálezmi naviac negatívne ovplyvňujú jeho sociálnu adaptáciu, zvyšujú jeho
nesamostatnosť a odkázanosť na pomoc inej osoby. Zistené duševné poruchy sú trvalého charakteru,

nedajú sa vyliečiť, nemôžu sa v priebehu života upraviť, ani prechodne, v zmysle zásadnejšej pozitívnej
zmeny psychických funkcií, už vôbec nie v zmysle skvalitnenia intelektového výkonu, ani v zmysle
návratu k psychickému zdraviu.“. Preto podľa žalovanej 2 žalobca v roku 2001 pri nadobudnutí bytu do
vlastníctva trpel rovnakými poruchami, ako v roku 2005, resp. 2006, a preto sa nemohol stať vlastníkom
bytu. Žalovaná 2 tiež poukazovala na svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní bytu pričom s poukazom

na nález Ústavného súdu 1 ÚS 549/2015 je potrebné na túto skutočnosť prihliadnuť. Nedostatok
naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním požadovanom určení argumentovala žalovaná 2 aj tým,
že podľa jej názoru žalobca nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti a preto sa jeho situácia nemôže
zlepšiť. Ak by súd žalobcovi vyhovel, bol by do katastra nehnuteľností opäť zapísaný podľa žalovanej
2 len nevlastník. Tvrdila, že je tu tabulárny, teda zapísaný vlastník, a reálny vlastník, ktorý jediný

môže spochybniť právo tabulárneho vlastníka, ktorý stojí nad ostatnými účastníkmi zapojenými v reťazi
neplatných právnych úkonov.

20. V súvislosti s argumentom žalovanej 2, prezentovaným aj žalovanou 1, že žaloba je už z dôvodu
zmeny procesného predpisu neprípustnou, nakoľko určenie neplatnosti právnych úkonov, tak ako sa ho

žalobca domáha, už Civilný sporový poriadok v § 137 nepripúšťa, pričom žalovaná 2 sa odvoláva na
dostupnú odbornú literatúru, súd práve s odkazom na ustanovenie § 470 ods. 2 prvú vetu Civilného
sporového poriadku (a to vrátane odkazu na odbornú literatúru k tomuto ustanoveniu -Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. - Civilný sporový poriadok - Veľký komentár,
C.H.BECK, Praha, 2006, str. 1496 na konci s pokračovaním na nasledujúcej strane), má za to, že

žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti právnych úkonov vymedzených vo výroku I., II.
a III. tohto rozsudku prípustnou stále je. Nie je možné nezohľadniť skutočnosť, že žalobca sa žalobou
podanou ešte v roku 2009, o tvrdeniach, v ktorej uvádzaných dokazovanie bolo vykonávané za platnosti
a účinnosti pôvodného procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) domáhal určenia, aké
súdy v tom čase bežne vo svojich rozhodnutiach vyslovovali (určenie neplatnosti právnych úkonov).

21.Niejepretoanimožnéuzavrieť,ženiejedôvodnépoukazovaťnazáveryKrajskéhosúduvBratislave,
ktorý ako odvolací súd jednoznačne vo svojom uznesení č. k. 6Co 220/2013-256 z 25. 4. 2013 uzavrel,
že v konaní nie je potrebné sa zaoberať platnosťou zmluvy, ktorou nadobudol žalobca sporný byt
do vlastníctva. Odvolací súd tiež výslovne uviedol, že nepochybuje o tom, že žalobca má naliehavý

právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 Civilného sporového poriadku. Tak ako podľa
§ 226 dnes už neplatného Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bol súd prvého stupňa viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu, tak aj podľa platnej právnej úpravy § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolorozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Aj preto, a s ohľadom práve na ustanovenie § 470 ods. 2
Civilného sporového poriadku, nie je možné sankcionovať žalobcu v niekoľko rokov trvajúcom spore len

sodôvodnením,ženováprávnaúpravatakéurčenie,akéhosažalobcadomáha,nepripúšťa,nakoľkoide
o prejav ústavného princípu v dôvery subjektov práva v objektívne právo. Preto súd prvej inštancie (a to
aj vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej 1, že žalobca sa mal v konaní domáhať určenia vlastníckeho práva, vo
vzťahu ku ktorému je podľa žalovanej 1 platnosť právnych úkonov vymedzených vo výrokoch I., II., a III.
lenprejudiciálnou otázkou)uvádza,žezaoberaťsanaďalejplatnosťouzmluvyktoroužalobcanadobudol

sporný byt, resp. naďalej pochybovať o naliehavom právnom záujme žalobcu na ním požadovanom
určení, by s ohľadom na vyslovený právnym názorom odvolacieho súdu, odporovalo ustanoveniu § 391,
ods. 2 Civilného sporového poriadku.

22. Ak žalované 1 a 2 poukazovali na závery znalkyne H. prezentované v znaleckom posudku č.
30/2012 v odpovedi na otázku 3, je potrebné pripomenúť aj odpoveď znalkyne na otázku 4, resp.

znovu pripomenúť, čo bolo úlohou znalkyne v predmetnom znaleckom posudku. Podľa otázky č. 1. mala
znalkyňa posúdiť, v akom duševnom stave bol žalobca v čase od 8. 2. 2005, kedy uzatvoril darovaciu
zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, až do 1. 8. 2006. kedy uzatvoril zmluvu o zrušení
vecného bremena, podľa otázky č. 2 mala znalkyňa posúdiť či žalobca v čase uzatvárania sporných
právnych úkonov bol schopný posúdiť a pochopiť význam a následky svojho konania, podľa otázky č.

3 mala znalkyňa posúdiť žalobcov aktuálny duševný stav a porovnať ho so stavom v čase uzatvárania
sporných právnych úkonov s uvedením, či sa jedná o poruchu, ktorá sa môže počas života meniť a v
akom smere, podľa otázky č. 4 mala znalkyňa s istotou vylučujúcou akékoľvek pochybnosti stanoviť,
že žalobca nikdy nebol schopný posúdiť následky svojho konania a podľa otázky č. 5 mala znalkyňa
uviesť ďalšie zistenia, resp. ďalšie dôležité skutočnosti zistené pri lustrácii zdravotnej dokumentácie

žalobcu, ktoré znalec považuje za relevantné pri posudzovaní zdravotného stavu žalobcu. V odpovedi
na otázku 1 znalkyňa uviedla duševné poruchy, ktorými trpel žalobca v relevantnom čase, ktorým bolo
podľa zadania znaleckého posudku, a to treba osobitne zdôrazniť, obdobie od 8. 2. 2005, kedy uzatvoril
darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, až do 1. 8. 2006, kedy uzatvoril zmluvu o
zrušení vecného bremena. V odpovedi na otázku 2 znalkyňa jednoznačne uzavrela, že žalobca v čase

uzatvárania sporných právnych úkonov nebol schopný posúdiť a pochopiť význam a následky svojho
konania. V odpovedi na otázku 3. znalkyňa uviedla, že v „súčasný duševný stav žalobcu je v porovnaní
s jeho stavom v čase uzatvárania sporných právnych úkonov bez podstatnejších zmien. Somatické
ťažkosti, potvrdené aktuálnymi lekárskymi nálezmi naviac negatívne ovplyvňujú jeho sociálnu adaptáciu,
zvyšujú jeho nesamostatnosť a odkázanosť na pomoc inej osoby. Zistené duševné poruchy sú trvalého

charakteru,nedajúsavyliečiť,nemôžusavpriebehuživotaupraviť,aniprechodne,vzmyslezásadnejšej
pozitívnej zmeny psychických funkcií, už vôbec nie v zmysle skvalitnenia intelektového výkonu, ani v
zmysle návratu k psychickému zdraviu.“. Ak teda žalované poukazovali na závery znalkyne v odpovedi
na otázku 3, kde znalkyňa uviedla vyššie citovaný záver, v podpore svojich tvrdení, že žalobca sa
nemohol platne stať vlastníkom sporného bytu, je potrebné uviesť, že predmetom znaleckého skúmania

bolo presne vymedzené obdobie v otázke č. 1, nie obdobie, kedy žalobca nadobudol sporný byt (v roku
2001). Je tiež potrebné upozorniť na odpoveď na otázku č. 4, kde znalkyňa uviedla sa nedá stanoviť, že
by žalobca nebol nikdy posúdiť následky každého jednotlivého konania, treba rozlišovať o aké konkrétne
konanie sa jednalo a za akých okolností. Znalecký posudok bol však zameraný na pochopenie obsahu
právnych úkonov v čase od 8. 2. 2005, kedy uzatvoril darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného

bremena, až do 1. 8. 2006, kedy uzatvoril zmluvu o zrušení vecného bremena. Zároveň v odpovedi
na otázku č. 5 znalkyňa uviedla, že globálny psychický stav, sociálne fungovanie a adaptácia žalobcu
na podmienky a požiadavky objektívnej reality, ktoré boli závažným spôsobom narušené už dlho pred
časom, kedy vykonal sporné právne úkony. Aj z tejto odpovede jednoznačne vyplýva, že znalkyňa sa
venovala výlučne spôsobilosti žalobcu na tie právne úkony, ktoré sú vymedzené v otázke č. 1 a nemožno

jej závery vzťahovať na právny úkon, ktorým žalobca v roku 2001 byt nadobudol. Z výsluchu znalkyne
H. (č. l. 274-275 v spise) priamo na pojednávaní súdu navyše vyplynulo, že duševný zdravotný stav
žalobcu sa plynutím času zhoršoval, všetky jej závery pritom smerovali vždy len k spôsobilosti posúdiť
význam a následky tých právnych úkonov, ktoré súd vymedzené vo výrokoch I. a II., a nie k právnemu
úkonu, ktorým žalobca v roku 2001 byt nadobudol.

23. Žalovaná 2 argumentovala aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.
I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, podľa právnej vety ktorého z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej
ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutievlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa
dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)

a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ
však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj
individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník

než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Je treba uviesť, že dobromyseľnosť žalovanej pri uzatváraní kúpnej zmluvy
o prevode sporného bytu so žalovanou 2 nebola v tomto konaní relevantným spochybnená, takáto
pochybnosť nevyplynula ani z výpovede žalovanej 1, ani z výpovede žalovanej 2. K argumentácii
žalovanej 2 však súd uvádza, a to práve s ohľadom na individuálne okolnosti posudzovaného prípadu,

že nemôže v tejto kolízii byť znevýhodnený žalobca ako pôvodný vlastník (súdu je zrejmé, že žalované
vlastnícke právo žalobcu spochybňujú, ale k tejto otázke bol už vyššie venovaný priestor). Nie je možné
znevýhodniťosobu,ktoránazákladejednoznačnýchzáverovznalkyne,nebolaschopnáposúdiťvýznam
a následky svojich právnych úkonov, navyše pri uzatváraní právnych úkonov, za konanie v súvislosti
s ktorými bola druhá strana (žalovaná 1) odsúdená za úmyselný trestný čin) a to ani pri prihliadnutí

na princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa. Súd pri tomto závere zdôrazňuje, že prihliadal
právenaprincípvšeobecnejspravodlivosti,keďjenutnézvažovaťvšeobecnésúvislostitohtotypukolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu, práve tak, ako to v
odkazovanom náleze Ústavný súd SR uvádza. A práve pri tomto prihliadnutí má za to, že v konkrétnom
prípade prevažuje princíp ochrany pôvodného vlastníka - žalobcu a dôsledku princímu nemo plus iuris

ad alium transfere potest quam ipse habet, že ani zmluva o prevode nehnuteľností vymedzená vo výroku
č. III. tohto rozsudku nemôže byť zmluvou platnou.

24. Nakoniec, nemožno sa nevenovať osobitne ani samotnej skutočnosti, akým spôsobom nastala
situácia, že žalobca v súčasnosti nie zapísaný ako vlastník sporného bytu. Táto situácia nastala v

dôsledku konania žalovanej 1 (a jej matky), ktoré bolo následne kvalifikované ako úmyselný trestný
čin, za ktorý boli tak žalovaná 1, ako aj jej matka uznané vinnými a odsúdené. V tejto súvislosti možno
spomenúť rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, v konaní pod sp. zn. 30 Cdo 2705/2006, z 29. mája 2007,
teda vydané v čase, kedy právna úprava § 39 Občianskeho zákonníka bola v ČR a v SR v zásade
rovnaká. Podľa zmieneného rozhodnutia, účinky zmlúv, pri ktorých jeden z účastníkov spáchal trestný

čin podvodu, nemôžu nastať a je možné uzavrieť, že právny úkon, ktorý je rozhodujúcou súčasťou
skutku, za ktorý bola osoba, ktorá ho vykonala, uznaná právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní
vinnou zo spáchania trestného činu podvodu, je neplatný pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

25. Žalovaná 2 doručila súdu 17. 10. 2017 návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd
určil, že žalobca nie je vlastníkom bytu č. XX, na X. poschodí, vchodu č. XX . na ulici H. bytového
domu so súpisným číslom XXXX, postaveného na pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1.100 m2, a to vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 4054/571469 k

celku,zapísanýchnalistevlastníctvač.XXXX,vedenýchOkresnýmúradomBK.,katastrálnymodborom,
nachádzajúcich sa v okrese Bratislava, obci BA - m. č. G., katastrálnom území G.. Naliehavý právny
záujem žalovaná 2 odvodila od skutočnosti, že je zapísanou vlastníčkou v katastri nehnuteľností,
pričom bez takéhoto určenia jej jej postavenie stále neisté. Pre prípad, že by súd nerozhodoval
medzitýmnym rozsudkom, uplatnila žalovaná 2 vzájomnou žalobou vydanie rozsudku, totožného s

výrokom navrhovaného medzitýmneho rozsudku. Uviedla, že jej postavenie spochybňuje len žalobca,
ktorý, podľa jej názoru, sám nie je vlastníkom sporného bytu. Ak by súd žalobe žalobcu vyhovel, bol
by podľa žalovanej 2 do katastra nehnuteľností zapísaný nevlastník - žalobca, čo by podľa žalovanej
nebolo v súlade s reálnym právnym stavom.

26. Vzájomnou žalobou sa určenia, že žalobca nie je vlastníkom bytu č. XX na X. p. bytového domu
so súpisným č. XXXX na ul. H. spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach a príslušenstve bytového domu vo veľkosti 4054/571469, spoluvlastníckeho podielu k
pozemku o výmere 1100 m2, druh: zastavaná plocha a nádvorie, parcela registra C, s parcelným číslomXXXX/XX vo veľkosti 4054/571469, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, ktorý vedie Okresný súd
BK. katastrálny odbor domáhala aj žalovaná 1, podaním doručeným súdu 23. 10. 2017.

27. Podľa § 214 ods. 2 Civilného sporového poriadku, súd môže na návrh strany medzitýmmnym
rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie
vo veci samej. V tomto prípade sa jedná o situácie, kedy je uplatnená žaloba na plnenie podľa §
137 písm. a), a v rámci tohto konania vyvstane otázka, či existuje právo, od ktorého sporová strana
(z povahy veci žalobcu) odvodzuje povinnosť splnenia voči žalovanému. Svojou povahou je návrh

na vydanie medzitýmneho rozsudku v už prebiehajúcom konaní určovacou žalobou so všetkými z
toho vyplývajúcimi dôsledkami, vrátane povinnosti preukázania naliehavého právneho záujmu na tomto
určení, v čom možno vidieť implicitné kritérium účelnosti tohto postupu (podobne Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol. - Civilný sporový poriadok - Veľký komentár,
C.H.BECK, Praha, 2006, str. 792). Vzhľadom na skutočnosť, v prebiehajúcom konaní sa nejedná o
typickú situáciu predpokladanú ustanovením § 214 ods. 2 (že by bola uplatnená žaloba na plnenie a

prejudiciálne by bolo potrebné pôsobiť určením vo vzťahu k uplatnenému nároku na splnenie povinnosti)
a tiež vzhľadom na to, že samotná žalovaná 2 pre prípad, že by súd nerozhodoval medzitýmnym
rozsudkom, uplatnila vzájomnú žalobu v petite totožnú s návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku,
pričom totožnú vzájomnú žalobu uplatnila aj žalovaná 1, súd nerozhodoval o návrhu žalovanej 2 na
vydanie medzitýmneho rozsudku, ale sa zaoberal vzájomnými žalobami uplatnenými tak žalovanou 2,

ako aj žalovanou 1 podľa § 147 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

28. Žalobca považoval v podaní doručenom súdu 19. 10. 2017 návrh žalovanej za účelový, a
bezdôvodný. Poukázal na skutočnosť, že jeho naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení
považoval za nepochybný tak súd prvej inštancie v rozsudku č. k. 25C/417/2009-222, ako aj Krajský

súd v Bratislave v unesení č. k. 6Co 220/2013-256. Dôvody, pre ktoré by žalobca nemal byť vlastníkom
sporného bytu považoval žalobca za hypotézy a špekulácie. Poukázal na skutočnosť, že jeho zdravotný
stavsaplynutímčasuzhoršoval.Hociposúdenieprávnychúkonovvykonanýchžalobcomvrokoch2005,
resp. 2006 vymedzených vo výroku I. a II. tohto rozsudku bolo nad jeho rozumové vnímanie, neznamená
to, že nebol spôsobilý platne nadobudnúť vlastnícke právo k spornému bytu v roku 2001. Vzájomnú

žalobu žalovanej 2 navrhol žalobca zamietnuť. K vzájomnej žalobe žalovanej 1 (totožnej so vzájomnou
žalobou žalovanej 2 sa žalobca osobitne nevyjadroval.

29. Naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137
písm.c)civilnéhosporovéhoporiadku.Naliehavosťsaprejavuje,okreminého, vužitočnostiurčovacieho

petitu pre žalobcu. Negatívnym určením (tak ako sa ho domáhajú vzájomnými žalobami žalovaná 1
a žalovaná 2) sa v porovnaní s existujúcim stavom ich právne postavenie nezlepšuje, uspokojivo sa
neodstraňuje neistota v právnom vzťahu a nemôže dôjsť k zmene ich právneho postavenia pozitívnym
smerom. Ak by súd vyhovel návrhu (na čo však nie sú v konaní dané dôvody), tak pri argumentácii
žalovaných 1 a 2, že žalobca sa nikdy nestal vlastníkom by to znamenalo, že vlastníkmi sporného bytu sú

bývalí vlastníci bytu, teda fyzické osoby, ktoré vlastnícke právo k spornému bytu na žalobcu v roku 2001
previedli, čo už samo o sebe vylučuje naliehavý právny záujem žalovaných 1 a 2 na nimi požadovanom
negatívnom určení. Navyše treba znovu uviesť, že žalovaná 1 nemôže mať v tomto konaní žiaden
naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení. Súd už vyššie uzavrel, že žalovaná 1 nikdy
nebola vlastníčkou sporného bytu, a to jednak z dôvodu neplatnosti právnych úkonov zadefinovaných vo

výrokochI.aII.tohtorozsudkupodľa§38ods.2Občianskehozákonníka,akoajzdôvoduichneplatnosti
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd tak vzájomnú žalobu žalovanej 1, ako aj
vzájomnú žalobu žalovanej 2 z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietol, pričom ak
súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je
vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke. Súd aj preto zamietol vykonanie žalovanou

2 navrhovaného dôkazu vykonaním dopytu na znalkyňu H. ohľadom otázky, či žalobca bol v roku 2001
spôsobilý na základe zmluvy o prevode nehnuteľností nadobudnúť sporný byt. Navyše aj vo vzťahu
k tomuto návrhu na vykonanie dokazovania možno zopakovať už vyššie uvedené, a to, že znalecký
posudok č. 30/2012 bol zameraný na skúmanie duševného stavu žalobcu v čase vykonávania úkonov
v roku 2005, resp. 2006, nie na skúmanie duševného stavu žalobcu v roku 2001.

30. O trovách konania súd rozhodoval jednak podľa ustanovení § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku a jednak podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa § 255 ods. 1 a 2 súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech lenčiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne
zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobca sa podľa rozhodnutí

obsiahnutých v určovacích výrokoch I., II. a III., žalobou uplatnenou voči žalovaným domohol ním
požadovaného určenia, teda neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa
8. 2. 2005, zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 1. 8. 2016, oboch uzatvorených medzi žalobcom
a žalovanou 1, špecifikovaných vo výrokoch I. a II. a tiež zmluvy o prevode nehnuteľnosti uzavretej
medzi žalovanou 1 a žalovanou 2, špecifikovanej vo výroku III. rozsudku. Súd preto žalobcovi výrokom

IV. priznal s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu vo vzťahu k rozhodnutiam súdu vo výrokoch I, II. a III. Tak žalovaná 1,
ako aj žalovaná 2 sa každá vzájomnou žalobou domáhali určenia, že žalovaný nie je vlastníkom bytu č.
XX., na X. poschodí, vchodu č. XX na ulici H. bytového domu so súpisným číslom XXXX, postaveného
na pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.100 m2, a to vo
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných

zariadeniach domu a pozemku o veľkosti 4054/571469 k celku, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX,
vedených Okresným úradom L., katastrálnym odborom, nachádzajúcich sa v okrese L., katastrálnom
území G.s. Vzhľadom na skutočnosť, že súd tak vzájomnú žalobu žalovanej I., ako vzájomnú žalobu
žalovanej 2 zamietol, žalobcovi vznikol podľa § 255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania tak v súvislosti
s konaním o vzájomnej žalobe žalovanej 1, ako aj v súvislosti konaním o vzájomnej žalobe žalovanej 2,

ktoré mu súd výrokmi VI. a VIII priznal. Výrokom IX. súd rozhodoval o trovách v súvislosti s podaným
návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd zakázal žalovanej
I disponovať so sporným bytom, konanie o ktorom bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcu
na vydanie predbežného opatrenia (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 130/2010-82).
Z dôvodu zavinenia zastavenia konania by podľa ustanovenia § 256 ods. 1 vznikol nárok na trovy v

súvislosti s týmto návrhom žalovanej 1, súd však prihliadol na to, že žalobca sa domáhal nariadenia
predbežného opatrenia v čase, kedy zapísanou vlastníčkou bytu bola ešte žalovaná 1, a k zápisu
žalovanej2došloažpopodanínávrhunavydaniepredbežnéhoopatrenianazákladetitulunadobudnutia
- Kúpna zmluva V- 29039/2009 zo dňa 05.01.2010, a preto žalovanej súd nárok na náhradu trov konania
s návrhom žalobcu na vydanie predbežného opatrenia nepriznal. Výrokom X. rozhodoval súd o nároku

žalovanej2nanáhradutrovvsúvislostisnávrhomžalobcunanariadeniepredbežnéhoopatrenia,ktorým
by súd zakázal a žalovanej 2 disponovať so sporným bytom a zároveň by uložil žalovanej 2 povinnosť
strpieť užívanie sporného bytu žalobcom. Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave, ako
odvolací súd, uznesením č. k. 15Co/282/2010-112 z 22. 7. 2010 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie
tak, návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, vznikol žalovanej 2 nárok na náhradu trov

konania v súvislosti s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktorý jej súd priznal. Výrokmi XI. a
XII súd rozhodoval o nárokoch žalovanej 1 a žalovanej 2 v súvislosti s pôvodne ním uplatnenou žalobou
žalobcu v časti určenia, že je vlastníkom sporného bytu (rozšírenie žaloby z č. l. 323 v spise). V ďalšom
priebehu konania doručil žalobca súdu podanie, ktoré označil ako zmenu žaloby, súd ho však vyhodnotil
ako späťvzatie v časti určenia, žalobca je vlastníkom sporného bytu a konanie v tejto časti zastavil.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podľa § 256 ods. 1 svojím úkonom zavinil zastavenie konania
v časti určenia, že je vlastníkom sporného bytu, súd výrokmi XI. a XII. priznal nárok na náhradu trov
konania v tejto časti žalovanej 1 a žalovanej 2. Posledným výrokom XIII. súd priznal štátu nárok na
náhradu trov konania právoplatne priznaných v konaní ustanovenej znalkyni, H.. Súd pri rozhodovaní o
konečnej výške trov konania zohľadní aj stranami zložené preddavky, a to v uznesení, ktorým bude po

právoplatnosti rozhodnutia vo vecí samej rozhodovať súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Akstrana,ktorejbolauloženápovinnosť,nesplníuloženúpovinnosť,jemožnépodaťnávrhnavykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.