Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/11/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413214911
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1413214911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr.

Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: J.. Š.Á. B., B. A.
XX, B., proti žalovanému: Súkromná SOŠ automobilová Duálna akadémia, ul. J. Jonáša 5, Bratislava,
IČO: 00891657, zastúpený JUDr. Martou Michalkovou, advokátkou, Župné námestie 3, Bratislava, o
určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 1. marca 2017 č.k. 9Cpr 2/2013 - 233 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru, ktorú dal
žalovaný žalobkyni listom zo dňa 18.3.2013 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatná, s
tým, že o zvyšku nároku žalobkyne ohľadom určenia, že jej pracovný pomer naďalej trvá a o náhrade
trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci.

2. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“),
§63 ods. 1, písm. b/ ZP, § 7 ods. 3, 4 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a

odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 74 ZP, § 17 ods. 2 ZP a čl. 2 ZP,
keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 22.7.1983 bola žalobkyňa prijatá do pracovného
pomeru ako učiteľ na Stredné odborné učilište energetické v Bratislave - Záhorská Bystrica (SOUe),
ktoré bolo vyradené zo siete stredných škôl s tým, že žiaci a zamestnanci boli začlenení do SOUs. Každý
z nich sa mohol rozhodnúť, či má záujem zotrvať v pracovnom pomere so zachovaním pracovného
zaradenia - učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov - matematika a fyzika, triedny učiteľ. Zistil, že dňa
18.3.2013 bola žalobkyni daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s odôvodnením,

že nakoľko sa stala nadbytočnou vzhľadom na písomné rozhodnutie organizácie zo dňa 20.2.2013 o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, sa jej dáva výpoveď podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce, keď vo výpovedi sa ďalej uvádza, že na pracovnom mieste učiteľ, ktoré má
dojednané v pracovnej zmluve, sa stala k 1.3.2013 nadbytočnou vzhľadom na počty žiakov a dotáciu
hodín z predmetov jej aprobácie matematika - fyzika. Podľa výpovede organizácia ju nemá možnosť
naďalej zamestnávať na plný úväzok podľa pracovnej zmluvy, pracovný pomer na kratší pracovný čas
odmietla a organizácia nemá žiadne iné voľné miesto, ktoré by jej mohla ponúknuť, s tým, že odstupné jej

bude vyplatené v súlade so Zákonníkom práce a kolektívnou zmluvou na rok 2013. Mal za preukázané,
že listom zo dňa 20.03.2013 žalobkyňa žalovanému oznámila, že s výpoveďou nesúhlasí, pretože na
pracovisku je viacero učiteľov poberajúcich starobný dôchodok, pracujúcich na plný úväzok a niektorí
i s nadčasovými hodinami. Podľa jej mienky výpoveď jej bola daná z dôvodu zaujatosti voči jej osobe,ktorú pociťuje od zlúčenia škôl. Z listinných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že dňa 20.2.2013 vydal
riaditeľ žalovaného Príkaz č. 1/2013 o Organizačnej zmene k 1.3.2013, ktorým bolo zrušené funkčné
miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok a súčasne zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky

s úväzkom učiteľa 10 hodín týždenne. Zo záznamu ZO OZ PŠaV pri SOŠ automobilovej J. Jonáša 5
zistil, že 14.3.2013 bola odborovým zväzom organizačná zmena prejednaná s vyjadrením, že vyjadrujú
súhlas s výpoveďou žalobkyni z dôvodu nadbytočnosti.

3. Po takto vykonanom dokazovaní vyhodnotil súd prvej inštancie žalobu žalobkyne pôvodne za

nedôvodnú a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.01.2015 č.k. 9Cpr 2/2013-98 o zamietnutí jej žaloby,
ktorým vyslovil názor, že predpokladom pre možnosť výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce je, že zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomne rozhodne o zmene jeho
úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo
o iných organizačných zmenách, podľa ktorých sa konkrétny zamestnanec stal nadbytočným a je tu
príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými opatreniami, t.j. že zamestnanec sa

stal nadbytočným práve v dôsledku tohto rozhodnutia. V tomto rozhodnutí uviedol, že zamestnávateľom
sa umožňuje, aby týmto spôsobom regulovali počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie, aké
zodpovedá ich potrebám, keď výber nadbytočného zamestnanca realizuje zamestnávateľ, ktorého
rozhodnutie nie je súd oprávnený preskúmavať. Rovnako podľa súdu prvej inštancie rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení počtu

zamestnancovzaúčelomzvýšeniaefektivityprácealebooinýchorganizačnýchzmenáchniejeprávnym
úkonom, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali zmenu alebo vznik
práv a povinností účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Mal za to, že pri vzniku pochybnosti o tom,
či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách a či tieto zmeny boli dôvodom (podkladom) pre
výpoveď konkrétneho zamestnanca, môže sa súd zaoberať len tým, či také rozhodnutie bolo skutočne

prijaté a či ich urobila k tomu oprávnená osoba. Za podmienku použitia výpovedného dôvodu podľa
§ 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce označil organizačnú zmenu u zamestnávateľa, nadbytočnosť
zamestnanca a príčinnú súvislosť medzi organizačnou zložkou (zmenou - pozn. odvolacieho súdu) a
nadbytočnosťou zamestnanca. Ustálil, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ
nemámožnosťzamestnancaďalejzamestnávaťprácamidohodnutýmivpracovnejzmluve,ktorédôvody

musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to
buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Zákonné podmienky dania výpovede podľa § 63 ods. 1,
písm. b/ Zákonníka práce mal v rámci pôvodného rozhodnutia za splnené, keďže v konaní mal za
preukázané, že dňa 20.2.2012 (správne 20.2.2013) došlo k organizačnej zmene, ktorou bolo zrušené
funkčné miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok a zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s

pracovným úväzkom 10 hodín týždenne, ktoré rozhodnutie zamestnávateľa v zmysle teórie pracovného
práva a ustálenej súdnej praxe nemožno považovať za právny úkon a preto sa nepreskúmava. Ide o
autonómny akt riadenia, ktorý môže zamestnávateľ realizovať podľa svojich potrieb, pričom je len na
zamestnávateľovi, ktorému zamestnancovi po vykonaní organizačnej zmeny a zmeny systemizačnej
štruktúry v dôsledku jeho nadbytočnosti dá výpoveď. Poukázal na existenciu právomoci riaditeľa

školy organizačnú zmenu vykonať s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vzhľadom na znížené počty
žiakov a následnú potrebu počtu zamestnancov podľa normatívu, keď žalobkyňa po dlhotrvajúcej
práceneschopnosti mala možnosť voľby medzi dvoma možnosťami, a to prijatie ponúknutého miesta
učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne alebo skončenie pracovného pomeru, pretože žiadne iné
voľné miesto vhodné pre ňu na škole nebolo. Taktiež v pôvodnom rozhodnutí ustálil, že žalobkyňa

ponuku učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne neprijala, prerokovanie výpovede s odborovým
orgánom sa uskutočnilo dňa 14.3.2013 so súhlasným stanoviskom, výpoveď zo dňa 18.3.2013 podľa
pôvodného názoru súdu prvej inštancie obsahuje všetky formálne náležitosti tohto právneho úkonu
vrátane presne vymedzeného výpovedného dôvodu a bola žalobkyni dňa 19.3.2013 riadne doručená.
Usúdil vtedy, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil uplynutím výpovednej doby dňa

30.6.2013, keď relevantnú výpoveď mal za platnú. Na základe uvedeného potom vyhodnotil za
nedôvodnú i žalobu v časti o náhradu mzdy.

4. V dôsledku odvolania žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 23.01.2015 č.k. 9Cpr
2/2013-98 bol Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím tento rozsudok zrušený jeho

uznesením zo dňa 30.11.2015 č.k. 4CoPr 6/2015-111 a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v rámci zrušujúceho
uznesenia vyslovil názor, že inštitút skončenia pracovného pomeru pre nadbytočnosť v dôsledku
rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktorým zamestnávateľ zruší jedno alebo viacpracovných miest, je nástrojom umožňujúcim znižovanie počtu zamestnancov z dôvodov hospodárskej
krízy a pod. Zákonník práce a pracovné právo celkovo plní ochrannú funkciu zameranú na záujmy a
postavenie zamestnanca. Skončenie pracovného pomeru takýmto spôsobom preto podlieha prísnym

formálnym a hmotnoprávnym požiadavkám, ktorých nedodržanie môže viesť k neplatnosti takéhoto
skončenia pracovného pomeru. Účelom súdneho konania, ktorého predmetom je práve preskúmavanie
platnosti takéhoto právneho úkonu zamestnávateľa, je preto zisťovanie vylúčenia pochybností či rizík
o jeho platnosti, keď nadbytočnosť zamestnanca musí byť objektívna, absolútna a nespochybniteľná.
Uviedol, že zamestnanec sa stáva pre zamestnávateľa nadbytočným, ak zamestnávateľ nemá možnosť

zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre
zamestnanca žiadnu prácu, a teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R
51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Dôvodil, že dôkazné bremeno
splnenia podmienky nadbytočnosti zamestnanca nad všetku pochybnosť je v takomto súdnom konaní
na zamestnávateľovi. Organizačnú zmenu zamestnávateľ realizuje, pokiaľ nemá možnosť svoju

nepriaznivú ekonomickú situáciu riešiť iným spôsobom, a to napr. vnútornou reorganizáciou práce.
Súhlasil, že v zmysle ustálenej judikatúry rozhodnutie o organizačnej zmene nie je preskúmateľným
právnym úkonom a hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je
splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Táto je splnená, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca zamestnávať ďalej ani na kratší pracovný čas v mieste dohodnutom ako miesto výkonu

práce zamestnanca, alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú vhodnú ponúknutú prácu na
takomto mieste alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na ňu. Ponuková povinnosť musí byť
splnená pred doručením výpovede. Výpoveď musí byť písomná a riadne doručená zamestnancovi,
vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u zamestnávateľa.

5.Nazákladevyššieuvedenéhopotomodvolacísúdzhrnul,žepreplatnéskončeniepracovnéhopomeru
výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce
je nevyhnutné kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1. písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách, 2. nadbytočnosť zamestnanca,

3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca,
4. ponuka inej vhodnej práce pre zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce, 5. prerokovanie
výpovede so zástupcami zamestnancov.

6. Vyjadril presvedčenie, že konajúci súd sa pri skúmaní danosti výpovedného dôvodu uvedeného v

ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce musí sústrediť na splnenie vyššie uvedených kumulatívnych
podmienok, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Súd nepreskúmava
platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keď v danom prípade táto skutková okolnosť medzi
sporovými stranami ani sporná nebola, rovnako ako ani dodržanie písomnej formy výpovede a jej
riadne doručenie žalobkyni. Dal do pozornosti, že žalobkyňa v rámci rozhodných skutočností, od

ktorých odvíjala svoj žalobou uplatnený nárok, uvádzala neexistenciu svojej nadbytočnosti v dôsledku
realizovanej organizačnej zmeny, ktorá bola podkladom pre výpoveď vo vzťahu k nej, a svoje tvrdenia
v tomto smere sa snažila i preukázať za účelom vyvrátenia tvrdenia žalovaného ako zamestnávateľa
o tom, že v dôsledku organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou tým, že bolo zrušené jej pracovné
miesto dohodnuté v pracovnej zmluve v znení jej dodatkov. Vychádzajúc z pracovnej zmluvy uzatvorenej

dňa 22.7.1983 a jej dodatku zo dňa 20.12.2007 však pracovným miestom žalobkyne bolo miesto
učiteľa. Súdu prvej inštancie v rámci odôvodnenia pôvodného napadnutého rozsudku vytkol, že mal
za to, že vyhodnotením vykonaného dokazovania došlo k preukázaniu zrušenia pracovného miesta
žalobkyne, ktorým bolo miesto učiteľa matematiky a fyziky na plný úväzok, keď neuviedol, na základe
ktorých dôkazov k takémuto skutkovému zisteniu došiel, keďže uvedený záver súdu prvej inštancie so

založeným listinným dôkazom - pracovnou zmluvou zo dňa 22.7.1983 a jej dodatkom nekorešponduje.
Podľa odvolacieho súdu nebolo preto zrejmé, na základe akých skutkových zistení súd prvej inštancie
uzavrel, že v dôsledku realizovanej organizačnej zmeny, ktorou bolo zrušené miesto učiteľa matematiky
a fyziky na plný úväzok, bolo zrušené práve pracovné miesto žalobkyne. Odôvodnenie pôvodného
rozsudku preto pre absenciu týchto argumentov označil za nezrozumiteľné a tým aj nepreskúmateľné.

Rovnakosúduprvejinštancievytkol,ženevyhodnotilrozloženiedôkaznéhobremenavdanomsporovom
konaní a nevyhodnotil, či žalovaný ako zamestnávateľ nesúci primárne povinnosť unesenia dôkazného
bremena ohľadom tvrdenia o nadbytočnosti žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny i preukázal túto
nadbytočnosť takým spôsobom, že by vyvrátil sekundárne splnenie dôkaznej povinnosti žalobkyňou,ktorá produkovala dôkazy za účelom preukázania svojho tvrdenia o tom, že sa nadbytočnou nestala.
Ňou založené dôkazy v tomto smere súd prvej inštancie v rámci pôvodného rozhodnutia vo veci vôbec
nevykonal a nevyhodnotil ich, čím bolo žalobkyni upreté právo na spravodlivý proces.

7. V neposlednom rade poukázal na potrebu zaoberať sa ďalšou náležitosťou potrebnou v zmysle
Zákonníka práce na platnosť výpovede z pracovného pomeru, a to výpovedi predchádzajúce
prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce zamestnaneckou
radou alebo odborovým orgánom. Uviedol, že z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že prerokovať

treba výpoveď. V praxi ide o doručenie žiadosti zamestnávateľa zástupcovi zamestnancov o
prerokovanie do úvahy prichádzajúcej výpovede alebo aj doručenie samotnej výpovede na jej
posúdenie. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa teda nastanú len vtedy, ak žiadosť
zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh
na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2
Zákonníka práce (R 47/2007). Uvedená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede taktiež smeruje

k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil formu prerokovania výpovede.

8. V danej veci mal za to, že z listinného dôkazu založeného žalovaným, a to Záznamu z výborovej
schôdze ZO OZ zo dňa 14.3.2013, vyplýva len údaj o tom, že výbor ZO OZ prerokoval materiál
pred podaním výpovede z nadbytočnosti žalobkyne, pričom obsah tohto materiálu nemal za zrejmý.

Z uvedeného dôvodu záver o prerokovaní výpovede spôsobom zodpovedajúcim zákonu vyhodnotil za
predčasný. Samotná žiadosť a podklady prikladané k nej obsah spisu netvorili, preto závery súdu prvej
inštancie o tom, že došlo k riadnemu prerokovaniu výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce, z obsahu
preskúmavaného spisu nemal za podložené.

9. Súdu prvej inštancie uložil odvolací súd v rámci nového konania povinnosť doplniť dokazovanie v
naznačenom smere za účelom zistenia, či došlo k perfektnému prerokovaniu výpovede zástupcami
zamestnancov v zmysle požiadaviek zákona, a vykonané dokazovanie v tomto smere náležite
vyhodnotiť. Rovnako mu uložil povinnosť doplniť a vyhodnotiť dokazovanie za účelom zistenia
skutkových okolností podstatných pre posúdenie nadbytočnosti žalobkyne vzhľadom na jej pracovné

zaradenie v zmysle pracovnej zmluvy a vzhľadom na zrušené miesto v zmysle organizačnej zmeny
s výpoveďou súvisiacej. Povinnosťou súdu prvej inštancie malo byť i vysporiadanie sa s dôkazmi a
argumentmi žalobkyne produkovanými za účelom vyvrátenia tvrdenia žalovaného o jej nadbytočnosti,
majúc na zreteli zásadu vyplývajúcu z čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorej výkon práv a povinností z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti

zneužívať.

10. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný v zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku
platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a následne v zmysle § 391 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) vysloveným právnym názorom súdu

odvolacieho doplnil dokazovanie v ním naznačenom smere výpoveďou žalobkyne, výpoveďou svedkyne
J..L.B.-zástupkyneriaditeľazamestnávateľa,svedkaV.T.-pedagógaapodrobnevykonaldokazovanie
listinou - záznamom z Výborovej schôdze ZO OZ zo dňa 14.03.2013 (predloženej súdu prvej inštancie
na pojednávaní konanom dňa 30.01.2017), z ktorej zistil, že predmetom zasadania Výboru bola žiadosť
z úseku riaditeľa školy o vyjadrenie výboru, po prerokovaní, k vnútornému oznámeniu s vecným

obsahom: Výpoveď J.. Š.Z. B. z nadbytočnosti. Súd prvej inštancie zistil, že v zápisnici sa konštatuje,
že všetci členovia výboru sa zoznámili s predloženými dokumentmi, a to: Príkazom riaditeľa č. 1/2013
Organizačná zmena k 1.3.2013 zo dňa 20.02.2013, na základe ktorej bola J.. B. daná výpoveď z
nadbytočnosti, platnou Kolektívnou zmluvou na rok 2013 a vnútorným oznámením riaditeľa školy s
vecným obsahom: Výpoveď J.. Š. B.. Mal za preukázané, že výbor sa jednomyseľne zhodol, že dôvod

výpovede sa zhoduje so skutočnosťou, t.j. nižší počet žiakov a následná dotácia hodín na predmety
matematika a fyzika, ktoré sú obsahom aprobácie J.. Š. B.. Zistil, že na záver schôdze bolo prijaté
uznesenie, ktorým Výbor ZO OZ jednomyseľne vyjadril súhlas s výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti J..
B..

11. Po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel
k záveru o dôvodnosti podanej žaloby v časti určenia neplatnosti relevantnej výpovede z pracovného
pomeru. Konštatoval, že nepreskúmava platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keď v danom
prípade táto skutková okolnosť medzi sporovými stranami ani nebola sporná, rovnako ani dodržaniepísomnej formy pre platnosť výpovede a jej riadne doručenie žalobkyni. Vyhodnotením vykonaného
dokazovania ustálil, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne nesúci primárne povinnosť unesenia
dôkazného bremena ohľadom tvrdenia o nadbytočnosti žalobkyne v dôsledku organizačnej zmeny

nepreukázal jej nadbytočnosť takým spôsobom, že by vyvrátil sekundárne splnenie dôkaznej povinnosti
žalobkyňou, ktorá produkovala dôkazy za účelom preukázania svojho tvrdenia o tom, že sa nadbytočnou
nestala.

12. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 20.02.2013 vydal riaditeľ školy Príkaz č. 1/2013 o

Organizačnej zmene k 01.03.2013, ktorým bolo zrušené funkčné miesto učiteľa matematiky a fyziky
na plný úväzok a zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s pracovným úväzkom 10 hodín týždenne,
dňa 18.03.2013 bola žalobkyni daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP.
Príkazom č. 1/2013 bolo zriadené funkčné miesto učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne a toto
bolo ponúknuté žalobkyni, ktorá ho však odmietla. Žalovaný vo výpovedi z pracovného pomeru uviedol,
že žalobkyňa sa stala nadbytočnou vzhľadom na písomné rozhodnutie organizácie zo dňa 20.02.2013

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Uviedol, že podľa žalovaného na
pracovnom mieste učiteľ, ktoré má dojednané v pracovnej zmluve, sa teda stala nadbytočnou vzhľadom
na počty žiakov a dotáciu hodím z predmetov jej aprobácie (matematika, fyzika). Mal však za to, že
žalovaný v priebehu konania nepreukázal nadbytočnosť žalobkyne z dôvodov uvedených v predmetnej
výpovedi, keď nepreukázal, že na škole došlo k zníženiu počtu žiakov a teda k zníženiu počtu výučby

hodín matematiky a fyziky. Výsluchom zástupkyne riaditeľky školy zistil, že po odchode žalobkyne zo
školy sa fyzika bez problémov vyučovala ďalej, keď na škole sú ľudia s technickým vzdelaním, inžinieri,
z ktorých každý mal na vysokej škole skúšku z fyziky, pričom svedkyňa tiež uviedla, že žalobkyni mohli
dať do úväzku 2 hodiny za vyučujúcu p. Č. a 2 hodiny etickej výchovy, teda spolu s 10 hodinami fyziky
by išlo o 14-hodinový pracovný úväzok, čo nestačilo. Podľa svedkyne elektropredmety žalobkyni dať

nemohli, pretože sú pre jednotlivých vyučujúcich aprobačnými predmetmi. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie vyhodnotil, že žalobkyňa s pre žalovaného nemohla stať nadbytočnou, keď nepochybne
bola pre žalovaného potrebná minimálne ako vyučujúca fyziky. Mal za zarážajúce, že fyziku na škole
ostali učiť vyučujúci bez aprobácie, ktorí mali na vysokej škole len skúšku z fyziky, a taktiež i to, že dve
hodiny matematiky ostali p. Č. ako nadčasy Poukázal na výpoveď svedka V. T. o možnosti žalobkyne

vyučovať na škole elektropredmety, nakoľko má z nich aprobáciu, ktorý svedok mal vedomosť o tom, že
v škole bolo 33 nadčasových hodín. Podľa svedka mohla žalobkyňa učiť i občianske aprobácie a po jej
odchode sa fyzika na škole učila neodborne. Súd prvej inštancie teda vyhodnotil, že bolo možné vytvoriť
žalobkyni plný pracovný úväzok, keď po jej nástupe na pracovisko po ukončení práceneschopnosti
dňa 25.02.2013 sa ešte školský rok (napriek tvrdeniu žalovaného v tomto smere) nekončil. Vzhľadom

na nutnosť preukázania absolútnej nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať zamestnávateľom
vyhodnotil, že podľa vykonaného dokazovania žalovaný potreboval prácu vykonávanú žalobkyňou.

13. Pokiaľ ide o povinnosť vyplývajúcu z ust. § 74 ZP platného a účinného v čase realizácie predmetnej
výpovede o náležitom prerokovaní výpovede so zástupcami zamestnancov súd prvej inštancie dôvodil,

že splnenie tejto podmienky je potrebné zisťovať v kontexte s ust. § 17 ods. 2 ZP a § 61 ods. 2 ZP.
Uviedol, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému
právnou normou. Ak účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, ale
prostredníctvom realizácie svojho práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide
nepochybne o chybný (zdanlivý) výkon práva.

14. Súd prvej inštancie mal jednak za nepravdepodobné, že odborová organizácia zo zasadnutia
konaného dňa 14.03.2013 vyhotovila dve zápisnice s rovnakým dátumom, a to jednu predloženú súdu
dňa 06.05.2014, a druhú dňa 30.01.2017, keď aj vzhľadom na rozdielnosť podpisov na nej vyjadril
podozrenie o vyhotovení v poradí druhej zápisnice ex post. Napriek tomuto mal však za to, že žalovaný

nepreukázal, že odborovej organizácii predložil i písomnú žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru výpoveďou so žalobkyňou. Ustálil, že odborová organizácia mala k dispozícii len Príkaz riaditeľa
č. 1/2013, v ktorom sa len vo všeobecnosti uvádza, že riaditeľ školy ruší funkčné miesto učiteľa
matematiky - plný úväzok a zriaďuje funkčné miesto učiteľa fyziky s úväzkom 10 hodín týždenne z
dôvodu nadbytočnosti. Uviedol, že žalovaný nepreukázal, že odbory požiadal o prerokovanie do úvahy

prichádzajúcej výpovede práve žalobkyni, a teda odborová organizácia nemala k dispozícii podklady o
tom, na základe akých skutkových okolností sa práve žalobkyňa stala nadbytočnou. Vyhodnotil, že z
prvého záznamu zo dňa 14.03.2013 vyplýva len údaj o tom, že výbor ZO OZ prerokoval materiál pred
podaním výpovede z nadbytočnosti žalobkyne, pričom obsah tohto materiálu nie je zrejmý a samotnážiadosť a podklady k nej obsah spisu netvoria. Keďže súdu prvej inštancie nebola predložená žiadosť
žalovaného o prerokovanie výpovede, nebolo možné ani odborovou organizáciou zistiť konkrétne
dôvody, pre ktoré dal žalovaný žalobkyni výpoveď, keď nedošlo k preukázaniu, že odborovej organizácii

bola k žiadosti doložená i samotná výpoveď. Opačný záver by podľa súdu prvej inštancie viedol k
tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď z pracovného pomeru s príslušným
odborovým orgánom pod sankciu neplatnosti výpovede, by bolo len formálne. Mal za to, že tento záver
nepriamo potvrdzuje aj druhá predložená zápisnica zo zasadnutia odborov. Uzavrel, že v predmetnej
veci nenastali účinky splnenia tejto zákonom vyžadovanej povinnosti.

15. Proti tomuto čiastočnému rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu v časti určenia o neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru zamietnuť. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal zo svedeckej výpovede
svedka V. T., ktorý vyjadril len svoj osobný názor na to, aké predmety s akým počtom hodín mohla
žalobkyňa učiť, ktorý názor bol však vyvrátený svedeckou výpoveďou zástupkyne riaditeľa školy.

Vyjadril názor, že žalobkyňa sa v súvislosti s výučbou matematiky stala pre neho nadbytočnou, keď
celý počet hodín tohto predmetu odučila F.. Č.. Uviedol, že zákon č. 317/2009 Z.z. v ust. § 7 ods.
4 nestanovuje povinnosť, ale len možnosť dopĺňať pracovný úväzok pedagogickým zamestnancom,
preto nebolo jeho povinnosťou doplniť žalobkyni hodiny, ktoré učili iní pedagógovia v rámci nadčasov.
Poukázal na nevhodnosť zmeny vyučujúcich pre študentov v termíne pred koncom školského roka. Z

uvedeného dôvodu jej ponúkol polovičný pracovný úväzok, ktorú ponuku žalobkyňa neprijala. Pokiaľ ide
o odôvodenie napadnutého rozsudku ohľadom prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov
uviedol, že žiadosť o prerokovanie a výsledok daného prerokovania bola realizovaná v písomnej forme,
keď poukázal na to, že odvolací súd uložil súdu povinnosť vykonať dokazovanie ohľadom súladu
prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle ustálenej súdnej judikatúry súdu prvej

inštancie a nie stranám sporu.

16. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý čiastočný rozsudok
ako vecne správny potvrdiť. Dala do pozornosti očakávané zrušenie žalovaného a jeho zmenu na
súkromnú strednú odbornú školu automobilovú a s tým súvisiace možné personálne zmeny. Zdôraznila,

že pre žalovaného sa nemohla stať nadbytočnou, keďže jej prácu potreboval a o rok prijal na jej
miesto novú zamestnankyňu. Mala za to, že práve žalovaný nezabezpečil efektívnosť práce, keď v
nasledujúcom školskom roku o fyziku zvýšil neodborné vyučovanie. Označila sa za znevýhodnenú pri
vytváraníjejpracovnéhoúväzkuvrozporesozákazomvzmysleantidiskriminačnéhozákona.Poukázala
na spôsob vyučovania matematiky ňou a kolegyňou Č., ako aj na zavedenie výučby druhého jazyka

na úkor matematiky, ktorý postup bol podľa nej v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Mala za to, že z vykonaného dokazovania, najmä zo svedeckej výpovede svedka V. T. vyplynula pre
ňu možnosť vyučovania neodborných predmetov a v tomto smere poukázala na Vyhlášku MŠ SR č.
437/2009 Z.z. a splnenie jej kvalifikačných predpokladov na výučbu profesijných predmetov. Pokiaľ
ide o dôkazy k prerokovaniu jej výpovede z pracovného pomeru odborovou organizáciou, zdôraznila

odlišnosť dvoch zápisníc z daného prerokovania, keď druhú mala za vyprodukovanú dodatočne.
Taktiež pozornosť upriamila na tú skutočnosť, že žalovaný najskôr realizoval s ňou pohovor o jej
nadbytočnosti a až následne realizoval relevantnú organizačnú zmenu, ktorá nebola zmenou ku koncu
školského roka, ale na začiatku nového polroka. Po ukončení svojej práceneschopnosti bolo podľa nej
povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa zaradiť ju na pôvodnú prácu a na pôvodné pracovisko.

Výučbu nadčasov inými pedagógmi označila za nedodržanie hmotnoprávnej podmienky pre platnosť
jej výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Mala za to, že žalovaný porušil zákon
č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch, ako aj ustanovenia zákona č. 365/2004 Z.z. o
rovnakom zaobchádzaní, keď dala do pozornosti, že v čase výpovedi predchádzajúcom sa u vedenia
školy podanou sťažnosťou domáhala práve nápravy v rámci porušovania tejto zásady rovnakého

zaobchádzania.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.
1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219
ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď

súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu
potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie uplatneného nároku, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil.
Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP),z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi v plnom rozsahu stotožňuje a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo

len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty
nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neplatnosti
relevantnej výpovede z pracovného pomeru realizovanej žalovaným vo vzťahu k žalobkyni listom zo
dňa 18.03.2013 vzhľadom na nepreukázanie zo strany žalovaného ako zamestnávateľa s primárnou
dôkaznoupovinnosťouabsolútnejnadbytočnostižalobkynevpríčinnejsúvislostisorganizačnouzmenou

v zmysle Príkazu riaditeľa školy zo dňa 20.02.2013, ako aj vzhľadom na nepreukázanie žalovaným
náležitého a zákonného prerokovania danej výpovede zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 ZP.

18. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016,
t.j. aj v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy
súd hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivoprihliadalnavšetko,čovyšlozakonanianajavovčítanetoho,čouviedliúčastníci.Suvedeným
ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, platné
a účinné i v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2
CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

19. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré

boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon
nepredpisujepravidlá,zktorýchbymalovychádzaťhodnoteniejednotlivýchdôkazovaichhodnotenievo
vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové
i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

20. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s

poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie

súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

21. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal

za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

22. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim
spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil, že v danom prípade
nedošlo k jednoznačnému splneniu dôkaznej povinnosti žalovaným o tom, že žalobkyňa sa pre

neho stala v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou realizovanou na základe Príkazu riaditeľa č.
1/2013 nadbytočnou a že výpoveď daná žalobkyni bola odborovou organizáciou prerokovaná zákonu
zodpovedajúcim spôsobom. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie v tomto smere a s jeho
právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací súd plne stotožňuje.
Ak žalovaný v rámci odvolacích dôvodov argumentuje znížením počtu hodín matematiky, čím sa podľa

neho stala žalobkyňa pre neho ako zamestnávateľa nadbytočnou, odvolací súd sa stotožnil s úvahou
súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa mohla mimo hodín matematiky vyučovať hodiny odučené inými
pedagógmi v rámci nadčasov, prípadne hodiny neodborné. Pokiaľ žalovaný poukazuje na ust. § 7 ods. 4
zákona č. 317/2009 Z.z. o možnosti a nie povinnosti zamestnávateľa dopĺňať pracovný úväzok, odvolacísúd uvádza, že práve túto možnosť žalovaný nevyužil a tým nepreukázal nadbytočnosť žalobkyne.
Argument žalovaného o tom, že relevantné obdobie bolo obdobím pred ukončením školského roku,
vyhodnotil odvolací súd za úplne neopodstatnený, vzhľadom na skutočnosť, že išlo o obdobie mesiaca

marec. Ohľadom náležitého prerokovania výpovede z pracovného pomeru odborovou organizáciou bol
povinný navrhnúť dokazovanie a uniesť dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný ako strana sporu
nesúca v sporovom občianskom súdnom konaní ovládanom prejednacou zásadou povinnosť unesenia
dôkazného bremena, a to i so zreteľom na to, že odvolací súd v pôvodnom zrušujúcom uznesení zo dňa
30.11.2015 č.k. 4CoPr 6/2015-111 uložil povinnosť vykonať a vyhodnotiť dokazovanie v tomto smere

súdu prvej inštancie, keď súd môže vykonávať dôkazy len produkované stranami sporu.

23. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného
za nedôvodné a napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní, keď o ich výške
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).