Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/84/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612207492
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612207492.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING, a.s., Bratislava, Košická 56, IČO : 35 838 825, zastúpená HMG & PARTNERS, s.r.o.,
Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanému: F. H., A.. XX. X. XXXX, W. X., U. XXXX/XX, zastúpený
opatrovníčkou Martinou Murčekovou, pracovníčkou Okresného súdu Pezinok, o zaplatenie 1.240,25 €

s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 10. 7. 2014 č.k.
6C/9/2013 - 143, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 1.240,25 € s úrokmi z úveru vo výške 11,85 % ročne zo sumy 828,81 € od

22. 12. 2010 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 828,81 € od 22. 12.
2010 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, a to na základe nesplatenej časti poskytnutého úveru
na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXX/X/X zo dňa 2. 8. 2004. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu, ako banka, poskytol žalovanému
úver vo výške „úverového rámca“ v sume 630,68 € ( 19.000 Sk ) na bežnom účte č. XXXXXXXXXX/
XXXX ( podľa zmluvy o bežnom účte ), na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 2. 8. 2004.

Úročenieúverubolodojednanévúrokovejsadzbe 11,85%,poplatokzaposkytnutieúveruboldojednaný
vo výške 2 % z výšky úverového rámca splatného pri podpise zmluvy, poplatok za správu úveru vo
výške 0,20 % z výšky úverového rámca mesačne, konečná splatnosť úveru bola dojednaná na deň
1. 8. 2005 ( čl. I zmluvy o úvere ). Veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver takým spôsobom, že
bude realizovať príkazy dlžníka na prevod alebo výber finančných prostriedkov z účtu uvedeného v čl. I
zmluvy o úvere aj v prípade, že nebude existovať dlžníkova pohľadávka z účtu, ktorá vznikla v dôsledku
pripísania platieb uskutočnených v prospech jeho účtu alebo vkladom v hotovosti na tento účet, a to

do výšky úverového rámca a čerpanie úveru je dlžník oprávnený požadovať až do konečnej splatnosti
úveru, v rozsahu úverového rámca dohodnutého v čl. I zmluvy o úvere ( čl. II bod 1 zmluvy o úvere ).
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky účinné od 1. 8. 2002 ( čl.
III bod 5 zmluvy o úvere ).
2/ Zo všeobecných obchodných podmienok účinných od 1. 8. 2002 súd prvej inštancie zistil, že banka
je oprávnená zmluvu o bežnom účte kedykoľvek písomne vypovedať bez uvedenia dôvodu; výpoveď

nadobúda účinnosť dňom doručenia výpovede zmluvy o bežnom účte klientovi ( čl. 4. 1. 19 obchodných
podmienok ). Ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo
strany klienta a/alebo ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trváviac ako 10 dní, a/alebo klient prekročil výšku dohodnutého úverového rámca ( čl. 7.6. 1. písm. a/ a
d/ obchodných podmienok ) je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať
splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v

lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, vypovedať zmluvu o úvere, alebo od
nej odstúpiť, účinnosť výpovede banky nastáva okamžite, bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia
klientovi ( čl. 7. 6. 1. písm.a/ a b/ obchodných podmienok ); pokiaľ ide o doručovanie písomností banky,
bolo dojednané, že pri doručovaní písomnosti poštou sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí
deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní ( čl. 10. 3. Obchodných podmienok ). Z

vyčíslenia pohľadávky spotrebiteľského úveru v spojení s históriou úveru žalovaného súd prvej inštancie
zistil, že pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere voči žalovanému v sume 1.240,25 € pozostáva z istiny
úveru v sume 828,81 €, z vyčíslených úrokov z omeškania v sume 404,49 € a z ostatného príslušenstva
v sume 6,95 €. Z listu - výpovede zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 28. 2. 2007 prvoinštančný
súd zistil, že právny predchodca žalobcu s poukazom na čl. 7. 6. Obchodných podmienok vypovedal
zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 2. 8. 2004, s tým, že výpoveď je účinná

dňom doručenia. Výpoveď zmluvy o kontokorentnom úvere doručoval právny predchodca žalobcu
žalovanému prostredníctvom pošty dňa 2. 3. 2007 ( č.l. 71 a nasl. spisu ). Z listu - výpovede zmluvy
o sporožírovom účte č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 15. 5. 2007 súd prvej inštancie zistil, že právny
predchodca s poukazom na čl. 4. 1. 19 obchodných podmienok vypovedal zmluvu o bežnom účte č.
XXXXXXXXX/XXXX s tým, že výpoveď je účinná dňom doručenia. Výpoveď zmluvy o bežnom účte č.

XXXXXXXXX/XXXX doručoval právny predchodca žalobcu žalovanému prostredníctvom pošty dňa 17.
5. 2007 ( č.l. 73 a nasl. spisu ). Právne nástupníctvo žalobcu vo vzťahu k jeho právnemu predchodcovi
Slovenská sporiteľňa, a.s. IČO : 00 151 653 mal súd prvej inštancie preukázané Zmluvou o postúpení
pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21. 12. 2010.
3/ Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukazoval na to, že v konaní bolo potrebné posúdiť,

či žalobca v konaní neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať
mu plnenie voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. od 13. 6. 2014 je súd povinný na premlčanie
uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou,
či na premlčanie uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho

alebo Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o námietku aplikácie novely zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. od 13. 6. 2014 na posudzovaný právny vzťah,
dospel súd prvej inštancie k záveru, že prijatá novela nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ktorá je v
našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá prípustná je ( nález ÚS SR
PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10. 2010 ). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré

vznikli počas platnosti a účinnosti skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v
minulosti podľa staršieho zákona ( v prejednávanej právnej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru
a príslušenstva ). Boli len zmenené isté práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať
priznania tohto nároku v prípade, že tento je premlčaný, argumentoval súd prvej inštancie. Dodal, že
mu je z činnosti všeobecne známe, že veritelia uplatňujú voči žalovaným - spotrebiteľom premlčané

nároky, preto nepravá spätná účinnosť novely zákona č. 250/2007 Z.z. vykonaná zákonom č. 102/2014
Z.z. účinným od 13. 6. 2014, je akceptovateľná, nakoľko reflektuje na potrebu regulácie uplatňovania
šikanóznych nárokov voči spotrebiteľom. Záväzok žalovaného v danom prípade vznikol zo zmluvy o
úvere,ktorájetzv.absolútnymobchodnýmzáväzkovýmvzťahom(§261ods.3písm.d/Obch.zák.);táto
je zároveň zmluvou spotrebiteľskou a na žalovaného je tak nutné hľadieť ako na spotrebiteľa, nakoľko

pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na
predmetný právny vzťah je tak potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 a nasl. ) a to cez odkaz v ust. § 1 ods. 2 druhá veta Obch. zák.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nutné použiť na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo

obchodnoprávny vzťah ( uvedené vyplýva z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú
systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti ). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie na právny vzťah žalobcu a
žalovaného aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka ( čo sa týka konkrétnych práv a povinností )
ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka ( týkajúcich sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv ).

Pokiaľ spotrebiteľ vstúpi s podnikateľom do obchodného záväzkového vzťahu, na tento je nutné
použiť aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pokiaľ je to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska
posudzovanej veci je tak pre spotrebiteľa nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa
občianskeho hmotného práva, pretože zakotvuje kratšiu ( trojročnú ) premlčaciu dobu v porovnaní súpravou premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o uplatnení ustanovení Občianskeho zákonníka o
premlčaní na predmetnú právnu vec vyplýva podľa názoru súdu prvej inštancie tiež z ust. § 266 ods.
5 Obch. zák. ako aj z ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. , ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom

je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V
zmysle ust. § 54 ods. 1 druhá veta Obč. zák. si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenielenzdôvodu,žeuzavrelzmluvupodľaObchodnéhozákonníka. Vjudikatúrebolprijatýzáver,
že v prípade občianskoprávneho vzťahu nemôže spotrebiteľ dojednať aplikáciu Obchodného zákonníka,
ktorého aplikácia, je pre spotrebiteľa nepriaznivejšia ( napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5MCdo/20/2009

zo dňa 25. 1. 2011 ), argumentoval súd prvej inštancie. Preto musí platiť aj naopak, že samotným
uzavretím zmluvy o úvere ako obchodného záväzkového vzťahu podľa Obchodného zákonníka, ktorého
obsah nemohol spotrebiteľ vopred ovplyvniť, sa spotrebiteľ nemôže vzdať výhodnejšej právnej úpravy
premlčania podľa Občianskeho zákonníka.
4/ Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní z tohto vyššie
uvedeného právneho názoru. Právny predchodca žalobcu vypovedal zmluvu o úvere listom zo dňa 28.

2. 2007, ktorú výpoveď doručoval žalovanému dňa 2. 3. 2007; zmluvu o bežnom účte vypovedal listom
zo dňa 15. 5. 2007, ktorú výpoveď doručoval žalovanému dňa 17. 7. 2007 hoci sa zásielku žalovanému
nepodarilo doručiť ( z dôvodu neznámeho pobytu ), bolo dojednané, že táto sa považuje za doručenú
tretí deň po jej odoslaní ( čl. 10. 3 obchodných podmienok ), a teda výpoveď zmluvy o úvere nadobudla
účinnosť dňa 5. 3. 2007 a výpoveď zmluvy o bežnom účte dňa 20. 7. 2007. Od 5. 3. 2007 začala

plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde ( § 392 ods. 2 Obch.
zák. ) v trvaní troch rokov ( § 101 Obč. zák. ), ktorá márne uplynula dňa 5. 3. 2010. Postúpenie
pohľadávky zo spornej zmluvy o úvere na žalobcu v priebehu plynutia premlčacej doby nemalo na jej
plynutie žiadny vplyv ( § 400 Obch. zák. ). Preto keď konanie v prejednávanej právnej veci začalo dňa
3. 7. 2012 doručením žaloby na súd, stalo sa tak až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto

nároku, uzavrel súd prvej inštancie.
5/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.
( účinného do 30. 6. 2016, poznámka odv. súdu ). Žalovaný bol v konaní plne úspešný, nepodal návrh
na priznanie mu trov konania, zo spisu mu žiadne trovy nevyplynuli, preto súd prvej inštancie o trovách
konania rozhodol tak, že ich náhradu žalovanému nepriznal.

6/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu,
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca nesúhlasil
s právnym posúdením veci prvoinštančným súdom, keď nesúhlasil s aplikáciou ust. § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 5. 2014, t.j. po začatí súdneho
konania ( žaloba doručená súdu dňa 3. 7. 2012 ). Takýmto postupom súdu dochádza k porušeniu zásady

zákazu retroaktivity, ktorá je jednou zo základných čŕt právneho štátu. Žalobca zároveň poukazoval na
znenie ust. § 29b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý predstavuje prechodné ustanovenie k úpravám
účinným od 1. 5. 2014 a ktorý ustanovuje, že „Ustanoveniami § 5a ods. 1 písm. b/ a ods. 2 až 4
sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj
nároky z nich vzniknuté pred 1. májom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 30.

apríla 2014.“ Predmetné ustanovenie možno považovať za zakotvenie nepriamej retroaktivity vo vzťahu
k taxatívne vymenovaným ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z
uvedeného potom vyplýva, že spôsob prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie
je vôbec upravený. V tejto súvislosti žalobca opätovne v odvolaní zdôraznil význam princípu právnej
istoty, ako imanentného znaku právneho štátu, súčasťou čoho je aj zákaz spätného ( retroaktívneho )

pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického štátu z požiadavky právnej istoty
vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti.
Nemožno od právnych subjektov očakávať, aby vopred poznali budúcu právnu úpravu; zároveň im
nemožno niečo prikazovať alebo zakazovať spätne, keď už nemajú možnosť svoje správanie zmeniť
tak, aby bolo v súlade so zákonom. Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na rozlišovanie medzi pravou a

nepravou retroaktivitou. Pravá retroaktivita vyvoláva právne účinky na vzťahy už existujúce predtým ako
daný retroaktívny prameň nadobudol platnosť a od adresátov vyžaduje, aby svoje správanie usmernili
v zmysle budúcej, v tom čase ešte neexistujúcej úpravy. V Slovenskej republike je všeobecne pravá
retroaktivita zakázaná. Žalobca uznáva, že existujú výnimočné situácie, kedy je aplikovanie predpisov s
retroaktívnym účinkom dovolené, priam žiaduce. Je tomu tak ale len v trestnoprávnej oblasti. Žalobca

v žiadnom prípade nesúhlasí, že aplikácia predmetného ustanovenia je retroaktivitou nepravou ( aj
tá musí byť v prípade jej použitia upravená v prechodných ustanoveniach zákona ), dodal žalobca.
Podľa jeho názoru použitie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho
účinnosťou je pravou retroaktivitou, čo analogicky vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn. IÚS 505/05 z 24. 4. 2006, podľa ktorého „Ústavný súd sa nestotožňuje s výkladom Krajského súdu
v Plzni a uplatnenie prekluzívnej lehoty na nároky vzniknuté pred účinnosťou novely č. 265/2001 Zb.
považuje za pravú retroaktivitu, z ústavného hľadiska neprípustnú.“ Žalobca uznáva, že v prejednávanej

veci nejde o preklúziu ale o premlčanie, avšak práve skutočnosť, že predmetné ustanovenie radikálne
mení nazeranie súdov na plynutie premlčania v spotrebiteľských vzťahoch, kde im ukladá povinnosť
ex offo prihliadať na premlčanie práv a povinností, sporné ustanovenie by sa malo aplikovať len na
konanie, ktoré začali po účinnosti predmetného ustanovenia. Preto podľa žalobcu, ak bol zákonom
č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1. 5. 2014 zmenený a doplnený zákon č. 250/2007 Z.z., pričom

prechodné ustanovenia ( § 29b ) upravili len niektoré špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu
zákona č. 250/2007 Z.z. ako celku, je potrebné na aplikáciu § 5b cit. zákona použiť všeobecné pravidlo,
ktoré vyplýva z vyššie uvedeného princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo pri zmene
právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje,
že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti
a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého

vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak ( Rozsudok NS SR č.k. 5Sž/20/2010 zo dňa
10. 3. 2011 ). Žalobca doplnil, že sa nejedná o normu procesnoprávnej povahy. Inštitút premlčania
je hmotnoprávny inštitút, čo bolo právnou vedou ako aj súdnou praxou viackrát potvrdené. Zjavne to
vyplýva už len zo skutočnosti, že premlčanie je upravené len v hmotnoprávnych predpisoch ( Občiansky
a Obchodný zákonník ). Na podporu tohto svojho názoru odkázal na Rozsudok NS ČR sp. zn. 28Cdo

2893/2005 zo dňa 27. 6. 2006, v ktorom tento súd uviedol, že „ Námietka premlčania ako inštitút
hmotného práva nestráca túto svoju povahu len preto, že bola uplatnená v priebehu súdneho konania
vo forme procesného úkonu účastníka.“ Uvedené napokon vyplýva aj z § 5 O.s.p., podľa ktorého mali
súdy poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k procesným právam a povinnostiam, nie k hmotnoprávnym.
Ak by bol opak pravdou, tak by doplnené ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré je vo vzťahu

k § 100 a nasl. Obč. zák. lex specialis, nemalo význam, pretože súdy by o možnosti a následkoch
premlčania mohli účastníkov konania poučovať. Žalobca má zároveň za to, že je nelogické, aby
norma, ktorá hovorí, že „Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka“ mala hmotnoprávny
charakter, ale ustanovenie „Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadne aj bez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane

jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku....“ už procesnoprávny. Žalobca vyjadril presvedčenie,
že vzhľadom na potrebu zachovania princípu právnej istoty nemožno ust. § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1. májom 2014.
7/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
8/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu

podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a §
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11/ Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinné od 1. 5. 2014 ), orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
12/ Podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. ( účinného od 1. 5. 2014 ) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa

vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
13/ K otázke, na ktoré právne vzťahy sa vzťahuje ust. § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., účinné od 1. 5. 2014 ( t.j.

nie od 13. 6. 2014 ), sa vyjadril NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 4. 2015.
V označenej právnej veci Najvyšší súd SR poukazoval na to, že premlčanie práva v ním posudzovanej
veci by spadalo pod ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom súd by ako orgán,
ktorý rozhoduje o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorýbráni priznať plnenie požadované žalobou. Súd by mal tiež zohľadniť ust. § 52 ods. 2 tretia veta Obč.
zák., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. 5. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred
týmto dňom, argumentoval Najvyšší súd SR. S poukazom na uvedené závery Najvyššieho súdu SR súd
prvej inštancie správne v rámci rozhodovania v prejednávanej právnej veci otázku premlčania skúmal
ex offo ( z úradnej povinnosti ), bez ohľadu na to, že v konaní nebola vznesená žalovaným a správne

tiež použil ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. v danej právnej veci bez ohľadu na to, že žalobcom uplatnená
pohľadávka vyplýva zo zmluvného vzťahu, ktorý bol založený ešte pred 1. 5. 2014, kedy ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť. S otázkou premlčania uplatneného nároku, ktorý sa
stali splatným pred 3. 7. 2012 sa preto súd prvej inštancie vysporiadal správne, keď tento vyhodnotil
ako premlčaný.
14/ V prejednávanej veci je nesporné, že úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom

žalobcu - Slovenskou sporiteľňou, a.s. - ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom podľa Obchodného
zákonníka, má spotrebiteľský charakter. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu
SR, ku ktorým dospel v konaní sp. zn. 3MCdo 14/2014, berúc do úvahy ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. ( v
znení účinnom od 1. 5. 2014 ) je nutné na prejednávanú právnu vec v otázke premlčacej doby aplikovať
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, včítane právnej úpravy premlčania. Znamená to, že

keďže výpoveď zmluvy o úvere sa stala účinnou dňom 5. 3. 2007, od nasledujúceho dňa 6. 3. 2007
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba ( § 101 Obč. zák. ), ktorej posledný deň pripadol
na 5. 3. 2010 ( ktorý deň bol piatok ). Žalobca svoj nárok na súde uplatnil žalobou podanou dňa 3.
7. 2012, t.j. po uplynutí premlčacej doby podľa § 100 ods. 1 prvá veta Obč. zák. a § 101 Obč. zák.
Žalovaný sám v konaní námietku premlčania nevzniesol. V zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa ( účinného od 1. 5. 2014 ) platí, že na premlčanie uplatneného práva je v danom
prípade súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj keď žalovaný sám námietku premlčania
nevznesie. K citovaným zákonným ustanoveniam § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. ako aj ust. § 52 ods. 2 Obč.
zák., ( obe v znení účinnom od 1. 5. 2014 ) neexistujú v právnych predpisoch, ktorých sú súčasťou,
prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú ( je nutné ich aplikovať ) aj na právne vzťahy,

ktoré boli založené ešte pred 1. 5. 2014 ( ako je tomu aj v prejednávanej právnej veci ). Pokiaľ teda
súd prvej inštancie aplikoval v danej právnej veci ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ako aj ust. § 52
ods. 2 Obč. zák. ( obe v znení účinnom od 1. 5. 2014 ) a z úradnej povinnosti prihliadol na námietku
premlčania uplatneného práva, v dôsledku čoho žalobcovi jeho uplatňované právo nepriznal, rozhodol
vecne správne ( porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 ).

15/Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie podľaust.§387ods.1,
ods.2CSPpotvrdilakovecnesprávny,keďvpodrobnostiachodkazujenaodôvodnenieprvoinštančného
súdu, s ktorým sa stotožňuje.
16/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý dosiahol v konaní plný úspech, priznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania. O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého
stupňa samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP ).
17/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).