Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 12, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/236/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614202207
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3614202207.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: CD Consulting s.r.o. so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika,
IČ: 264 29 705, proti žalovanému: P. G., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt ul. U. Q. XXX/XX, X., o zaplatenie
príslušenstva a zmenkovej odmeny 4,24 Eur,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 5Cb/21/2014-102 zo dňa 19. apríla
2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku

o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zmenkového úroku 0,19 %
denne zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že
žalobca sa proti žalovanému domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej
len Nariadenie) zaplatenia zmenkovej sumy 0 eur, zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 1272,91

eur od 03.03.2011 do 09.06.2011 v sume 315,05 eur, zo sumy 1174,91 eur od 10.06.2011 do 12.07.2011
v sume 96,93 eur, zo sumy 1076,91 eur od 13.07.2011 do 15.09.2011 v sume 175 eur, zo sumy 978,91
eur od 16.09.2011 do 10.10.2011 v sume 61,18 eur, zo sumy 880,91 eur od 11.10.2011 do 14.11.2011
v sume 77,08 eur, zo sumy 782,91 eur od 15.11.2011 do 13.12.2011 v sume 56,76 eur, zo sumy 684,91
eur od 14.12.2011 do 10.01.2012 v sume 47,94 eur, zo sumy 586,91 eur od 11.01.2012 do 16.02.2012
v sume 54,29 eur, zo sumy 488,91 eur od 17.02.2012 do 13.03.2012 v sume 31,78 eur, zo sumy 390,91
eur od 14.03.2012 do 17.04.2012 v sume 34,20 eur, zo sumy 292,91 eur od 18.04.2012 do 16.05.2012

v sume 21.24 eur, zo sumy 194,91 eur od 17.05.2012 do 19.06.2012 v sume 16,57 eur, zo sumy 96,91
eur od 20.06.2012 do 18.07.2012 v sume 7,03 eur, so 6 % ročným úrokom zo zmenkovej sumy 1272,91
eur od 11.04.2011 do 09.06.2011 v sume 12,76 eur, zo sumy 1174,91 eur od 10.06.2011 do 12.07.2011
v sume 6,37 eur, zo sumy 1076,91 eur od 13.07.2011 do 15.09.2011 v sume 11.51 eur, zo sumy 978,91
eur od 16,09.2011 do 10.10.2011 v sume 4,02 eur, zo sumy 880,91 eur od 11.10.2011 do 14.11.2011
v sume 5,07 eur, zo sumy 782,91 eur od 15.11.2011 do 13.12.2011 v sume 3,73 eur, zo sumy 684,91
eur od 14.12.2011 do 10.01.2012 v sume 3,15 eur, zo sumy 586,91 eur od 11.01.2012 do 16.02.2012

v sume 3,57 eur, zo sumy 488,91 eur od 17.02.2012 do 13.03.2012 v sume 2,09 eur, zo sumy 390,91
eur od 14.03.2012 do 17.04.2012 v sume 2,25 eur, zo sumy 292,91 eur od 18.04.2012 do 16.05.2012 v
sume 1,40 eur, zo sumy 194,91 eur od 17.05.2012 do 19.06.2012 v sume 1,09 eur, zo sumy 96,91 eur
od 20.06.2012 do 18.07.2012 v sume 0,46 eur bez sumy 99,09 eur, ktoré odporca na úroky zaplatil, sozmenkovouodmenou1/3%zmenkovejsumyt.j.4,24euratrovkonania.Popodanížalobyzobralžalobca
žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne. Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo
výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v

späťvzatej časti súd konanie zastavil. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval
súd prvej inštancie podľa článku 3, článku 25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16
bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a
obchodných veciach (Brusel I). Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa §
10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len

ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1 Nariadenia č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného
remitentabolovSlovenskejrepublike.Indosamentomsadoprávnehovzťahudostalcudzíprvok,čovšak
nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie nariadil v právnej veci pojednávanie,
nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania a zistenie, či predmet konania súvisí

so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali. Súd prvej inštancie vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu
podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení
slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a

šekového (ďalej len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia
zmluvy. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným
pôvodne ako blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti X. s.r.o. zo zmluvy o úvere.
Posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a či
vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že

zmenka bola vystavená žalovaným na rad prvého zmenkového veriteľa, ktorým bola spoločnosť X. s.r.o.
Zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“ a „na zaplatenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia“. V pravom hornom rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy
o úvere XXXXXXXXX. Zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 21.09.2010 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť X. s.r.o. uzatvorila so

žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 600 eur. Žalovaný potvrdil prevzatie poskytnutého úveru. Zmluva neobsahuje RPMN. V
bode 14 všeobecných podmienok úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o
vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej

sumy. V bode 16 všeobecných podmienok bolo uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať
podľa Obchodného zákonníka, § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, a zmluva sa uzatvára podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.09.2010 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej

obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť X. s.r.o. IČO: 35807598 a žalovaný ako fyzická osoba,
ktorý v čase podpísania zmluvy nebol podnikateľom, pričom nemal v úmysle a ani nepoužil úver
na výkon zamestnania, ale len pre osobnú potrebu, nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej a
podnikateľskej činnosti, je spotrebiteľom. V danom prípade bol úver poskytnutý na súkromný účel a
nie na výkon zamestnania, čo vyplynulo z exekučného spisu. V pochybnostiach má dôkazné bremeno

veriteľ. Nespotrebiteľský úver musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti.
Podľa názoru súdu prvej inštancie sa nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka,
keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri
podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok
bol aj článok 13, označený ako dohoda

o vyplnení zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú
sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý
dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti

splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak,
že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh. Poukázal na to,že v bode 16 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany dohodli v zmysle § 262
ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom
a táto zmluva sa uzatvára ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka.

Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol jednostranne formulovaný
veriteľom v úmysle obísť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už zákon o spotrebiteľských úveroch
alebo Občiansky zákonník. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho zákonníka a konštatoval jej
absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp. zn.

5MCdo 20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku z úveru,
najmä o výške RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok, úrokov a
iných poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú za následok, že úver
je zo zákona bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere je

koncipovaná tak, že je
v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to
nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a
blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech
veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy

sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje
jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto nemohlo veriteľovi vzniknúť právo
na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008
konštatoval, že na základe absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na
vyplnenie blankozmenky. Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj

z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
tohto zákona neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku
v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 01.01.2011, to

neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné
ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá
pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane

vysokej sumy úroku 0,25% denne ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných
podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom
ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53

ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku
preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr.
v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie
čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým čo bolo dojednané) v danom
prípadejeceládohodaovyplňovacompráveblankozmenkyneplatná,čomátakýistýdôsledok,akokeby

nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo veriteľovi ako remitentovi právo na
vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou. Z vykonaného dokazovania dospel
súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal zmenku s takto vysokým úrokom je možné
považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobými mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho
zákonníka

a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu. Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti X.
s.r.o., nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani
právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej
základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo právo previesť práva a povinnosti z neplatnej

zmenky na žalobcu. Platnosť spotrebiteľskej zmluvy bola nevyhnutným predpokladom pre následné
posudzovanie zabezpečovacej zmenky. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky z 20.06.2013, sp.zn. 33Cdo 1201/2012, z ktorého vyplýva, že nevyhnutnosť
ochrany spotrebiteľa je daná je nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcimz nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalosti a z ekonomickej neúmernosti zdrojov vo
veciach spotrebiteľských úverov. Zmluva o úvere obsahuje poplatok bližšie špecifikovaný v článku 11
všeobecných podmienok. V súvislosti s takto stanoveným poplatkom poukázal súd prvej inštancie na

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 21.11.2012, sp.zn. 18Co/109/2011,
s ktorým sa stotožnil a z ktorého vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem
úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa poplatkom platilo skutočné plnenie poskytnuté
spotrebiteľovi. Inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý poplatok, možno považovať za neprijateľnú
podmienku. Neprijateľnosť poplatkov konštatuje aj rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe

z 03.05.2010 č.k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v
prospech veriteľa
a jej prvého majiteľa, ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním
úverov nebankovým spôsobom a súd prvej inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych
konaní, bol vo veci reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky

môže mať právny základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je
povinnosťou súdu v každom štádiu konania (a v každom druhu konania), bez výnimky ex
offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený
vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.3.2013 alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva,

že napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného
cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD v
uvedenom prípade z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť
ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky.
Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu

v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali (v tomto prípade aj lex posterior derogat legi
priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval
právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o

úvere a v jej rámci aj ustanovenie článku 13 všeobecných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení
zmenky, je neplatná a zmenka nemala byť vôbec vyplnená, ani následne indosovaná a na jej základe
nemožno uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti prihliadol súd prvej inštancie ex offo.
Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový
vzťah

z poskytnutého úveru. V prípade spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu a to aj
napriek zneniu zákona č. 191/1950Zb., ktorý je prelomený nielen zmenou spoločenských vzťahov,
ale aj smernica a judikátmi súdov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že treba rozlišovať medzi
neplatnosťou zmenky z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí, resp. vyplnenie v rozpore so
zákonom, a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej

pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním
zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v danom prípade (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo V 43/2006). Právny inštitút zmenky je síce
založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by táto samotná formálnosť nemala
vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej zo zúčastnených strán. Túto

skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu
zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce formálne v rovnom postavení,
ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola, kedy na jednej strane
vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník. Navyše často dochádza
k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od ktorých nie je možné očakávať

hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze z 16.10.2012
sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je spôsobené najmä ich
zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické znalosti a značnú
rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať. Vo všeobecnej rovine možno súhlasiť
s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v oblasti záväzkových vzťahov. Napriek tomu však

ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca, alebo
dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu
vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10). O náhrade trovkonania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol tento
rozsudok v celosti z dôvodov že : konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností
tvrdených účastníkmi konania a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Z odôvodnenia súdu
prvého stupňa vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie zmluvou o úvere a ďalšími dôkazmi, ktoré

účastníci nenavrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať
v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možný len
výnimočne ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci
a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol

a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky ako predpokladu vydania rozsudku v konaní. Zmenka je
listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo. Vo vzťahu
k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím
iným nahradiť. Súd musí k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovaných dôkazov pristupovať
vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť.

V danom konaní súd prvého stupňa svoj postup nezdôvodnil. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
žalovaného, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného
ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním
ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech
uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil

v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý
proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a 6 Nariadenia
vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek námietky odmietnuté z dôvodu
koncentračnejzásadykonštruovanejNariadením.Žalobcajemajiteľomzmenkynazákladeindosamentu

a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je
abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať
inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet
sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým

menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktorénebolomožnéprihliadnuť,pretoženemalibyťvôbecvsporovomkonanívedenompodľaNariadenia
vykonané bez návrhu. Žalovaný vystavil zmenku, ktorú dobrovoľne podpísal, pričom išlo
o prejav jeho skutočnej vôle. Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne je napísaná na zmenke, bola

mu známa v čase vystavenia zmenky a s takouto sadzbou žalovaný súhlasil. Nespornosť záväzku
žalovaného zaplatiť sa vzťahuje na celý záväzok obsiahnutý na zmenke (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 3/2008, zo dňa 22.10.2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 25 Cdo 1839/2000, zo dňa 22.08.2002). Na podporu svojich tvrdení uvedených v
odvolaní žalobca poukázal na závery uvedené

v rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.02.2014, sp.zn. 13C/88/2013, v rozsudku Okresného
súdu Revúca zo dňa 06.03.2014, sp.zn. 3C/8153/2013, v rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa
11.02.2014, sp.zn. 8C/198/2013, v rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 03.02.2010, sp.zn.
5Co/16/2010.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359

a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

6. Pri posudzovaní odvolania žalobcu vychádzal odvolací súd z jeho obsahu, keď je nepochybné, že

žalobca odvolanie proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavené, vôbec neodôvodňuje a neuvádza v
súvislosti s týmto výrokom žiadne odvolacie tvrdenia. Odvolací súd za aplikácie § 123 ods. 2 CSP a §
124 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolanie podľa obsahu posúdil tak, že žalobca odvolanie
protivyššieuvedenejčastivýrokurozsudkunepodalavodvolacomkonaníposudzovallentúčasťvýroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V časti výroku, v ktorej súd

prvej inštancie konanie zastavil nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

7. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti (zamietajúcej) v rozsahu podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti,
v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného postupu
podľa § 382 CSP a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s §

470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia
veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej

istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva
(článok 2 ods. 1, 2 CSP).

11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán

v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa
§ 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním
citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy
s príslušenstvom a zmenkovej odmeny zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci aktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania,
a najmä neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v
zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného
námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako
súčasti práva na spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií
o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie vo
veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania
s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky

než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr.
so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť
sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne

vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné
dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za
správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej
je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj

keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov
rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v
ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a

iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže
viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, akoje zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť

nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý

priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval),
a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre

také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,

zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku

6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl.
5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný dňa

28.07.2014 a zaslal súdu odpoveď. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti pripojil exekučný spis
Okresného súdu Partizánske sp.zn. 4Er/796/2012 tohto súdu s tým, že následne týmito listinami vykonal
dôkaz oboznámením ich obsahu. Predvolanie na pojednávanie dňa 19.04.2016 prevzal žalovaný dňa
08.03.2016 spolu
s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu

strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vec prejednal
a rozhodol na pojednávaní dňa 19.04.2016 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a za prítomnosti
žalovaného. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 09.03.2016 so
zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p., z neúčasti sa

ospravedlnil písomne podaním zo dňa 15.04.2016, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa 15.04.2016,
t.j. v deň pojednávania. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu (účasť
na inom pojednávaní vo veci spoločnosti X., s.r.o. ako právny zástupca pred Okresným súdom Levice),
nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie odročiť, pričom
prihliadol na skutočnosť, že návrh právneho zástupcu žalobcu nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2

O.s.p. Žalovaný súdu prvej inštancie uviedol, že podpis na zmenke je jeho podpisom a zmenku vypísal
zástupca spoločnosti pohotovosť. Nevedel, čo je zmenka, nevedel aké právne dôsledky z toho plynú a
nebolo mu to vysvetlené spoločnosťou X.. Zároveň uviedol, že zmenka sa týka spotrebiteľskej zmluvy
o úvere, ktorú vlastnoručne podpísal. Zmluvu vyplnila zástupkyňa spoločnosti pohotovosť, nežiadal o
úver na výkon zamestnania

a peniaze zo zmluvy použil na osobnú spotrebu.

21. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 19.04.2016
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a za prítomnosti žalovaného, na ktorom vykonal súd prvej
inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa

§ 101 ods. 2 O.s.p.

22. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojildo spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala.
Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné

ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť X. s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 21.09.2010 žalovaný zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej
inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací

charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

23. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol
v súlade s následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek

okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť
s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum
nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je
vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve,
aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

24. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmenthal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je
v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré
z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť
komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať

komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte
je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu;
úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne

prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v

neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.

Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

27. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenkavznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch

týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
exoffo,neskôr(C-137/08,VBPénzügyiLízing)dokoncavyslovil,žeichmusískúmaťexoffoa(C-618/10,
Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j.
ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné

i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá
rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade
súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby

z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej
inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu
na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

28. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo
z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné

nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny

dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

29. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora

a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti X. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých

postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy
o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade

s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu
obsahujúcuneprijateľnézmluvnépodmienkyadospelkzáveruoabsolútnejneplatnostiuvedenejzmluvy
o úvere v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.

Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia
titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý
nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aju žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd
prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v spore rozhodol o náhrade trov konania správne
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanému náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s

citovaným ustanovením procesného práva platného
a účinného do 30.6.2016, pretože je nepochybné, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti ako vecne
správnepodľa§387ods.1a2CSPpotvrdil. Vecnásprávnosťrozsudkusúduprvejinštanciepredstavuje

správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).