Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/145/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115211696
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115211696.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: B. C., bytom W.. J.
XXX, C. Y., zastúpeného: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, ul. Symfonická 1496/9, Praha 5, ČR, proti
žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava,
o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 30.11.2016, č.k. 12C/129/2015-119, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 23 ods. 1,3, § 24 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb.
o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“), § 3 ods. 1, 2, §
9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), čl. 19 ods. 1,

čl. 46 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 10 ods. 1, čl. 36 ods. 1, 3 Listiny základných ľudských
práv a slobôd, čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a vecne tým, že v danom konaní sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 7.000 eur ako nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur a nemajetkovej
ujmy za neprimeranú dĺžku konania - prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I sp. zn. 6Tv 1/2014 vo výške 1.000 eur, potom ako bol rehabilitovaný podľa zákona č. 119/1990 Zb.

Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania (uznesenia Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 5Nt 7/2011 zo dňa 8.8.2011, uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6Tv 1/2014 zo dňa
27.6.2014 a stanoviska MS SR č. 1983/93-91/287/V zo dňa 16.12.1993) za preukázané, že žalobca bol
rozsudkom Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp. zn. Vt/389/1951 zo dňa 12.12.1951 uznaný vinným
z trestného činu vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č.
86/1950 a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov,
ktorý vykonal v čase od 1.11.1951 do 1.5.1952. Uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.

zn. 2Rtv/61/1991 zo dňa 21.8.1991, právoplatným dňa 15.10.1991, bol odsudzujúci rozsudok Nižšieho
vojenského súdu Bratislava sp. zn. Vt/389/1951 zo dňa 12.12.1951 zrušený vo výroku o vine a treste a
bolo upustené od potrestania žalobcu. Žalobcovi tak vznikol nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona
č. 119/1990 Zb., o ktoré žalobca skutočne požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 19.2.1992, ktorénásledne Stanoviskom č. 1983/93 - 91/287/V zo dňa 16.12.1993 priznalo žalobcovi odškodnenie v
celkovej výške 16.707,- Sk ako náhradu za stratu na zárobku po dobu väzby a výkonu trestu, náhradu
trov výkonu väzby, náhradu trov výkonu trestu. O náhradu nemajetkovej ujmy za

nezákonné väznenie žalobca nežiadal a urobil tak až potom ako uznesením Okresného súdu Bratislava
I sp. zn. 5Nt 7/2011 zo dňa 8.8.2011, právoplatným dňa 8.8.2011, bola podľa § 400 ods. 1 Tr. por. s
poukazom na § 394 ods. 1 Tr. por. povolená obnova konania bývalého Nižšieho
vojenského obvodného súdu Bratislava sp. zn. Vt 389/51 a Vojenského obvodového súdu Bratislava
sp. zn. 2Rtv/61/1991, tieto rozhodnutia boli zrušené a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

6Tv 1/2014 zo dňa 27.6.2014, právoplatným dňa 15.7.2014, bolo trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin
vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona č. 86/1950 (účinného
v čase spáchania skutku) zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. MS SR rozhodnutím
o odškodnení č. XXXXX/XXXX - XXXX/X zo dňa 27.2.2015 žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy za nezákonné väznenie nepriznalo z dôvodu, že ju podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb. priznať
nemožno na základe čoho žalobca podal predmetnú žalobu.

3. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalovanej, že uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu
za nezákonné väznenie je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb., účelom ktorého je
nie len rehabilitovať tam uvedené osoby ale ich aj primerane hmotne odškodniť. Zákon č. 119/1990
Zb. nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie nijako neupravuje a nemožno

ho priznať napriek tomu, že § 23 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet
položiek nárokov na odškodnenie, pretože treba vychádzať z toho, že pokiaľ by zákonodarca mal v
úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone výslovne
upravil. Všeobecný súd, ako orgán súdnej moci, nemôže neprípustným spôsobom nahradzovať činnosť
zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než tie, ktoré

platné právne predpisy priznávajú fyzickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby
moci medzi súdnou a zákonodarnom mocou vymedzené Ústavou SR, resp. Ústavou ČSFR. Pokiaľ by
zákonodarca mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do § 23 zákona č. 119/1990 Zb., urobil by
tak pri jeho prijatí, alebo neskôr pri prijatí jeho novely. Pokiaľ tak však nespravil, sám v rámci vlastnej
ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v

súdnom konaní. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na
nemajetkovú ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko
Ústava SR v čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym
úradným postupom, ale len za podmienok ustanovených zákonom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že

obdobnúúpravuobsahujeajListina základnýchľudskýchprávaslobôd,zákonč.23/1991Zb.,ktorábola
včlenená do Ústavy SR a do ktorej boli inkorporované aj ust. čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach č. 120/1976 Zb. (poukazujúc na závery vyslovené aj Krajským súdom
v Bratislave v obdobných veciach - rozsudky sp. zn. 3Co 38/2014 zo dňa 25.2.2016,

sp. zn. 8Co 85/2011 zo dňa 29.11.2011). Súd prvej inštancie preto z dôvodu, že uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur nemá oporu v zákone, žalobu
v tejto časti zamietol.

4. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo výške 6.000

eur súd prvej inštancie posudzoval aj to, či bol nárok žalobcu uplatnený na súde v lehote upravenej v §
24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a či námietka žalovanej o preklúzii uplatneného
nároku je dôvodná. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok treba uplatniť
na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho alebo rozhodnutia odsudzujúceho na
miernejšítrestaleborozhodnutia,ktorýmsatrestnéstíhaniezastavilo,inaknárokzaniká. Povykonanom

dokazovaní dospelkzáveru,ženárokuplatnenýžalobcomnasúdedňa27.4.2015neboluplatnenývčas,
pretože 3 ročná lehota na uplatnenie nároku podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Z.z., začala žalobcovi
plynúť už právoplatnosťou uznesenia Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/61/1991 zo
dňa 21.8.1991, dňa 15.10.1991, ktorým bol zrušený rozsudok Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp.
zn. Vt 389/51 zo dňa 12.12.1951 vo výroku o vine a treste a bolo upustené od potrestania žalobcu.

Týmto uznesením súd rozhodol o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa zákona č. 119/1990 Zb. a
žalobca na jeho základe aj po 1. krát, dňa 19.2.1993, požiadal o odškodnenie podľa zákona č. 119/1990
Zb. a jeho žiadosti bolo vyhovené stanoviskom MS SR č. 1983/93 - 91/287/V zo dňa 16.12.1993. Táto
3 ročná lehota neplynula počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969Zb., najdlhšie po dobu 6 mesiacov a uplynula dňa 15. 4.1995 (15.10.1991 + 3 roky + 6 mesiacov). Preto
keď žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur uplatnil
na súde dňa 27.4.2015, urobil tak po lehote upravenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a

jeho nárok zanikol. Súd preto žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo
výške 6.000 eur zamietol aj z dôvodu zániku uvedeného nároku.

5. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku konania - prieťahy
v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6 Tv 1/2014 vo

výške 1.000 eur súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca uvedený nárok žiadal priznať na základe
priamej aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a zákona
č. 514/20003 Z.z. keď konanie trvalo 3 roky napriek tomu, že mohlo skončiť za 6 mesiacov. Podľa
názoru súdu prvej inštancie, odvolávajúc sa ním na názory vyslovené Krajským súdom v Bratislave v
obdobných veciach (napr. rozsudky sp. zn. 3Co 38/2014 zo dňa 25.2.2016, sp. zn. 8Co
85/2011 zo dňa 29.11.2011) nárok na nemajetkovú ujmu nie je možné posudzovať podľa čl. 5 ods. 5

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bol ratifikovaný bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej
rehabilitácii, dňa 19.3.1992 a pre Slovenskú republiku sa stal záväzným až 1. januára 1993. Aj Ústavný
súd Českej republiky dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch priznávali
aj odškodnenie nemajetkovej ujmy nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave

hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V danom prípade vnútroštátnou úpravou, podľa ktorej je potrebné uvedený nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku konania - prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I sp. zn. 6Tv 1/2014, posudzovať je z právneho hľadiska, je zákon č. 514/2003 Z.z.
účinnýod1.7.2004. Podľa§9zákonač.514/2003Z.z.štátzaškodu,resp.nemajetkovúujmuspôsobenú

nesprávnym úradným postupom, zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok: že sa
príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu, že poškodenému vznikla škoda, resp.
nemajetková ujma a že škoda, resp. nemajetková ujma je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym
úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 upravuje, čo sa rozumie nesprávnym úradným
postupom demonštratívnym spôsobom, pričom uvádza najčastejšie spôsoby konania, resp. opomenutia

konania orgánov verejnej moci, na základe ktorých dochádza k porušovaniu zákona z ich strany, s tým,
že za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci
a zbytočné prieťahy v konaní. Pri posudzovaní tohto nesprávneho úradného postupu ale
súd konajúci o nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže
vychádzaťlenzvýsledkovvybaveniasťažnostinaprieťahy,žiadostioprešetrenievybaveniasťažnostina

prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že
sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom prípade
ale prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6Tv 1/2014 takýmto spôsob
konštatované neboli a súd sa stotožnil s námietkou žalovanej, že súd v konaní o náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže posudzovať otázku existencie prieťahov v
konaníakopredbežnúotázkuanemáprávomocnakonštatovanie porušeniaprávanaprerokovanieveci

bez zbytočných prieťahov, ktorá v zmysle Ústavy SR, patrí Ústavnému súdu SR. Na základe uvedeného
súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázalpodmienkunesprávnehoúradného
postupu, prieťah v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6Tv 1/2014, ako
jednej z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody, resp. nemajetková ujma podľa §
9zákonač.514/2003Z.z. Súdprvejinštancienapokonkonštatoval,žeďalšie podmienkyzodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, vznik škody resp. nemajetkovej ujmy a
príčinnú súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom z dôvodu
hospodárnosti konania skúmať nemusel.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) podľa pomeru úspechu vo veci a plne úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu nákladov odvolacieho
konania.Kzáverusúduprvejinštancieotom,ževdanomprípade muniejemožnépriznaťnárokpodľa§

23 zákona č. 119/1990 Zb. poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016, č.k. 14
Co /463/2015-168 a zo dňa 30.1.2014, č.k. 9 Co/344/2014-120, v ktorých boli proti rovnakej žalovanej v
obdobných veciach potvrdenérozsudkyOkresnéhosúduBratislavaIaplikujúcepripriznávanínáhrady
nemajetkovej ujmy ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb.. V nadväznosti na ne konštatoval, že názory, na
ktoré poukazuje súd v napadnutom rozhodnutí sú prekonané. Podľa názoru odvolateľa je premlčaciu

lehotu v danom prípade možné počítať až od 15.7.2014, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.6.2014, sp.zn. 6 Tv/1/2014, ktorým bolo zastavené trestné
stíhanie žalobcu . Pokiaľ ide o zadosťučinenie za neprimeranú dĺžku konania odvolateľ ďalej uviedol, že
podmienka predchádzajúceho konštatovania prieťahov bola do § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. včlenená až
s účinnosťou od 1.1.2013. V danom konaní namietal prieťahy, ktoré začali pred týmto dátumom, takže
vec mala byť posúdená podľa skorších kritérií, podľa ktorých uvedená podmienka nebola vyžadovaná.

8. Žalovaná v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne a právne správne potvrdiť konštatujúc, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia dostatočne vysporiadal s každým relevantným aspektom pre posúdenie nároku na náhradu
nemateriálnej ujmy a dospel k záverom, ktoré už boli opakovane potvrdené Krajským súdom v

Bratislave. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s otázkou preklúzie nároku, keď fakt, že
rozsudok Vojenského obvodového súdu Bratislava I zo dňa 11.9.1991, sp.zn. 2 Rtv 61/91, ktorým pri
nezmenenom výroku o vine odsudzujúceho rozsudku Nižšieho vojenského súdu Bratislava zo dňa
12.12.1951, sp.zn. Vt 389/51 bolo upustené od potrestania, bol neskôr zrušený uznesením Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 8.8.2011, sp.zn. 5 Nt 7/2011, ktorým bola vo veci povolená obnova , nie

je pre otázku preklúzie nároku podstatná. Lehota na uplatnenie akéhokoľvek nároku v súvislosti s
obmedzením osobnej slobody žalobcu v období od 1.11.1951 do 1.5.1952 nemôže byť závislá od
uznesenia OS Bratislava I zo dňa 27.6.2014, sp.zn. 6 Tv/1/2014, keďže išlo o konanie po povolení
obnovy konania vedeného Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod sp.zn. 2 Rtv 61/91, v ktorom
nebolo vydané žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by reálne bola obmedzená osobná sloboda

žalobcu a na základe ktorého by bol väznený. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej nepochybil
ani pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 6 Tv 1/2014.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 8.3.2017 vo vzťahu k nároku na náhradu nemateriálnej ujmy

podľa zákona č. 119/1990 Zb. uviedol, že právne predpisy je treba vykladať v prospech tých, ktorí boli
za minulého režimu perzekuovaní. Do pozornosti dal v tejto súvislosti nálezy Ústavného súdu ČR zo
dňa 12.3.2011, sp.zn. II. ÚS 187/2000, 2.6.2005 sp.zn. I. ÚS 605/03, 1.12.2005 sp.zn. II. ÚS 290/05,
15.4.2015 sp.zn. I. ÚS 819/15.

10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolaciehopojednávaniapodľa§378ods.1,§379,§380zák.č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok
(ďalej len „C.s.p.“), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo nariadenie pojednávania by si vyžadoval dôležitý verejný záujem a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu
prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, sa odvolací súd v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods.
2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie

zamietol žalovaný nárok na nemajetkovú ujmu za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur uplatnený
podľa zákona č. 119/1990 Zb. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku konania -
prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6 Tv 1/2014 vo výške 1.000
eur uplatnený žalobcom na základe priamej aplikácie čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd a zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky

majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam a vysporiadal sa i s
podstatnými námietkami strán sporu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd využíva možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v
záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné.12. K nároku na nemajetkovú ujmu za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur žalobcom uplatnenému
podľa zákona č. 119/1990 Zb. odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.

nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon
trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady
poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných
predpisov,b/náhraduškodynazdraví,kuktorejdošlovsúvislostisväzboualebovýkonomtrestuodňatia
slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške

6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody
vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto
týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v
pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok
z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe
ust.23ods.1 zákonač.119/1990Zb. (ktoréjepredmetomdanéhokonania)všaknemožnorozhodnutím

súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať v ňom uvedené osoby
a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za
činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a
slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych

normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne
odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané
tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a
primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám,
ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať

z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o
symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené
odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom k tomu, že tento zákon je
voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb.,
zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred

týmito všeobecnými úpravami a možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť
rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ
zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu
nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods.
3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok
ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35,
36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.

13. Uvedené znamená, že v danej veci sa žalobca nemôže s úspechom domáhať nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 23 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách a úvaha prijatá súdom prvej inštancie je vo vzťahu k tomuto nároku správna. V plnej
miere sa stotožňuje s názormi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v
rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011 a v rozsudku zo dňa 30.11.2016, sp. zn. 3 Co

278/2015, v zmysle ktorých, aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny
výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú
ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť
zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy
priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi

súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým v
Ústave ČSFR. Odvolací súd dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom
spravodlivosti vmedziachmožnéhoatopodľanázoruarozhodnutiademokratickylegitimovaného
zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou
zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe

neslobody pred r. 1989.

14. Odvolací súd sa zhoduje aj s názorom súdu prvej inštancie o premlčaní nároku na nemajetkovú
ujmu za nezákonné väznenie žalobcom uplatnenému podľa zákona č. 119/1990 Zb. a v tejto súvislostiodkazuje na odsek 18 napadnutého rozhodnutia. Je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že 3
ročná lehota na uplatnenie nároku podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Z.z., začala žalobcovi plynúť
už právoplatnosťou uznesenia Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 2Rtv/61/1991 zo dňa

21.8.1991, dňa 15.10.1991, ktorým bol zrušený rozsudok Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp. zn.
Vt 389/51 zo dňa 12.12.1951 vo výroku o vine a treste a bolo upustené od potrestania žalobcu, táto
3 ročná lehota neplynula počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969
Zb. (najdlhšie po dobu 6 mesiacov), uplynula dňa 15. 4.1995 (15.10.1991 + 3 roky + 6 mesiacov) a ak
žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie vo výške 6.000 eur uplatnil na

súde dňa 27.4.2015, urobil tak po lehote upravenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a jeho nárok
zanikol. K odvolacím námietkam odvolateľa konštatuje, že lehota na uplatnenie akéhokoľvek nároku
v súvislosti s obmedzením osobnej slobody žalobcu v období od 1.11.1951 do 1.5.1952 nemôže byť
závislá od uznesenia OS Bratislava I zo dňa 27.6.2014, sp.zn. 6 Tv/1/2014, keďže išlo o konanie po
povolení obnovy konania vedeného Vojenským obvodovým súdom Bratislava pod sp.zn. 2 Rtv 61/91,
v ktorom nebolo vydané žiadne rozhodnutie, na základe ktorého by reálne bola obmedzená osobná

sloboda žalobcu a na základe ktorého by bol väznený.

15. K rozhodnutiam českých súdov uvádzaných žalobcom odvolací súd konštatuje, že všeobecný
súd v civilnom sporovom konaní v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v
konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už

vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného
štátu (aj keď sa jedná o ČR). Napriek uvedenej konštatácii k argumentácii žalobcu poukazuje na
to, že aj Ústavný súd Českej republiky dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných
prípadoch ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade
nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Ústavný súd českej republiky v stanovisku pléna z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st.
39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že
k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa
tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku (rovnako aj pre Slovenskú republiku) záväzný
(t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný.

Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému
jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej
pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a
nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie
závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na

odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného
práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej
osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného
v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na Európskom súde pre ľudské práva samostatne, jeho hlavný
význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje,

aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale
ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné
rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú
aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných
prostriedkovnápravytakéhotozásahunastranedruhejstým,žeporušenieprávzaručenýchDohovorom

je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z
pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v
opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy,
ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci Blečić proti

Chorvatsku, sťažnosť č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené
práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre
Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla
Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č.
45563/04 (dostupné na ].

16. Vychádzajúc z uvedeného, v prejednávanom prípade preto nemôže byť právnym podkladom pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 23 ods.1 zák. č. 119/1990 Zb. ani ust. čl. 9 ods.5 a čl.14ods.6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach vydaných v Zbierke zákonov pod č.
120/1976 Zb., ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie.

17. Za vecne a právne správnu posúdil odvolací súd i úvahu súdu prvej inštancie vzťahujúcej sa k
posúdeniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku konania - prieťahy v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6 Tv 1/2014 vo výške 1.000 eur uplatnený
žalobcom na základe priamej aplikácie čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a zákona
č. 514/2003 Z.z. a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Pokiaľ odvolateľ k zamietajúcemu výroku o tomto

nárokunamieta nesprávneprávneposúdenieveci trebauviesť,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom

konajúci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú
dĺžku konania zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny
právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Pokiaľ súd prvej inštancie
pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho postupu pri zohľadnení obsahu žalobného návrhu a podaní
žalobcu zo dňa 6.10.2016 a 24.11.2016 (keďže žalobca a ani jeho právny zástupca sa na pojednávania

nariadené súdom prvej inštancie na deň 12.10.2016 a 30.11.2016 nedostavili) aplikoval ust. §
9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, aplikoval ustanovenie správneho právneho
predpisu.

18.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie, vrátanevýroku

o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú
náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej

inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).