Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 6, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/48/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244890
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244890.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: H. E., X.. XX. XX.
XXXX, L. L., Ľ. O. XX, zastúpená advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava so sídlom
Radlinského 2, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom
Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody 1.083,43 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. apríla 2014, č. k. 16C/215/2011-108, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaná m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.083,43 € s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len „obchodník s CP“). Ďalej prvoinštančný súd zamietol
návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, §
9 ods.1,2, § 15 ods.1, § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI (ďalej iba
„Družstvo“), do ktorého vložila peňažné prostriedky. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie
správcu bol ustanovený H.. H. Z. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote

45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobkyňa si voči Družstvu pohľadávku vo výške žalovanej sumy
prihlásila,tátobolasprávcomkonkurznejpodstatyvcelomrozsahupopretá;vsúčasnostijenarovnakom
súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 9Cbi 26/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cdo 199/2005 ) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č.

58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený
voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom,
napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho
vydať. Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosťtento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo
zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. Žalobkyňa v čase rozhodovania súdu

nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. Súd prvej inštancie mal za zrejmé,
že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola žalobkyňa v záväzkovom
vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom
konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol súd prvej inštancie
v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobkyni škoda, ktorá okolnosť je rozhodná

aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Konštatoval, že ak
neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku žalobkyne na jej náhradu, nárok bol
uplatnený predčasne.

4. Súd prvej inštancie ďalej v rozhodnutí konštatoval, že aj v prípade preukázania škody žalobkyňou
by nebolo možné návrhu vyhovieť z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu

NBS. Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu NBS sa stotožnil s tvrdeniami a
argumentáciou žalovanej v danom smere produkovanými v priebehu konania. Pokiaľ ide o nesprávny
úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu
investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva,
prvoinštančný súd mal zato, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v obmedzenom,
resp.vymedzenomrozsahu,spočívajúcomvkontroletýchpovinnostíuloženýchvyhlasovateľoviverejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponukemajetkovýchhodnôt,dodržiavanieust.§126ods.5zák.č.566/2001Z.z.).Ktakýmpovinnostiam

patrila počnúc od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení
s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu
investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti,
vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu

investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým
časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva.

Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001
Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení
portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128

ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska
zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri
výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.4.2010 do 6.5.2010 Národná banka Slovenska zistila

zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt,
s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti; zo žiadnych ustanovení
zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá
sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z. z.). Národná banka
Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako

vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť
Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č.
747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č.
566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku
odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa §

144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že NBS konala v rámcisvojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný nesprávny úradný
postup.

5. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.8.2007 súd prvej
inštancie uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovaného, a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu,
a nie žalobcovi. Žalobca totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s

cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo
len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom.
Keďže dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z., informácie a
podklady, ktoré mala zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením

jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť
je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob
stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na
stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu
tohto stavu. NBS v danom období (po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,

pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 1.6.2010.

6. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení

na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu mal súd prvej inštancie za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s
argumentáciou žalobkyne, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane žalobcu. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä
jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008,

č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007)
je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade
totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred
NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty

alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými
papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho
povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani

povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá sa ako člen Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva
a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

7. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne

ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

8. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobkyne na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., čl 267 Zmluvy o

fungovaníEurópskejúnie,konštatujúc,žežalobkyňoupredloženýzoznamnavrhovanýchprejudiciálnych
otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej
žalovanej nepriznal z dôvodu, že táto si náhradu trov konania neuplatnila.

10. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil, návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú k náhrade trov konania, alternatívne žiadala
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom
odvolaní namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala
na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú

vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup
bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na
jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp. že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah

dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že
upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkovýchhodnôtpodľaust.§135ods.1zák.č.566/2001Z.z.,aleniedohľadnadcelkovoučinnosťou
Družstva, posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu

vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala
záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí
bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o

skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona
o cenných papieroch (platného v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo
strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala
Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní

povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný
vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska)
a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je
dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých
vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci

nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov
klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka A.. B. E., M.. preukázané,
že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to

spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j.
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcu investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou

CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti
boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol
navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom A.. Z. Č.U., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Žalobkyňa poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich

aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani
po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- € nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné

podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku

2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

11. Žalobkyňa ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt

z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s

ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4

zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).

12. Žalobkyňa tiež nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom, že nárok na náhradu
škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak žalobca nemôže dosiahnuť uspokojenie

svojej pohľadávky v konkurznom konaní, ktorý bol vyhlásený na majetok družstva, ktorého bola
žalobca členom. Súd prvej inštancie uviedol, že nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca
úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom
konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako
majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu s právnou úpravou

konkurzu. Žalobkyňa zastala názor, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. upravujúci
osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov
tejto zodpovednosti

13. Záverom vo svojom odvolaní žalobkyňa poukázala na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31.
januára 2012, sp. zn. 6MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom
vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené účastníkmi konania
neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom

pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.

14/ Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila tak, že navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní
v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní
a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné
listinné dôkazy, či už predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známeaj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa

danéhoprípaduauviedla,žežalobcavkonanínepreukázalbezúspešnéuplatnenienárokuvočidružstvu
PDSI, čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov
uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval
o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.

15/ O odvolaní žalobkyne rozhodol odvolací súd ( v poradí prvým ) rozsudkom zo dňa 22. januára
2015 č. k. 9Co 522/2014-153 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie,
na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. decembra 2016 rozsudok
odvolaciehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.VosvojomuznesenímNajvyššísúdSlovenskej

republikyuviedol,žeEurópskysúdpreľudsképrávavydal13.1.2015rozsudokvoveciV.protiSlovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolania. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že aj keď vyjadrenie
k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana
už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním,
ak bolo formulované ako skutková a právna argumentácia. V danej veci Najvyšší súd zohľadnil, že k
odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, žalobkyňa (dovolateľka) ale nemala možnosť dozvedieť sa
o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd jej toto vyjadrenie nedoručil. Opomenutím
doručenia tohto vyjadrenia žalobkyni došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Z uvedeného dôvodu musel dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť.

16/ V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu, bolo

vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne (č. l. 144 spisu) doručené spolu s výzvou na vyjadrenie sa
žalobkyni dňa 26.1.2017 ( č.l. 205 spisu ). Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej v stanovenej lehote
nevyjadrila.

17/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19/ Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je

objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

20/ Zákon č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta

tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.21/ Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
(novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte

investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/
zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad

finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák.
č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že
s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až

130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným
dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

22/ Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

23/ Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že

jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s

§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do

rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011,
vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska.Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s
finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s
vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z

realizovanéhofinančnéhoinvestovania;zodpovednosťštátunemôženahrádzaťprimárnuzodpovednosť
obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

24/ Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v
postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

25/ Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomštátuvzmysle§9zák. č.514/2003

Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

26/ K námietke žalobkyne, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené
stranami sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku, odvolací súd uvádza,

že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh
na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne stranám
sporu súdom prvej inštancie doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej.
Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 24. 4. 2014 jednoznačne vyplýva, že listinné

dôkazy doložené žalobkyňou a žalovaným v priebehu konania, ako aj listinné dôkazy predložené
súdu v konaní boli súdom prvej inštancie riadne oboznámené. Uvedené znamená, že žalobkyňou
vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím
súdom zistené.

27/ Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o
ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. ( v
znení účinnom do 30. 6. 2016 ).

28/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech,
preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).