Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 21, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/290/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113235237
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113235237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobkyne Y. S., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom Q. O., A. S. XX, zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, proti žalovanej L. Š., narodenej XX.XX.XXXX, bytom Q. O., W. A. XX, zastúpenej JUDr.
Marekom Gibom, advokátom, so sídlom v Trebišove, Hviezdoslavova 4, o určenie, že nehnuteľnosti
patria do podielového spoluvlastníctva a do dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Košice I zo dňa 04.03.2016, č.k. 19C/463/2013-173

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zastavení konania.

Žalovaná má proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
konanie v časti o určenie, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXXX kat. úz. X. P., obec Košice-
Sever ako parcela č. 4000, parcela č. 4001 s domom číslo súpisné 249 a parcela číslo 4002 patria do
dedičstva po nebohom B. S., zomrelom XX.XX.XXXX v podiele 1/2 z celku zastavil (výrok č. I.). Žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol (výrok č. II.) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom území
X. P., zapísané na Okresnom úrade - katastrálny odbor na LV č. XXXXX ako parcela č. 4000 - záhrada o
výmere 304 m2, parcela č. 4001 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2 s domom súp. číslo 249
a parcela č. 4002 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 17 m2 patria do podielového spoluvlastníctva
žalobkyne v podiele 1/2 z celku a do dedičstva po nebohom B. S., zomrelom XX.XX.XXXX v podiele 1/2
z celku. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa a neb. B. S., nar. XX.X.XXXX uzavreli
manželstvo dňa X.X.XXXX. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17.1.1948, z uznesenia Okresného
súdu v Košiciach zo dňa 20.1.1948, č.d. 65/48, z výpisu z pozemnoknižnej vložky 5628 Košice -
majetková podstata vlastníctvo, z výpisu z LV č. XXXXX okres Košice I k.ú. Severné mesto vzal za
preukázané, že odpredávatelia H. D. a manželka U. D. odpredali svoj nehnuteľný majetok obsiahnutý
v pozemkovoknižnej vložke kat. úz. Mesta Košíc, číslo 5628 ako parcela 2086/29 dom, číslo popisné
7205 s dvorom v Košiciach na Národnej triede č. d. 15 a pod B4 A - B tvoriacich výlučné vlastníctvo

v celosti za dojednanú kúpnu cenu 147.000 Kčs, ktorú kúpil Y. S. s tým, že kúpnu cenu už zaplatil vo
výške 20.000 Kčs a potom mal zvyšok zaplatiť v hotovosti po pozemkovoknižnom prepise vlastníckeho
práva na svoje meno. Odpredávatelia povolili vklad vlastníckeho práva pre kupujúceho v celosti a po
podpisekúpnopredajnejzmluvymalipredmetkúpyajsbytomodovzdaťdodržbyaužívaniakupujúcemu.Predmetnú kúpnu zmluvu podpísali v Příboře dňa 12.01.1948 H. D. a U. D. a v Košiciach dňa 17.01.1948
Y. S.; na základe toho príslušný súd povolil vo vložke č. 5628 k. ú. Košice vklad vlastníckeho práva
Y.S. S. uznesením zo dňa 20.1.1948. Menovaný sa tak stal výlučným vlastníkom nehnuteľností aktuálne

zapísaných na LV č. XXXXX pre k. ú. Severné Mesto, okres Košice I, pokiaľ ide o parcelu č. 4000 vo
výmere 304 m2 - záhrada, č. 4001 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2 a parcela č. 4002 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 17 m2 a dom súpisné číslo 249 na parcele 4001.

4. Nakoľko žalobkyňa vzala žalobný návrh v časti o určenie podielu 1/2 do dedičstva po neb. B. S.

čiastočne späť, súd prvej inštancie s poukazom na § 96 ods. 1,2 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil.

5. Predmetom konania tak zostal určovací výrok, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria do
podielového spoluvlastníctva žalobkyne v podiele 1/2 z celku, pričom žalobkyňa svoje vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam odôvodnila titulom vydržania.

6. S poukazom na § 80 písm. c/ O.s.p. (účinný v čase jeho rozhodovania) okresný súd
uzavrel, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Podľa závetu nebohého
B. S. vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25D/467/2012 patrí v celom rozsahu
sporná nehnuteľnosť testamentárnej dedičke - žalovanej a súčasne aktívum ohľadne predmetných
nehnuteľností zostalo medzi žalobkyňou a žalovanou ako účastníkmi dedičského konania sporné,

pretože sporné nehnuteľnosti dedičský súd do súpisu aktív nezaradil. Nebohý B. S. tak zostal v celosti
zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností.

7. Súd skúmal, či na strane žalobkyne boli splnené všetky predpokladané podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (podielového spoluvlastníctva titulom vydržania).

Dospel k záveru, že nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam titulom
vydržania bolo potrebné posúdiť podľa právnej úpravy, ktorá platila na území Slovenska do 31.12.1950
(do účinnosti tzv. Stredného občianskeho zákonníka). Podľa vtedy platného obyčajového práva sa
vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy, to isté platilo o spoločnom vlastníctve.
Právny poriadok poznal dva druhy pozemkovoknižných zápisov, a to vklad (intabulácia) a záznam

(prenotácia). Podľa obyčajového práva platného v tom čase na území Slovenska všetky práva, ktoré boli
zriadené ako vecné, vznikali, menili sa a zanikali dňom intabulácie - vykonania vkladu alebo výmazu.
Uplatňovaním intabulačného princípu sa teda určovala nielen registračná, ale aj hmotnoprávna povaha
zápisu vykonaného do pozemkovej knihy. Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy
mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Z tohto všeobecného

pravidla existovali tiež výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe). Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez
zapísania do pozemkovej knihy nadobudol ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v
pokojnej držbe. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného sa držiteľ
považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že vec mu patrí.
Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe do držby.

8. Podľa názoru súdu žalobkyňa nepreukázala, že na strane oboch tvrdených nadobúdateľov, t.j. jej
a jej nebohého manžela bola vôľa nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do spoluvlastníctva. Titulom
nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti bola písomne uzatvorená zmluva. Súd mal za to, že pokiaľ
tu bola vôľa tak na strane žalobkyne, ako súčasne na strane jej nebohého ešte vtedajšieho priateľa

nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do spoluvlastníctva, malo sa tak udiať písomnou formou -
písomnou zmluvou. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobkyne o tom, že predmetná nehnuteľnosť
bola nadobudnutá do ich spoluvlastníctva. Žalobkyňa nepreukázala vznik spoluvlastníctva pri prevode
predmetnej nehnuteľnosti, preto nie je možné hovoriť ani o dobromyseľnosti pri vstupe do držby.
Absencia vôle na strane nebohého B. S. založiť spoluvlastníctvo je prekážkou na to, aby ona vstúpila

dobromyseľne do držby, ktorá sa mala týkať spoluvlastníckych vzťahov, nie výlučného vlastníctva
na jej strane a samotná jej vôľa nadobudnúť nehnuteľnosti do spoluvlastníctva spolu s jej vtedajším
priateľom sama osebe nepostačuje. Okresný súd konštatoval, že nebohý B. S. si dal záležať na dodržaní
postupu tak ako vyžadovala vtedy platná právna úprava a nadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam na základe písomne uzatvorenej zmluvy, zmluvu si dal tiež zavkladovať. Uviedol, že

nemožno uveriť tomu, že pokiaľ na jednej strane takýmto spôsobom postupoval v súlade s vtedy platným
právom, aby na strane druhej opomenul naplniť právnu úpravu aj vo vzťahu k vzniku spoluvlastníctva,
pokiaľ ide o predmetné nehnuteľnosti, a teda, že by opomenul zakomponovať do predmetnej zmluvy
súčasne žalobkyňu ako budúcu spoluvlastníčku predmetných nehnuteľností. Tvrdená skutočnosť ozámere nebohého na sklonku svojho života pozmeniť závet nie je dôkazom toho, že predmet konania
patril do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela. Je iba potvrdením toho, že nebohý
do konca svojho života nakladal, resp. mienil nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami ako svojimi

vlastnými. V tomto prípade teda sa nehovorí o absencii perfektnej zmluvy, ale o absencii zmluvy ako
takej. Pre vznik spoluvlastníctva nestačí vôľa jedného budúceho spoluvlastníka, nebohý nemal vôľu
založiť spoluvlastnícky vzťah, t.j. nadobudnúť nehnuteľnosti do spoločného vlastníctva so žalobkyňou,
ak by ju mal, uzavrel by zmluvu spolu so žalobkyňou a súčasne založil tento spoluvlastnícky vzťah.
Pre vznik spoločného vlastníctva nie je rozhodujúcim, či na úhrade kúpnej ceny sa podieľali budúci

nadobúdatelia, táto okolnosť však môže mať vplyv na prípadné posúdenie, či v konečnom dôsledku
k založeniu spoluvlastníckych vzťahov došlo. Žalobkyňa v konaní síce tvrdila, že prispela určitými
peňažnými prostriedkami na kúpnu cenu, toto svoje tvrdenie však nepreukázala. Z uvedených dôvodov
žalobu v tejto časti zamietol.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1,2 O.s.p.. Žalovaná

ako úspešný účastník mala právo na náhradu trov konania, avšak tieto nevyčíslila, iné trovy zo spisu
nevyplývali, z uvedeného dôvodu súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a výroku o trovách konania
podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p.. Navrhla,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie.

11. Žalobkyňa namietala, že nie je zrejmé, ktoré z vykonaných dôkazov vzal súd za preukázané
a z nich vyvodil vyššie uvedený záver, a ktoré za preukázané nevzal a prečo. V rozsudku úplne

absentuje právne odôvodnenie, teda odkaz na príslušný právny predpis, ktorým sa súd pri rozhodovaní
riadil. Na súdenú vec sa vzťahujú štyri právne režimy. Súd riadne neodôvodnil rozsudok, nevyporiadal
sa so skutkovou a právnou argumentáciou žalobkyne, čím rozsudok trpí nedostatkom odôvodnenia
písomného rozhodnutia a tým porušuje jej základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Pokiaľ
sa súd obmedzil len na konštatovanie, že je nelogické, aby najprv jej nebohý manžel nadobudol

nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva a potom následne nejakou ústnou zmluvou sa dohodli
na vzniku spoluvlastníctva, takéto tvrdenia vôbec neodzneli, čiže súd z vykonaných dôkazov vyvodil
nesprávne skutkové zistenia. Nezaoberal sa skutočnosťou, že kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1948
za iných dobových zvyklostí a postupov, ani nevysvetlil fakt, prečo neuveril jej tvrdeniu, že sa o právnu
stránku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam nezaujímala a všetku administratívu ponechala

na nebohého manžela. Rozporuplný je záver súdu prvej inštancie aj o tom, že nebola dobromyseľná
pri vstupe do držby, ako aj tvrdenie, že pre vznik spoluvlastníctva nie je rozhodujúce, či na úhrade
kúpnej ceny sa podieľajú budúci nadobúdatelia. Nie je zrejmé ako súd k tomuto záveru dospel a tento
záver sa neopiera o tvrdenia vypočutých svedkov a ani o jej tvrdenia. Súd prvej inštancie vyvodil z
výsluchu svedkov také skutočnosti, ktoré z neho nevyplynuli. Poukázala na podanie zo dňa 3.10.2014,

v ktorom je podrobne rozobratá jej právna argumentácia k nadobudnutiu spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam. Naďalej tvrdí, že pri vstupe do držby v roku 1948 bola dobromyseľná a tieto
nehnuteľnosti jej spoluvlastníckym právom patria. Skutočnosť, že neboli splnené formálne náležitosti
nadobudnutia spoluvlastníctva, t.j., že nebola uvedená v kúpnej zmluve, považuje za nedostatok formy
a nemôže byť dôvodom, aby o svoje spoluvlastníctvo prišla. Namietala nesprávne právne posúdenie

veci, absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktoré je základným atribútom spravodlivého procesu.
Uviedla, že rozsudok je nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmé, na základe akých zistení, úvah a
postupov súd dospel k svojim záverom, je predčasný a z hľadiska absencie náležitého odôvodnenia aj
nezákonný. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že dôvody uvedené v odvolaní sú
neopodstatnené a nedôvodné. Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, ktorým
boli jasne preukázané skutočnosti tvrdené žalovanou a zároveň boli vyvrátené tvrdenia žalobkyne. Súd
správne vyhodnotil, že v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 17.1.1948 vyplynula jednoznačne vôľa B. S.
stať sa výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností a jednoznačne nejde ako tvrdila žalobkyňa, o

zmluvuneperfektnú.Považovalaodvolaniežalobkynezanedôvodnéanavrhla,abyodvolacísúdpotvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

13. Vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne bolo žalobkyni doručené dňa 22.09.2016.14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej
vety CSP, v CSP odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/, h/) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne nie je možné vyhovieť.

15. Rozsudok vo výroku, ktorým súd konanie v časti o určenie, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č.
XXXXX kat. úz. X. P., obec Košice-Sever ako parcela č. 4000, parcela č. 4001 s domom číslo súpisné
249 a parcela číslo 4002 patria do dedičstva po nebohom B. S., zomrelom XX.XX.XXXX v podiele 1/2 z
celku zastavil, nebol odvolaním žalobkyne ani žalovanej napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto
nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

16. Rozsudok je v napadnutom zamietavom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust.
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.03.2017 o 12.40 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 14.3.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

18. Žalobkyňa podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 04.05.2016, t. j. za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku.

19. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. 01.07.2016).

20. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Žalobkyňa namieta odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j., že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.,

t. j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. f/, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h/, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) sa týka chyby v
zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom

medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,

keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191-§ 194 CSP.24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
odvolacísúduvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúduprvejinštancie,priktorejaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti

majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych
predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu).

25. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

26.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli

za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p. účinným v čase jeho rozhodovania alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v napadnutých

výrokoch nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

27. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p.

účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zistenéhoskutkovéhostavuvyvodilajsprávnyprávnyzáver,pričomrozsudokajnáležiteodôvodnil,preto
odvolacísúd jehorozsudokvnapadnutýchvýrokochakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil.

28. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého v konaní nebolo

preukázané, že žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním.

29. Správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne

nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

30. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil predpoklady vydržania podľa
právnej úpravy platnej v čase uzavretia kúpnej zmluvy (17.01.1948) a tvrdeného vstupu do držby.

Súd prvej inštancie posudzoval predpoklady vydržania podľa obyčajového práva platného na území
Slovenska do 31.12.1950. Podal výklad k spôsobom vzniku vlastníckeho práva a k zápisu do
pozemkovoknižných registrov. Vyjadril sa aj k predpokladom vzniku vlastníckeho práva vlastníkom
nezapísaným v pozemkovej knihe vydržaním, kedy sa vyžadovala dobromyseľná a nepretržitá držba
po dobu 32 rokov s tým, že dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe do držby. Z uvedeného dôvodu

odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa absencie právneho odôvodnenia rozsudku nie je náležitá.

31.Podľaobyčajovéhopráva,platnéhonaúzemíterajšejSlovenskejrepublikydo01.01.1951,vlastnícke
právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale
až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (intabulácia). Tento tzv. konštitutívny

charakter zápisov do pozemkovej knihy zanikol účinnosťou Občianskeho zákonníka z roku 1950 (zákon
č. 141/1950 Zb.). Dvojfázovosť spočívala v tom, že na prevod vlastníckeho práva sa vyžadoval jednak
právny dôvod a jednak spôsob nadobudnutia vlastníctva. Podľa tejto úpravy uzavretie zmluvy dávalo
nadobúdateľovi predbežne iba obligačný nárok žiadať od scudziteľa prevedenie vlastníctva k veci. Aby
vzniklo vecné právo, muselo sa toto prevedenie realizovať určitým zákonom stanoveným spôsobom a

len splnením právneho spôsobu bolo prevedené vlastnícke právo na nadobúdateľa. V zákone uznaným
právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri prevode nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej
knihy (pozemnoknižné odovzdanie), ktoré spočívalo v tom, že doterajší pozemnoknižný vlastník vydal
vkladné povolenie, ktoré bolo samostatným, od právneho titulu formálne oddeleným aktom. K právneúčinnému prevodu predmetných nehnuteľností tak v prejednávanom spore mohlo dôjsť len zápisom
kúpnej zmluvy zo dňa 17.01.1948 do pozemkovej knihy.

32. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že na strane žalobkyne absentuje jednak právny dôvod
a jednak predpísaný spôsob nadobudnutia vlastníctva, tie boli preukázané iba u nebohého manžela
žalobkyne. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že zmluvnou stranou v kúpnej zmluve zo dňa
17.01.1948 bol na strane kupujúceho iba nebohý manžel žalobkyne. V zmluve nie je žiadna zmienka o
tom, že zmluvnou stranou na strane kupujúceho má byť ďalšia osoba. Z uvedeného dôvodu súd správne

uzavrel, že nemožno hovoriť o absencii perfektnej zmluvy, ale na strane žalobkyne absentovala zmluva
ako taká.

33. Z uvedené dôvodu súd správne skúmal aj to, či na strane žalobkyne mohlo dôjsť k nadobudnutiu
jej spoluvlastníckeho práva vydržaním.

34. Odvolací súd poukazuje na to, že vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa o
tom muselo rozhodnúť. Je dôležité skúmať, aký zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia
a skončenia vydržacej doby, pretože okamih vzniku vlastníckeho práva sa posudzuje podľa týchto
predpisov, kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba, a aká bola intertemporálna
úprava v platnom a účinnom zákone obsahujúcom takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.

35. Podľa obyčajového práva platného v čase uzavretia kúpnej zmluvy (17.01.1948) platilo, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy nadobudol ten, kto nehnuteľnosť po dobu
32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Vyžadovala sa dobromyseľná držba pri vstupe do držby a
nepretržitá držba. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 zák. č. 141/1950 Zb. sa ustanoveniami

tohto zákona spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.januárom
1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Lehota, ktorá začala bežať pred
1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej
lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej
odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 1,2 zák. č.

141/1950 Zb.).

36. Nakoľko kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 17.01.1948 t. j. za účinnosti obyčajového práva, mohla
vydržacia doba u žalobkyne s poukazom na ustanovenie § 566 ods. 1,2 zák. č. 141/1950 Zb. uplynúť
najskôr uplynutím 10 ročnej vydržacej doby počítanej od 01.01.1951, t.j. k 01.01.1961.

37. Pre posúdenie nadobudnutia (spolu)vlastníckeho práva bolo však nevyhnutné zistiť, či pri vstupe do
držby (vyžadovalo sa podľa obyčajového práva) a počas celej vydržacej doby (podľa zák. č. 141/1950
Zb.) bola žalobkyňa dobromyseľná.

38. Vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe a právnej teórie, potvrdenej aj rozsudkom Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.01.2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č.
6/2015 oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti,

ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho
dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie, či je držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych
hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera
oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na

základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí,
ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Je potrebné posúdiť,
či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu
po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo
patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide

pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalostialebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.

39. Je potrebné zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď
aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010,
3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného
ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý

sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

40. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok
nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode
nehnuteľnosti. Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v
dobrej viere, že je vlastníkom veci i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne

nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže
viesť k vydržaniu nehnuteľností (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 137/2011).

41. V prejednávanom spore žalobkyňa ani netvrdila, že došlo z jej strany k uzavretiu ústnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu na jej strane absentuje nielen písomný, ale aj ústny právny

titul nadobudnutia (spolu)vlastníckeho práva.

42. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne, že o právnu stránku nadobudnutia vlastníctva k
nehnuteľnostiam sa nezaujímala a všetku administratívu ponechala na nebohého manžela. V zmysle
vyššie prezentovaného právneho názoru, ktorý je totožný s ustálenou súdnou praxou, totiž vyplýva,

že neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho
úkonu nie je ospravedlniteľná, jedná sa o právny omyl neospravedniteľný. Pri zachovaní zvyčajnej
opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý
má v úmysle urobiť. Preto ak sa žalobkyňa uchopila držby nehnuteľnosti, bez toho, aby na ňu mala
čo i len ústnu zmluvu, aj keď podľa zákona musí mať zmluva o prevode nehnuteľností písomnú formu

a musí byť intabulovaná do pozemkovej knihy (pričom na strane nebohého manžela ako druhého
spoluvlastníka tieto náležitosti splnené boli - poznámka odvolacieho súdu), nemôže byť s ohľadom
na všetky okolnosti v dobrej viere, že je (spolu)vlastníkom veci. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa
nemohla byť dobromyseľnou ani pri vzniku držby a ani počas trvania celej vydržacej doby, a preto
nemohla nadobudnúť (spolu)vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním tak, ako to tvrdila v žalobe.

Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak žalobu žalobkyne v tejto časti
zamietol.

43.Vecnesprávnerozhodolsúdprvejinštancieajotrováchkonania,pretozovšetkýchvyššieuvedených
dôvodov odvolací súd rozsudok, vrátane výroku o trovách konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správny potvrdil.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto
jej odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. O výške tejto

náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).