Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/181/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207214357
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4207214357.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a
členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr.
Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 31 815 138 a Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. E., nar. XX. XX. XXXX,

bytom H., o vymoženie sumy 151,36 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno zo dňa 29. mája 2014 č. k. 10Er/1509/2007-20 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za
neprípustnú a jej zastavenia p o t v r d z u j e .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu pod sp. zn. 10Er/1509/2007 vedenú u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod EX 6647/2007
vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora si vymienil

rozhodnúť v osobitnom uznesení. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 103 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2008 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2, 4, § 54 ods.

1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení zákona č. 188/2006 Z. z.,
§ 39 OZ, § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok alebo EP), ako aj rozhodnutiami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade nie je možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi
výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie
vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda

aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach apovinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd
prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré
by povinný, teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on

by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej
zmluve nemožno, podľa názoru súdu prvej inštancie, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s
rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav
vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinný sa tak
bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv čo je v rozpore s ustanovením § 54

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej
rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a
vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho,
či je preložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa súd prvej inštancie zameral najmä na
zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej
stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom
konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý
nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak
neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho,

alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku dôvod na vyhlásenie exekučného konania za neprípustné a na zastavenie
exekučného konania, a preto súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Súd prvej inštancie na záver poznamenal, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne
osobitným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

2.Protitomutouzneseniupodalvzákonnejlehoteodvolanieoprávnený,domáhajúcsanímjehozrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a predloženia Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie prejudiciálnych otázok v znení uvedenom v odvolaní. Svoje odvolanie postavil na základných

šiestich bodoch, v rámci ktorých namietal odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, ako aj
vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci
bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a
v neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Odňatie možnosti konať pred súdom videl
v tom, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Následne

vytýkal, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti.
Uvedené považoval za všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom
EÚ, a preto navrhol predložil ďalšiu prejudiciálnu otázku. Okrem toho namietal, že súd prvej inštancie
nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Tvrdil, že exekučný
súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov
a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený.
Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho, exekučný súd
nepovažoval za súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa

neho súdom konajúcom o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k
zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde

neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde
ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranua právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na
súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom

ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho
štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní
rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v
čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym

štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného
právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru
zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské
konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný

súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskomkonaní.Zdôraznil,žeexekučnýsúdnedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. Ak sa exekučný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácií, žiadal, aby
všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej

istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45
ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred
súdom namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,

rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v
konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne
postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne

ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti
zbraní, na základe ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako
postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu
exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii

usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná
a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však
neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že
nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu.
Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal
aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom zdôraznil, že tento úrok má
sankčný charakter a účtuje sa dlžníkovi len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na §

369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
V neposlednom rade zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Záverom zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nieje oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Mal za to, že súd prvej inštancie preto nebol oprávnený vykonať
prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní, teda

podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise. Záverom sa vyjadril k návrhu na prerušenie konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že

návrhy oprávneného na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

4. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm.
b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá

Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na ustanovenie §
109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v
ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Následne v odvolaní navrhol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie aj ďalšiu otázku a to: Má sa
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej

neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

7. Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadkuexekučnékonanienemožnoprerušiť,akosobitnýzákonneustanovujeinak.Takýmtoosobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny

poriadok, resp. Civilný sporový poriadok. Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny
súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.8. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, resp. Civilného sporového poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie

o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany v konaní, avšak
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).

9. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
a s dobrými mravmi. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej

veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam
prepostupvzmyslečl.267ZmluvyofungovaníEÚ.Naviacpodľaodvolaciehosúduzmyslompredbežnej
otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

10. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev za neopodstatnenú a irelevantnú, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom doručeným súdnemu exekútorovi JUDr.

Rudolfovi Krutému, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 14. 12. 2007 požiadal súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 151,36
eura (4.560 Sk) spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul
označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a. s. zo dňa 04. 09. 2007 sp. zn. SR 5876/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 10. 2007

a vykonateľnosť dňa 18. 10. 2007. Súdny exekútor doručil dňa 18. 12. 2007 súdu prvej inštancie
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie,
plnomocenstvo, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a výpis oprávneného z obchodného
registra. Súd prvej inštancie poveril dňa 20. 12. 2007 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne
súd prvej inštancie po doručení Zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru rozhodol

napadnutým uznesením.

12. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

13. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57

ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§
57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy
tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

14. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

15. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku).

16. Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv
o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky akoprávoplatnýrozsudoksúdu.Vprípadepreskúmaniarozhodcovskéhorozsudkuideofakultatívnyopravný
prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie
je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie

vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom
konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie
§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné
konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol
vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok

bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu
zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc
exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku

platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

17. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola
spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní),
či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť

obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s
právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by
tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením
platnostizmlúv,prípadneinýchprávnychúkonov,ktorébolizákladomnárokupriznanéhorozhodcovským
rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní,

ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v
exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej
správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm.
a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol
viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď v preskúmavanej
veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov

uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom
do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu
netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b)
Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 230 CSP, keď zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov

na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí
dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

19. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 24. 04. 2006 súd prvej inštancie správne
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka.

20. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvej inštancie vo veci dôsledne

aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania a
vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie správne považoval
zmluvu o úvere zo dňa 24. 04. 2006 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd prvej inštancie právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť,

bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom

bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

21. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené

a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o
výškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľa§262ods.2CSPsúd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému a sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).