Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 21, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/291/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899490
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1100899490.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: C.. U. Š. C. U. R.
Š. W. M. , bytom O. Ľ. I. Č.. XXXX/XX, Ž. zastúpeného: JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom,
so sídlom advokátska kancelária Mydlárska 19, 010 01 Žilina proti žalovanému v I. rade: Slovenská
republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava,

2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, žalovanému v II. rade: E. I. Ü. E.
Q. , bytom Z. Č.. X, V. zastúpený: opatrovníčkou Alexandrou Vaškovou, pracovníčkou Okresného súdu
Bratislava I., Záhradnícka č. 10, 812 44 Bratislava, žalovanému v III. rade: U. F. Z. E. R. F. K. W. E. ,
bytom M. X, V. o vydanie osobného motorového vozidla alebo o zaplatenie 11.418,71 € na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01. júla 2015, č.k. 10C 155/2000-506, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01. júla 2015, č.k. 10C

155/2000-506, vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Žalovaní v I. a v III. majú nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 01.07.2015, č.k. 10C
155/2000-506, uložil žalovanému v II. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.428,71 € spolu so
17,6 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 až do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie súčasne žalobu voči žalovanému v I. rade a v III. rade
zamietol. V rámci výroku rozsudku skonštatoval, že o náhrade trov konania rozhodne do tridsiatich dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca žalobou zo dňa 18.10.2000,
zmenenou v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 10C 155/00-62 zo dňa 07.01.2005, ktoré bolo
vydané v súlade s návrhom žalobcu, žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v žalobe označených -

žalovaného v I. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, žalovaného v II. rade Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v Bratislave, žalovaného v III. rade E. I. zastúpeného opatrovníčkou A. Vaškovou,
pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I., Záhradnícka č. 10, Bratislava, žalovaného v IV. rade U.
F., žalovaného v V. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, žalovaného v VI. rade Colné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, žalovaného v VII. rade Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie Bratislava, žalovaného v VIII. rade U. V., vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo zn. E.

W. L. XX, K. farby, EVČ: ZA XXX R., číslo motora: I. XXXXXX, číslo karosérie X. XJXXXXXXRXXXXXX,
aj s dvoma kusmi kľúčov, s diaľkovým ovládaním, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
alebo aby súd žalovaných zaviazal na zaplatenie sumy 344.000,- Sk (11.428,71 €) so 17,6 % úrokom zomeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia solidárne a súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.
Návrh voči žalovanej v ôsmom rade - U. V. žalobca počas konania zobral späť. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že sa dozvedel z časopisu R. zo dňa XX.XX.XXXX, že je v ňom uverejnený inzerát ohľadom

predaja osobného motorového vozidla zn. E. W. X.Xi Z.. Na základe tohto inzerátu sa prihlásil na
uvedené telefónne číslo a skontaktoval sa so žalovaným pôvodne v procesnom postavení žalovaného
v treťom rade (E. I.), s ktorým sa dohodol, že sa stretnú dňa 12.05.1998 na polceste, nakoľko žalovaný
(E. I.) je z Bratislavy a žalobca zo Žiliny; stretli sa v Dolnej Strede. E. I. na dohovorené
miesto prišiel na vyššie opísanom osobnom motorovom vozidle, preukázal sa občianskym preukazom

a splnomocnením od žalovaného pôvodne v procesnom postavení žalovaného v štvrtom rade
(U. F.). Motorové vozidlo si žalobca vizuálne prezrel, skontroloval EVČ aj číslo karosérie, pozrel sa,
či vozidlo nie je havarované. Motorové vozidlo sa žalobcovi páčilo, vizuálne nezistil žiadne závady
a číslo motora súhlasilo s číslom uvedeným v technickom preukaze. Žalobca sa so žalovaným E. I.
dohodol na kúpnej cene vo výške 344.000,- Sk. Na ďalší týždeň v pondelok dňa 18.05.1998 žalobca
išiel spolu s U. Š. vyplatiť žalovanému E. I. dohodnutú kúpnu cenu za uvedené vozidlo. Stretli sa

pred hlavnou stanicou v Bratislave. Žalobca si opätovne pozrel motorové vozidlo, žalovaný E. I. mu
predložil občiansky preukaz a podľa tohto občianskeho preukazu žalobca zistil jeho totožnosť, t.j. či
sa fotografia zhoduje s mužom, čo sa s ním stretol, teda so žalovaným - E. I.. Jeho vizuálna podoba
sa zhodovala. Pozrel si veľký technický preukaz, z ktorého zistil, že motorové vozidlo má EVČ: V.
XXX V., pričom držiteľom motorového vozidla bol uvedený žalovaný pôvodne v procesnom postavení

žalovaného vo štvrtom rade - U. F.. Žalobca žalovanému - E. I. vyplatil dohodnutú kúpnu cenu, motorové
vozidlo si prevzal, prihlásil ho na svoje meno na dopravnom inšpektoráte v Žiline dňa 20.05.1998,
kde mu bolo pridelené evidenčné číslo ZA XXX R.. Okresné riaditeľstvo policajného zboru -
odbor kriminálnej polície vydalo dňa 24.11.1998 potvrdenie o predbežnom zaistení veci (predmetného
motorovéhovozidla).Totomotorovévozidlobolozaistené,podľazdôvodneniapríslušníkovpolície-ppor.

M. C. a ppor. U., pre podozrenie, že motorové vozidlo bolo odcudzené. Dňa 24.11.1998 bolo motorové
vozidlo žalobcovi odňaté a prevezené na políciu do Bratislavy. Žalobca namietal postup polície, nakoľko
v technickom preukaze bol uvedený spôsob nadobudnutia vozidla - jednotlivý dovoz Švajčiarsko a podľa
záznamu o colnom prerokovaní prepustené do voľného obehu Colným úradom Bratislava, t.j. žalovaným
pôvodne v procesnom postavení žalovaného v šiestom rade - Colné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, a to na základe jeho rozhodnutia zo dňa 15.12.1997, č.k. 0526320708678. Rozhodnutím
Okresného úradu Bratislava II., odborom dopravy a cestného hospodárstva - pôvodne žalovaného
v procesnom postavení žalovaného siedmom rade - Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie Bratislava zo dňa 19.01.1998, č.j. Dop.B97010381, bola schválená technická spôsobilosť
jednotlivo dovezeného vozidla, kde sú uvedené výrobné čísla vozidla, výrobné číslo podvozku, výrobné

číslo motora a žalovaný U. F. bol uvedený ako držiteľ. Uznesením Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru SR, Bratislava I. zo dňa 01.02.1999, Č.:D.-XXX/XX-U., bolo osobné motorové vozidlo
opísané vyššie vrátené poškodenej U. V., narodenej XX.XX.XXXX, bytom E., X., H. B. X/X/XX, pôvodne
žalovanej v ôsmom rade, z dôvodu, že o práve poškodenej k predmetnému vozidlu niet pochybnosti,
nakoľko bolo stotožnené, že sa jedná o motorové vozidlo E. W. L., ŠPZ X.-XXXXXA, K. farby, výrobné

číslo motora I., výrobné číslo karosérie X..

3. Žalobca namietal nesprávny úradný postup pôvodne žalovaných, a to žalovaného v I. rade
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, žalovaného v II. rade Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave, žalovaného v V. rade Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, žalovaného v VI.

rade Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, žalovaného v VII. rade Obvodného úradu pre cestnú
dopravu a pozemné komunikácie Bratislava v tom smere, že prípisom Krajského riaditeľstva Policajného
zboru, odbor kriminálnej polície, oddelenie majetkovej kriminality, Bratislava, zo dňa 20.01.1999,
Čp:KRP-5-154/1-98, mu bolo oznámené, že lustráciou pôvodných čísel karosérie a motora v evidencii
odcudzených vozidiel opísané motorové vozidlo bolo odcudzené v Bratislave dňa 09.11.1997 ku škode

pôvodne žalovanej v VIII. rade. Dňa 15.12.1997 Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava II.
Obvodné oddelenie policajného zboru Vrakuňa bola nahlásená strata občianskeho preukazu žalovaným
vo IV. rade - U. F. a aj napriek týmto dvom rozhodným skutočnostiam bola motorovému vozidlu
pôvodne žalovaným v VII. rade Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
Bratislava priznaná technická spôsobilosť jednotlivo dovezeného vozidla opísaného vyššie; potom,

čo mu bol predložený výmer cla, daní a iných poplatkov, motorové vozidlo bolo zaevidované na
dopravnom inšpektoráte v Bratislave, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave a následne
v Žiline Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Žiline. Teda motorové vozidlo bolo skontrolované
kompetentnými orgánmi, ktoré boli povinné podľa názoru žalobcu riadne preveriť osoby nakladajúces motorovým vozidlom. Neurobili tak, preto má za to, že porušili svoju právnu povinnosť a sú povinní
žalobcovi uhradiť vyčíslenú škodu, respektíve majú mu vydať motorové vozidlo opísané v úvode
odôvodnenia rozsudku.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C 155/2000-224 zo dňa 12.03.2007 tak, že
žalobe sčasti vyhovel a zaviazal pôvodne označeného žalovaného v III. rade - E. I. na zaplatenia
žalovanej sumy (344.000,- Sk, spolu s príslušenstvom), nakoľko z vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný E. I. sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, bez právneho

titulu žalobcovi ponúkol vozidlo opísané v úvode odôvodnenia rozsudku za okolností opísaných vyššie
za dohodnú kúpnu cenu 344.000,- Sk. Súd o nároku žalobcu rozhodol v zmysle ustanovenia § 451
Občianskeho zákonníka. Motorové vozidlo žalobca prihlásil na príslušnom dopravnom inšpektoráte a až
do zadržania príslušným Obvodným oddelením Policajného zboru Slovenskej republiky ho užíval. Súd
prvej inštancie nezaviazal žalovaného E. I. vydať motorové vozidlo žalobcovi, nakoľko z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo na základe uznesenia Krajského úradu

vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky žalobcovi odňaté a vrátené poškodenej žalovanej
pôvodne v VIII. rade, ktorej bolo odcudzené. Súd žalobu voči žalovanému U. F. zamietol, nakoľko
z dokazovania vyplynulo, že svojím konaním neporušil právnu povinnosť voči žalobcovi, práve naopak,
aj on vyššie opísaným konaním žalovaného E. I. je poškodenou osobou.

5. Žalobu voči žalovaným v I. rade - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v II. rade - Krajskému
riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave, v V. rade Krajskému riaditeľstvo Policajného zboru Žilina,
v VI. rade - Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v VII. rade - Obvodný úrad pre cestnú dopravu
a pozemné komunikácie Bratislava zamietol z dôvodu ich nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v
konaní s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa
ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom
konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym
ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste,
vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh
štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Súd prvej inštancie vo svojom pôvodnom rozsudku uviedol, že
v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Z.z. žalovaným subjektom mala byť Slovenská

republika zastúpená príslušným ústredným správnym orgánom, nakoľko zákon výslovne ustanovuje štát
ako účastníka občianskoprávneho vzťahu v ustanovení § 1, § 18 citovaného zákona, podľa ktorého
štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej
organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie (zo dňa 12.03.2007, č.k. 10C 155/2000-224) v spojení s opravným
uznesením zo dňa 19.03.2009, č.k. 10C 155/2000-276, súvisiacimi uzneseniami zo dňa 10.05.2006,
č.k. 10C 155/2000-219, zo dňa 03.09.2010, č.k. 10C 155/2000-284, bol uznesením Krajského súdu v
Bratislava č.k. 4Co 453/2010-288 zo dňa 31.05.2011 zrušený. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v zmysle
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu ujasniť si predmet konania a okruh strán sporu.

7. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vyzval žalobcu, aby súdu doručil
špecifikáciu žalobného návrhu, a aby uviedol okruh strán sporu na strane žalovaného, voči ktorým si
nárok uplatňuje.

8. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 09.01.2012 uviedol, že si uplatňuje
nárok voči žalovanému v I. rade Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, žalovanému v II. rade Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného
zboru v Bratislave, žalovanému v III. rade E. I., žalovanému vo IV. rade U. F., žalovanému v V. rade
Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Žilina, žalovanému v VI.

rade Slovenskej republike zastúpenej Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky, v VII. rade Slovenskej
republike zastúpenej Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie a voči žalovanej
v VIII. rade U. V..9. Súd prvej inštancie konanie voči označeným žalovaným v VI. a v VII. rade uznesením zo dňa
31.10.2012, č.k. 10C 155/2000-316, zastavil. Predmetné uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 24.07.2013, č.k. 4Co 200/2013-334, a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvej inštancie bolo správne označiť žalovaných v VI. a v VII. rade v súlade s obsahom
odvolania žalobcu.

10. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 05.03.2014 žalobu voči žalovaným v II. a v V. rade
(Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, Slovenskej

republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Žilina) zobral späť. Žalovaní prítomní na
pojednávaní so späťvzatím žalobného návrhu v tejto časti súhlasili. Zároveň žalovaní na predmetnom
pojednávaní vyslovili súhlas so zámenou strán sporu v tom smere, že pôvodne boli žalovaní ako správne
orgány štátu a podaním doručeným súdu dňa 09.01.2012 už žaloba smerovala voči Slovenskej republike
zastúpenej jednotlivými správnymi orgánmi, voči ktorým žaloba žalobcu bola súdom prvej inštancie
pôvodne zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

11. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 05.03.2014, č.k. 10C 155/2000-382, pripustil zámenu
účastníkov konania na strane žalovaných tak, že žalovaným v I. rade namiesto pôvodne žalovaného
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava, žalovaným v VI. rade namiesto Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky je Slovenská republika zastúpená Finančným riaditeľstvom Slovenskej
republiky a žalovaným v VII. rade je namiesto Okresného úradu Bratislava Slovenská republika
zastúpená Okresným úradom Bratislava. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 07.05.2014 žalobu opäť
voči žalovanej v VIII. rade zobral späť.

12. Žalovaní súhlasili so späťvzatím žalobného návrhu voči žalovaným v II. a v V. rade, ako aj voči
žalovanej v VIII. rade. Súd uznesením zo dňa 19.06.2014, č.k. 10C 155/2000-386, konanie voči
žalovaným v II., v V. a v VIII. rade zastavil a priznal žalovanej v VIII. rade náhradu trov konania, na
náhradu ktorých súd prvej inštancie zaviazal žalobcu v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p.

13. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že na základe ustálenej rozhodovacej činnosti
súdov v tom smere, že ak si žalobca uplatňuje nárok voči štátu titulom náhrady škody v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, resp. v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, žalovaným je len jeden žalovaný, a

to Slovenská republika zastúpená jedným respektíve viacerými ústrednými správnymi orgánmi, v rezorte
ktorých v dôsledku činnosti správnych orgánov mohla vzniknúť žalobcovi škoda v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom respektíve vydaním rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené.

14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uznesením zo dňa 21.01.2015, č.k. 10C

155/2000-459, ustálil okruh strán sporu na strane žalovaného tak, že žalovaným v I. rade je Slovenská
republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava,
2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančným riaditeľstvom
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovská č. 63, Banská Bystrica, žalovaným v II. rade je E. I., bytom Z.
Č.. X, V., zastúpený opatrovníčkou Alexandrou Vaškovou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I.,

Záhradnícka č. 10, Bratislava, a žalovaným v III. rade je U. F., V. M.Á. X, V.. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie vyzval žalobcu na špecifikáciu petitu žaloby.

15. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.04.2015, č.k. 10C 155/2000-485, v zmysle písomného
podaniažalobcudoručenéhosúdudňa16.03.2015pripustilzmenupetitužalobytak,žežalovanívprvom

až treťom rade sú povinní vydať žalobcovi motorové vozidlo zn. vozidlo zn. E. W. L. K. farby, EVČ:
ZA XXX R., číslo motora I. XXXXXX, číslo karosérie X. XJXXXXXXRXXXXXX, aj s dvoma
kusmi kľúčov s diaľkovým ovládaním; alebo žalovaní v I. až v III. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť žalobcovi sumu 11.428,71 € so 17,6 % úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

16. Súd prvej inštancie aj rozsudkom v poradí druhým opäť žalobe žalobcu v časti vyhovel a
zaviazal žalovaného v II. rade E. I. na zaplatenie žalovanej sumy. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol
podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor inéhobezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Na základe

vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v II. rade na vydanie bezdôvodného
obohatenia žalobcovi, ktoré svojím konaním na úkor žalobcu získal tak, že neoprávnene nakladal s
cudzou vecou, ktorú nebol nikdy oprávnený ponúknuť na predaj a prevziať peňažné plnenie. Súd
prvej inštancie vyhovel alternatívne formulovanej druhej časti petitu žaloby, aj keď žalobca právne
nekvalifikoval predmet konania vo vzťahu k jednotlivým stranám sporu, čomu zodpovedá druhá časť

formulácie petitu žaloby, ktorá je vykonateľná i keď, správne neobsahuje pojem vydať bezdôvodné
obohatenie voči žalovanému v II. rade, ale len pojem uhradiť. Súd prvej inštancie nemohol vyhovieť prvej
časti alternatívne formulovaného petitu žaloby z dôvodu, že motorové vozidlo bolo vydané žalovanej
v VIII. rade, voči ktorej žalobca žalobu zobral v celom rozsahu späť a voči ktorej súd konanie
zastavil citovaným uznesením v odôvodnení rozsudku (zo dňa 19.06.2014, č.k. 10C 155/2000-386).
Súd žalobu voči žalovanému v III. rade zamietol, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že svojím

konaním neporušil právnu povinnosť voči žalobcovi, práve naopak, aj on vyššie opísaným konaním
žalovaného v II. rade je poškodenou osobou. Súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému
v I. rade zamietol z dôvodu, že žalovaný v prvom rade sa dovolal premlčania uplatneného nároku
žalobcom na náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom v
žalobe označených správnych orgánov. Žalobca sa náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom pôvodne domáhal voči jednotlivým správnym orgánom, voči ktorým súd prvej inštancie žalobu
zamietol (rozsudkom v poradí prvým), z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca až
písomným podaním doručeným súdu 09.01.2012 (po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie) uviedol, že
žalovanýmvkonaníjeSlovenskárepublikazastúpenájednotlivýmižalobcomoznačenýmiorgánmištátu.

17. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v §
1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1

sa nemožno zbaviť.

18. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)

zrušujúceho rozhodnutia.

19. Podľa ustanovenia § 22 ods. 3 citovaného zákona ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na
ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

20. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku ďalej uviedol, že žalobca sa o škode dozvedel
najneskôr dňa 24.11.1998, kedy mu bolo motorové vozidlo odňaté príslušníkmi obvodného oddelenia
policajného zboru a prevezené na políciu do Bratislavy. Vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru Bratislava I. pod ČVS: OUV-809/97 Vk v predmetnej veci dňa 01.02.1999

uznesením podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku vrátil motorové vozidlo žalovanej v VIII. rade, nakoľko
o jej vlastníctve neboli pochybnosti. Táto dňa 09.11.1997 oznámila krádež auta zn. E. W. L., ŠPZ X.
XXXXX R., K. farby, číslo motora I. XXXXXX, číslo karosérie X.. Proti uzneseniu vyšetrovateľa o vrátení
motorového vozidla podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor uznesením zo dňa 20.12.1999 zamietol
akonedôvodnú.Popreskúmaníspisovéhomateriáludospelkzáveru,žepreverovanímbolonepochybne

preukázané vlastnícke právo poškodenej (žalovanej v VIII. rade) k predmetnému motorovému vozidlu,
a preto považoval postup vyšetrovateľa za správny a zákonný.

21. Žalobca, ak mal za to, že správne orgány nesprávne úradne postupovali a nesprávnym úradným
postupom mu spôsobili škodu, mal sa náhrady škody voči Slovenskej republike zastúpenej jednotlivými

správnymi orgánmi domáhať najneskôr do uplynutia trojročnej premlčacej doby - t.j. do dňa 24.06.2002,
predĺženej o šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca svoju žalobu
na náhradu škody voči Slovenskej republike doručil súdu prvej inštancie až dňa 09.01.2012.22. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia poukázal na to, že pôvodne v žalobe označené správne
orgány majú spôsobilosť mať práva a povinnosti, sú právnickými osobami v zmysle ustanovenia § 18
ods. 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka, nie sú však samostatne ako právnické osoby nositeľmi práv a

povinností v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Aktuálne označený žalovaný v I. rade Slovenská
republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava,
2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančným riaditeľstvom
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovská č. 63, Banská Bystrica, je pasívne vecne legitimovaným

subjektom podľa ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb., voči ktorému však žalobca svoju žalobu na
náhradu škody doručil po uplynutí zákonom určenej premlčacej doby. Súd prvej inštancie z dôvodu
hospodárnosti konania už neskúmal predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, ktorá podľa žalobcu
mu mala byť spôsobená neprávnym úradným postupom jednotlivých správnych orgánov v žalobe
označených.

23. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť
úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobca si jednou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody voči
štátu - žalovanému v I. rade, ako aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia - voči žalovanému
v II. a v III. rade. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zaviazal len žalovaného v

II. rade (E. I.) na zaplatenie žalovanej sumy, ktorý svojím konaním sa na úkor žalobcu preukázateľne
bezdôvodne obohatil.

24. Proti tomuto rozsudku, posudzujúc odvolanie podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), do zamietajúceho
výroku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie

žalobca, ktorý v rámci odvolania uviedol, že žiada krajský súd ako odvolací, aby preskúmal rozhodnutie
súdu prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj s poukazom na ustanovenie
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. aby predmetnú vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(§ 221 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom, prečo sa domáha svojím odvolaním, aby bol rozsudok súdu prvej
inštancii zrušený, je nepreskúmateľnosť rozsudku v dôsledku nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.

Má zato, že výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov,
čo sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia, pričom dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok,
ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, za takýto nemožno považovať, pritom nie je rozhodujúce ani
to, že inak by bol správny, pri správnom odôvodnení, lebo aj v takomto prípade odvolací súd musí
napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolateľ má zato, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho

tvrdením ako žalobcu, ako aj s dôkazmi, ktoré produkoval v priebehu celého konania. Uviedol, že súd
prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného v II. rade zaplatiť mu sumu 11.428,71 € s
príslušenstvom. Jeho odvolanie smeruje do tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bol jeho návrh na
zaplatenie sumy 11.428,71 € zamietnutý proti žalovaným v I. a III. rade. Má za to, že súd prvej inštancie
mal žalovaných v I., v II. a v III. rade zaviazať spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 11.418,71 €

spolu s príslušenstvom, nakoľko ide o solidárnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie mal predmetnú vec
právne posudzovať pri určovaní spoločnej zodpovednosti za škodu, ktorá mu bola spôsobená podľa §
438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí
viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne nerozdielne. Po skutkovej stránke uviedol, že žalovaní v
I., v II., vo IV., v V., v VI. a v VII. rade nesprávne zvolili úradný postup, pretože

z prípisu Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície, Oddelenie majetkovej
kriminality, Bratislava, zo dňa 20.01.1999 č.p. KRP 5154/1-98, je zistiteľné oznámenie, že lustráciou
pôvodných čísel karosérie a motora v evidencii odcudzených vozidiel bolo predmetné motorové vozidlo
odcudzené v Bratislave dňa 09.11.1997. Dňa 15.12.1997 bola Okresnému riaditeľstvu Policajného
zboru Bratislava II., Obvodné oddelenie Policajného zboru Vrakuňa, nahlásená strata občianskeho

preukazu a aj napriek týmto dvom rozhodujúcim skutočnostiam bola motorovému vozidlu zo strany
žalovaného priznaná technická spôsobilosť jednotlivo dovezeného predmetného vozidla potom, čo mu
bol predložený výmer cla, daní a iných poplatkov; motorové vozidlo bolo zaevidované na dopravnom
inšpektoráte a následne v Žiline. Bolo teda skontrolované kompetentnými orgánmi, ktoré boli
povinné riadne preveriť a overiť všetky okolnosti týkajúce sa motorového vozidla, ktoré sú spojené s jeho

kúpou a predajom. Poukázal na to, že bol nadmieru opatrný pri kupovaní motorového vozidla a zvážil aj
mieru rizika, pretože splnomocniteľ, ktorému vyplatil kúpnu cenu, sa preukázal riadnym splnomocnením
na Dopravnom inšpektoráte v Bratislave a jemu bol vydaný dopravným inšpektorátom technický preukaz
motorovéhovozidla.Mázato,žeten,ktopochybil,jeDopravnýinšpektorátBratislava,pretoženazákladesplnomocnenia vydal splnomocniteľovi technický preukaz na toto vozidlo a osobu si riadne nepreverili.
Na základe uvedeného každý zo žalovaných v I. až III. rade zanedbal svoju úradnú povinnosť, a preto
by mali byť zaviazaní spoločne a nerozdielne, teda solidárne, zaplatiť mu sumu 11.428,71 €. V závere

odvolania zopakoval odvolací návrh, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a podľa § 221
ods. 1, 2 O.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie alebo napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalovaní v I. až III. rade sú povinní solidárne zaplatiť mu sumu 11.428,71 € so
17,6 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia a taktiež sú žalovaní v I. až
III. rade povinní zaplatiť náhradu trov konania, a to všetko do troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku.

25. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný v I. rade zastúpený Okresným úradom Bratislava,
ktorý uviedol, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní považuje vo vzťahu k zodpovednosti
vtedajšieho Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave za nenáležité,
nakoľko žiadnym spôsobom nebolo a nie je preukázané, že za vzniknutú škodu, ktorá bola spôsobená
žalobcovi v predmetnej veci, zodpovedá Obvodný úrad Bratislava, a to ani z časti. Obvodný úrad

Bratislava v roku 1997 nemal žiadne prostriedky na to, aby mohol preveriť skutočnosti, ktoré žalobca
uvádza vo svojom odvolaní. V tom čase mohol rozhodnúť len na základe listín, ktoré mu boli doručené
žalobcomakoúčastníkomkonania.Tietolistinynevykazovaližiadnepochybnostioichpravosti. O
skutočnostiach, ktoré uvádza žalobca vo svojom odvolaní, nebol Obvodný úrad v Bratislave
žiadnym spôsobom informovaný, preto mohol rozhodnúť len tak, ako v predmetnej veci rozhodol.

Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

26. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v I. rade zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, ktorý v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa pôvodne náhrady škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom domáhal voči jednotlivým správnym orgánom, voči ktorým súd prvej
inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca až písomným
podaním doručeným súdu dňa 09.01.2012, t.j. po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie, uviedol, že
žalovanýmvkonaníjeSlovenskárepublikazastúpenájednotlivýmižalobcomoznačenýmiorgánmištátu.
Keďže žalobca sa o škode dozvedel najneskôr dňa 24.11.1998, kedy mu bolo motorové vozidlo odňaté

príslušníkmi obvodného oddelenia policajného zboru, pričom mal za to, že správne orgány nesprávne
právnepostupovali,atýmmuspôsobiliškodu,malsanáhradyškodyvočištátuzastúpenéhojednotlivými
správnymi orgánmi domáhať najneskôr do uplynutia trojročnej premlčacej doby, t.j. do dňa 24.06.2002,
predĺženej o 6 mesiacov v zmysle ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca svoj nárok
na náhradu škody voči Slovenskej republike však doručil súdu prvej inštancie až dňa 09.01.2012. Súd

prvej inštancie preto žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu, že žalovaný v I. rade sa
dovolal premlčania uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi
nesprávnym úradným postupom v žalobe označených správnych orgánov. Na základe uvedeného
žalobca iba v odvolaní opakuje argumentáciu používanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou
sa už súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Na základe uvedeného žiada odvolací súd, aby rozhodnutie

súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

27. K odvolaniu žalobcu sa taktiež vyjadril žalovaný v I. rade zastúpený Finančným riaditeľstvom
Slovenskej republiky, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa v odvolaní domáha
uplatnenia spoločnej zodpovednosti viacerých osôb za škodu. Uvedený postup je však možný len vtedy,

ak je zodpovednosť viacerých osôb za škodu dôkazne preukázaná, to znamená, že je dokázané, že
viaceré osoby splnili základné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za škodu (vznik škody, konanie,
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním). Splnenie podmienok náhrady škody sa najprv
skúma samostatne, vo vzťahu ku každej osobe, voči ktorej si poškodený uplatňuje nárok na náhradu
škody. V predmetnom prípade colné orgány - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a ani

Colný úrad Bratislava nie sú zodpovedné za škodu vzniknutú žalobcovi a to z dôvodu absencie konania
alebo opomenutia konania uvedených orgánov, v dôsledku ktorého mala vzniknúť žalobcovi škoda a v
dôsledku toho aj absencie príčinnej súvislosti medzi konaním a vznikom škody. Žalobca nepreukázal,
akým konkrétnym konaním colných orgánov malo podľa jeho názoru dôjsť k vzniku škody. Žalobca ani v
odvolaní nesmeruje žiadne námietky ani argumenty konkrétne (adresne) voči Finančnému riaditeľstvu

Slovenskej republiky. Na základe zisteného skutkového stavu veci je dôkazne preukázané, že Colný
úrad Bratislava rozhodnutie v colnom konaní evidenčné č. XXXXXXXXXXXXX dňa 15.12.1997 nikdy
nevydal. Rozhodnutiam v colnom konaním sú prideľované evidenčné čísla vzostupne, chronologicky.
Posledné pridelené číslo rozhodnutia vydaného v roku 1997 na dotknutom pracovisku bolo evidenčnéč. XXXXXXXXXXXXX zo dňa 31.12.1997. Colný úrad vlastným šetrením taktiež zistil, že Výmer cla,
daní a iných poplatkov, blok číslo XXXXXX, poradové číslo XXXXXX, ktorého kópia sa nachádzala na
Okresnom úrade Bratislava II., odbor dopravy a cestného hospodárstva, colné orgány nikdy nevydali.

Tlačivo Výmer cla, daní a iných poplatkov je prísne zúčtovateľné a je (ako tlačivo) evidované poradovým
číslom a číslom bloku. Výmer číslo XXXXXXXXXXXXX by mal byť podľa čísla a pečiatky vydaný na
Colnom úrade Bratislava pobočka na Kopčianskej ulici. Blok č. XXXXXX používala pobočka Colného
úradu v Bratislave sídliaca na Horárskej ulici, pričom uvedený blok neobsahuje poradové
číslo XXXXXX, ale čísla XXXXXX - XXXXXX. Tlačivo s poradovým číslom XXXXXX sa nachádza v bloku

číslo XXXXXX, ktorý používala pobočka Colného úradu Bratislava sídliaca na Bottovej ulici. Tlačivo
bolo použité na tejto pobočke dňa 14.05.1997. V pečiatke za dátumom „97-12-15“ je uvedené číslo
„7“, pričom ak by išlo o doklad vydaný colným úradom, na odtlačku pečiatky by bolo uvedené číslo „5“.
Na základe uvedeného je dôvodné konštatovanie, že pri zápise do technického preukazu boli použité
falzifikáty rozhodnutí colného úradu. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky opätovne poukazuje na
skutočnosť, že colný úrad predmetné doklady týkajúce sa prepustenia vozidla do režimu voľný obeh

(rozhodnutie v colnom konaní evidenčné číslo XXXXXXXXXXXXX zo dňa 15.12.1997, Výmer
cla, daní a iných poplatkov blok číslo XXXXXX, poradové číslo XXXXXX) nikdy nevydal a
predmetné vozidlo do režimu voľný obeh neprepúšťal. Na základe uvedeného má za to, že ku vzniku
škody žalobcu nedošlo v dôsledku konania alebo opomenutia colných orgánov. V dôsledku absencie
takéhoto konania nie je (a ani nemôže byť) splnená ďalšia podmienka pre vyvodenie zodpovednosti za

škodu voči Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, a to príčinná súvislosť medzi konaním colných
orgánov a vznikom škody. Taktiež Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky poukázalo na skutočnosť,
že v konaní vznieslo námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody, ktorú Okresný súd
Bratislava I. akceptoval. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01.07.2015, č.k. 10C 155/2000-506, potvrdil a žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

28. Odvolací súd preskúmal vec súc, pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods.
1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania,
keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli

splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 21. decembra 2016 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom.

29.Rozsudoksúduprvejinštancie odvolacísúdvzamietajúcejčastipotvrdil,pretožejevovecnesprávny
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už
ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

30. Na doplnenie odvolací súd iba zopakuje, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania

voči uplatňovanému nároku, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa súd
prioritne zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napr. o výške
nároku a pod.), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná.

31. Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho,

že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k
tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho
práva, na druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil
v stanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo

k jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne
vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania
môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby
nedomáhal uplatnením na súde.

32. Podľa § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčalo za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak bolo podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynula premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčalo za desať rokov odo dňa, keď poškodenémubolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatilo, ak išlo
o škodu na zdraví. Ak bolo potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),
premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich

mesiacov, neplynula.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v I. rade (Slovenská republika zastúpená Finančným
riaditeľstvom Slovenskej republiky) vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného práva v konaní
pred súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 08.10.2014 ako reakciu na pripustenie

zámeny strán sporu na strane žalovaného tak, že na miesto Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Okresného úradu Bratislava, vstúpila do konania na
strane žalovaného v I. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky a Okresným úradom Bratislava. S predmetnou námietkou
premlčania sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj súd prvej inštancie. Je nepochybné, že žalobca
nekvalifikoval svoj nárok po právnej stránke, avšak na druhej strane popísal postup jednotlivých

orgánov (t.j. colných orgánov, obvodného oddelenia policajného zboru a iné), z ktorého vyvodil, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov, ktorý mal konkrétne spočívať v
tom, že už pri zápise predmetného motorového vozidla mali jednotlivé orgány (polície, colné orgány,
dopravný inšpektorát) zistiť, že vozidlo bolo odcudzené, a preto nie je možné vlastnícke právo zapísať
v prospech žalobcu. Takisto žalobca namietal skutočnosť, že vozidlo mu bolo odobrané na základe

uznesenia o zaistení veci (v trestnom konaní) a následne vydané vlastníčke (žalovanej v VIII. rade).
Z tohto titulu aj súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej veci nejde o namietanie
nezákonného rozhodnutia (t.j. rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť), ale bol namietaný práve
nesprávny úradný postup jednotlivých orgánov štátu, ktoré umožnili zápis tohto motorového vozidla
v prospech žalobcu napriek tomu, že motorové vozidlo bolo odcudzené. Ustálenie správneho titulu

uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. vrátane jasne definovaných a
formulovaných jej jednotlivých obligatórnych obsahových náležitostí predurčuje právnu úpravu, ktorou
sa potom bude riadiť otázka premlčania tohto práva. Základom je a v danom čase bol vždy dokonalý
(určitýazrozumiteľný)žalobnýnávrh(§79O.s.p.),kuktorémunáslednepristupujerozhodovaciačinnosť
súdov, správnosť ktorej (vo vzájomnej spojitosti) môže byť predmetom posúdenia v opravnom konaní.

Ak totiž podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť,
pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety
druhej zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade premlčacia doba odo dňa podania žiadosti

do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na
uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej
subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb.
je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode; v takom prípade, na rozdiel od škody
uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam

zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia
(oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.
(pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá,
ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená

(konštatovaná) príslušným orgánom. Teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto
zaškoduzodpovedá-vzmyslezákonač.58/1969Zb.zaškodujezodpovednývždyštát(§18a§25ods.
1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa
poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové
okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie

v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu
bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či
výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda
nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o
zodpovednosti povinného subjektu. V tejto súvislosti musí odvolací súd uviesť, že súd prvej inštancie

správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby, t.j. okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode,
t.j. od okamih odobratia motorového vozidla. V čase odobratia motorového vozidla bol totiž žalobca
oboznámený s tým, že motorové vozidlo bolo odcudzené, nakoľko bolo vydané uznesenie o zaistení veci
v trestnom konaní. Je teda nepochybné že o škode sa žalobca dozvedel dňa 24.11.1998 (deň odobratiamotorového vozidla). Týmto okamihom začala plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba, ktorá
žalobcovi uplynula dňa 24.11.2001. Táto doba sa mohla primerane predĺžiť o predbežné prerokovanie
nároku, t.j. o lehotu 6 mesiacov, a preto mohla uplynúť až dňa 24.05.2002. Je pravdou, že súd prvej

inštancie túto dobu ustálil na deň 24.06.2002, avšak táto skutočnosť je bezpredmetná s poukazom
na to, že žaloba, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody voči štátu (teda nie voči konkrétnym
správnym orgánom) bola zo strany žalobcu upravená (t.j. smerovala voči štátu a nie voči konkrétnym
orgánom) až v rámci podania žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 09.01.2012 (č.l. 293). Až v
tomto podaní žalobca uviedol, že sa domáha náhrady škody voči štátu. V tejto súvislosti potom odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že až od tohto momentu, t.j. odo dňa 09.01.2012, si uplatňuje žalobca
nárok na náhradu škody voči štátu, t.j. od Slovenskej republiky zastúpenej príslušnými orgánmi štátu,
a keďže je nepochybné, že subjektívna premlčacia doba v tomto prípade uplynula dňa 24.05.2002,
námietka premlčania bola vznesená dôvodne. Vo vzťahu k uvedenému už potom samotné posúdenie
plynutia objektívnej premlčacej doby bolo pre toto konanie bezvýznamné. Na základe uvedeného
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v odvolaním napadnutom výroku, ktorým žalobu zamietol

vo vzťahu k žalovaným v I., III. rade) ako vecne a právne správny potvrdil, nakoľko námietka premlčania
bola zo strany žalovaného v I. rade vznesená dôvodne. Na základe uvedeného už ani odvolací súd
nepreskúmaval podmienky priznania nároku na náhradu škody, keďže nárok bol uplatnený po uplynutí
premlčacej doby. Samotné preskúmanie podmienok potrebných pre prijatie záveru o nároku na náhradu
škody by bolo v tomto konaní nadbytočné a nehospodárne.

34. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa týkajúcu sa solidarity vo vzťahu k žalovaným v I. až III.
rade, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je žalobný nárok uplatňovaný na
rôznych skutkových základoch, nie je možné uplatniť solidaritu vo vzťahu k žalovaným a žiadať zaviazať
žalovaných spoločne nerozdielne. Inak povedané, keďže nárok voči žalovanému v I. rade je nárokom

na náhradu škody voči štátu a nárok voči žalovanému v II. rade a v III. rade je nárokom podľa
Občianskehozákonníka(bezdôvodnéobohatenie),niejemožnévšetkýchžalovanýchzaviazaťspoločne
a nerozdielne, a to ani za predpokladu, že by nárok voči žalovanému v I. rade nebol premlčaný. Je
nepochybné, že žalobca taktiež v konaní nepreukázal svoj nárok voči žalovanému v III. rade, a to
konkrétne nepreukázal, v čom malo spočívať protiprávne konanie žalovaného v III. rade a taktiež

nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného v III. rade. V tomto
smere potom odvolací súd musí uviesť, že žalobca neuniesol vo vzťahu k žalovanému v III.
rade dôkazné bremeno. Ak teda žalobca dôkazmi nepreukázal nepochybne skutočnosti ním tvrdené,
znáša procesnú zodpovednosť za nedokázanie tvrdených skutočností, t.j. neunesenie tzv. dôkazného
bremena. Kto a v akom rozsahu dôkazné bremeno má, určujú normy hmotného práva a v zásade ho má

ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Procesný neúspech v spore postihuje v sporovom
konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy, alebo uvedenými dôkazmi
nebolo jeho tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla
žalobcu. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, a teda nepochybne bolo potrebné žalobu aj voči

žalovanému v III. rade zamietnuť.

35. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008].

36. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na

odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani
nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po
výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA
ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

37. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1,
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Keďže žalovaní v I. a v III. rade boli v odvolacom konaní úspešní, vznikol
im nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

38. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).