Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/747/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215794
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712215794.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 510 €, o odvolaní

žalobkyne proti uzneseniu 7C/192-119 z 30.4.2015 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Stranám sporu sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) uznesením I. Konanie vo veci zastavil a II. Po právoplatnosti

uznesenia postúpil vec na konanie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len MS SR).

2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobkyňa podala žaloby proti žalovanej o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup, ktoré po doručení boli zaevidované pod
týmito sp. zn.: 7C/134/2012, 7C/135/2012,7C/136/2012, 7C/138/2012, 7C/139/2012, 7C/140/2012,
7C/141/2012, 7C/142/2012, 7C/143/2012, 7C/144/2012, 7C/146/2012, 7C/148/2012, 7C/149/2012,

7C/152/2012, 7C/153/2012, 7C/154/2012, 7C/155/2012, 7C/156/2012, 7C/157/2012, 7C/158/2012,
7C/159/2012, 7C/161/2012, 7C/162/2012, 7C/163/2012, 7C/164/2012, 7C/165/2012, 7C/166/2012,
7C/168/2012, 7C/169/2012, 7C/170/2012, 7C/171/2012, 7C/173/2012, 7C/174/2012, 7C/175/2012,
7C/176/2012, 7C/178/2012, 7C/179/2012, 7C/185/2012, 7C/186/2012, 7C/187/2012, 7C/192/2012,
7C/193/2012, 7C/195/2012, 7C/197/2012, 7C/204/2012, 7C/208/2012, 7C/209/2012, 7C/210/2012,
7C/213/2012, 7C/215/2012, 7C/216/2012, 7C/219/2012, 7C/220/2012, 7C/221/2012, 7C/222/2012,

7C/224/2012, 7C/225/2012, 7C/226/2012, 7C/227/2012, 7C/229/2012, 7C/230/2012, 7C/231/2012,
7C/232/2012, 7C/233/2012, 7C/234/2012, 7C/235/2012, 7C/236/2012, 7C/237/2012, 7C/240/2012,
7C/241/2012 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp. zn. 7C/133/2012, že uznesením
7C/133/2012 z 10.10.2012 Okresný súd (ďalej len OS) Michalovce rozhodol o spojení vecí pod
uvedenými sp. zn. na spoločné konanie a zároveň rozhodol, že spoločné konanie sa bude viesť
pod sp. zn. 7C/133/2012 (Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.10.2012), že uznesením OS

Michalovce 7C/133/2012 z 19.11.2013 rozhodol o rozpojení vecí spojených skôr uvedeným uznesením,
že žalobkyňa v žalobe v uvedených veciach tvrdila, že v neoznačených súdnych konaniach došlo zo
strany súdu k zbytočným prieťahom, keď nerozhodol o jej podaniach alebo nevykonal úkony o jej
podaniach v lehotách, ktoré ustanovuje O. s. p. a Exekučný poriadok (ďalej len EP), preto žiadala, aby
medzitýmnym rozsudkom najprv rozhodol o tom, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá jej vznikla
nesprávnym úradným postupom v každej z vecí, uvedených v predmetných žalobách a zároveň v každej

z takto uplatnených žalôb žiadala uložiť žalovanej povinnosť nahradiť majetkovú ujmu a nemajetkovú
škodu v takej výške, akú uviedla v každej zo žalôb, ktoré boli do súdneho registra zapísané poduvedenými sp. zn., že žalobkyňa uplatňuje v uvedených konaniach nároky podľa zák.č.514/03 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a keďže žaloby v uvedených veciach boli
mu podané do 31.12.2012, skúmal, či bola splnená zákonná podmienka konania, ktorou je právomoc

súdu v týchto veciach podľa zák.č.514/03 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2012, zák.č.412/12 Z. z.
došlo totiž k zmene zák.č.514/03 Z. z., s účinnosťou od 1.1.2013. Ďalej, citujúc znenie § 15,§ 16 ods.1,§
17 ods.1,2,5 zák.č.514/03 Z. z., účinného do 31.12.2012 (ďalej len cit zák.č.514/03 Z. z.),§ 103 a
§ 104 ods.1 O. s. p., uviedol, že pre posúdenie otázky splnenia podmienky konania, ktorou je jeho
právomoc ohľadne konania a rozhodovania o nárokoch žalobkyne uplatnených žalobami v uvedených

veciach, zisťoval všetky skutočnosti, na základe ktorých je potrebné posúdiť, či uvedená podmienka je
alebo nie je splnená, že v žalobách v súvislosti so splnením podmienky podľa § 15 cit. zák.č.514/03
Z. z. žalobkyňa sa obmedzila iba na oznámenie, že požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie
svojho nároku na náhradu škody a že žalovaná do podania žaloby na súd pozitívne nereagovala a
ako dôkaz na túto skutočnosť označila spis žalovanej, ohľadne predbežného prerokovania jej nárokov
v uvedených veciach a tiež potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, že v žalobách uviedla, že síce nepripája uvedené dôkazy ako prílohy k žalobe, ale obmedzila
sa na písomné oznámenie, že tieto dôkazy sú založené v súdnom spise OS Michalovce v konaní,
kde ako žalobkyňa vystupuje POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 a ako žalovaná SR zastúpená
MS SR, pričom predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným
postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre jej pohľadávku, ktorá

vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.:9032895 dlžníkom (povinným): meno
a priezvisko dlžníka (povinného): D. U., dátum narodenia dlžníka (povinného): XX.X.XXXX, pričom po
prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor (ďalej len exekútor) pridelil registráciou exekučnej
veci č. EX 2693/2011, že aj keď obsah tej časti žaloby žalobkyne je v podstate nepreskúmateľný
pre absenciu presného označenia sp. zn. konania u žalovanej o predbežnom prejednaní nárokov

žalobkyne, ďalej presného označenia súdnych a exekučných konaní, preskúmaval z údajov uvedených
žalobkyňou, či skutočne riadne a včas uplatnila svoje nároky podľa § 15 cit.zák.č.514/03 Z. z., pred
podaním žaloby na príslušnom orgáne a keďže na základe zisťovaní, ktorých podkladom boli informácie
žalobkyne uvedené v žalobe nebolo možné považovať jej tvrdenia, že uplatnila nárok na príslušnom
orgáne pred podaním žaloby za preukázané, požiadal žalovanú, aby mu poskytla informácie a predložila

kompletnú dokumentáciu ohľadne uplatnenia nárokov žalobkyne na tomto orgáne pred podaním žaloby,
ako aj dokumentáciu o všetkých úkonoch účastníčok konania v súvislosti s vybavovaním nárokov
uplatnených žalobkyňou, že na jeho výzvu odpovedala žalovaná podaním z 9.4.2015, a takmer doslovne
reprodukoval, čo mu v ňom oznámila, že napriek uvedeným skutočnostiam žalovaná mu zaslala tabuľku
so zoznamom žiadostí podľa § 15 ods.1 cit. zák.č.514/03 Z. z., dotýkajúcich sa nesprávneho úradného

postupu OS Michalovce (Priložená tabuľka obsahuje deň doručenia žiadostí, meno a priezvisko
povinného v exekučnom konaní, uplatnenú sumu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a
celkovú sumu požadovanej náhrady), že spolu s uvedenou odpoveďou predložila mu tieto prílohy: 1/
tabuľka žiadostí podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z., dotýkajúcich sa nesprávneho úradného postupu
OS Michalovce, 2/ ftk. sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku o náhradu

škody, 3/ ftk. žiadosti žalobkyne podľa § 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z., 4/ ftk. výzvy MS SR na doplnenie
žiadostí z 10.5.2012, 5/ ftk. stanoviska žalobkyne z 28.5.2012, 6/ ftk. odpovede MS SR na stanovisko
žalobkyne zo 6.6.2012 a 7/ ftk. oznámenia MS SR o výsledku predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody z 22.10.2012 a, že z uvedenej dokumentácie žalovanej zistil, že žalobkyňa skutočne
svojimi podaniami „doručených“ žalovanej od 23.4.2012 do 25.9.2012, podala podania označené ako

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Reprodukoval doslovne, čo vo výzve z
10.5.2012 č.19267/2012-151 oznamuje žalovaná žalobkyni, ako na tuto výzvu reagovala žalobkyňa
písomným podaním z 28.5.2012, ktoré doručila žalovanej 31.5.2012 (doslovne reprodukoval, čo jej
žalobkyňa oznámila), ako na stanovisko žalobkyne z 28.5.2012 odpovedala žalovaná podaním zo
6.6.2012 (reprodukoval doslovne jeho obsah) a keďže žalobkyňa už na písomné oznámenie žalovanej

zo 6.6.2012 neodpovedala, doručil jej oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na
náhradu škody z 22.10.2010 v znení, ktoré doslovne reprodukoval a, že žiadna iná dokumentácia, než
je uvedená, zo strany účastníčok konania už mu predložená nebola. „Vychádzajú“ z uvedených zistení
a cit. právnych ust. uzavrel, že je nepochybné, že v období od 23.4.2012 podala žalobkyňa písomné
podania, ktorými požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo veciach,

v ktorých po 25.9.2012 podala žaloby proti žalovanej na OS Michalovce, a to tých, ktoré sú uvedené
v uvedených veciach spojených na spoločné konanie s vecou 16C/132/2012. Dospel však k záveru,
že vo všetkých týchto veciach žalobkyňa nedoručila žalovanej také podanie, ktoré by spĺňalo všetky
náležitosti žiadosti o náhradu škody podľa § 15,16 a 17 cit. zák.č.514/03 Z. z., účinného do 31.12.2012,predtým, než podala žaloby a keďže do 31.12.2012 nepodala u žalovanej také žiadosti o náhradu škody,
na základe ktorých by vznikli právne účinky upravené v §§ 15,16,17 cit.zák.č.514/03 Z. z., nemohlo jej
vzniknúť právo uplatniť do 31.12.2012 nároky na náhradu škody na súde, že žalobkyňa v žiadostiach

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neoznačuje žiadne súdne konanie, v ktorom malo
dôjsť k nesprávnemu postupu súdu, preto tu jej žiadosti nespĺňajú základnú zákonnú podmienku, ktorou
je preskúmateľnosť, rovnako neuvádza ani označenia exekútorských úradov a exekútorov, ktoré v
uvedených konaniach mali predkladať súdu žiadosti o vydanie poverení na vykonanie exekúcie, príp.
mali podávať súdu podnety na vykonanie úkonov alebo odstupovať podania účastníkov exekučných

konaní na rozhodnutie súdu, že bez týchto základných údajov nemožno právne vyhodnotiť jej podania
ako kvalifikované žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že
samotné uvedenie č. exekučného konania u neoznačeného exekútora, osoby povinného a č. poverenia
vydaného pre neoznačeného exekútora v neoznačenom súdnom konaní nie je splnením podmienky
súčinnosti a preskúmateľnosti ako podstatnej náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a, že povinnosťou žalobkyne bolo v žiadosti uviesť sp. zn.

súdneho konania, v ktorom malo dôjsť k prieťahom pri vykonaní úkonov. V tejto súvislosti pripomenul,
že žalobkyni ako účastníčke exekučných, t. j. aj súdnych konaní, nebránila žiadna prekážka, aby údaje
ohľadne označenia uvedených skutočností zistila a v žiadosti ich uviedla a, že ako podstatná náležitosť
absentuje v jej žiadostiach o predbežné prerokovanie návrhov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
určité a preskúmateľné odôvodnenie výšky uplatnených nárokov. V tejto súvislosti poukázal na výzvy

MS SR, ktorými „žiadal“ žalobkyňu o odstránenie vád ohľadne určitosti a preskúmateľnosti uplatnenej
výšky nárokov, že pred podaním žalôb na súd však ani tieto vady neodstránil, že z podania žalovanej z
25.2.2015 a z príloh k tomuto síce vyplýva, že t. č. nemá možnosť doručiť mu všetky žiadosti žalobkyne
o predbežné prerokovanie nárokov, ktoré následne uplatnila na OS Michalovce žalobami, ale obsahy
žiadosti sú totožné s náhodne vybranou žiadosťou, ktorú mu predložila a s ktorou sa oboznámil a,

že o rovnakom obsahu všetkých žiadostí svedčí aj uvedená korešpondencia medzi účastníčkami pred
podaním žalôb. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že sú dané zákonné podmienky na podanie žaloby
v uvedených veciach podľa § 16 ods.1 cit. zák.č.514/03 Zb. z., lebo ak toto ust. spája vznik práva žiadať
uspokojenie nároku na súde, tak musí byť splnená zákonná podmienka, že príslušný orgán neuspokojil
taký nárok na náhradu škody, ktorý oprávnená osoba uplatnila kvalifikovanou žiadosťou, že skutočnosť,

že príslušný orgán môže konať a rozhodovať iba o kvalifikovanej žiadosti o náhradu škody vyplýva z
§ 16 ods.2 cit. zák.č.514/03 Z. z., že z tohto ust. vyplýva povinnosť pre príslušný orgán, ktorý koná v
meneštátu,zistiťvšetkyskutočnosti,ktorémajúvýznamprepredbežnéprerokovanienároku,žetotoust.
predpokladá,žetentopríslušnýorgánjepovinnýžiadaťnielenodoprávnenejosoby,aleajodinýchosôb,
oznámenie všetkých skutočností, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie návrhu, že právo

oprávnenej osoby uplatniť nárok na súde je dané iba za predpokladu, že príslušný orgán neuspokojí
„jeho“ nárok, ktorý „uplatnil“ na tomto orgáne v žiadosti spĺňajúcej všetky náležitosti na rozhodnutie o
tomto nároku, § 16 ods.2 cit. zák.č.514/03 Z. z. totiž vylučuje, aby mohla oprávnená osoba uplatniť
nárok na súde aj za predpokladu, že by podala na príslušnom orgáne neúplný alebo nepreskúmateľný
návrh, že v takom prípade by nebola splnená zákonná podmienka, že príslušný orgán neuspokojil

nárok na náhradu škody, že takú žiadosť, ktorá nespĺňa všetky náležitosti, nemožno ani kvalifikovať ani
ako uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods.1 cit. zák.č.514/03 Z. z., ak teda nárok na
náhradu škody nie je uplatnený takou žiadosťou, ktorá je určitá, preskúmateľná a riadne odôvodnená,
nemožno argumentovať, že príslušný orgán tento nárok neuspokojil a teda, že sú splnené zákonné
podmienky na podanie žaloby. Stotožnil sa s obsahom výzvy žalovanej z 10.5.2012 č.19267/2012-151,

ktorou bola žalobkyňa vyzvaná, aby doplnila žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody o podstatné náležitosti, bez ktorých nemožno takéto jej podania kvalifikovať ako také žiadosti,
ktorými uplatňuje nárok na náhradu škody, ohľadne ktorého má príslušný orgán povinnosť, či ho uspokojí
alebo neuspokojí, ak však takéto podanie nespĺňa všetky náležitosti a označenie všetkých podstatných
skutočností, nie je také podanie žiadosťou, o ktorej má povinnosť „žalobkyňa“ rozhodovať, a teda po

uplynutí 6 mesačnej lehoty od doručenia takéhoto podania nie je ani splnená zákonná podmienka,
že príslušný orgán neuspokojil nárok na náhradu škody a preto „je s tým nie je“ spojený ani vznik
práva žalobkyne domáhať sa uspokojenia nároku na súde, že na tejto skutočnosti nič nemení ani
jej písomné stanovisko z 28.5.2012 ako odpoveď na výzvu žalovanej z 10.5.2012, že v uvedenom
stanovisku žalobkyňa nedoplnila svoje podanie označené ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody o náležitosti uvedené v bodoch 1.-7. výzvy žalovanej z 10.5.2012, preto sa stotožnil aj
s obsahom odpovede žalovanej zo 6.6.2012 na stanovisko žalobkyne z 28.5.2012, ako aj s oznámením
žalovanej z 22.10.2012 žalobkyni, ohľadne výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody, a to v tej časti, v ktorej žalovaná žalobkyni oznamuje, že nároky na súde sú uplatňované preduplynutím lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti pripomenul, že
§ 16 ods.1 cit. zák.č.514/03 Z. z. predpokladá, že by bolo v rozpore s účelom právnej úpravy podľa cit.
zák.č.514/03 Z. z., ak by osoba žiadajúca o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody podala

účelovo akékoľvek podanie s označením žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
teda bez podstatných náležitosti, ktoré by nedoplnila ani vo výzve príslušného orgánu, čím by sama
zmarila možnosť tohto príslušného orgánu vo veci konať a rozhodovať a po uplynutí lehoty 6 mesiacov
od doručenia takéhoto podania príslušnému orgánu, by nárok uplatnila na súde z dôvodu, že príslušný
orgán jej nárok neuspokojil, že ak má byť splnený účel, daný v § 15 a n. cit. zák.č.514/03 Z. z., žiadosť

oprávnenej osoby o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody musí spĺňať všetky náležitosti
ako žaloba podľa § 79 ods.1 O. s. p., že pokiaľ takéto podanie oprávnenej osoby, aj keď je označené ako
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nebude obsahovať aj náležitosti uvedené
v § 79 ods.1 O. s. p., súd ju nebude môcť považovať za podanie, ktoré je žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a teda nenastanú ani účinky podľa § 16 ods.2 zák.č.514/03 Z.
z., že ak by táto zásada neplatila, oprávnená osoba by mohla zneužívať svoje postavenie v súvislosti

s jej právami a povinnosťami uvedenými v § 15 a n. cit. zák.č.514/03 Z. z., a to tak, že by v prípade
absencie podstatných náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody využila
v súdnom konaní na postup súdu § 43 ods.1,2 O. s. p., že práve § 16 ods.2 zák.č.514/03 Z. z. má
zabezpečiť, aby pre prípad, že sa nárok žalobcu neuspokojí na základe jeho žiadosti spĺňajúcej všetky
podstatné náležitosti, nemôže byť využívaný inštitút procesného postupu súdu podľa § 43 ods.1,2 O.

s. p., že - podľa jeho názoru -, o. i., postup podľa § 43 O. s. p. nie je na mieste, nakoľko v prípade
nedoplnenia návrhu by musel súd podanie žalobcu odmietnuť, čím by došlo k porušeniu jeho práv, že
jeho rozhodnutie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti neznamená, že žalobkyňa sa nebude môcť z
dôvodu ňou uplatneného nároku obrátiť na súd v dôsledku prekážky rei „judicata“, t. j. veci rozhodnutej,
v prípade predbežného prerokovania jej nároku, vyplývajúceho z podanej žaloby na to oprávneným

orgánom a v prípade nespokojnosti s výsledkom prerokovania tohto nároku môže opätovne podať
žalobunapríslušnýsúd,žepodľa§5O.s.p.súdmásícepovinnosťposkytnúťúčastníkomvobčianskom
súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, teda aj poučenie, že v prípade
nepredloženia dôkazov na ne nebude prihliadať, čo aj urobil a žalobkyňu, ako aj žalovanú poučil podľa
§ 118 ods.4 O. s. p. a § 120 ods.4 O. s. p., aj keď podľa § 5 ods.2 O. s. p. takúto povinnosť voči

žalobkyni nemal, nakoľko táto je zastúpená advokátom, že spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí
rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu,
že obsah týchto požiadaviek je jasný a definovaný nielen v zák., ale aj v justičnej praxi, a preto bude
len vecou konkrétnej situácie, ako sa sudca vyrovná nielen s plnením poučovacej povinnosti, ale aj s
nevyhnutnosťou postupovať nestranne a bez narušenia procesnej rovnováhy medzi účastníkmi, príp.

predčasného uvedenia jeho názoru na meritum prípadu, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR
5Cdo 345/2012 do poučovacej povinnosti nepatrí návod, čo by účastník mal alebo mohol v danom
prípade vykonať, ale iba pomôcť k tomu, aby mohol zák. stanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá
v konaní urobiť. Napokon uviedol, že podľa § 43 O. s. p. je sudca alebo poverený zamestnanec súdu
povinný uznesením vyzvať účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil

alebo opravil a to v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní a v uznesení uvedie, ako
treba opravu alebo doplnenie vykonať, že žalobkyňou podaná „žalobca“ však spĺňa všetky náležitosti
podanej žaloby podľa § 79 a n. O. s. p., preto jeho postup podľa § 43 O. s. p. nebol potrebný, že
nemôže poučovať účastníka konania, ktoré dôkazy má predložiť na preukázanie svojich tvrdení, keďže
týmto postupom by došlo k zásahu do rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods.2 Ústavy SR, že

postúpením žaloby na orgán na to oprávnený, teda MS SR, nedochádza k odmietnutiu spravodlivosti,
nakoľko žalobkyni zostáva zachované jej právo žiadať o súdnu ochranu po tom, čo jej konkrétny nárok
vyplývajúcizpodanejžalobybudepredbežneprerokovanýavprípadejejnespokojnosti,vždyjejzostane
zachované právo domáhať sa súdnej ochrany, ktorá bude vyjadrením jej nespokojnosti ako bol jej nárok
predbežne prerokovaný. Vzhľadom „k“ uvedeným zisteniam a cit. právnym ust., podľa § 104 ods.1 O. s.

p. konanie zastavil a vec postúpil na konanie príslušnému orgánu MS SR /v súlade s právnym názorom
vysloveným v uznesení Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 5Co/393/2013 z 29.11.2013/.

3. Proti rozhodnutia podala žalobkyňa v celosti v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.]; b) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca [§ 205 ods.2 písm. a)
O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.); c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods.1 O. s. p. - sud nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu anedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s.
p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.]; e) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. K dôvodom odvolania bližšie uviedla:1) Súd
na základe vykonaného šetrenia (nie dokazovania!) dospel k záveru, že pred podaním žaloby nepodala
na príslušnom orgáne žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu na náhradu škody, ktorú si
uplatňuje v tomto konaní. Toto skutkové zistenie vyústilo v právny záver, že nemá právomoc v tejto veci
konať, pretože konaniu pred ním musí predchádzať konanie pred MS SR a preto rozhodol tak ako je

obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. 2) Uvedené skutkové zistenie je však nesprávne. Podala na MS
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Uvedenú skutočnosť súdu preukázala tým,
že predložila súdu zoznam jednotlivých žiadostí, ktoré MS SR potvrdilo. Navyše „žalobca“, za ktorého
koná práve MS, skutočnosť, že by v tejto konkrétnej veci nepodala žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody práve v rovnakom rozsahu ako je obsahom žaloby, nikdy nenamietalo a táto
otázka nie je v konaní spornou. 3) Viackrát súdu označila dôkaz, ktorý žiada v tomto konaní vykonať, a

to oboznámenie sa s príslušným spisom MS SR, k svojej podanej žiadosti o predbežné prerokovanie.
Súd však tento dôkaz vôbec nevykonal a jej návrh celkom ignoroval. Zároveň súd na tomto základe
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 4) Súd v tejto veci nevykonal žiadne dokazovanie, resp.
nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom. Zároveň neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k
vykonanému dokazovaniu, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. 5) Súd tak bez

skutočného zistenia dospel k záveru, že žiadosť o predbežné prerokovanie v konkrétnej veci nebola
podaná, a to napriek tomu, že jednak predložila dôkaz preukazujúci danú skutočnosť a jednak označila
ďalší dôkaz, ktorý danú skutočnosť potvrdzuje. K danému záveru súd nedospel s určitosťou, ale len
na základe pochybnosti o tejto skutočnosti, ktorú si zároveň sám založil. Uvedenú skutočnosť tak
nemal preukázanú, zistenú, ale len o nej pochyboval. 6) Zároveň považovala za potrebné uviesť, že

nárok na náhradu škody je potrebné považovať za predbežne prerokovaný, čo sa preukazuje podaním
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Tvrdila, že k naplneniu pojmu predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti o predbežné prerokovanie
nárokunanáhraduškody.Vdanomprípadebolažiadosťjednoznačnepodaná,čopotvrdzujeajžalovaná
v obsahu svojich vyjadrení. 7) Zároveň zdôraznila, že v tejto veci rozhodoval vylúčený sudca a citovala

znenie § 15 ods.1 O. s. p. 8) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajsky súd
(ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom.
že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor
vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej
veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal
na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších

50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach
sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove (citovala, čo k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli). Je
tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom
(aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.ÚS

345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.1
Listiny (a čl. 46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z
jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12-16 O. s. p). (I.ÚS 27/98). Osobitne
je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl. 48
ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS 16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý,

musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia
garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a
objektívnej nestrannosti úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997,
ods.73).Dôkaz:NáhodnevybranérozhodnutiaKSvskutkovoaprávnezhodnýchveciach.9)Zatakýchto
okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor „z“ rozhodovacou praxou iných

KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie svojho práva
na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V
konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veciodklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 10) Konečné (meritórne)
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods.2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z
dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej práva na súdnu ochranu,

osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné!
11) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne
aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jej neprítomnosti meritórne rozhodol.
V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní, avšak

na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 12) Nemala sa možnosť
vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 13) V

konkrétnostiach, napr. uviedla, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ňou namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez
zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať
nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie

doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby
súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 14) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti

svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z
18.2.1997 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 15) Súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.
16) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k

týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 17) Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 18)
V neposlednom v súvislosti s rozhodnutím o trovách, poukázala na to, že žalovaná použila na dopravu

neprimeraný cestovný prostriedok a tieto náklady nie sú nevyhnutné a účelné na bránenie práva.
Použitie motorového vozidla s tak enormnou spotrebou pohonných látok je neadekvátne a neúspešný
účastník by za žiadnych okolností nemal znášať náklady, ktoré nemožno predpokladať. Predpokladať je
možné cestovné náklady avšak len vo výške použitia verejnej cestnej dopravy. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť „rozsudok“ 7C/148-2012 z 30.4.2015 a vrátiť

vec súdu na opätovné prejednanie.

4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a uznesenie potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správne, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právneposúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s nim v celom rozsahu
stotožňuje, pretože dôvody sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa neuvádza nič, čo
by spochybňovalo vecnú správnosť napadnutého uznesenia.

6. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, možno doplniť,
že podľa ustálenej súdnej praxe, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi konania, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za
odňatiemožnostikonaťpredsúdomazaznemožnenieuplatneniaprocesnýchpráv,ktoréúčastnícimohli

uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.

7. Rovnako tak, čo sa týka tvrdenia, že v tejto veci rozhodoval vylúčený sudca možno doplniť, že
ÚS SR odmietol všetky sťažnosti žalobkyne, založené na rovnakom skutkovom a právnom základe,
ako v tejto prejednávanej veci (napr. uznesením I.ÚS 293/2013-10 z 29.5.2013, I.ÚS 311/2013-10 z
29.5.2013, III.ÚS 351/2013-11 z 18.7.2013 atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie

podaných sťažností.

8. Napokon pre úplnosť treba tiež dodať, že v odvolaní sa spomínajú aj skutočnosti, ktoré zo spisu vôbec
nevyplývajú, lebo súd nerozhodol o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109
ods.1 písm. c) O. s. p. (taký návrh ani nebol podaný), nezamietol žalobu a nerozhodol o trovách konania.

9. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

10. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

12. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovanej

v ňom žiadne trovy nevznikli.

13. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.