Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/173/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110208570
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110208570.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: W. L. T. M. Í. O. F.
Y. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom Š., E. Č.. XXX, zastúpený Mgr. Evou Bognárovou, advokátkou v
Bratislave, Krížna č. 17/B, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú v rozsahu svojej pôsobnosti
koná: I. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, II. Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, III. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Bratislava, Štúrova č. 2, o zaplatenie sumy 46.931,47 €, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a za
žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
17. januára 2012, č.k. 6 C 33/2010-220, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. januára 2012, č.k. 6
C 33/2010-220, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 17.1.2012, č.k. 6 C 33/2010-220, uložil žalovanému v
I. rade (Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.564,18 € a do rúk právnej zástupkyne žalobcu W.. S. Z. náhradu trov konania v sume
2.668,10 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy a vo
zvyšku uplatneného ušlého zisku voči žalovanému v I. rade zamietol; zamietol žalobu v celom rozsahu

vo vzťahu k žalovaným v II. a v III. rade (Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky)
a súčasne im nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou podanou
na súde prvej inštancie dňa 22.2.2010 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným (pôvodne
označeným) v I. až III. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 46.931,47
€ ako náhradu škody za nezákonné rozhodnutia, rozhodnutie o väzbe a nesprávny úradný

postup. Škoda pozostáva zo sumy 8.298,48 € za trovy právnej pomoci v trestnom konaní, ušlý zisk v
sume 5.439,08 € a z nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 €; žiadal tiež náhradu trov konania. Svoj
nárok odvíjal od zákonnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súlade
s § 3 ods. 1 písm. a/, c/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov za vznesenie obvinenia uznesením ÚBOK ČVS: PPZ-2/
BOK-C-2005 pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny

podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného
zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona zo dňa 31.1.2005, za
vzatie do väzby uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu zo dňa
4.2.2005, sp.zn. Pš 9/05, za bezdôvodné a nezákonné trestné stíhanie po dobu 969 dní a z toho 103 dní
väzobné. Za nezákonné rozhodnutia žalobca označil uznesenie vyšetrovateľa PPZ ÚBOK zo dňa 31.
januára 2005, ČVS: PPZ-2/BOK-C-2005, o vznesení obvinenia, uznesenie prokurátora zo dňa 28. apríla

2005, sp. zn. VII/1 Gv 15/05-105, o zamietnutí sťažnosti proti vznesenému obvineniu, návrh prokurátora
zo dňa 2. februára 2005, sp.zn. VV/1 Gv 15/05, na vzatie do väzby, uznesenie Krajského súdu v BanskejBystrici s pôsobnosťou Špeciálneho súdu zo dňa 4. februára 2005, sp. zn. Pš 9/05, o vzatí do väzby,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2005, sp.zn. l Toš
39/05, o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby.

2. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že návrh prokurátora na vzatie do väzby nie je rozhodnutím, týmto
je až následné rozhodnutie súdu o tomto návrhu. Rozhodnutia o väzbe označené žalobcom taktiež nie
sú rozhodnutím nezákonným, ide o špecifickú kategóriu rozhodnutí, čo je vyjadrené ich samostatným
zaradením v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z., za ktoré v prípade

zákonom uvedeného následku, v tomto prípade zastavenia trestného stíhania, patrí poškodenému
náhrada škody. Uznesenia o vznesení obvinenia a o zamietnutí sťažnosti voči tomuto uzneseniu taktiež
nie sú nezákonnými rozhodnutiami, keďže neboli u nich naplnené podmienky nezákonnosti v zmysle
§ 6 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. neboli zrušené ani zmenené pre nezákonnosť. V čase ich vydania
vychádzali zo zistenej skutkovej situácie, napokon ich dôvodnosť bola skúmaná následne súdom pri
rozhodovaní o väzbe, kedy v prípade jej nedostatočnosti by súd nerozhodol ani o vzatí

žalobcu do väzby a väzobné rozhodnutie bolo taktiež nadriadeným súdom skúmajúcim tie isté hľadiská
potvrdené, zároveň však taktiež v § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarca stanovil, že pri zastavení
trestného stíhania patrí bez ohľadu na podmienky uvedené v § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. dotknutej
osobe právo na náhradu škody. Voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie, v priebehu ktorého bol
vo výkone väzby a ktoré sa skončilo zastavením trestného stíhania, a teda sú naplnené podmienky

uvedené v § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca počas konania preukázal, že mu
vznikol nárok na náhradu škody pozostávajúcej z vynaložených nákladov na obhajobu, ktoré musel
vynaložiťvdôsledkuvydaniauzneseniaovzneseníobvineniazodňa31.januára2005,akoajvdôsledku
jeho vzatia do väzby dňa 4. februára 2005, ktorá je dôvodom povinnej obhajoby v zmysle Trestného
poriadku. Uvedené rozhodnutia vyvolali zo strany jeho obhajcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu

nežiaducich právnych následkov pre žalobcu, ktoré by v prípade ich neexistencie neboli potrebné;
súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi uplatnenú sumu za trovy obhajoby v predmetnom trestnom
konaní v sume 250.000,-- Sk (8.298,48 €). V konaní bolo preukázané, že žalobca bol prepustený
zo zamestnania dňom 3. februára 2005 v dôsledku jeho trestného stíhania, čo jeho zamestnávateľ
špecifikoval odkazom na § 9 ods. 2 písm. e/ zákona č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných

bezpečnostných služieb a podobných činností, o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (zákon o súkromných bezpečnostných
službách). Aj keď v danom čase nebola splnená podmienka v druhej časti vety uvedeného písm. e/,
trestným stíhaním žalobcu však bola naplnená podmienka nedostatku bezúhonnosti uvedená v § 9 ods.

2 písm. f/ uvedeného zákona, a preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobca bol prepustený v priamej
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia voči nemu. V zmysle § 8 ods. 5 písm. a/ v spojení
s § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vznikol žalobcovi nárok na náhradu ušlého zisku v dôsledku
väzby, ktorú vykonával od 1. februára 2005 do 5. mája 2005, keďže trestné
stíhanie voči nemu bolo zastavené. Žalobca si uplatňoval uvedený nárok aj za obdobie po prepustení z

väzby, teda od 6. mája 2005 do skončenia trestného stíhania dňa 25. októbra 2007, čo odôvodňoval tým,
že sa v dôsledku trestného stíhania nemohol zamestnať. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania ale dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nárok uplatnený za toto následné obdobie.
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu ušlého zisku, pri vyčíslení ktorého
vychádzal z jeho priemerného čistého mesačného zárobku v sume 6.062,-- Sk

dosiahnutého v poslednom zamestnaní (ako ho uviedol žalobca) a ako to vyplývalo z potvrdenia jeho
zamestnávateľa, keď táto suma samotná nebola žalovanými rozporovaná. Ušlý zisk súd prvej inštancie
teda žalobcovi priznal odo dňa nasledujúceho po prepustení z práce, t.j. od 4. februára 2005 do 5. mája
2005, v ktorom období žalobca vykonával väzbu, čo predstavuje za pomernú časť februára 2005 (po
odpočítaní zamestnávateľom vyplatenej sumy 908,-- Sk za obdobie do 3. februára 2005) sumu 5.154,--

Sk, za marec a apríl 2005 sumu 2 x 6.062,-- Sk, máj 2005 pomernú sumu 5 x 278,72 Sk = 1.393,60
Sk, teda spolu 18.671,60 Sk (619,78 €) a vo zvyšku ušlého zisku za obdobie od prepustenia z väzby do
skončenia trestného stíhania žalobu zamietol. Za obdobie väzby žalobca preukázal dôvody priznania
nemajetkovej ujmy, keďže počas tohto obdobia bola obmedzená jeho sloboda a nemohol byť so
svojou rodinou, čo malo dopad aj na jeho osobu. Výška nemajetkovej ujmy nebola pôvodne v zákone

č. 514/2003 Z.z. upravená, avšak novelou zákona účinnou od 1. januára 2009 bolo upravené znenie
§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré za odsek 2 doplnilo odsekmi 3 a 4. Keďže výška nemajetkovej
ujmy závisí od úvahy súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal analogicky z predmetných
novelou doplnených ustanovení a priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1/30 priemernejnominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Žalobca bol vo väzbe
od 1. februára 2005 do 5. mája 2005, t.j. 94 dní a nie 103 dní, ako sám uvádzal, priemerná nominálna
mesačnámzdazamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikyzarok2004bolavsume15.825,--Sk;

súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 49.585,-- Sk [(1.645,92 €)
15.825,-- Sk : 30 = 527,50 Sk x 94 dní väzby = 49.585,-- Sk]. Žalobcovi nepriznal náhradu nemajetkovej
ujmy vo vyššej sume vzhľadom na to, že žalobca nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že od neho kvôli
trestnému stíhaniu odišla manželka a že sa kvôli tomu aj rozviedli; táto skutočnosť nevyplynula ani
z výpovedí svedkov, ani z opravného uznesenia Okresného súdu v Pezinku k rozsudku o rozvode

žalobcovho manželstva. Rovnako nepreukázal narušenie vzťahov s priateľmi a známymi, keď sami
vypočutí svedkovia M. a W. potvrdili, že ich vzťah sa k žalobcovi nezmenil. Žalobca si uplatnenú
nemajetkovú ujmu odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch
v konaní v období od 1. apríla 2005 do 31. októbra 2006, a od 1. februára 2007 do 24. októbra 2007. Súd
prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, že v civilnom konaní nie je súd oprávnený
preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti vykonávaných

úkonov,keďženazabezpečenieprávžalobcovislúžilivpriebehutrestnéhokonaniaprostriedkytrestného
práva. O trovách konania voči žalovanému v I. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého aj
keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu; v takomto prípade sa základná sadzba tarifnej

odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Spôsob výpočtu náhrady trov konania,
ich dôvodnosť, výšku, súčasne podrobne odôvodnil. Rozsudok vo výroku o náhrade trov konania
vo vzťahu k žalovaným v II., III. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky) odôvodnil ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že náhradu trov konania si neuplatnili.

3. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca a za žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky.

4. Odvolanie žalobcu smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola zamietnutá

žaloba vo zvyšku ním uplatnenej nemajetkovej ujmy a vo zvyšku uplatneného ušlého zisku voči
žalovanému v I. rade. Odvolateľ dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Všetky ním definované rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní sú
nezákonné, nakoľko z vykonaného dokazovania aj v predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané,

že dňa 3. mája 2005 (teda po vznesení obvinenia, zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, podaniu návrhu na väzbu, po uväznení a zamietnutí sťažnosti proti uväzneniu) príslušná
vyšetrovateľka policajného zboru napísala vyjadrenie dozorujúcemu prokurátorovi, že „. X. X. I. E. V. X.
T. G., Ž. T. L. M. X. I. G. Č..“. Zdôraznil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.
júna1993,sp.zn.lCdo53/1993,zodňa30.novembra2009,sp.zn.4Cdol83/2009,vzmyslektorých„Za

ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného

(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať
a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) zača-
tia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania.“ Pokiaľ súd prvej inštancie

zamietol uplatnený nárok vo zvyšnej časti za ušlý zisk v sume 4.819,30 € za obdobie trvania celého
trestného stíhania, teda aj za obdobie po ukončení väzby v čase od 6. mája 2005 do 25.
októbra 2007, dôvodil, že svojej práci rozumel, ovládal ju a bavila ho. Pokiaľ mal záujem o prácu
ochrany objektov, resp. strážnika alebo pracovnú pozíciu, v ktorej náplni je ostraha objektov, nemoholfakt, že je trestne stíhaný, pred svojim budúcim zamestnávateľom zatajovať. Pokiaľ by nebol nezákonne
trestne stíhaný, vzatý do väzby, nebol by prišiel o zamestnanie a následne ani nenašiel
zamestnanie, v oblasti ktorej pôsobil až do dnešného dňa. Jeho právna zástupkyňa do posledného dňa

pojednávania mala zámer vypočuť v konaní jeho manželku, súdu prvej inštancie túto skutočnosť na
poslednom pojednávaní oznámila spolu s faktom, že vzťahy medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou
sú tak narušené, že od tohto zámeru žalobca upustil. I napriek tomu zotrváva na stanovisku, že spôsob,
akým bol zbavený slobody (v strede obce ho zatkli kukláči), jeho obvinenie z vraždy a viac ako dva roky
trvajúce trestné stíhanie mu zasiahlo v značnej miere do súkromného života, jeho povesť v mieste

bydliska bola zničená a prácu, ktorú robil pred vznesením obvinenia a zadržaním, nedostane. Na súd
nenavrhol predvolať obyvateľov obce, ktorí sa mu vyhýbajú a prestali s ním komunikovať, ale tých ľudí,
ktorí mu zostali ako kamaráti. Čo sa týka prieťahov v konaní, rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. V predmetnom
súdnom konaní bolo preukázané a dokladované korešpondenciou jeho obhajcu, že od
vznesenia obvinenia poukazoval na skutočnosť, že v čase vraždy sa nachádzal na miestach, ktoré boli

strážené kamerovým systémom. Poukazoval na prieťahy v konaní a podával podnety, avšak neuspel.
Je toho názoru, že v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. príslušný súd prvej inštancie mal preskúmať
prieťahy v trestnom konaní, vznikol zákonný dôvod preskúmať aj zbytočné prieťahy trestného stíhania,
ktoré mali za následok predĺženie osobnostného stavu, ktorý mu privodilo nezákonné trestné stíhanie.
Súd prvej inštancie sa dopustil omylu pri aplikácii právneho predpisu tým, že správny právny predpis

nesprávne vyložil. Pochybenie vidí vo vyjadrenom právnom názore súdu prvej inštancie, že uznesenie
o vznesení obvinenia a o zamietnutí sťažnosti voči tomuto uzneseniu nie sú nezákonné
rozhodnutia, keďže neboli v nich naplnené podmienky nezákonnosti v zmysle § 6 zákona
č. 514/2003 Z.z. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu
zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

5. Odvolanie žalovaného v osobe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky smeruje proti rozsudku súdu
prvej inštancie vo vyhovujúcej časti vo veci samej a vo výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov
konania. Dôvodil ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, f/ O.s.p. nesprávnym právnym posúdením veci,
z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie konštatovaním v odôvodnení

napadnutého rozsudku (v zmysle ktorého celé trestné stínanie žalobcu bolo vedené v súlade s
príslušnýmiustanoveniamiTrestnéhoporiadkuasostatnýmivšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,
pričom počas trestného stíhania nebolo žiadne rozhodnutie vyšetrovateľa zrušené alebo zmenené
pre jeho nezákonnosť, a teda zo strany vyšetrovateľa Policajného zboru nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu) de facto vylúčil, že by za štát malo konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže škoda v trestnom konaní nebola spôsobená rozhodnutím
vyšetrovateľa ani povereným orgánom Policajného zboru, naopak, súd prvej inštancie za príčinu vzniku
škody jednoznačne považuje rozhodnutie súdu o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z.; v
danom prípade má ale za štát konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Vyššie uvedené
potvrdil súd prvej inštancie aj vo viacerých častiach odôvodnenia svojho rozhodnutia, kde uvádza,

že škoda pozostávajúca z trov obhajoby, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy vznikla najmä v príčinnej
súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Za príčinu ušlého zisku súd prvej inštancie celkom
jednoznačne považuje rozhodnutie o väzbe, ktoré považoval aj za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy,
keď nemajetkovú ujmu priznal analogicky podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého
sa určuje výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 (rozhodnutie o

väzbe). Preto celkom nepochopiteľné a zmätočné sa javí určenie orgánu, ktorý má v predmetnom spore
konať v mene štátu, keď rozhodol, že týmto orgánom je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Takéto
tvrdenie absolútne popiera zmysel zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého medzi každým
rozhodnutím a škodou musí byť príčinná súvislosť a zároveň za každé rozhodnutie zodpovedá štát v
zastúpení toho orgánu, konaním ktorého škoda vznikla. Ak by sme prijali tvrdenia súdu prvej inštancie

o tom, že nároky uplatnené žalobcom boli uplatnené primárne v súvislosti s rozhodnutím uznesenia o
vznesení obvinenia a bez tohto rozhodnutia by nebol žalobca ani väzobné stíhaný, ustanovenie § 4
ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. by bolo v zákone úplne nadbytočné, pretože bez uznesenia
o vznesení obvinenia by súdy nikdy nerozhodovali o väzbe. Je síce pravda, že rozhodnutie o väzbe
nemôže byť vydané, ak mu nepredchádzalo uznesenie o vznesení obvinenia, ale samotné uznesenie o

vznesení obvinenia nezakladá povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe. Rozhodnutie o väzbe je samostatné
a nezávislé rozhodnutie súdu, ktoré so sebou prináša následky; jedným z nich je aj zodpovednosť
štátu podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. (v prípade väzby). Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky koná za štát len v prípade vzniku zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie, nezákonnézatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, nesprávny úradný postup vyšetrovateľa
alebo povereného orgánu Policajného zboru. Nemôže konať za štát v prípade, ak ku škode došlo
v oblasti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré má za štát konať v prípade škody

vzniknutej z rozhodnutia súdov. Náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nespomína
len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ktoré je ustanovené v § 6 zákona, ale aj (a v predmetnom
spore najmä) s rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoľko o väzbe
rozhodoval súd, škoda, ktorá žalobcovi vznikla v trestnom konaní, nebola spôsobená vyšetrovateľom v
zmysle § 4 ods. l písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z., ale súdom podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z.,

a preto orgánom verejnej moci, ktorý ma konať v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. Listom zo dňa 18. februára 2008, sp.zn. XV/5 Spr. 6/08-2, bol žalobca zo strany Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vyzvaný na upresnenie žiadosti o predbežné prerokovanie. Uvedený
úkon je možné považovať za prvý úkon vo veci, a preto ak súd prvej inštancie zaviazal Slovenskú
republiku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky k náhrade škody na základe § 4 ods. 1 písm. k/
zákona č. 514/2003 Z.z., pochybil, keďže v uvedenom prípade mala byť náhradou škody zaviazaná

Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Pri ustaľovaní otázky, ktorý orgán
zo sústavy štátnych orgánov je oprávnený konať v mene štátu podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., súd
prvej inštancie úplne opomenul ingerenciu prokuratúry v trestnom konaní vedenom
voči žalobcovi, ktoré síce začalo vydaním uznesenia o vznesení obvinenia,
ale uznesenie o zamietnutí sťažnosti žalobcu bolo výlučne rozhodnutím ďalšieho orgánu činného v

trestnomkonaní,atoprokuratúry.Akmalsúdprvejinštanciepochybnostiotom,ktorýorgánzuvedených
ústredných orgánov štátnej správy má konať v mene štátu, mal vychádzať zo znenia § 4 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutom rozsahu
zmeniť tak, že v celom rozsahu zamietne žalobný návrh voči Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, alebo zruší rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Vo vyjadrení zo dňa 13.4.2012 k odvolaniu žalovaného žalobca zdôraznil, že v zákonom

stanovenej lehote podal odvolanie, na obsahu ktorého zotrváva a k obsahu odvolania žalovaného sa
vyjadrovať podrobne nebude.

8. Vo vyjadrení zo dňa 19.4.2012 k odvolaniu Slovenskej republiky - Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa plne stotožnila s argumentáciou uvedenou v

1. časti odvolania.

9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470
ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. l C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok), ktorým bol s
účinnosťouod1.7.2016zrušenýzákonč.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok(O.s.p.)],tútoprejednal

bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania na odvolacom súde
nebolisplnenézákonnépodmienky(nebolopotrebnédoplniť,resp.zopakovať,dokazovanie,nevyžaduje
to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok v celom rozsahu nemožno potvrdiť
a ani zmeniť. Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti,
ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, odvolania, posúdil podľa Občianskeho

súdneho poriadku.

10. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1
písm. c/ C.s.p. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom úlohou súdu prvej inštancie
bude prejednať a rozhodnúť spor v nasledovných intenciách (§ 391 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na

tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 379
písm. a/ C.s.p. zrušil aj odvolaním výslovne nenapadnuté výroky rozsudku v poradí tretí a štvrtý, keďže
tieto výroky priamo závisia od rozhodnutia súdu o nárokoch žalobcu vo veci samej.

11. Zostalo nepochybné, že žalobca sa v predmetnom súdnom konaní domáha náhrady škody v sume

46.931,47 € pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní v sume 8.298,48 €, z ušlého
zisku v sume 5.439,08 € a z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 33.193,91 €.12. Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že najvýznamnejším dôvodom, pre ktorý odvolací súd
napadnutý rozsudok nie len zrušuje, ale vec zároveň vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
je, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku týkajúcu sa odmeny právneho zástupcu

žalobcuakoobhajcuvtrestnomkonaní.Súdprvejinštancietotižpriznalžalobcovináhradutrovprávneho
zastúpenia v trestnom konaní v hodnote, v akej si ju žalobca dohodol so svojim advokátom, neberúc do
úvahy zákonom ustanovenú tarifnú odmenu. V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvej inštancie
ešte raz posúdiť výšku odmeny priznanú advokátovi a to v súlade s § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorý uvádza, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,

v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pričom súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia vo výške rovnajúcej sa tarifnej odmene ustanovenej osobitným predpisom. Týmto osobitným
predpisom je vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb.Vzmysle§18ods.1citovanejvyhláškyadvokátupozorníklientaprirokovaníozmluvnejodmene
na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe, alebo právnickej
osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene. Dohodnutú zmluvnú

odmenu, ktorá je vyššia ako tarifná odmena podľa tejto vyhlášky, nehradí štát, ale samotný klient. Úlohou
súdu prvej inštancie bude tiež poskytnúť priestor žalobcovi na preukázanie, či jeho obhajca v trestnom
konaní ním uvádzané úkony skutočne vykonal, kedy presne, presne aké, za aké (presne označené)
úkonypožadujetútoodmenuačivôbecmujužalobcaajskutočneuhradilapresnekedy(preukázateľne).

13. Ďalej odvolací súd skúmal nezákonnosť rozhodnutí, o ktoré sa predmetná žaloba opiera. Žalobca
vo svojom odvolaní namietal, že všetky ním v žalobnom návrhu uvedené rozhodnutia sú nezákonné.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že čo sa týka uznesenia o
vznesení obvinenia a zamietnutia sťažnosti voči tomuto uzneseniu, v danom prípade sa nestotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil záver, že tieto rozhodnutia nie sú nezákonnými

rozhodnutiami, keďže neboli zrušené ani zmenené pre nezákonnosť. V zmysle § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie,
ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Je potrebné, aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok,
avšak toto neplatí, ak sa jedná o prípady hodné osobitného zreteľa. Pre správnu interpretáciu tohto

ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu,
ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu
objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami
možno dospieť k záveru, že pokiaľ ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo
štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda

zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do
náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej
podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a
účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods.

3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto
považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,

má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania vo vznesení obvinenia pre
nezákonnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009). Skutočnosť,
že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič
nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, súdna judikatúra má
za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody
písomne podanou žiadosťou) podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia." rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3
Cdo 194/2010). Vzhľadom na uvedené je potrebné, s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a tiež dôvody, vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté, a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú.Avšak tento právny nárok treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj vo
všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 vyššie uvedeného zákona č. 514/2003 Z.z. Ak má byť štát
skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,

ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Nemožnototižprihliadnuť,žeštátnemáslobodnú
voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú
činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich
postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány

činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009). Na tomto mieste
je ale potrebné ešte zdôrazniť, že je nevyhnutné skúmať aj chovanie poškodeného (v prejednávanej veci
žalobcu), či svojím chovaním bezprostredným, ale aj v minulosti, nezavdal príčinu pre vydanie takýchto
rozhodnutí, a teda skúmať, či nie je dané spoluzavinenie poškodeného.

14. Čo sa týka ušlého zisku žalobca si v konaní pred súdom prvej inštancie uplatňoval ušlý zisk za
obdobie od 4.2.2005 do skončenia trestného stíhania dňa 25.10.2007 v celkovej sume 5.439,08 €. Súd
prvej inštancie žalobcovi priznal len nárok na náhradu ušlého zisku v dôsledku väzby, ktorú vykonával v
čase od 1.2.2005 do 5.5.2005. K uvedenému odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia o vzatí žalobcu do
väzby, konkrétne z odôvodnenia kolúznej väzby, vyplýva, že „.O. G. M. M. I. N. J., Ž. G. G. T. W. B. na Ď.

M.F.B.I.F.naĎ.T..G.M.W.T.O.F.T.R.E..“.Podľa§8ods.6písm.a/zákona č.514/2003Z.z.právona
náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
Preto úlohou súdu prvej inštancie bude nadväzne na skutočnosti uvádzané v pripojenom trestnom spise
prehodnotiť predmetné dôkazy, spomenuté v rozhodnutí o väzbe, vychádzajúce z rozhodných právnych
skutočností a posúdiť, či žalobca skutočne svojím konaním nevytvoril, hoci aj čiastočne, dôvody väzby.

Je zrejmé, že súd prvej inštancie dostatočne neposúdil, či boli, hoci aj čiastočne, naplnené dôvody
väzby zo subjektívnych dôvodov na strane žalobcu. Takéto zistenie by malo, samozrejme, za následok
krátenie, resp. nepriznanie, uplatneného nároku. Bude úlohou súdu prvej inštancie, aby tieto skutočnosti
zvážil a adekvátnym spôsobom rozhodol o nároku na náhradu škody jednak z titulu ušlého zisku, ale
aj z titulu trov obhajoby za samotnú väzbu.

15. Ďalej čo sa týka nároku na náhradu ušlého zisku po prepustení z väzby až do skončenia trestného
stíhania súd prvej inštancie ju žalobcovi nepriznal z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím/nezákonným úradným postupom a existenciou ušlého zisku. Odvolací súd
konštatuje, že pokiaľ žalobca požaduje náhradu ušlého zisku z dôvodu, že pre prebiehajúce trestné

stíhanie nemohol získať prácu, treba uzavrieť, že neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca sa neprihlásil do
evidencie nezamestnaných vedenej miestne príslušným úradom práce, čím už od počiatku rezignoval
na sprostredkovanie zamestnania štátnym orgánom na to určeným. Predložené odmietnutia zamestnať
obvineného (okrem spol. Q. s.r.o., kde nebolo dôvodom odmietnutia trestné stíhanie) pokrývajú obdobie
od januára 2006 do augusta 2006, konkrétne sú datované 16.1.2006, 18.4.2006, 18.4.2006 a 7.8.2006.

Nie je preukázané, že sa žalobca uchádzal o zamestnanie od mája 2005 do januára 2006 a následne od
augusta 2006 do skončenia trestného stíhania. Ďalej odvolací súd upozorňuje, že štyri žiadosti o prijatie
do zamestnania v priebehu 8 mesiacov nemožno považovať za efektívne hľadanie si zamestnania.
Žalobca nepreukázal, o akú pracovnú pozíciu sa uchádzal, či sa tam vyžadovala bezúhonnosť a odkiaľ
sa zamestnávatelia dozvedeli o jeho trestnom stíhaní. Keďže trestné stíhanie v prípravnom konaní je

neverejné, o svojom trestnom stíhaní musel žalobca informovať zamestnávateľov sám respektíve sa
to mohli dozvedieť v dôsledku medializácie, čo však žalobca nepreukázal. Po vyhodnotení uvedených
skutočností možno uzavrieť, že žalobca v tomto štádiu konania nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
trestným stíhaním a svojou dlhodobou nezamestnanosťou.

16. Náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje v sume 33.193,91 €. Túto mu však súd prvej
inštancie priznal len čiastočne, v sume 1.645,92 €, za dopad trestného stíhania a väzby na jeho
život s odôvodnením, že vyššiu nemajetkovú ujmu mu nepriznal preto, že žalobca nijako nepreukázal
svoje tvrdenie, že od neho kvôli trestnému stíhaniu odišla manželka a že sa kvôli tomu rozviedli,
a taktiež nepreukázal narušenie vzťahov s priateľmi a známymi. Námietka žalobcu, že považuje za

obtiažne a viac ako nereálne dokazovať, že spoločnosť odmieta osobu, ktorá bola označená za člena
zločineckej skupiny, ktorý bol spolupáchateľom brutálnej mafiánskej popravy, považuje odvolací súd za
nedôvodnú. K daným skutočnostiam boli v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutí dvaja svedkovia
(kamaráti žalobcu), ktorí naopak svojimi výpoveďami potvrdili skutočnosť, že žalobcove trestné stíhaniežiadnym negatívnym spôsobom neovplyvnilo ich vzťah. Vzhľadom na uvedené, že okrem dopadu
väzby na súkromný život žalobcu (nemohol byť so svojou rodinou), má odvolací súd za to, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno voči ostatným skutočnostiam, pre ktoré by súd mohol priznať vyššiu

náhradu nemajetkovej ujmy.

17. Výšku nemajetkovej ujmy si žalobca pred súdom prvej inštancie odvodzoval aj od nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní v období od 1.4.2005 do 31.10.2006 a od
1.2.2007 do 24.10.2007. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je oprávnený preskúmavať

postup orgánov činných v trestnom konaní, s čím žalobca vo svojom odvolaní nesúhlasil.
Odvolací súd k danému uvádza, že zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 došlo k doplneniu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o nové odseky 2 a 3 (dovtedajší
odsek 2 sa označil ako ods. 4) v nadväznosti na možnosť dotknutých osôb domáhať sa ochrany
svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdom alebo iným orgánom, a to s využitím

inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
neboloporušenéprávožalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovgarantovanévčl.48ods.
2 Ústavy S lovenskej republiky, je
kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 41/2002). Plynulosť, včasnosť súdneho konania
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na

podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené zákon výslovne
ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. až v

prípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v
rámci disciplinárneho konania, v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Obdobne platí, že pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu vyšetrovateľa, vyšetrovateľa finančnej správy, príslušníka Policajného zboru alebo povereného
pracovníka finančnej správy sa vychádza z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie

postupu prokurátorom, ktorý vykonáva dozor nad konaním uvedených osôb.

18. Odvolací súd neakceptoval ani odvolaciu námietku odvolateľa - Slovenská republika - Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je pasívne legitimovaným
orgánom, ktorý má za štát konať. Názor súdu prvej inštancie o zákonnosti vznesenia obvinenia,

o ktorý odvolateľ námietku opiera, je totiž nesprávny. Ustálená súdna prax prijala výklad zákona,
podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s uvedeným štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím
(vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 194/2010). Uviedol, že ten, proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4
zákonač.58/1969Zb.zásadneprávonanáhraduškodyspôsobenejuznesenímovzneseníobvinenia(R
35/1991). Na podstate právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento

zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej
moci je výsledok tohto konania. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4 M Cdo 15/2009); za predpokladu, že dané sčasti alebo úplne nevyvolal, nespôsobil sám poškodený.19. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie mal pri svojich úvahách vychádzať z nezákonného uznesenia
o vznesení obvinenia ako prvého rozhodnutia, od ktorého sa odvíjali všetky ostatné žalobou napadnuté

rozhodnutia.Zároveňbolopotrebnépoužiťzneniezákona č.514/2003Z.z.vzneníúčinnomdo1.1.2013,
spolu s judikatúrou, ktorá sa na toto znenie viaže.

20. Z dikcie zákona aj logiky veci vyplýva, že ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá
patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, vystupuje za Slovenskú republiku len jeden

z týchto orgánov. Uvedený prípad rieši § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou zákona č. 514/2003 Z.z. tak, že za štát je príslušný
konať ten orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. V § 4 ods. 1
písm.m/tohtozákonavetazabodkočiarkou,
sa ďalej uvádza, že „ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch (za štát koná)
ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.“ Po podrobení citovaných ustanovení gramatickému

výkladu možno konštatovať, že tak v § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou, ako aj v § 4 ods. 1 písm. m/ veta za bodkočiarkou zákonodarca uvádza slovné spojenie „ten
orgán“ v singulári. Použitím logického výkladu potom slovné spojenie „ten orgán u ktorého bola podaná
žiadosť“ a tiež slovné spojenie „ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ možno vykladať výlučne

tak, že sa jedná o jediný orgán z viacerých prichádzajúcich do úvahy. Tento je návrh
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody povinný prerokovať, a to aj z hľadiska tvrdeného
vzniku škody v iných oblastiach verejnej moci. Pokiaľ uvedený orgán poškodenému nevyhovie, je to
opätovne tento orgán, ktorý v prípadnom súdnom konaní bude oprávnený za štát konať.

21. V danom prípade došlo ku škode spôsobenej najprv vyšetrovateľom Policajného zboru (uznesením
o vznesení obvinenia) a následne aj súdom (rozhodnutie o väzbe). V dôsledku posudzovania veci podľa
„starého“ znenia zákona, t.j. účinného do 1.1.2013, a na toto znenie nadväzujúcej judikatúry nie sú dané
podmienky na konštatovanie spôsobenia škody prokurátorom. Ostali teda dva orgány verejnej moci, u
ktorých prichádza do úvahy vystupovanie za Slovenskú republiku pri uplatnenom nároku na náhradu

škody, a to Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

22. Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.10.2010) vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 , koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a/

až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15 ), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá
patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných
orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

23. Odvolací súd zisťuje, že z oboch relevantných orgánov ako prvé začalo pri predbežnom prerokovaní
nároku konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré sa ako prvé vyjadrilo k obsahu žaloby,
tým že dňa 10.4.2008 zaslalo odpoveď žalobcovi. Preto aj v súdnom konaní vystupuje za Slovenskú
republiku práve toto ministerstvo, a to vo vzťahu ku všetkým nárokom, ktoré boli zo strany žalobcu
vznesené. V tejto časti súd prvej inštancie správne ustálil orgán konajúci za Slovenskú republiky a síce

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nesprávne ale označil Slovenskú republiku ako žalovaného v
I. až III. rade vždy s označením iného orgánu konajúceho za ňu. V ďalšom konaní preto už bude konať
so žalovaným: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.

24. V závere odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť aj k premlčaniu žalobcom uplatňovaného

nároku, aj keď táto skutočnosť nebola žiadnou zo strán v odvolaniach namietaná. V zmysle §
19 zákona č. 514/2003 Z.z. je
ustanovená premlčacia lehota subjektívna i objektívna. Subjektívna premlčacia lehota je stanovená
v dĺžke troch rokov a začína plynúť od momentu, kedy sa poškodený
dozvedel o škode. Poškodený sa v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť
približne výšku škody v peniazoch). Nie je teda potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody
presne (napríklad na základe odborného posudku). Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je tiežpotrebné, aby poškodený vedel, kto za škodu zodpovedá, resp. ktorý orgán štátu spôsobil škodu.
Poškodený sa o vzniku škody spravidla dozvie vtedy, kedy dôjde k zrušeniu nezákonného rozhodnutia.
Napr. premlčacia lehota práva na náhradu škody, ktoré vzniklo z titulu nezákonného rozhodnutia

orgánom činným v trestnom konaní, začína plynúť odo dňa oznámenia (doručenia) zrušujúceho
rozhodnutia. To platí v prípade, ak je uplatnenie práva na náhradu škody podmienené zrušením
alebo zmenou právoplatného rozhodnutia (pozri § 6 ods. 1 zákona ). V danom prípade však nedošlo k zrušeniu alebo k
zmene právoplatného rozhodnutia, ale k zastaveniu trestného stíhania, z dôvodu, že sa nenaplnil

predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, čo má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania. Objektívna premlčacia lehota v trvaní 10 rokov začína plynúť od
momentu, kedy bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda. Nie je tu rozhodujúce, kedy bolo rozhodnutie vydané, príp. kedy nadobudlo právoplatnosť.
Uvedený začiatok plynutia premlčacej lehoty neplatí v prípade, ak bola rozhodnutím o zatknutí,
zadržaní alebo iným pozbavením osobnej slobody (§ 7 zákona ) alebo rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe (§ 8 zákona ) spôsobená
škoda na zdraví. V takom prípade sa postupuje podľa Občianskeho zákonníka. To znamená, že subjektívna premlčacia lehota začína
plynúť od momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode (kedy ju mohol vyčísliť) a o tom, kto

za škodu zodpovedá; v prípade škody na zdraví neplatí žiadna objektívna
premlčacia lehota. Plynutie premlčacej lehoty podľa § 19 zákona sa prerušuje od doby, kedy poškodený podal na príslušný orgán
písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona a prerušenie trvá až do momentu skončenia prerokovania.

Najdlhšie prerušenie plynutia premlčacej lehoty trvá šesť mesiacov. Táto lehota vychádza z
ustanovenia § 16 ods. 1 zákona ,
ktoré umožňuje poškodenému podať žalobu na náhradu škody na súd, ak orgán zodpovedný za škodu
neuspokojí nárok poškodeného na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací súd
za to, že uplatňovaný nárok v čase podania žaloby nebol premlčaný. Svoje rozhodnutie odôvodňuje

tým, že uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo vydané dňa 25.10.2007 (vtedy sa žalobca o
škode dozvedel), žaloba bola podaná dňa 22.2.2010. Spočívanie premlčacej lehoty počas predbežného
prerokovania nároku trvalo od 7.2.2008 do 7.8.2008. Premlčacia lehota by teda uplynula až dňa
25.4.2011.

25. V ďalšom konaní, za aktívnej účasti strán sporu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vykoná, doplní dokazovanie naznačeným smerom,
predovšetkým za účelom ustálenia základnej skutočnosti, ktorá viedla k rozhodnutiu o kolúznej väzbe
žalobcu z pohľadu, či vzatie do väzby si sám spôsobil alebo nie. Ak dospeje k záveru, že nie, posúdi
otázku náhrady škody v sume 8.298,48 € (trovy obhajoby v trestnom konaní). Ak žalobca

preukáže nespochybniteľným spôsobom, že jeho obhajca vykonal úkony obhajoby, prizná mu náhradu
škody (len) v rozsahu tarifnej odmeny; opätovne posúdi náhradu škody v časti tvrdeného ušlého zisku
a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku škody (§
27 ods. l zákona).

26. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie opätovne rozhodne o náhrade trov konania pred
súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom (§ 396 ods. l, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.).

27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).