Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 22, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/238/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244976
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244976.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a

členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Y. Š., F.
H. XXX/XX, L. F., zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava so sídlom
Radlinského 2, IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške 13.118,36€
s príslušenstvom, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3. marca
2014, č. k. 4C/218/2011-87 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. marca 2015 č. k.
4C/218/2011-140, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako aj uznesenie súdu prvej
inštancie zo dňa 5. marca 2015 č. k. 4C/218/2011-140 p o t v r d z u j e .

Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca voči žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 13.118,36 € s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými

papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len „obchodník s CP“). Ďalej prvoinštančný súd zamietol
návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že žalovanej
náhradu trov konania nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1,2, §
9 ods.1,2, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca sa stal členom PDSI (ďalej

iba „Družstvo“), do ktorého vložil peňažné prostriedky. Žalobca požiadal o zrušenie členského podielu
v družstve a zo strany Družstva mu bolo vydané potvrdenie o zániku členstva a o vzniku nároku na
vyrovnací podiel. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do
funkcie správcu bol ustanovený Y.. Y. N. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok
v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobca si prihlásil voči Družstvu pohľadávku vo výške
žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na

rovnakom súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 5 Cbi 110/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne
skončené.3.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovanídospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázalvznik
škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako

aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,
ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný

základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003
Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. Prvoinštančný súd zastal názor, že žalobca sa ako bývalý
člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na
vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko
Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je mu povinná vydať získaný prospech
v podobe vyrovnacieho podielu. Žalobca si uplatnil pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom

na majetok Družstva, avšak v čase rozhodovania súdu nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich
právvočiDružstvu,atojednakzdôvodu,žeoprávnenosťjehonárokuuplatnenéhovkonkurznomkonaní
voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I (incidenčné konanie 5 Cbi 110/2011)
a tiež z dôvodu obsahu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva. Súd prvej inštancie
mal za zrejmé, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol žalobca

v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v
prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. V konaní bolo ďalej zistené,
že žalobca zároveň nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva alebo kontrolnej komisie
Družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. Žalobca mal
primárne uplatňovať svoj nárok voči Družstvu, resp. voči členom predstavenstva a kontrolnej komisie

Družstva, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo
uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania zodpovednosti žalovanej za škodu). Z
tohto dôvodu nemohol súd prvej inštancie v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla
žalobcovi škoda, ktorá okolnosť je rozhodná aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na
náhradu škody voči štátu. Konštatoval, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom

nároku žalobcu na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. K argumentácii žalobcu odvolávajúcej
sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 4968/2009 uviedol, že ho nemožno
na daný prípad aplikovať práve z dôvodu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty Družstva z ktorého je
zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu ako prípadného veriteľa v rozsahu, v

ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody.

4. Súd prvej inštancie ďalej v rozhodnutí konštatoval, že aj v prípade preukázania škody žalobcom
by nebolo možné návrhu vyhovieť z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu
NBS. Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu NBS sa stotožnil s tvrdeniami a

argumentáciou žalovanej v danom smere produkovanými v priebehu konania. Pokiaľ ide o nesprávny
úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu
investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva,
prvoinštančný súd mal zato, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v obmedzenom,

resp.vymedzenomrozsahu,spočívajúcomvkontroletýchpovinnostíuloženýchvyhlasovateľoviverejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponukemajetkovýchhodnôt,dodržiavanieust.§126ods.5zák.č.566/2001Z.z.).Ktakýmpovinnostiam
patrila počnúc od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení

s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu
investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti,
vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré

malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým
časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva.Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001
Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení

portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128
ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska

zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri
výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.4.2010 do 6.5.2010 Národná banka Slovenska zistila
zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt,
s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti; zo žiadnych ustanovení
zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá
sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z. z.). Národná banka

Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako
vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť
Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č.
747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č.
566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku

odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa §
144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že NBS konala v rámci
svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný nesprávny úradný

postup.

5. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.8.2007 súd prvej
inštancie uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovaného, a nie obchodníka

s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu,
a nie žalobcovi. Žalobca totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s
cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo
len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom.
Keďže dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z., informácie a

podklady, ktoré mala zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením
jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre

majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu
sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť
je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob

stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na
stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu
tohto stavu. NBS v danom období (po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,
pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu

investície po 1.6.2010.

6. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu mal súd prvej inštancie za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť

s argumentáciou žalobcu, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane žalobcu. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä
jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008,
č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007)je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom
nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade
totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred

NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými
papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho

povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani
povinnosti samotného žalobcu, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a
ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

7. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako

nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ
ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi
doložené žalobcom, súd prvej inštancie sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval
z dôvodu, že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup NBS pri výkone dohľadu nad

obchodníkom s cennými papiermi. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na vykonanie
dokazovania zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov C..
T. S., K.. Y. Š., K.. R. V.N. E. K.. L. S. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie
účtovníctva Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobcu, pričom
tvrdený nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

8. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., čl 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, konštatujúc, že žalobcom predložený zoznam navrhovaných prejudiciálnych
otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej
žalovanej nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.

10. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol podal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil,
návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú k náhrade trov konania, alternatívne žiadal
rozsudokvnapadnutejčastizrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Vosvojomodvolaní
namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim

postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany
subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože
vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že
dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto
je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.

Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver
súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“,nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by

mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods.
2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona
o cenných papieroch (platného v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo
strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala
Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní
povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný
vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska)
a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je

dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých
vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci
nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov
klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka K.. A. R., Z.. preukázané,

že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j.
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcu investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o

rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo
strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti
boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol
navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom K.. N. Č., vtedajší predseda predstavenstva

obchodníka. Žalobca poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že
celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom
konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich
aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani

po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- € nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v

roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku

2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

11. Žalobca ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt

z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s

ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovaloust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).

12. Žalobca mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí
takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny
stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom

konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla
2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu
konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie
od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru žalovanej a súdu prvej inštancie) povinný mu dané plnenie

vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo
podanieobčianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizácii
fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon
v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to

znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej
podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis

Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z
konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní žalobca poukázal na závery uznesenia Najvyššieho
SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred
prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť

právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.

13. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanej veci
postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého

zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
malvspisekdispozíciivšetkyprevecpodstatnéarozhodujúcepísomnélistinnédôkazy,čiužpredložené
žalobcom alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dostatočne
správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú

konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje počas
konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa daného
prípadu a uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči družstvu PDSI,
čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedla,
že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé

dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké
doklady išlo a oboznámil ich obsah.

14. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 22. januára 2015 č. k. 9Co
342/2014-130 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalovanej nepriznal

náhradu trov konania. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, na základe ktorého
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. marca 2016 rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva vydal 13.1.2015 rozsudok vo veci M. proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu

protistrany v rámci odvolania. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že aj keď vyjadrenie
k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana
už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním,ak bolo formulované ako skutková a právna argumentácia. V danej veci Najvyšší súd zohľadnil, že k
odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, žalobca (dovolateľ) ale nemal možnosť dozvedieť sa o tomto
vyjadreníaprípadnesaknemuajvyjadriť,lebosúdmutotovyjadrenienedoručil.Opomenutímdoručenia

tohto vyjadrenia žalobcovi došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu možnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Z uvedeného dôvodu musel dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť.

15. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu, ktorým
je odvolací súd viazaný, bolo vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu zo dňa 17.4.2014 (č. l. 122 spisu)
doručené spolu s výzvou na vyjadrenie sa žalobcovi dňa 12.8.2016. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej
v stanovenej lehote nevyjadril.

16. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

18. Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je

objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

19. Zákon č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta

tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah
tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od
1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.

(novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/
zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na

rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č.566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho
investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až 130 boli

zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa
22.7.2013).Aksitohožalobcavedomýnebol,nemožnotopričítaťnaťarchuNárodnejbankySlovenskav
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

21. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

22. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená,
že riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo
pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v
spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré

Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť
uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým

odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011,
vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska.
Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s
finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s

vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z
realizovanéhofinančnéhoinvestovania;zodpovednosťštátunemôženahrádzaťprimárnuzodpovednosť
obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.

23. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s

cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v
postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne

pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.24. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomštátuvzmysle§9zák. č.514/2003

Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

25. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,

že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok
sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do

úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok

za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu
možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR
teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu

sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti

pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane
nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie i v
tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.

26. K námietke žalobcu, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami

sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym
podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku, odvolací súd uvádza, že podľa §
129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní
listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie
konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvej

inštancie doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z
pojednávania súdu nariadeného na deň 3.3.2014 jednoznačne vyplýva, že listinné dôkazy doložené
žalobcom a žalovaným v priebehu konania, ako aj listinné dôkazy predložené súdu v konaní sp. zn. 4C
176/2011 (ako spoločné opakujúce sa dôkazy) boli súdom prvej inštancie riadne oboznámené. Uvedené
znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvej inštancie o riadnom nevykonaní

dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.

27. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny v zmysle § 381 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o

ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396
ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný
úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady

trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.29. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 5. marca 2015 č. k. 4C/218/2011-140, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť, aby
v lehote 10 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo

výške 20,- €. Súdny poplatok bol súdom prvej inštancie vyrubený podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí,
bude ho súd vymáhať.

30. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, vytýkajúc súdu

prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie namietal žalobca s odôvodnením, že predmetom konania je jeho nárok na náhradu škody
proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré
začalo do 30. septembra 2012 a na ktoré sa s poukazom na § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zákona o
súdnych poplatkoch vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege.

Mal za to, že uvedené vecné oslobodenie tohto konania od platenia súdneho poplatku sa vzťahuje na
celé konanie a smeruje k vecnému oslobodeniu od povinnosti platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov
uvedenýchvsadzobníkuzákonaosúdnychpoplatkovúčinnéhodo30.9.2012,tedaajpoplatkuvpoložke
7a. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nezohľadnil to, že vecné oslobodenie
sa vzťahuje na konanie ako celok, bez ohľadu na to, kedy bolo odvolanie podané. Argumentoval tým,

že právne relevantné je to, že konanie sa začalo v čase, kedy bolo toto konanie vecne oslobodené,
teda do 30.9.2012. Záverom odvolania poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co
128/2014-310 zo dňa 29.4.2014 v skutkovo a právne totožnom prípade, v ktorom odvolací súd dospel
k záveru, že vecné oslobodenie sa vzťahuje na celé konanie a teda aj na podanie odvolania. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého prvej inštancie.

31. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

32. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

33. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších zmien a noviel, súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

34. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom odvolateľ, v konaní
o žalobe na obnovu konania je poplatníkom ten, kto podal žalobu na obnovu konania, v dovolacom
konaní je poplatníkom dovolateľ, v konaní o kasačnej sťažnosti je poplatníkom ten, kto podal kasačnú
sťažnosť.

35. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania,
dovolania, kasačnej sťažnosti alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto
podal kasačnú sťažnosť.

36. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednej inštancii. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní
vo veci samej. Poplatok za dovolanie a kasačnú sťažnosť sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku
ustanoveného v sadzobníku.

37. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.38. Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

39. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 €.

40. Podľa poznámky 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní
vo veci samej.

41. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý

nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Do 30.9.2012 konanie
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a

v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že
toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené
ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od
1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov.

42. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom na začatie konania, osobne podaným na súd prvej
inštancie dňa 30.12.2011, voči žalovanej domáhal náhrady škody vo výške 13 118,36 € s príslušenstvom
titulom nesprávneho úradného postupu Národnej banky Slovenska podľa § 14 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo veci samej rozhodol súd prvej
inštancie rozsudkom č. k. 4C/218/2011-87 zo dňa 3. marca 2014 a to tak, že návrh žalobcu v celom

rozsahu zamietol, zároveň zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie a žalovanej náhradu trov nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal dňa 31.3.2014 (v
zákonom stanovenej lehote) odvolanie žalobca (č. l. 107 spisu). Na odvolanie žalobcu Krajský súd v
Bratislaveakoodvolacísúdtýmtorozsudkomnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie(Okresnéhosúdu
Bratislava I) č. k. 4C/218/2011-87 zo dňa 3. marca 2014 ako vecne správny potvrdil. Zhodne so súdom

prvej inštancie odvolací súd zastáva názor, že podaním odvolania tak žalobcovi v zmysle § 5 ods. 1
písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vznikla poplatková povinnosť. Po oboznámení sa s obsahom spisového
materiálu odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ teda súd prvej inštancie uznesením zo dňa 5. marca
2015 č. k. 4C/218/2011-140 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie zo dňa
31.3.2014 voči rozsudku súdu prvej inštancie, v sume 20 € v lehote 10 dní od doručenia (napadnutého)

uznesenia, jeho postup bol vecne správny a zákonný.

43. Po dôkladnom preskúmaní spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka

súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrubil, pričom súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený
aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a
samotné uznesenie za preskúmateľné, nakoľko z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne
vyplývajú. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd odvolacie námietky
žalobcu za nedôvodné.

44. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že vzhľadom na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992
Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.,

ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred 1.10.2012. Nakoľko však
žalobca podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4C/218/2011-87 zo dňa 3. marca 2014
odvolanie dňa 31.3.2014, je s poukazom na uvedené zrejmé, že v prejednávanej veci sa odvolacie
konanie začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Preto žalobcovi spoukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom v čase podania odvolania)
v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť za podané odvolanie vznikla, a to vo
výške 20 €. Na uvedené nemá vplyv, že žalobca podal návrh na začatie konania na súd dňa 30.12.2011

(t.j. pred 1.10.2012). V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z ust. § 6 ods.
2 zákona č. 71/1992 Zb. priamo vyplýva, že v odvolacom konaní vo veci samej sa vyberá poplatok
podľa rovnakej sadzby ako poplatok za návrh vo veci samej. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 €, je v spojení s

§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. potrebné v predmetnej právnej veci v odvolacom konaní vybrať
súdny poplatok vo výške 20 €. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti,keďževSadzobníkusúdnychpoplatkovjejednoznačnestanovenásadzbasúdnehopoplatku
za konanie v prvej inštancii a podľa § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj
sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie.

45. Vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 128/2014-310 zo dňa 29.4.2014,
na ktoré žalobca poukázal vo svojom odvolaní, odvolací súd uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami
iných krajských súdov v obdobných veciach resp. právnym názorom vysloveným iným odvolacím
senátom v obdobnej veci. Aj po oboznámení sa s obsahom tohto rozhodnutia zotrváva na svojom vyššie
prezentovanom právnom názore, podľa ktorého povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie

žalobcovi vznikla.

46. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle § 381
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p. ).